Človek trochu rozumie dielu dneška a dielu budúcnosti, ale nepozná konečný osud, do ktorého ľudstvo vstúpi. Ako stvorená bytosť má človek plniť povinnosť stvorenej bytosti: človek má nasledovať Boha vo všetkom, čo robí. Mali by ste vo všetkom postupovať tak, ako vám poviem. Nemáš žiadnu možnosť riadiť veci podľa seba a nemáš nad sebou žiadnu moc. Všetko sa musí ponechať na Božie riadenie a Boh všetko drží vo svojich rukách. Ak by Božie dielo určilo človeku v predstihu koniec, nádherný konečný osud, a ak by to Boh použil na zvádzanie človeka a tým ho prinútil, aby Ho nasledoval – ak by s človekom uzavrel dohodu –, potom by to nebolo podmanenie ani dielo na ľudskom živote. Keby Boh použil ľudský koniec, aby ho ovládal a získal jeho srdce, potom by človeka nezdokonaľoval ani by nebol schopný ho získať, ale namiesto toho by na jeho ovládanie použil konečný osud. Človek sa nestará o nič viac ako o budúci koniec, o konečný osud a o to, či je, alebo nie je niečo dobré, v čo môže dúfať. Ak by mal človek počas diela podmanenia krásnu nádej a pred podmanením by sa dozvedel o vlastnom konečnom osude, o ktorý by sa mal usilovať, potom by nielenže podmanenie človeka nedosiahlo svoj účinok, ale bol by ovplyvnený aj účinok diela podmanenia. To znamená, že dielo podmanenia dosiahne svoj účinok tým, že človeku zoberie osud a vyhliadky, a bude súdiť a napomínať jeho vzdorovitú povahu. Nedosiahne sa to tak, že sa s človekom uzavrie dohoda, teda že sa človeku udelí požehnanie a milosť, ale skôr tým, že sa vernosť človeka odhalí vzatím jeho „slobody“ a odstránením jeho vyhliadok. To je podstata diela podmanenia. Ak by človek dostal krásnu nádej na samom začiatku a dielo napomínania a súdu by sa vykonalo až potom, človek by prijal toto napomínanie a súd na základe svojich vyhliadok a nakoniec by nebolo možné dosiahnuť bezpodmienečnú podriadenosť a uctievanie Stvoriteľa všetkými Jeho stvorenými bytosťami. Existovala by len slepá, nevedomá podriadenosť alebo by človek len slepo kládol na Boha požiadavky, a tak by bolo nemožné úplne si podmaniť ľudské srdce. V dôsledku toho by si takéto dielo podmanenia nezískalo človeka a už vôbec by nevydávalo svedectvo o Bohu. Takéto stvorené bytosti by neboli schopné plniť svoju povinnosť a s Bohom by len uzatvárali dohody. Nebolo by to podmaňovanie, ale milosrdenstvo a požehnanie. Najväčším problémom človeka je, že nemyslí na nič iné ako na svoj osud a vyhliadky a robí si z nich modlu. Človek hľadá Boha kvôli svojmu osudu a vyhliadkam, neuctieva Boha kvôli svojej láske k Nemu. A tak pri podmanení človeka treba orezávať jeho sebectvo, chamtivosť a veci, ktoré mu najviac prekážajú v uctievaní Boha, a tým ich odstrániť. Týmto spôsobom sa dosiahnu účinky podmanenia človeka. V dôsledku toho je v prvých etapách podmanenia človeka nevyhnutné zbaviť ho divokých ambícií a najfatálnejších slabostí a tým odhaliť jeho srdce milujúce Boha a zmeniť jeho poznanie ľudského života, jeho pohľad na Boha a zmysel jeho existencie. Tak sa očistí srdce človeka milujúce Boha, čiže ľudské srdce bude podmanené. Postoj Boha voči všetkým stvoreným bytostiam nespočíva v tom, že Boh podmaňuje iba preto, aby dosiahol podmanenie. Podmaňuje preto, aby získal človeka, pre svoju vlastnú slávu a aby znovu nadobudol prvotnú, pôvodnú podobu človeka. Keby podmaňoval iba pre samotné podmanenie, potom by sa význam diela podmanenia stratil. To znamená, že ak by si Boh po podmanení človeka umyl ruky a nevenoval pozornosť jeho životu a smrti, potom by nešlo o riadenie ľudstva ani o podmanenie človeka kvôli jeho spáse. Jadrom celého diela spásy je iba získanie človeka po jeho podmanení a jeho záverečný príchod do nádherného konečného osudu. Len tak sa môže dosiahnuť cieľ ľudskej spásy. Inými slovami, iba príchod človeka do krásneho konečného osudu a jeho vstup do odpočinku sú vyhliadky, ktoré by mali mať všetky stvorené bytosti, a dielo, ktoré by mal vykonať Stvoriteľ. Ak by mal človek vykonávať tieto skutky, bolo by to príliš obmedzujúce: človek by mohol dospieť do určitého bodu, ale nebol by schopný dosiahnuť večný konečný osud. Človek nie je schopný rozhodovať o svojom osude a už vôbec si nedokáže zabezpečiť vyhliadky a budúci konečný osud. Dielo, ktoré koná Boh, je však iné. Keďže stvoril človeka, vedie ho. Keďže prináša človeku spásu, spasí ho úplne a celkom si ho získa. Keďže vedie človeka, privedie ho do správneho konečného osudu, a keďže stvoril a riadi človeka, musí prevziať zodpovednosť za jeho osud a vyhliadky. Toto je dielo, ktoré koná Stvoriteľ. Hoci dielo podmanenia sa dosiahne zbavením človeka jeho vyhliadok, ten nakoniec musí dosiahnuť svoj vlastný konečný osud, ktorý pre neho pripravil Boh. Človek má zaistený osud a konečný osud práve preto, že Boh na človeku koná svoje dielo. Vhodným konečným osudom nie sú nádeje ani vyhliadky človeka, ktorých sa zbavil v minulosti – obe sú odlišné. To, v čo človek dúfa a o čo sa usiluje, sú túžby vyplývajúce z jeho snahy o extravagantné túžby tela, a nie konečný osud, ktorý mu prináleží. To, čo Boh pripravil pre človeka, sú požehnania a zasľúbenia, ktoré mu prináležia, len čo sa stane čistým, ktoré Boh pripravil pre človeka po stvorení sveta a ktoré nie sú poškvrnené jeho voľbami, predstavami, nápadmi ani telom. Tento konečný osud nie je pripravený pre konkrétnu osobu, ale je miestom odpočinku celého ľudstva. A tak je tento konečný osud najvhodnejším konečným osudom pre ľudstvo.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu