Wu Fan, Čína

V marci 1997 som prijal dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Keďže som v Pána veril už dlhé roky, bol som nesmierne nadšený, že môžem konečne privítať Jeho návrat. Najmä keď som si uvedomil, že sa Boh v posledných dňoch vrátil, aby vyjadril pravdu a dôkladne nás očistil a spasil, čím nás vyslobodí z hriechu, a že naše nádeje na spásu a vstup do nebeského kráľovstva sa čoskoro naplnia, začal som zanechávať rodinu a kariéru, aby som konal svoju povinnosť. V tomto období sa žalúdočné problémy a bolesti krížov, ktoré ma trápili dlhé roky, úplne vyliečili, ani som si nevšimol ako, a cítil som ešte väčšiu motiváciu konať svoju povinnosť. Neskôr ma pri konaní povinnosti zatkla polícia. Mučili ma, až kým som nebol na pokraji smrti. Zanechalo to na mne následky v podobe problémov so srdcom a musím sa vyhýbať nadmernému rozrušeniu. Ak začujem náhle zvuky, moje srdce to nezvláda a prepadne ma panika. Po prepustení som vždy vytrval vo svojej povinnosti, bez ohľadu na to, aká nebezpečná bola situácia. V júni 2017 sa mi začalo zhoršovať zdravie. Najprv som cítil tlak na hrudi, dýchavičnosť a celkovú únavu. Po obyčajnej sprche som sa cítil taký unavený, že som si musel na chvíľu ľahnúť, aby som znova nabral silu. Cítil som, že mám rozpálený zátylok, a hlavu som mal takú ťažkú, že som ju nevládal zdvihnúť. Lýtka mi škaredo opuchli, a keď som na ne zatlačil, ostala v nich jamka, a po večeroch som mával aj mierne zvýšené teploty. Neskôr sa mi zdravie zhoršovalo čoraz viac. Polovicu tela som mal znecitlivenú a nedokázal som ani obsedieť. Niekedy sa mi ozvala krčná spondylóza s tlakom na nervy, stuhnutosťou krku, nedostatočným prekrvením mozgu a závratmi. Nevládal som zdvihnúť ani fľašu s vodou a aj pri kýchnutí ma oblial pot. Išiel som na vyšetrenie do nemocnice a lekár mi veľmi vážne povedal: „Váš systolický krvný tlak dosiahol hodnotu 180 a diastolický je na úrovni 115. Tep máte 128 úderov za minútu. Je to naozaj nebezpečné. Ak spadnete, môžete byť na mieste mŕtvy, a aj keď nezomriete, prasknutá cievka v mozgu môže viesť k paralýze polovice tela.“ Keď som to počul lekára hovoriť, okamžite som si spomenul na otca. V mojom veku zomrel na náhlu mozgovú príhodu spôsobenú vysokým krvným tlakom. Aj moja svokra dostala mozgovú príhodu a ochrnula na polovicu tela. Nedokázala sa o seba postarať a po niekoľkých rokoch pripútania na lôžko zomrela. Bol som trochu nervózny a premýšľal som: „Ako som mohol tak vážne ochorieť? Mám po päťdesiatke… Zomriem na náhlu mozgovú príhodu ako otec a svokra?“ Potom mi však napadlo niečo iné: „Oni neverili v Boha a nemali Jeho ochranu. Ja som veriaci, takže Boh nedovolí, aby som zomrel, ak som si ešte nesplnil povinnosť. Bude na mňa dávať pozor a chrániť ma.“ Neskôr sa mi vďaka liekom a cvičeniu zdravie postupne zlepšilo. Podarilo sa mi dostať krvný tlak v podstate pod kontrolu, ale tep som mal stále trochu rýchly.

V polovici roku 2022 spustila ČKS masívny jednotný záťah na veriacich vo Všemohúceho Boha a v mojej oblasti zatkli viac ako 30 vodcov, pracovníkov a ďalších bratov a sestier. Všetka práca cirkvi bola ochromená. Jedného dňa ma prišla navštíviť vyššia vodkyňa, sestra Xin Yi, a povedala mi, že ma bratia a sestry zvolili za kazateľa. V duchu som si pomyslel: „Moje srdce nezvláda nadmerné rozrušenie a mám vysoký tlak. Zdravie sa mi zhoršuje čoraz viac. V uplynulých rokoch som vykonával vždy len jednu úlohu a tá práca bola pomerne pokojná, takže moje telo to zvládalo. Byť kazateľom znamená veľké pracovné zaťaženie. Okrem toho cirkev práve zasiahla masívna vlna zatýkania, takže je potrebné urobiť veľa práce. Budem si musieť robiť starosti a prinášať obete, a nevyhnem sa ponocovaniu. Čo ak sa môj stav zhorší a jedného dňa dostanem náhlu mozgovú príhodu a zomriem ako otec? Neboli by potom všetky tie roky môjho zanechávania a vydávania sa zbytočné? Aj keď nezomriem, ak budem mať následky, ostanem pripútaný na lôžko a ochrnutý na polovicu tela ako moja svokra, a nebudem môcť konať svoju povinnosť, nestratím tak či tak príležitosť byť spasený a vstúpiť do kráľovstva?“ Keď som pomyslel na tieto následky, hľadal som výhovorky, ako sa vyhnúť svojej povinnosti, a hovoril som: „Moje porozumenie pravde je plytké a nedokážem robiť skutočnú prácu. Mám tiež vysoký krvný tlak a chorobu srdca, takže nie som na túto povinnosť vhodný. Mali by ste nájsť niekoho iného.“ Keď Xin Yi videla, že sa stále snažím vyhnúť svojej povinnosti, trpezlivo so mnou viedla duchovné spoločenstvo a povedala, že momentálne nevie nájsť nikoho vhodného. Keď som to počul, hrýzlo ma svedomie. Pomyslel som si, že hoci moje zdravie nie je veľmi dobré, nie je to až také zlé, aby som nemohol konať svoju povinnosť, a pokiaľ budem načas užívať lieky, upravím si rozvrh a budem primerane cvičiť, stále budem schopný urobiť kus práce. Keďže vodcovia a pracovníci boli zatknutí a na prácu cirkvi neboli k dispozícii žiadni vhodní ľudia, v tejto kritickej chvíli som nebral ohľad na Boží úmysel. Bol som úplne sebecký a opovrhnutiahodný! Tak som túto povinnosť prijal. Vzhľadom na vážnu situáciu sme nemohli ísť pracovať priamo do cirkví, a takmer všetku prácu bolo potrebné realizovať a sledovať prostredníctvom listov. Našťastie so mnou spolupracoval brat Su Ming. Bol mladý a dobrej kvality a sám zodpovedal za mnohé úlohy. Ja som bol zodpovedný najmä za prácu s textom, ktorá pre mňa nebola taká stresujúca. Navyše, keď som načas užíval lieky, moja srdcová choroba a vysoký krvný tlak sa dali udržať pod kontrolou, a postupne som si na túto povinnosť zvykol.

Jedného dňa v júli 2024 poslali vyšší vodcovia list, v ktorom stálo, že chcú Su Minga preložiť na prácu inde. Keď som si list prečítal, zahučalo mi v hlave. Pomyslel som si: „Keď Su Minga preložia, ako mám zvládnuť všetku nadchádzajúcu prácu? Som starý a moje pracovné schopnosti sú obmedzené. Nedostáva ma preloženie Su Minga do úzkych?“ Potom som si však pomyslel: „Vyšší vodcovia určite urobili toto opatrenie s ohľadom na celkovú prácu cirkvi.“ Napriek tomu som sa stále obával, ako sa mi po Su Mingovom odchode zvýši pracovná záťaž. Koľko si budem musieť robiť starostí a koľko energie budem musieť vynaložiť? Mal som vysoký krvný tlak a chorobu srdca, čo ak mi z ponocovania stúpne tlak, praskne cievka v mozgu a zomriem na mozgovú príhodu? Neskončila by sa tým moja cesta viery v Boha? Aj keby som prežil, ak by mi zostali následky a ochrnul by som na polovicu tela, stále by som nemohol konať svoju povinnosť. Nebol by som potom vyradený? Bol som taký úzkostlivý, že som nemohol jesť ani spať. V dňoch po Su Mingovom odchode bolo treba sledovať a realizovať veľa práce, a vždy som cítil odpor. Okrem toho ma pre horúce počasie trápili dýchavičnosť a mierne závraty. Len čo som si ľahol, aby som si chvíľu oddýchol, cítil som, ako sa mi zrýchlil tep a točí sa mi hlava. Rýchlo som vstal a oprel sa o posteľ, a bolo mi tak zle, že sa mi chcelo zvracať. V mysli sa mi vynoril obraz otcovej smrti a ešte väčšmi som sa bál, že sa môj stav zhorší, a desil som sa toho, že dostanem náhlu mozgovú príhodu a na mieste zomriem. Vždy keď som sa potom necítil dobre, bol som rozrušený a úzkostlivý a neustále som sa obával, že sa moja choroba zhorší. Najmä som myslel na to, že keďže mám záznam na polícii a polícia sa ma stále snaží zatknúť, ak by sa mi choroba zhoršila, nemohol by som ísť k lekárovi. Čo by som robil potom? Niekedy som sa dozvedel, že stavy mojich bratov a sestier sú zlé a že výsledky práce s textom sa zhoršujú, a chcel som im napísať list, aby som s nimi viedol duchovné spoločenstvo, ale potom som pomyslel na to, koľko času a duševného úsilia by to zabralo a že by to znamenalo ísť neskoro spať. Keby som často ponocoval, skôr či neskôr by som sa zrútil od vyčerpania. Tak som sa rozhodol, že dôležitejšie je chrániť si zdravie. Keby som sa zrútil od vyčerpania, potom by som nemohol vykonávať ani povinnosť s jednou úlohou. Nebol by som potom vyradený? Takže keď sa pracovné listy hromadili, neponáhľal som sa s ich vybavovaním. Vodcovia vedeli, že môj stav nie je dobrý, a napísali mi. Poslali mi aj Božie slová, aby mi pomohli. Modlil som sa tiež k Bohu a prosil Ho, aby ma viedol k poučeniu sa z tejto záležitosti.

Jedného dňa som si prečítal pasáž Božích slov, ktorá sa skutočne týkala môjho stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Potom sú tu tí, ktorí majú podlomené zdravie, slabú telesnú konštitúciu a nedostatok energie, často ich postihujú závažné alebo menej závažné ochorenia, nedokážu vykonať dokonca ani základné veci potrebné v každodennom živote a nie sú schopní žiť alebo sa pohybovať ako normálni ľudia. Takíto ľudia sa pri vykonávaní svojich povinností neraz cítia nepríjemne a zle; niektorí sú telesne slabí, iní majú skutočné choroby a, samozrejme, niektorí majú to či ono známe alebo potenciálne ochorenie. Keďže majú takéto praktické telesné ťažkosti, často prepadajú negatívnym emóciám a pociťujú smútok, úzkosť a obavy. Čo je dôvodom ich smútku, úzkosti a obáv? Obávajú sa, že keď budú naďalej takto vykonávať svoju povinnosť, vydávať sa Bohu, aktívne pre Neho pracovať a pritom vždy pociťovať takú únavu, ich zdravie sa bude čoraz viac zhoršovať. Budú vo veku štyridsať alebo päťdesiat rokov pripútaní na lôžko? Sú tieto obavy oprávnené? Ak áno, uvedie niekto konkrétny spôsob, ako k tomu pristupovať? Kto za to prevezme zodpovednosť? Kto bude zodpovedný? Ľudia s podlomeným zdravím, ktorí nie sú v dobrej telesnej kondícii, pociťujú pre takéto veci smútok, úzkosť a obavy. Chorí ľudia si často myslia: ‚Och, mám odhodlanie dobre vykonávať svoju povinnosť, mám túto chorobu a prosím Boha, aby ma ochránil. S Božou ochranou sa nemusím báť, ale ak ma vykonávanie mojich povinností vyčerpá, zhorší sa moja choroba? Čo budem robiť, keď u mňa ochorenie skutočne prepukne? Nemám peniaze na to, aby som šiel do nemocnice a podrobil sa operácii. Keď si na liečbu nepožičiam, zhorší sa môj stav ešte viac? A keď to bude veľmi vážne, umriem? Mohla by sa taká smrť považovať za normálnu? Ak naozaj zomriem, bude si Boh pamätať povinnosti, ktoré som vykonal? Bude ma považovať za niekoho, kto urobil dobré skutky? Budem spasený?‘ Sú aj takí, ktorí vedia, že sú chorí, teda že majú takú či onakú skutočnú chorobu, napríklad ochorenia žalúdka, bolesť drieku a nôh, artritídu, reumatizmus, kožné či gynekologické ochorenia, chorobu pečene, hypertenziu, ochorenie srdca a podobne. Rozmýšľajú: ‚Ak budem naďalej vykonávať svoju povinnosť, zaplatí Boží dom za liečbu môjho ochorenia? Uzdraví ma Boh, ak sa môj stav zhorší a bude mať vplyv na vykonávanie mojej povinnosti? Iní ľudia sa vyliečili, keď uverili v Boha, vyliečim sa teda aj ja? Preukáže mi Boh rovnakú láskavosť ako iným a vylieči ma? Ak budem verne vykonávať svoju povinnosť, Boh by ma mal uzdraviť, čo však urobím, ak si budem želať, aby ma vyliečil, a On to neurobí?‘ Vždy, keď rozmýšľajú nad týmito vecami, v ich srdciach narastá hlboký pocit úzkosti. Aj keď nikdy neprestanú vykonávať svoju povinnosť a vždy robia, čo majú, neustále premýšľajú o svojej chorobe, zdraví a budúcnosti a o svojom živote a smrti. Nakoniec dospejú k túžobným úvahám: ‚Boh ma uzdraví, Boh ma ochráni. Boh ma neopustí, a keď bude vidieť, že som ochorel, nebude sa len nečinne prizerať.‘ Žiadna z týchto myšlienok nemá základ a dokonca možno povedať, že sú len istým druhom predstavy. Ľudia prostredníctvom takýchto predstáv a domnienok nikdy nedokážu vyriešiť svoje praktické ťažkosti a v hĺbke srdca pociťujú nejasný smútok, úzkosť a obavy o svoje zdravie a choroby; netušia, kto za tieto veci prevezme zodpovednosť alebo či ju vôbec niekto prevezme.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) To, čo odhalili Božie slová, bol presne môj stav. Žil som v skormútenom stave plnom úzkosti z mojej choroby. Keď ma bratia a sestry zvolili za kazateľa, obával som sa, že práca bude náročná a duševne vyčerpávajúca, čo by neprospelo môjmu zdraviu, a tak som sa neustále vyhýbal svojej povinnosti. Hoci som ju neskôr prijal, keď vyšší vodcovia preložili Su Minga a pracovná záťaž sa zvýšila, cítil som odpor. Často som sa obával, že moja povinnosť je príliš únavná, a premýšľal som, čo sa stane, ak sa moja choroba zhorší, dostanem náhlu mozgovú príhodu a zomriem, alebo mi zostanú následky a už nebudem môcť konať svoju povinnosť – a v dôsledku toho nebudem môcť byť spasený. Moja myseľ bola plne zaujatá mojou chorobou. Hoci som konal svoju povinnosť, môj postoj nebol taký pozitívny ako predtým. Keď som videl, že bratia a sestry sú v zlých stavoch a výsledky práce s textom sa zhoršujú, nenapísal som, aby som to sledoval alebo vyriešil, ale namiesto toho som k svojej povinnosti pristupoval povrchne. Keď som bol chorý, nemodlil som sa, aby som hľadal Boží úmysel, ale neustále som sa trápil nad tým, čo získam a čo stratím v súvislosti so svojou budúcnosťou a konečným osudom. Žil som v trápení a úzkosti, nevedel som sa oslobodiť a nekonal som svoju povinnosť dobre. Uvedomil som si, že sa vôbec neusilujem o pravdu.

Počas svojho hľadania som si prečítal dve pasáže Božích slov a získal som určité poznanie o svojom probléme. Všemohúci Boh hovorí: „Antikristi chcú byť vo svojej viere len požehnaní a nechcú znášať nepriazeň osudu. Keď vidia niekoho, kto je požehnaný, kto získal nejaký úžitok, komu sa dostalo milosti a kto získal viac materiálnych pôžitkov a veľké výhody, sú presvedčení, že to urobil Boh; a ak sa im nedostane takýchto materiálnych požehnaní, nejde o Božie konanie. Z toho vyplýva: ‚Ak si naozaj boh, ľuďom môžeš prinášať iba požehnanie; mal by si od ľudí odvrátiť nepriazeň osudu a zabrániť tomu, aby ich postretlo utrpenie. Iba vtedy dáva ľuďom zmysel a má hodnotu to, že v teba veria. Ak ťa ľudia nasledujú a stále ich postihujú útrapy, ak stále trpia, aký má zmysel v teba veriť?‘ Nepripúšťajú, že všetky veci a udalosti sú v Božích rukách, že Boh má zvrchovanosť nad všetkým. A prečo to nepripúšťajú? Pretože antikristi sa boja nepriazne. Chcú mať len úžitok, využívať výhody, užívať si požehnania; netúžia prijať Božiu zvrchovanosť či ovládanie, chcú od Boha získať len výhody. To je sebecký a opovrhnutiahodný pohľad antikristov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Desiaty bod (Šiesta časť)) „Všetci skazení ľudia žijú sami za seba. Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert – to je zhrnutie ľudskej prirodzenosti. Ľudia veria v Boha pre seba. Keď sa niečoho zriekajú a vydávajú sa Bohu, je to preto, aby boli požehnaní, a keď sú Mu oddaní, je to stále preto, aby boli odmenení. Stručne povedané, celé sa to robí pre požehnanie, odmenu a vstup do nebeského kráľovstva. V spoločnosti ľudia pracujú pre svoj vlastný prospech a v Božom dome konajú povinnosti, aby boli požehnaní. Zrieknu sa všetkého a dokážu vydržať veľa utrpenia, aby získali požehnania. Niet lepšieho dôkazu o satanskej prirodzenosti človeka.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Boh odhaľuje, že antikristi žijú podľa satanského pravidla: „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert.“ Veria, že za vieru v Boha by mali dostávať požehnania a výhody. Keď majú možnosť nadobudnúť zisk alebo požehnania, zanechajú všetko a vydávajú sa, ale len čo si pomyslia, že nemôžu získať žiadne požehnania ani výhody a namiesto toho ich postihne nešťastie, nie sú ochotní sa vydávať a dokonca si myslia, že viera v Boha nemá zmysel. Videl som, že moje správanie je rovnaké ako správanie antikrista. Odkedy som uveril v Pána, snažil som sa získať požehnania a ísť do neba. Keď som po prijatí diela Všemohúceho Boha posledných dní videl, že moje nádeje na požehnanie a vstup do nebeského kráľovstva sa čoskoro naplnia, všetko som zanechal, aby som konal svoju povinnosť. V tomto období sa vyliečili bolesti žalúdka a krížov, ktorými som trpel dlhé roky, a moja motivácia konať povinnosť sa ešte znásobila. Hoci som bol zatknutý a mučený, po prepustení som stále vytrval v konaní svojej povinnosti. Ako som však starol, začal som mať vysoký krvný tlak a chorobu srdca, a tak som sa začal obávať, že dostanem náhlu mozgovú príhodu a zomriem, alebo ochrniem na polovicu tela a nebudem môcť konať svoju povinnosť, čím stratím šancu na spásu a vstup do nebeského kráľovstva. Preto som chcel prijať ľahšiu povinnosť. Keď bol môj vtedajší partner Su Ming preložený, moje pracovné zaťaženie sa náhle zvýšilo, a obával som sa, že ak si budem robiť príliš veľké starosti a budem príliš vyčerpaný, môj stav sa zhorší. Takže som k svojej povinnosti pristupoval povrchne. Keď som zistil, že bratia a sestry sú v zlých stavoch, neponáhľal som sa vyriešiť ich problémy, ani som sa neponáhľal realizovať prácu, ktorú bolo treba realizovať. Aj keď som nejakú prácu urobil, robil som ju s pocitmi odporu, a obával som sa, že si privodím zdravotné problémy. V skutočnosti bolo Su Mingovo preloženie na konanie povinnosti inde pre prácu cirkvi prospešné. Každý, kto má svedomie a rozum, by sa vzdal svojich osobných záujmov a uprednostnil záujmy cirkvi, prijal by usporiadania cirkvi a podriadil sa im, ale ja som pre svoje vlastné záujmy nechcel nechať Su Minga odísť a dokonca som cítil odpor voči rozhodnutiu vyšších vodcov preložiť ho. Myslel som si, že vodcovia mi to sťažujú, a zúfalo som dúfal, že zmenia názor a nenechajú Su Minga odísť. Uvedomil som si, že som žil podľa satanského jedu: „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert,“ že všetko, čo som robil, bolo len pre moje dobro a že mi vôbec nezáležalo na práci cirkvi. Bol som skutočne sebecký a opovrhnutiahodný! To ma prinútilo myslieť na Božie slová: „Boh je naveky najvyšší a naveky úctyhodný, zatiaľ čo človek je naveky nízky a naveky bezcenný. Je to tak preto, lebo Boh sa večne zasväcuje a vydáva pre ľudstvo, kým človek sa navždy dožaduje a snaží sa za seba; Boh sa večne s námahou usiluje o prežitie ľudstva, no človek nikdy ničím neprispieva v záujme spravodlivosti alebo svetla, a dokonca aj keď vyvinie dočasnú snahu, nevydrží ani jediný úder, lebo snaha človeka slúži vždy jeho vlastnému prospechu, nie iným. Človek je navždy sebecký, zatiaľ čo Boh je navždy nezištný. Boh je pôvodom všetkého, čo je spravodlivé, dobré a krásne, kým človek je ten, kto preberá a vyjadruje všetku ohavnosť a zlo. Boh nikdy nezmení svoju podstatu spravodlivosti a krásy, kým človek môže zradiť spravodlivosť a vzdialiť sa od Boha kedykoľvek a na akomkoľvek mieste.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Je veľmi dôležité porozumieť Božej povahe) Keď som uvažoval o Božích slovách, bol som nesmierne dojatý. Božia podstata je nezištná a všetko, čo Boh robí, je pre ľudstvo. Aby ľudstvo mohlo prežiť na zemi, Boh stvoril to, čo ľudia potrebujú na prežitie – vzduch, slnečné svetlo, dážď, slnko, mesiac a hviezdy, ako aj všetko ovocie a zeleninu a tak ďalej. Aby spasil ľudstvo, stal sa telom a bol za nás pribitý na kríž, pričom niesol naše hriechy. V posledných dňoch sa Boh stal telom a prišiel na zem znova, aby úplne spasil ľudstvo, vyjadrujúc všetky pravdy na naše očistenie a spásu. Hoci ľudia Boha nepoznajú a popierajú Ho a odmietajú, Boh stále ticho vykonáva svoje dielo spásy ľudí a stále vyjadruje pravdu, aby ľudí zaopatril. Videl som, že Božia podstata je skutočne krásna a láskavá a že Boh je taký nezištný! Ja som naopak vždy žil podľa satanských myšlienok a názorov: „Každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“, a „Bez odmeny ani prstom nepohni“. Hoci som v malej miere zanechával, vydával sa, trpel a prinášal obete v mojej povinnosti, všetko to bolo preto, aby som mohol získať požehnania a milosť. Keď sa mi zhoršilo zdravie a trpel som chorobou, začal som byť v povinnosti vyberavý a začal som sa držať späť. Na každom kroku som myslel na seba, mal som úzkosť o svoju budúcnosť a konečný osud a nedával som do toho všetko. Keď som videl, že bratia a sestry sú v zlých stavoch a že to ovplyvňuje ich povinnosti, nesnažil som sa vymyslieť spôsoby, ako to vyriešiť, a vôbec som nebral ohľad na záujmy cirkvi. Videl som, že som vo svojej prirodzenosti sebecký. Kedysi som si myslel, že som celkom dobrý, keďže počas rokov viery v Boha som zanechal rodinu a kariéru, aby som konal svoju povinnosť, a hoci som bol zatknutý, prenasledovaný a mučený Čínskou komunistickou stranou, po prepustení som pokračoval v kázaní evanjelia a konaní svojej povinnosti. Cítil som, že som sa trochu zmenil a že som do istej miery verný Bohu. Keby nebolo tejto choroby, nikdy by som neporozumel nečistotám vo svojej viere. Teraz som skutočne zažil Božie slová: „Keď ťa postretne choroba, toto je Božia láska a zaiste sú v nej obsiahnuté Jeho dobré úmysly.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 6. kapitola) Ukázalo sa, že za mojou chorobou bola Božia láska a Boží dobrý úmysel. Boh použil chorobu na očistenie a premenu mojej skazenej povahy, čím ma prinútil vzdať sa mojich nerozumných požiadaviek na Boha a zanechať svoje prehnané túžby. Toto bol Boží úmysel a úporná starostlivosť! Keď som tomu porozumel, cítil som sa zahanbený a plný výčitiek a nenávidel som sa za to, že som taký sebecký a opovrhnutiahodný. Rozhodol som sa, že svoju povinnosť budem určite konať dobre.

Potom som hľadal a uvažoval, ako správne pristupovať k smrti. Prečítal som si Božie slová: „Každý vo svojom živote musí čeliť smrti, teda smrť je to, čomu musí čeliť každý na konci svojej cesty. Smrť má však rôzne prirodzenosti. Jednou z nich je, že v čase, ktorý Boh predurčil, si ľudia splnili svoje poslanie a Boh urobí čiaru za ich fyzickým životom a ich fyzický život sa skončí, hoci to neznamená, že ich život sa skončil. Keď je človek bez tela, jeho život sa skončil – je to tak? (Nie.) Forma, v ktorej bude existovať tvoj život po smrti, závisí od toho, ako si sa správal k Božiemu dielu a slovám, kým si bol nažive – to je veľmi dôležité. Forma, v ktorej budeš existovať po smrti, alebo to, či vôbec budeš existovať alebo nie, bude závisieť od toho, aký postoj máš k Bohu a k pravde, kým žiješ. Ak je počas tvojho života tvoj postoj k pravde postojom vzdorovitosti, odporovania a odporu k pravde, keď čelíš smrti a rôznym chorobám, potom keď nastane čas, aby sa tvoj telesný život skončil, akým spôsobom budeš existovať po smrti? Určite budeš existovať nejakým iným spôsobom a tvoj život určite nebude pokračovať. Naopak, ak je počas tvojho života, keď máš vedomie v tele, tvoj postoj k pravde a k Bohu postojom podriadenosti a vernosti a máš pravú vieru, potom aj keď sa tvoj fyzický život skončí, tvoj život bude stále pokračovať v inej podobe v inej sfére. To je definícia smrti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) „Nech už ľudia riešia akúkoľvek záležitosť, vždy by k nej mali pristupovať s aktívnym a pozitívnym postojom a to platí o to viac, keď ide o smrť. Aktívny, pozitívny postoj neznamená súhlasiť so smrťou, čakať na smrť ani pozitívne a aktívne sa usilovať o smrť. Ak to neznamená usilovať sa o smrť, súhlasiť so smrťou ani čakať na smrť, čo to znamená? (Podriadiť sa.) Podriadenie sa je druh postoja k záležitosti smrti a odpútať sa od smrti a nemyslieť na ňu je najlepší spôsob, ako k nej pristupovať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Z Božích slov som porozumel, že Boh má zvrchovanosť nad narodením, starnutím, chorobou a smrťou a predurčuje ich. Nemôžeme si tieto veci vybrať sami. Ak nie je tvoj čas zomrieť, nemôžeš zomrieť, ani keby si chcel; ak je tvoj čas zomrieť, nemôžeš žiť ani o deň dlhšie, akokoľvek veľmi chceš. Ako stvorené bytosti by sme mali rozumne prijať Božiu zvrchovanosť a usporiadania a podriadiť sa im. Spomenul som si na kolegu mojej manželky. Cestou domov z práce videl, že niekto mal autonehodu. Išiel sa pozrieť, čo sa deje, a nakoniec ho zrazil elektrický bicykel, pričom zomrel priamo tam, keď hlavou narazil na zem. Okrem toho, jedna lekárka, ktorú som poznal, venovala zvyčajne osobitnú pozornosť svojmu zdraviu a každý deň cvičila. Bola vo výbornom zdravotnom stave, ale jedného dňa, keď išla cvičiť, ju náhodou zrazilo auto a na mieste zomrela. Z týchto vecí som videl, že to, kedy sa človek narodí a kedy zomrie, je oboje usporiadané a ovládané Bohom, a že jeho život a smrť závisia od Boha. Nedokázal som preniknúť do podstaty týchto vecí a vždy som sa obával o svoju chorobu srdca a vysoký krvný tlak, a že vyčerpanie zhorší môj stav a dokonca povedie k smrti. Veril som v Boha mnoho rokov, ale neveril som, že môj život a smrť sú v Božích rukách a pod Božou zvrchovanosťou. Akú skutočnú vieru som to mal v Boha? Teraz som pochopil, že ak Boh predurčil, že sa môj život skončil, zomriem, aj keď som zdravý a bez choroby. Ale ak sa môj život neskončil, nezomriem, aj keď mám vysoký krvný tlak, chorobu srdca, alebo dokonca niečo také vážne ako rakovinu. Keď sa jedného dňa moje poslanie naplní a príde deň, ktorý mi Boh predurčil, mal by som tomu čeliť pozitívne, prijať Božiu zvrchovanosť a usporiadania a podriadiť sa im. To je rozum, ktorý by som mal mať. Práve teraz je mojou zodpovednosťou plniť si svoju povinnosť. Keď som týmto veciam porozumel, môj postoj k povinnosti sa trochu zmenil, a skutočne som sa zapájal do rôznych úloh cirkevnej práce. Keď sa niečo dialo, spolupracoval som s ostatnými na prediskutovaní riešení.

Neskôr nastalo obdobie, keď veľa bratov a sestier v cirkvi zradili Judáši, mnohé domovy, kde sa uchovávali knihy Božích slov, začali čeliť bezpečnostným rizikám, a tieto knihy bolo treba čo najskôr premiestniť na bezpečné miesto. Keďže to zahŕňalo množstvo rôznych vecí, musel som napísať viac listov, aby som mal s bratmi a sestrami duchovné spoločenstvo o princípoch a pripomenul im veci, na ktoré by mali dbať. Počas tých dní som takmer každú noc ponocoval. Navyše to bola naliehavá záležitosť a bolo treba zvážiť veľa vecí. Keď som bol úzkostlivý, v spojení s ponocovaním, ma bolela hlava a niekedy som nemohol dýchať, tak som sa začal obávať, že ak to bude pokračovať, stane sa niečo s mojím zdravím. Neskôr som si prečítal Božie slová a získal som vieru a silu. Všemohúci Boh hovorí: „Či už si chorý alebo máš bolesti, pokiaľ ešte vládzeš s dychom, pokiaľ si stále nažive a pokiaľ ešte vieš hovoriť a chodiť, potom máš energiu, aby si vykonával svoju povinnosť, a mal by si byť pritom disciplinovaný a stáť nohami pevne na zemi. Nesmieš zanechať svoju povinnosť stvorenej bytosti ani zodpovednosť, ktorú ti dal Stvoriteľ. Pokým ešte nie si mŕtvy, mal by si zavŕšiť svoju povinnosť a dobre ju plniť.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Porozumel som tomu, že povinnosť je poslanie, ktorého naplnenie je pre ľudí úplne prirodzené a oprávnené. Keďže som stvorená bytosť, plnenie si povinnosti je pre mňa tou najcennejšou a najzmysluplnejšou vecou, aká existuje, a bez toho si nezaslúžim ďalej žiť. Tak som sa pri písaní listov modlil. Brat, s ktorým som spolupracoval, mi pomáhal kontrolovať a dopĺňať listy a všetko sme zariadili čo najdôkladnejšie. Po období tvrdej práce boli všetky knihy Božích slov bezpečne premiestnené. Všetci sme v srdci ďakovali Bohu a ja som mal väčšiu vieru plniť si svoju povinnosť.

Tým, že ma táto choroba zjavila, som získal určité porozumenie o nesprávnych názoroch v mojej viere v Boha, o niečo viac som porozumel Božím úmyslom, a keďže ma už choroba a smrť neobmedzovali, dokázal som normálne konať svoju povinnosť. To všetko boli Božia milosť a požehnanie! Bohu vďaka!