V istý júlový deň roku 2023 som začula, že sa brat Wang Hao z našej cirkvi v dôsledku nehody vážne zranil a do nemocnice ho prijali v kóme. Keď som tú správu začula, zovrelo mi srdce. Tento brat všetko zanechal a už dlhé roky nasledoval Boha. Keď pri plnení svojej povinnosti trpel ťažkou leukémiou, neobviňoval Boha a povinnosť si aj počas absolvovania liečby plnil najlepšie ako vedel. Ako sa mu čosi také mohlo stať? Prečo ho Boh neochránil? A ak by pri tejto nehode prišiel o život, neznamenalo by to, že by ho nečakal dobrý konečný osud? Táto záležitosť ma následne celkom posadla a prichádzala mi na um aj vo chvíľach, keď som si plnila povinnosť. Dúfala som, že Boh tohto brata ochráni a umožní mu odvrátiť smrť, aby som uvidela, že udeľuje zvláštnu milosť a požehnania tým, ktorí všetko zanechali a nasledujú Ho. O niekoľko dní neskôr som sa dopočula, že Wang Hao je stále v kritickom stave. Bol v kóme a dokonca blúznil. Keď som to zistila, okamžite mi to pokazilo náladu. Ak by tento brat zomrel, neznamenalo by to, že dobrý konečný osud bude preňho navždy v nedohľadne? A neboli by potom všetky tie roky zanechávania sa a vydávania sa Bohu márne? Zdá sa, že ani zanechanie všetkého a plnenie si povinnosti nezaručujú dobrý konečný osud. Keď som o tom premýšľala, srdce mi odrazu zovrela nevysvetliteľná úzkosť. Nemohla som si pomôcť, no obávala som sa o svoj budúci výsledok aj konečný osud a uvažovala som: „Aj ja som opustila rodinu, vzdala sa kariéry a mnohé roky strávila plnením si povinnosti. Čo ak aj mňa v budúcnosti postihne nejaké nešťastie a umriem? Naozaj nezískam žiadne požehnania?“ Keď som takto uvažovala, začala som mať pocit, akoby mi v srdci uviazol obrovský kameň, ktorý bol navyše extrémne ťažký. Mnoho dní po sebe som pri výkone povinnosti nedokázala nájsť žiadnu energiu. Mala som v pláne študovať dôležité princípy, ktoré by mi pomohli vyriešiť moje nedostatky v práci, no stratila som chuť. Odložila som bokom aj moju prácu zameranú na školenie pracovníkov šírenia evanjelia a nechcela som sa tým zaoberať. To, že som isté odchýlky nenapravila ihneď, zasiahlo aj prácu s evanjeliom.

V tých dňoch som len vzdychala a bola veľmi skľúčená. O Bohu som si vytvorila predstavy a myslela som si, že ani tvrdá práca a vydávanie sa Bohu nemusí nutne stačiť na to, aby som dosiahla dobrý výsledok či konečný osud. Hoci som si povinnosť navonok plnila, v srdci ma od Boha delil múr, a keď som sa modlila, nemala som Mu čo povedať. Netrvalo dlho a dopočula som sa, že Wang Hao sa veľmi rýchlo zotavil a čoskoro sa bude môcť vrátiť k svojej povinnosti. Keď som sa tú novinu dozvedela, bola som nesmierne šťastná. Zo srdca mi konečne spadol ten obrovský kameň, ktorý ma ťažil, a moja skľúčená nálada sa v okamihu rozplynula. Keď som videla, ako Boh nášho brata ochránil, opäť som Mu začala dôverovať a pomyslela som si: „Boh ešte stále udeľuje milosť a žehná tých, ktorí sa Mu úprimne vydávajú. Vidieť to aj v prípade Wang Haa.“ Vrátila sa mi nádej v dobrý konečný osud, uvoľnila som sa a vrátila sa mi aj radosť a energia pri plnení povinnosti.

Neskôr som sa nad sebou zamyslela a pýtala som sa: „Prečo môj stav v tom období toľko kolísal?“ Pri svojich úvahách som si spomenula na niektoré Božie slová, ktoré som už čítala, a tak som ich vyhľadala, aby som si ich mohla opäť prečítať. Všemohúci Boh hovorí: „Keď niektorí ľudia vidia, že niekto má ťažkosti, okamžite si pomyslia na seba a vžívajú sa do situácie toho človeka. Vždy, keď vidia niekoho, koho postretlo nejaké trápenie, choroba, súženie alebo nešťastie, okamžite pomyslia na seba a spytujú sa: ‚Keby sa to stalo mne, čo by som urobil? Ukazuje sa, že veriaci sa môžu stále s týmito vecami stretnúť a môžu trpieť týmito mukami. Takže aký presne je Boh? Ak je Boh taký bezohľadný voči pocitom toho človeka, bude sa rovnako správať aj ku mne? To ukazuje, že Boh je nespoľahlivý. Vždy a všade pripravuje ľuďom nečakané prostredie a môže ich neustále a za každých okolností dostávať do trápnych situácií.‘ Boja sa, že ak nebudú veriť, nezískajú požehnania, ale ak budú veriť aj naďalej, postretne ich pohroma. Keď sa teda ľudia modlia pred Bohom, hovoria len: ‚Bože, prosím Ťa, aby si ma požehnal‘, a neodvážia sa povedať: ‚Bože, prosím Ťa, aby si ma skúšal, disciplinoval a robil, čo uznáš za vhodné, som ochotný to prijať.‘ Takto sa modliť neodvážia. Potom, čo ľudia zažijú niekoľko neúspechov a zlyhaní, klesne ich odhodlanie a odvaha a majú iné ‚porozumenie‘ Božej spravodlivej povahy, Božieho napomínania a súdu a Božej zvrchovanosti, a tiež sa u nich rozvíja pocit ostražitosti voči Bohu. Medzi ľuďmi a Bohom tak vzniká múr, odcudzenie. Je v poriadku, aby ľudia mali takéto stavy? (Nie.) Majú teda tieto stavy tendenciu rozvíjať sa vo vás? Stáva sa, že žijete v týchto stavoch? (Áno.) Ako by sa mali takéto problémy riešiť? Je v poriadku nehľadať pravdu? Ak nechápete pravdu a nemáte vieru, bude pre vás ťažké nasledovať Boha až do konca a padnete vždy, keď vás postretnú pohromy a nešťastia, či už prírodné alebo spôsobené človekom.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (11)) „Každý, kto uverí v Boha, je pripravený iba prijať Božiu milosť, požehnania a zasľúbenia a je len ochotný prijať Jeho dobrotu a súcit. Nikto však nečaká ani sa nepripravuje na prijatie Božieho napomínania a súdu, skúšok a zušľachťovania alebo núdze, a ani jeden človek nerobí prípravy na prijatie Božieho súdu a napomínania, núdze alebo kliatby. Je tento vzťah medzi ľuďmi a Bohom normálny alebo nenormálny? (Nenormálny.) Prečo hovoríte, že je nenormálny? V čom je nedostatočný? Nedostatočný je v tom, že ľudia nevlastnia pravdu. Je to preto, lebo ľudia majú príliš veľa predstáv a domnienok, neustále nesprávne chápu Boha a nenapravujú tieto veci hľadaním pravdy – to zvyšuje pravdepodobnosť výskytu problémov. Ľudia veria v Boha najmä preto, aby boli požehnaní. Chcú s Ním len uzavrieť dohodu a požadujú od Neho veci, ale neusilujú sa o pravdu. To je veľmi nebezpečné. Len čo sa stretnú s niečím, čo je v rozpore s ich predstavami, okamžite si vytvoria predstavy, krivdy a nedorozumenia vo vzťahu k Bohu, ba dokonca môžu zájsť až tak ďaleko, že Ho zradia. Sú následky takéhoto konania vážne? Akou cestou kráča väčšina ľudí vo svojej viere v Boha? Aj keď ste si možno vypočuli veľa kázní a máte pocit, že ste pochopili dosť veľa právd, faktom je, že stále kráčate po ceste viery v Boha len preto, aby ste sa nasýtili bochníkmi chleba. Ak je tvoja myseľ už pripravená prijať súd a napomínanie, skúšky a zušľachťovanie a ak si sa aj duševne pripravil na to, že ťa postihne pohroma, a ak by si bez ohľadu na to, do akej miery sa vydávaš Bohu a koľko obetí prinášaš pri vykonávaní svojej povinnosti, naozaj čelil Jóbovým skúškam a Boh by ťa pripravil o všetok tvoj majetok, dokonca až do takej miery, že by sa mal tvoj život skončiť, čo by si potom robil? Ako by si sa mal vysporiadať s Božou zvrchovanosťou a usporiadaním? Ako by si sa mal vysporiadať so svojou povinnosťou? Ako by si sa mal vysporiadať s tým, čo ti Boh zveril? Máš správne chápanie a správny postoj? Je ľahké odpovedať na tieto otázky alebo nie? Máte pred sebou veľkú prekážku.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (11)) Božie slová presne opisovali môj stav. Wang Hao všetko zanechal, dlhé roky sa vydával Bohu a svoju povinnosť tiež vnímal ako bremeno, no teraz ho postihlo obrovské nešťastie a stojí na prahu smrti. Keď som to videla, ihneď som pomyslela na seba. Tiež som všetko zanechala a už roky sa vydávala Bohu. Čo ak by ma pre moju vieru v Boha postihol rovnaký osud ako Wang Haa, a namiesto požehnaní by ma postihla nejaká pohroma? Čo by som robila potom? V duchu som sa na Boha sťažovala a myslela som si: „Prečo Boh ľudí, ktorí všetko zanechajú a vydávajú sa Mu, neodmieňa, ale na nich miesto toho privádza pohromy?“ Zápal, s ktorým som sa predtým pre Boha rozdávala, sa v momente vyparil, vo svojej povinnosti som už viac nechcela riešiť vlastné odchýlky a nedostatky a neobťažovala som sa ani so svojou prácou rozvíjania ľudí. V srdci som Bohu odporovala a znepriateľovala som si Ho. Keď Wang Hao utrpel nešťastie, aj som sa Naňho sťažovala, pretože od chvíle, čo som začala veriť v Boha, som mala za cieľ len získať požehnania a milosť. Keď som videla, ako si Wang Hao, ktorý všetko zanechal a vydal sa Bohu, namiesto týchto vecí vyslúžil nesťastie, zrazu sa mi nechcelo ani si plniť svoju povinnosť. Vyhýbala som sa Bohu, bránila sa Mu, odporovala a robila si z Neho nepriateľa. Moja viera v Boha bola ako viera ľudí v náboženstvo – slúžila na hľadanie chleba a uspokojovanie hladu a nie na usilovanie sa o pravdu, plnenie si povinnosti stvorenej bytosti alebo uspokojovanie Boha. Nebola to pravá viera v Boha. Nebola som Mu podriadená a nedokázala som odovzdať do Jeho rúk všetko, čo som mala, ani Ho nechať, aby všetko ovládal a zariadil. To, že Wang Haa postretli tieto okolnosti, odhalilo moje úmysly získať požehnania, ako aj mylné pohľady v tomto mojom úsilí. Ak by som tieto problémy nevyriešila a jedného dňa by ma postretlo nešťastie, pre ktoré by som čelila smrti, sťažovala by som sa a robila by som veci, ktoré odolávajú Bohu a urážajú Ho. A ak by som tak robila až do neodpustiteľnej miery, patril by mi za to trest. Táto myšlienka vo mne vyvolala istý strach a hľadať pravdu a vyriešiť svoje problémy som preto chcela čo najrýchlejšie.

Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov: „Veríš, že si iný, že Boh ti preukazuje osobitnú priazeň a že ak niekoho vyradí alebo opustí, nebudeš to ty. Sú tieto myšlienky správne? (Nie.) Prečo nie sú správne? (Nie je objektívne takto uvažovať.) Predstavujú tieto slová pravé poznanie Boha? Alebo je to príliš subjektívne a špekulatívne? Sú ľudia, ktorí majú tieto myšlienky, ľuďmi, ktorí sa usilujú o pravdu? (Nie.) Môžu sa teda skutočne podriadiť Bohu? (Nie.) Sú pripravení prijať Božie napomínanie, súd, skúšky a zušľachťovanie, ba dokonca aj Jeho kliatby? (Nie.) Čo urobia, keď ich Božie napomínanie a súd, skúšky a zušľachťovanie naozaj postihnú? Budú si vytvárať predstavy alebo sa sťažovať na Boha? Dokážu tieto veci od Boha prijať a skutočne sa podriadiť? (Nie.) Bolo by prinajmenšom ťažké to dosiahnuť. Je to preto, lebo veria v Boha len preto, aby hľadali milosť alebo aby sa nasýtili bochníkmi chleba. Nevedia, že Boh má aj hnev a majestát a že Božiu povahu nemožno uraziť. Boh ku každému pristupuje spravodlivo, a keď ide o akúkoľvek stvorenú bytosť, Božou povahou je súcit a láska, ale aj majestát a hnev. Súcit, láska, majestát a hnev v Božej spravodlivej povahe sú v rámci Božieho zaobchádzania s každým človekom nemenné. Boh nikdy neprejaví súcit a lásku len niektorým ľuďom a majestát a hnev len iným. Boh to nikdy neurobí, pretože je spravodlivým Bohom a je čestný ku každému. Boží súcit, láska, majestát a hnev existujú pre každého človeka. Boh môže ľuďom udeliť milosť a požehnania a môže im poskytnúť ochranu. Zároveň však môže ľudí aj súdiť a napomínať, preklínať ich a odobrať im všetko, čo im dal. Boh môže ľuďom dávať, ale môže im aj všetko vziať. Taká je Božia povaha a takto musí konať u každého človeka. Ak si teda myslíš: ‚V očiach Boha som vzácny, som Jeho miláčik. On absolútne neznesie, aby ma napomínal a súdil, a rozhodne nebude mať to srdce vziať mi všetko, čo mi dal, aby som sa neznepokojoval a netrápil‘, nie je takéto zmýšľanie mylné? Nie je to predstava o Bohu? (Áno.) Takže predtým, ako pochopíš tieto pravdy, nemyslíš len na radosť z Božej milosti, súcitu a lásky? V dôsledku toho stále zabúdaš na to, že Boh má aj majestát a hnev. Hoci tvoje pery hovoria, že Boh je spravodlivý, a dokážeš Mu ďakovať a chváliť Ho, keď ti prejavuje súcit a lásku, vždy, keď prejaví majestát a hnev, keď ťa napomína a súdi, cítiš sa veľmi rozrušený. ‚Keby taký Boh neexistoval,‘ pomyslíš si, ‚keby to nebol Boh, kto to urobil, keby sa Boh nezameriaval na mňa, keby to nebol Boží úmysel, keby sa tieto veci robili iným. Keďže som dobrosrdečný človek a neurobil som nič zlé a za to, že som dlhé roky veril v Boha, som zaplatil vysokú cenu, Boh by nemal byť taký nemilosrdný. Mal by som mať právo a oprávnenie tešiť sa z Božieho súcitu a lásky, ako aj z hojnej Božej milosti a požehnaní. Boh ma nebude súdiť ani napomínať a ani nemá to srdce to robiť.‘ Je to len zbožné prianie a nesprávne zmýšľanie? (Áno.) V čom je nesprávne? Nesprávne je to, že sa nepovažuješ za stvorenú bytosť, za príslušníka stvoreného ľudstva. Mylne sa oddeľuješ od stvoreného ľudstva a považuješ sa za príslušníka osobitnej skupiny alebo typu stvorených bytostí, pričom si prisudzuješ osobitné postavenie. Nie je to arogantné a samospravodlivé? Nie je to nerozumné? Je to niekto, kto sa skutočne podriaďuje Bohu? (Nie.) Rozhodne nie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (11)) Zamyslela som sa nad sebou. V mojej predstave by Boh mal preukazovať milosrdenstvo a lásku práve tým, ktorí v Neho skutočne veria a sú ochotní všetko zanechať a vydať sa Mu, a mal by týchto ľudí odmeniť milosťou a požehnaniami. A naopak – pokiaľ išlo o zlých ľudí a antikristov, ako aj pochybovačov a diablov, ktorí Bohu odolávali a rúhali sa Mu, mal by ich prísne súdiť a preklínať a uložiť im tvrdý trest. Po vypočutí správ o nešťastí, ktoré Wang Hao utrpel, ako aj o tom, že jeho prežitie nie je isté, si preto moje srdce vytvorilo predstavy a ja som verila, že je Boh nespravodlivý. Myslela som si: „Wang Hao už dávno všetko zanechal a vydal sa Bohu, v cirkvi vždy vykonával dôležité povinnosti a mal zmysel pre bremeno a Boh by isto nemal dopustiť, aby takýto človek utrpel nešťastie.“ Bola som taká arogantná a celkom bezdôvodne! Pomyslela som si na Jóba, ktorý bol v Božích očiach dokonalý. Boh umožnil satanovi, aby ho trápil, takže všetko stratil a celé jeho telo pokryli rany, no on sa aj uprostred tejto pohromy a bolesti držal svojej viery a podriadenosti Bohu. Bol pevne presvedčený, že všetko, čo patrí človeku, pochádza od Boha, ktorého meno treba chváliť aj napriek tomu, že človeka môže nielen odmeniť, ale aj obrať. Hoci to, čo sa Jóbovi stalo, predstavovalo v ľudských očiach nešťastie, Boh túto pohromu použil, aby zdokonalil jeho vieru a podriadenosť a odhalil svoju spravodlivosť a múdrosť. Nešťastie, ktoré Wang Hao utrpel, bolo skúškou pre neho a jeho rodinu. Keď bol jeho život v ohrození, jeho rodičia verili, že Boh toto nešťastie dovolil, a bez akýchkoľvek sťažností sa dokázali podriadiť Jeho zvrchovanosti a opatreniam. Neskôr, viac ako 20 dní po zranení, sa z bezvedomia zázračne prebudil. Pochopila som, že Božia spravodlivá povaha nezodpovedala mojim domnienkam, v ktorých ľudí, čo v Neho úprimne verili, neustále ochraňoval a nedovolil, aby ich sužovali pohromy a bolesť. Boh používa pohromy a skúšky na zdokonaľovanie viery ľudí v Neho a pri ich podriaďovaní sa Mu. Používa ich aj na to, aby ľudí prinútil zažiť a pochopiť Jeho autoritu a zvrchovanosť. Ide o zvláštnu milosť a zvláštne požehnanie, ktoré Boh ľuďom udeľuje. Ja som však bola slepá, Božiemu dielu som nerozumela, a dokonca som Ho s hrozbou, že sa budem sťažovať na Jeho nespravodlivosť, žiadala, aby nedopustil nešťastie, ktoré Wang Hao utrpel. Bola som naozaj arogantná a nevedomá. V súlade s takýmto zmýšľaním, ak by pohroma postihla mňa, ja by som sa na Boha sťažovala, súdila Ho, odolávala Mu a urážala Jeho povahu. Uvedomila som si, že môj problém je dosť vážny a že by som v snahe vyriešiť ho skutočne mala hľadať pravdu.

Neskôr som si počas svojej duchovnej pobožnosti prečítala tieto Božie slová: „Antikristi nepristupujú k Božím slovám s postojom prijatia a podriadenosti, takže k požiadavke Božích slov, aby ľudia vykonávali svoju povinnosť ako stvorené bytosti, samozrejme, nemôžu pristupovať s postojom prijatia pravdy. … Čo ich teda núti konať svoju povinnosť? V srdci každého človeka by o tom mal byť nejaký záznam, ktorý by mal obsahovať nejaké konkrétne príbehy. Ako teda vyzerá tento záznam v srdci antikristov? Robia veľmi jemné, presné, precízne a usilovné kalkulácie, takže to nie je zmätený záznam. Keď sa rozhodnú konať svoju povinnosť, najprv kalkulujú: ‚Ak teraz budem konať svoju povinnosť, budem sa musieť vzdať radosti rodinného života, a budem sa musieť vzdať kariéry a svojich svetských vyhliadok. Ak opustím tieto veci, aby som konal svoju povinnosť, čo môžem získať? Božie slová hovoria, že v tomto poslednom veku tí, ktorí sa môžu stretnúť s bohom, ktorí môžu vykonávať svoju povinnosť v božom dome a ktorí môžu nakoniec zostať, sú tí, ktorí môžu získať veľké požehnania. Keďže to hovoria božie slová, predpokladám, že boh to môže urobiť a uskutočniť podľa týchto slov. Boh tiež dáva veľa sľubov týmto ľuďom, ktorí môžu konať svoju povinnosť a môžu sa mu vydať!‘ Prostredníctvom študovania Božích slov si vykladajú mnohé sľuby, ktoré Boh dal v záverečnom veku ľuďom konajúcim svoje povinnosti, a to popri ich osobných fantáziách a všetkých predstavách vytvorených ich vlastnou analýzou a podrobným skúmaním týchto slov vytvára hlboký záujem o konanie ich povinnosti a impulz k jej konaniu. Potom sa idú modliť pred Boha, kde skladajú slávnostné sľuby a prísahy a preukážu ochotu opustiť a vydať všetko pre Boha, zasvätiť Mu tento život a vzdať sa všetkého telesného šťastia a vyhliadok. Hoci sa modlia týmto spôsobom a všetky ich slová sa zdajú byť správne, to, čo si myslia hlboko vo svojom vnútri, poznajú iba oni sami a Boh. Ich modlitby a odhodlanie pôsobia čisto a zdá sa, akoby to robili len preto, aby splnili Božie poverenie, konali svoju povinnosť a uspokojili Božie úmysly, ale hlboko vo svojom srdci kalkulujú, ako môžu prostredníctvom konania svojej povinnosti získať požehnania a veci, ktoré chcú, a čo môžu urobiť, aby Boh videl všetko, čo zaplatili, aby na Neho hlboko zapôsobilo to, čo zaplatili a čo urobili, aby si pripomenul, čo urobili, a aby im nakoniec udelil vyhliadky a požehnania, ktoré chcú. … Aký úmysel majú antikristi, keď konajú svoju povinnosť? Chcú uzavrieť dohodu, uskutočniť výmenu. Dalo by sa povedať, že toto sú podmienky, ktoré si stanovili pre konanie povinnosti: ‚Ak konám svoju povinnosť, musím získať požehnania a mať dobrý konečný osud. Musím získať všetky požehnania a výhody, o ktorých boh povedal, že sú pripravené pre ľudstvo. Ak ich nemôžem získať, potom nebudem konať túto povinnosť.‘ To sú úmysly, ambície a túžby, s akými prichádzajú do Božieho domu konať svoju povinnosť. Zdá sa, že sú aspoň trochu úprimní, a v prípade nových veriacich, ktorí práve len začínajú konať svoju povinnosť, to, samozrejme, možno nazvať aj nadšením. Nejde však o pravú vieru ani vernosť, len o určitý stupeň nadšenia. Nedá sa to nazvať úprimnosťou. Súdiac podľa tohto postoja, ktorý majú antikristi ku konaniu svojej povinnosti, možno povedať, že za to chcú niečo získať a prekypujú túžbami po výhodách, ako sú získanie požehnaní, vstup do nebeského kráľovstva, získanie koruny a prijímanie odmien.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Boh odhalil, že čokoľvek už antikristi robia, vždy to spoja so získavaním požehnaní, svojimi vyhliadkami a svojím osudom, a môj stav sa od toho nelíšil. Po tom, čo som začala veriť v Boha, som dokázala všetko zanechať a vydať sa Mu, pretože mi Božie slová ukazovali, že Boh v posledných dňoch ľudí spasí a vezme ich za dobrým konečným osudom. Myslela som na to, že takú dobrú príležitosť nemôžem premeškať, a tak som si aktívne plnila povinnosť a v snahe získať budúce požehnania pripravovala dobré skutky. Keď ma môj manžel neskôr prenasledoval a stál v ceste mojej viery v Boha, pri výbere medzi Bohom alebo manželstvom a rodinou som uvažovala takto: „Ak si zvolím rodinu, budem sa môcť tešiť z pohodlného života, no telesné pôžitky sú iba dočasné a ľudia, ktorí sa úprimne vydávajú Bohu, od Neho navyše môžu získať ešte väčšie požehnania; večné požehnania. Ak túto šancu premárnim, nedostanem ich.“ Po istom uvažovaní som sa nakoniec rázne rozhodla nasledovať Boha a plniť si povinnosť. Najmä v posledných rokoch počas epidémie koronavírusu zomrelo v tomto nešťastí obrovské množstvo ľudí a tých, ktorí neverili v Boha a odolávali Mu, toto veľké nešťastie mohlo kedykoľvek zničiť. Ja som si medzitým každý deň usilovne plnila povinnosť a navzdory tomu, ako veľmi sa koronavírus rozšíril, som sa nenakazila. Keď som videla, že ma Boh chráni, konala som si svoju povinnosť s ešte väčšou energiou a akokoľvek veľmi sa moje telo vyčerpalo, vytrvala som. Myslela som, že keď robím tak veľa, znamená to aj, že som verná Bohu a že v budúcnosti isto dostanem Jeho požehnania. Wang Haova nehoda však moje predstavy narušila a odhalila tak moje úmysly. Verila som, že keďže Wang Hao všetko zanechal a vydal sa Bohu, Boh by nemal dopustiť, aby ho sužovali pohromy. A keď už, Boh sa mal postarať aspoň o to, že ostane živý a zdravý, aby všetci videli, že ochráni a požehná tých, ktorí sa Mu úprimne vydajú. Tak som mala záruku, že dostanem požehnania, ak po celé tie roky všetko zanechám a vydám sa Bohu. Ubehlo však mnoho dní a moje zistenie, že Wang Hao je ešte stále v kóme, spôsobilo, že som z Boha začala byť sklamaná. Obviňovala som Boha a v duchu som sa sťažovala, že to voči Wang Haovi nie je fér. Dokonca som oľutovala, že som všetko zanechala a vydávala sa a nechcela som si plniť povinnosť. Keď som všetko zanechala a vydala sa, neplnila som si pritom záväzok a úlohy stvorenej bytosti, ale obchodovala s Bohom v snahe získať milosť a požehnania. Spomenula som si, ako Pavol všetko zanechal a vydal sa Bohu v snahe získať odmenu a korunu. A tak, akoby išlo o samozrejmosť, napokon povedal: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8) Pochopila som, že som sa vo svojej honbe pri viere v Boha názorovo nelíšila od Pavla. Vo viere som sa nechcela usilovať o pravdu, plniť si povinnosť či uspokojovať Boha. Radšej som všetko zanechala a vydala sa, aby som od Boha žiadala požehnania. Bolo to plné záujmov a transakcií. Spôsob, akým som sa vydávala Bohu, nebol úprimný ani verný. Bol to skôr spôsob, ako Ho podviesť a využiť. Skutočne som bola až príliš nečestná a podlá a toto nešťastie sa teraz čoraz viac zväčšovalo! Ak by som sa o pravdu neusilovala dosť poriadne, nezvrátila svoje mylné snahy a nevyriešila svoju skazenú povahu, neskôr by som pri kontakte s vecami, ktoré by sa vymykali mojim predstavám, Bohu odolávala a zrádzala Ho a napokon by som sa len uprostred tej veľkej pohromy stratila a bola potrestaná.

Neskôr som neraz rozmýšľala: „Ako mám praktizovať, aby som si plnila povinnosť stvorenej bytosti?“ Jedného dňa som si prečítala úryvok k Božích slov, ktorý ma povzbudil. Boh hovorí: „Bez ohľadu na to, akú povinnosť človek vykonáva, je to tá najsprávnejšia vec, ktorú môže robiť, tá najkrajšia a najspravodlivejšia vec v rámci ľudstva. Ľudia by ako stvorené bytosti mali plniť svoje povinnosti, a len tak môžu získať odobrenie od Stvoriteľa. Stvorené bytosti žijú pod Stvoriteľovou nadvládou a prijímajú všetko, čo im Boh poskytuje a všetko, čo pochádza od Boha, preto by si mali plniť svoje povinnosti a záväzky. Je to dokonale prirodzené a opodstatnené a bolo to ustanovené Bohom. Na tom možno vidieť, že plniť povinnosti stvorenej bytosti je pre ľudí spravodlivejšie, krajšie a vznešenejšie než čokoľvek iné, čo robia počas svojho života na zemi; medzi ľuďmi neexistuje nič zmysluplnejšie a cennejšie a nič nevnáša väčší zmysel a hodnotu do života stvoreného človeka, než plniť povinnosti stvorenej bytosti. Len tí ľudia na zemi, ktorí pravdivo a úprimne plnia povinnosti stvorenej bytosti, sú tí, ktorí sa podriaďujú Stvoriteľovi. Táto skupina sa neriadi svetskými trendmi; podriaďujú sa Božiemu vedeniu a usmerňovaniu, počúvajú len slová Stvoriteľa, prijímajú pravdy vyjadrené Stvoriteľom a žijú podľa Stvoriteľových slov. Toto najpravdivejšie, najhlasnejšie svedectvo je tým najlepším svedectvom viery v Boha. To, že stvorená bytosť dokáže splniť povinnosť stvorenej bytosti, aby vedela uspokojiť Stvoriteľa, je tá najkrajšia vec medzi ľuďmi a je to niečo, čo by sa malo šíriť ako príbeh, ktorý by mali chváliť všetci ľudia. Stvorené bytosti by mali bezpodmienečne prijať všetko, čo im Stvoriteľ zverí; pre ľudstvo je to záležitosťou šťastia i výsady a pre všetkých, ktorí sú schopní splniť povinnosť stvorenej bytosti, neexistuje nič krajšie a viac hodné piety – je to niečo pozitívne. … Keď človek ako stvorená bytosť predstúpi pred Stvoriteľa, mal by vykonávať svoju povinnosť. Takéto konanie je správne a človek by si mal danú zodpovednosť splniť. Na základe toho, že stvorené bytosti vykonávajú svoje povinnosti, Stvoriteľ vykonal medzi ľuďmi ešte väčšie dielo a uskutočnil na nich ďalšiu etapu diela. O aké dielo ide? Zaopatruje ľudstvo pravdou a umožňuje mu, aby ju od Neho získalo pri vykonávaní svojich povinností, zbavilo sa tak svojich skazených pováh a očistilo sa. Tak ľudia uspokoja Božie úmysly a vydajú sa na správnu cestu životom. Napokon sa dokážu báť Boha a vyhýbať sa zlu, dosiahnu úplnú spásu a nebudú viac podliehať satanovmu súženiu. Boh chce, aby ľudstvo napokon dosiahlo práve tento účinok vykonávaním svojich povinností.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Premýšľanie nad Božími slovami mi umožnilo získať aspoň určité pochopenie povinnosti a záväzku stvorenej bytosti. V dobe, keď celé ľudstvo v honbe za svetskými trendmi hľadá potešenie, predstavuje šanca počuť Boží hlas, prijať polievanie a zaopatrovanie Jeho slov a porozumieť mnohým pravdám, ktorým som predtým nerozumela, Božiu milosť a osobitnú náklonnosť, ktorú ku mne má. Plniť si svoju povinnosť pred Stvoriteľom je celkom prirodzené a oprávnené – rovnako ako je pre dieťa plniť si záväzky pred svojimi rodičmi. Skutočnosť, že svoj záväzok môžem napĺňať v súlade s Božími požiadavkami, je niečím, čo Boh schvaľuje a čo má ten najväčší význam. Aj Noeho stavba archy v súlade s Božími požiadavkami znamenala, že bral ohľad na Boží úmysel, dokončil Jeho poverenie a zaručil, že sa Jeho dielo mohlo vyvíjať hladko. Ja som však bola príliš sebecká a opovrhnutiahodná. Dovolila som, aby mi túžba po požehnaniach stúpla do hlavy, a len čo som niečo zanechala a torchu sa vydala Bohu, chcela som s Ním obchodovať, aby som výmenou za svoje činy dosiahla dobrý konečný osud a odmeny z neba. Daný spôsob vydávania sa bol plný bočných úmyslov a uzatváraní transakcií a Boh ho neznášal a odsudzoval. Ak by som takto verila až do samého konca, nejestvovala by už žiadna šanca na Božie schválenie a požehnania. Keď som si to uvedomila, cítila som sa skrúšene, vyčítala som si to a za podobné snahy som sa nenávidela a neznášala. Bola som iba stvorená bytosť a vydávanie samej seba bolo niečím, čo by som mala robiť – bol to môj záväzok. Čo ma teda oprávňovalo žiadať od Boha požehnania a odmeny? Odvtedy som už bola ochotná poriadne sa usilovať o pravdu a sústrediť na snahu dosiahnuť vo výkone svojej povinnosti povahovú zmenu. Bez ohľadu na to, či som získala požehnania alebo ma postihlo nešťastie, všetko som vkladala do Božích rúk a dôverovala Jeho ovládaniu a opatreniam a pri konaní povinnosti som sa riadila Jeho požiadavkami. A práve tieto veci tvoria základ a hodnotu života. S pochopením tejto skutočnosti som sa už viac neobávala a nemala strach o svoj budúci výsledok ani konečný osud a zdalo sa mi, že je moje srdce oveľa ľahšie a slobodnejšie.

Predtým som žila v neustálom strachu z pohromy či skúšok a trápenia, pretože som si myslela, že ide o zlé veci, no teraz som chápala, že ak človek v čase, keď ho istá pohroma sužuje, dokáže mať pravú vieru v Boha, vie sa Mu podriadiť a dokáže si pred Ním zachovať vernosť a svedčiť, prostredníctvom pohromy sa zdokonalí a získa požehnania. Rovnako to predsa bolo aj v prípade Jóba, ktorý za svoju vieru a podriadenosť Bohu uprostred skúšok a pohromy získal okrem Božích požehnaní aj Jeho schválenie. Nielenže sa všetko jeho materiálne vlastníctvo zdvojnásobilo, no Boh sa mu aj zjavil, vďaka čomu mal Jób to šťastie uvidieť Ho, a tak aj keď sa na prvý pohľad zdalo, že vtedy Jóba postihla pohroma a krutá núdza, v skutočnosti ho Boh požehnával. Naproti tomu sa Jóbova žena zachovala inak. Keď Jób trpel pohromou a skúškami, povedala mu, aby Boha zaprel a odmietol, a stala sa znakom poníženia. Ukazuje nám to, že Boh zdokonaľuje tých ľudí, ktorí v Neho veria aj tvárou v tvár pohrome a usilujú sa o pravdu, zatiaľ čo tých, ktorí sa o pravdu neusilujú a chcú iba získať požehnania, odhaľuje, odsudzuje a vyraďuje. Niektorých ľudí ovládajú úmysly získať požehnania. Naoko dokážu aj niečo zanechať a trochu sa vydať a v Božom dome sa ujímajú dôležitých úloh, no v momente, keď ich zatkne či prenasleduje komunistická strana a ich život a záujmy sú v ohrození, popierajú a zrádzajú Boha. Stávajú sa Judášmi a svoju šancu na spásu celkom strácajú. Na druhej strane sú takí bratia a sestry, ktorí tiež zažijú zatýkanie a mučenie komunistickej strany, no pevne lipnú na viere a podriadenosti Bohu. Sľubujú, že radšej položia svoj život, než aby sa stali Judášmi a zradili Ho. Takíto ľudia majú svedectvo a prostredníctvom pohromy získali požehnania. S pochopením tejto skutočnosti som vždy, keď môj výkon povinnosti súvisel s mojimi vyhliadkami či mojím konečným osudom, dokázala vedome upustiť od svojho úmyslu získať požehnania a chcela som si už iba plniť povinnosť stvorenej bytosti a podriaďovať sa Božiemu ovládaniu a opatreniam. Pohroma, ktorú Wang Hao utrpel, ma odhalila, no takisto to bola aj Božia spása a ochrana pre mňa. Dala mi šancu vyzbrojiť sa touto stránkou pravdy vopred, aby som pri čelení skúškam s väčšou pravdepodobnosťou nezlyhala a nepadla. Pochopila som, že Božia spása človeka je taká praktická. Dnes už do istej miery rozumiem aj podstate svojich úmyslov a nečistôt pri plnení povinnosti v posledných rokoch. Chápem, že usilovanie sa o pravdu aj jej získanie majú väčšiu hodnotu ako akákoľvek milosť. V súčasnosti je preto pre mňa najdôležitejšie sústrediť sa na usilovanie o pravdu a plnením svojej povinnosti meniť svoju skazenú povahu, a pokiaľ ide o to, či napokon získam požehnania, to ovláda len Boh.