V septembri 2023 polícia zatkla sestru, ktorá so mnou spolupracovala. V tom čase som bola vodkyňou cirkvi a keď som videla, že všetci bratia a sestry žijú v strachu a potrebujú pomoc a podporu, pričom bolo zúfalo nutné riešiť následnú prácu, pociťovala som veľkú úzkosť. Začala som sa neustále zaoberať premiestňovaním kníh, duchovnými spoločenstvami, riešením stavov bratov a sestier, polievaním a podporovaním nováčikov. V tom čase som každý deň vychádzala von pred svitaním a v noci som chodila spať veľmi neskoro. Hoci som sa niekedy cítila veľmi unavená, keď som videla, ako sa stavy bratov a sestier menia k lepšiemu, takže mohli normálne konať svoje povinnosti, a knihy sa hladko premiestnili do bezpečia, cítila som sa mimoriadne šťastná a pomyslela som si: „Za takýchto nebezpečných okolností dokážem veci dobre zvládnuť a práca cirkvi neutrpela žiadnu stratu. Ak budem takto spolupracovať aj naďalej, nakoniec určite získam Božiu spásu.“ Pri pomyslení na to som konala svoju povinnosť s väčšou energiou. Každé ráno po prebudení som išla rovno na stretnutie a uskutočňovať prácu, ale o tom, či bola moja práca v súlade s princípmi, som uvažovala len veľmi málo. Dokonca aj keď som si našla čas na jedenie a pitie Božích slov, stále som premýšľala o tom, ktorý úryvok Božích slov by mohol vyriešiť stavy bratov a sestier, a veľmi zriedkavo som porovnávala Božie slová so svojím stavom. Niekedy som si uvedomila, že kladiem dôraz len na konanie práce a veľmi zriedkavo hľadám pravdu a uvažujem o sebe. Keď som však videla pokrok v práci, mala som pocit, že nezáleží na tom, či jem a pijem málo Božích slov alebo či nehľadám pravdu; stačí, že dobre konám prácu. Okrem toho bolo treba v cirkvi vykonať ešte veľa práce, takže som sa naďalej zaoberala úlohami.

Neskôr mi za spolupracovníčku vybrali jednu sestru. Keďže bola v určitých veciach nováčikom, veľa práce som konala sama. Keď prišiel čas na diskusiu o práci, všimla som si, že sestra neprejavuje iniciatívu, preto som mala na ňu negatívny názor a hovorila som s ňou prísnym tónom. Všimla som si, ako sa mnou cíti obmedzená, no nad sebou som sa nezamyslela. Verila som, že to nie je vážny problém a nebude ma to zdržiavať pri konaní mojej povinnosti. Stále som mala pred sebou veľa práce. Kde som mala vziať čas na hľadanie pravdy a riešenie svojho stavu? Čo keby som tomu venovala čas a zdržiavala prácu? Najdôležitejšie bolo plnenie mojej povinnosti a dosiahnutie výsledkov. Neskôr som sa naďalej zamestnávala prácou. Jedného dňa som diskutovala o práci s dvoma diakonmi. Obaja boli pokojnej povahy a svoje názory nevyjadrovali aktívne, takže som sa cítila trochu znepokojená: „Načo je dobré, ak pri diskusii o práci nevyjadrujete svoj názor?“ vyčítala som im to. „Bratia, ak nedokážete zakaždým aktívne vyjadriť svoj názor, ako budeme diskutovať o tejto práci?“ Keď som skončila, jeden z bratov zvesil hlavu a vyzeral zahanbene. V tom čase sa stalo mnoho podobných prípadov. Len čo som videla, že bratia nedokážu aktívne vyjadriť svoje názory, začala som nimi pohŕdať. Jeden z bratov mal trochu negatívny pocit a povedal: „Som starý a mám pomalé reflexy – nedokážem držať krok s tvojím tempom a nedokážem riadne plniť túto povinnosť.“ V skutočnosti som vedela, že bratia sú v tejto povinnosti noví a je normálne, že jej nerozumejú alebo ju nedokážu konať. Mala som ich povzbudiť a pomôcť im. No nemyslela som si, že povedať to, čo som povedala, je až taký veľký problém. Nekládla som na nich žiadne dodatočné požiadavky, len som si priala, aby trochu aktívnejšie konali svoju povinnosť. Takže som nekládla dôraz na to, aby sa to vyriešilo. Pomyslela som si: „Skazená povaha človeka sa nedá zmeniť za okamih. Mala by som riešiť pracovné problémy, kým mám čas. Ak nebudem pracovať, ako môžem dosiahnuť výsledky?“ Keďže som len doťahovala veci do konca a nikdy som nekládla dôraz na čítanie Božích slov a hľadanie pravdy alebo na poučenie sa z toho, čo sa udialo, cítila som sa vnútorne prázdna. Raz som zariadila, aby jedna rodina v nebezpečenstve ochránila knihy Božích slov, a keď sa to dozvedela vyššie postavená vodkyňa, orezávala ma, že nerobím veci podľa princípov. Cítila som sa ukrivdená a stále som sa hádala a odolávala. Keď vodkyňa videla, že to nechcem prijať, povedala: „Stále len niečo robíš, ale robíš to bez princípov, vždy sa riadiš svojou vlastnou vôľou a skúsenosťami. To poškodí záujmy Božieho domu. Takisto, keď sa stretávaš s orezávaním, nemáš postoj podriadenosti a hľadania a neuvažuješ nad sebou. Môžeš takto napredovať?“ Neskôr som sa zamyslela nad vlastným výkonom a uvedomila som si, že som vždy kládla dôraz na neustále vykonávanie práce. V skutočnosti som nemala žiadny vstup do života, o ktorom by sa dalo hovoriť. Predstúpila som pred Boha v modlitbe a prosila som Ho, aby ma viedol k poznaniu a vyriešeniu mojich vlastných problémov.

Popri hľadaní som čítala Božie slová: „Boh počas posledných dní nevykonal žiadne dielo, ktoré by nesúviselo s Jeho slovami, po celý čas hovoril a používal slová, aby priviedol človeka k dnešnému dňu. Samozrejme, keď Boh hovoril, použil slová aj na zachovanie svojho vzťahu s tými, ktorí Ho nasledujú; použil slová, aby ich viedol, a tieto slová sú nanajvýš dôležité pre tých, ktorí chcú byť spasení alebo ktorých chce spasiť Boh; Boh použije tieto slová na dosiahnutie skutočnosti spásy ľudstva. Je zrejmé, že či už sa na ne pozeráme z hľadiska ich obsahu alebo počtu, bez ohľadu na to, aké sú to slová a o akú časť Božích slov ide, sú nanajvýš dôležité pre každého z tých, ktorí chcú byť spasení. Boh používa tieto slová, aby dosiahol konečný účinok svojho šesťtisícročného plánu riadenia. Pre ľudstvo – či už pre dnešné alebo budúce ľudstvo – sú nanajvýš dôležité. Taký je Boží postoj, taký je cieľ a význam Božích slov. Čo by teda malo ľudstvo robiť? Ľudstvo by malo spolupracovať na Božích slovách a diele, nie ich ignorovať. Viera niektorých ľudí v Boha je však iná: bez ohľadu na to, čo Boh hovorí, Jeho slová akoby sa ich vôbec netýkali. Stále sa usilujú o to, čo chcú, robia, čo sa im zachce, a nehľadajú pravdu na základe Božích slov. To nie je prežívanie Božieho diela. Nájdu sa aj iní, ktorí nevenujú žiadnu pozornosť bez ohľadu na to, čo Boh hovorí, a ktorí majú v srdci iba jediné presvedčenie: ‚Urobím všetko, o čo Boh požiada. Ak mi Boh povie, aby som šiel na západ, pôjdem na západ, ak mi povie, aby som šiel na východ, pôjdem na východ, a ak mi povie, aby som zomrel, nechám Ho, aby ma videl umierať.‘ Má to však jeden háčik: neprijímajú Božie slová. Myslia si: ‚Božích slov je tak veľa, mali by byť trochu priamočiarejšie a mali by mi presne povedať, čo mám robiť. Vo svojom srdci sa dokážem podriadiť Bohu.‘ Bez ohľadu na to, koľko slov Boh vysloví, takíto ľudia nakoniec zostávajú neschopní porozumieť pravde a nemôžu ani hovoriť o svojich skúsenostiach a poznatkoch. Sú ako laici, ktorým chýba duchovné porozumenie. Myslíte si, že Boh takýchto ľudí obľubuje? Chce byť Boh k takýmto ľuďom milosrdný? (Nie.) Určite nechce. Boh nemá rád takýchto ľudí. Boh vraví: ‚Vyslovil som nespočetné tisíce slov. Ako je možné, že si ich ani nevidel, ani nepočul, akoby si bol slepý alebo hluchý? Na čo presne myslíš vo svojom srdci? Nevidím v tebe nič viac než niekoho, kto je posadnutý honbou za požehnaniami a krásnym konečným osudom – ženieš sa za rovnakými cieľmi ako Pavol. Ak nechceš počúvať Moje slová, ak nechceš nasledovať Moju cestu, prečo potom veríš v Boha? Neženieš sa za spásou, ale za krásnym konečným osudom a túžbou po požehnaniach. A keďže plánuješ práve toto, najvhodnejšie je pre teba byť robotníkom.‘ Byť verným robotníkom je vlastne tiež jedným z prejavov podriadenosti Bohu, ale je to minimálna norma. Zostať verným robotníkom je oveľa lepšie, ako byť uvrhnutý do záhuby a zničenia ako neverec. Najmä Boží dom potrebuje robotníkov a schopnosť pracovať pre Boha sa tiež počíta ako požehnanie. Je to oveľa lepšie – neporovnateľne lepšie – ako byť lokajmi diabolských kráľov. Práca pre Boha však nie je pre Boha úplne uspokojivá, pretože Božie dielo súdu má ľudí spasiť, očistiť a zdokonaliť. Ak sa ľudia uspokoja len s prácou pre Boha, nie je to cieľ, ktorý chce Boh dosiahnuť pôsobením v ľuďoch, ani účinok, ktorý si Boh želá vidieť. Ľudia však horia túžbou, sú hlúpi a slepí: sú počarovaní, pohltení nejakým malicherným ziskom a odmietajú vzácne slová života, ktoré vyslovil Boh. Nedokážu ich ani brať vážne, nieto aby si ich vážili. Nečítať Božie slová ani si nevážiť pravdu – je to múdre, alebo hlúpe? Môžu ľudia takto dosiahnuť spásu? Ľudia by tomu všetkému mali porozumieť. Nádej na spásu majú len vtedy, ak odložia bokom svoje predstavy a fantázie a zamerajú sa na usilovanie sa o pravdu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vážiť si Božie slová je základom viery v Boha) Boh odhaľuje, že ľudia kladú dôraz len na povrchné činy. Bez ohľadu na duchovné spoločenstvo s Bohom si vždy zachovávajú ľahostajný postoj k Božím slovám a nekladú dôraz na jedenie a pitie Jeho slov či hľadanie pravdy v Jeho slovách. Veriť v Boha takýmto spôsobom ani trochu neznamená zažívať Božie dielo. Keď som porovnávala svoje správanie s Božími slovami, pochopila som, že som presne taká. Myslela som si, že budem robiť všetko, o čo ma cirkev požiada, a že ak budem robiť veci dobre, uspokojím Boha a získam Jeho súhlas. Z tohto dôvodu som pri konaní svojej povinnosti kládla dôraz len na robenie vecí. Úplne som ignorovala Božie slová, a dokonca som mala pocit, že jedenie a pitie Božích slov by ma zdržalo od konania mojej povinnosti. Vedela som, že Boh vyjadril toľko slov počas svojho diela v posledných dňoch, aby sa ľudia usilovali o pravdu a zmenu povahy a aby mohli nakoniec získať pravdu a prijať Božiu spásu. Keďže som však nemilovala pravdu, stále som sa o to usilovala podľa svojich vlastných predstáv a domnienok a myslela som si, že to stačí na to, aby som dotiahla veci do konca. Keď sa teda v mojej spolupráci s inými ľuďmi zjavila moja skazenosť, nehľadala som pravdu, aby som ju vyriešila. Boh vyjadruje pravdu, odhaľuje v ľuďoch všetky druhy skazených pováh a vytvára pre nás skutočné okolnosti, ktoré môžeme zažiť, aby sme dokázali pochopiť pravdu, odvrhnúť svoju skazenosť a očistiť sa. To je Božia láska! Keby chcel, aby sa ľudia iba namáhali a pracovali, nemusel by až doteraz pracovať krok za krokom a nemusel by sa vteliť, vyjadrovať pravdu a znášať toľko strastí. Prečítala som toľko Božích slov, ale stále som nepochopila Boží úmysel spasiť ľudí. Moja skazená povaha sa ani trochu nezmenila. Bola som presne taký laik, o akom sa hovorí v Božích slovách. Ak by som takto pokračovala ďalej, aj keby som konala viac práce, nakoniec by som nebola spasená. Neskôr som predstúpila pred Boha a modlila som sa: „Všemohúci Bože, vďaka odhaleniu Tvojich slov som si konečne uvedomila, aké chybné názory som mala vo svojej viere v Boha. Som ochotná činiť pokánie a zmeniť sa. Prosím, vyveď ma z mojich mylných názorov, vkladaním úsilia do Tvojich slov, usilovaním sa o pravdu a zameraním sa na vstup do života.“

Neskôr som si prečítala Božie slová: „V súčasnosti sa väčšina ľudí nachádza v tomto stave: aby som získal požehnania, musím sa vydať Bohu a zaplatiť za Neho cenu. Aby som získal požehnania, musím všetko opustiť pre Boha; musím dokončiť to, čo mi zveril, a musím dobre vykonať svoju povinnosť. V tomto stave prevláda úmysel získať požehnania, čo je príkladom úplného vydávania sa Bohu s cieľom dostať od Neho odmeny a získať korunu. Takíto ľudia nemajú v srdci pravdu a je isté, že ich chápanie pozostáva len z niekoľkých slov a učení, ktorými sa predvádzajú všade, kam idú. Ich cesta je cestou Pavla. Viera týchto ľudí je aktom neustálej driny a hlboko vo vnútri cítia, že čím viac toho urobia, tým viac to dokazuje ich vernosť Bohu; že čím viac toho urobia, tým spokojnejší určite bude; a že čím viac toho urobia, tým väčšmi si zaslúžia udelenie koruny pred Bohom a tým väčšie budú požehnania, ktoré získajú. Myslia si, že ak dokážu znášať utrpenie, kázať a zomrieť pre Krista, ak dokážu obetovať svoj vlastný život a ak dokážu splniť všetky povinnosti, ktoré im Boh zveril, potom získajú najväčšie požehnania, a dozaista im budú udelené koruny. Presne to si predstavoval a hľadal Pavol. Je to presne tá istá cesta, po ktorej kráčal, a pod vedením takýchto myšlienok Pavol pracoval, aby slúžil Bohu. Nepochádzajú tieto myšlienky a úmysly zo satanskej prirodzenosti? Je to ako svetskí ľudia, ktorí veria, že kým sú na zemi, musia sa usilovať o poznanie a že po jeho získaní môžu vyčnievať z davu, stať sa úradníkmi a mať postavenie. Myslia si, že keď získajú postavenie, môžu realizovať svoje ambície a posunúť svoje obchodné a rodinné praktiky na určitú úroveň prosperity. Nekráčajú po tejto ceste všetci neverci? Tí, ktorých ovláda táto satanská prirodzenosť, môžu byť vo svojej viere iba ako Pavol. Myslia si: ‚Musím odvrhnúť všetko, aby som sa vydal Bohu. Musím byť pred Bohom verný a nakoniec dostanem veľké odmeny a veľké koruny.‘ Je to rovnaký postoj ako postoj svetských ľudí, ktorí sa usilujú o svetské veci. Vôbec sa nelíšia a podliehajú rovnakej prirodzenosti. Keď majú ľudia takúto satanskú prirodzenosť, vonku vo svete sa budú snažiť získať vedomosti, učenie a postavenie a vyčnievať z davu. Ak veria v Boha, budú sa snažiť získať veľké koruny a veľké požehnania. Ak sa ľudia neusilujú o pravdu, keď veria v Boha, určite pôjdu touto cestou. Je to nemenný fakt, je to prirodzený zákon. Cesta, ktorou idú ľudia, ktorí sa neusilujú o pravdu, je úplne odlišná od Petrovej.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako kráčať Petrovou cestou) Boh odhaľuje, že ľudia zanechávajú a vydávajú samých seba vo svojej viere v Boha a vykonávaní povinnosti, aby pre seba získali požehnania, dobrý výsledok a konečný osud – ovláda ich motivácia získať požehnania. Keď som sa zamyslela, zistila som, že mám presne takéto názory na usilovanie sa. Verila som, že ak budem konať viac práce a povinností, plniť úlohy, ktoré mi zvereli vodcovia a dosahovať výsledky, viedlo by to k Božiemu schváleniu a ja by som mala dobrý výsledok a konečný osud. Preto som sa celým srdcom vrhla na dokončovanie úloh a každý deň som sa zamestnávala prácou. Myslela som na Pavla, ktorý zdôrazňoval len kázanie a konanie práce. Prešiel dlhú cestu a zaplatil za to značnú cenu, ale Božie slová neuviedol do praxe a jeho skazená povaha sa vôbec nezmenila. Tým všetkým len uzatváral dohodu s Bohom v nádeji, že získa korunu a odmeny. Nakoniec dokonca vydal svedectvo sám o sebe a povedal: „Žiť je totiž pre mňa Kristus a zomrieť je zisk.“ (Flp 1, 21) Urazil Božiu povahu a Boh ho vyradil a potrestal. Keď sa teraz na to pozerám spätne, kráčala som po Pavlovej ceste: spoliehala som sa na vlastné predstavy a domnienky v presvedčení, že pokiaľ budem robiť viac práce, plniť si povinnosti, ktoré mi boli zverené, a dosahovať výsledky, Boh mi nakoniec určite dá dobrý konečný osud. Takto som kládla dôraz len na dokončovanie vecí a dokonca som mala pocit, že jedenie a pitie Božích slov by ma zdržiavalo. Prejavovala som arogantnú povahu, obmedzovala som iných, ale nekládla som dôraz na odhodlanie. Chcela som len vymeniť svoju povrchnú obetu a vydávanie samej seba a výsledky svojej práce za Božie požehnania. Ako by som tým mohla získať Božie schválenie? Navonok sa zdalo, že každý deň nepretržite pracujem a že si celkom verne plním svoju povinnosť, ale v skutočnosti som to vôbec nerobila preto, aby som uspokojila Boha, alebo v záujme práce cirkvi. Namiesto toho som kula plány pre svoj vlastný výsledok a konečný osud, využívala som Boha, snažila som sa s Ním uzatvárať dohody – to je to, čo Boh nenávidí. Ak by som sa stále usilovala so sebeckým srdcom a falošnými úmyslami, a moja skazená povaha by sa vôbec nezmenila, Boh by ma nakoniec určite vyradil.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Všetko, čo v Petrovom živote neuspokojovalo Božie úmysly, mu robilo vrásky na čele. Ak to neuspokojovalo Božie úmysly, pociťoval výčitky svedomia a hľadal vhodný spôsob, ktorým by sa pokúsil uspokojiť Božie srdce. Aj v tých najmenších a najnepodstatnejších aspektoch svojho života od seba vyžadoval uspokojenie Božích úmyslov. Bol nemenej náročný, keď išlo o jeho starú povahu, vždy prísny v požiadavkách na seba samého, aby pokročil hlbšie k pravde. … Peter sa vo svojej viere v Boha snažil vo všetkom Mu vyhovieť a hľadal spôsob, ako sa podriadiť všetkému, čo pochádzalo od Boha. Bez najmenších sťažností dokázal prijať napomínanie a súd, ako aj zdokonaľovanie, súženie a núdzu vo svojom živote, pričom nič z toho nemohlo zmeniť jeho srdce milujúce Boha. Azda to nebola najvyššia láska k Bohu? Azda to nebolo splnenie povinnosti stvorenej bytosti? Či už v napomínaní, súde alebo súžení, vždy si schopný dosiahnuť podriadenosť až na smrť a to je to, čo by mala dosiahnuť stvorená bytosť, to je čistota lásky k Bohu. Ak človek dokáže toľko dosiahnuť, potom je schopnou stvorenou bytosťou a neexistuje nič, čo by lepšie uspokojilo úmysly Stvoriteľa. Predstav si, že si schopný slúžiť Bohu, no napriek tomu sa Mu nepodriaďuješ a nedokážeš Ho skutočne milovať. Takto si nielenže nesplníš povinnosť stvorenej bytosti, ale Boh ťa odsúdi, pretože si niekto, kto nevlastní pravdu, kto nie je schopný podriadiť sa Mu a kto Mu vzdoruje. Teba zaujíma len služba Bohu a nestaráš sa o to, aby si pravdu uviedol do praxe ani o poznanie seba samého. Nerozumieš Stvoriteľovi ani Ho nepoznáš, nepodriaďuješ sa Mu ani Ho nemiluješ. Si niekým, kto je vnútorne vzdorovitý voči Bohu, a takýchto ľudí Stvoriteľ nemiluje.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča) Božie slová hovoria, že bez ohľadu na to, s akými banalitami sa Peter v živote stretol, dokázal hľadať pravdu a usiloval sa uspokojiť Boha. Dokázal sa tiež pohotovo zamyslieť nad skazenými povahami, ktoré odhalil, a pri práci kládol dôraz na svoj vlastný vstup. Niesol bremeno Božieho poverenia a vlastného vstupu do života – cesta, po ktorej kráčal, bola cestou úspechu. Ja som kládla dôraz len na neustálu prácu, nie na hľadanie pravdy. Keď som zjavila skazenosť, nič som si o tom nemyslela, neuvažovala som nad sebou ani som nepoznala samu seba, a dodnes som sa vôbec nezmenila – cesta, po ktorej som kráčam, je cestou zlyhania. V skutočnosti by ľudia mali zaplatiť cenu a vydať sa Bohu: je to ich povinnosť, nie je to tak, ako som si to predstavovala, že mi stačí, keď len dokončím svoju prácu. Byť schopný hľadať pravdu, keď sa niečo udeje, klásť dôraz na poznanie vlastnej skazenosti a nedostatkov v rámci konania vlastnej povinnosti, hľadať pravdu na vyriešenie vlastnej skazenosti a prijímať pravdu ako kritérium pre konanie a správanie sa – len to povedie k životnému pokroku. Aj keď moja skazená povaha sa nedá vyriešiť za chvíľu, mala by som klásť dôraz na to, aby som ju poznala a zmenila smer, uvažovala o sebe na základe Božích slov a hľadala princípy, ktorých by som sa mala držať, a praktizovala v súlade s Božími slovami.

Prečítala som si ďalší úryvok Božích slov: „Bez ohľadu na to, ako veľmi sú ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu, zaneprázdnení svojimi povinnosťami, stále môžu hľadať pravdu, aby vyriešili problémy, ktoré ich postihli. Môžu tiež vyhľadávať duchovné spoločenstvo o veciach, ktoré sú im nejasné vo vypočutých kázňach, každý deň utíšiť svoje srdce a zamyslieť sa nad tým, ako sa im darilo, a potom uvažovať o Božích slovách a sledovať videá o skúsenostných svedectvách. Budú mať z toho úžitok. Bez ohľadu na to, ako veľmi sú zaneprázdnení svojimi povinnosťami, vôbec im to nebráni vo vstupe do života, ani ho neodďaľuje. Pre ľudí, ktorí milujú pravdu, je prirodzené praktizovať týmto spôsobom. Ľudia, ktorí pravdu nemilujú, ju nehľadajú a nie sú ochotní sa pred Bohom stíšiť, aby sa nad sebou zamysleli a spoznali samých seba, bez ohľadu na to, či sú zaneprázdnení svojou povinnosťou a aké problémy ich postihnú. Takže bez ohľadu na to, či sú zaneprázdnení svojou povinnosťou, alebo odpočívajú, neusilujú sa o pravdu. Skutočnosť je taká, že ak sa niekto zo srdca usiluje o pravdu, túži po pravde a nesie bremeno vstupu do života a zmeny povahy, potom sa v srdci priblíži k Bohu a bude sa k Nemu modliť, nech je akokoľvek zaneprázdnený svojou povinnosťou. Určite získa časť osvietenia a jasu Ducha Svätého a jeho život bude neustále rásť. Ak niekto nemiluje pravdu a nenesie žiadne bremeno vstupu do života alebo zmeny povahy, alebo ak sa o tieto veci nezaujíma, nemôže nič získať. Uvažovať o výlevoch skazenosti človeka je niečo, čo možno robiť kdekoľvek a kedykoľvek. Ak napríklad niekto vylial skazenosť pri vykonávaní svojej povinnosti, musí sa v srdci modliť k Bohu a uvažovať o sebe, poznať svoju skazenú povahu a hľadať pravdu, aby to vyriešil. Ide o záležitosť srdca, nemá to žiaden vplyv na plnenie danej úlohy. Je to ľahké urobiť? To závisí od toho, či si niekým, kto sa usiluje o pravdu. Ľudia, ktorí nemilujú pravdu, nemajú záujem o záležitosti týkajúce sa životného rastu. Takéto veci neberú do úvahy. Iba ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu, sú ochotní venovať sa životnému rastu. Iba oni často uvažujú o problémoch, ktoré skutočne existujú, a o tom, ako hľadať pravdu na vyriešenie týchto problémov. V skutočnosti je proces riešenia problémov a proces usilovania sa o pravdu to isté. Ak sa človek pri vykonávaní svojej povinnosti neustále sústreďuje na hľadanie pravdy, aby vyriešil problémy, a za niekoľko rokov takéhoto praktizovania ich vyriešil pomerne veľa, potom je jeho vykonávanie povinnosti určite na úrovni. Takíto ľudia majú oveľa menej výlevov skazenosti a pri vykonávaní svojich povinností získali veľa pravdivých skúseností. Dokážu tak teda svedčiť o Bohu. … To, či sa niekto usiluje o pravdu, nezávisí od toho, do akej miery je zaneprázdnený svojou povinnosťou alebo koľko má času; závisí to od toho, či miluje pravdu v srdci. Faktom je, že každý má rovnaké množstvo času. Rozdiel je v tom, kde ho každý človek trávi. Je možné, že každý, kto hovorí, že nemá čas na usilovanie sa o pravdu, trávi svoj čas telesnými pôžitkami alebo je zaneprázdnený nejakým vonkajším úsilím. Netrávi ten čas hľadaním pravdy, aby vyriešil problémy. Takto sa správajú ľudia, ktorí sú vo svojom usilovaní sa o pravdu nedbalí. Tým sa odďaľuje veľká záležitosť ich vstupu do života.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (3)) V Božích slovách som našla cestu praktizovania: každý deň si nájsť čas na jedenie, pitie a rozjímanie o Božích slovách, uvažovať nad sebou, akú skazenosť som v daný deň prejavila, čo všetko som urobila bez princípov. Nezáleží na tom, či to budem robiť dlho alebo nie, pokiaľ z toho budem mať úžitok. Keď nie som počas vykonávania svojej povinnosti zaneprázdnená, môžem si nájsť čas na čítanie Božích slov, a keď zaneprázdnená som, môžem sa sústrediť na konanie svojej povinnosti, vnášanie Božích slov do reálneho života, aby som ich mohla praktizovať a zažívať. Predtým, keď išlo o duchovnú pobožnosť alebo hľadanie Božích slov na vyriešenie môjho stavu, som tvrdila, že na to nemám čas. V skutočnosti to nebolo tak, že by som bola zaneprázdnená konaním svojej povinnosti a nemala čas čítať Božie slová. Šlo o to, že som nemilovala pravdu a kládla som dôraz len na to, aby som veci dokončila. Aj keď som nebola zaneprázdnená svojou povinnosťou, aj tak som sa nezameriavala na čítanie Božích slov ani na hľadanie pravdy, aby som vyriešila svoju skazenú povahu. Teraz chápem, že konanie povinnosti a vstup do života nie sú v skutočnosti oddelené. Pri konaní povinnosti hľadáme pravdu, aby sme vyriešili problémy a našu skazenú povahu – to všetko zahŕňa vstup do života. Musíme robiť prácu, ktorú by sme mali robiť, ale nemôžeme ignorovať vstup do života. Potom som kládla dôraz na rozjímanie o Božích slovách, hľadanie pravdy a uvažovanie nad sebou. Využila som trochu voľného času. Kým som jedla, prechádzala sa alebo prala ako zvyčajne, rozjímala som aj o vlastnom stave a o Božích slovách – pokiaľ som sa chcela usilovať a hľadať, vždy sa našiel čas. Potom som sa zamyslela aj nad sebou. Vždy som pohŕdala svojimi spolupracovníkmi a často som bola horkokrvná. Aký to bol problém? Predstúpila som v modlitbe pred Boha a v Božích slovách som našla úryvky na jedenie a pitie, ktoré sa týkali môjho stavu. Vedela som, že moju horkokrvnosť ovláda arogantná prirodzenosť a že moje požiadavky voči ostatným sú príliš vysoké. Brat, s ktorým som spolupracovala, bol starý a nikdy predtým túto povinnosť nevykonával. Bolo normálne, že jeho reakcie boli trochu pomalé. Vždy som na neho kládla požiadavky podľa svojich vlastných noriem a hovorila som s ním nesúhlasným tónom. Neosvojila som si jeho pohľad na veci a nepristupovala som k záležitostiam podľa odlišnej situácie každého človeka. Týmto spôsobom sa iní ľudia pri kontakte so mnou vždy cítili poškodení a obmedzení. Naozaj som sa správala príliš nerozumne. Keď som si to uvedomila, konečne som začala tento problém brať naozaj vážne. V našej nasledujúcej diskusii o práci, keď som videla, že bratia reagujú pomaly, som sa mohla zachovať správne a dať im nejaký čas na rozjímanie. Mohla som sa v duchovnom spoločenstve trochu podrobnejšie zmieniť o príslušných princípoch a keď sa ma niečo opýtali, mohla som s nimi trpezlivo hovoriť v duchovnom spoločenstve, hľadať pravdu a spoločne vstúpiť. Neskôr, keď sa niečo udialo, som začala klásť dôraz na skúmanie toho, čo som zjavila. Keď som mala nesprávne myšlienky alebo nápady, alebo keď som zjavila skazenú povahu, vedome som sa modlila k Bohu a hľadala súvisiace pravdy, aby som to vyriešila, namiesto toho, aby som tieto veci riešila podľa svojej skazenej povahy.

Neskôr nastalo obdobie, keď som bola opäť zaneprázdnená svojou povinnosťou. Niektorí bratia a sestry išli vo svojom konaní proti princípom a bolo potrebné s nimi hovoriť v duchovnom spoločenstve a vyriešiť to. Tiež tu boli niektorí potenciálni príjemcovia evanjelia, ktorí potrebovali, aby sa medzi nich šírilo evanjelium. Keď som videla, že je potrebné vykonať všetku túto prácu, ako prvé mi napadlo poponáhľať sa a urobiť ju. Vtedy som si zrazu spomenula na to, ako mi predtým vždy záležalo len na tom, aby som veci dokončila, išla som tam, kam som potrebovala, a robila som to, čo som potrebovala, ale nemala som z toho žiadny úžitok. Už som to tak nemohla robiť, musela som hľadať princípy. Tak som sa upokojila, premýšľala som o prejavoch bratov a sestier, pričom som našla niektoré Božie slová a premýšľala som, ako s nimi hovoriť v duchovnom spoločenstve, aby dosiahli výsledky a spoznali podstatu problému. Pokiaľ ide o potenciálnych príjemcov evanjelia, tiež som zistila, čo je ich hlavným problémom a hľadala som príslušnú pravdu, aby som sa vopred pripravila. Vďaka tomuto hľadaniu som pochopila určité pravdy-princípy, ktoré som predtým nechápala, niečo som z toho získala a vo svojej povinnosti som dosiahla určité výsledky. Vďaka tejto skúsenosti som si uvedomila, aké dôležité je venovať pozornosť vstupu do života a hľadať pravdu-princípy pri konaní svojej povinnosti.