Slová Ježiša k učeníkom po Jeho zmŕtvychvstaní (Vybrané pasáže)

Jn 20, 26-29 A po ôsmich dňoch boli vnútri opäť Jeho učeníci a s nimi Tomáš. Potom prišiel Ježiš, dvere boli zatvorené, postavil sa doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Natiahni sem prst a pozri si Moje ruky, natiahni sem ruku a vlož ju do Môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tomáš Mu odpovedal: „Môj Pán a Môj Boh.“ Ježiš mu povedal: „Tomáš, pretože si Ma videl, uveril si; blahoslavení sú tí, čo nevideli, a predsa uverili.“

Jn 21, 16-17 Druhýkrát sa Ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ On Mu odpovedal: „Áno, Pane, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Povedal mu: „Pas Moje ovce.“ Tretíkrát sa ho spýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ Ma?“ Peter sa zarmútil, lebo sa ho tretíkrát spýtal: „Miluješ Ma?“ A on mu povedal: „Pane, Ty vieš všetko, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Ježiš mu povedal: „Pas Moje ovce.“

V týchto úryvkoch sú opísané určité veci, ktoré Pán Ježiš vykonal a povedal svojim učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní. Najprv sa pozrime, či je Pán Ježiš v niečom iný pred zmŕtvychvstaním a po ňom. Bol stále tým istým Pánom Ježišom ako predtým? V Písme sa nachádza nasledujúci riadok, ktorý opisuje Pána Ježiša po zmŕtvychvstaní: „Potom prišiel Ježiš, dvere boli zatvorené, postavil sa doprostred a povedal: ‚Pokoj vám!‘“ Je úplne jasné, že Pán Ježiš v tom čase už neprebýval v hmotnom, ale v duchovnom tele. Bolo to preto, lebo prekročil obmedzenia tela. Dvere boli síce zatvorené, no On mohol aj tak vojsť medzi ľudí a dovoliť im, aby Ho uvideli. Toto je najväčší rozdiel medzi Pánom Ježišom po zmŕtvychvstaní a Pánom Ježišom žijúcim v tele pred zmŕtvychvstaním. Hoci vo vzhľade duchovného tela v danej chvíli a vo vzhľade Pána Ježiša predtým nebol žiadny rozdiel, ľudia Ho od tej chvíle vnímali ako cudzieho, pretože po tom, ako vstal z mŕtvych, sa stal duchovným telom, ktoré v porovnaní s Jeho predchádzajúcim telom bolo pre ľudí väčšou záhadou a viac ich miatlo. Zároveň to spôsobilo, že Pán Ježiš a ľudia si boli vzdialenejší a ľudia mali vo svojich srdciach pocit, že v tej chvíli sa stal záhadnejším. Toto poznanie a pocity ľudí náhle vrátili do doby, keď verili v Boha, ktorého nemohli vidieť ani sa Ho dotknúť. Prvá vec, ktorú teda Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní urobil, bola tá, že ľuďom dovolil, aby Ho videli, a potvrdil, že existuje a že vstal z mŕtvych. Tento skutok navyše obnovil Jeho vzťah s ľuďmi z čias, keď pôsobil v tele, keď bol Kristom, ktorého mohli vidieť a ktorého sa mohli dotknúť. Jedným z dôsledkov toho je, že ľudia vôbec nepochybovali o tom, že Pán Ježiš po tom, ako Ho pribili na kríž, vstal z mŕtvych, a nemali ani žiadne pochybnosti o Jeho diele spočívajúcom vo vykúpení ľudstva. Skutočnosť, že Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil ľuďom a dovolil im, aby Ho uvideli a dotkli sa Ho, navyše pevne ukotvila ľudstvo vo Veku milosti. To zaistilo, že ľudia sa odteraz nebudú na domnelom základe spočívajúcom v tom, že Pán Ježiš „zmizol“ alebo „bez slova odišiel“, vracať do predchádzajúceho Veku zákona. Takto zabezpečil, že budú pokračovať v napredovaní a nasledovať učenie Pána Ježiša a dielo, ktoré vykonal. Týmto sa formálne otvorila nová etapa v diele vo Veku milosti a ľudia, ktorí žili pod zákonom, od tejto chvíle zákon formálne opustili a vstúpili do novej éry, do nového začiatku. Toto sú mnohostranné významy zjavenia Pána Ježiša ľudstvu po zmŕtvychvstaní.

Keďže Pán Ježiš teraz prebýval v duchovnom tele, ako sa Ho ľudia mohli dotknúť a ako Ho mohli vidieť? Táto otázka sa dotýka významu toho, že Pán Ježiš sa zjavil ľuďom. Všimli ste si niečo v úryvkoch z Písma, ktoré sme si práve prečítali? Duchovné telá vo všeobecnosti nie sú viditeľné a nemožno sa ich dotknúť a po zmŕtvychvstaní bolo dielo, ktoré Pán Ježiš na seba vzal, už dokončené. Teoreticky teda nemal vôbec žiadnu potrebu vracať sa medzi ľudí vo svojom pôvodnom obraze a stretnúť sa s nimi. Zjavenie duchovného tela Pána Ježiša ľuďom ako Tomáš však spôsobilo, že Jeho zjavenie bolo konkrétnejšie a preniklo hlbšie do ľudských sŕdc. Keď prišiel k neveriacemu Tomášovi, dovolil mu, aby sa dotkol Jeho ruky, a povedal mu: „Natiahni sem ruku a vlož ju do Môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Tieto slová a skutky neboli vecami, ktoré Pán Ježiš chcel povedať a urobiť len po svojom zmŕtvychvstaní. V skutočnosti to boli veci, ktoré chcel povedať a urobiť ešte predtým, ako Ho pribili na kríž, pretože Tomášove pochybnosti nevznikli až vtedy, ale mal ich počas celého svojho nasledovania Pána Ježiša. Je zjavné, že Pán Ježiš mal k ľuďom ako Tomáš pochopenie ešte skôr, než Ho pribili na kríž. Čo z toho teda môžeme vyvodiť? Po zmŕtvychvstaní bol stále tým istým Pánom Ježišom. Jeho podstata sa nezmenila. Bol tu však Pán Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych a vrátil sa z duchovnej sféry so svojím pôvodným obrazom, so svojou pôvodnou povahou a porozumením pre ľudstvo z čias, keď bol v tele. Preto išiel najprv k Tomášovi a nechal ho, nech sa Mu dotkne rebra, a to nielen preto, aby Tomáš videl Jeho duchovné telo po zmŕtvychvstaní, ale aj preto, aby sa dotkol Jeho duchovného tela a cítil jeho existenciu, a tak sa úplne zbavil svojich pochybností. Skôr než Pána Ježiša pribili na kríž, Tomáš vždy pochyboval o tom, že je Kristus, a nebol schopný veriť. Veriť v Boha začal až na základe toho, čo videl na vlastné oči a čoho sa mohol dotknúť vlastnými rukami. Pán Ježiš dobre rozumel viere takéhoto človeka. Títo ľudia verili len v Boha na nebi a vôbec neverili v toho, ktorého zoslal Boh, alebo v Krista v tele a ani Ho neprijali. Aby Tomáš uznal a uveril v existenciu Pána Ježiša a že je naozaj vteleným Bohom, dovolil mu vystrieť ruku a dotknúť sa Jeho rebra. Boli Tomášove pochybnosti pred zmŕtvychvstaním Pána Ježiša a po ňom v niečom rozdielne? Vždy pochyboval a okrem toho, že sa mu duchovné telo Pána Ježiša osobne zjavilo a dovolilo mu dotknúť sa stôp po klincoch na Jeho tele, neexistoval iný spôsob, ako by ktokoľvek mohol jeho pochybnosti vyvrátiť a odohnať. Takže od chvíle, keď Pán Ježiš dovolil Tomášovi, aby sa dotkol Jeho rebra, a Tomáš mohol skutočne vnímať existenciu stôp po klincoch, jeho pochybnosti zmizli a skutočne vedel, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Uznal a uveril, že Pán Ježiš bol pravý Kristus a vtelený Boh. Hoci v tejto chvíli už viac nepochyboval, navždy stratil možnosť stretnúť sa s Kristom. Navždy stratil možnosť byť s Ním, nasledovať Ho, spoznať Ho. Stratil možnosť, aby ho Kristus zdokonalil. Zjavenie a slová Pána Ježiša boli záverom a verdiktom o viere tých, ktorí boli plní pochybností. Použil svoje praktické slová a skutky, aby pochybovačom a tým, čo verili len v Boha na nebi, ale neverili v Krista, povedal: Boh ich vieru neschvaľoval a neschvaľoval ani to, aby Ho nasledovali, keď o Ňom pochybujú. Deň, keď úplne uverili v Boha a Krista, mohol byť len dňom, keď Boh dokončil svoje veľkolepé dielo. Samozrejme, ten deň bol zároveň dňom vynesenia verdiktu nad ich pochybovaním. Ich postoj ku Kristovi určil ich osud, ich tvrdošijné pochybnosti znamenali, že ich viera im nepriniesla žiadne ovocie, a ich tvrdosť zas znamenala, že ich nádeje boli márne. Keďže ich vieru v Boha na nebi živili ilúzie a ich pochybnosti o Kristovi boli v skutočnosti ich pravým postojom k Bohu, aj keď sa dotkli stôp po klincoch na tele Pána Ježiša, ich viera bola naďalej zbytočná a ich výsledky možno opísať len ako naberanie vody deravým košom, teda úplne zbytočne. To, čo Pán Ježiš povedal Tomášovi, bolo očividne to, čo hovorí každému človeku: Pán Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, je Pán Ježiš, ktorý tridsaťtri a pol roka pracoval medzi ľuďmi. Hoci Ho pribili na kríž a bol v údolí tieňa smrti a hoci vstal z mŕtvych, nijako sa nezmenil. Aj keď mal teraz na tele stopy po klincoch a hoci vstal z mŕtvych a vyšiel z hrobu, Jeho povaha, Jeho porozumenie pre ľudstvo a Jeho úmysly týkajúce sa ľudstva sa ani trochu nezmenili. Ľuďom tiež hovoril, že zišiel z kríža, zvíťazil nad hriechom, prekonal ťažkosti a zvíťazil nad smrťou. Stopy po klincoch boli len dôkazom Jeho víťazstva nad satanom, dôkazom, že je obetou za hriech, aby úspešne vykúpil celé ľudstvo. Ľuďom hovoril, že už na seba vzal hriechy ľudstva a dokončil svoje dielo vykúpenia. Keď sa vrátil, aby navštívil svojich učeníkov, prostredníctvom svojho zjavenia im povedal: „Som stále živý, stále existujem a dnes pred vami skutočne stojím, aby ste Ma videli a dotkli sa Ma. Vždy budem s vami.“ Pán Ježiš chcel tiež použiť Tomášov prípad ako varovanie ľudí v budúcnosti: hoci Pána Ježiša vo svojej viere v Neho nemôžeš vidieť ani sa Ho dotknúť, si vďaka svojej pravej viere požehnaný, vďaka nej Pána Ježiša vidíš a takýto človek je požehnaný.

Slová o tom, že Pán Ježiš prehovoril, keď sa zjavil Tomášovi, ktoré sú zaznamenané v Biblii, veľmi pomáhajú všetkým ľuďom vo Veku milosti. Jeho zjavenie Tomášovi a slová, ktoré mu povedal, mali veľmi veľký vplyv na nasledujúce generácie – ich význam je večný. Tomáš predstavuje človeka, ktorý v Boha verí, no pochybuje o Ňom. Je podozrievavý, má zlovestné srdce, je vierolomný a neverí vo veci, ktoré Boh dokáže. Neverí v Božiu všemohúcnosť a Jeho zvrchovanosť a neverí ani vo vteleného Boha. Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša bolo však v rozpore s týmito charakteristikami a navyše mu umožnilo objaviť a uvedomiť si svoju vlastnú pochybnosť, uznať svoju vierolomnosť a začať skutočne veriť v existenciu a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. To, čo sa stalo s Tomášom, bolo varovaním a upozornením pre neskoršie generácie, aby si viac ľudí mohlo uvedomiť, že nemajú pochybovať ako Tomáš a že ak budú plní pochybností, upadnú do temnoty. Ak nasleduješ Boha, no rovnako ako Tomáš sa vždy chceš dotknúť Pánovho rebra a cítiť Jeho stopy po klincoch, aby si si potvrdil alebo overil, či Boh existuje, a aby si o tom špekuloval, Boh ťa zaprie. Pán Ježiš teda od ľudí vyžaduje, aby neboli ako Tomáš a neverili len tomu, čo vidia na vlastné oči, ale boli čistými, čestnými ľuďmi, aby nemali o Bohu pochybnosti, ale v Neho jednoducho verili a nasledovali Ho. Takíto ľudia sú požehnaní. To je veľmi malá požiadavka Pána Ježiša na ľudí a tiež varovanie pre Jeho nasledovateľov.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh III