V roku 2021 krátko po tom, čo som prijal Božie evanjelium posledných dní, som ho začal aj šíriť. Raz som pozval viac než 20 druhov, aby si vypočuli kázeň. Čítaním slov Všemohúceho Boha a hovorením o podávaní svedectva o Jeho diele posledných dní v duchovnom spoločenstve, nakoniec všetci prijali Všemohúceho Boha. Bol som nesmierne rád a mal som vieru pokračovať v šírení evanjelia.

Krátko po tom, ako som začal šíriť evanjelium, ma môj veliteľ čaty začal otravovať. Podľa neho som to so svojou vierou v Boha preháňal a okrem toho pred vojakmi povedal: „Premýšľal som, že z teba urobím veliteľa oddielu, no zrazu veríš v Boha a nepočúvaš ma – to oľutuješ! A do budúcna rátaj s tým, že priepustku nedostaneš, ani keď ti zomrú rodičia.“ Po slovách veliteľa čaty sa mi posmievali aj niektorí vojaci: „Všetci veria v Budhu.Vierou v Boha urážaš našu vieru.“ Po takom posmechu a ponížení od toľkých ľudí som trochu cítil slabosť, a tak som sa rýchlo vzdialil. Našiel som si tiché miesto, pokľakol som a modlil sa k Bohu: „Bože, veliteľ čaty mi vynadal a ponížil ma a ostatní sa mi vysmievali. Som slabý, daj mi vieru a silu. Viem, že prechádzam skúškou a nemôžem dovoliť, aby ma to ovplyvnilo či zasahovalo do mojej povinnosti.“ Krátko nato sa predné línie vydali do boja a vojaci pozorne strážili priestory. V jednu noc som sa chystal polievať nových veriacich, ale napadlo mi, že nás v poslednom čase držia nakrátko a ak niekoho prichytia ako potajme odchádza, potrestajú ho. Zakúsil by bitku a nadávky alebo by ho na jednu noc priviazali vonku. Obával som sa, že keby veliteľ čaty vedel, ako často chodím von, určite by mi znova vynadal, zbil ma a ponížil. S tým pomyslením som sa neodvážil ísť von a polievať nováčikov. Zveril som sa s tým Carterovi, s ktorým som bol v dvojici. Carter povedal: „Tak veľmi ti záleží na vlastnej povesti. Boh nám pripravil takéto prostredie, aby sme videli, ako to prežijeme a či sa z toho vieme poučiť. Musíš sa viac modliť k Bohu a väčšmi nad sebou uvažovať. Ak ťa riadi tvoja márnivosť a sebaúcta a vzdávaš sa svojej povinnosti, pretože nezvládaš posmech druhých, o aký problém ide? Ak nepôjdeš poliať nováčikov z dediny, neberieš potom svoju povinnosť na ľahkú váhu a nie si nezodpovedný?“ Okrem toho mi poslal úryvok Božích slov: „To, ako vnímaš Božie poverenia, je mimoriadne dôležité a je to veľmi vážna záležitosť. Ak nedokážeš splniť to, čo Boh ľuďom zveril, potom nie si hoden, aby si žil v Jeho prítomnosti, a mal by si byť potrestaný. Je úplne prirodzené a odôvodnené, že ľudia by mali splniť akékoľvek poverenia, ktoré im Boh zverí. Je to najväčšia ľudská povinnosť a je to rovnako dôležité ako samotné ich životy. Ak Božie poverenia neberieš vážne, zrádzaš Boha tým najvážnejším spôsobom. V tomto si úbohejší ako Judáš a mal by si byť prekliaty. Ľudia musia dôkladne porozumieť, ako zaobchádzať s tým, čo im Boh zverí, a prinajmenšom musia pochopiť, že poverenia, ktoré zveruje ľudstvu, sú pozdvihnutím a osobitnou láskavosťou od Boha a že sú to tie najslávnejšie veci. Všetko ostatné možno opustiť. Aj keď človek musí obetovať svoj vlastný život, stále musí plniť Božie poverenie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Pri čítaní tohto úryvku Božích slov som pochopil, že postoj zodpovednosti za plnenie svojej povinnosti je veľmi dôležitý. Boh ma pozdvihol a dal mi príležitosť plniť si svoju povinnosť, takže sa jej musím držať a robiť všetko pre to, aby som ju splnil. Som stvorená bytosť a pil som a jedol toľko Božích slov, pochopil som Božiu vôľu a Jeho požiadavky a teraz sa vzdám svojej povinnosti, len čo sa objavia prekážky. Zradil som Boha. Myslel som na tamojších obyčajných ľudí, ktorí mohli kedykoľvek čeliť vojne, ktorí dennodenne prežívali úzkosť. Boh ma vyslal do tohto prostredia, aby som medzi nimi mohol bezodkladne šíriť evanjelium a nových veriacich poriadne polievať, aby mohli položiť základ na pravej ceste a dosiahnuť spásu a prijať v čase pohromy Božiu ochranu. Boh dúfa, že uvidí moju vernosť a to, že dokážem veriť a stáť pevne za svojím svedectvom a nechce, aby som sa pri plnení povinnosti vykrúcal. Ja som však nedokázal zniesť poníženie a svoju povinnosť som bral na ľahkú váhu a neprebral som zodpovednosť. Toto je zrada Boha, väčšia ako Judášova a zaslúžim si byť prekliaty. Pomocou Božích slov som pochopil, že bez ohľadu na situáciu, bez ohľadu na množstvo môjho utrpenia alebo poníženia, a aj za cenu straty života musím dokončiť všetko, čo mi Boh zveril. Toto je tá zodpovednosť a povinnosť, ktorú mám plniť. Potom som sa spojil s dvomi bratmi, aby sme šírili evanjelium a polievali nováčikov. Za mesiac konvertovalo 27 ľudí, ktorých sme potom odovzdali do rúk cirkvi. Bol som veľmi vďačný za Božie vedenie a v srdci som cítil pokoj.

Naši vojaci boli neskôr prevelení a ja som sa presunul na iné miesto. Keďže niektorí nováčikovia netušili, že veliteľ čaty prenasleduje veriacich v Boha, snažili sa mu hlásať evanjelium a on začal zisťovať, kto šíri evanjelium u dedinčanov. Mal som strach: „Mohli by odhaliť, že šírim evanjelium dedinčanom? Zatkne ma veliteľ čaty a pošle do väzenia? To by som určite trpel a bol ponížený. Bude lepšie chvíľu počkať, kým budeme mať viac slobody, aby som mohol pokračovať v šírení evanjelia. Takto ma nechytia. Nechcem byť opäť ponížený.“ Tri dni som teda nešiel kázať evanjelium. Hoci som každý večer mával online stretnutia, vo vnútri som cítil prázdnotu. Nebol som taký uvoľnený, ako predtým, keď som si plnil povinnosť.

Jedna z mojich sestier sa o mojom stave dozvedela a poslala mi úryvok z Božích slov. „Myslíte si, že ste voči Mne v plnej miere úprimní a že ste Mi verní. Myslíte si, že ste dobromyseľní, súcitní a že ste Mi toho veľa obetovali. Myslíte si, že ste pre Mňa spravili viac než dosť. Porovnali ste si to však niekedy so svojím konaním? Hovorím, že ste veľmi arogantní, chamtiví, povrchní, podvádzate Ma prefíkanými trikmi a máte opovrhnutiahodné úmysly a spôsoby. Vaša oddanosť je príliš biedna, vaša úprimnosť príliš bezcenná a chýba vám svedomie. … Keď si plníš svoje povinnosti, rozmýšľaš o svojich vlastných záujmoch, o svojej osobnej bezpečnosti, o členoch svojej rodiny. Čo si kedy urobil pre Mňa? Kedy si na Mňa myslel? Kedy si sa za každú cenu zasvätil Mne a Môjmu dielu? Kde je dôkaz o tvojom súlade so Mnou? Kde je realita tvojej vernosti ku Mne? Kde je realita tvojej podriadenosti voči Mne?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Mal by si hľadať spôsob dosiahnutia súladu s Kristom) Po prečítaní Božích slov som nad sebou začal uvažovať. Predtým som si myslel, že sa Bohu zasväcujem a vydávam dostatočne. Keď som začal veriť v Boha, neustále som šíril evanjelium a robil som to, aj keď som bol na fronte. Raz, keď som sa vracal z polievania nováčikov, ma môj veliteľ považoval za nepriateľa a chystal sa ma zastreliť. Našťastie si jeden z bratov všimol, že som to ja a on nestlačil spúšť. Veril som, že šírenie evanjelia a vydávanie sa Bohu týmto spôsobom, ako aj veľké utrpenie a zároveň získanie niektorých ľudí bolo znakom, že som oddaný Bohu a On by mal byť spokojný. No v skutočnosti som vôbec nebol oddaný. Pri plnení povinnosti som myslel najprv na svoju povesť a záujmy. Bál som sa, že ma veliteľ čaty zbije, vynadá mi a poníži ma, ak ma pristihne, že idem šíriť evanjelium; bál som sa, že stratím tvár. Prestal som si teda plniť povinnosť a už som nešíril evanjelium ani nepolieval nováčikov. Veliteľ čaty zisťoval, kto šíril evanjelium medzi dedinčanmi a ja som sa bál, že zistí, že som to ja a že ma zatknú a uväznia, preto som si opäť prestal plniť povinnosť. Keď som neustále čelil takýmto okolnostiam, myslel som len na svoju vlastnú povesť. Vždy, keď sa niečo týkalo mojej povesti alebo nejakého poníženia, odhodil som svoje povinnosti bokom. Prestal som si plniť povinnosť raz, dvakrát, trikrát. Hoci som bol ochotný vydať sa Bohu, vždy keď šlo o moje vlastné záujmy, volil som chrániť seba a vôbec neobhajovať dielo cirkvi. Pri plnení povinnosti som bol nezodpovedný a nemal som svedomie ani rozum. Až teraz si uvedomujem, že som nebol oddaný, nebol som dostatočne úprimný k Bohu, a že som bol sebecký a opovrhnutiahodný!

V tom čase ma veľmi inšpiroval jeden úryvok z Božích slov: „Šírenie evanjelia je zodpovednosťou a záväzkom každého z nás. Kedykoľvek, nehľadiac na to, čo počujeme, čo vidíme alebo ako s nami zaobchádzajú, musíme vždy zachovávať túto zodpovednosť za šírenie evanjelia. Za žiadnych okolností sa nesmieme vzdať tejto povinnosti pre negativitu alebo slabosť. Povinnosť šíriť evanjelium nie je prechádzka ružovou záhradou, ale prináša so sebou nebezpečenstvá. Pri šírení evanjelia sa nestretnete s anjelmi, mimozemšťanmi či robotmi. Budete čeliť iba zlému a skazenému ľudstvu, živým démonom, beštiám – všetko sú to ľudské bytosti prežívajúce v tomto zlom priestore, v tomto zlom svete, ktoré hlboko skazil satan a odporujú Bohu. V rámci šírenia evanjelia teda existujú najrôznejšie nebezpečenstvá, ani nehovoriac o malichernom očierňovaní, úškrnoch a nedorozumeniach, ktoré sú bežným javom. Ak šírenie evanjelia naozaj vnímaš ako svoju zodpovednosť, ako svoj záväzok a svoju povinnosť, potom dokážeš k týmto veciam pristupovať správne a budeš s nimi aj správne nakladať. Nevzdáš sa pre tieto veci svojej zodpovednosti ani svojho záväzku, ani sa neodkloníš od svojho pôvodného úmyslu šíriť evanjelium a svedčiť o Bohu. Túto zodpovednosť nikdy neodložíš bokom, je to totiž tvoja povinnosť. Ako treba chápať túto povinnosť? Ide o hodnotu a hlavnú povinnosť ľudského života. Šírenie dobrej zvesti o Božom diele v posledných dňoch a evanjelia o Božom diele je hodnotou ľudského života.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šírenie evanjelia je povinnosť, ku ktorej sú zaviazaní všetci veriaci) Po prečítaní Božích slov som pochopil, že šírenie evanjelia nie je prechádzka ružovou záhradou. Keďže máme do činenia so skazeným ľudstvom, určite sa pri šírení evanjelia stretneme s rôznymi nástrahami, ako je bitie, nadávky, ponižovanie, výsmech a ohováranie – tomu sa nevyhneme. Šírenie evanjelia je nevyhnutnou povinnosťou všetkých, ktorí veria v Boha. Bez ohľadu na to, aké prenasledovanie ich postihne a ako ich ostatní ponížia alebo zosmiešnia, človek sa nesmie vzdať svojej povinnosti a keď nastane kritická chvíľa, Boh si na človeka spomenie len vtedy, ak si dobre plní svoje povinnosti. Povinnosť a zodpovednosť, ktorú mi Boh dal, je nesmierne dôležitá. Mal by som sa zbaviť svojej márnivosti a sebaúcty a pokračovať v šírení evanjelia a podávaní svedectva o Bohu, priviesť pred Boha viac ľudí, aby som splnil svoju úlohu. To je najlepší spôsob, ako podávať svedectvo o Bohu a ponížiť satana. Akokoľvek mi môže veliteľ čaty nadávať a ponižovať ma, akokoľvek ma môžu zosmiešniť vojaci, a aj keby ma chceli priviazať k stromu a obesiť, aj tak musím šíriť evanjelium a podávať svedectvo o Bohu.

V tom čase boli naši vojaci opäť prevelení na iné miesto a ja som nemal možnosť ísť von šíriť evanjelium, preto som šíril evanjelium online spolu s niekoľkými bratmi z armády. V telefóne som vytvoril skupinu a pridal do nej týchto bratov. Veliteľ čaty mi znenazdajky vzal telefón, keď som nedával pozor a povedal mi: „Ak dokážeš, že neveríš v Boha a dáš mi to písomne, vrátim ti telefón.“ Povedal som: „Nič zlé som neurobil, prečo ste mi zabavili telefón?“ Veliteľ čaty odvetil: „S vierou v Boha si zašiel priďaleko. Ľudia Wa majú veriť v stranu – veriť v Boha je nezákonné!“ A ako to povedal, vzal lopatu a udrel ma. Na druhý deň veliteľ čaty objavil v mojom telefóne históriu chatu medzi mnou a mojimi bratmi a našiel aj Božie slová, ba aj cirkevné filmy a videá. Oznámil to svojim nadriadeným na veliteľstve. Veliteľ sa ma opýtal: „Kde ste prijali Všemohúceho Boha? Akú máte pozíciu v cirkvi? Komu ste hlásali evanjelium? Koľko veriacich je medzi našimi vojakmi?“ Keď mi kládli otázky, mal som strach a trochu som sa triasol. Premýšľal som: „Ak poviem pravdu, potom zradím Boha ako Judáš, ale ak sa nepriznám, potom veliteľ a ostatní pôjdu za bratmi zisťovať, kto im šíril evanjelium a ak povedia, že to som bol ja, bude to so mnou ešte horšie.“ Neustále som sa k Nemu v srdci modlil, prosil Ho, aby ma viedol a dal mi silu stáť pevne za svojím svedectvom, aby som nezapredal svojich bratov a sestry ako Judáš, nech už by bolo moje poníženie či utrpenie akékoľvek. Potom som povedal: „Moja viera vo Všemohúceho Boha znamená stretávať sa a uctievať Boha.“ Po tom som už neodpovedal na žiadnu ich otázku.

Nakoniec ma poslali späť a zavreli do väzenia. Mne a ďalším trom ľuďom nasadili na nohy okovy. Keď sme jedli, spali a šli na záchod, robili sme to všetci štyria spoločne a bolo náročné aj chodiť. Moje srdce trochu oslablo: „Dali ma do väzenia, spútali a dali do okov. Keby ma neveriaci spolubojovníci videli, čo by si pomysleli? Tiež by povedali, že som to s vierou v Boha prehnal?“ Keď som nad tým premýšľal, hanbil som sa a mal pocit, že moja povesť je zničená. Bol som na pokraji mentálneho zrútenia. Chcel som, aby mi Boh pomohol vymaniť sa z tohto prostredia, a už som nechcel byť takto ponižovaný. Keď som sa šiel najesť, musel som mať putá a ostatní vojaci sa mi vysmievali: „Prečo Boha nepožiadaš, aby ti zložil putá?“ Jedol som so sklonenou hlavou, nemal som odvahu pozrieť hore a v srdci som sa potichu modlil: „Bože, mám bolesti. Moje duchovné postavenie je príliš malé. Veď ma a daj mi vieru a silu, aby som mohol čeliť poníženiu od druhých.“ Po modlitbe som sa cítil silnejší a spomenul som si na chválospev s názvom „Voľba bez výčitiek“.

1  Keď bude satanovo zatýkanie a prenasledovanie kresťanov ešte krutejšie, keď sa mesto naplní temnou hrôzou a ja utečiem, kam sa len dá, keď ma bezohľadne zbavia ľudských práv, keď mi jediným spoločníkom bude dlhá noc plná bolesti, nezaváham vo svojej viere v Boha, nezradím Stvoriteľa, jediného pravého Boha. Všemohúci pravý Bože, moje srdce patrí Tebe. Väznenie môže ovládnuť len moje telo. Nezastaví moje kroky, ktoré Ťa nasledujú. Bolestivé utrpenie, hrboľatá cesta, vďaka vedeniu Tvojich slov moje srdce nemá strach, v prítomnosti Tvojej lásky je moje srdce nasýtené.

2  Keď bude ničivé mučenie satanových diablov ešte krutejšie, keď ma zas a znova zasiahne prenikavá bolesť, keď agónia tela dosiahne svoj limit, v poslednej chvíli, keď budem prichádzať o život, ani vtedy sa nepoddám veľkému červenému drakovi, nikdy sa nestanem Judášom, znakom hanby na Bohu. Všemohúci pravý Bože, budem Ti verný až do smrti. Satan môže mučiť a zničiť len moje telo. Nezničí moju vieru a lásku, ktorú k Tebe prechovávam. Život a smrť budú navždy pod Tvojou nadvládou. Zanechám všetko, aby som svedčil o Tebe. Ak môžem svedčiť o Tebe a potupiť satana, zomriem bez sťažností.

Som naozaj poctený, že v tomto živote môžem nasledovať Krista a usilovať sa o lásku Boha! Srdcom a dušou odplatím Božiu lásku. Som ochotný zanechať všetko, aby som svedčil o Bohu. Kým žijem, odovzdám celé svoje bytie Bohu. To je voľba, ktorú nebudem nikdy ľutovať.

Nasledujme baránka a spievajme nové piesne

Tá pieseň mi dala vieru. Bolo jedno, ako sa ku mne správali ostatní, nemohol som zradiť Boha. Nasledovať Boha je voľba, ktorú nikdy v živote nebudem ľutovať. Musím sa vzdať svojej povesti a riskovať všetko, aby som stál pevne za svojím svedectvom o Bohu.

V minulosti som mal vždy pocit, že byť prenasledovaný ako veriaci v Boha je ponižujúce, no neskôr som si spomenul na úryvok Božích slov, ktoré zmenili môj pohľad na vec. Všemohúci Boh hovorí: „Si stvorenou bytosťou – samozrejme, mal by si vyznávať Boha a usilovať sa o zmysluplný život. Ak Boha nevyznávaš, ale žiješ cez svoje špinavé telo, nie si len zviera odeté do ľudských šiat? Keďže si ľudská bytosť, mal by si sa vydať Bohu a znášať všetko utrpenie! S potešením a bez pochýb by si mal prijať tú trochu utrpenia, ktorej si dnes vystavený, a žiť zmysluplný život, tak ako Jób a Peter. V tomto svete nosí človek diablove šatstvo, jedáva potravu od diabla a pracuje a slúži diablovi pod palcom, pričom je úplne ušliapaný v jeho špine. Ak nepochopíš zmysel života alebo nedosiahneš pravú cestu, aký má potom význam takto žiť? Ste ľudia, čo nasledujú správnu cestu, ľudia, ktorí sa usilujú o zlepšenie. Ste ľudia, ktorí povstali v národe veľkého červeného draka, ľudia, ktorých Boh nazýva spravodlivými. Nie je to snáď ten najzmysluplnejší život?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Praktizovanie (2)) Z Božích slov som pochopil, že diabli, ktorí zatkli a prenasledovali kresťanov, boli nepriateľmi Boha a že diktátorské vlády nedovolili ľuďom veriť a nasledovať Boha, smeli uctievať iba Budhu a prezidenta a veriť v štátnu stranu United Wa. Donútili ľudí spoliehať sa na vlastné ruky, a tak si vytvárať dobrú budúcnosť a zmeniť svoj osud štúdiom a zárobkom. Šírenie Božieho evanjelia na takomto mieste povedie k prenasledovaniu a prekážkam. Tu sa tí, ktorí veria v Boha a šíria evanjelium, stretnú s prenasledovaním, výsmechom, bitím a nadávkami, a dokonca aj s uväznením. Toto je však prenasledovanie pre spravodlivosť – takéto utrpenie má zmysel. Ak mám pri mučení, posmechu a ponížení pocit, že som stratil tvár a nemôžem sa nikomu pozrieť do očí, potom nemám správny pohľad na vec. Som stvorená bytosť a viera a uctievanie Boha je niečo úplne prirodzené a oprávnené. Šírenie evanjelia a podávanie svedectva o Bohu je poslaním a povinnosťou, ktoré nám dal Stvoriteľ a zároveň je to najspravodlivejšia vec v celom ľudstve. Byť predmetom prenasledovania pri šírení evanjelia nie je ponižujúce – je to prenasledovanie pre spravodlivosť. Je to ako s Jóbom a Petrom. Keď Jób čelil skúškam, banditi mu ukradli rodinný majetok, jeho deti zomreli a on dostal vredy. Neveriaci sa mu vysmievali, vraveli, že Boh, v ktorého verí, je falošný, dokonca aj jeho žena mu povedala, aby opustil Boha a zomrel, no on sa po celý čas modlil k Bohu a velebil Jeho meno a pevne stál za svojím svedectvom o Ňom. Aj Peter bol pri šírení evanjelia vystavený prenasledovaniu a nakoniec bol dolu hlavou pribitý na kríž, no nemal pocit, že to bolo ponižujúce. Práve naopak, myslel si, že nie je hoden ukrižovania. Bol súčasťou skazeného ľudstva a nebol hoden byť pribitý na kríž ako Pán Ježiš, preto volil, aby ho ukrižovali dolu hlavou, a tak podal jasné a hlasité svedectvo o Bohu. Ich životy mali naozaj zmysel. Najväčšia česť je, keď vás Boh nazve spravodlivým. Pochopil som aj Božiu vôľu. Tak veľmi mi záležalo na mojej povesti, že som sa neodvážil plniť si povinnosti zo strachu, že ma ponížia. Vytvorením takéhoto prostredia mi Boh umožnil spoznať a vyriešiť moju vlastnú skazenú povahu a chybný pohľad na veci v týchto podmienkach. Malo ma to zdokonaliť a spasiť a tiež mi to ukázalo, že vláda ľudí Wa bola démonom, ktorý nenávidel pravdu a odolával Bohu a nech ma akokoľvek prenasledovala a bránila mi, nemohol som sa jej podvoliť. Boh riadi tento svet a ľudstvo a môj osud je v Jeho rukách. Vláda žiadnej krajiny nemôže zmeniť môj osud ani moju budúcnosť. Nemusím sa báť. Nech je to akokoľvek ťažké, vždy budem nasledovať Boha a pevne si stáť za svojím svedectvom o Ňom. Keď som to pochopil, cítil som, že viera v Boha a všetko to utrpenie za to stálo. Už som sa viac nebál zosmiešňovania a ponižovania, a keď som si šiel po jedlo, už som sa nehanbil pozrieť sa na ostatných. Často som sa modlil k Bohu a cítil, že mi robí spoločnosť, a s každým dňom som pociťoval väčšie šťastie.

Keď mi zistili, že som sa nakazil covidom, previezli ma do karantény na veliteľstvo brigády. Keď som bol na ceste na veliteľstvo, správali sa ku mne horšie ako k vrahovi. Na nohy mi dali tri okovy. Veliteľ čaty a ostatní sa mi vysmievali: „Neveríš vari v Boha? Ako to, že si dostal covid? Ty tvrdíš, že existuje Boh, no na svete v skutočnosti nie je žiaden Boh.“ Keď som počul tie slová, necítil som sa tak slabo. Bez ohľadu na to, ako sa mi posmieval veliteľ čaty a ostatní, a bez ohľadu na to, ako ma videli ostatní ľudia, bol som ochotný sa podriadiť. Potom veliteľ čaty povedal, že ma dá uväzniť v bezpečnostnom oddiele. V srdci sa mi začal hromadiť strach, lebo bezpečnostný oddiel bol veľmi tvrdý a zároveň som sa bál, že ma budú vo väzení ponižovať. Ba čo viac, keď som bol vo väzení, nemohol som ísť domov. Počas toho obdobia som bol zavretý na izbe ubytovne, nemal som telefón a nemohol som čítať Božie slová. Bola tam gitara, a jediné, čo som mohol robiť, bolo hrať na gitare a spievať chválospevy. Veľmi som chcel čítať Božie slová a modlil som sa k Nemu, prosiac Ho, aby mi ukázal cestu von. O pár dní neskôr som si požičal telefón brata Ivana a pozrel si film Môj príbeh, náš príbeh. Bratov vo filme zatkla Čínska komunistická strana, lebo verili v Boha a šírili evanjelium. Kruto ich mučili a trýznili a mnohí ľudia ich ponižovali. Odsúdili ich na trest odňatia slobody a uväznili ich na niekoľko rokov; niektorí boli vo väzbe viac ako 10 rokov. Nemali žiadnu slobodu a boli dennodenne prepracovaní, no aj vo väzení sa modlili k Bohu, spievali chvály a odovzdávali si navzájom Božie slová. Podriadili sa Bohu a vedeli, že kráčajú po správnej ceste života. Všetci mali vieru a stáli pevne za svojím svedectvom o Bohu. Najviac ma dojalo, keď som ich počul čítať Božie slová. Ozaj som ich obdivoval. Toľko trpeli, a predsa dokázali byť nezlomní vo svojej viere, nasledovať Boha a nikdy neustúpiť. Keď som zažil ponižovanie, bitky a nadávky od iných ja, nedokázal som to vydržať. Bál som sa, že ma uväznia a už pri malom utrpení som strácal pevnú vôľu, žiadal som Boha, aby mi pomohol vymaniť sa z takéhoto prostredia. Cítil som, že som Bohu dlžný a dúfal som, že Boh mi dá ešte jednu šancu. Bez ohľadu na to, koľko rokov budem uväznený a aké veľké bude moje poníženie, podriadim sa a postavím sa tomu. Akurát po mojej 10-dňovej karanténe mali tí, ktorí sa vrátili z frontových línií, naplánované mesačné voľno. Nečakal som, že armáda dovolí vziať si mesačné voľno aj mne. Jeden neveriaci vojak povedal: „Pozrite, Ayden urobil chybu a je v pracovnom tábore, ale nakoniec jeho voľno prišlo skôr ako naše.“ Bol som Bohu veľmi vďačný. Myslel som, že budem zavretý niekoľko rokov a nečakal som, že by som dostal voľno a mohol ísť domov. Videl som ohromné Božie skutky, videl som Jeho všemohúcnosť a vládu. Než som odišiel, veliteľ mi povedal, aby som nešíril evanjelium, keď prídem domov. Pomyslel som si: „Keď som šíril evanjelium v armáde, ovládali ste ma a bili. Teraz, keď idem domov a mám dobrú príležitosť podávať svedectvo o Bohu – mám si to nechať ujsť? Do šírenia evanjelia vložím všetku svoju energiu. Nič z toho, čo mi vravíte ma neovplyvní.“ Po návrate domov som začal zhromažďovať svojich bratov a sestry, aby sme išli do dediny a šírili evanjelium. Vtedy 6 ľudí prijalo Božie dielo posledných dní. Asi desať dní po návrate do armády ma veliteľ čaty preložil na pozíciu strážnika na kontrolnom stanovišti. Bol som Bohu veľmi vďačný. Predtým som mal v armáde veľa práce a nemal som čas na šírenie evanjelia. Keď som nastúpil na túto pozíciu, už som nemal toľko práce a mal som na to viac času. Hoci prenasledovanie armádou nikdy neskončilo, neprestal som šíriť evanjelium a podávať svedectvo o Bohu a priviedol som pred Boha viac ľudí, aby som dosiahol Jeho spásu.

Hoci som počas šírenia evanjelia trochu trpel, bol som vystavený ponižovaniu, bitiu a nadávkam a skončil som vo väzení, vnímal som vlastnú skazenosť a vlastné nedostatky, ale aj Božiu lásku. Nech som čelil akýmkoľvek okolnostiam, zakaždým ma viedli Božie slová, aby som sa vzdal svojej márnivosti a povesti a mal vieru a silu pokračovať. Tieto skúsenosti mi na vlastnej koži ukázali, že utrpenie a prenasledovanie v mene šírenia evanjelia má zmysel. Nasledovať Boha, vydať sa Mu a plniť si svoju povinnosť je ten najzmysluplnejší život, aký človek môže žiť.