Boh používa dúhu ako symbol svojej zmluvy s človekom (Vybrané pasáže)

Gn 9, 11-13 „A uzavriem s vami svoju zmluvu, a už viac nezahubia vody potopy žiadne telo, a už viac nebude potopa, ktorá by zničila zem.“ A Boh riekol: „Toto je znamenie zmluvy, ktorú uzatváram medzi sebou a medzi vami a každou živou bytosťou, ktorá je s vami, na večné pokolenia. Svoju dúhu umiestnim do oblakov a bude znamením zmluvy medzi Mnou a zemou.“

Väčšina ľudí vie, čo je dúha, a počula aj o niekoľkých príbehoch, v ktorých sa dúha objavuje. Čo sa týka biblického príbehu o dúhe, niektorí ľudia mu veria, niektorí ho považujú za legendu, zatiaľ čo iní mu neveria vôbec. Bez ohľadu na to boli všetky udalosti, ktoré sa stali v súvislosti s dúhou, Božím dielom a odohrali sa v rámci Božieho riadenia človeka. Tieto udalosti boli presne zaznamenané v Biblii. Dané záznamy nám nehovoria o tom, v akom rozpoložení bol v tom čase Boh alebo aké úmysly sa skrývali za slovami, ktoré vyslovil. Okrem toho nikto nedokáže posúdiť, čo Boh cítil, keď ich vyslovil. Božie rozpoloženie súvisiace s celou touto udalosťou však možno postrehnúť medzi riadkami textu. Je to akoby Jeho myšlienky v tom čase vyskakovali zo stránky prostredníctvom každého slova a vety Božieho slova.

Ľudí by mali zaujímať Božie myšlienky a práve tie by sa mali snažiť čo najviac spoznať. Je to preto, že Božie myšlienky sú nerozlučne späté s ľudským chápaním Boha a ľudské chápanie Boha je nevyhnutným článkom pre vstup človeka do života. Na čo teda myslel Boh v čase, keď sa tieto udalosti odohrali?

Boh pôvodne stvoril ľudstvo, ktoré bolo v Jeho očiach veľmi dobré a bolo Mu blízke, ale po tom, čo Mu začalo vzdorovať, ho zničila potopa. Ranilo Boha, že takéto ľudstvo len tak z ničoho nič zmizlo? Samozrejme, že áno! Ako teda vyjadril túto bolesť? Ako to bolo zaznamenané v Biblii? V Biblii to bolo zaznamenané týmito slovami: „A uzavriem s vami svoju zmluvu, a už viac nezahubia vody potopy žiadne telo, a už viac nebude potopa, ktorá by zničila zem.“ Táto jednoduchá veta odhaľuje Božie myšlienky. Toto zničenie sveta Ho veľmi ranilo. V ľudskej reči to znamená, že bol veľmi smutný. Môžeme si to predstaviť: ako vyzerala zem, ktorá bola kedysi plná života, po tom, čo ju zničila potopa? Ako v tom čase vyzerala zem, ktorá bola kedysi plná ľudí? Nežili na nej žiadni ľudia, žiadne živé tvory, všetko pokrývala voda a na vodnej hladine to bola úplná spúšť. Bol takýto výjav pôvodným Božím úmyslom pri stvorení sveta? Samozrejme, že nie! Pôvodným Božím úmyslom bolo vidieť život na celej zemi, vidieť ľudské bytosti, ktoré stvoril, ako Ho uctievajú, a nie aby bol Noe jediný, kto Ho uctieva, alebo jediný, kto dokáže odpovedať na Jeho volanie dokončiť to, čo mu bolo zverené. Keď ľudstvo zmizlo, Boh nevidel to, čo mal pôvodne v úmysle, ale pravý opak. Ako by to nemohlo raniť Jeho srdce? Keď teda zjavoval svoju povahu a vyjadroval svoje emócie, rozhodol sa. Aké rozhodnutie učinil? Rozhodol sa urobiť v oblakoch oblúk (teda dúhu, ktorú vidíme) na znak zmluvy s človekom, ako prísľub, že Boh už viac nezničí ľudstvo potopou. Urobil to aj preto, aby ľuďom povedal, že Boh zničil svet prostredníctvom potopy, aby si ľudstvo naveky zapamätalo, prečo Boh niečo také urobil.

Bolo zničenie sveta v tom čase niečo, čo Boh chcel? Určite to nechcel. Možno si dokážeme čiastočne predstaviť žalostný pohľad na zem po zničení sveta, no nedokážeme si ani trochu predstaviť, ako to všetko vtedy vyzeralo v Božích očiach. Môžeme povedať, že či už ide o dnešných alebo vtedajších ľudí, nik si nedokáže predstaviť alebo si uvedomiť, čo cítil Boh, keď videl ten výjav, ten obraz sveta po tom, čo ho zničila potopa. Boha k tomu dohnala ľudská vzdorovitosť, no bolesť, ktorú pri tom utrpelo Božie srdce, je skutočnosťou, ktorú nedokáže nik pochopiť ani oceniť. Preto Boh uzavrel s ľudstvom zmluvu – chcel ňou ľuďom povedať, aby si pamätali, že Boh raz niečo také urobil, a prisahal im, že už nikdy nezničí svet takýmto spôsobom. V tejto zmluve vidíme Božie srdce – vidíme, že keď toto ľudstvo zničil, ranilo to Jeho srdce. Povedané ľudskou rečou, keď Boh zničil ľudstvo a videl, ako mizne, Jeho srdce nariekalo a krvácalo. Nie je to najlepší spôsob, ako to opísať? Tieto slová ľudia používajú na opis ľudských emócií, ale keďže ľudský jazyk je príliš obmedzený, ich použitie na opis Božích pocitov a emócií sa Mi nezdá byť zlé a ani tieto slová príliš prehnané. Aspoň vám poskytnú veľmi živý a výstižný obraz toho, akú mal v tom čase Boh náladu. Čo sa vám teraz vynorí v mysli, keď opäť zbadáte dúhu? Aspoň si spomeniete, ako Boh kedysi smútil nad zničením sveta potopou. Spomeniete si, ako aj napriek tomu, že neznášal tento svet a opovrhoval týmto ľudstvom, keď zničil ľudské bytosti, ktoré vlastnými rukami stvoril, ranilo to Jeho srdce, usiloval sa nemyslieť na to, cítil nechuť a ťažko to znášal. Jedinou útechou Mu bola Noemova osemčlenná rodina. Práve Noemova spolupráca spôsobila, že Jeho veľká snaha o stvorenie všetkých vecí nebola márna. V čase, keď Boh trpel, to bola jediná vec, ktorá Mu pomohla zniesť bolesť. Od tejto chvíle Boh vložil do Noemovej rodiny všetky svoje očakávania od ľudstva v nádeji, že budú môcť žiť pod Jeho požehnaním, a nie pod Jeho kliatbou, dúfajúc, že už nikdy nebudú svedkami toho, ako Boh opäť zničí svet prostredníctvom potopy, a že nebudú zničení.

Akú časť Božej povahy by sme sa z tohto mali dozvedieť? Boh opovrhoval človekom, pretože človek sa k Nemu správal nepriateľsky, ale v Jeho srdci zostali Jeho starostlivosť, záujem a milosrdenstvo voči ľudstvu v nezmenenej podobe. Aj keď ľudstvo zničil, Jeho srdce sa nezmenilo. Keď bolo ľudstvo plné skazenosti a žalostne vzdorovité voči Bohu, Boh ho musel zničiť – pre svoju povahu a podstatu a v súlade so svojimi princípmi. Pre Jeho podstatu Mu však bolo ľudstva stále ľúto. Dokonca chcel použiť rôzne spôsoby na jeho vykúpenie, aby mohlo žiť ďalej. Človek však Bohu odporoval, naďalej Mu vzdoroval a nechcel prijať Božiu spásu, teda Jeho dobré úmysly. Bez ohľadu na to, ako Boh človeka volal, osviežoval mu pamäť, staral sa oňho, pomáhal mu alebo ho toleroval, človek to nechápal, nedokázal to oceniť a nevenoval tomu žiadnu pozornosť. Ani vo svojom trápení Boh nezabudol poskytnúť človeku maximálnu toleranciu a čakal, kým sa obráti. Keď dosiahol svoju hranicu, bez najmenšieho váhania urobil, čo bolo potrebné. Inak povedané, od momentu, keď Boh plánoval zničiť ľudstvo, až po začiatok Jeho diela na zničenie ľudstva, existovalo určité časové obdobie a proces. Cieľom tohto procesu bolo umožniť človeku obrátiť sa. A toto bola posledná šanca, ktorú dal Boh človeku. Čo teda Boh robil v tomto období pred zničením ľudstva? Vykonal značné dielo týkajúce sa pripomínania a upozorňovania. Bez ohľadu na veľkosť bolesti a žiaľu Božieho srdca naďalej poskytoval ľudstvu svoju starostlivosť, záujem a hojnosť milosti. Čo nám z toho vyplýva? Nepochybne chápeme, že Božia láska k ľudstvu je skutočná a nie sú to len neúprimné Božie sľuby. Je skutočná, hmatateľná a zjavná, nie predstieraná, falošná, lživá či namyslená. Boh nikdy nepoužíva žiadne klamstvo ani nevytvára falošné obrazy, aby ľudia pochopili, že je milujúci. Nikdy nepoužíva falošné svedectvo, aby ľudia videli Jeho milotu, ani sa svojou milotou a svätosťou nevystatuje. Nie sú tieto aspekty Božej povahy hodné ľudskej lásky? Nie sú hodné uctievania? Nie sú hodné toho, aby sme si ich vážili? Teraz sa vás chcem spýtať: myslíte si po vypočutí týchto slov, že Božia veľkosť sú len prázdne slová na papieri? Je Božia milota len prázdnymi slovami? Nie! Iste nie! Božia nadradenosť, veľkosť, svätosť, tolerancia, láska a tak ďalej – každý detail každého z rôznych aspektov Božej povahy a podstaty nachádza praktické vyjadrenie vždy, keď Boh koná svoje dielo, je stelesnený v Jeho úmysloch voči človeku a tiež sa napĺňa a odráža v každom človeku. Bez ohľadu na to, či si to už predtým pocítil, Boh sa všemožne stará o každého človeka, používa svoje úprimné srdce, múdrosť a rôzne metódy, aby zahrial srdce každého človeka a prebudil jeho ducha. To je nepopierateľná skutočnosť.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh I