Správanie, pri ktorom sa Mi nedokážete absolútne podriadiť, je zrada. Správanie, pri ktorom Mi nedokážete byť verní, je zrada. Podviesť Ma a využívať lži na to, aby ste Ma oklamali, je zrada. Skrývať mnoho myšlienok a šíriť ich na každom rohu je zrada. Neschopnosť obhajovať Moje svedectvá a záujmy je zrada. Rozdávať falošné úsmevy, keď ste srdcom ďaleko odo Mňa, je zrada. Toto všetko sú prejavy zrady, ktorých ste vždy boli schopní a ktoré sú medzi vami bežné. Nik z vás to možno nepovažuje za vážnu vec, no ja áno. Zradu človeka voči Mne nemôžem považovať za bezvýznamnú záležitosť a rozhodne ju nemôžem ignorovať. Tak sa správate i teraz, keď konám medzi vami. Až nadíde deň, kedy vás nebude mať kto strážiť, nebudete ako zbojníci, ktorí sa vyhlásili za kráľov svojich malých hôr? Keď sa to stane a spôsobíte pohromu, kto to po vás dá do poriadku? Nazdávate sa, že niektoré činy zrady sú len ojedinelé incidenty, nie vaše bežné správanie, a preto si nezaslúžia, aby sa o nich hovorilo tak prísne a spôsobom, ktorý zraňuje vašu pýchu. Ak si to naozaj myslíte, potom vám chýba rozum. Myslieť si to znamená byť exemplárnym príkladom a vzorom vzdorovitosti. Prirodzenosťou človeka je jeho život; je to princíp, na ktorom sa zakladá jeho prežitie, a to človek nemôže nijak zmeniť. Vezmime si ako príklad prirodzenosť zrady. Ak dokážeš zradiť svojho príbuzného alebo priateľa, dokazuje to, že zrada je súčasťou tvojho života a prirodzenosťou, s ktorou si sa narodil. To nemôže nikto poprieť. Ak človek napríklad rád okráda iných, potom je potešenie z krádeže súčasťou jeho života, hoci nie vždy kradne. Či kradne alebo nie, nejde o dôkaz, že krádež je len určitým typom jeho správania. Skôr to dokazuje, že krádež je súčasťou jeho života – teda jeho prirodzenosťou. Niekto by sa mohol spýtať: Keďže je krádež prirodzenosťou tohto človeka, prečo neukradne pekné veci vždy, keď ich uvidí? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Existuje množstvo dôvodov, prečo sa rozhodne nekradnúť. Možno niečo neukradne, pretože je to príliš veľké na to, aby to uchmatol spod starostlivého dohľadu, alebo preto, lebo nemá vhodnú príležitosť. Možno sa mu zapáči niečo príliš drahé, príliš prísne strážené, alebo o danú vec možno nemá osobitný záujem, či jednoducho nechápe, aký úžitok by z nej mohol mať a podobne. Každý z týchto dôvodov pripadá do úvahy. Ale bez ohľadu na to, či niečo ukradne alebo nie, nie je to dôkaz, že táto myšlienka existuje len ako chvíľkový, pominuteľný záblesk. Naopak, to dokazuje, že krádež je súčasťou jeho prirodzenosti, ktorú je ťažké zmeniť k lepšiemu. Takýto človek sa neuspokojí s tým, že kradol iba raz. Myšlienky prisvojiť si cudzí majetok mu skrsnú v hlave vždy, keď sa stretne s niečím pekným, alebo keď sa mu naskytne vhodná príležitosť. Preto hovorím, že pôvod takejto myšlienky sa neobjaví len tak z času na čas, no je súčasťou prirodzenosti tohto človeka.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Veľmi závažný problém: Zrada (1)