Boh stvoril ľudstvo, no po príchode do ľudského sveta sa Mu ľudia snažia vzdorovať a vyháňajú Ho zo svojho územia, akoby bol len nejakou sirotou, ktorá blúdi svetom, alebo svetským človekom bez domovskej krajiny. Nik sa necíti byť k Bohu pripútaný, nik Ho naozaj nemiluje a nik nikdy neuvítal Jeho príchod. Namiesto toho pri pohľade na Boží príchod mraky v okamihu zahalia radostné tváre ľudí do tieňa, akoby sa blížila náhla búrka, akoby Boh mohol odňať šťastie ich rodinám alebo akoby ich Boh nikdy nepožehnal, ba naopak, vždy im priniesol iba nešťastie. Boh teda nie je v ľudských mysliach darom, ale skôr niekým, kto ľudí stále preklína. Preto na Neho neberú ohľad a nevítajú Ho; vždy sa k Nemu správajú chladne – a tak to bolo odjakživa. Keďže ľudia prechovávajú tieto pocity vo svojich srdciach, Boh hovorí, že ľudstvo je nerozumné a nemorálne a že dokonca ani city, ktoré sú ľuďom údajne vlastné, sa u nich nedajú vnímať. Ľudia neprihliadajú na Božie city, ale namiesto toho pri zaobchádzaní s Bohom používajú takzvanú „spravodlivosť“. Takíto sú už mnoho rokov, preto Boh povedal, že ich povahy sa nezmenili. To značí, že nemajú viac podstaty ako hrsť peria. Dalo by sa povedať, že ľudia sú bezcenní úbožiaci, lebo si nevážia sami seba. Ak nemilujú ani sami seba a namiesto toho po sebe šliapu, nepoukazuje to na ich zbytočnosť? Ľudstvo je ako zhýralá žena, ktorá sa zahráva sama so sebou a ochotne sa necháva inými znásilňovať. Ľudia si aj napriek tomu stále neuvedomujú, akí sú prízemní. Nachádzajú pôžitok v tom, že pracujú pre iných alebo sa rozprávajú s inými, pričom sa im podriaďujú; nie je práve toto špinavosť ľudstva? Aj keď som nezakúsil život medzi ľuďmi a nezažil som skutočný ľudský život, veľmi jasne som pochopil každý krok, každý čin, každé slovo a každý skutok, ktorý ľudia vykonajú. Dokonca som schopný rozobrať ľudí až po ich najhlbšiu hanbu, po čom sa už neodvážia odhaliť svoju zákernosť či dať voľný priechod svojej žiadostivosti. Už sa neodvážia odhaliť svoj vlastný škaredý stav – ako slimáky, ktoré sa stiahnu do svojich ulít. Keďže ľudia nepoznajú sami seba, ich najväčšia chyba spočíva v tom, že ochotne pred inými vystavujú na obdiv svoj pôvab a predvádzajú svoje škaredé tváre; práve to na nich Boh najviac nenávidí. Je to preto, lebo vzťahy medzi ľuďmi nie sú normálne. Panuje medzi nimi nedostatok normálnych medziľudských vzťahov, ani nehovoriac o normálnych vzťahoch medzi nimi a Bohom. Boh toho povedal naozaj veľa a Jeho hlavným cieľom pritom bolo zabrať miesto v ľudských srdciach, aby sa ľudia mohli zbaviť všetkých modiel, ktoré sa tam usadili. Boh tak môže prevziať moc nad celým ľudstvom a dosiahnuť cieľ svojej existencie na zemi.

Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výklad záhad „Slová Boha celému vesmíru“, 14. kapitola