V detstve som bývala veľmi hanblivá. Pri každej návšteve som sa skrývala za rodičmi a vždy, keď mi povedali, aby som hostí oslovila „ujo“ alebo „teta“, príliš som sa hanbila, aby som to spravila. Moja mama pred nimi zvykla žartovať a vravievala: „Toto dieťa je nemé a nevie rozprávať.“ Často zvykla hovoriť aj to, že nikdy nič nedosiahnem alebo že zo mňa nikdy nič nebude. Pre môj nemotorný rečový prejav sa mi často vysmievali a kritizovali ma a ja som sa pred ľuďmi veľmi bála rozprávať. Vždy keď som sa ocitla v situácii, v ktorej som musela hovoriť, urobila som všetko preto, aby som sa z nej dostala. Počas školy som sa nikdy nezúčastňovala žiadnych aktivít a vždy som sa skrývala v kúte, kde som sa potichu učila. V roku, keď som promovala, mi učiteľ povedal, že mám vlohy na to, aby ma odporučili na postgraduálne štúdium, a bola som veľmi šťastná. Ibaže keď som sa dozvedela, že by to zahŕňalo pohovor s profesormi, veľmi som znervóznela a premýšľala som o tom, že mám slabé komunikačné schopnosti a že ak by mojej odpovedi nerozumeli, nakoniec by som sa ponížila. Niekoľko dní som so sebou bojovala, no odvahu ísť na pohovor som aj tak nenašla. Keď som našla Boha, videla som, ako sa bratia a sestry zhromažďujú. V duchovnom spoločenstve hovorili otvorene a jednoducho a nikto sa nikomu neposmieval a ja som sa cítila oslobodená. Postupne som sa začala učiť, ako sa s každým rozprávať od srdca a zdieľať, v akom som stave a ako čomu rozumiem. Niekedy som síce trochu bľabotala, ale bratia a sestry mnou nepohŕdali a cítila som sa menej obmedzovaná. Časom som sa viac rozhovorila. Keď som neskôr na jednom zhromaždení hovorila v duchovnom spoločenstve, odbočila som od témy a vodkyňa skupiny ma prerušila. Cítila som, ako sa mi od rozpakov červená tvár, a chcela som sa prepadnúť pod zem. Spomenula som si, ako mi rodičia hovorili, že nikdy nič nedosiahnem, a zdalo sa mi, že mali pravdu. Pre svoju nešikovnosť so slovami som mala pocit, že som nanič, a že svoj život strávim nepovšimnutá v kúte. V tej chvíli som si povedala: „Mala by som pred ľuďmi menej hovoriť, aby som sa vyhla odhaleniu svojich slabín a výsmechu.“ Dlho potom som mlčala ako hrob. Mimo skupinových zhromaždení som nič nehovorila a iba počúvala duchovné spoločenstvá druhých ľudí. Niekedy som niečo chápala na základe vlastnej skúsenosti, ale potom som si spomenula, ako neviem utriediť slová, čo chcem povedať, a neraz odbieham od témy. Myslela som si, že ak ma znova prerušia, budem celkom zahanbená, a hovoriť v duchovnom spoločenstve som preto nechcela. Neskôr som pre cirkev pracovala na tvorbe videí. Bola som v tejto oblasti zručnejšia a bratia a sestry si ma preto zvolili za vedúcu tímu. No pri myšlienke na to, že byť vedúcou tímu neraz znamená aj realizovať a sledovať prácu a že v duchovnom spoločenstve budem musieť riešiť problémy bratov a sestier, som cítila obavy a premýšľala som: „Rozprávam tak neobratne. Čo ak sa mi v tejto povinnosti nebude dariť? To by bolo také ponižujúce.“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa bála a vodkyni som preto povedala, že by do tejto roly mali vybrať iného brata alebo sestru, pretože mám chabú kvalitu a túto povinnosť nezvládnem. No ona mi v duchovnom spoločenstve povedala o Božích úmysloch a poradila, nech sa chvíľu spolieham na Boha, trénujem a uvidím, ako to pôjde. Neochotne som súhlasila. V čase, keď som pôsobila ako vedúca tímu, som bola naozaj pasívna, a keď som mala organizovať zhromaždenie alebo hovoriť v duchovnom spoločenstve, tak som sa vždy stiahla a nechala viac hovoriť svoju spoločníčku. Nerozumela, prečo to robím. Povedala, že pri konaní povinnosti dokážem odkrývať problémy, mám svoje vlastné názory a pohľady, viem vyjadriť určité postrehy, keď v duchovnom spoločenstve hovorím o Božích slovách, a ani moja kvalita nie je až taká chabá, takže sa čudovala, prečo sa stále vyhýbam rozprávaniu. No hoci ma povzbudila, aby som viac praktizovala, na tom, čo povedala, nezáležalo. Stále som sa cítila nedostatočná a niekoľkokrát som sa dokonca pokúsila odstúpiť. Nakoniec ma prepustili, pretože som vo svojej povinnosti bola príliš pasívna. Vedúca tímu ma neskôr požiadala, aby som s ňou dohliadala na prácu v tíme. Trochu mi to robilo starosti a premýšľala som: „Nie som dobrá rečníčka. Dúfam, že sa nestrápnim.“ Vedúca tímu mi v duchovnom spoločenstve hovorila o Božích úmysloch a povedala, že potrebuje, aby s ňou spolupracoval niekto, kto sa v týchto zručnostiach vyzná. Keď som ju to počula hovoriť, cítila som sa trochu previnilo. Rozprávam síce ťažkopádne, no predsa v tejto oblasti viem niečo urobiť a spolupráca s vedúcou tímu je potrebná pre prácu. Nebudem ju zdržiavať, ak budem stále utekať? S týmito myšlienkami som súhlasila a potom som sa ustavične pýtala samej seba: „Prečo sa vždy, keď ma požiadajú, aby som bola vedúcou týmu, pokúšam utiecť a vycúvať? Čo presne stojí za týmto správaním?“ Mala som v hlave zmätok, modlila som sa k Bohu, aby som hľadala.

Na jednom zhromaždení vodkyňa prečítala úryvok z Božích slov, ktorý sa týkal môjho problému a upratal tento zmätok v mojom srdci. Všemohúci Boh hovorí: „Sú ľudia, ktorí ako deti vyzerali obyčajne, ťažko sa vyjadrovali a neboli veľmi bystrí, čo viedlo k tomu, že ich ostatní v ich rodinách a sociálnom prostredí hodnotili dosť nepriaznivo a hovorili veci ako: ‚To dieťa je nechápavé, pomalé a nešikovné v rozprávaní. Pozrite sa na deti iných ľudí, ktoré sú také výrečné, že si dokážu omotať ľudí okolo malíčka. Zatiaľ čo toto dieťa sa celý deň iba odúva. Nevie, čo povedať, keď sa stretne s ľuďmi, nevie sa vyjadriť ani obhájiť, keď urobí niečo nesprávne, a nedokáže ľudí pobaviť. To dieťa je idiot.‘ Vravia to rodičia, príbuzní i priatelia a vravia to aj ich učitelia. Takéto prostredie vyvíja na týchto jedincov určitý neviditeľný tlak. V dôsledku zažívania týchto prostredí sa u nich nevedome vyvinie určitý druh zmýšľania. Aký druh zmýšľania? Myslia si, že nevyzerajú dobre, nie sú veľmi sympatickí a že ostatní nikdy nie sú radi, keď ich vidia. Veria, že nie sú dobrí v učení, sú pomalí, a vždy sa hanbia otvoriť ústa a hovoriť pred ostatnými. Sú príliš zahanbení, aby poďakovali, keď im niekto niečo dá, a myslia si: ‚Prečo mám vždy taký zviazaný jazyk? Prečo sú ostatní takí výreční? Som jednoducho hlúpy!‘Podvedome si myslia, že sú bezcenní… Ľudia, ktorí sa cítia menejcenní, nevedia, aké sú ich silné stránky. Myslia si len, že sú nesympatickí, vždy sa cítia hlúpo a nevedia, ako riešiť veci. Skrátka, majú pocit, že nič nedokážu, sú neatraktívni, nešikovní a majú pomalé reakcie. V porovnaní s ostatnými sú nevýrazní a v škole nedostávajú dobré známky. Keď vyrastú v takomto prostredí, táto mentalita menejcennosti ich postupne ovládne. Zmení sa na akúsi pretrvávajúcu emóciu, ktorá sa vám zamotá do srdca a naplní vám myseľ. Bez ohľadu na to, či ste už dospelí, či ste odišli do sveta, či ste ženatí alebo etablovaní vo svojej kariére, a bez ohľadu na vaše sociálne postavenie je nemožné zbaviť sa tohto pocitu menejcennosti, ktorý bol zasadený vo vašom prostredí, keď ste vyrastali. Dokonca aj potom, čo začnete veriť v Boha a vstúpite do cirkvi, si stále myslíte, že máte priemerný vzhľad, slabú intelektuálnu kvalitu, ste nevýreční a nedokážete nič urobiť. Myslíte si: ‚Budem robiť len to, čo môžem. Nemusím ašpirovať na to, aby som bol vodcom, nepotrebujem sa usilovať o hlboké pravdy, len sa uspokojím s tým, že budem ten najmenej významný a nechám ostatných, aby sa ku mne správali, ako chcú.‘ Keď sa objavia antikristi a falošní vodcovia, máte pocit, že nie ste schopní ich rozoznať ani odhaliť, že na to nie ste stvorení. Máte pocit, že pokiaľ vy sami nie ste falošným vodcom ani antikristom, tak to stačí, že pokiaľ nespôsobujete vyrušenia a narušenia, tak je to v poriadku, a že to stačí, pokiaľ dokážete stáť na svojom mieste. V hĺbke srdca cítite, že nie ste dosť dobrí a nie ste takí dobrí ako ostatní ľudia, že iní sú možno objektom spásy a vy ste nanajvýš vykonávateľom služby, a preto máte pocit, že nemáte na to, aby ste sa usilovali o pravdu. Bez ohľadu na to, koľko pravdy ste schopní pochopiť, stále máte pocit, že keď vidíte, ako vás Boh predurčil na to, aby ste mali takú kvalitu, akú máte, a vyzerali tak, ako vyzeráte, potom vás možno predurčil iba na to, aby ste boli vykonávateľom služby, a že nemáte nič spoločné s usilovaním sa o pravdu, s tým, aby ste sa stali vodcom, niekým na zodpovednom mieste, alebo aby ste boli spasení; namiesto toho ste ochotní byť tým najbezvýznamnejším človekom. Tento pocit menejcennosti možno nemáš vrodený, ale na inej úrovni, pretože si bol vzhľadom na tvoje rodinné prostredie a prostredie, v ktorom si vyrastal, vystavený miernym ranám alebo nevhodným úsudkom, a to v tebe vyvolalo pocit menejcennosti. Táto emócia ovplyvňuje správne smerovanie tvojich úsilí, ovplyvňuje náležitú túžbu pre tvoje úsilia a tiež tlmí tvoje náležité úsilia. Keď sa utlmí tvoje náležité úsilie a náležité odhodlanie, ktoré by si mal mať vo svojej ľudskej prirodzenosti, potom sa potlačí tvoja motivácia usilovať sa o pozitívne veci a usilovať sa o pravdu. Toto potlačenie nie je spôsobené okolitým prostredím ani žiadnym človekom a Boh samozrejme neurčil, že ho máš strpieť, skôr je spôsobené silne negatívnou emóciou hlboko v tvojom srdci.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Po čítaní Božích slov som si uvedomila, že dôvodom môjho večného strachu z hovorenia pred ostatnými a konania povinnosti vedúcej tímu boli moje pocity menejcennosti. Keď som bola malá, príliš som sa hanbila pozdraviť cudzích ľudí. Moji rodičia často vravievali, že som nemá a neviem rozprávať a že nikdy nič nedosiahnem, a príbuzní zas tvrdili, že som idiot, keď sa neviem držať spoločenských noriem v tom, čo poviem. Tie slová hlboko ranili moje sebavedomie a vyvolali vo mne pocit menejcennosti. A ja som sa preto neustále označovala za niekoho, komu nejde rozprávanie, panikárila v každej situácii, ktorá si vyžadovala, aby som sa ozvala, a teda aj obchádzala a odmietala každú povinnosť, pri ktorej som často musela byť v duchovnom spoločenstve a hovoriť. Pri pohľade na ľudí, ktorí boli výrečnejší a mali lepšiu kvalitu ako ja, som sa cítila menejcenná a zahanbená, a tak som sa skrátka stala negatívnou a stiahla. Keď som dokonca dostala príležitosť stať sa vedúcou tímu, mala som pocit, že na to nemám, a chýbala mi akákoľvek ochota konať túto povinnosť aktívne. Moje pocity menejcennosti ovplyvnili moje pohľady a ciele môjho úsilia a tým, že som sa pre ne neustále vymedzovala a vyhýbala preberaniu zodpovednosti, som premrhala mnoho príležitostí na zdokonalenie a utrpela veľa strát pri vstupe do života. No Boží dom mi teraz predsa len dal príležitosť vyškoliť sa za vedúcu tímu, a keďže som sa nechcela vymedziť obmedzeniami svojich pocitov menejcennosti, modlila som sa k Bohu a prosila Ho, nech ma vedie a dodá mi vieru, aby som sa z týchto pút a obmedzení svojich pocitov menejcennosti mohla vymaniť.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov, ktorý mi ukázal cestu, ako svoje pocity menejcennosti vyriešiť. Všemohúci Boh hovorí: „Bez ohľadu na to, aká situácia spôsobila tvoj pocit menejcennosti alebo kto či aká udalosť ho vyvolala, mal by si mať správne chápanie vo vzťahu k svojej vlastnej kvalite, svojim silným stránkam, svojim talentom a ku kvalite svojej ľudskej prirodzenosti. Nie je správne cítiť sa menejcenný a nie je ani správne cítiť sa nadradený – obe tieto emócie sú negatívne. Pocit menejcennosti môže zväzovať tvoje konanie, zväzovať tvoje myšlienky a ovplyvňovať tvoje názory a postoje. Takýto negatívny účinok má podobne aj pocit nadradenosti. Preto, či už ide o pocit menejcennosti alebo inú negatívnu emóciu, mal by si správne chápať interpretácie, ktoré vedú ku vzniku tejto emócie. V prvom rade by si mal pochopiť, že tieto interpretácie sú nesprávne, a či už ide o tvoju kvalitu, talent alebo kvalitu tvojej ľudskej prirodzenosti, hodnotenia a závery, ktoré o tebe robia, sú vždy nesprávne. Ako teda môžete presne zhodnotiť a spoznať samého seba a odpútať sa od pocitu menejcennosti? Mali by ste brať Božie slová ako základ pre získanie poznania seba samého a učenie sa, aká je vaša ľudská prirodzenosť, kvalita a talent a aké máte silné stránky. … V takejto situácii musíte urobiť správne hodnotenie a správne sa posúdiť podľa Božích slov. Mali by ste zistiť, čo ste sa naučili a kde sú vaše silné stránky, a ísť von a robiť všetko, čo viete robiť. Čo sa týka vecí, ktoré neviete robiť, vašich nedostatkov a chýb, mali by ste nad nimi uvažovať a poznať ich, a tiež by ste mali presne zhodnotiť a vedieť, akú máte kvalitu a či je dobrá alebo zlá. Ak nedokážete pochopiť svoje vlastné problémy a získať o nich jasné vedomosti, potom požiadajte ľudí okolo seba, ktorí majú pochopenie, aby vás zhodnotili. Bez ohľadu na to, či je to, čo povedia, presné, aspoň vám to dá niečo, na čo sa môžete odvolať a čo môžete zvážiť, a umožní vám to mať základný úsudok alebo charakteristiku seba samého. Potom môžete vyriešiť základný problém negatívnych emócií, ako je menejcennosť, a postupne sa z nich vynoriť. Takéto pocity menejcennosti sa dajú ľahko vyriešiť, ak ich človek dokáže rozoznať, precitnúť a hľadať pravdu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Po čítaní Božích slov sa moje srdce rozjasnilo. Na to, aby som prekonala pocity menejcennosti, si musím správne rozumieť, hodnotiť sa podľa Božích slov, objektívne posudzovať svoje silné a slabé stránky a snažiť sa dosiahnuť to, čoho som schopná. A pokiaľ ide o moje slabosti, mala by som im pokojne čeliť a stavať sa k nim správne. Takto svoje povinnosti môžem konať bez toho, aby som sa cítila obmedzovaná. Uvažovala som nad všetkými tými rokmi, keď som sa cítila menejcenná, a pochopila som, že som sa tak cítila preto, lebo ma moji rodičia neustále kritizovali za môj neohrabaný prejav a nešikovné vyjadrovanie. Mala som pocit, že mám zlé komunikačné schopnosti a neviem výstižne vyjadrovať svoje myšlienky, a vždy, keď som mala konať povinnosti, pri ktorých som často musela hovoriť a byť v duchovnom spoločenstve, som sa preto bála. Následne som sa upokojila, aby som sa mohla zhodnotiť: „Po čítaní Božích slov už viem získať istý prehľad a môžem sa o svoje skúsenostné chápanie podeliť s bratmi sa sestrami, čo bolo podľa nich veľmi užitočné. Navyše viem vyriešiť niektoré problémy, ktoré sa týkajú zručností, a aj keď mám slabé komunikačné schopnosti a odbieham od témy, tieto problémy nie sú až také vážne, aby som sa nemohla zrozumiteľne vyjadrovať alebo splniť nejakú úlohu. Okrem toho to nie je koniec sveta. Môžem sa v tejto oblasti zlepšovať písaním článkov a tým, že sa viac budem cvičiť v duchovnom spoločenstve.“ Keď som si to uvedomila, tak už som sa necítila taká zdrvená tlakom z konania svojej povinnosti ako vedúca tímu a pristihla som sa pri tom, že ju konám aktívne. Keď som si všimla problémy, ktorým moji bratia a sestry čelili pri konaní povinností, spravila som všetko v mojich silách, aby som ich vyriešila, a pravidelne som sledovala, ako bratia a sestry v našom tíme postupujú pri práci. Zaoberala som sa ich ťažkosťami a diskutovala som s nimi o riešeniach, a ak som niečo nevedela vyriešiť, poradila som sa so svojou spoločníčkou, takže sme nakoniec zakaždým našli nejaký spôsob, ako sa posunúť vpred. Tým, že som takto prakticky konala svoju povinnosť, som prišla na to, že dokážem zrozumiteľne vyjadriť, čo mám na mysli, a že mi moji bratia a sestry rozumejú, a ako vedúca tímu som si vo svojich povinnostiach začala trochu veriť. Uplynul určitý čas a vodcovia mi prišli oznámiť, že ma po niekoľkých diskusiách chcú rozvíjať ako nadriadenú. Tá správa ma prekvapila a potešila zároveň, no potom mi razom napadlo, že mi nejde rozprávanie, len tak-tak zvládam byť vedúcou tímu a bratia a sestry v tíme sú s mojimi slabosťami oboznámení. Dokázali pochopiť, že moje duchovné spoločenstvo má svoje nedostatky, no ako nadriadená by som musela komunikovať s oveľa väčším počtom ľudí a zhromaždenia a realizovanie prác by si vyžadovali, aby som sa v duchovnom spoločenstve ujala vedenia. Bála som sa, že s mojím zlým vyjadrovaním odhalím svoje slabosti hneď, ako otvorím ústa, aby som čosi vyjachtala v duchovnom spoločenstve, a že ak by bolo zlé, skončila by som totálne ponížená. Vodcom som teda povedala: „Nezvládnem to. Nie som pre túto rolu stavaná. Bude lepšie, ak budete rozvíjať inú sestru.“ Vodcovia mi potom v duchovnom spoločenstve povedali o Božích úmysloch a povzbudzovali ma, aby som sa nevymedzovala, aby som sa cvičila a zistila, kam to zájde, a aby som pri riešení akýchkoľvek ťažkostí spolupracovala s ostatnými. Súhlasila som teda, že túto úlohu budem vykonávať na istý čas.

A potom som si lámala hlavu: „Uvedomila som si, že ma ovplyvňovali moje pocity menejcennosti a dokázala som sa správne vnímať. Tak prečo som stále váhala prijať rolu nadriadenej a chcela som od nej ujsť?“ Pri jednej zo svojich pobožností som si prečítala zopár úryvkov Božích slov, ktoré pomohli vyjasniť niektoré z mojich problémov. Boh hovorí: „Čo je to za povahu, keď ľudia vždy predstierajú, vždy sa prikrášľujú, vždy sa naparujú, aby k nim ostatní vzhliadali a nemohli vidieť ich chyby a nedostatky, a keď sa vždy snažia ukazovať ľuďom svoju najlepšiu stránku? Je to arogancia, pretvárka, pokrytectvo, je to povaha satana, je to niečo podlé. Vezmite si členov satanského režimu: bez ohľadu na to, ako veľmi sa hádajú, súperia alebo zabíjajú v temnote, nikto nemá dovolené ich nahlásiť alebo odhaliť. Boja sa, že ľudia uvidia ich démonickú tvár, a robia všetko pre to, aby ju zakryli. Na verejnosti robia všetko pre to, aby sa vykreslili v pozitívnom svetle, hovoria, ako veľmi milujú ľudí, akí sú veľkí, slávni a neomylní. Taká je prirodzenosť satana. Najvýraznejšou črtou satanovej prirodzenosti je ľstivosť a klamstvo. A čo je cieľom tejto ľstivosti a klamstva? Oklamať ľudí, zabrániť im vidieť jeho podstatu a pravú tvár, a tak dosiahnuť cieľ predĺžiť jeho vládu. Obyčajným ľuďom možno chýba takáto moc a postavenie, ale aj oni si želajú, aby na nich ostatní mali priaznivý názor, aby si ich ľudia vysoko cenili a aby ich vo svojom srdci povýšili na vysoké postavenie. Je to skazená povaha, a ak ľudia nechápu pravdu, nie sú schopní to rozpoznať.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, ktorými by sa malo riadiť správanie človeka) „Ľudia, ktorí nikdy neotvoria svoje srdcia, neustále sa snažia veci skrývať a zatajovať, predstierajú, že sú vážení, chcú, aby o nich ľudia mali vysokú mienku, nedovolia ostatným, aby ich úplne spoznali, chcú, aby ich ľudia obdivovali – nie sú títo ľudia hlúpi? Sú najhlúpejší! Je to preto, lebo pravda o ľuďoch sa skôr či neskôr zjaví. Po akej ceste s takýmto správaním kráčajú? Je to cesta farizejov. Sú pokrytci v nebezpečenstve? Týchto ľudí Boh neznáša najviac zo všetkých, tak čo si myslíš, sú v nebezpečenstve? Všetci, ktorí sú farizejmi, kráčajú cestou k zničeniu!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Keď človek dá svoje srdce Bohu, môže dosiahnuť pravdu) Boh odhaľuje, že ľudia sa často skrývajú a pretvarujú a utajujú svoje chyby a slabosti pred druhými ľuďmi, aby ochránili svoju povesť a postavenie. Takíto ľudia sú arogantní, falošní a pokryteckí. Na základe Božích slov som preskúmala svoje správanie a uvedomila som si, že som človekom, ktorého Boh odhalil. Odmalička ma ovládala predstava, že „ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru“, prikladala som svojej pýche a postaveniu v srdciach druhých ľudí veľkú dôležitosť a vždy som chcela, aby o mne ľudia mali dobrú mienku a obraz. Keďže som sa neohrabane vyjadrovala a dospelí ma v detstve často kritizovali, verila som, že je to moja slabosť, a každej situácii, v ktorej som musela rozprávať, som sa preto radšej vyhla. Keď som našla Boha, bratia a sestry ma raz na zhromaždení prerušili počas duchovného spoločenstva, pretože som bľabotala a odbáčala od témy, a ja som sa cítila ponížená. Odvtedy už som na zhromaždeniach nechcela hovoriť v duchovnom spoločenstve a bála som sa rozprávania pred ostatnými. Moje správanie bolo spôsobom, ako sa skryť a prestrojiť a predísť tomu, že druhí uvidia moje chyby a slabiny, aby mnou nepohŕdali, aby si namiesto toho mysleli, že nie som nafúkaná, ale skromná, a aby o mne mali dobrý obraz a mienku. Účelom toho, že sa bratia a sestry zhromažďujú, je duchovné spoločenstvo o tom, ako na základe svojich skúseností chápu Božie slová, a vzájomná pomoc a podpora, no ja som chcela skryť svoje nedostatky a duchovným spoločenstvám o svojom empirickom chápaní som sa preto vyhýbala. Cirkev ma rozvíjala, aby som slúžila ako vedúca tímu, a dala mi možnosť trénovať a ja som aj tak neustále utekala pred povinnosťami a odmietala som ich. Nebola som ich odhodlaná konať ešte ani ako vedúca tímu. Bola som negatívna a pasívna a chcela som odstúpiť a na ochranu svojej pýchy a postavenia som sa neustále vyhýbala svojim povinnostiam a používala svoju zlú kvalitu ako zámienku, aby som túto túžbu po povesti a postavení skryla. Bratia a sestry takto nielenže nespochybňovali moje odmietnutie konať povinnosti, no ešte ma aj vnímali ako rozumného a uvedomelého človeka, ktorý nesúperí o postavenie, a vytvorili si o mne dobrú mienku. Používala som nečestné metódy, aby som ochránila svoju pýchu a postavenie, a tým som aj podvádzala a zavádzala svojich bratov a sestry. Bolo to odo mňa naozaj nečestné!

Vďaka hľadaniu a dôslednému premýšľaniu som si uvedomila, že som v sebe ukrývala ďalší pohľad. Verila som, že iba tí, ktorí sú dobrí rečníci, majú na to, aby boli vodcami a pracovníkmi, a že ak niekto nemá dobrý rečový prejav, tak na túto úlohu nie je stavaný. No bol vlastne tento pohľad správny? Prečítala som si jeden úryvok z Božích slov. „Spomedzi rôznych typov talentovaných ľudí, ktorých som práve spomenul, boli prvým typom tí, ktorí môžu dohliadať na rozličné pracovné úlohy. Prvou požiadavkou je, aby mali schopnosť a kvalitu pochopiť pravdu. To je minimálna požiadavka. Druhou požiadavkou je, aby niesli bremeno – je to nevyhnutné. Niektorí ľudia pochopia pravdu rýchlejšie ako obyčajní ľudia, majú duchovné pochopenie, majú dobrú kvalitu, majú pracovné schopnosti a po určitom období praktizovania sa rozhodne dokážu postaviť na vlastné nohy. Títo ľudia však majú vážny problém – nenesú žiadne bremeno. … Sú aj ľudia, ktorých kvalita je viac než vhodná na nejakú prácu, nanešťastie však jednoducho nenesú bremeno, neradi berú na seba zodpovednosť, nemajú radi problémy a neradi si robia starosti. Sú slepí voči práci, ktorú treba spraviť, a aj keď ju dokážu vidieť, nechcú sa do nej pustiť. Sú ľudia takéhoto typu kandidátmi na povýšenie a kultiváciu? Rozhodne nie; ľudia musia niesť bremeno, aby boli povýšení a kultivovaní. Nesenie bremena možno opísať aj ako zmysel pre zodpovednosť. Mať zmysel pre zodpovednosť súvisí skôr s ľudskou prirodzenosťou; nesenie bremena sa týka jednej z noriem, ktoré Boží dom používa na meranie ľudí. Tí, ktorí nesú bremeno a zároveň majú ďalšie dve veci – schopnosť a kvalitu chápať pravdu a schopnosť pracovať – sú typom ľudí, ktorých možno povyšovať a kultivovať, a tento typ ľudí môže dohliadať na rozličné pracovné úlohy. Toto sú požadované normy pre povýšenie a kultiváciu ľudí, aby sa stali rôznymi typmi vedúcich pracovníkov, a ľudia, ktorí tieto normy spĺňajú, sú kandidátmi na povýšenie a kultiváciu.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (5)) Na základe Božích slov chápem, že to, či je ktosi vodcom a pracovníkom, závisí najmä od jeho ľudskej prirodzenosti a schopnosti pochopiť pravdu. A tiež od toho, či má v práci zmysel pre bremeno a či má zmysel pre zodpovednosť. Keď ľudia, ktorí majú dobrý rečový prejav, v duchovnom spoločenstve hovoria o pravde, aby riešili problémy, dokážu jasne a logicky vyjadriť svoje myšlienky a vedia pochopiť základné veci, čím umožňujú ostatným, aby im okamžite porozumeli. Je to prospešné pre ich plnenie povinností. No ak je istý nadriadený dobrým rečníkom a má dobrú kvalitu a pracovné schopnosti, lenže má aj chabú ľudskú prirodzenosť, túži po pohodlí, nerád pracuje a v povinnostiach mu chýba zmysel pre bremeno a je nezodpovedný, tak je to aj človek, ktorý sa do pozície vodcu a pracovníka nehodí. Mnohí vodcovia a pracovníci boli dobrými rečníkmi s dobrou kvalitou, no boli prepustení, pretože im chýbal zmysel pre bremeno v ich povinnostiach, nekonali skutočnú prácu a vychutnávali si výhody, ktoré sa spájali s ich pozíciami. A naopak, sú aj vodcovia a pracovníci s trochu horším vystupovaním a kvalitou, ktorí však vo svojich povinnostiach majú zmysel pre bremeno a zodpovednosť, svedomito pracujú a pre bratov a sestry dokážu vyriešiť skutočné problémy v ich povinnostiach. Aj takíto vodcovia a pracovníci vedia vykonávať skutočnú prácu a cirkev im poskytuje veľa príležitostí, aby sa cvičili. V minulosti som len preto, že som zlá rečníčka a neviem dobre komunikovať, vymedzovala samu seba ako niekoho, kto sa na vedúcu tímu či nadriadenú nehodí. Bolo to preto, že som nehľadala pravdu. Už som sa ďalej nemohla vymedzovať týmito mylnými názormi.

Od tej chvíle som sa sústreďovala na to, ako sa čo najlepšie zhostiť svojich povinností a snažiť sa naplniť svoj potenciál, a tiež som vedome uvažovala o Božích slovách a venovala pozornosť hľadaniu a praktizovaniu pravdy v situáciách, s ktorými sa stretnem. Keď som do istej miery skutočne chápala Božie slová, praktizovala som písanie článkov so svedectvami. Postupne som sa naučila, ako hovoriť logicky a súvisle a ako svoje myšlienky vyjadrovať tak, aby mi druhí rozumeli, a začala som si osvojovať zručnosti, ktoré si vyžaduje komunikácia. Keď nadišiel čas, aby som na zhromaždeniach vykonala istú prácu, už som sa nebála tak veľmi ako predtým, keď ma moja spoločníčka poprosila, aby som sa ujala vedenia, a tým, že som navyše s každým vedela zhrnúť problémy a odchýlky, som svoje povinnosti zefektívnila. Pri takomto praktizovaní som sa cítila pokojne a uvoľnene a postupne som vystúpila z tieňa svojich pocitov menejcennosti a začala žiariť omnoho viac než predtým. Už som nebola človekom, ktorý sa skrýva v tmavom kúte a bojí sa čokoľvek povedať. Som vďačná za osvietenie a vedenie Božích slov, ktoré mi pomohli postupne vystúpiť z tieňa svojej menejcennosti a nadobudnúť schopnosť konať svoje povinnosti ako stvorená bytosť.