Viera v osud nemôže nahradiť poznanie Stvoriteľovej zvrchovanosti

Po mnohých rokoch nasledovania Boha, existuje nejaký zásadný rozdiel medzi vaším poznaním osudu a poznaním svetských ľudí? Skutočne ste pochopili Stvoriteľovo predurčenie a naozaj ste spoznali Jeho zvrchovanosť? Niektorí ľudia dôkladne a do hĺbky chápu slovné spojenie „to je osud“, ale ani prinajmenšom neveria v Božiu zvrchovanosť. Neveria, že ľudský osud usporadúva a ovláda Boh, a nie sú ochotní podriadiť sa Božej zvrchovanosti. Takíto ľudia sú akoby unášaní oceánom, zmietajú sa vo vlnách, unáša ich prúd a nemajú inú možnosť ako pasívne čakať a zmieriť sa so svojim osudom. Napriek tomu si neuvedomujú, že ľudský osud podlieha Božej zvrchovanosti. Nemôžu z vlastnej iniciatívy spoznať Božiu zvrchovanosť, a tak dosiahnuť poznanie Božej autority, podriadiť sa Božiemu riadeniu a opatreniam, prestať vzdorovať osudu a žiť v Božej starostlivosti, pod Božou ochranou a vedením. Inými slovami, prijať osud nie je to isté ako podriadiť sa zvrchovanosti Stvoriteľa. Viera v osud neznamená, že človek prijíma, uznáva a pozná zvrchovanosť Stvoriteľa. Viera v osud je len uznaním jeho pravdivosti a jeho vonkajších prejavov. Je to niečo iné ako poznanie toho, ako Stvoriteľ riadi osud ľudstva, ako uznanie, že Stvoriteľ je zdrojom nadvlády nad osudmi všetkých vecí, a určite je to na míle vzdialené od podriadenia sa Stvoriteľovmu ovládaniu a opatreniam pre osud ľudstva. Ak človek iba verí v osud, dokonca ho hlboko prežíva, ale nie je schopný poznať a uznať Stvoriteľovu zvrchovanosť nad ľudským osudom, podriadiť sa mu a prijať ho, potom bude jeho život napriek tomu tragédiou, márnym životom, prázdnotou. Stále nebude schopný podrobiť sa Stvoriteľovej nadvláde, stať sa stvorenou ľudskou bytosťou v pravom zmysle slova a tešiť sa zo Stvoriteľovej priazne. Človek, ktorý skutočne pozná a prežíva Stvoriteľovu zvrchovanosť, by mal byť v aktívnom, nie v negatívnom alebo bezmocnom stave. Hoci by takýto človek akceptoval, že všetko je predurčené, mal by mať presnú definíciu života a osudu: každý život podlieha zvrchovanosti Stvoriteľa. Keď sa človek obzrie späť na cestu, po ktorej kráčal, a spomenie si na každú etapu svojej cesty, uvidí, že na každom kroku, či už bola jeho cesta namáhavá alebo bezproblémová, Boh viedol jeho cestu, naplánoval ju. Boli to dôkladné Božie opatrenia, Jeho starostlivé plánovanie, ktoré človeka nevedomky priviedli k dnešnému dňu. Dokázať prijať Stvoriteľovu zvrchovanosť a Jeho spásu – aké je to obrovské šťastie! Ak má človek negatívny postoj k osudu, dokazuje to, že sa bráni všetkému, čo pre neho Boh pripravil, že nemá postoj podriadenosti. Ak má človek pozitívny postoj k Božej zvrchovanosti nad ľudským osudom, potom, keď sa pozrie späť na svoju cestu, keď skutočne zažije Božiu zvrchovanosť, bude úprimnejšie túžiť podriadiť sa všetkému, čo Boh usporiadal, bude mať viac odhodlania a dôvery dovoliť Bohu, aby ovládal jeho osud, a prestane sa proti Nemu búriť. Človek totiž vidí, že keď nechápe osud, keď nerozumie Božej zvrchovanosti, keď tvrdohlavo tápe na ceste vpred, potkýna sa a potáca v hmle, cesta je príliš ťažká a príliš zdrvujúca. Keď si teda ľudia uvedomia Božiu zvrchovanosť nad ľudským osudom, tí múdrejší sa rozhodnú spoznať a prijať ju, rozlúčiť sa s bolestnými dňami, keď sa snažili vybudovať si dobrý život vlastnými rukami. Prestanú bojovať proti osudu a usilovať sa o svoje takzvané „životné ciele“ po svojom. Keď človek nemá Boha, keď Ho nevidí, keď nedokáže jasne rozpoznať Božiu zvrchovanosť, každý deň je bezvýznamný, zbytočný a úbohý. Nech je človek kdekoľvek, nech je jeho práca akákoľvek, jeho životné prostriedky a snaha dosiahnuť svoje ciele mu neprinášajú nič iné ako nekonečné trápenie a utrpenie bez úľavy, takže neznesie obhliadnuť sa späť do svojej minulosti. Až keď človek prijme Stvoriteľovu zvrchovanosť, podriadi sa Jeho ovládaniu a opatreniam a bude sa usilovať o skutočný ľudský život, postupne sa začne oslobodzovať od všetkého trápenia a utrpenia, a zbaví sa všetkej prázdnoty života.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III