Spoločným problémom u ľudí, je, že rozumejú pravde, ale nedokážu ju uviesť do praxe. Na jednej strane nie sú ochotní zaplatiť jej cenu a na druhej strane nie sú schopní dostatočne rozlišovať a vidieť ťažkosti každodenného života také, aké sú, a nevedia, ako správne praktizovať pravdu. Pretože skúsenosti ľudí sú príliš plytké, ich kvalita príliš slabá a pravde rozumejú len obmedzene, nevedia vyriešiť ťažkosti, s ktorými sa stretávajú v každodennom živote. Veria v Boha iba slovom, ale nie sú schopní vniesť Boha do svojho každodenného života. To znamená, že Boh je Boh, život je život a ľudia akoby nemali vo svojom živote s Bohom žiadny vzťah. To si všetci myslia. Takáto viera v Boha si ľudí nezíska ani ich nezdokonalí. Neznamená to, že by Božie slovo nenašlo úplné vyjadrenie, ale skôr to, že schopnosť ľudí prijať Jeho slovo je jednoducho nedostatočná. Dalo by sa povedať, že takmer nikto nekoná podľa pôvodných Božích zámerov; viera v Boha je skôr v súlade s vlastnými zámermi ľudí, ich náboženskými predstavami z minulosti a ich vlastným konaním. Málo je tých, ktorí sa po prijatí Božieho slova premenia a začnú konať Jeho vôľu. Namiesto toho zotrvávajú vo svojich mylných presvedčeniach. Keď ľudia začnú veriť v Boha, robia tak na základe konvenčných pravidiel náboženstva a žijú a komunikujú s ostatnými výlučne na základe svojej vlastnej filozofie života. Je to tak približne u deviatich z desiatich ľudí. Iba málo je tých, ktorí skutočne obrátia nový list a začnú žiť inak, keď uveria v Boha. Ľudstvo nedokázalo prijať Božie slovo ako pravdu, a tí, ktorí ho uznali za pravdu, ho nedokázali uviesť do praxe.

Zamyslime sa napríklad nad vierou v Ježiša. Či už niekto práve začal veriť, alebo už verí veľmi dlho, všetci jednoducho naďalej používajú svoje talenty a prejavujú svoje schopnosti, ktorými disponujú. Ľudia jednoducho pridali do svojich zvyčajných životov „vieru v Boha“, tieto tri slová, no ich povaha sa nijako nezmenila a ich viera v Boha ani v najmenšom nerástla. Ich snaha je vlažná – nie sú ani studení, ani horúci. Nechcú sa vzdať svojej viery, ale nie sú ani ochotní zasvätiť všetko Bohu. Nikdy Boha skutočne nemilovali ani Ho neposlúchali. Ich viera v Boha bola zmesou viery pravej a falošnej, pristupovali k nej s jedným okom otvoreným a jedným zavretým a ich viera bola neúprimná. Žili v zmätenom stave a nakoniec zomreli zmätenou smrťou. Aký je zmysel toho všetkého? Aby ste dnes uverili v praktického Boha, musíte vykročiť na správnu cestu. Ak veríte v Boha, nemali by ste len hľadať požehnanie, ale aj milovať Boha a poznať Ho. Skrze Jeho osvietenie, skrze vaše vlastné individuálne hľadanie, môžete jesť a piť Jeho Slovo, rozvíjať skutočné pochopenie k Nemu a cítiť k Nemu skutočnú lásku, ktorá vychádza z najvnútornejšej časti srdca. Pokiaľ je tvoja láska k Bohu nanajvýš úprimná a nikto ju nemôže zničiť alebo jej prekážať, vtedy si vo svojej viere v Boha na správnej ceste. To dokazuje, že patríš Bohu, pretože tvoje srdce je už v Božom vlastníctve a nič iné ťa viac nemôže ovládnuť. Skrze svoje skúsenosti, skrze cenu, ktorú si zaplatil, a skrze Božie dielo dokážeš v sebe rozvinúť bezpodmienečnú lásku k Bohu – a vtedy sa oslobodíš spod vplyvu satana a začneš žiť vo svetle Božieho slova. Až keď sa vymaníš spod vplyvu temnoty, možno povedať, že si získal Boha. Vo viere musí byť toto tvojím cieľom. Je to povinnosťou každého z vás. Ani jeden z vás by nemal byť spokojný so súčasným stavom. Nemôžete mať dvojaký názor na Božie dielo, ani ho nemôžete brať na ľahkú váhu. Rozmýšľajte nad Bohom neustále a vo všetkých ohľadoch a robte všetko pre Neho. A kedykoľvek hovoríte alebo konáte, mali by ste klásť na prvé miesto Božie záujmy. Len tak môžete byť podľa Božieho srdca.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Keď veríš v Boha, treba žiť pre pravdu