Pred vykúpením človeka v ňom bolo zasiatych už mnoho satanových jedov a po tisícročiach, počas ktorých ho satan skazil, má v sebe zakorenenú prirodzenosť, ktorá odporuje Bohu. Vykúpenie človeka preto nie je nič iné ako prípad vykúpenia, keď sa človek kúpi za vysokú cenu, ale jeho jedovatá prirodzenosť sa z neho neodstráni. Takto poškvrnený človek musí podstúpiť zmenu skôr, než sa stane hodným slúžiť Bohu. Prostredníctvom tohto diela súdu a napomínania človek úplne spozná špinavú a skazenú podstatu vo svojom vnútri a bude sa môcť úplne zmeniť a stať sa očisteným. Iba tak sa človek môže stať hodným návratu pred Boží trón. Celé dnešné dielo sa vykonáva tak, aby sa človek očistil a zmenil. Skrze súd a napomínanie slovom, rovnako ako skrze zušľachťovanie, môže človek odvrhnúť svoju skazenosť a očistiť sa. Namiesto toho, aby sa táto etapa diela považovala za etapu spásy, by bolo vhodnejšie povedať, že ide o dielo očisťovania. V skutočnosti je táto etapa podmaňovaním a zároveň druhou etapou v diele spásy. Boh získa človeka prostredníctvom súdu a napomínania, pričom slovo sa použije na zušľachtenie, odsúdenie a úplné odhalenie všetkých nečistôt, predstáv, pohnútok a individuálnych túžob v ľudskom srdci. Hoci človek mohol byť vykúpený a hriechy mu mohli byť odpustené, znamená len to, že Boh si nepamätá priestupky človeka a nezaobchádza s ním podľa jeho priestupkov. Avšak, keď sa človek, ktorý žije v hmotnom tele, neoslobodil od hriechu, môže iba pokračovať v hrešení a donekonečna zjavovať svoju skazenú satanskú povahu. Toto je život, aký človek vedie, nekonečný cyklus hriechov a odpustenia. Väčšina ľudstva hreší cez deň, len aby sa večer vyspovedala. Preto platí, že hoci bude obeta za hriech pre človeka navždy účinná, nedokáže ho spasiť od hriechu. Dokončila sa iba polovica diela spásy, lebo človek má stále skazenú povahu. Keď si napríklad ľudia uvedomili, že pochádzajú z Moábu, začali sa ponosovať, prestali sa usilovať o život a stali sa úplne negatívnymi. Nedokazuje to, že ľudstvo sa ešte stále nedokáže úplne podriadiť Božej nadvláde? Nie je presne toto ich skazená satanská povaha? Keď si sa nepodriadil napomínaniu, tvoje ruky sa zdvíhali vyššie ako všetky ostatné, dokonca vyššie ako Ježišove. A hlasno si kričal: „Buď milovaným synom Božím! Buď Božím dôverníkom! Radšej by sme zomreli ako sa klaňali satanovi! Vzdoruj starému satanovi! Vzdoruj veľkému červenému drakovi! Nech moc veľkého červeného draka hanebne padne! Nech nás Boh učiní úplnými!“ Tvoje výkriky boli hlasnejšie než výkriky všetkých ostatných. Potom však nadišiel čas napomínania a skazená povaha ľudstva sa opäť odhalila. Potom ich náreky ustali a ich odhodlanie stroskotalo. To je skazenosť človeka. Preniká hlbšie ako hriech, je to niečo, čo zasial satan a čo je v človeku hlboko zakorenené. Pre človeka nie je ľahké uvedomiť si svoje hriechy. Nevie, ako rozpoznať svoju vlastnú, hlboko zakorenenú prirodzenosť a musí sa spoliehať na súd slovom, aby tento výsledok dosiahol. Iba tak sa môže človek od tejto chvíle postupne meniť.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tajomstvo vtelenia (4)