Len tí, ktorí sa podriadia zvrchovanosti Stvoriteľa, môžu dosiahnuť skutočnú slobodu

Keďže ľudia neuznávajú Božie riadenie a Božiu zvrchovanosť, vždy čelia osudu spurne a vzdorovito, vždy chcú odvrhnúť Božiu autoritu a zvrchovanosť i to, čo im osud pripravil, a márne dúfajú, že sa im podarí zmeniť súčasné okolnosti a svoj osud. Nikdy sa im to však nepodarí a ich snaha je zmarená na každom kroku. Tento boj, odohrávajúci sa hlboko v ľudskej duši, prináša hlbokú bolesť, ktorá sa človeku zarezáva do mäsa, pretože celý čas mrhá svojím životom. Čo je príčinou tejto bolesti? Božia zvrchovanosť alebo skutočnosť, že sa človek nešťastne narodil? Samozrejme, ani jedno, ani druhé nie je pravda. V podstate ju spôsobuje to, akými cestami sa ľudia uberajú, akým spôsobom sa rozhodnú žiť svoj život. Niektorí si tieto veci možno neuvedomujú. Ale keď skutočne spoznáš a uznáš, že Boh má zvrchovanú moc nad ľudským osudom, keď skutočne pochopíš, že všetko, čo pre teba Boh naplánoval a rozhodol, je pre teba veľkým prínosom a ochranou, potom pocítiš, ako sa tvoja bolesť začne zmierňovať a celá tvoja bytosť sa uvoľní, bude slobodná a oslobodená. Súdiac podľa stavu väčšiny ľudí, sa objektívne nedokážu naozaj vyrovnať s praktickou hodnotou a významom Stvoriteľovej zvrchovanosti nad ľudským osudom, hoci na subjektívnej úrovni nechcú žiť ako doteraz a chcú úľavu od bolesti. Z objektívneho hľadiska nedokážu skutočne uznať Stvoriteľovu zvrchovanosť a podriadiť sa jej, a ešte menej vedia ako hľadať a prijať Stvoriteľovo riadenie a opatrenia. Ak teda ľudia nedokážu skutočne uznať, že Stvoriteľ má zvrchovanú moc nad ľudským osudom a nad všetkými ľudskými záležitosťami, ak sa nedokážu naozaj podriadiť Stvoriteľovej nadvláde, potom bude pre nich ťažké nenechať sa uniesť a spútať myšlienkou, že „osud človeka je v jeho vlastných rukách“. Bude pre nich zložité striasť zo seba bolesť z intenzívneho boja proti osudu a Stvoriteľovej autorite, a netreba ani hovoriť, že bude pre nich tiež ťažké stať sa skutočne oslobodenými a slobodnými, stať sa ľuďmi, ktorí uctievajú Boha. Existuje však nesmierne jednoduchý spôsob, ako sa z tohto stavu oslobodiť, a to rozlúčiť sa s predchádzajúcim spôsobom života. Rozlúčiť sa s predchádzajúcimi životnými cieľmi, zhrnúť a rozobrať svoj predchádzajúci životný štýl, pohľad na život, snahy, túžby a ideály, a potom ich porovnať s Božími úmyslami a nárokmi voči človeku a pozrieť sa na to, či sú v súlade s Božími úmyslami a požiadavkami, či prinášajú správne životné hodnoty, vedú človeka k lepšiemu pochopeniu pravdy a umožňujú mu žiť s ľudskou prirodzenosťou a podobou ľudskej bytosti. Keď budeš opakovane skúmať a pozorne rozlišovať rôzne ciele, ktoré ľudia v živote nasledujú, a ich nespočetné spôsoby života, zistíš, že ani jeden z nich nie je v súlade s pôvodným zámerom Stvoriteľa, s ktorým stvoril ľudstvo. Všetky odvádzajú ľudí od Stvoriteľovej zvrchovanosti a starostlivosti. Sú to pasce, ktoré spôsobujú, že ľudia sa stávajú skazenými a vedú ich do pekla. Keď si to uvedomíš, tvojou úlohou bude odložiť svoj starý pohľad na život, držať sa ďaleko od rôznych nástrah, nechať Boha, aby prevzal tvoj život a urobil za teba opatrenia. Máš sa len snažiť podriadiť Božiemu riadeniu a vedeniu, žiť bez vlastnej voľby a stať sa človekom, ktorý uctieva Boha. Znie to jednoducho, ale je to ťažké. Niektorí ľudia to dokážu zniesť, iní zasa nie. Niektorí chcú poslúchať, iní nie. Tým, ktorí sú neochotní, chýba túžba a odhodlanie. Jasne si uvedomujú Božiu zvrchovanosť, dobre vedia, že Boh je ten, kto plánuje a usporadúva ľudský osud, a predsa stále vzdorujú a bojujú a nie sú pripravení zveriť svoj osud do Božích rúk a podriadiť sa Božej zvrchovanosti. Navyše stále odmietajú Božie riadenie a opatrenia. A tak budú vždy existovať ľudia, ktorí sa chcú na vlastnej koži presvedčiť, čo dokážu. Chcú vlastnoručne zmeniť svoj osud alebo dosiahnuť šťastie vlastnou silou, aby zistili, či dokážu prekročiť hranice Božej autority a prevýšiť Božiu zvrchovanosť. Tragédia človeka nespočíva v tom, že sa usiluje o šťastný život, že sa ženie za slávou a bohatstvom alebo zápasí s vlastným osudom uprostred hmly, ale v tom, že po tom, čo uvidel existenciu Stvoriteľa, po tom, čo spoznal skutočnosť, že Stvoriteľ je zvrchovaný nad ľudským osudom, stále nevie napraviť svoje cesty a vytiahnuť nohy z bahna, ale zatvrdzuje svoje srdce a zotrváva vo svojich omyloch. Radšej sa bude ďalej váľať v bahne, tvrdohlavo bojovať proti Stvoriteľovej zvrchovanosti, vzdorovať jej až do trpkého konca, a to všetko bez najmenšej štipky ľútosti. Až keď leží zničený a krváca, rozhodne sa konečne vzdať a obrátiť sa. To je pravý ľudský smútok. Preto hovorím, že tí, ktorí sa rozhodnú podriadiť, sú múdri, a tí, ktorí sa rozhodnú bojovať a unikať, sú naozaj hlúpi.

Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III