Predtým, ako Ježiš vykonával dielo, žil iba vo svojej normálnej ľudskej prirodzenosti. Nikto nerozoznal, že je Bohom, nikto nezistil, že bol vteleným Bohom. Ľudia Ho poznali ako úplne obyčajného človeka. Jeho úplne obyčajná, normálna ľudská prirodzenosť bola dôkazom toho, že Boh bol vtelený v tele a že Vek milosti bol vekom diela vteleného Boha, nie vekom pôsobenia Ducha. Bol to dôkaz, že Boží Duch sa úplne realizoval v tele, že vo veku Božieho vtelenia bude Jeho telo vykonávať celé dielo Ducha. Kristus s normálnou ľudskou prirodzenosťou je telom, v ktorom sa zreálňuje Duch, a vyznačuje sa normálnou ľudskou prirodzenosťou, normálnym zmyslom a ľudským myslením. „Zreálniť sa“ znamená, že sa Boh stáva človekom, Duch sa stáva telom. Zjednodušene je to to, keď samotný Boh obýva telo s normálnou ľudskou prirodzenosťou a prostredníctvom neho vyjadruje svoje božské dielo – to je význam pojmu zreálniť sa alebo vteliť sa. Počas Jeho prvého vtelenia bolo potrebné, aby Boh uzdravoval chorých a vyháňal démonov, pretože Jeho dielom bolo vykúpenie. Aby vykúpil celú ľudskú rasu, musel byť súcitný a odpúšťajúci. Dielo, ktoré vykonal predtým, ako bol ukrižovaný, bolo uzdravovanie chorých a vyháňanie démonov, čo bolo predzvesťou Jeho spasenia človeka pred hriechom a špinou. Keďže to bol Vek milosti, bolo potrebné, aby uzdravoval chorých, a tým ukázal znamenia a zázraky, ktoré v tomto veku reprezentovali milosť, pretože Vek milosti sa sústreďoval na udeľovanie milosti symbolizovanej pokojom, radosťou a materiálnymi požehnaniami, všetkými znakmi viery ľudí v Ježiša. Uzdravovanie chorých, vyháňanie démonov a udeľovanie milosti boli teda inštinktívnymi schopnosťami Ježišovho tela vo Veku milosti, bolo to dielo, ktoré Duch realizoval v tele. Keď však konal toto dielo, žil v tele a nevychádzal z neho. Bez ohľadu na to, aké skutky uzdravenia vykonal, stále mal normálnu ľudskú prirodzenosť, stále žil normálny ľudský život. Dôvod, prečo hovorím, že počas veku Božieho vtelenia telo vykonalo celé dielo Ducha, je ten, že bez ohľadu na to, aké dielo vykonával, konal ho v tele. Kvôli Jeho pôsobeniu však ľudia nepovažovali Jeho telo za úplne telesnú podstatu, pretože toto telo mohlo robiť zázraky a v určitých zvláštnych okamihoch mohlo robiť veci, ktoré presahovali možnosti tela. Samozrejme, všetky tieto udalosti sa udiali potom, čo začal svoju službu, ako napríklad, keď bol štyridsať dní skúšaný alebo keď bol premenený na vrchu. Takže v prípade Ježiša sa význam Božieho vtelenia nedokončil, ale naplnil sa len čiastočne. Život, ktorý žil v tele pred začatím svojho diela, bol vo všetkých ohľadoch úplne normálny. Keď započal dielo, ponechal si iba vonkajšiu schránku svojho tela. Pretože Jeho dielo bolo vyjadrením božskej prirodzenosti, presahovalo bežné funkcie tela. Koniec koncov, Božie vtelené telo bolo iné ako to ľudské z mäsa a kostí. Samozrejme, vo svojom každodennom živote potreboval jedlo, oblečenie, spánok a prístrešie, potreboval všetky bežné potreby a vykazoval zmysel normálneho človeka a myslel ako normálny človek. Ľudia Ho stále považovali za normálneho človeka, až na to, že dielo, ktoré vykonával, bolo nadprirodzené. V skutočnosti, bez ohľadu na to, čo robil, žil v obyčajnej a normálnej ľudskej prirodzenosti a pokiaľ vykonával dielo, Jeho vedomie bolo obzvlášť normálne, Jeho myšlienky mimoriadne jasné, jasnejšie ako u akéhokoľvek iného normálneho človeka. Pre vteleného Boha bolo nevyhnutné, aby mal takéto myslenie a zmysel, pretože božské dielo muselo byť vyjadrené telom, ktorého zmysel bol veľmi normálny a ktorého myšlienky boli veľmi jasné – iba tak mohlo Jeho telo vyjadriť božské dielo. Celých tridsaťtri a pol roka, čo Ježiš žil na zemi, si zachovával svoju normálnu ľudskú prirodzenosť, ale kvôli Jeho pôsobeniu počas tri a pol ročnej služby si ľudia mysleli, že je veľmi nadprirodzený, že je oveľa nadprirodzenejší ako predtým. V skutočnosti Ježišova normálna ľudská prirodzenosť zostala nezmenená pred tým aj potom, čo začal svoju službu. Jeho ľudská prirodzenosť bola vždy rovnaká, ale kvôli rozdielu pred tým a po tom, čo začal svoju službu, sa objavili dva rôzne pohľady na Jeho telo. Bez ohľadu na to, čo si ľudia mysleli, vtelený Boh si po celý čas zachovával svoju pôvodnú, normálnu ľudskú prirodzenosť, pretože odkedy sa Boh stal telom, žil v tele, ktoré malo normálnu ľudskú prirodzenosť. Bez ohľadu na to, či vykonával svoju službu alebo nie, normálnu ľudskú prirodzenosť Jeho tela nebolo možné vymazať, pretože práve tá je základnou podstatou tela. Predtým, ako Ježiš začal vykonávať svoju službu, Jeho telo zostalo úplne normálne a zapájal sa do všetkých bežných ľudských činností. Nejavil sa ani trochu nadprirodzene, neprejavoval žiadne zázračné znamenia. V tom čase bol jednoducho úplne obyčajným človekom, ktorý uctieval Boha, hoci Jeho úsilie bolo úprimnejšie a vrúcnejšie ako u kohokoľvek iného. Takto sa prejavovala Jeho úplne normálna ľudská prirodzenosť. Pretože predtým, ako sa chopil svojej služby, nevykonával žiadne dielo, nikto si nebol vedomý Jeho identity, nikto nemohol povedať, že Jeho telo sa líši od všetkých ostatných, pretože neurobil ani jediný zázrak, nevykonal ani kúsok vlastného Božieho diela. Keď však začal vykonávať svoju službu, zachoval si vonkajšiu schránku normálnej ľudskej prirodzenosti a stále žil s normálnym ľudským rozumom, ale pretože začal konať dielo samotného Boha, prevzal službu Krista a konal dielo, ktoré smrteľné bytosti, ľudia z mäsa a kostí, neboli schopní vykonávať. Ľudia sa domnievali, že nemá normálnu ľudskú prirodzenosť a že nie je úplne normálnym telom. Kvôli dielu, ktoré vykonával, ľudia hovorili, že je Bohom v tele, ktorý nemá normálnu ľudskú prirodzenosť. Takéto chápanie je mylné, pretože ľudia nepochopili význam Božieho vtelenia. Toto nedorozumenie vzniklo zo skutočnosti, že dielo vyjadrené Bohom v tele bolo božským dielom vyjadreným v tele, ktoré malo normálnu ľudskú prirodzenosť. Boh bol odetý v tele, prebýval v tele a Jeho dielo v Jeho ľudskej prirodzenosti zatemňovalo jej normálnosť. Z tohto dôvodu ľudia verili, že Boh nemá ľudské črty, len božské.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Podstata tela obývaného Bohom