Poznatky o starovekej kultúre a histórii trvajúcej niekoľko tisíc rokov zablokovali myslenie, predstavy a duševný rozhľad človeka natoľko, až sa stali nepriepustnými a nerozložiteľnými. Ľudia žijú v osemnástom kruhu pekla, kde, akoby zahnaní Bohom do temnice, nikdy neuzrú svetlo. Feudálne myslenie tak utláča ľudí, že sotva dýchajú a dusia sa. Nemajú ani štipku sily odporovať, len mlčky trpia a trpia… Nikto sa nikdy neodvážil bojovať alebo sa postaviť za spravodlivosť a nestrannosť. Ľudia jednoducho žijú horšie ako zvieratá, bití a týraní feudálnou morálkou, deň čo deň a rok čo rok. Nikdy im nenapadlo hľadať Boha, aby si mohli užívať šťastie v ľudskom svete. Ľudia akoby boli ubití do takej miery, že sú ako opadané jesenné lístie, zvädnuté, vysušené a žltohnedé. Už dávno stratili pamäť, žijú bezmocní v pekle zvanom ľudský svet a čakajú na príchod posledného dňa, aby zahynuli spolu s týmto peklom, akoby posledný deň, po ktorom túžia, bol dňom, keď sa človek dočká pokojného oddychu. Feudálna morálka doviedla život človeka do „podsvetia“, čím ešte viac oslabila silu človeka vzdorovať. Rôzne typy útlaku nútia človeka k tomu, aby sa krok za krokom prepadal hlbšie do „podsvetia“, čoraz ďalej a ďalej od Boha, až sa dnes stal pre Boha úplným cudzincom, a keď sa stretnú, človek sa Mu rýchlo vyhne. Človek na Neho neberie ohľad a necháva Ho stáť osamoteného bokom, akoby Ho nikdy predtým nepoznal a nevidel. Boh však na človeka čakal počas celej dlhej cesty ľudského života, nikdy naň nevylial svoj nezadržateľný hnev, len ticho a bez slova čakal, kým človek učiní pokánie a začne odznova. Boh už dávno prišiel do sveta ľudí, aby s človekom zdieľal jeho utrpenie. Za celé tie roky, počas ktorých žil s človekom, nikto neodhalil Jeho existenciu. Boh len mlčky znáša útrapy biedy v ľudskom svete a zároveň vykonáva dielo, ktoré osobne priniesol. Pre vôľu Boha Otca a pre potreby ľudstva naďalej znáša utrpenie, aké človek nikdy predtým neokúsil. V prítomnosti človeka ho ticho sprevádza a v prítomnosti človeka sa pokoril pre vôľu Boha Otca a pre potreby ľudstva. Poznatky o starovekej kultúre nenápadne ukradli človeka z Božej prítomnosti a vydali ho kráľovi diablov a jeho potomstvu. Štyri knihy a päť klasických textov preniesli myslenie a predstavy človeka do ďalšieho veku vzdoru, v dôsledku čoho človek ešte viac než predtým obdivuje autorov Kníh/Klasických textov, a preto si vytvára ešte nepresnejšie predstavy o Bohu. Človek nevie o tom, že kráľ diablov bezcitne vyhnal Boha z jeho srdca a naplnil ho triumfálnou škodoradosťou. Odvtedy má človek škaredú dušu a vzhľad kráľa diablov. Nenávisť k Bohu naplnila jeho hruď a zlomyseľná zákernosť kráľa diablov sa v človeku šírila deň za dňom, až kým ho úplne nepohltila. Človeku už nezostal ani kúsok slobody a nemal nijakú možnosť vymaniť sa z osídiel kráľa diablov. Nemal inú možnosť, ako sa nechať na mieste zajať, vzdať sa a podriadene padnúť v jeho prítomnosti. Kedysi dávno, keď boli ľudské srdce a duša ešte v plienkach, kráľ diablov zasadil do človeka semeno nádoru ateizmu a učil ho takým bludom ako: „Študuj vedu a techniku, realizuj štyri modernizácie, na svete neexistuje nič také ako Boh.“ Pri každej príležitosti navyše kričí: „Spoliehajme sa na našu usilovnú prácu pri budovaní krásnej vlasti“ a žiada od každého človeka, aby sa od detstva pripravoval na vernú službu svojej krajine. Človek bol nevedomky privedený do jeho prítomnosti, kde si kráľ diablov bez váhania prisvojil všetky zásluhy (teda zásluhy patriace Bohu za to, že drží celé ľudstvo vo svojich rukách). Nikdy nemal pocit hanby. Navyše sa bezostyšne zmocnil Božieho ľudu a vtiahol ho späť do svojho domu, kde vyskočil na stôl ako myš a prinútil človeka, aby sa mu klaňal ako Bohu. Aký zúfalec! Vykrikuje škandalózne, šokujúce veci, ako napríklad: „Na svete nie je nič také ako Boh. Vietor vzniká premenami podliehajúcimi prírodným zákonom; dážď vzniká, keď sa vodná para pri nízkej teplote kondenzuje na kvapky, ktoré padajú na zem; zemetrasenie je chvenie zemského povrchu v dôsledku geologických zmien; sucho je dôsledkom suchého vzduchu spôsobeného nukleónovými trhlinami na povrchu Slnka. Ide o prírodné javy. Kde je v tom všetkom vyššia moc?“ Nájdu sa dokonca aj takí, ktorí vykrikujú výroky, ako je tento, výroky, ktoré by nemali zaznievať: „Človek sa v dávnej minulosti vyvinul z opíc a dnešný svet je výsledkom po sebe nasledujúcich primitívnych spoločností, ktoré začali približne pred jedným eónom. To, či krajina bude prekvitať, alebo upadať, je plne v rukách jej obyvateľov.“ Satan v zákulisí núti človeka, aby si ho zavesil na stenu alebo položil na stôl, vzdával mu hold a prinášal obety. Keď kričí: „Boh neexistuje“, zároveň sa stavia do úlohy Boha, bez okolkov Ho vytláča za hranice zeme a stojac na Jeho mieste preberá úlohu kráľa diablov. Aké nezmyselné! Človek ho musí nenávidieť až do špiku kostí. Zdá sa, že Boh a on sú úhlavnými nepriateľmi a že títo dvaja nemôžu spolu existovať. Plánuje vyhnať Boha, zatiaľ čo sa slobodne potuluje mimo dosahu zákona. Taký je to kráľ diablov! Ako možno tolerovať jeho existenciu? Nedá si pokoj, kým nenarobí v Božom diele poriadny chaos a nezanechá ho celé v úplnom zmätku, akoby sa chcel stavať proti Bohu až do trpkého konca – kým buď ryba neumrie, alebo sa sieť nepretrhne, zámerne sa stavia proti Bohu a tlačí sa stále bližšie. Jeho ohavná tvár sa už dávno úplne odhalila, teraz je pomliaždená a dobitá a v žalostnom stave, no napriek tomu vo svojej nenávisti voči Bohu nepoľavuje, akoby sa nenávisť nahromadená v jeho srdci dala zmierniť len tým, že pohltí Boha v jednom kuse. Ako môžeme tolerovať tohto Božieho nepriateľa? Naše životné želanie sa naplní jedine vtedy, ak bude zničený a úplne vyhladený. Ako mu môžeme dovoliť, aby naďalej bezuzdne vyčíňal? Skazil človeka do takej miery, že človek nepozná nebeské slnko, stal sa otupeným a necitlivým. Človek stratil normálny ľudský rozum. Prečo neobetujeme celú svoju bytosť, aby sme ho zničili a spálili, zbavili sa tak všetkých starostí o budúcnosť a umožnili Božiemu dielu skôr dosiahnuť neslýchanú nádheru? Táto banda darebákov prišla do sveta ľudí a uvrhla ho do chaosu. Priviedli všetkých ľudí na okraj priepasti a tajne ich plánujú zhodiť dolu, aby ich rozbili na kusy a potom mohli zožrať ich mŕtvoly. Márne dúfajú, že sa im podarí rozložiť Boží plán a pustiť sa s Ním do zápasu, pričom všetko stavajú na jediný hod kockou. Nie je to vôbec jednoduché! Kríž bol predsa pripravený pre kráľa diablov, ktorý je vinný z tých najodpornejších zločinov. Boh na kríž nepatrí. Už ho odhodil bokom pre diabla. Boh už dávno zvíťazil a viac nesmúti nad hriechmi ľudstva, ale prinesie celému ľudstvu spásu.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (7)