Skutočná láska k Bohu vychádza z hĺbky srdca. Je to láska, ktorá existuje len na základe ľudského poznania Boha. Keď sa niečie srdce úplne upriami na Boha, potom Ho miluje, ale táto láska nemusí byť nevyhnutne čistá ani úplná. Je to preto, lebo medzi tým, ako sa srdce človeka úplne upriami na Boha, a tým, ako tento človek skutočne pochopí a ctí Boha, je ešte určitá vzdialenosť. Spôsob, akým človek dosiahne pravú lásku k Bohu a spozná Božiu povahu, je upriamiť svoje srdce na Boha. Keď človek odovzdá svoje úplné srdce Bohu, vtedy začne vnímať skúsenosť života. Tak sa začne meniť jeho povaha, postupne narastá jeho láska k Bohu, ako aj jeho poznanie Boha. Upriamenie srdca na Boha je teda len predpokladom na to, aby sme sa dostali na správnu cestu životnej skúsenosti. Keď ľudia položia svoje srdce pred Boha, ich srdce po Ňom iba túži, ale nemilujú Ho, pretože Mu nerozumejú. Aj keď za týchto okolností prechovávajú k Bohu istú lásku, nie je spontánna ani skutočná. Je to preto, že všetko, čo pochádza z ľudského tela, je produktom emócií a nič nevychádza zo skutočného porozumenia. Je to len chvíľkový impulz a nemôže viesť k dlhodobému uctievaniu. Keď ľudia Boha nechápu, môžu Ho milovať len na základe svojich vlastných preferencií a individuálnych predstáv. Tento typ lásky nemožno nazvať spontánnou ani pravou láskou. Srdce človeka sa môže úprimne upriamiť na Boha a myslieť na Božie záujmy v každom ohľade, ale ak človek Boha nechápe, nebude schopný skutočnej spontánnej lásky. Jediné, čoho bude schopný, je plniť nejaké funkcie pre cirkev alebo vykonať malú časť svojich povinností, no bude to robiť neopodstatnene. Takýto človek sa dokáže zmeniť len ťažko. Buď sa o pravdu neusiluje, alebo jej nerozumie. Aj keď človek úplne upriami svoje srdce na Boha, neznamená to, že jeho srdce milujúce Boha je absolútne čisté, pretože tí, ktorí majú Boha v srdci, nemusia mať v srdci lásku k Bohu. Týka sa to rozdielu medzi ľuďmi, ktorí sa usilujú a neusilujú o pochopenie Boha. Keď už človek dosiahne pochopenie Boha, svedčí to o tom, že jeho srdce sa úplne upriamilo na Boha a jeho skutočná láska k Bohu v srdci je spontánna. Len takíto ľudia majú Boha vo svojom srdci. Upriamenie srdca na Boha je predpokladom toho, aby sa človek dostal na správnu cestu, aby Ho pochopil a miloval. Nie je to znak splnenia povinnosti milovať Boha, ani toho, že človek k Nemu skutočne prechováva lásku. Jediný spôsob, ako môže niekto dosiahnuť skutočnú lásku k Bohu, je upriamiť k Nemu svoje srdce. Je to zároveň prvá vec, ktorú by mal človek, ako jedna z Jeho stvorených bytostí, urobiť. Tí, ktorí Boha milujú, sú všetci ľudia usilujúci sa o život, teda ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu a skutočne túžia po Bohu. Duch Svätý ich všetkých osvietil a dotkol sa ich. Všetci dokážu získať Božie vedenie.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skutočná láska k Bohu je spontánna