Päť typov ľudí

Rozdelím Božích nasledovníkov do niekoľkých kategórií podľa ich chápania Boha a na základe ich porozumenia Božej spravodlivej povahe a skúsenosti s ňou, aby ste vedeli, v akej etape sa momentálne nachádzate a aké je vaše momentálne duchovné postavenie. Z hľadiska ľudského poznania Boha a chápania Jeho spravodlivej povahy možno rôzne etapy a duchovné postavenia, ktoré ľudia zastávajú, vo všeobecnosti rozdeliť na päť typov. Táto téma sa zakladá na poznaní jedinečného Boha a Jeho spravodlivej povahy. Preto by ste sa pri čítaní nasledujúceho obsahu mali pokúsiť starostlivo a presne zistiť, do akej miery chápete a poznáte Božiu jedinečnosť a Jeho spravodlivú povahu, a následne by ste mali výsledok použiť na posúdenie toho, do ktorej etapy naozaj patríte, aké veľké je vaše duchovné postavenie a aký typ človeka naozaj ste.

Prvý typ: etapa nemluvňaťa v zavinovačke

Čo znamená „nemluvňa v zavinovačke“? Nemluvňa v zavinovačke je dieťa, ktoré práve prišlo na tento svet, novorodenec. Je to obdobie, keď sú ľudia najnezrelší.

Ľudia v tejto etape v podstate nemajú žiadne vedomie ani povedomie o otázkach viery v Boha. Sú zmätení a nevedomí. Títo ľudia môžu veriť v Boha už dlho alebo len krátko, no ich zmätenosť a nevedomosť a ich skutočné duchovné postavenie ich zaraďujú do etapy nemluvňaťa v zavinovačke. Presná definícia nemluvňaťa v zavinovačke je takáto: bez ohľadu na to, ako dlho takýto človek verí v Boha, vždy bude zmätený, popletený a prostoduchý; nevie, prečo verí v Boha, ani to, kto je Boh alebo kým Boh je. Aj keď Boha nasleduje, v srdci nemá Jeho presnú definíciu a nedokáže určiť, či Ten, koho nasleduje, je naozaj Boh, nehovoriac o tom, či by mal naozaj veriť v Boha a nasledovať Ho. To je pravý stav tohto typu človeka. Myšlienky týchto ľudí sú zahmlené a ich viera je, jednoducho povedané, popletená. Stále žijú v stave zmätenosti a prázdnoty; ich stav vystihujú slová „popletenosť“, „zmätenosť“ a „prostoduchosť“. Nikdy nevideli ani nepocítili Božiu existenciu, a preto hovoriť s nimi o poznaní Boha má rovnaký zmysel, ako nútiť ich čítať knihu napísanú hieroglyfmi – nepochopia ju ani neprijmú. Poznať Boha je pre nich to isté ako počúvať vymyslenú rozprávku. Aj keď ich myšlienky môžu byť zahmlené, v skutočnosti sú presvedčení, že poznanie Boha je úplná strata času a úsilia. To je prvý typ človeka: nemluvňa v zavinovačke.

Druhý typ: etapa dojčaťa

V porovnaní s nemluvňaťom v zavinovačke urobil tento typ človeka určitý pokrok. Žiaľ, ešte stále vôbec nechápe Boha. Stále mu chýba jasné pochopenie a preniknutie do Jeho podstaty. Nemá veľmi jasno v tom, prečo by mal v Neho veriť, no v srdci má svoj vlastný cieľ a jasné predstavy. Nezaoberá sa tým, či je správne veriť v Boha. Prostredníctvom viery v Boha si kladie za cieľ tešiť sa z Jeho milosti, žiť radostne a v pokoji, žiť pohodlne, tešiť sa z Božej starostlivosti a ochrany a žiť pod Božím požehnaním. Netrápi ho, do akej miery pozná Boha; necíti potrebu usilovať sa o chápanie Boha a nezaujíma sa ani o to, čo Boh robí alebo čo túži robiť. Len sa slepo usiluje tešiť sa z Jeho milosti a získať viac Jeho požehnaní; snaží sa získať stonásobok v tomto veku a večný život v budúcom veku. Jeho myšlienky, to, do akej miery sa vydáva, jeho oddanosť, ako aj utrpenie, to všetko má rovnaký cieľ: získať Božiu milosť a požehnania. Nič iné ho nezaujíma. Tento typ človeka si je istý len tým, že Boh môže ľudí ochrániť a udeliť im svoju milosť. Dalo by sa povedať, že ho nezaujíma, ani mu nie je veľmi jasné, prečo chce Boh človeka zachrániť, ani aký výsledok chce svojimi slovami a svojím dielom dosiahnuť. Nikdy nevyvinul žiadne úsilie, aby spoznal Božiu podstatu a spravodlivú povahu, ani o to nedokáže prejaviť záujem. Chýba mu túžba venovať týmto veciam pozornosť a ani ich nechce poznať. Nechce sa pýtať na Božie dielo, Božie požiadavky na človeka, Božie úmysly ani na nič iné, čo sa týka Boha, a tiež mu chýba túžba zaujímať sa o tieto veci. Je to preto, lebo verí, že tieto záležitosti nesúvisia s jeho užívaním si Božej milosti, a zaujíma sa len o Boha, ktorý existuje v priamom vzťahu k jeho vlastným záujmom a ktorý môže človeku udeliť milosť. Nič iné ho vôbec nezaujíma, a tak nemôže vstúpiť do pravdy-reality bez ohľadu na to, koľko rokov verí v Boha. Bez toho, aby ho niekto často polieval alebo sýtil, je preňho ťažké ďalej kráčať po ceste viery v Boha. Ak si nemôže užívať radosť a pokoj či tešiť sa z Božej milosti ako predtým, je dosť pravdepodobné, že utečie. To je druhý typ človeka: človek, ktorý jestvuje v etape dojčaťa.

Tretí typ: etapa odstaveného dieťaťa alebo etapa malého dieťaťa

Táto skupina ľudí má vedomie jasné len do istej miery. Uvedomujú si, že užívanie si Božej milosti neznamená, že oni sami vlastnia pravú skúsenosť, a uvedomujú si aj to, že ak sa aj nikdy neunavia hľadaním radosti, pokoja a milosti alebo ak sú schopní vydávať svedectvo tým, že sa delia o svoje skúsenosti s užívaním si Božej milosti alebo velebia Boha za požehnania, ktoré im udelil, neznamená to, že vlastnia život či realitu pravdy. Vychádzajúc zo svojho vedomia si prestávajú robiť plané nádeje, že ich bude sprevádzať len Božia milosť; skôr chcú popri užívaní si Božej milosti zároveň urobiť niečo pre Boha. Sú ochotní plniť si svoje povinnosti, do istej miery znášať ťažkosti a únavu, zapájať sa v určitom rozsahu do spolupráce s Bohom. Keďže je však ich snaha veriť v Boha príliš falošná, pretože ich osobné úmysly a túžby sú príliš silné a ich povaha je príliš divoko arogantná, je pre nich veľmi ťažké uspokojiť Božie úmysly alebo byť Bohu verní. Preto často nedokážu uskutočniť svoje osobné priania ani dodržať svoje prísľuby Bohu. Často sa ocitajú v rozporuplných stavoch: veľmi chcú čo najviac uspokojiť Boha, no zo všetkých síl Mu odporujú a často Mu niečo sľúbia, ale krátko nato svoje prísahy porušia. Ešte častejšie sa ocitajú v iných rozporuplných stavoch: úprimne v Boha veria, no popierajú Ho, ako aj všetko, čo od Neho pochádza; úzkostlivo dúfajú, že ich osvieti, bude ich viesť, zaopatrí ich a pomôže im, ale stále hľadajú vlastné východisko. Chcú Ho pochopiť a spoznať, no nie sú ochotní sa k Nemu priblížiť. Namiesto toho sa Mu neustále vyhýbajú a ich srdcia sú pred Ním uzavreté. Aj keď zbežne chápu doslovný význam Božích slov a pravdy a majú s Ním určitú skúsenosť, ako aj zbežnú predstavu o Bohu a pravde, podvedome sa stále nedokážu utvrdiť v tom, či je Boh pravda ani či je skutočne spravodlivý. Taktiež nedokážu určiť pravdivosť Božej povahy a podstaty, nehovoriac o Jeho pravej existencii. Ich viera v Boha vždy obsahuje pochybnosti a nepochopenie a zahŕňa aj výmysly a predstavy. Zatiaľ čo sa tešia z Božej milosti, neochotne zažívajú alebo praktizujú aj niektoré pravdy, ktoré považujú za uskutočniteľné, aby obohatili svoju vieru, rozšírili svoje skúsenosti s vierou v Boha, overili si svoje chápanie viery v Boha a uspokojili svoju márnivosť kráčaním po životnej ceste, ktorú si sami určili, a uskutočňovaním spravodlivých počinov pre ľudstvo. Zároveň tieto veci robia aj preto, aby uspokojili svoju vlastnú túžbu po požehnaniach, ktorá je súčasťou stávky, čo uzatvárajú v nádeji, že získajú väčšie požehnania pre ľudstvo, a aby dosiahli svoju ambicióznu túžbu a celoživotné prianie neustať, až kým nezískajú Boha. Títo ľudia dosiahnu Božie osvietenie len zriedka, pretože ich túžba a úmysel získať požehnania sú pre nich príliš dôležité. Nechcú sa toho vzdať a v podstate by to ani nezniesli. Obávajú sa, že bez túžby získať požehnania, bez dlhoročnej ambície neustať, kým nezískajú Boha, stratia motiváciu veriť v Boha. Z tohto dôvodu nechcú čeliť realite. Nechcú čeliť Božím slovám ani Božiemu dielu. Nechcú čeliť Božej povahe ani podstate a už vôbec nechcú načrtnúť tému poznania Boha. Je to preto, lebo keď raz Boh, Jeho podstata a spravodlivá povaha nahradia ich výmysly, ich sny sa rozplynú ako dym a ich takzvaná čistá viera a „zásluhy“ nahromadené rokmi starostlivej práce sa rozplynú a vyjdú navnivoč. Rovnako bude hroziť zničenie aj ich „územiu“, ktoré v priebehu rokov krvopotne dobyli. To všetko bude znamenať, že ich dlhoročná tvrdá práca a úsilie boli zbytočné a musia začať opäť od nuly. To je pre nich najtrpkejšia bolesť, ktorú musia znášať vo svojom srdci, a je to výsledok, ktorý vôbec nechcú vidieť, a preto sú stále uväznení v slepej uličke a odmietajú sa obrátiť. To je tretí typ človeka: človek, ktorý jestvuje v etape odstaveného dieťaťa.

Vyššie opísané tri typy ľudí – teda ľudia, ktorí jestvujú v týchto troch etapách – v skutočnosti vôbec neveria v Božiu identitu a postavenie ani v Jeho spravodlivú povahu, pričom tieto veci jasne a presne neuznávajú ani sa k nim nehlásia. Preto veľmi ťažko vstúpia do reality pravdy a s ťažkosťami prijmú aj Božie milosrdenstvo, osvietenie či osvetlenie, pretože spôsob ich viery v Boha a ich mylný postoj voči Bohu znemožňujú, aby konal dielo v ich srdciach. Ich pochybnosti, mylné predstavy a výmysly o Bohu prevyšujú ich vieru a poznanie Boha. To sú tri typy ľudí, ktorí sú vo veľkom ohrození, a tri veľmi nebezpečné etapy. Keď si človek pestuje pochybovačný postoj voči Bohu, Božej podstate a identite, otázke, či je Boh pravda, a pravdivosti Jeho existencie, a keď si tým nemôže byť istý, ako môže prijať všetko, čo pochádza od Boha? Ako môže prijať skutočnosť, že Boh je pravda, cesta a život? Ako môže prijať Božie napomínanie a súd? Ako môže prijať Božiu spásu? Ako môže takýto človek získať pravé Božie vedenie a zaopatrenie? Tí, čo sa nachádzajú v týchto troch etapách, môžu Bohu kedykoľvek odporovať, odsúdiť Ho, rúhať sa Mu alebo Ho zradiť. Kedykoľvek môžu zanechať pravú cestu a opustiť Boha. Dalo by sa povedať, že ľudia v týchto troch etapách žijú v kritickom období, pretože nenastúpili na správnu cestu viery v Boha.

Štvrtý typ: etapa dospievajúceho dieťaťa alebo detstvo

Človek po odstavení – teda keď sa mu dostalo hojnej milosti – začne bádať, čo znamená veriť v Boha, začne túžiť po chápaní rôznych otázok, napríklad prečo človek žije, ako by mal žiť a prečo na ňom Boh koná svoje dielo. Keď sa v ňom objavia a existujú v ňom tieto nejasné myšlienky a popletené myšlienkové vzorce, neustále podstupuje polievanie a je tiež schopný plniť si svoju povinnosť. Počas tohto obdobia už nepochybuje o pravdivosti Božej existencie a má presnú predstavu o tom, čo znamená veriť v Boha. Na tomto základe Boha pozvoľne spoznáva a postupne získava odpovede na svoje nejasné myšlienky a popletené myšlienkové vzorce týkajúce sa Božej povahy a podstaty. Pokiaľ ide o zmeny v ľudskej povahe a ľudskom poznaní Boha, ľudia v tejto etape sa začínajú vydávať na správnu cestu a vstupujú do prechodného obdobia. Práve v tejto etape začínajú naozaj žiť. Jasným dôkazom toho je, že postupne nachádzajú odpovede na svoje otázky týkajúce sa poznania Boha, ktoré majú vo svojich srdciach – ako sú nepochopenie, výmysly, predstavy a hmlisté definície Boha –, a nielenže začnú naozaj veriť v Božiu existenciu a uznávať jej pravdivosť, ale osvoja si aj presnú definíciu Boha a nájdu pre Neho správne miesto vo svojich srdciach, pričom ich hmlistú vieru nahradí pravé nasledovanie Boha. V rámci tejto etapy si ľudia postupne uvedomia svoje mylné predstavy o Bohu a svoje mylné snaženia a spôsoby viery. Začnú prahnúť po pravde, po Božom súde, karhaní a disciplíne a tiež po zmene svojej povahy. Počas tejto etapy postupne zavrhnú všetky svoje predstavy a výmysly o Bohu. Zároveň pozmenia a napravia svoje nesprávne poznanie o Bohu a nadobudnú o Ňom určité správne základné poznanie. Aj keď časť poznania, ktoré majú ľudia v tejto etape, nie je veľmi konkrétna ani presná, postupne aspoň začnú opúšťať svoje predstavy a mylné poznatky o Bohu a začnú Ho chápať; už sa nepridŕžajú svojich vlastných predstáv a výmyslov o Ňom. Začínajú sa učiť, ako sa niečoho vzdať – ako sa vzdať vecí, ktoré možno nájsť medzi ich vlastnými predstavami, vecí pochádzajúcich z poznania a vecí od satana. Začínajú prejavovať ochotu podriadiť sa správnym a pozitívnym veciam, dokonca aj takým, ktoré pochádzajú z Božích slov a sú v súlade s pravdou. Začínajú sa tiež snažiť o zakúsenie Božích slov, chcú osobne spoznať a uskutočňovať Jeho slová, prijať ich ako princípy pre svoje konanie a ako základ pre zmenu svojej povahy. Počas tohto obdobia ľudia nevedomky prijímajú Boží súd a napomínanie a Božie slová nevedomky prijímajú ako svoj život. Zatiaľ čo prijímajú Boží súd, napomínanie a slová, čoraz viac si uvedomujú a dokážu vycítiť, že Boh, v ktorého veria vo svojich srdciach, naozaj existuje. V Božích slovách, vo vlastných skúsenostiach a životoch čoraz viac vnímajú, že Boh odjakživa riadi osud človeka a neustále ho vedie a stará sa oňho. Pomocou svojho spojenia s Bohom postupne potvrdzujú Božiu existenciu. Preto skôr, než si to uvedomia, už podvedome schválili a začali pevne veriť v Božie dielo a súhlasili s Božími slovami. Keď ľudia súhlasia s Božími slovami a dielom, neprestajne popierajú sami seba, svoje vlastné predstavy, poznanie a výmysly a zároveň neprestajne hľadajú, čo je pravda a čo sú Božie úmysly. Počas tohto obdobia vývoja je ľudské poznanie Boha pomerne povrchné. Ľudia ho dokonca nie sú schopní jasne pomenovať slovami ani vyjadriť konkrétnymi detailmi. Chápu ho len na základe vlastného vnímania. V porovnaní s predošlými troma etapami však nezrelé životy ľudí v tomto období podstúpili polievanie a živenie Božími slovami, a tak už začali klíčiť. Ich životy sú ako semienko zasiate do zeme; keď sa mu dostane vlahy a živín, prerazí pôdu a jeho vyklíčenie bude značiť zrodenie nového života. Toto zrodenie človeku umožňuje postrehnúť znaky života. Keď majú ľudia život, rastú. Preto život ľudí na týchto základoch – postupne sa vydávať na správnu cestu viery v Boha, opúšťať svoje vlastné predstavy, získavať Božie vedenie – nevyhnutne pozvoľna rastie. Na základe čoho sa tento rast meria? Meria sa na základe skúsenosti človeka s Božími slovami a jeho skutočného pochopenia spravodlivej Božej povahy. Aj keď je preňho veľmi ťažké vlastnými slovami presne opísať svoje poznanie Boha a Jeho podstaty počas tohto obdobia rastu, táto skupina ľudí už nechce jednostranne vyhľadávať potešenie prostredníctvom užívania si Božej milosti alebo veriť v Boha s cieľom získať Jeho milosť. Namiesto toho sa chcú usilovať o život podľa Božieho slova a stať sa predmetmi Božej spásy. Navyše sú pevne veriaci a pripravení prijať Boží súd a napomínanie. Tým sa vyznačuje človek v etape rastu.

Aj keď ľudia v tejto etape majú isté poznanie o spravodlivej Božej povahe, toto poznanie je veľmi hmlisté a neurčité. Napriek tomu, že nedokážu tieto veci jasne pomenovať, cítia, že sa už nejako vnútorne obohatili, pretože získali istú mieru poznania a pochopenia spravodlivej Božej povahy prostredníctvom Božieho napomínania a súdu. Všetko je to však skôr povrchné a stále ide len o prvotnú etapu. Táto skupina ľudí má špecifický názor na zaobchádzanie s Božou milosťou, čo sa prejavuje v zmenách cieľov, o ktoré sa usiluje, a v spôsobe, akým sa o ne usiluje. Títo ľudia už v Božích slovách, Božom diele a vo všetkých druhoch Jeho požiadaviek na človeka a v Jeho zjaveniach človeku videli, že ak sa stále neusilujú o pravdu, ak sa stále nesnažia vstúpiť do reality, ak sa stále nepokúšajú uspokojiť a poznať Boha pri zažívaní Jeho slov, prídu o zmysel viery v Boha. Vidia, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa tešia z Božej milosti, nemôžu zmeniť svoju povahu, uspokojiť či poznať Boha, a že ak ľudia neustále žijú pod Božou milosťou, nikdy nedosiahnu rast, nenadobudnú život ani nebudú môcť získať spásu. Skrátka, ak človek nedokáže skutočne zažívať Božie slová a spoznať Boha prostredníctvom Jeho slov, naveky zostane v etape nemluvňaťa a nikdy sa neposunie vo svojom životnom raste. Ak budeš naveky žiť v etape nemluvňaťa, ak nikdy nevstúpiš do reality Božieho slova, ak nikdy neprijmeš Božie slovo ako svoj život, ak nikdy nezískaš pravú vieru a poznanie Boha, je vôbec možné, aby ťa Boh urobil úplným? Preto každý, kto vstúpi do reality Božieho slova, každý, kto prijme Božie slovo ako svoj život, každý, kto začne prijímať Božie napomínanie a súd, každý, koho skazená povaha sa začne meniť, a každý, kto má srdce prahnúce po pravde, túžbu poznať Boha a prijať Božiu spásu – to sú ľudia, čo skutočne vlastnia život. To je teda štvrtý typ človeka, typ dospievajúceho dieťaťa, človeka v etape detstva.

Piaty typ: etapa životného dozrievania alebo etapa dospelosti

Po absolvovaní a prekonaní etapy detstva, etapy plnej samých vzostupov a pádov, sa ľudské životy stabilizujú, ľudia sa už nezastavujú a nikto im už nestojí v ceste. A hoci je cesta pred nimi drsná a kľukatá, už nie sú slabí ani bojazliví, neblúdia ani sa nestrácajú. Ich základ je zakorenený hlboko v ozajstnej skúsenosti s Božím slovom a ich srdcia pritiahla Božia dôstojnosť a veľkosť. Túžia kráčať v Božích stopách, poznať Božiu podstatu, vedieť o Bohu všetko.

Ľudia v tejto etape už jasne vedia, v koho veria, a jasne vedia aj to, prečo by mali veriť v Boha a poznajú zmysel vlastného života, a že všetko, čo Boh vyjadruje, je pravda. Na základe svojich dlhoročných skúseností si uvedomujú, že bez Božieho súdu a napomínania, človek nikdy neuspokojí ani nespozná Boha a nikdy nebude naozaj schopný pred Neho predstúpiť. V srdciach týchto ľudí je silná túžba po Božom skúšaní, aby počas neho mohli uzrieť Božiu spravodlivú povahu a získali čistejšiu lásku a zároveň boli schopní skutočnejšie pochopiť a spoznať Boha. Ľudia v tejto etape už dali celkom zbohom etape detstva a etape užívania si Božej milosti a sýtenia sa chlebom. Už prehnane nedúfajú v to, že Boh ich bude tolerovať a preukáže im milosrdenstvo. Sú skôr presvedčení, že prijímajú a dúfajú v neustále Božie napomínanie a súdy, aby sa tak oddelili od svojej skazenej povahy a uspokojili Boha. Ich poznanie Boha a snaženia, či konečné ciele týchto snažení sú v ich srdciach veľmi jasné. Preto ľudia v etape dospelosti už dali celkom zbohom etape hmlistej viery, etape, v rámci ktorej sa spoliehajú na milosť spásy, etape nezrelého života, čo nedokáže odolávať skúškam, etape zahmlenosti, etape blúdenia, etape, v rámci ktorej často niet cesty, po ktorej by mohli kráčať, nestabilnému obdobiu náhleho striedania tepla a chladu a etape, v rámci ktorej človek nasleduje Boha so zaviazanými očami. Ľudia tohto typu často prijímajú Božie osvietenie a osvetlenie a často nadväzujú pravé spojenie a komunikáciu s Bohom. Dalo by sa povedať, že ľudia žijúci v tejto etape už čiastočne pochopili Božie úmysly, dokážu nájsť princípy pravdy vo všetkom, čo robia, a vedia, ako uspokojiť Božie úmysly. Navyše objavili aj cestu k poznaniu Boha a začali vydávať svedectvo o svojom poznaní Boha. Počas procesu postupného rastu krok za krokom nadobúdajú pochopenie a poznanie Božích úmyslov: Božieho úmyslu pri stvorení ľudstva a Božieho úmyslu pri riadení ľudstva. Postupne získavajú aj pochopenie a poznanie Božej spravodlivej povahy, čo sa týka podstaty. Toto poznanie nedokáže nahradiť žiadna ľudská predstava ani žiadny ľudský výmysel. Hoci nemožno povedať, že v piatej etape už život človeka úplne dozrel alebo že je tento človek spravodlivý či úplný, predsa len už vykročil k etape životnej zrelosti a je už schopný predstúpiť pred Boha, čeliť Božiemu slovu a Bohu. Keďže tento druh človeka zakúsil toľko Božieho slova, nespočetné skúšky a nespočetné prípady Božieho disciplinovania, súdu a napomínania, jeho podriadenosť Bohu nie je relatívna, ale absolútna. Jeho poznanie Boha sa zmenilo z podvedomého na jasné a konkrétne, z povrchného na hlboké, z nezreteľného a hmlistého na dôsledné a uchopiteľné. Prešiel od vyčerpávajúceho blúdenia a pasívneho hľadania k nenútenému poznaniu a proaktívnemu svedectvu. Možno povedať, že ľudia v tejto etape vlastnia pravdu-realitu Božieho slova a vydali sa na cestu k dokonalosti, po akej kráčal aj Peter. To je piaty typ človeka, ktorý žije v etape dozrievania – etape dospelosti.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný II