Lei Bing, Čína

V roku 2023 ma vodcovia pridelili na kázanie evanjelia, pretože som mal slabú kvalitu a ukázalo sa, že nie som schopný vykonávať povinnosti súvisiace s textom. Vtedy som cítil, že som stratil tvár. Myslel som si: „Všetci bratia a sestry vedia, že som bol prepustený pre svoju slabú kvalitu. Čo si o mne pomyslia?“ Cítil som sa hrozne. Jedného dňa, keď som sa vrátil z kázania evanjelia, dostal som list od vodcov. Písali, že majú málo ľudí a chcú, aby som sa vrátil na miesto, kde som pôvodne konal svoju povinnosť. Veľmi ma to potešilo a pomyslel som si: „Teraz môžem znova robiť povinnosti súvisiace s textom!“ Ale keď som čítal ďalej, okamžite som ostal skleslý. Vysvitlo, že vodcovia chceli, aby som tam išiel vykonávať hostiteľskú povinnosť. Bol som úplne sklamaný. Pomyslel som si: „Je po všetkom. Túto povinnosť vždy vykonávajú starší bratia a sestry. Ako som mohol klesnúť až tak hlboko, že mám variť pre ľudí? To je také ponižujúce! Také trápne! Okrem toho, v minulosti som vykonával povinnosti súvisiace s textom, ale teraz, mihnutím oka, robím hostiteľa. Ako sa budem môcť pozrieť do očí bratom, s ktorými som predtým spolupracoval? Bol som vodcom a vykonával som povinnosti súvisiace s textom, a všetci bratia a sestry v mojom rodnom meste ma považujú za talentovaného človeka. Čo si o mne pomyslia, keď zistia, že teraz mimo domova varím a robím hostiteľa? Úplne stratím tvár!“ Keď som na to pomyslel, veľmi som odolával a nechcel som túto povinnosť prijať. Neochotne som však súhlasil, pretože som sa obával, že vodcovia povedia, že nie som poslušný.

Keď som dorazil do hostiteľskej domácnosti, bolo pre mňa trochu ťažké pozrieť sa do očí bratom, ktorých som poznal z minulosti; cítil som sa menejcenný. Aby som sa vyhol rozpakom, snažil som sa čo najviac zdržiavať sám vo svojej izbe a minimalizovať kontakt s nimi. Keď som videl, ako po jedle odchádzajú konať svoje povinnosti, zatiaľ čo ja som bol zaneprázdnený umývaním riadu, utieraním stolov a zametaním dlážky, pri práci som začal byť frustrovaný. Cítil som sa ako slúžka. Niekedy som metlu len tak hodil nabok a pár dní som neupratoval, a občas mi bratia s upratovaním pomohli. Jeden brat mal zdravotné problémy a nemohol jesť príliš štipľavé jedlo, a viackrát mi pripomenul, aby som jedlo nerobil príliš pálivé. Ja som to však nedokázal správne prijať a veril som, že so mnou zaobchádzajú ako so sluhom, takže som bol mrzutý. Keď som varil, nedal som tam ani jednu čili papričku, a radšej som ich nechal skaziť sa, než by som ich zjedol, aby som si vybil svoju nespokojnosť. Keď bratia a sestry videli môj postoj, prestali o tom hovoriť. Neskôr som cítil výčitky svedomia a vedel som, že som to nemal robiť, ale jednoducho som sa nedokázal ovládnuť. V povinnostiach som sa stával čoraz nezodpovednejším a buď som navaril príliš veľa, alebo príliš málo jedla. Nepýtal som sa, či sa bratia dosť najedli, a neustále som mal chuť vyhnúť sa tejto povinnosti. Bál som sa však, že bratia a sestry povedia, že sa nepodriaďujem prostrediu, ktoré usporiadal Boh, a tak som sa o tom neodvážil zmieniť. V srdci som však cítil smútok zakaždým, keď som stál pred hrncami a panvicami pri umývaní a oplachovaní. Myslel som si: „Túto povinnosť vždy vykonávajú starší bratia a sestry. Ak sa bratia a sestry, ktorí ma poznajú, dozvedia, že som kuchár, kto bude ku mne ešte vzhliadať?“ Tieto myšlienky vo mne rozprúdili nahromadenú frustráciu, takže som sa cítil naozaj nepríjemne. Uvedomil som si, že môj stav je nesprávny, a v srdci som sa modlil k Bohu: „Drahý Bože, viem, že v tomto prostredí, ktoré ma postretlo, je Tvoj úmysel. Prosím Ťa, veď ma, aby som sa podriadil!“

Potom som o sebe uvažoval: „Prečo nikdy nechcem vykonávať hostiteľskú povinnosť?“ Jedného dňa som počas svojich duchovných pobožností čítal úryvok z Božích slov, ktorý sa veľmi týkal môjho stavu. Boh hovorí: „To, ako si antikristi cenia svoju povesť a postavenie, presahuje rámec bežných ľudí, a je to niečo v ich samotnej povahe-podstate; nie je to dočasný záujem ani prechodný vplyv ich okolia – je to niečo v ich živote, v ich kostiach, a je to teda ich podstata. Znamená to, že pri všetkom, čo antikristi robia, berú do úvahy predovšetkým svoju vlastnú povesť a postavenie, nič iné. Pre antikristov je povesť a postavenie ich životom a cieľom, o ktorý sa usilujú po celý život. Vo všetkom, čo robia, je ich prvou úvahou: ‚Čo sa stane s mojím postavením? A s mojou povesťou? Ak to urobím, budem mať vďaka tomu dobrú povesť? Zvýši to moje postavenie v očiach ľudí?‘ To je prvá vec, na ktorú myslia, čo je dostatočným dôkazom, že majú povahu a podstatu antikristov - a len kvôli tomu o týchto problémoch uvažujú takto. Dá sa povedať, že pre antikristov nie sú povesť a postavenie nejakou dodatočnou požiadavkou a už vôbec nie vecami, ktoré sú im cudzie, bez ktorých by sa zaobišli. Sú súčasťou prirodzenosti antikristov, sú v ich kostiach, v ich krvi, sú im vrodené. Antikristom nie je ľahostajné, či majú povesť a postavenie; to nie je ich postoj. Aký je teda ich postoj? Povesť a postavenie sú úzko spojené s ich každodenným životom, s ich každodenným stavom, s tým, o čo sa denne usilujú. … Dá sa povedať, že v srdci antikristov je úsilie o pravdu v ich viere v Boha úsilím o povesť a postavenie; že úsilie o povesť a postavenie je tiež úsilím o pravdu; získať povesť a postavenie znamená získať pravdu a život. Ak cítia, že nemajú žiadnu slávu, zisk ani postavenie, že k nim nikto nevzhliada, nectí ani nenasleduje, potom sú veľmi sklamaní, veria, že viera v Boha nemá zmysel ani hodnotu, a vravia si: ‚Je taká viera v boha zlyhaním? Nie som bez nádeje?‘ V srdci často kalkulujú o takýchto veciach. Kalkulujú, ako si môžu vydobyť miesto v Božom dome, ako môžu mať v cirkvi vznešenú povesť, ako môžu dosiahnuť, aby ľudia počúvali, keď hovoria, a podporovali ich, keď konajú, ako môžu dosiahnuť, aby ich ľudia nasledovali bez ohľadu na to, kde sú, a ako môžu mať vplyvný hlas v cirkvi, slávu, zisk a postavenie – v srdci sa skutočne sústreďujú na takéto veci. Práve o toto sa takíto ľudia usilujú.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Boh odhaľuje, že antikristi považujú postavenie a dobrú povesť za svoju životnú miazgu. Nech antikristi vykonávajú akúkoľvek povinnosť, nikdy neberú ohľad na záujmy Božieho domu. Zvažujú len to, či môžu získať prestíž a obdiv druhých, a len čo nedokážu dosiahnuť dobrú povesť a postavenie, je to, akoby im niekto ukradol samotný život. Je to dané podstatou antikristov. Moje správanie bolo rovnaké ako správanie antikristov, ktorých Boh odhalil. Veril som, že keď budem vodcom alebo budem konať povinnosti s technickým charakterom, prípadne také, ktoré sú vážené a významné, ľudia ma budú obdivovať, a len vtedy bude mať život hodnotu a zmysel. Naopak, veril som, že vykonávanie hostiteľskej povinnosti je niečo podradné a že nikto ku mne nebude vzhliadať. Keď ma prepustili z povinností súvisiacich s textom, mal som pocit, akoby mi vzali život. Bál som sa, že bratia a sestry sa na mňa budú pozerať zvrchu, ak sa dozvedia, že ma preradili pre moju slabú kvalitu. Najmä keď po mne chceli, aby som vykonával hostiteľskú povinnosť, cítil som sa úplne ochromený. Premýšľal som o tom, ako som sa kedysi, keď som bol v cirkvi vodcom, často stretával s bratmi a sestrami, bol som s nimi v duchovnom spoločenstve a realizoval prácu, a v ich očiach som bol považovaný za talentovaného človeka. Ale teraz sa zo mňa stal kuchár a ja som mal pocit, že som úplne stratil tvár. Vždy, keď som na to pomyslel, cítil som sa stiesnený, plný nevôle a zúfalý, a nedokázal som sa podriadiť. Bol tam jeden brat, ktorý zo zdravotných dôvodov nemohol jesť príliš štipľavé jedlo, a viackrát mi pripomenul, aby som používal menej čili. Bola to rozumná požiadavka a niečo, čo som mal ako osoba vykonávajúca hostiteľskú povinnosť, vziať do úvahy, a mal som to prijať. Ja som však naňho nebral ohľad a dokonca som veril, že sa na mňa pozerá zvrchu, takže som sa s ním dostal do konfliktu, a dokonca som si zlosť vybíjal na svojej povinnosti. Bol som taký pohltený postavením a povesťou, že som dokonca stratil normálnu ľudskú prirodzenosť. Nerozmýšľal som nad tým, ako dobre konať svoju povinnosť pri hostení bratov a sestier. Hlavu som mal plnú myšlienok na svoju povesť a postavenie a neustále som sa chcel vyhýbať svojej povinnosti. Skutočne mi chýbali svedomie a ľudská prirodzenosť. V srdci som sa modlil k Bohu, ochotný kajať sa a správne pristupovať k svojim povinnostiam.

Jedného dňa som si prečítal istý úryvok z Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „V tých záležitostiach, v ktorých ľudia nezostali na svojich správnych miestach a nepodarilo sa im dosiahnuť to, čo mali – teda keď zlyhajú pri plnení svojej povinnosti – vytvorí sa v nich blok. Toto je mimoriadne praktický problém, ktorý treba vyriešiť. Ako ho teda vyriešiť? Aký postoj by mali mať ľudia? Predovšetkým musia byť ochotní zmeniť sa. A ako by sa táto ochota zmeniť sa mala uviesť do praxe? Napríklad, človek je vodcom pár rokov, ale pretože má slabú kvalitu, nerobí svoju prácu dobre, nevidí jasne žiadnu situáciu, nevie používať pravdu na riešenie problémov a nemôže robiť žiadnu skutočnú prácu; preto je prepustený. Ak sa po prepustení dokáže podriadiť, pokračovať vo vykonávaní svojej povinnosti a je ochotný sa zmeniť, čo by mal robiť? Predovšetkým by mal pochopiť toto: ‚Boh urobil správne, že konal tak, ako konal. Moja kvalita je taká veľmi slabá, tak dlho som nerobil žiadnu skutočnú prácu a namiesto toho som len zdržiaval prácu cirkvi a vstup bratov a sestier do života. Mám šťastie, že ma Boží dom priamo nevypudil. Bol som naozaj dosť bezostyšný, celý ten čas som sa držal svojej pozície a dokonca som veril, že som vykonal skvelú prácu. Aké nerozumné odo mňa!‘ Byť schopný cítiť nenávisť voči sebe a pocit ľútosti: je to prejav ochoty zmeniť sa alebo nie? Ak je schopný toto povedať, znamená to, že je ochotný. Ak si v srdci hovorí: ‚Tak dlho som sa vo svojej pozícii vodcu vždy usiloval o výhody postavenia; vždy som kázal učenie a vyzbrojoval sa učením; neusiloval som sa o vstup do života. Až teraz, keď som bol prepustený, vidím, aký som nedostatočný a koľko mi toho chýba. Boh urobil správnu vec a ja sa musím podriadiť. V minulosti som mal postavenie a bratia a sestry sa ku mne správali dobre; obklopovali ma, kamkoľvek som šiel. Teraz si ma nikto nevšíma a som opustený. Toto mi patrí, je to odplata, ktorú si zaslúžim. Navyše, ako by mohla mať stvorená bytosť nejaké postavenie pred Bohom? Bez ohľadu na to, aké vysoké je niečie postavenie, nie je to ani výsledok, ani konečný osud. Boh mi nedáva poverenie preto, aby som si mohol vyskakovať alebo si užívať svoje postavenie, ale aby som mohol vykonávať svoju povinnosť, a mal by som robiť všetko, čo môžem. Mal by som mať postoj podriadenosti voči Božej zvrchovanosti a opatreniam Božieho domu. Hoci podriadenosť môže byť ťažká, musím sa podriadiť. Boh robí správne, že koná tak, ako koná, a aj keby som mal tisíce, desaťtisíce výhovoriek, žiadna z nich by nebola pravdou. Podriadiť sa Bohu je pravda!‘ toto sú presné prejavy ochoty zmeniť sa. A ak by niekto toto všetko mal, ako by Boh takého človeka zhodnotil? Boh by povedal, že ide o človeka so svedomím a rozumom. Je toto hodnotenie vysoké? Nie je prehnane vysoké; samotné svedomie a rozum nedosahujú štandardy toho, aby bol človek Bohom zdokonalený – ale pokiaľ ide o tento druh človeka, už to nie je zanedbateľný úspech. Schopnosť podriadiť sa je vzácna. Potom to, ako sa človek musí usilovať, aby Boh zmenil svoj pohľad na neho, závisí od toho, ktorú cestu si vyberie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba ak sa človek zbaví svojich predstáv, môže sa vydať na správnu cestu viery v Boha (3)) Po prečítaní Božích slov som sa cítil zahanbený a vinný. Keď je človek v povinnostiach preradený alebo ho prepustia, ak má svedomie a rozum, je schopný uvažovať o svojich nedostatkoch, porozumieť im a zaujať postoj podriadenosti voči Bohu. Prijíma to bez toho, aby sa ospravedlňoval alebo si kládol podmienky, a chce sa zmeniť. Premýšľal som o tom, že mám slabú kvalitu a nestačil som na povinnosti súvisiace s textom. Po mesiacoch konania povinnosti som nedosiahol žiadne výsledky a bolo úplne v súlade s pravdou-princípom, že mi vodcovia upravili povinnosti. Navyše, keby som v tej povinnosti pokračoval, zdržiaval by som prácu a môj stav by bol ovplyvnený pre moju nedostatočnú kvalitu, v dôsledku čoho by som začal byť negatívny. Toto opatrenie bolo prospešné pre prácu cirkvi aj pre mňa. Nevedel som však poďakovať Bohu a dokonca som bol negatívny a sťažoval som sa, veriac, že konanie hostiteľskej povinnosti je pre mňa celkom potupné, akoby som bol veľmi ponížený. Každý deň som svoju povinnosť vykonával neochotne. Moja kvalita bola slabá, ale Boží dom ma nevyradil, a namiesto toho mi dal ďalšiu šancu konať svoju povinnosť. Bola to Božia milosť a mal som Bohu poďakovať, prijať to a bezpodmienečne sa podriadiť. Ale keďže som nevedel, čo je pre mňa dobré, bol som negatívny, ulieval som sa a cítil som sa rozhorčený a neschopný to prijať. Skutočne mi úplne chýbalo svedomie a rozum!

Neskôr som o sebe uvažoval: Prečo ma v mojej povinnosti vždy obmedzovali postavenie a pýcha? Prečítal som si jeden úryvok z Božích slov a našiel som hlavnú príčinu svojho problému. Boh hovorí: „Chcete vždy roztiahnuť krídla a vzlietnuť, chcete vždy lietať sami, byť skôr orlom než malým vtáčikom? Aká je to povaha? Je to princíp ľudského správania? Vaše úsilie o ľudské správanie by malo byť založené na Božích slovách; len Božie slová sú pravda. Ste príliš hlboko skazení satanom a tradičnú kultúru – satanove slová – vždy beriete ako pravdu, ako predmet svojho úsilia, a preto sa ľahko vydáte na nesprávnu cestu a kráčate cestou odolávania Bohu. Myšlienky a názory skazeného ľudstva a veci, o ktoré sa usiluje, sú v rozpore s Božími túžbami, pravdou a so zákonmi Božej zvrchovanosti nad všetkým, s Jeho ovládaním všetkého a Jeho kontrolou nad osudom ľudstva. Takže bez ohľadu na to, aký správny a rozumný je podľa ľudských myšlienok a predstáv tento druh úsilia, z Božieho pohľadu to nie sú pozitívne veci a nie sú v súlade s Jeho úmyslami. Pretože ideš proti skutočnosti, že Boh má zvrchovanosť nad osudom ľudstva, a pretože chceš ísť sám a berieš svoj osud do vlastných rúk, vždy narazíš, a to tak silno, že ti z hlavy tečie krv, a nikdy sa ti nič nepodarí. Prečo sa ti nič nedarí? Pretože zákony, ktoré ustanovil Boh, nemôže zmeniť žiadna stvorená bytosť. Božia autorita a moc sú nad všetkým ostatným a žiadna stvorená bytosť ich nemôže narušiť. Ľudia si o svojich schopnostiach myslia príliš veľa. Čím to je, že vždy chcú byť nezávislí od Božej zvrchovanosti, chcú uchopiť svoj osud do vlastných rúk a plánovať svoju budúcnosť, chcú mať pod kontrolou svoje vyhliadky, smerovanie a životné ciele? Odkiaľ pochádza toto východisko? (Skazená satanská povaha.) Čo potom prináša ľuďom skazená satanská povaha? (Protivenstvo voči Bohu.) Čo je následkom toho, že sa ľudia stavajú proti Bohu? (Bolesť.) Bolesť? Je to zničenie! Bolesť to nie je ani z polovice. To, čo vidíš priamo pred svojimi očami, je bolesť, negativita, slabosť, odolávanie a sťažnosti-aký výsledok prinesú tieto veci? Vyhladenie! Nie je to žiadna maličkosť a žiadna hra.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Skazené povahy možno vyriešiť len prijatím pravdy) Z Božích slov som pochopil, že ma zväzovali hlavne satanské jedy ako „človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako hus zanecháva svoje volanie všade, kde lieta“ a „človek sa derie hore, voda tečie dole“, a že som neustále žil pre slávu a zisk. Keď som bol mladý, mal som silnú túžbu po povesti a postavení. V tínedžerskom veku som nechal školu. V tom čase som videl veľa ľudí pracovať ako murárov a povedal som si: „Aj keby som mal zomrieť od chudoby, nikdy nebudem murárom!“ Myslel som si to, pretože som veril, že túto prácu robia ľudia bez zručností a bez perspektívy. Veľmi som závidel tým, ktorí robili veľký biznis, obliekali sa vážene a všade, kam prišli, ich obdivovali a závideli im. Neskôr som sa začal učiť podnikať a všetci dedinčania ma chválili, hovoriac: „Ten chlapec má guráž. Určite ho čaká sľubná budúcnosť.“ Keď som to počul, bol som veľmi šťastný. Odvtedy som musel pri všetkom, čo som robil, zvažovať, či je to vážené alebo nie a či ku mne budú ľudia vzhliadať. Keď som našiel Boha, naďalej som žil podľa týchto satanských jedov. Myslel som si, že ak človek verí v Boha a je obyčajným veriacim konajúcim povinnosť, ktorá zahŕňa drinu, je to bezcenné, preto som sa snažil stať sa vodcom alebo konať povinnosť, ktorá má technický charakter, je významná a vďaka ktorej by mi ľudia závideli a obdivovali ma. Myslel som si, že len tieto veci sú hodnotné a zmysluplné. Preto som bol pri konaní svojej povinnosti veľmi aktívny a dokázal som sa vecí vzdať a zanechať ich. Spomínal som na to, keď som bol predtým vodcom, a na to, ako ma bratia a sestry obdivovali, kamkoľvek som prišiel. Najmä keď ma žiadali, aby som sa s nimi častejšie stretával a bol s nimi v duchovnom spoločenstve, bol som taký šťastný, že som nevedel, čo povedať. Rovnako to bolo, keď som vykonával svoju povinnosť ako kazateľ. Zakaždým, keď som prišiel do nejakej cirkvi, bratia a sestry ma s radosťou videli, a ja som tiež cítil, že som uznávaný, a bol som veľmi motivovaný konať svoju povinnosť. Hoci som behal medzi niekoľkými cirkvami, necítil som únavu. Keď však po mne chceli, aby som vykonával hostiteľskú povinnosť, zvädol som ako suchý list. Cítil som, že konanie tejto povinnosti je podradné, takže som odolával a v srdci som sa sťažoval, bol som negatívny a pri konaní povinnosti som sa ulieval. Keď som varil, buď som navaril príliš veľa a ostali zvyšky, alebo príliš málo a nebolo dosť jedla. Niekedy som videl nejaké zvyšky a len tak som z nich povrchne pripravil jedlo, nestaral som sa o to, či sa moji bratia dosť najedli alebo nie. Pri varení som nebral ohľad na bratovo zdravie, a keď mi to viackrát pripomínal, bol som nespokojný. Keď som mal zlú náladu, ani som neupratoval. Keďže som žil podľa týchto satanských jedov, čoraz viac mi chýbal rozum a normálna ľudská prirodzenosť. Keby som sa nekajal, potom by nielen bratia a sestry voči mne pocítili odpor, ale aj Boh by bol nespokojný a časom by ma Duch Svätý opustil. Keď som tomu porozumel, trochu som sa zľakol, a tak som sa modlil k Bohu, aby ma viedol k podriadenosti voči Jeho ovládaniu a usporiadaniu a k dobrému vykonávaniu mojej povinnosti.

Neskôr som si prečítal ďalšie dva úryvky z Božích slov. Až vtedy som pochopil, ako pristupovať k svojim povinnostiam. Boh hovorí: „Kedykoľvek je pre teba v Božom dome niečo pripravené, či už je to ťažká alebo namáhavá práca, a či sa ti to páči alebo nie, je to tvoja povinnosť. Ak to dokážeš považovať za poverenie a zodpovednosť, ktorú ti Boh zveril, potom si dôležitý pre Jeho dielo spásy človeka. A ak to, čo robíš, a povinnosť, ktorú vykonávaš, majú význam pre Božie dielo spásy človeka a ak dokážeš vrúcne a úprimne prijať poverenie, ktoré ti Boh dal, ako ťa bude vnímať? Bude ťa brať ako člena svojej rodiny. Je to požehnanie alebo prekliatie? (Požehnanie.) Je to veľké požehnanie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo znamená vykonávanie povinnosti na požadovanej úrovni?) „Akú funkciu ako stvorené bytosti máte? To sa týka praktizovania a povinnosti človeka. Si stvorená bytosť a ak ti Boh dal dar spevu a Boží dom ťa poverí, aby si spieval, potom máš spievať dobre. Ak máš dar kázania evanjelia a Boží dom ťa poverí, aby si kázal evanjelium, potom by si to mal robiť dobre. Keď si ťa Boží vyvolený ľud zvolí za vodcu, mal by si na seba vziať poverenie vodcovstvom a viesť Boží vyvolený ľud k tomu, aby jedol a pil Božie slová, v duchovnom spoločenstve hovoril o pravde a vstúpil do reality. Tak budeš svoju povinnosť vykonávať dobre. Poverenie, ktoré človeku dáva Boh, je mimoriadne dôležité a významné! Ako by si teda mal prijať toto poverenie a plniť svoju funkciu? To je jeden z najväčších problémov, ktorým čelíš, a musíš si vybrať. Dá sa povedať, že je to kľúčový moment, ktorý rozhoduje o tom, či dokážeš získať pravdu a budeš zdokonalený Bohom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Iba porozumením pravde môže človek poznať Božie skutky) Z Božích slov som pochopil, že v povinnostiach v Božom dome nie je rozdiel medzi veľkým a malým, vysokým a nízkym alebo vznešeným a podradným. Všetky typy povinností vyplývajú z Božieho diela na spásu ľudstva. Bez ohľadu na to, akú povinnosť vykonávate alebo či môžete byť stredobodom pozornosti alebo nie, ak dokážete úprimne prijať svoju povinnosť, pristupovať k nej vážne, plniť svoju úlohu podľa Božích požiadaviek a konať svoju povinnosť dobre a poctivo, potom bude Boh spokojný. Ja som však považoval rolu vodcu alebo vykonávanie povinnosti súvisiacej s textom či povinnosti s technickým charakterom za povinnosti vysokej úrovne. Veril som, že ľudia, ktorí vykonávajú tento druh povinnosti, budú predmetom Božej spásy, zatiaľ čo tí, ktorí hostili a vybavovali pochôdzky, len dreli a poskytovali službu. Rozdelil som povinnosti Božieho domu na vysoké a nízke, vznešené a podradné a na rôzne stupne. Tento názor bol skutočne absurdný a úplne v rozpore s pravdou. Premýšľal som o tom, ako som nemal zručnosti ani kvalitu na vykonávanie povinnosti súvisiacej s textom. Keby som sa do tej povinnosti nútil, aby som si zachoval tvár, nielenže by som nedosiahol žiadne výsledky, ale bol by som aj náchylný k tomu, aby som bol negatívny, čo by nebolo na úžitok môjmu životu a brzdilo by to aj prácu cirkvi. Cirkev zariadila, aby som vykonával hostiteľskú povinnosť. To je povinnosť, ktorej som schopný. Je to povinnosť, ktorú by som mal konať, a zodpovednosť, ktorú by som si mal plniť, a mal by som ju prijať a podriadiť sa. Len vtedy budem mať svedomie a rozum, aké by som mal mať.

Neskôr som si tiež uvedomil, že som mal mylný názor, keď som veril, že ak človek vykonáva dôležitú povinnosť, má vysoké postavenie, a že ak vykonáva nenápadnú povinnosť, má nízke postavenie. Jedného dňa som si prečítal úryvok z Božích slov, ktorý zmenil môj mylný názor. Boh hovorí: „Ak má niekto veľmi nízke spoločenské postavenie, veľmi chudobnú rodinu a nízku úroveň vzdelania, no verí v Boha s nohami na zemi a miluje pravdu a pozitívne veci, potom je jeho hodnota v Božích očiach vysoká alebo nízka, je vznešená alebo podradná? Je cenný. Keď sa na to pozrieme z tejto perspektívy, od čoho závisí niečia hodnota – či už vysoká, alebo nízka, vznešená, alebo podradná? Záleží to od toho, ako ťa vidí Boh. Ak ťa Boh vidí ako niekoho, kto sa usiluje o pravdu, potom máš hodnotu a si cenný – si cenná nádoba. Ak Boh vidí, že sa neusiluješ o pravdu a úprimne sa Mu nevydávaš, potom si bezcenný a nie si hodnotný – si podradná nádoba. Bez ohľadu na to, ako vysoko vzdelaný si alebo aké vysoké je tvoje postavenie v spoločnosti, ak sa neusiluješ o pravdu alebo nerozumieš pravde, potom nikdy nedosiahneš vysokú hodnotu; dokonca aj keď ťa mnohí ľudia podporujú, velebia a zbožňujú, stále si opovrhnutiahodný úbožiak. … Keď sa nad tým teraz zamyslíme, na základe čoho sa určí, či je niekto vznešený alebo podradný? (Je to jeho postoj k Bohu, k pravde a k pozitívnym veciam.) Presne tak. V prvom rade je potrebné uvedomiť si, aký je Boží postoj. Pochopiť Boží postoj, ako aj princípy a štandardy, podľa ktorých Boh vynáša rozsudky nad ľuďmi, a potom posudzovať ľudí práve na základe princípov a štandardov, podľa ktorých Boh zaobchádza s ľuďmi – iba takýto spôsob je najpresnejší, najvhodnejší a najspravodlivejší.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Siedmy bod: Sú podlí, zákerní a nečestní (Prvá časť)) Z Božích slov som porozumel, že to, či je človek v Božom dome vznešený, nezávisí od toho, či má postavenie alebo nie, a nezávisí to od toho, či ho niekto obdivuje alebo uctieva. Závisí to naopak od toho, či ľudia milujú pravdu a či sa o pravdu usilujú. Ak sa človek neusiluje o pravdu ani pravdu nemiluje, potom bez ohľadu na to, aké vysoké je jeho postavenie a koľko ľudí sa okolo neho zhromažďuje a uctieva ho, nielenže je to všetko bezcenné, ale bude aj odhalený a vyradený pre užívanie si výhod postavenia. Aj keď človek nemá žiadne postavenie a nikto k nemu nevzhliada, ak miluje pravdu, má bohabojné srdce a dokáže veriť v Boha a poctivo konať svoju povinnosť s nohami na zemi, je v Božích očiach cenný. V minulosti som si vždy myslel, že hostiteľská povinnosť a všeobecné záležitosti sú prácou, ktorá zahŕňa drinu, s nízkym postavením, ku ktorej nikto nevzhliada, a bez ohľadu na to, ako dobre by ste tieto povinnosti vykonávali, bolo by to zbytočné. Preto som sa bál vykonávať tento druh povinnosti a usiloval som sa len o to byť vodcom alebo konať povinnosť s technickým charakterom. Teraz som si uvedomil, aký absurdný bol môj názor! Premýšľal som o tom, ako sa Pavol cieľavedome usiloval byť nad všetkými ostatnými apoštolmi. Precestoval väčšinu Európy, aby kázal evanjelium, a napísal aj mnoho listov, čím si od všetkých získal obdiv a uctievanie. Nezískal však pravdu a život a mal hlboko zakorenenú skazenú povahu. Nakoniec dokonca povedal takú trúfalú a zradnú vec ako: „Pre mňa žiť je kristus,“ čím sa stal antikristom a bol potrestaný Bohom. Nekráčal som po Pavlovej ceste? Keby som sa neobrátil, nakoniec by bol môj výsledok rovnaký ako Pavlov. Musel som sa rýchlo kajať a obrátiť. Potom som dokázal pristupovať k hostiteľskej povinnosti starostlivo a každý deň som uvažoval, ako túto povinnosť vykonávať dobre a ako dobre hostiť bratov a sestry. Už som sa necítil menejcenný.

Keď o tom premýšľam, počas toho, ako vykonávam hostiteľskú povinnosť, som sa naučil, ako žiť normálnu ľudskú prirodzenosť a ako sa podriadiť Božiemu ovládaniu a usporiadaniam, a porozumel som svojej vlastnej skazenej povahe. Všetko sú to lekcie, ktoré by som sa bez vykonávania hostiteľskej povinnosti nikdy nenaučil. Z hĺbky srdca ďakujem Bohu!