Tracey, Mjanmarsko

V septembri 2023 ma bratia a sestry zvolili za vodkyňu v cirkvi a bola som zodpovedná predovšetkým za prácu na polievaní. Keď som sa o tom dozvedela, pocítila som veľký tlak. Pomyslela som si: „Práca v cirkvi zahŕňa mnoho úloh. Len teraz som sa začala zaúčať a nemám žiadne skúsenosti. Ak pôjdem dohliadať na prácu svojich bratov a sestier a budú tam veci, s ktorými si nebudem vedieť poradiť, čo si o mne pomyslia? Povedia, že nemám rozum, keď dohliadam na prácu iných a sama ju pritom neviem robiť?“ Keďže som nechcela, aby prišli na moje nedostatky a dívali sa na mňa zvrchu, odmietla som povinnosť vodkyne. Povedala som nadriadenému: „Bude lepšie, ak budem usilovne pracovať na svojej súčasnej povinnosti.“ Nadriadený sa so mnou stretol a hovoril so mnou v duchovnom spoločenstve: „Máš na seba privysoké nároky. Každý má nedostatky a je úplne normálne, že sú v našej práci nejaké slabiny. Božie požiadavky na nás nie sú až také vysoké. To, čo si Boh cení, je náš prístup k našej povinnosti a pozerá sa na to, či do našej práce vkladáme všetko svoje úsilie.“ Keď som počula slová nadriadeného, pomyslela som si, že má pravdu. Každý má nedostatky a slabiny, a preto sa všetci musíme viac zaúčať a učiť. Nemala som túto povinnosť odmietnuť. Premýšľala som potom nad sebou. Prečo som sa neustále snažila odmietnuť túto povinnosť?

Jedného dňa som si počas duchovných pobožností prečítala úryvok z Božích slov: „Ak chceš byť vo všetkom oddaný a uspokojiť Božie úmysly, nepodarí sa ti to len vykonávaním jednej povinnosti; musíš prijať akékoľvek poverenie, ktoré ti Boh dá. Či už je to podľa tvojho vkusu a zhoduje sa to s tvojimi záujmami, alebo je to niečo, čo ťa nebaví, alebo si to nikdy predtým nerobil a považuješ to za ťažké, mal by si to prijať a podriadiť sa. Nielenže to musíš prijať, ale musíš aj proaktívne spolupracovať, učiť sa odborné zručnosti a získavať skúsenosti a vstup. Aj keď znášaš ťažkosti alebo únavu, poníženie či vylúčenie, stále to musíš vykonávať s oddanosťou. Len ak budeš takto praktizovať, dokážeš byť vo všetkom oddaný a uspokojiť Božie úmysly. Musíš to vykonávať ako svoju povinnosť, nie ako svoj vlastný podnik. Ako by si mal chápať povinnosť? Povinnosť je niečo, čo Stvoriteľ – Boh – dáva niekomu robiť; tak vzniká povinnosť človeka. Poverenie, ktoré ti dáva Boh, je tvojou povinnosťou a je úplne prirodzené a oprávnené, aby si svoju povinnosť vykonával tak, ako to žiada Boh. Ak ti je jasné, že táto povinnosť je Božím poverením a že toto je Božia láska a Božie požehnanie, ktoré na teba zostupujú, potom dokážeš prijať svoju povinnosť so srdcom milujúcim Boha, dokážeš byť ohľaduplný k Božím úmyslom pri vykonávaní svojej povinnosti a dokážeš prekonať všetky ťažkosti, aby si uspokojil Boha. Tí, ktorí sa skutočne vydávajú Bohu, nikdy nesmú odmietnuť Božie poverenie; nikdy nesmú odmietnuť žiadnu povinnosť. Nehľadiac na to, akú povinnosť ti Boh zverí, bez ohľadu na to, aké ťažkosti sú s tým spojené, nemal by si ju odmietnuť, ale prijať. Toto je cesta praktizovania, čo znamená praktizovať pravdu a byť vo všetkom oddaný, aby si uspokojil Boha. V čom je tu kľúčový bod? Je v slovách ‚vo všetkom‘. ‚Všetky veci‘ nemusia byť v súlade s tvojimi prianiami a nemusia to byť vždy veci, ktoré rád robíš alebo ktoré s radosťou prijímaš. Sú niektoré úlohy, v ktorých nie si zbehlý a musíš sa ich naučiť; niektoré sú ťažké; iné si vyžadujú, aby si trpel. Ale bez ohľadu na to, o čo ide, pokiaľ je to niečo, čo ti zveril Boh, mal by si to od Boha prijať; mal by si prevziať túto povinnosť a vložiť srdce do jej plnenia, aby si mohol prejaviť svoju oddanosť a uspokojiť Božie úmysly. Toto je cesta praktizovania. Bez ohľadu na to, čo sa stane, musíš vždy hľadať pravdu. A keď si si už istý, aký druh praktizovania je v súlade s Božími úmyslami, presne podľa toho by si mal praktizovať. Len takto praktizuješ pravdu a len takto môžeš vstúpiť do pravdy-reality.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Z Božích slov som pochopila, že aby sme uspokojili Božie úmysly, musíme prijať akúkoľvek povinnosť, ktorá pochádza od Boha. Povinnosť, ktorá sa od nás žiada, môže byť taká, ktorú sme nikdy predtým nerobili, takže musíme venovať čas a úsilie tomu, aby sme sa ju naučili a naše telo musí viac trpieť. Alebo môže byť pre naše nedostatky ranená naša hrdosť, no bez ohľadu na to musíme mať prosté a poslušné srdce. Takýto by mala mať stvorená bytosť prístup k povinnosti. Porovnala som sa s tým. Keď som zistila, že som bola zvolená za vodkyňu v cirkvi, vedela som, že vodcovia musia dohliadať na rôzne oblasti práce v cirkvi, ale ja som mala vo všetkých ohľadoch nedostatky, takže som sa obávala, že ak pri dohliadaní na prácu narazím na problémy, ktoré nebudem vedieť vyriešiť a nebudem vedieť svojim bratom a sestrám navrhnúť riešenie, určite sa na mňa budú všetci dívať zhora a povedia, že som neschopná. Preto som si hľadala výhovorky a tvrdila, že mnohé úlohy neviem robiť a na prácu nebudem stačiť. Keď prišla táto povinnosť, nemyslela som na to, ako brať ohľad na Božie úmysly a vziať na seba svoju povinnosť. Miesto toho som ju chcela odmietnuť, aby sa na mňa ľudia nedívali zhora. Vôbec som nechránila prácu cirkvi. Bola som mimoriadne sebecká a opovrhnutiahodná. Boh mi preukázal milosť tým, že mi dovolil vykonávať povinnosť vodkyne. Bola to skvelá príležitosť získať pravdu a svoju povinnosť by som mala konať dobre, s proaktívnym a pozitívnym prístupom. Keď som to pochopila, bola som ochotná zmeniť svoje nesprávne zmýšľanie. Hoci som mala toľko nedostatkov a slabín, bola som ochotná učiť sa od svojich bratov a sestier. Preto som nadriadenému povedala, že som ochotná vycvičiť sa za vodkyňu.

Potom som si prečítala Božie slová: „Boli prvým typom tí, ktorí môžu byť nadriadení pre rozličné pracovné oblasti. Prvou požiadavkou je, aby mali schopnosť a kvalitu pochopiť pravdu. To je minimálna požiadavka. Druhou požiadavkou je, aby niesli bremeno – je to nevyhnutné.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (5)) „Niektorí ľudia sa môžu pýtať: ‚Ako to, že kritériá, ktoré by mali talentovaní ľudia spĺňať, aby boli povýšení a rozvíjaní, nezahŕňajú pochopenie pravdy, vlastnenie pravdy-reality a schopnosť báť sa Boha a vyhýbať sa zlu? Ako to, že nezahŕňajú schopnosť poznať Boha, schopnosť podriadiť sa Bohu, vernosť Bohu a bytie stvorenou bytosťou, ktorá je na požadovanej úrovni? Vynechali sa tieto veci?‘ Povedzte Mi, ak niekto chápe pravdu a vstúpil do pravdy-reality, je schopný podriadiť sa Bohu, je verný Bohu, má bohabojné srdce a navyše pozná Boha, nebude Mu odolávať a je stvorenou bytosťou, ktorá je na požadovanej úrovni, potrebuje ešte byť rozvíjaný? Ak toto všetko skutočne dosiahol, nie je potom výsledok rozvíjania už dosiahnutý? (Áno.) Preto požiadavky na povyšovanie a rozvíjanie talentovaných ľudí tieto kritériá nezahŕňajú. Keďže kandidáti sú povyšovaní a rozvíjaní spomedzi ľudských bytostí, ktoré nerozumejú pravde a sú plné skazených pováh, je nemožné, aby títo kandidáti, ktorí sú povyšovaní a rozvíjaní, už mali pravdu-realitu alebo sa už plne podriaďovali Bohu, nieto ešte aby už boli absolútne verní Bohu, a určite sú ešte ďalej od poznania Boha a od toho, aby mali bohabojné srdce. Kritériá, ktoré by mali všetky druhy talentovaných ľudí predovšetkým spĺňať, aby boli povýšení a rozvíjaní, sú tie, ktoré sme práve spomenuli – tie sú najreálnejšie a najkonkrétnejšie.“ (Slovo, zv. V: Zodpovednosti vodcov a pracovníkov. Zodpovednosti vodcov a pracovníkov (5)) „Povedzte Mi, ako môžete byť ľuďmi, ktorí sú obyčajní a normálni? Ako môžete, ako vraví Boh, zaujať náležité miesto stvorenej bytosti – ako sa môžete nesnažiť byť nadčlovekom alebo nejakou veľkou postavou? Ako by si mal praktizovať, aby si bol obyčajným a normálnym človekom? Ako sa to dá urobiť? Kto odpovie? (V prvom rade musíme priznať, že sme obyčajní ľudia, veľmi všední ľudia. Je veľa vecí, ktorým nerozumieme, ktoré nechápeme a nevieme do nich vidieť. Musíme priznať, že sme skazení a máme chyby. Potom musíme mať úprimné srdce a často prichádzať pred Boha, aby sme hľadali.) Po prvé, nedávaj sám sebe titul a nezväzuj sa ním slovami: ‚Som vodca, som vedúci tímu, som nadriadený, nikto nepozná túto činnosť lepšie ako ja, nikto nerozumie týmto zručnostiam viac ako ja.‘ Nenechaj sa uniesť svojím titulom, ktorý si si sám udelil. Len čo to urobíš, zviaže ti to ruky a nohy a to, čo povieš a urobíš, bude ovplyvnené. Tvoje normálne myslenie a úsudok budú tiež ovplyvnené. Musíš sa oslobodiť od obmedzení tohto postavenia. Najprv sa zníž z tohto oficiálneho titulu a postavenia a postav sa na miesto obyčajného človeka. Ak to urobíš, tvoje zmýšľanie bude ako-tak normálne. Musíš si tiež priznať a povedať: ‚Neviem, ako to urobiť, a ani tomu nerozumiem – budem si musieť urobiť prieskum a trochu si to naštudovať,‘ alebo: ‚Nikdy som to nezažil, takže neviem, čo mám robiť.‘ Keď dokážeš úprimne povedať, čo si naozaj myslíš, a rozprávať úprimne, budeš mať normálny rozum. Ostatní budú poznať tvoje skutočné ja, a preto budú mať na teba normálny pohľad, a ty sa nebudeš musieť pretvarovať ani na teba nebude vyvíjaný žiadny veľký tlak, takže budeš môcť komunikovať s ľuďmi normálne. Takýto život je slobodný a ľahký; každý, komu život pripadá vyčerpávajúci, si to spôsobil sám. Nepredstieraj ani sa nepretvaruj. Najprv sa otvor a zdieľaj, čo si myslíš vo svojom srdci, svoje skutočné myšlienky, aby o nich každý vedel a porozumel im. V dôsledku toho sa vyradia všetky tvoje obavy, prekážky a podozrenia medzi tebou a ostatnými. Zväzuje ťa aj niečo iné. Vždy sa považuješ za hlavu tímu, vodcu, pracovníka alebo niekoho s titulom, statusom a postavením: ak hovoríš, že niečomu nerozumieš alebo niečo nedokážeš, neznevažuješ tým sám seba? Keď odložíš tieto okovy v tvojom srdci, keď sa prestaneš považovať za vodcu alebo pracovníka a keď si prestaneš myslieť, že si lepší ako ostatní ľudia, a nadobudneš pocit, že si obyčajný človek, rovnaký ako všetci ostatní, a že existujú také oblasti, v ktorých si horší ako ostatní – keď budeš s týmto postojom hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a o záležitostiach týkajúcich sa práce, účinok bude iný, rovnako ako atmosféra.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vážiť si Božie slová je základom viery v Boha) Z Božích slov som porozumela princípom Božieho domu pri povyšovaní a rozvíjaní ľudí. Nie je to tak, že za vodcov môžu byť povýšení a rozvíjaní len ľudia, ktorí majú pravdu-realitu, alebo dokážu robiť všetky rôzne druhy práce. Namiesto toho, pokiaľ máte schopnosť chápať pravdu, máte slušnú ľudskú prirodzenosť, nesiete bremeno konania si svojej povinnosti a ste ochotní učiť sa, aj keď nemáte žiadne skúsenosti, môžete byť rozvíjaní. Okrem toho, ak ste zvolení za vodcov, nesmiete sa vyvyšovať a mali by ste sa postaviť do správnej pozície a priznať, že ste len obyčajní ľudia a že nech ide o akúkoľvek prácu, nenarodili ste sa s tým, že ju viete robiť. Keď narazíte na veci, ktoré neviete robiť alebo ktorým nerozumiete, môžete hľadať u svojich bratov a sestier. Spomenula som si, že keď som prvýkrát začala výcvik v rámci polievania nováčikov, nevedela som, ako túto prácu robiť, ale vtedy som si uvedomila, že polievanie nováčikov je výcvik v tom, ako používať pravdu na riešenie problémov, čo bolo prospešné pre môj vstup do života, a tak som mala motiváciu dobre konať svoju povinnosť. Keď som postupne prechádzala výcvikom spolu so svojimi bratmi a sestrami, po čase som aj ja dokázala riešiť niektoré problémy. Uvedomila som si, že bez ohľadu na to, o akú prácu ide, nie je to tak, že ju môžete robiť až vtedy, keď ju viete robiť a rozumiete jej; vždy musíte prejsť procesom učenia a výcviku. Ovládala ma však moja arogantná povaha a myslela som si, že ak by som bola vodkyňou v cirkvi, musela by som rozumieť veciam viac ako ostatní a byť v práci lepšia ako ostatní. Len tak by som bola spôsobilá ísť a dohliadať na prácu iných ľudí. Tiež som si myslela, že ak to sama nezvládnem alebo tomu nebudem rozumieť, ostatní sa na mňa určite budú dívať zvrchu, a tak som túto povinnosť odmietla. Nepoznala som svoju skutočnú úroveň. Veľmi mi chýbal rozum! V skutočnosti Božie požiadavky na nás nie sú vysoké – chce len to, aby sme boli obyčajnými ľuďmi a pokojne čelili svojim slabinám, aktívne hľadali pomoc u bratov a sestier vo veciach, ktorým nerozumieme, a hľadali pravdu, aby sme vynahradili svoje nedostatky. Ak to budeme takto postupne cvičiť, náš pokrok bude rýchlejší. Keď som tomu porozumela, bola som ochotná opustiť mylný názor, že keď „som vodkyňa, musím byť lepšia ako ostatní a rozumieť viac ako ostatní“, a praktizovať to, že budem čestným človekom. Povinnosť vodkyne som prijala z hĺbky srdca.

Na začiatku som bola zodpovedná len za cirkev, v ktorej som bola. Bola som relatívne oboznámená s personálom a prácou cirkvi, ale onedlho ma nadriadený požiadal, aby som prevzala zodpovednosť za prácu v niekoľkých ďalších cirkvách. Pomyslela som si: „Pracovné schopnosti bratov a sestier v týchto cirkvách sú veľmi dobré. Veria v Boha dlhšie ako ja. Nie som taká dobrá ako oni. Ak pri dohliadaní na ich prácu nebudem vedieť urobiť veľa vecí, čo si o mne pomyslia? Budú sa na mňa dívať zvrchu?“ Poslala som nadriadenému správu, že na to nestačím a nezvládnem to. Nadriadený ma požiadal, aby som skúsila výcvik a potom sa uvidí. Neskôr som si spomenula na úryvok z Božích slov, ktorý som už predtým čítala: „Pre všetkých, ktorí vykonávajú povinnosť, bez ohľadu na to, aké hlboké alebo povrchné je ich chápanie pravdy, je najjednoduchšou praxou pre vstup do pravdy-reality na každom kroku myslieť na záujmy Božieho domu, vzdať sa svojich sebeckých túžob, osobných úmyslov, motívov, pýchy a postavenia a klásť záujmy Božieho domu na prvé miesto – to je to najmenej, čo by mali urobiť. Ak niekto, kto vykonáva povinnosť, nedokáže urobiť ani toľko, ako sa o ňom dá povedať, že vykonáva svoju povinnosť? To nie je vykonávanie povinnosti. Mal by si najprv myslieť na záujmy Božieho domu, brať ohľad na Božie úmysly a zohľadňovať prácu cirkvi. Daj tieto veci na prvé miesto; až potom môžeš premýšľať o stabilite svojho postavenia alebo o tom, ako ťa vnímajú ostatní. Rozdeľte si to na dva kroky, urobte drobný kompromis – nemáte pocit, že to veci trochu uľahčuje? Ak budeš takto chvíľu praktizovať, pocítiš, že uspokojiť Boha nie je ťažká vec. Okrem toho, ak si dokážeš plniť svoje zodpovednosti, plniť si svoje záväzky a povinnosť, odložiť bokom svoje sebecké túžby, úmysly a motívy, brať ohľad na Božie úmysly a klásť záujmy Božieho domu, prácu cirkvi a povinnosť, ktorú máš vykonávať, na prvé miesto, keď to budeš chvíľu takto zažívať, pocítiš, že je dobré počínať si takto, že ľudia by mali žiť čestne a priamo a nemali by viesť bezcharakterný, špinavý, podlý život. Mali by byť čestní a spravodliví. Pocítiš, že toto je podoba, ktorú by mal človek žiť. Tvoja túžba uspokojiť vlastné záujmy sa postupne zmenší.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Slobodu a oslobodenie možno získať len odvrhnutím svojich skazených pováh) Pri uvažovaní nad Božími slovami som porozumela, že na to, aby som svoju povinnosť konala dobre, sa musím vzdať vlastnej hrdosti a postavenia a na každom kroku uprednostňovať záujmy Božieho domu. Len to by Boha uspokojilo. Táto povinnosť, ktorá mi bola zverená, bola Božím vyvýšením mojej osoby, čo ma podnietilo k tomu, aby som viac hľadala pravdu a kráčala po ceste usilovania sa o pravdu. Myslela som na to, aká napätá je situácia v Mjanmarsku, s neustálou vojnou. Nevedela som, ako dlho budem môcť konať svoju povinnosť. Keď som teraz mala príležitosť konať povinnosť, mala by som si ju starostlivo vážiť a nemohla som ju odmietnuť len preto, že som sa obávala, čo si o mne pomyslia ostatní. Bez ohľadu na to, aké problémy by sa ďalej odhalili pri mojej povinnosti, mala by som pokojne čeliť svojim vlastným slabinám. Keď som o tom takto premýšľala, na srdci sa mi trochu uľavilo. Jedného dňa som sa stretla s bratom a sestrou, s ktorými som spolupracovala, a prediskutovali sme nadchádzajúcu prácu. Otvorila som sa im a povedala: „Mám mnoho nedostatkov a mnohé z úloh nedokážem urobiť, takže musíme spolupracovať.“ Keď som otvorila ústa, aby som to povedala, tvár mi celá očervenela. Hoci som mala pocit, že som tým trochu stratila tvár, po tom, čo som im priznala svoje nedostatky a hovorila zo srdca, sa mi veľmi uľavilo. Môj brat a sestra sa mňa nedívali zvrchu a boli ochotní so mnou spolupracovať, aby sme prácu urobili dobre.

Jedného dňa som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a získala som určité porozumenie základnej príčine toho, prečo som odmietala svoju povinnosť. Všemohúci Boh hovorí: „Namiesto hľadania pravdy sa väčšina ľudí uchyľuje k drobným trikom. Prikladajú veľký význam vlastným záujmom, hrdosti a svojmu miestu alebo postaveniu v mysliach iných ľudí. To sú jediné veci, ktoré si cenia. Držia sa týchto vecí zubami-nechtami a považujú ich za svoj vlastný život – nezaoberajú sa tým, ako sa na tieto veci pozerá Boh a ako k nim pristupuje. Najprv zvažujú, či sú šéfom skupiny, či si dokážu zabezpečiť postavenie, v ktorom si ich ostatní veľmi vážia, a či niekto počúva, čo hovoria. Najprv sa pustia do zaujatia tohto postavenia. Takmer všetci ľudia, keď sú v skupine, hľadajú tento druh postavenia, tento druh príležitosti. Samozrejme, ak sú veľmi schopní, snažia sa obsadiť najvyššie miesto. Ak sú len priemerní, stále sa snažia získať si v skupine popredné postavenie. A ak patria k nižším vrstvám v skupine, majú priemernú kvalitu a schopnosti, tiež sa snažia, aby si ich ostatní veľmi vážili. Nemôžu dovoliť, aby sa na nich ostatní pozerali zvrchu. Hrdosť a dôstojnosť je pre týchto ľudí hranicou, za ktorú nie sú ochotní ísť; myslia si, že sa týchto vecí musia držať. Aj keď stratia svoju integritu alebo je s nimi Boh nespokojný a neuznáva ich, stále musia bojovať o svoju hrdosť a postavenie. Musia sa za každú cenu vyhnúť poníženiu. Toto je satanská povaha. Napriek tomu si to neuvedomujú. Myslia si, že nemôžu stratiť to málo hrdosti, čo im zostalo. Nevedia, že len vtedy, keď sa týchto povrchných vecí úplne zrieknu a opustia ich, stanú sa skutočnými ľuďmi. Nevedia, že ak si chránia ako vlastný život tieto veci, ktoré by mali byť odhodené, ich život bude stratený. Jednoducho nevedia, čo je v stávke. Preto si vždy nechávajú niečo pre seba pri všetkom, čo robia, vždy konajú v záujme ochrany vlastnej hrdosti a postavenia a tieto veci kladú na prvé miesto. Hovoria a predkladajú mylné argumenty len kvôli sebe – pre seba urobia čokoľvek. Ponáhľa sa za všetkým, čo žiari, a dáva všetkým na známosť, že sa na tom podieľal. V skutočnosti to s ním nemalo nič spoločné, ale on nikdy nechce zostať v úzadí, vždy sa bojí, že ostatní ľudia na neho hľadia zhora, vždy má strach, že ostatní ľudia povedia, že je niktoš, že nič nedokáže a že nemá žiadne zručnosti. Nie je to všetko riadené jeho satanskou povahou? Keď sa dokážeš vzdať vecí, ako sú tvár a postavenie, budeš oveľa uvoľnenejší a slobodnejší; vykročíš na cestu k úprimnosti. Pre mnohých to však nie je ľahké dosiahnuť. Keď sa napríklad objaví kamera, ľudia sa derú dopredu; chcú mať svoju tvár na kamere, čím viac záberov, tým lepšie; boja sa, že nebudú mať dostatok pozornosti, a za šancu získať ju zaplatia hocijakú cenu. A nie je to všetko riadené ich satanskou povahou? Toto je ich satanská povaha. Tak si sa dostal do záberu – a čo potom? Ľudia si ťa vážia – no a? Zbožňujú ťa – no a čo? Dokazuje niečo z toho, že máš pravdu-realitu? Nič z toho nemá žiadnu hodnotu. Keď dokážeš tieto veci prekonať – keď sa voči nim staneš ľahostajným a prestaneš ich považovať za dôležité, keď tvár, márnivosť, postavenie a obdiv ľudí už nebudú ovládať tvoje myšlienky a správanie a už vôbec nie to, ako vykonávaš svoju povinnosť –, potom sa vykonávanie tvojej povinnosti stane efektívnejšie a bude čoraz čistejšie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Po prečítaní Božích slov som porozumela, že všetci ľudia si cenia postavenie a pri všetkom, čo robia, na každom kroku zvažujú svoju vlastnú povesť a postavenie. Spomenula som si na začiatok, keď som bola zvolená za vodkyňu v cirkvi. Keďže som ešte len začala s výcvikom a mala som mnoho nedostatkov, bála som sa, že ak budem dohliadať na prácu svojich bratov a sestier, hoci je veľa vecí, ktoré neviem robiť, budem pôsobiť naozaj neschopne. Aby ma teda ľudia na mňa nedívali zvrchu, znova a znova som odmietala svoju povinnosť. To, že som mohla podstúpiť výcvik na vodkyňu, bolo Božím vyvýšením mojej osoby. Boh dúfal, že sa vydám na cestu usilovania sa o pravdu a postupne vyriešim svoje vlastné skazené povahy. Neocenila som však túto milosť a neustále som sa snažila odmietnuť svoju povinnosť, aby som si zachovala svoju tvár. Bolo to vzdorovanie Bohu. Počas týchto rokov som sa tešila z polievania a zaopatrenia toľkými Božími slovami, ale keď si práca cirkvi vyžadovala, aby som to robila ja, nemyslela som na to, ako si splniť svoje zodpovednosti alebo ako splatiť Božiu milosť. Naozaj som mala veľký nedostatok ľudskej prirodzenosti! Vlastne, odkedy som sa stala vodkyňou, postupne som sa vybavila niektorými pravdami v oblasti rozlišovania a cvičila som sa v tom, ako používať pravdu na vyriešenie problémov. Ako vodkyňa som zažila veľa vecí a mala som veľa príležitostí získať pravdu. Toto všetko bol skutočný zisk! Keby som neslúžila ako vodkyňa a nedohliadala na prácu iných, moje vlastné nedostatky by sa neodhalili a zachovala by som si svoju tvár. Avšak nakoniec by som nezískala pravdu a moja povaha by sa nezmenila. Nebolo by to nakoniec všetko prázdne? Nakoniec by som len stratila svoju šancu na spásu a zničila by som samu seba. Je hrozné na to čo i len pomyslieť. Neskôr som dokázala normálne konať svoju povinnosť bez toho, aby som bola taká obmedzovaná zachovaním si tváre.

Raz som išla do jednej cirkvi, aby som sa zúčastnila na ich zhromaždení. Jedna zo sestier pri komunikácii o práci vyjadrila jasné myšlienky a ja som chcela niečo dodať. Keďže som však mala pocit, že sestra hovorila tak dobre a tak komplexne, nepovedala som nič. Pomyslela som si: „Ak sem prídem a neposkytnem žiadnu radu, čo si o mne bratia a sestry pomyslia? Nebudú si myslieť, že som naozaj neschopná a chýba mi akákoľvek pracovná schopnosť?“ Keď som na to pomyslela, cítila som sa trochu trápne a myslela som si, že ma bratia a sestry určite prekukli. Preto som sa už nechcela zúčastňovať na ich zhromaždeniach. Počas tých dní som nedohliadala na ich prácu, ani som sa o nej neinformovala. Pociťovala som v tom čase výčitky svedomia: „Nedohliadala som na prácu, pretože som sa bála, že sa na mňa bratia a sestry budú dívať zhora. Nie je to zanedbanie povinnosti? Ak nebudem dlhší čas dohliadať na prácu, určite o túto povinnosť prídem a stratím mnoho príležitostí získať pravdu. Nemôžem neustále brať ohľad na to, čo si o mne myslia iní ľudia. Nezáleží na tom, ako veľmi si ma ľudia vážia, je to nanič. Kľúčové je to, čo si o mne myslí Boh – to je to najdôležitejšie.“ Preto som sa vzdala svojej pýchy a išla som dohliadať na prácu. Neskôr som si urobila plán, v ktorom som načrtla, na ktoré cirkvi budem počas jedného týždňa dohliadať a na aké aspekty práce budem dohliadať. Na začiatku som bola veľmi nervózna. Bála som sa, že sa nebudem vedieť dobre vyjadriť a moji bratia a sestry sa na mňa budú dívať zvrchu. Vždy, keď sa to stalo, upokojila som sa a modlila som sa k Bohu, prosiac Ho, aby ma uchránil pred tým, aby ma obmedzovalo zachovanie si tváre. Keď som napravila svoje zmýšľanie, dokázala som upokojiť svoje srdce a normálne dohliadať na prácu. Okrem toho som pri dohliadaní na prácu zistila, že všetci bratia a sestry majú nejaké silné stránky a vďaka nim som dokázala vykompenzovať svoje slabiny. Niekedy, ak som pri dohliadaní na prácu narazila na problém, do ktorého som nevedela preniknúť, obrátila som sa s tým priamo na nich: „Do tohto problému stále nedokážem preniknúť, takže sa o to pousilujem neskôr.“ Vďaka takémuto praktizovaniu sa mi na srdci veľmi uľavilo. To, že som dokázala získať toto nepatrné porozumenie a dosiahnuť túto malú zmenu, je výsledok dosiahnutý Božími slovami. Bohu vďaka!