Ďalším prejavom Jóbovho strachu z Boha a vyhýbania sa zlu je jeho ospevovanie Božieho mena vo všetkých veciach

Jób trpel satanovým pustošením, no napriek tomu sa nevzdal mena Boha Jahveho. Jeho žena vystúpila ako prvá a v úlohe satana zaútočila na Jóba spôsobom viditeľným ľudskému oku. Pôvodný text to opisuje takto: „Vtedy mu jeho žena povedala: ‚Ešte si zachovávaš svoju bezúhonnosť? Preklínaj Boha a zomri!‘“ (Jób 2, 9) To boli slová, ktoré vyslovil satan v ľudskom prestrojení. Boli útokom a obvinením, ako aj lákadlom, pokušením a urážkou. Satan, ktorý zlyhal v útoku na Jóbovo telo, potom priamo zaútočil na Jóbovu bezúhonnosť a tento útok chcel využiť na to, aby sa Jób vzdal svojej bezúhonnosti, zriekol sa Boha a už ďalej nežil. Satan teda tiež chcel použiť takéto slová na nalákanie Jóba: ak by sa Jób vzdal Jahveho mena, potom by nemusel znášať takéto muky a mohol by sa oslobodiť od telesných múk. Zoči-voči radám svojej manželky ju Jób pokarhal slovami: „Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ (Jób 2, 10) Jób poznal tieto slová už dávno, ale vtedy sa dokázala pravdivosť Jóbovho poznania týchto slov.

Keď mu jeho žena poradila, aby preklial Boha a zomrel, myslela tým: „Tvoj Boh s tebou takto zaobchádza, tak prečo Ho neprekliať? Čo robíš, že ešte stále takto žiješ? Tvoj Boh je k tebe taký nespravodlivý, ale ty stále vravíš: ‚Nech je požehnané Jahveho meno.‘ Ako na teba mohol priviesť pohromu, keď požehnávaš Jeho meno? Poponáhľaj sa a vzdaj sa Božieho mena, viac Ho nenasleduj. Potom sa tvoje útrapy skončia.“ V tejto chvíli bolo vydané svedectvo, ktoré chcel Boh u Jóba vidieť. Žiadny obyčajný človek by nemohol vydať takéto svedectvo a nedočítame sa o ňom ani v žiadnom biblickom príbehu – Boh to však videl dávno predtým, než Jób vyslovil tieto slová. Boh chcel len využiť túto príležitosť a umožniť Jóbovi, aby všetkým dokázal, že Boh mal pravdu. Napriek radám svojej ženy sa Jób nielenže nevzdal svojej bezúhonnosti ani sa nezriekol Boha, ale tiež svojej žene povedal: „Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ Majú tieto slová veľkú váhu? Je len jeden fakt, ktorý dokáže overiť váhu týchto slov. Váha týchto slov spočíva v tom, že ich Boh schvaľuje vo svojom srdci, sú tým, po čom Boh túži, sú tým, čo Boh chce počuť, a sú výsledkom, ktorý Boh túži vidieť; tieto slová sú tiež jadrom Jóbovho svedectva. V tom sa dokázala Jóbova dokonalosť, spravodlivosť, strach pred Bohom a vyhýbanie sa zlu. Vzácnosť Jóba spočívala v tom, že keď bol pokúšaný, a dokonca aj keď bolo celé jeho telo pokryté bolestivými vredmi, keď znášal tie najväčšie muky, a keď mu jeho manželka a príbuzní radili, naďalej vyslovoval také slová. Inak povedané, vo svojom srdci veril, že bez ohľadu na to, aké pokúšania alebo ako bolestné súženia či muky to boli, aj keby na neho prišla smrť, nezriekne sa Boha ani nezavrhne cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu. Vidíte teda, že Boh mal v jeho srdci najdôležitejšie miesto a že v jeho srdci bol iba Boh. Práve preto o ňom v Písme čítame také opisy ako: „V tom všetkom Jób nezhrešil svojimi perami.“ Nielenže nezhrešil svojimi perami, ale vo svojom srdci sa nesťažoval na Boha. Nevyriekol o Bohu žiadne zraňujúce slová ani proti Nemu nezhrešil. Nielenže jeho ústa velebili Božie meno, ale meno Božie velebil aj vo svojom srdci; jeho ústa a srdce boli ako jedno. To bol pravý Jób, akého videl Boh, a práve preto si Boh Jóba cenil.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II