Koncom roka 2022 som začala konať povinnosť ako kazateľka a prevzala zodpovednosť za dohľad nad prácou niekoľkých cirkví. Jedného dňa mi prišiel list od vyššie postavenej vodkyne, v ktorom sa písalo, že stavy dvoch vodkýň v jednej z cirkví sú chabé, a tiež to, že to už stihlo vo viacerých smeroch ovplyvniť cirkevnú prácu. Požiadala ma, aby som tam rýchlo zašla, pochopila situáciu a vyriešila ju duchovným spoločenstvom. Pomyslela som si: „Táto cirkev si nedávno prešla sériou zatknutí od Komunistickej strany. Bezpečnosť mnohých bratov a sestier je ohrozená, a tak nemôžu normálne konať svoje povinnosti. Je pochopiteľné, že tie dve vodkyne sú v dôsledku tejto ťažkosti trochu negatívne. Ak nájdem nejaké Božie slová a prihovorím sa im v duchovnom spoločenstve, tento problém by som mala vedieť vyriešiť.“ Keď som tie dve vodkyne zbadala, boli v hrozných stavoch. Tvrdili, že za nedostatok výsledkov v rôznych smeroch cirkevnej práce môže ich neschopnosť vykonávať skutočnú prácu a že sú také negatívne, až si prajú odstúpiť. Ihneď som sa im prihovorila v duchovnom spoločenstve a povedala: „To Boh povoľuje toto prostredie. Nemôžeme uviaznuť v stave negativity. Najdôležitejšie je teraz to, ako môžeme spolupracovať, aby sme na seba vzali svoje povinnosti a nezdržovali prácu cirkvi.“ Obe sestry však bez ohľadu na to, ako som sa im v duchovnom spoločenstve prihovárala, ostávali uväznené vo svojich negatívnych stavoch a tvrdili, že majú chabé kvality, neusilujú sa o pravdu a nemôžu pracovať ako vodkyne. Stojac pred tou situáciou som si pomyslela: „Prečo mám také nešťastie? Sotva som začala byť kazateľkou a už ma priradili do tejto cirkvi, kde sú vodkyne príliš negatívne na to, aby prevzali zodpovednosť. Neznamená to, že všetka práca spadne na moje plecia?“ V tom čase som v duchovnom spoločenstve dohovárala vodkyniam, aby som vyriešila ich stavy, a súbežne navštevovala rôzne zhromaždenia s cieľom vykonať nejakú prácu. Práca ma každý deň zahlcovala až do vyčerpania. Jedna z vodkýň neskôr odstúpila a druhú zradil judáš, takže sa na istý čas musela skrývať, aby sa vyhla zatknutiu, a preto nemohla vychádzať von, aby konala povinnosť. Pri tej správe som sa nemohla ubrániť hlasnému povzdychu a pomyslela si: „Táto cirkev má toľko problémov. Tie dve vodkyne nedokážu ani len konať svoje povinnosti. Všetka práca tak pripadne iba mne. Ako dlho ma to všetko bude zamestnávať?“ V tých dňoch som bola ako na bežiacom páse – neschopná zastaviť sa. Niekedy som sa počas dňa stretla s bratmi a sestrami, aby som porozumela ich práci, a keď som sa večer vrátila, čakala tam kôpka listov, na ktoré som musela odpovedať. Každý deň som pracovala do neskorej noci a aj tak som nezvládala dokončiť všetky úlohy. Čeliac tomuto radu problémov a ťažkostí som vyhorela a mentálne aj fyzicky som bola na pokraji síl. Cítila som sa, akoby mi v hrudi uviazol kameň, ktorý mi bránil dýchať. Pomyslela som si: „Od môjho umiestnenia do tejto cirkvi ma postretol celý rad nepriaznivých udalostí. Nové problémy sa objavujú ešte skôr, než sa vyriešia staré, a teraz tu ešte aj chýba cirkevný vodca. Som ako osamelá veliteľka, ktorá sa o veciach nemá s kým poradiť a musí všetko zvládnuť sama, zatiaľ čo druhý kazateľ zodpovedá za cirkvi s troma vodcami. Aj keď je úloh veľa, každý z nich spraví kúsok, takže nie je taký vyčerpaný ako ja. Prečo má také šťastie? A prečo mňa umiestnili do cirkvi, ako je táto? Mám takú smolu!“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac krivdy som cítila a nemohla som sa zbaviť pocitu, že som v umiestnení do tejto cirkvi mala smolu. Napriek tomu, že sa zdalo, že každý deň normálne konám svoju povinnosť, som sa cítila sklesnuto a dokonca som chcela z tohto prostredia uniknúť.

Jedného dňa som si v tomto nesprávnom stave skľúčenosti a odporu pozrela video so svedectvom a úryvkom Božích slov, ktorý ma hlboko dojal. Všemohúci Boh hovorí: „Aký problém majú ľudia, ktorí si vždy myslia, že majú smolu? Vždy používajú normu šťastia, aby zmerali, či sú ich činy správne alebo nesprávne, a aby zvážili cestu, ktorou by sa mali vydať, veci, ktoré by mali zažiť, a všetky problémy, ktorým čelia. Je to správne alebo nesprávne? (Nesprávne.) Opisujú zlé veci ako smoliarske a dobré veci ako šťastné alebo výhodné. Je táto perspektíva správna alebo nesprávna? (Nesprávna.) Meranie vecí z tejto perspektívy je nesprávne. Je to extrémna a nesprávna metóda a norma na meranie vecí. Tento druh metódy často vedie ľudí k tomu, že upadajú do skľúčenosti, a často spôsobuje, že sa cítia nepokojne, že sa im nikdy nič nedarí a že nikdy nedostanú to, čo chcú, čo nakoniec vedie k tomu, že sa cítia neustále úzkostliví, podráždení a nepokojní. Keď tieto negatívne emócie zostanú nevyriešené, títo ľudia neustále upadajú do skľúčenosti a majú pocit, že Boh im nie je naklonený. Myslia si, že Boh zaobchádza s druhými s milosťou, ale nie s nimi, a že Boh sa stará o druhých, ale nie o nich. ‚Prečo sa vždy cítim nepríjemne a úzkostlivo? Prečo sa mi vždy dejú zlé veci? Prečo ku mne nikdy neprichádzajú dobré veci? Keby len raz – to je všetko, o čo žiadam!‘ Keď sa na veci pozeráš týmto chybným spôsobom myslenia a pohľadom, spadneš do pasce šťastia a smoly. Keď budeš stále padať do tejto pasce, budeš sa neustále cítiť skľúčený. Uprostred tejto skľúčenosti budeš obzvlášť citlivý na to, či sú veci, ktoré ťa postihnú, šťastné alebo smoliarske. Keď sa to stane, dokazuje to, že táto perspektíva a idea o šťastí a smole ťa ovládla. Keď ťa ovláda táto perspektíva, tvoje názory a postoj k ľuďom, udalostiam a veciam už nie sú v rozsahu svedomia a rozumu normálnej ľudskej prirodzenosti, ale spadli do akéhosi extrému. Keď spadneš do tohto extrému, nedokážeš sa vymaniť zo skľúčenosti. Budeš sa znovu a znovu cítiť skľúčený, a hoci sa normálne necítiš skľúčený, len čo sa niečo pokazí, len čo budeš mať pocit, že sa stalo niečo nešťastné, okamžite upadneš do skľúčenosti. Táto skľúčenosť ovplyvní tvoje normálne rozhodovanie a úsudok, ba dokonca aj tvoje šťastie, hnev, smútok a radosť. Keď to ovplyvní tvoje šťastie, hnev, smútok a radosť, naruší a zničí to výkon tvojej povinnosti, ako aj tvoju vôľu a túžbu nasledovať Boha. Keď sa tieto pozitívne veci zničia, tých niekoľko právd, ktoré si pochopil, sa rozplynie a nebudú ti vôbec na nič.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Božie slová presne odhalili môj stav. Vykonávať povinnosť hladko a bez ťažkostí a docieliť, že sa všetko vyvíja dobre, v mojich očiach znamenalo mať šťastie. Keď som vo svojej povinnosti narazila na určité problémy, mala som pocit, že mám nešťastie a smolu, a razom som prepadla skormútenej nálade. Keď som napríklad prišla do tejto cirkvi a videla, že obe vodkyne sú také negatívne, až si prajú odstúpiť, a v cirkevnej práci došlo k celému radu ťažkostí a problémov, tak som to od Boha neprijala, nehľadala Jeho úmysel a nemyslela na to, ako všetku svoju energiu vložiť do zvládania práce. Namiesto toho som upadla do skormútenosti a skutočnosť, že ma postretli tieto ťažkosti, som pokladala za smolu. Najmä keď neskôr ani jedna z vodkýň nemohla vykonávať prácu a ja som si spomenula na oblasť, na ktorú dohliadal druhý kazateľ, kde nechýbal ani jeden vodca či pracovník a práca prebiehala hladko, tak som mu obzvlášť závidela a myslela, že má šťastie, zatiaľ čo ja mám smolu a postretá ma všetko zlé. Keď som na veci nazerala z tejto nesprávnej perspektívy, len som ďalej upadala do skormútenosti a odporu, v povinnosti ma opustila všetka energia a ešte som aj chcela uniknúť z tohto prostredia. V skutočnosti však všetky prostredia, ktorým čelím, stanovuje Boh. Je Jeho úmyslom, aby som hľadala pravdu, spoliehala sa na Neho a toto prostredie zažívala praktickým spôsobom. Dokonca aj keď sa vyskytnú ťažkosti, stále by som sa k Nemu mala modliť a hľadať pravdu, aby som ich vyriešila a vziať na seba všetky povinnosti, ktoré zvládnem. Ja som však na to, ako zažívať Božie dielo a porozumieť Jeho zvrchovanosti a ovládaniu v takomto prostredí ani nepomyslela. Keď som čelila neuspokojivým veciam, myslela som si, že mám nešťastie a smolu, žila som v skormútenej nálade a odolávala Božej zvrchovanosti. Ako by som sa takto mohla poučiť? Ako by som mohla porozumieť Božím skutkom? Nemohla som sa ubrániť myšlienke na tých, ktorí neveria v Boha. Pri stretnutí s rôznymi situáciami veci od Boha nikdy neprijmú, nepodriaďujú sa Jeho zvrchovanosti a ovládaniu a z toho, že im veci nie sú po chuti, vinia všetkých len nie seba. Celé svoje životy prežijú bez toho, aby poznali Boha. A ja? Hoci som v Neho verila a tvrdila, že má nad všetkým zvrchovanosť, stále som všetko súdila v súlade s pohľadmi nevercov. Nesprávala som sa teda ako úplný neverec?

Prečítala som si ďalšie Božie slová, ktoré hovoria: „Títo ľudia, ktorí sa vždy zaujímajú o to, či majú šťastie alebo smolu – je spôsob, akým sa pozerajú na veci, správny? Existuje šťastie alebo smola? (Nie.) Aký je základ pre tvrdenie, že neexistujú? (Ľudia, s ktorými sa stretávame, a veci, ktoré sa nám dejú každý deň, sú určené Božou zvrchovanosťou a opatreniami. Neexistuje nič také ako šťastie alebo smola; všetko sa deje z nutnosti a je za tým zmysel.) Je to správne? (Je.) Tento názor je správny a je to teoretický základ pre tvrdenie, že šťastie neexistuje. Čokoľvek sa ti stane, či už dobré alebo zlé, je to úplne normálne, rovnako ako počasie počas štyroch ročných období – každý deň nemôže byť slnečný. Nemôžeš povedať, že slnečné dni zariadil Boh, kým zamračené dni, dážď, vietor a búrky nezariadil. Všetko je určené Božou zvrchovanosťou a opatreniami a je vytvorené prírodným prostredím. Toto prírodné prostredie vzniká podľa zákonov a pravidiel, ktoré zariadil a ustanovil Boh. To všetko je potrebné a nevyhnutné, takže bez ohľadu na počasie to vytvárajú a spôsobujú prírodné zákony. Nie je v tom nič dobré ani zlé – iba pocity, ktoré to vyvoláva v ľuďoch, sú dobré alebo zlé. … Faktom je, že to, či niečo v človeku vyvoláva dobrý alebo zlý pocit, je založené skôr na jeho vlastných sebeckých motívoch, túžbach a vlastnom záujme než na podstate samotnej veci. Takže základ, podľa ktorého ľudia posudzujú, či je niečo dobré alebo zlé, je nepresný. Keďže základ je nepresný, konečné závery, ktoré vyvodzujú, sú tiež nepresné. Keď sa vrátime k téme šťastia a smoly, teraz už každý vie, že toto príslovie o šťastí neobstojí a že nie je ani dobré, ani zlé. Ľudia, udalosti a veci, s ktorými sa stretávaš, či už sú dobré alebo zlé, sú všetky určené Božou zvrchovanosťou a opatreniami, takže by si im mal čeliť správne. Prijmi od Boha to dobré a prijmi od Boha aj to zlé. Nehovor, že máš šťastie, keď sa stane niečo dobré, a že máš smolu, keď sa stane niečo zlé. Dá sa povedať len toľko, že ľudia sa môžu zo všetkých týchto vecí poučiť a nemali by ich odmietať ani sa im vyhýbať. Ďakuj Bohu za dobré veci, ale ďakuj Bohu aj za zlé veci, pretože všetky zariadil On. Dobrí ľudia, udalosti, veci a prostredia poskytujú ponaučenia, ktoré si treba vziať, ale ešte viac sa dá naučiť od zlých ľudí a zo zlých udalostí, vecí a prostredí. To všetko sú skúsenosti a epizódy, ktoré by mali byť súčasťou života človeka. Ľudia by nemali používať ideu šťastia na ich meranie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) „Ak sa vzdáš idey o tom, aké máš šťastie alebo smolu, a budeš k týmto veciam pristupovať pokojne a správne, zistíš, že väčšina vecí nie je taká nepriaznivá ani náročná na riešenie. Keď sa vzdáš svojich ambícií a túžob, keď prestaneš odmietať alebo sa vyhýbať každému nešťastiu, ktoré ťa postihne, a prestaneš tieto veci merať podľa toho, aké máš šťastie alebo smolu, mnohé z tých vecí, ktoré si kedysi vnímal ako nešťastné a zlé, začneš teraz považovať za dobré – zlé veci sa zmenia na dobré. Tvoje zmýšľanie a spôsob, akým sa na veci pozeráš, sa zmenia, čo ti umožní vnímať svoje životné skúsenosti inak a zároveň získať iné odmeny. Je to výnimočná skúsenosť, ktorá ti prinesie nepredstaviteľné odmeny. Je to dobrá vec, nie zlá vec.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Božie slová ma osvietili. V skutočnosti neexistuje nič také ako šťastie či smola. Všetko, čo sa mi stane, bez ohľadu na to, či to je navonok v zhode s mojimi predstavami, ovláda Boh a musí sa to stať. V mojom živote je to zároveň nevyhnutná skúsenosť. Boh tieto veci zariaďuje, aby som sa z nich poučila. Pokiaľ sa zameriam na hľadanie pravdy, niečo tým získam a to, čo sa ľuďom zdá zlé, sa môže premeniť na niečo dobré. Napríklad keď Jób čelil pokušeniam satana, prišiel o svoje veľké bohatstvo, jeho deti boli umliaždené na smrť a on sám skončil pokrytý vredmi. Rad udalostí, ktoré Jóba postretli, sa z pohľadu človeka javí ako nešťastie a smola. No z pohľadu Boha mu Boh umožnil čeliť pokušeniam, aby mu dal príležitosť svedčiť o Ňom. Dokázal tak satanovi, že Jób je spravodlivý človek, ktorý sa bojí Boha a vyhýba zlu, čím zabránil tomu, aby ho satan ďalej obviňoval a napádal. Jób si so svojou vierou a bázňou pred Bohom počas týchto skúšok pevne stál za svojím svedectvom a získal Božie schválenie. Bola to taká zmysluplná vec! Na Jóbovej skúsenosti môžeme vidieť, že neexistuje nič také ako šťastie či smola a že čokoľvek, čo sa deje, je výsledkom Božej zvrchovanosti a ovládania a slúži na to, aby sme sa z toho v rôznych prostrediach poučili. Ja som však Božiu zvrchovanosť neuznávala a všetko, čo sa mi stávalo, som merala na základe šťastia. Dôvodom bolo, že som brala priveľký ohľad na svoje telo a svoje povinnosti som vždy chcela konať tak, aby prebiehali hladko a moje telo netrpelo. Pokiaľ to prospievalo môjmu telu a nemusela som trpieť, mala som pocit, že mám šťastie, a opačne – ak ma postretli ťažkosti a problémy a musela som trpieť a platiť cenu, mala som pocit, že mám smolu, a v duchu som sa často sťažovala. Môj pohľad na súdenie vecí bol príliš skreslený! Rad problémov a ťažkostí, pred ktorými som teraz stála, sa na prvý pohľad zdal nepriaznivý, no Boh tieto ťažkosti využil, aby ma naučil spoliehať sa na Neho, hľadať pravdu, vzdorovať svojmu telu a vziať si isté ponaučenie. Keď som predtým konala povinnosť v pohodlnom prostredí a každý deň len opakovala ten istý postup, tak to navonok vyzeralo jednoducho, no získala som tým veľmi málo. Nerozumela som mnohým pravdám-princípom a v živote som napredovala pomaly, zatiaľ čo moje terajšie prostredie môjmu životu prospievalo. Po tom, čo som porozumela Božiemu úmyslu, sa mi značne uľavilo a už som viac nežila v skormútenosti a odolávaní. Bola som ochotná podriadiť sa prostrediam, ktoré pre mňa Boh pripravil, a praktickým spôsobom zažívať Jeho dielo. Potom som začala poctivo konať svoju povinnosť a vykonávať prácu v súlade s požiadavkami Božieho domu. Po určitom čase sa časť cirkevnej práce postupne začala opäť zlepšovať. Už som sa lepšie poznala s personálom a vyznala v rôznych oblastiach práce a princípy práce som chápala lepšie ako predtým, čo mi dodalo isté sebavedomie. Až vtedy som na vlastnej koži zažila, s akou premyslenosťou Boh pripravuje tieto prostredia. Videla som, že keď ľudí, udalosti a veci vôkol seba nesúdim z pohľadu šťastia alebo smoly, prijímam všetko, čo mi Boh dá, a hľadám pravdu, vo svojej povinnosti sa necítim unavená. Naopak, cítila som sa naplnená a pokojná.

Po jednom zhromaždení ma vodkyňa poverila úlohou v jednej cirkvi. Pôvodne som ju plánovala dokončiť za jeden deň a pokračovať vykonávaním práce v inej cirkvi, no len čo som tam dorazila, cirkevný nadriadený mi nečakane nervózne oznámil: „Niečo sa stalo. Mnoho bratov a sestier včera zatkli.“ Keď som si jeho správu vypočula, uvedomila som si, že takmer všetci zatknutí patrili medzi vodcov a pracovníkov a akékoľvek normálne vykonávanie cirkevnej práce tak teraz bude takmer nemožné. Cirkevní vodcovia sa pre svoje kontakty s týmito ľuďmi navyše museli skrývať a nemohli vychádzať a konať svoje povinnosti. Onedlho nato mi prišiel list od vyššie postavenej vodkyne a v ňom pokyn, aby som dočasne ostala v tejto cirkvi a postarala sa o následky zatýkania. Spočiatku som to od Boha dokázala prijať a podriadiť sa. Bezpečnosť rôznych hosťovských rodín aj bratov a sestier bola v tom čase v ohrození a bolo potrebné zvládnuť mnoho cirkevných úloh. Celý deň som mala plné ruky práce, a keď som sa večer vrátila k svojim hostiteľom, musela som odpovedať na listy z iných cirkví. Pomaly každý večer som musela ponocovať. No drsné bolo aj naše prostredie. Takmer každý deň som dostávala listy, v ktorých sa písalo o zatknutiach ďalších bratov a sestier. Zakaždým, keď som vyšla von, srdce som mala až v žalúdku a nevedela som, či sa aj tentoraz bezpečne vrátim. Po istom čase som sa cítila fyzicky aj psychicky vyčerpaná. Keď som videla, že dve vodkyne v mojom okolí len odpovedajú na listy a pracujú z domu, zatiaľ čo ja pobehujem hore-dole, neustále sa presúvam ako na bežiacom páse, mám toho viac, než dokážem stihnúť, a nervy mám napäté ako struny, pomyslela som si: „Vykonávajú také ľahké povinnosti. Nemusia sa strachovať ani nikam stále chodiť. Nie ako ja, čo nemám ani len šancu si oddýchnuť. Prečo mi zakaždým prischne zaoberanie sa zatknutiami v cirkvi? Mám takú smolu! Prečo sa mi tieto veci stávajú jedna za druhou?“ Aj keď som sa neodvážila otvorene sťažovať, v hĺbke duše som tomu veľmi odolávala a pri konaní povinnosti som bola stále rezignovaná a neochotná. Kým som zotrvávala v tomto nesprávnom stave, nemohla som sa ubrániť spomienke na svoje predošlé skúsenosti a matne som si uvedomovala, že pre mňa toto prostredie pripravil Boh, aby som sa z neho mohla poučiť. Modlila som sa k Bohu: „Ó, Bože, keď sa mi niečo stane, mimovoľne sa na to stále pozerám z pohľadu šťastia a smoly a večne mám pocit, že sa to stalo, pretože mám nešťastie a smolu. Nedokážem skutočne porozumieť Tvojmu úmyslu. Ó, Bože, osvieť ma, prosím, a veď ma, aby som sa mohla naučiť, ako zažívať toto prostredie.“

Potom som vedome vyhľadávala Božie slová, aby som si ich prečítala. Chcela som pochopiť, čo presne je zlé na mojom ustavičnom úsilí o šťastie. Prečítala som si tento úryvok Božích slov: „Aké sú myšlienky a perspektívy ľudí, ktorí používajú šťastie na meranie toho, či sú veci dobré alebo zlé? Čo je podstatou týchto ľudí? Prečo venujú toľko pozornosti šťastiu a smole? Dúfajú ľudia, ktorí kladú veľký dôraz na šťastie, že budú mať veľa šťastia, alebo dúfajú, že budú mať smolu? (Dúfajú, že budú mať veľa šťastia.) Presne tak. V skutočnosti sa usilujú o to, aby mali veľa šťastia a aby sa im diali dobré veci, ktoré len využívajú a profitujú z nich. Nestarajú sa o to, ako veľmi trpia druhí, ani koľko útrap a ťažkostí musia iní znášať. Nechcú, aby sa im stalo niečo, čo vnímajú ako nešťastné. Inými slovami, nechcú, aby sa im stali nejaké zlé veci: žiadne neúspechy, žiadne zlyhania ani nepríjemnosti, žiadne orezávanie, žiadna strata vecí, žiadne znevýhodnenie a žiadne oklamanie. Ak sa niečo z toho stane, považujú to za smolu. Bez ohľadu na to, kto to zariadi, ak sa stanú zlé veci, je to smola. Dúfajú, že všetky dobré veci – od povýšenia, vyčnievania z davu a získavania výhod na úkor iných, až po profitovanie z niečoho, zarobenie veľkého množstva peňazí alebo získanie vysokej funkcie – sa stanú im, a myslia si, že je to šťastie. Vždy merajú ľudí, udalosti a veci, s ktorými sa stretávajú, na základe šťastia. Usilujú sa o šťastie, nie o smolu. Len čo sa pokazí čo i len najmenšia vec, rozčúlia sa, sú podráždení a nespokojní. Otvorene povedané, tieto typy ľudí sú sebecké. Usilujú sa získať prospech na úkor iných ľudí, získať pre seba profit, byť na vrchole a vyčnievať z davu. Boli by spokojní, keby sa všetko dobré stalo len im. To je ich prirodzenosť-podstata; je to ich pravá tvár.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Božie slová ma veľmi zahanbili. Ukázalo sa, že moje ustavičné úsilie o šťastie a vyhýbanie sa akýmkoľvek ťažkostiam alebo strastiam v skutočnosti zapríčinila moja sebecká prirodzenosť. Zastávala som filozofiu pre svetské záležitosti „nikdy neťahať za kratší koniec“ a vždy dávala prednosť vlastným záujmom. Vždy som chcela, aby sa mi dialo všetko dobré, aby všetko išlo hladko a aby som nemusela znášať žiadne útrapy; pretože to je to, čo by ma spravilo šťastnou. Len čo som narazila na prekážky alebo ťažkosti, ktoré sa dotýkali záujmov môjho tela a vyžadovali si, aby som trpela, začala som sa sťažovať a byť podráždená a celkom som stratila rovnováhu. Keď som ešte pred tým, ako som uverila v Boha, videla kolegov, ktorí pochádzali z dobrých pomerov a ktorých príbuzní mali stabilné práce a pekné domy, zatiaľ čo ja som žila v chudobe, nemala ani len vlastný dom a bývala s nezamestnanými príbuznými, ktorí potrebovali moju podporu, cítila som sa veľmi duševne nevyrovnaná. Myslela som si, že za takú rodinu môže moja smola, a najviac som závidela a žiarlila na svojich kolegov. Vždy som mala pocit, že dobré veci sa stávajú len iným; že som skrátka smoliar. Ako tak uvažujem nad týmto nedávnym obdobím, keď tieto dve cirkvi, ktoré som mala na starosti, čelili zatýkaniu zo strany ČKS, vyžadovalo si to, aby som trpela a platila cenu, a dotklo sa to záujmov môjho tela, takže som sa na všetko začala sťažovať a zvaľovať to všetko na svoje nešťastie a smolu. Nielenže som vo svojej povinnosti neuvažovala iniciatívne, no ešte som aj prepadla skormútenosti a odolávaniu a sťažovala sa, že pre mňa Boh neustále pripravoval takéto prostredia. Moje úsilie o šťastie v podstate slúžilo na uspokojenie záujmov môjho tela. Vždy som si priala, aby sa mi prihodilo všetko dobré a vždy som chcela profitovať na úkor iných. A pokiaľ išlo o úlohy, ktoré ma vystavovali riziku a utrpeniu, myslela som, že by sa ich mali ujať iní. Kým som sa mohla cítiť pohodlne a moje telo tým mohlo získať, bola som spokojná. Bola som taká sebecká! Navonok sa zdalo, že konám svoju povinnosť v Božom dome, no v srdci som skôr ako na prácu cirkvi či Božie horlivé úmysly brala ohľad na záujmy svojho tela. Bohu to bolo ohavné a odporné, a ak by som svoju povinnosť konala takto, napokon by som nezískala Jeho schválenie.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová, ktoré hovoria: „Je ľahké dostať sa z tejto skľúčenosti? V skutočnosti je to ľahké. Stačí sa vzdať svojich chybných perspektív, nečakať, že všetko pôjde dobre, presne podľa tvojich predstáv alebo hladko. Neboj sa, neodolávaj a neodmietaj veci, ktoré sa nepodaria. Namiesto toho prestaň odolávať, upokoj sa a pristúp pred Boha s postojom podriadenosti a prijmi všetko, čo Boh zariaďuje. Neusiluj sa o takzvané ‚šťastie‘ a neodmietaj takzvanú ‚smolu‘. Daj svoje srdce a celé svoje bytie Bohu, nechaj konanie a ovládanie na Neho a podriaď sa Jeho ovládaniu a opatreniam. Boh ti dá to, čo potrebuješ, v spravodlivej miere, keď to budeš potrebovať. Podľa tvojich potrieb a nedostatkov bude ovládať prostredia, ľudí, udalosti a veci, ktoré potrebuješ, aby si sa mohol naučiť to, čo by si sa mal naučiť od ľudí, z udalostí a vecí, s ktorými sa stretneš. Samozrejme, predpokladom toho všetkého je, že musíš mať postoj podriadenosti voči Božiemu ovládaniu a usporiadaniam. Preto sa neusiluj o dokonalosť; neodmietaj výskyt nežiaducich, nepríjemných alebo nepriaznivých vecí ani sa ich neboj; a nepoužívaj svoju skľúčenosť na vnútorné odolávanie voči výskytu zlých vecí.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Božie slová mi umožnili pochopiť Jeho úmysel. Prostredia, ktoré pre mňa pripravil, boli všetky dobré a všetky mi mali odovzdať ponaučenie. Už by som sa nemala usilovať o toto takzvané šťastie ani vždy chcieť vykonávať povinnosť v pohodlnom prostredí. Ak by som tak pokračovala, viedlo by to len k bezvýslednej práci. Namiesto toho by som sa mala naučiť podriaďovať prostrediam, ktoré pre mňa Boh pripravil, a bez ohľadu na to, či sú priaznivé alebo nie, v nich hľadať pravdu a sústreďovať sa na uvažovanie o skazených povahách, ktoré zjavujem, vzdorovanie svojmu telu a konanie v súlade s Božími požiadavkami. Práve to je v súlade s Božím úmyslom. Bratov a sestry teraz zatýkali, bezpečnosť dvoch vodkýň bola v ohrození a časť cirkevnej práce nebolo možné vykonať. Ako vodkyňa by som si v tejto kritickej chvíli mala splniť svoju povinnosť. Aj keď by zvládanie cirkevnej práce bolo náročné a zahŕňalo isté telesné utrpenie, pokiaľ by prospievalo práci cirkvi, mala by som sa zo všetkých síl snažiť spolupracovať. Keď som tomu porozumela, už som viac nežila v negativite a v srdci som pochopila, že je to moja povinnosť a zodpovednosť, ktoré by som mala plniť. Pri vykonávaní povinnosti som potom aktívne hovorila v duchovnom spoločenstve, aby som vyriešila problémy alebo odchýlky v cirkevnej práci. Ak som narazila na problémy, ktorým som nedokázala porozumieť, prebrala som ich s dvoma vodkyňami, nech ich rýchlo pochopia a spolu potom môžeme hľadať princípy, aby sme ich vyriešili. Keď som praktizovala takto, nezáležalo na tom, že mám každý deň plno práce. Pokiaľ som všetko rozumne zorganizovala, stále som to dokázala zvládnuť a nezdalo sa mi to neznesiteľné ani ťažké.

Vyššie postavená vodkyňa jedného dňa rozoslala list, v ktorom nás prosila, aby sme urýchlene pripravili súbor materiálov k odstraňovaniu a vypudzovaniu. Prízvukovala, že je to pomerne naliehavé, a treba, aby ich zozbierali a pripravili ľudia, ktorí nie sú v ohrození. Keď som list čítala, vedela som, že bude najvhodnejšie, ak to spravím ja. No pri myšlienke na to, že by som veci musela preveriť s toľkými bratmi a sestrami a isto by som každý deň behala hore-dolu, som sa nemohla ubrániť svojim starým myšlienkam ako: „Ach, vodkyňa jasne žiadala o niekoho, kto nie je v ohrození, takže sa tomu nevyhnem, aj keby som chcela. Keď sa tak budem musieť naháňať sem a tam, ktovie, koľko mi potrvá, kým tieto materiály zozbieram a overím.“ Mala som pocit, že mám smolu. No keď mi to prišlo na myseľ, spomenula som si na Božie slová, ktoré hovoria: „Nerob vždy veci pre vlastné dobro a neprihliadaj stále na vlastné záujmy; neprihliadaj na záujmy človeka a nemysli na vlastnú hrdosť, povesť a postavenie. Najprv musíš zohľadniť záujmy Božieho domu a spraviť z nich svoju prioritu. Mal by si brať ohľad na Božie úmysly a najprv pouvažovať o tom, či sa pri vykonávaní tvojej povinnosti vyskytli nejaké nečistoty, či si bol verný, splnil si si svoje povinnosti a dal do toho všetko, a tiež o tom, či si z celého srdca rozmýšľal o svojej povinnosti a cirkevnej práci. Tieto veci musíš zvažovať.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Slobodu a oslobodenie možno získať len odvrhnutím svojej skazenej povahy) Božie slová rozjasnili moje srdce. Bez ohľadu na to, pred akou povinnosťou som stála, zahŕňala Boží úmysel. A hlavne – keď je táto práca taká dôležitá, nebola príležitosť robiť ju povýšením od Boha? Keď som však stála pred povinnosťou, prvé, čo som vzala do úvahy, bolo, že moje telo bude musieť opäť trpieť, a myslela som si, že mám smolu. Naozaj som bola príliš sebecká! Namiesto toho, aby som na prvom mieste myslela na tieto telesné ťažkosti, by som mala uprednostniť prácu cirkvi a urobiť všetko pre to, aby som sa spoliehala na Boha a spolupracovala. Keď som si to uvedomila, už som tejto povinnosti toľko neodolávala a to, ako hľadať ľudí či overovať materiály, som konzultovala s cirkevnými vodkyňami. V procese overovania ma síce postretli určité ťažkosti, no už som sa viac nesťažovala, ťažkosti som od Boha prijala, posúdila som odchýlky a spoliehala sa na Boha, aby som aj naďalej spolupracovala. V zbieraní materiálov sme nakoniec boli úspešní. Úprimne som ďakovala Bohu za Jeho vedenie!

Vďaka tejto skúsenosti som do určitej miery porozumela chybnému pohľadu na usilovanie sa o pravdu a pochopila, že za týmto úsilím stojí skazená povaha, ktorá je sebecká a opovrhnutiahodná. Všetky prostredia, ktoré mi Boh pripravuje, či už ich vnímam ako dobré alebo zlé, mi vlastne pripravuje na základe môjho duchovného postavenia a mojich potrieb. Majú mi pomôcť hľadať pravdu, spoznať moju skazenú povahu a vziať si z týchto prostredí ponaučenie. Je v nich Božia múdrosť a Jeho dôkladný úmysel. V budúcnosti už viac nechcem posudzovať osoby, udalosti a veci, s ktorými sa stretnem, z pohľadu, ktorý sa zakladá na šťastí. Chcem sa naučiť podriaďovať prostrediam, ktoré mi Boh pripravuje, a zažívať Jeho dielo.