Šesť medzníkov v ľudskom živote (Vybrané pasáže)

Piaty medzník: potomstvo

Po sobáši človek začína vychovávať ďalšiu generáciu. Nikto nemôže rozhodnúť o tom, koľko a aké deti bude mať. Aj to je dané osudom človeka, ktorý mu predurčil Stvoriteľ. Toto je piaty medzník, ktorý musí človek absolvovať.

Ak sa niekto narodí, aby plnil úlohu niekoho dieťaťa, potom vychováva ďalšiu generáciu, ktorá má plniť úlohu niekoho rodiča. Táto zmena úloh spôsobuje, že človek prežíva rôzne fázy života z rôznych perspektív. Dáva človeku aj rôzne súbory životných skúseností, prostredníctvom ktorých spoznáva zvrchovanosť Stvoriteľa, ktorá sa vždy uskutočňuje rovnakým spôsobom, a prostredníctvom ktorých sa stretáva s tým, že nikto nemôže presiahnuť alebo zmeniť Stvoriteľovo predurčenie.

1) Človek nemá kontrolu nad tým, čo vyrastie z jeho potomkov

Narodenie, dospievanie a manželstvo prinášajú rôzne druhy a stupne sklamania. Niektorí ľudia sú nespokojní so svojou rodinou alebo s vlastným fyzickým vzhľadom, nemajú radi svojich rodičov, majú odpor k prostrediu, v ktorom vyrastali, alebo sa naň sťažujú. A pre väčšinu ľudí je manželstvo spomedzi všetkých týchto sklamaní tým najväčším. Bez ohľadu na to, ako veľmi je človek nespokojný so svojím narodením, dospievaním alebo manželstvom, každý, kto týmito vecami prešiel, vie, že si nemôže vybrať, kde a kedy sa narodí, ako vyzerá, kto sú jeho rodičia a kto bude jeho partnerom, ale musí jednoducho prijať vôľu neba. Keď však príde čas, aby ľudia vychovávali ďalšiu generáciu, premietnu všetky túžby, ktoré sa im v prvej polovici života nepodarilo naplniť, na svojich potomkov v nádeji, že im vynahradia všetky sklamania z prvej polovice ich vlastného života. Ľudia sa preto oddávajú rôznym ilúziám o svojich deťoch: že z ich dcér vyrastú úžasné krásavice a z ich synov šarmantní gentlemani; že ich dcéry budú vzdelané a talentované a ich synovia vynikajúci študenti a športovci; že ich dcéry budú jemné, cnostné a rozumné a ich synovia inteligentní, šikovní a citliví. Dúfajú, že ich potomkovia, či už dcéry alebo synovia, budú rešpektovať starších, budú ohľaduplní k rodičom, všetci ich budú milovať a chváliť… V tomto bode sa nanovo prebudí nádej na život a v ľudských srdciach sa rozhoria nové vášne. Ľudia vedia, že sú v tomto živote bezmocní a nemajú nádej, že už nebudú mať ďalšiu príležitosť ani šancu vyniknúť z davu a že im nezostáva nič iné, len prijať svoj osud. A tak všetky svoje nádeje, svoje neuskutočnené túžby a ideály prenášajú na ďalšiu generáciu dúfajúc, že ich deti im pomôžu dosiahnuť ich sny a uskutočniť ich túžby; že ich dcéry a synovia zveľadia meno rodiny, budú významní, bohatí alebo slávni. Stručne povedané, chcú, aby ich deti prosperovali. Plány a predstavy ľudí sú dokonalé. Nevedia azda, že o počte detí, ich vzhľade, schopnostiach a tak ďalej nerozhodujú oni a že ani štipka osudu ich detí nie je v ich rukách? Ľudia nie sú pánmi svojho osudu a predsa dúfajú, že zmenia osudy mladej generácie. Nemôžu uniknúť vlastnému osudu a predsa sa snažia ovládať osudy svojich synov a dcér. Nepreceňujú sa? Nie je to ľudská hlúposť a nevedomosť? Ľudia sa pre svoje potomstvo snažia urobiť čokoľvek, ale nakoniec ich plány a túžby nerozhodujú o tom, koľko detí budú mať a aké tie deti budú. Niektorí ľudia sú bez peňazí, ale splodia veľa detí. Niektorí sú bohatí, ale nemajú ani jedno. Niektorí chcú dcéru, ale je im to odopreté, a iní chcú syna, ale nedokážu ho splodiť. Pre niektorých sú deti požehnaním, pre iných prekliatím. Niektoré páry sú inteligentné, ale rodia zaostalé deti. Niektorí rodičia sú pracovití a čestní, ale deti, ktoré vychovávajú, sú lenivé. Niektorí rodičia sú láskaví a spravodliví, ale z ich detí sa stanú zákerní a zlomyseľní ľudia. Niektorí rodičia sú duševne a telesne zdraví, ale narodia sa im postihnuté deti. Niektorí sú zas obyčajní a neúspešní, ale majú deti, ktoré dosiahnu veľké úspechy. A niektorí majú nízke postavenie, ale ich deti sa vypracujú na významné osobnosti…

2) Po výchove ďalšej generácie ľudia nanovo pochopia osud

Väčšina ľudí, ktorí vstupujú do manželstva, tak robí okolo tridsiateho roku života, teda v období, keď človek ešte vôbec nerozumie ľudskému osudu. Keď však ľudia začnú vychovávať deti a ich potomkovia rastú, sledujú, ako nová generácia znova prežíva život a všetky skúsenosti predchádzajúcej generácie. A keď vidia, ako sa v nich odráža ich vlastná minulosť, uvedomujú si, že cesta, ktorou kráča mladá generácia, sa rovnako ako ich vlastná nedá naplánovať ani vybrať. Tvárou v tvár tejto skutočnosti im nezostáva nič iné, len pripustiť, že osud každého človeka je predurčený, a bez toho, aby si to celkom uvedomovali, postupne odkladajú svoje vlastné túžby a vášne v ich srdciach sa rozpŕchnu a vyhasnú… Ľudia, ktorí v podstate už prešli dôležitými životnými míľnikmi, v tomto období nadobudli nové chápanie života, osvojili si nový postoj. Čo všetko môže človek v tomto veku očakávať od budúcnosti a na aké vyhliadky sa môže tešiť? Ktorá päťdesiatnička ešte sníva o krásnom princovi? Ktorý päťdesiatročný muž ešte stále hľadá svoju Snehulienku? Ktorá žena v strednom veku ešte stále dúfa, že sa zo škaredého káčatka stane labuť? Má väčšina starších mužov rovnaký zápal pre kariéru ako mladí muži? Celkovo možno povedať, že bez ohľadu na to, či ide o muža alebo ženu, každý, kto sa dožije tohto veku, má pravdepodobne relatívne racionálny a praktický postoj k manželstvu, rodine a deťom. Takýto človek už v podstate nemá na výber, nemá žiadnu chuť vzdorovať osudu. Čo sa týka ľudskej skúsenosti, len čo človek dosiahne tento vek, prirodzene si vytvorí určitý postoj: „Človek musí prijať svoj osud. Jeho deti majú vlastný osud. Ľudský osud určuje nebo.“ Väčšina ľudí, ktorí nechápu pravdu, po tom, čo prežili všetky peripetie, sklamania a ťažkosti tohto sveta, zhrnú svoj pohľad na ľudský život do troch slov: „To je osud!“ Hoci táto veta vystihuje to, ako svetskí ľudia chápu ľudský osud a záver, ku ktorému dospeli, a hoci vyjadruje bezmocnosť ľudstva a možno ju označiť za ráznu a presnú, je na míle vzdialená od pochopenia Stvoriteľovej zvrchovanosti a jednoducho nemôže nahradiť poznanie Stvoriteľovej autority.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III