Ľudia si vo svojich životných skúsenostiach často pomyslia: „Vzdal som sa svojej rodiny a kariéry pre Boha, a čo mi dal? Musím si to spočítať a potvrdiť – dostalo sa mi v poslednom čase nejakých požehnaní? Počas tohto obdobia som veľa dával, bežal som a bežal a veľa som trpel. Dal mi Boh za odplatu nejaké prísľuby? Spomenul si na moje dobré skutky? Aký bude môj koniec? Môžem získať Božie požehnania? …“ Každý človek neustále robí takéto výpočty vo svojom srdci a kladie na Boha požiadavky, ktoré v sebe nesú ich motiváciu, ambície a vypočítavosť. To znamená, že človek vo svojom srdci neustále skúša Boha, neustále vymýšľa plány o Bohu, neustále sa s Bohom dohaduje o svojom vlastnom individuálnom výsledku a snaží sa od Boha získať stanovisko, či mu Boh môže dať to, čo chce. Keď sa človek usiluje o Boha, nezaobchádza s Ním ako s Bohom. Vždy sa snaží s Bohom uzatvárať dohody, neustále na Neho kladie požiadavky, a dokonca na Neho na každom kroku tlačí – keď mu Boh podá prst, človek mu chmatne celú ruku. Ako sa človek snaží uzatvárať s Bohom dohody, tak sa s Ním súčasne aj háda, a sú aj takí ľudia, ktorí, keď ich postihnú skúšky alebo sa ocitnú v určitých situáciách, často zoslabnú, sú negatívni, sú nedbalí vo svojej práci a len sa na Boha sťažujú. Od chvíle, keď človek prvýkrát začal veriť v Boha, považoval Ho za roh hojnosti a vreckový nožík a seba považoval za najväčšieho Božieho veriteľa, akoby snaženie získať požehnania a zasľúbenia od Boha boli jeho vrodeným právom a povinnosťou, zatiaľ čo Božou zodpovednosťou bolo chrániť, starať sa o človeka a zaopatrovať ho. To je základné chápanie „viery v Boha“ všetkých tých, ktorí v Boha veria, a to je ich najhlbšie porozumenie pojmu viery v Boha. Od prirodzenosti-podstaty človeka až po jeho subjektívne úsilie neexistuje nič, čo by súviselo so strachom pred Bohom. Cieľ človeka veriť v Boha pravdepodobne nemal nič spoločné s uctievaním Boha. To znamená, že človek si nikdy nevzal do úvahy ani nepochopil, že viera v Boha si vyžaduje strach z Boha a Jeho uctievanie. Vzhľadom na takúto situáciu je ľudská podstata zrejmá. Aká je to teda podstata? Je to tak, že ľudské srdce je zlomyseľné, je v ňom zakorenená zrada a lož, nemiluje nestrannosť a spravodlivosť a pozitívne veci, je pohŕdavé a chamtivé. Srdce človeka už nemôže byť viac uzavreté pred Bohom; nedal ho Bohu ani v najmenšom. Boh nikdy nevidel pravé srdce človeka ani nebol človekom uctievaný. Bez ohľadu na to, akú veľkú cenu Boh platí, koľko skutkov koná alebo koľko človeku poskytuje, človek zostáva slepý a úplne ľahostajný voči všetkému. Človek nikdy nedal svoje srdce Bohu, chce sa len starať o svoje srdce a robiť svoje vlastné rozhodnutia – podtextom toho je, že človek nechce nasledovať cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu ani podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, ani nechce uctievať Boha ako Boha. Taký je dnešný stav človeka.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II