Jedného dňa v decembri 2013 mi zavolala jedna sestra a oznámila mi, že môjho syna odviedla polícia. Keď som to počul, stuhol som a pomyslel som si: „Môj syn ešte neverí v Boha veľmi dlho a chýba mu základ. Len prednedávnom dal výpoveď v práci a začal konať svoju povinnosť. Ako je možné, že ho už zatkli?“ Spomenul som si, ako aj mňa v minulosti zatkli. Polícia používala všetky možné prostriedky mučenia, aby ma prinútila zapredať cirkevných vodcov a peniaze, až som mal pocit, že by bolo lepšie, keby som zomrel. Každý z tých policajtov je krutý a bezohľadný, sú to diabli! Hlboko nenávidia veriacich v Boha; môžu nás beztrestne ubiť na smrť. Obával som sa a pomyslel som si: „Môj syn je ešte mladý a nikdy nezažil takéto utrpenie! Ak nezvládne mučenie a stane sa z neho Judáš, jeho šanca na spásu sa úplne stratí!“ Keď som o tom premýšľal, veľmi ma to znepokojilo. Niekoľko nasledujúcich dní som nemohol jesť a zle som spal. Akoby mi srdce prebodával nôž; mojím jediným želaním bolo môcť trpieť miesto svojho syna. Neustále som sa modlil k Bohu a prosil Ho, aby sa o môjho syna staral a chránil ho. Aj v srdci som sa posťažoval a myslel som si: „Môj syn odišiel z domu, aby konal povinnosť po tom, čo veril v Boha len krátko; prečo sa o neho Boh nepostará a neochráni ho? Ak mu polícia spôsobí ťažké zranenia, čo s ním bude v budúcnosti? A ak ho ubijú na smrť, už ho nikdy neuvidím.“ Čím viac som o tom premýšľal, tým viac som sa hneval a moje srdce upadlo do temnoty. Nedokázal som sa upokojiť, keď som jedol a pil Božie slová, a vo vnútri som dokonca obviňoval vodcov a pracovníkov, že niekoho nepoverili ochranou bezpečného prostredia a spôsobili zatknutie môjho syna. Vtedy som v cirkvi pôsobil ako diakon pre evanjelium a mal som dosť práce, ale nemal som dostatok energie na to, aby som sa práci venoval; myslel som len na svojho syna.

Uprostred bolesti a bezmocnosti som sa nepretržite modlil k Bohu, žiadal som Ho, aby sa staral o môjho syna a chránil ho, aby sa z neho nestal Judáš a nezapredal bratov a sestry. Po modlitbe som si spomenul na Božie slová: „Vo všetkom, čo sa vám stane, či už je to dobré alebo zlé, malo by vám to priniesť osoh. Nemalo by to z teba urobiť negatívne zameraného človeka. Tak či tak, mal by si dokázať všetko zvažovať, kým stojíš na Božej strane. Nemal by si všetko analyzovať alebo skúmať z pohľadu človeka (to by bola odchýlka v tvojej skúsenosti).“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Prísľuby tým, ktorí sú zdokonaľovaní) Všetky veci, ktoré sa nám denne stávajú, či už dobré alebo zlé, ustanovil Boh a všetky obsahujú Božie úmysly. Keď došlo k zatknutiu môjho syna, pozeral som sa na to z telesnej stránky a nechcel som, aby trpel. Preto som mal pocit, že jeho zatknutie je zlá vec, a dokonca som obviňoval Boha, že ho nechráni. Spomenul som si na Jóbovu skúsenosť: Keď Jób prišiel o svoje bohatstvo a majetok a jeho deti postretla pohroma, jeho žena sa mu vysmievala a chcela, aby opustil Boha, avšak Jób svoju ženu pokarhal a povedal: „Hovoríš ako jedna z nerozumných žien. Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?“ (Jób, 2, 10) Jób mal bohabojné srdce; či už sa mu dostalo dobra alebo nepriazne, vždy to vedel od Boha prijať bez toho, aby sa sťažoval alebo hrešil ústami a urážal Ho. Dokázal sa podriadiť Bohu a velebiť Jeho sväté meno. Naproti tomu, keď som sa dozvedel správu, že môjho syna zatkli, ale že nie je v ohrození života, začal som vznášať sťažnosti a dokonca to ovplyvnilo aj moju povinnosť. Moje meno sa ani zďaleka nepriblížilo Jóbovmu; bol som taký ponížený! Modlil som sa k Bohu: „Bože! Môjho syna zatkli, keď konal svoju povinnosť, a ja neviem, ako teraz na tom je. Bojím sa, že sa z neho stane Judáš a v budúcnosti bude potrestaný. Bože! Srdce ma bolí a vyrušuje to môj stav, keď si plním svoju povinnosť. Prosím, veď ma, aby som uvažoval a pochopil svoj problém.“ Po modlitbe som si prečítal Božie slová: „Nedávam ľuďom príležitosť vyjadriť svoje pocity, pretože Ja sám nemám telesné pocity a k tým ľudským som si vypestoval nesmiernu nenávisť. Práve pre pocity medzi ľuďmi som bol odvrhnutý na jednu koľaj, čím som sa v ich očiach stal ‚iným‘; práve pre svoje pocity medzi sebou na Mňa ľudia zabudli; práve pre ľudské pocity sa človek chopí príležitosti, aby pozbieral svoje ‚svedomie‘; práve pre ľudské pocity má vždy odpor k Môjmu napomínaniu; práve pre svoje pocity Ma človek nazýva nečestným a nespravodlivým a tvrdí, že pri zaobchádzaní s vecami nedbám na ľudské pocity. Mám aj Ja na zemi príbuzného? Kto, rovnako ako Ja, stále pracoval dňom i nocou, bez pomyslenia na jedlo či spánok, v záujme celého Môjho plánu riadenia? Ako by sa len človek mohol porovnávať s Bohom? Ako by mohol byť človek v súlade s Bohom?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Slová Boha celému vesmíru, 28. kapitola) „ Ľudstvo žije v stave pocitov, a tak sa Boh nikomu nevyhýba a odhaľuje tajomstvá skryté v srdciach všetkých ľudí. Prečo je pre ľudí také ťažké odstrihnúť sa od svojich pocitov? Presahuje to štandardy svedomia? Môže svedomie plniť Božiu vôľu? Môžu pocity pomôcť ľuďom prekonať nepriazeň osudu? V Božích očiach sú pocity Jeho nepriateľom – nehovorili o tom Božie slová jasne?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výklad záhad „Slová Boha celému vesmíru“, 28. kapitola) Z Božích slov som pochopil, že Boh neznáša, keď ľudia žijú podľa svojich pocitov. Keď ľudia konajú podľa pocitov, myslia len na rodinné väzby a telesné záujmy, a vôbec nehľadajú pravdu ani Boží úmysel. Vo všetkom, čo robia, odolávajú Bohu. Ja som bol presne taký. Keď som sa dozvedel, že môjho syna zatkli, prvé, čo mi napadlo, bolo, že ho polícia určite zbije a prinúti ho, aby zaprel Boha a zapredal cirkevných vodcov a pracovníkov. Pomyslel som si, že keby môj syn nevydržal to mučenie a stal sa Judášom, stratil by šancu dosiahnuť spásu, a nielenže by v budúcnosti nemohol získať požehnania, ale bol by aj potrestaný v pekle. Keďže môj syn bol ešte mladý, tiež som uvažoval, ako by v budúcnosti prežil, keby ho bitka zmrzačila. A ak by ho ubili na smrť, navždy by som svojho syna stratil. Pri pomyslení na tieto vážne následky vzrástli v mojom srdci sťažnosti voči Bohu a obviňoval som Ho, že sa o môjho syna nestará a nechráni ho, dokonca som sa s Ním dohadoval a dožadoval sa Ho. Kam sa podel môj rozum? Kde bola moja ľudská prirodzenosť? Keď som videl, že ľudia, ktorí žili podľa svojich pocitov, mohli kedykoľvek a kdekoľvek odolávať Bohu, dávalo zmysel, prečo nám Boh odhalil, že „sú pocity Jeho nepriateľom“.

Počas môjho hľadania som si prečítal ďalšie Božie slová: „Cesta, po ktorej nás Boh vedie, nie je priama, ale kľukatá a plná výmoľov. Boh navyše hovorí, že čím je na nej viac kameňov, tým viac zjavuje naše milujúce srdcia. Nik z nás však nedokáže takú cestu otvoriť. Mám skúsenosti s kráčaním po mnohých kamenistých, zradných cestách a s veľkým utrpením. Občas som bol taký skľúčený, že som chcel vykríknuť, no po tejto ceste kráčam až do dnešného dňa. Verím, že je to cesta, ktorou Ma vedie Boh, preto znášam všetky muky spôsobené utrpením a pokračujem ďalej. Toto totiž Boh ustanovil, tak kto tomu môže uniknúť? Nežiadam žiadne požehnanie. Žiadam len, aby som dokázal kráčať po ceste, po ktorej by som mal kráčať podľa Božích úmyslov. Nesnažím sa napodobňovať iných a kráčať po ceste, po ktorej kráčajú oni, snažím sa len splniť svoju oddanosť a kráčať až do konca po ceste, ktorá Mi bola určená. Nežiadam iných o pomoc. Ak mám byť úprimný, ani Ja neviem nikomu inému pomôcť. Zdá sa, že som v tejto záležitosti príliš citlivý. Neviem, čo si myslia iní ľudia. Je to preto, lebo som vždy veril, že to, koľko musí jedinec vytrpieť, a vzdialenosť, ktorú musí na svojej ceste prejsť, ustanovil Boh a v skutočnosti nikto nemôže nikomu inému pomôcť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Cesta… (6)) Z Božích slov som pochopil, že to, koľko utrpenia človek znáša a aké okolnosti zažíva počas svojho života, bolo už dávno určené Bohom. Mal by som svojho syna odovzdať Bohu a podriadiť sa Jeho zvrchovanosti a opatreniam. To bol dôvod a praktizovanie, aké som mal mať. Môj syn neveril v Boha dlhý čas a nerozlišoval, keď išlo o podstatu veľkého červeného draka, ktorý nenávidel Boha a pravdu. To, že ho teraz zatkli a mal znášať utrpenie, malo v sebe Božiu dobrú vôľu, a ešte viac to v sebe nieslo ponaučenie, ktoré by sa mal môj syn naučiť. Pomyslel som na to, koľko bratov a sestier veľký červený drak zatkol a prenasledoval. Všetci veľmi trpeli, no tieto skúsenosti im dali pravú vieru v Boha. Uprostred bolesti a nepriazne boli ochotní radšej večne hniť vo väzení, než aby zradili Boha. Zvíťazili nad svojím telom a nad satanom a nakoniec vydali krásne a zvučné svedectvo o Bohu. Spomenul som si aj na svoju vlastnú skúsenosť so zatknutím. Hoci moje telo vtedy trochu trpelo, a hoci som bol pri mučení a trýznení ustráchaný a slabý, keď som sa modlil k Bohu a nechal som sa viesť a usmerňovať Jeho slovami, moja viera v Neho tiež rástla. Vďaka tejto skúsenosti som sa nielen naučil rozoznať podlú podstatu veľkého červeného draka odolávajúcu Bohu, ale získal som aj určité pochopenie Božej všemohúcnosti a zvrchovanosti. S týmto pochopením som bol ochotný odovzdať svojho syna Bohu a nechať Ho všetko ovládať a usporiadať.

O mesiac neskôr sa môj syn vrátil so sinavou tvárou a poklesnutým duchom. Duchovné postavenie môjho syna bolo nízke a neodvážil sa priznať, že verí vo Všemohúceho Boha, takže ho nakoniec prepustili. Prežitie takého zlyhania dalo môjmu synovi niekoľko lekcií a naučil sa lepšie rozlišovať, pokiaľ išlo o veľkého červeného draka. Videl tiež, že jeho duchovné postavenie je nízke a že jeho viera v Boha vôbec nie je rýdza. Po šiestich mesiacoch sa vrátil k svojej službe.

Jedného dňa v októbri roku 2023 mi prišiel list z cirkvi, v ktorom sa písalo, že môjho syna opäť zatkli. V cirkvi môjho syna zatkli viac ako 30 ľudí, medzi nimi vodcov a pracovníkov. Pomyslel som na to, že môj syn už má záznam o zatknutí, a ak by polícia zistila, že vykonáva vodcovské povinnosti, určite by ho prinútili zapredať cirkevné peniaze, vodcov a pracovníkov, ako aj podpísať dokument, v ktorom sa zriekne svojej viery. Nastal čas, keď Boh zjavoval ľudí a triedil ich podľa ich druhu. Keby komunistická strana vymyla synovi mozog alebo keby nevydržal mučenie, zriekol sa viery a zradil Boha, otvoril by si dvere do pekla a stratil by šancu na spásu. Keď som o tom premýšľal, cítil som, akoby mi niečo uviazlo v žalúdku, a začal som sa obávať o synove budúce vyhliadky a osud. Nemal som chuť konať svoju povinnosť. V srdci som sa za svojho syna neustále modlil, žiadal som Boha, aby sa nad mojím synom zmiloval a ochraňoval ho, aby mohol bezpečne prežiť toto ťažké obdobie. Niekoľko bratov a sestier videlo, že mám skleslú náladu a celý deň vzdychám od zúfalstva. V duchovnom spoločenstve so mnou hovorili o Božom úmysle, pričom našli aj mnohé Jeho slová, ktoré mi mali pomôcť. Uvedomil som si, že ma opäť obmedzujú vlastné pocity, a tak som sa modlil k Bohu: „Bože, môjho syna opäť odviedla polícia. Nemôžem to nechať tak a bojím sa o jeho život; prosím, veď ma, aby som hľadal pravdu a nenechal sa v tejto veci obmedzovať.“

Neskôr som si spomenul na Božie duchovné spoločenstvo o tom, aby človek upustil od svojich očakávaní voči svojim deťom. Tie slová som našiel a prečítal som si ich. Všemohúci Boh hovorí: „Keď už pochopili, aký postoj by mali mať k svojim dospelým deťom, mali by rodičia tiež upustiť od svojich očakávaní týkajúcich sa ich dospelých detí? Niektorí nevedomí rodičia nedokážu pochopiť život ani osud, neuznávajú Božiu zvrchovanosť a majú sklon robiť nevedomé veci, keď ide o ich deti. Ich deti sa po osamostatnení napríklad môžu stretnúť s istými mimoriadnymi situáciami, ťažkosťami alebo so závažnými udalosťami; niektorí čelia chorobám, iní sa zapletú do súdnych sporov, ďalší sa rozvedú, iných oklamú a podvedú, niektorých unesú, ublížia im či surovo ich zbijú a niektorí čelia smrti. Niektorí dokonca prepadnú drogovej závislosti a podobne. Čo by mali rodičia v týchto mimoriadnych a významných situáciách robiť? Aká je typická reakcia väčšiny rodičov? Robia to, čo by mali robiť ako stvorené bytosti s identitou rodičov? Keď sa rodičia dozvedia takúto správu, veľmi zriedkavo reagujú tak, ako keby sa to stalo niekomu cudziemu. Väčšina rodičov prebdie celú noc, až im zošedivejú vlasy, po nociach nespia, cez deň nemajú chuť do jedla, od premýšľania im ide hlava prasknúť a niektorí dokonca horko plačú, až majú červené oči a už viac nedokážu roniť slzy. Úpenlivo sa modlia k Bohu, aby vzal do úvahy ich vlastnú vieru a ochránil ich deti, preukázal im priazeň a požehnal ich, prejavil milosrdenstvo a ušetril ich životy. Ako rodičia v takejto situácii odhaľujú svoje ľudské slabosti, zraniteľné stránky a pocity voči svojim deťom. Čo sa ešte zjavuje? Ich vzdorovitosť voči Bohu. Zaprisahávajú Boha a modlia sa k Nemu, úpenlivo Ho žiadajú, aby ochránil ich deti pred katastrofou. Aj keď k nešťastiu dôjde, modlia sa, aby ich deti nezomreli, aby dokázali uniknúť nebezpečenstvu, neublížili im zlí ľudia, aby sa ich choroby nezhoršili, ale zlepšili, a tak ďalej. Za čo sa v skutočnosti modlia? (Bože, týmito modlitbami kladú Bohu požiadavky s podtónom sťažnosti.) V jednom ohľade sú so súžením svojich detí mimoriadne nespokojní a sťažujú sa, že Boh nemal dopustiť, aby sa ich deťom stali takéto veci. Ich nespokojnosť sa mieša so sťažovaním a prosia Boha, aby si to rozmyslel, aby takto nekonal, aby ich deti vyslobodil z nebezpečenstva, udržal ich v bezpečí, vyliečil ich z choroby, pomohol im vyhnúť sa súdnym sporom, odvrátil katastrofu, keď vznikne, a tak ďalej – skrátka, aby všetko prebehlo hladko. Tým, že sa takto modlia, sa na jednej strane Bohu sťažujú a na druhej strane na Neho kladú požiadavky. Nie je to prejav vzdorovitosti? (Je.) Nepriamo hovoria, že to, čo Boh robí, nie je správne alebo dobré, a že by nemal takto konať. Keďže ide o ich deti a oni sú veriaci, myslia si, že Boh by nemal dovoliť, aby sa takéto veci ich deťom stali. Ich deti sú iné ako ostatné deti; mali by od Boha dostávať prednostné požehnania. Na základe ich viery v Boha by mal ich deti požehnať, a ak to neurobí, trápia sa, plačú, dostávajú záchvaty hnevu a Boha už nechcú nasledovať. Ak ich dieťa zomrie, majú pocit, že ani oni nemôžu ďalej žiť. Je to postoj, ktorý majú na mysli? (Áno.) Nie je to forma protestu proti Bohu? (Áno.) Je to protest proti Bohu. … Keď Boh ovláda alebo riadi osud niekoho iného, myslíš si, že je to v poriadku, pokiaľ to nemá nič spoločné s tebou. No myslíš si, že by nemal byť schopný riadiť osud tvojich detí? V Božích očiach je celé ľudstvo pod Božou zvrchovanosťou a nikto nemôže uniknúť zvrchovanosti a opatreniam, ktoré určili Božie ruky. Prečo by tvoje deti mali byť výnimkou? Božiu zvrchovanosť ustanovuje a plánuje Boh. Je v poriadku, že ju chceš zmeniť? (Nie, nie je.) Nie je to v poriadku. Ľudia preto nesmú robiť hlúpe alebo nerozumné veci. Všetko, čo Boh robí, je založené na príčinách a dôsledkoch z predchádzajúcich životov – čo to má spoločné s tebou? Ak odolávaš Božej zvrchovanosti, čaká ťa smrť. Ak nechceš, aby tvoje deti zažili tieto veci, pramení to z náklonnosti, nie zo spravodlivosti, z milosrdenstva alebo láskavosti – je to len dôsledok tvojej náklonnosti. … Skutočný vzťah medzi ľuďmi nie je založený na telesných a pokrvných zväzkoch, ale je to vzťah medzi dvomi živými bytosťami, ktoré stvoril Boh. V takomto vzťahu neexistujú žiadne telesné ani pokrvné zväzky; je to len vzťah medzi dvomi samostatnými živými bytosťami. Ak o tom premýšľate z tohto uhla pohľadu, keď vaše deti nešťastne ochorejú alebo sú ohrozené na živote, mali by ste sa ako rodičia k týmto záležitostiam postaviť správne. Nemali by ste sa pre nešťastie alebo smrť svojich detí vzdávať času, ktorý vám zostáva, cesty, po ktorej by ste mali kráčať, ani zodpovednosti a povinností, ktoré by ste mali plniť – mali by ste sa k tejto záležitosti postaviť správne. Ak sú tvoje myšlienky a názory správne a dokážeš vidieť skrz tieto veci, potom budeš schopný rýchlo prekonať zúfalstvo, smútok a túžbu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Pri čítaní Božích slov som pochopil, že ľudia sú pôvodne nezávislé živé bytosti bez vzájomných vzťahov. Až keď sa duša prevtelí a vstúpi do hmotného sveta, majú ľudia rodiny, manželov a manželky, otcov a synov, matky a dcéry a ďalšie podobné vzťahy. Keď však hovoríme o podstate človeka, pôvodne medzi sebou nemajú žiadne vzťahy. Ľudia však takéto záležitosti nedokážu jasne vidieť, nad všetko kladú telesné príbuzenské väzby a pokrvné vzťahy. Keď ich deti postihne nešťastie a choroba alebo keď je život ich detí v ohrození, rodičia žijú vo svojich pocitoch a prežívajú takú bolesť, že by dokonca chceli byť mŕtvi. Akou cestou sa ľudia vydajú a aké utrpenie počas svojho života znášajú bolo v skutočnosti už dávno určené Bohom a rodičia o tom nemôžu rozhodovať. Vezmite si napríklad mojich susedov. Tento manželský pár žil celý život skromne a všetky svoje ťažko zarobené peniaze míňal na svoju dcéru. Poslali ju do elitnej školy a poskytli jej to najlepšie vzdelanie v nádeji, že v budúcnosti bude mať stabilné zamestnanie a finančné zabezpečenie. Ich dcéra však nenasledovala správnu cestu a už od mlada začala brať drogy. Nakoniec ju zatkli za obchodovanie s drogami a odsúdili na 13 rokov väzenia. Jej rodičia sa prakticky pomiatli. Spomenul som si aj na jednu mladú sestru, ktorej rodičia dlhé roky pracovali mimo domova a zverili ju do starostlivosti strýkovi. Jej rodičia nikdy nevenovali pozornosť jej štúdiu, ale nakoniec sa dostala na univerzitu a nasledovala svoju tetu a strýka vo viere v Boha. Teraz si táto sestra plní svoju povinnosť a nasleduje správnu životnú cestu. Cesta, ktorou sa ľudia vydajú, vôbec nesúvisí s tým, ako ich vychovávajú a vzdelávajú ich rodičia, a nie je to niečo, čo by ich rodičia mohli zmeniť. Ja som však tieto veci nevidel jasne, stále som sa obával o synove budúce vyhliadky a osud a nedokázal som normálne konať svoju povinnosť; dokonca to vyrušilo aj moje jedenie a pitie Božích slov. Netúžil som po ničom inom, len trpieť namiesto svojho syna. Dokonca som Boha žiadal, aby ho chránil pred krutosťou tých diablov a postaral sa, aby bezpečne prešiel týmto ťažkým obdobím. Mal som aspoň kúsok rozumu? Ak sa nad tým zamyslím dôkladnejšie – keď môjho syna zatkli prvýkrát, mal nízke duchovné postavenie a neodvážil sa priznať, že verí v Boha; nemal žiadne svedectvo. O 10 rokov neskôr ho zatkli znova a Boh to určite dovolil. Dával môjmu synovi šancu na pokánie; skúšal ho. Ak by môj syn dokázal zvíťaziť nad prekážkami vplyvu temnoty veľkého červeného draka, riskovať svoj život, aby si pevne stál za svojím svedectvom o Bohu, potom jeho zatknutie tentoraz malo hlboký význam a bol by to spôsob, ako ho zdokonaliť. Ja som však konal na základe svojich pocitov a nehľadal som Boží úmysel, v domnení, že pohodlné prostredie, v ktorom telo môjho syna netrpí, je pre neho prospešné. Môj pohľad na vec vôbec nebol v súlade s Božím úmyslom; bol naozaj absurdný! Či si môj syn tentoraz dokázal stáť za svojím svedectvom alebo nie, záviselo od jeho podstaty, od toho, o čo zvyčajne usiloval, a od cesty, po ktorej kráčal. Nemal som sa príliš obávať o synove budúce vyhliadky a osud, zájsť tak ďaleko, aby som obviňoval Boha a sťažoval sa na bratov a sestry. Keď som to pochopil, môjmu srdcu sa trochu uľavilo.

Počas svojho hľadania som si prečítal ďalšie Božie slová: „Zodpovednosť rodičov v živote ich detí spočíva okrem ich narodenia a výchovy len v tom, že im poskytnú formálne prostredie, v ktorom budú vyrastať, pretože na osud človeka nemá vplyv nič okrem predurčenia Stvoriteľa. Nikto nemôže kontrolovať, aká budúcnosť ho čaká. Je to predurčené dávno dopredu a ani rodičia nemôžu zmeniť osud svojho dieťaťa. Pokiaľ ide o osud, každý je nezávislý a každý má svoj vlastný osud. Rodičia teda nemôžu odvrátiť osud dieťaťa ani mať najmenší vplyv na to, akú úlohu v živote zohrá. Dalo by sa povedať, že rodina, do ktorej sa človek narodí, a prostredie, v ktorom vyrastá, nie sú ničím iným ako predpokladmi na naplnenie jeho životného poslania. V žiadnom prípade neurčujú životný osud človeka ani druh osudu, v rámci ktorého človek napĺňa svoje poslanie. A tak žiadni rodičia nemôžu svojmu dieťaťu pomôcť pri uskutočňovaní jeho životného poslania a rovnako ani príbuzní mu nemôžu pomôcť prevziať jeho životnú úlohu. To, ako človek naplní svoje poslanie a v akom životnom prostredí bude svoju úlohu vykonávať, je určené výhradne jeho životným osudom. Inak povedané, žiadne iné objektívne podmienky nemôžu ovplyvniť poslanie človeka, ktoré predurčil Stvoriteľ. Všetci ľudia dozrievajú v konkrétnom prostredí, v ktorom vyrastajú. Potom sa postupne, krok za krokom, vydávajú na svoje vlastné životné cesty a napĺňajú osudy, ktoré im naplánoval Stvoriteľ. Prirodzene, nedobrovoľne vstupujú do obrovského mora ľudí a zaujímajú svoje vlastné životné pozície, kde začínajú plniť svoje povinnosti ako stvorené bytosti v záujme Stvoriteľovho predurčenia a Jeho zvrchovanosti.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Boh zreteľne hovoril o zodpovednosti rodičov voči svojim deťom. Ako rodič je mojou zodpovednosťou vychovať syna do dospelosti, zabezpečiť, aby rástol zdravým spôsobom, priviesť ho pred Boha, povedať mu, že jeho život pochádza od Boha, a priviesť ho k tomu, aby veril v Boha a kráčal po správnej ceste. To sú moje povinnosti a záväzky ako rodiča. Ale či si môj syn po zatknutí bude pevne stáť za svojím svedectvom a či jeho budúcim výsledkom a konečným osudom bude získanie požehnaní alebo potrestanie, to nie sú veci, ktoré môžem zmeniť. Ako stvorená bytosť by som mal prijať Božiu zvrchovanosť a opatrenia a podriadiť sa im s rozumom. Len to je v zhode s Božím úmyslom. Keď som to pochopil, moje srdce sa úplne uvoľnilo. Bez ohľadu na to, či môj syn obstál vo svojom svedectve a či sa mu v budúcnosti dostane požehnaní alebo nepriazne, bol som ochotný to prijať a podriadiť sa tomu.

Teraz, keď myslím na svojho syna, hoci sa stále trochu obávam, neovplyvňuje to môj stav a môžem si normálne konať svoju povinnosť. Zo srdca ďakujem Bohu!