Keď som mala šesť rokov, moja matka zistila, že otec má pomer, a následkom emočného šoku z tohto zistenia sa u nej vyvinulo duševné ochorenie. O dva roky neskôr otec zomrel na chorobu a účty za zdravotnú starostlivosť a pohreb nás priviedli na mizinu. Môj strýko a teta z otcovej strany však nevideli zmysel v tom, aby pomohli vdove po svojom bratovi a jeho dieťaťu. S matkou sme boli vystavené veľkej šikane a chladnokrvnosti a v živote sme veľmi trpeli. V tom čase už mama začala veriť v Boha a často mi hovorievala: „Ak nebudeme veriť v Boha, nebudeme na tomto svete dlho.“ Povedala tiež, že keď uverila v Boha, jej duševná choroba akosi pominula. Preto som bola Bohu veľmi vďačná. Keď ma spolužiaci odstrkovali a šikanovali, potichu som sa modlila k Bohu. Na moje prekvapenie mi potom spolužiak, s ktorým som predtým nevychádzala, začal aktívne pomáhať a nenechal ostatných, aby ma šikanovali. Moja mladá duša vtedy cítila, že je naozaj dobré veriť v Boha a že Boh je mi oporou vždy, keď Ho potrebujem. V dospelosti som sa chcela vydať Bohu a konať povinnosť ako moja mama. Keď som nastúpila na strednú školu, začala som formálne navštevovať zhromaždenia. Občas som požiadala o uvoľnenie z vyučovania, aby som sa mohla zúčastniť zhromaždení, aj keď to znamenalo, že v škole budem zaostávať. Vždy som bol náchylná na choroby, mávala som závraty a často som potrebovala injekcie a lieky, ale keď som uverila v Boha, môj stav sa začal zlepšovať. Bola to ešte hlbšia skúsenosť Božej milosti a požehnaní. Raz počas zhromaždenia, keď som počula bratov a sestry hovoriť o tom, že teraz je rozhodujúci čas na konanie povinností, som si pomyslela: „Mám ozaj šťastie, že žijem v čase Božieho vtelenia, vyjadrenia pravdy a spásy ľudstva. Musím sa chopiť tejto príležitosti, vložiť všetko do svojej viery a dobre konať svoju povinnosť.“ Vtedy som sa bez váhania rozhodla odísť z elitnej strednej školy, na ktorú som chodila, a začala som konať svoju povinnosť so svojimi bratmi a sestrami. Myslela som si, že pokiaľ budem dobre praktizovať vieru a s nadšením vykonávať svoju povinnosť, Boh mi určite udelí milosť a postará sa o to, aby mi všetko išlo dobre a hladko. Odvtedy som navštevovala zhromaždenia a vykonávala svoju povinnosť za každého počasia. V zime nechodil autobus priamo na miesto, kde som polievala nováčikov, takže som bicyklovala niekoľko hodín, aby som sa tam dostala. Moje telo do istej miery trpelo, ale myslela som si, že utrpenie stojí za to, pokiaľ dostávam Božiu starostlivosť a požehnania.

V apríli 2020 som vykonávala svoju povinnosť mimo domova. Raz napoludnie som zrazu pocítila, ako mi prudko a divoko bije srdce, a tak mi zovrelo hrudník, že som sa nemohla nadýchnuť, začala som sa triasť a cítila som slabosť. Sotva som udržala paličky, ktorými som jedla obed. Bolo mi nepríjemne, ale nebola som príliš znepokojená. Pomyslela som si: „Odmalička som vždy mala problémy so srdcom. Keď som unavená, mávam búšenie srdca, ale nikdy to nie je veľký problém, takže azda ani tentoraz. Navyše, Boh je všemohúci a moje telo a zdravie sú v Jeho rukách. Pokiaľ zostanem neochvejná vo svojej povinnosti, Boh ma určite ochráni a postará sa o to, aby sa mi nič nestalo.“ V tú noc som sa cítila o niečo lepšie. Nasledujúcich pár dní som sa modlila k Bohu a vložila som svoju chorobu do Jeho rúk. Keď som príliš veľa rozprávala, srdce mi začalo búšiť a cítila som sa unavená, ale stále som mohla pravidelne jesť a piť Božie slová a pokračovať v konaní svojej povinnosti. Myslela som si, že Boh ma touto situáciou pravdepodobne skúša, a že pokiaľ budem viac vykonávať svoju povinnosť, preukáže mi milosť a postupne sa zotavím. Na moje prekvapenie som však onedlho mala ďalší záchvat. Práve som večerala, keď mi zrazu začalo búšiť srdce, ruky sa mi začali triasť a neudržala som jedlo paličkami. Po chvíli som sa začala chvieť a srdce mi neustále búšilo. Tvár mi sčervenela, ruky a nohy mi schladli a zmeraveli a nekontrolovateľne som sa triasla. Začala som lapať po dychu a mala som pocit dusenia, aký som nikdy predtým nezažila. Bála som sa, že nebudem môcť dýchať, a tak som sa ustavične modlila k Bohu so slovami: „Ach, Bože, ešte nechcem zomrieť, prosím, zachráň ma.“ Jedna sestra mi začala stláčať akupunktúrny bod používaný v naliehavých prípadoch a dala mi nejaké núdzové lieky. Asi po desiatich minútach kŕče ustali, ale cítila som sa neuveriteľne slabá a rozprávala som len s veľkou námahou. Sestra ma vzala do nemocnice na testy a lekár mi povedal, že mám vrodenú srdcovú chorobu. S pribúdajúcim vekom sa mi vraj budú v krvi hromadiť odpadové látky, cievy sa budú upchávať, výkon srdca sa zníži a môj stav bude čoraz horší. Na moju chorobu neexistoval žiadny liek a jediné, čo som mohla robiť, je užívať čínske bylinky a viac oddychovať. Ak by sa nevyskytli žiadne ďalšie epizódy, budem vraj v poriadku, ale ak by došlo k recidíve, mohlo by to byť veľmi zlé. Keby som mala recidívy často, bola by som na tom veľmi zle a v najhoršom prípade by bola nutná operácia. Nemohla som si pomôcť a robila som si starosti. Myslela som si: „Dôsledne a s nadšením som konala svoju povinnosť, tak prečo ma Boh nechráni? Prečo sa môj stav zhoršil?“ Potichu som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože, si všemohúci a moje zdravie je v Tvojich rukách. Nežiadam, aby som bola fit ako normálny, zdravý človek, a nezáleží na tom, či som o niečo slabšia, pokiaľ nebudem mať recidívu a môžem sa pomaly zotavovať. Moje telo jednoducho nedokáže zniesť všetky tie recidívy. Keby mi zdravie naozaj zlyhalo, čo by som potom robila?“ Neskôr, aj keď som brala lieky, som sa stále obávala, že dostanem ďalší záchvat, a denne som sa modlila k Bohu za svoje zdravie. Naďalej som však mala časté problémy so srdcom. Pár dní mi bolo dobre a potom som zrazu dostala ďalší záchvat, po ktorom som sa cítila dosť slabá. Keď v cirkvi videli, že som v zlom zdravotnom stave, nechali ma ísť domov odpočívať a konať akúkoľvek povinnosť, ktorú som bola schopná konať.

Doma sa mi zdravotný stav nezlepšil napriek tomu, že som užívala bylinky. Naďalej ma sužovalo búšenie srdca a tŕpnutie rúk a k tomu kŕče a dýchavičnosť. Tak mi zvieralo hrudník, že som mala pocit, že sa udusím. Lieky pre prípad núdze mi dočasne zmiernili príznaky, ale vždy sa vrátili. Keď som bol chorá, dokonca aj otočenie na druhý bok v posteli ma tak vyčerpalo, že mi začalo búšiť srdce. Polovicu alebo aj väčšiu časť dňa som strávila v posteli. Cítila som sa strašne opustená a bezmocná. Neprestajne mi tiekli slzy a v mysli sa mi vynárali sťažnosti a nedorozumenia. Nikdy som nestretla nikoho iného s takými častými srdcovými záchvatmi. Už som bola taká slabá. Keby to takto pokračovalo, nebol by so mnou koniec? Moja rodina nemala peniaze, aby mi zaplatila operáciu, takže som to mala ďalej znášať? Veď som mala len niečo vyše 20 rokov. Budem musieť stráviť zvyšok života s neustálymi recidívami a v podstate invalidná? Jedného dňa to so mnou možno proste sekne a zomriem. „Ó, Bože, počas tých rokov som sa vzdala školy a obetovala svoju mladosť, aby som Ťa nasledovala. Nežiadam o nič iné, želám si len, aby si ma udržal v bezpečí a zdraví. Prečo sa teda môj stav zhoršuje? Aj keď som ochorela, naďalej som konala svoju povinnosť. Prečo si ma neochránil? Kedy sa môj stav zlepší?“ Čím viac som premýšľala, tým viac som sa cítila ukrivdená a smutná a často som ležala na posteli a plakala. Často som si kupovala lieky, o ktorých som počula, že sú prospešné pri srdcových chorobách. Používala som len prípravky čínskej medicíny, aby som sa vyhla vedľajším účinkom západných liekov, no ani po dlhšom užívaní byliniek sa môj stav stále nezlepšoval. Často som upadala do negativity. Niektorí bratia a sestry, ktorí videli, čím prechádzam, so mnou hovorili v duchovnom spoločenstve o Božích úmysloch. Vraveli mi, že by som sa mala z tejto situácie poučiť a hľadať pravdu, aby som vyriešila svoju skazenú povahu. Niektorí sa so mnou podelili aj o videá so skúsenostnými svedectvami o zvládaní choroby. Malo to na mňa trochu vplyv: Nehľadala som Boží úmysel vo svojej chorobe a namiesto získania pravdy som sa iba sťažovala. Kde bolo moje svedectvo? Musela som prestať byť taká zvrátená a začať hľadať pravdu, aby som vyriešila svoje problémy. Keď som si to uvedomila, modlila som sa k Bohu so slovami: „Všemohúci Bože, teoreticky chápem, že za mojou chorobou sú Tvoje dobré úmysly a že všetko, čo robíš, je dobré. Neustále recidívy však môjmu telu skutočne spôsobujú veľké utrpenie. Cítim sa naozaj skľúčene a na dne. Ó, Bože, viem, že som v zlom stave, a som ochotná obrátiť sa k Tebe a prestať byť taká negatívna. Prosím, osvieť ma a veď ma k pravému pochopeniu seba samej a zbav ma tohto negatívneho stavu.“

Potom som začala hľadať úryvky Božích slov týkajúce sa môjho stavu. Jedného dňa som narazila na tento úryvok: „‚Viera v Boha‘ znamená veriť, že Boh existuje. Ide o najjednoduchší koncept, čo sa týka viery v Boha. Veriť v existenciu Boha navyše nie je to isté, ako skutočne v Boha veriť. Je to skôr akýsi druh jednoduchej viery so silnými náboženskými podtónmi. Skutočná viera v Boha znamená toto: človek na základe viery, že Boh má zvrchovanosť nad všetkým, vníma Jeho slová a Jeho dielo, očisťuje svoju skazenú povahu, uspokojuje Božie úmysly a spoznáva Ho. Len takúto cestu môžeme nazvať ‚vierou v Boha‘. Napriek tomu ľudia často vnímajú vieru v Boha ako jednoduchú a nepodstatnú záležitosť. Ľudia, ktorí veria v Boha takýmto spôsobom, stratili predstavu o tom, čo to znamená veriť v Boha, a hoci môžu veriť až do úplného konca, nikdy nezískajú Boží súhlas, pretože kráčajú po nesprávnej ceste. Aj dnes stále existujú takí, ktorí veria v Boha podľa slov a prázdneho učenia. Nevedia, že im chýba podstata viery v Boha, a nemôžu získať Boží súhlas. Stále sa však k Bohu modlia kvôli požehnaniu bezpečia a dostatku milosti. Zastavme sa, upokojme naše srdcia a položme si otázku: Môže byť viera v Boha skutočne tou najľahšou vecou na zemi? Môže viera v Boha znamenať len prijímanie veľkej Božej milosti? Sú ľudia, ktorí veria v Boha bez toho, aby Ho poznali, alebo veria v Boha a napriek tomu Mu odporujú, skutočne schopní uspokojiť Božie úmysly?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Predslov) Boh hovorí: „Môže byť viera v Boha skutočne tou najľahšou vecou na zemi? Môže viera v Boha znamenať len prijímanie veľkej Božej milosti? Sú ľudia, ktorí veria v Boha bez toho, aby Ho poznali, alebo veria v Boha a napriek tomu Mu odporujú, skutočne schopní uspokojiť Božie úmysly?“ Pri každej z Božích otázok som cítila veľkú hanbu. Hoci som tak dlho verila v Boha, nemala som ani potuchy, čo je skutočná viera. Boh vraví, že pravá viera si vyžaduje zažiť Božie dielo a slová, podriadiť sa každej situácii, ktorú Boh predkladá, a hľadať v nej pravdu a Jeho úmysly, premýšľať o svojej skazenej povahe a nečistotách vo viere s cieľom porozumieť pravde, spoznať Boha a vstúpiť do pravdy-reality. Iba takáto viera si môže vyslúžiť Božiu pochvalu. Ak ľudia chcú od Boha len získať milosť a požehnania, no nehľadajú Božie úmysly, keď čelia nežiaducim situáciám, a neprežívajú Božie slová a dielo, potom je to len formálna, náboženská viera. Boh takúto vieru neprijíma. Boh koná dielo súdu, napomínania, skúšok a zušľachťovania v posledných dňoch. Človek môže v živote napredovať iba tak, že bude zažívať súd Božích slov, bude skúšaný rôznymi prostrediami, ktoré Boh ovláda, a skrze tieto veci bude hľadať pravdu a spoznávať seba samého a Boha. Myslela som na to, že niektorí bratia a sestry sú na tom horšie ako ja a že lekári ich dokonca vyhlásili za nevyliečiteľných, no oni aj tak hľadali pravdu cez svoje choroby, získali vedomosti o svojej skazenosti, napravili svoje mylné názory na vieru v Boha a dosiahli určitý pokrok. Hoci som v týchto rokoch tvrdila, že verím v Boha, a často som s ostatnými v duchovnom spoločenstve hovorila o potrebe zažiť Božie slová a dielo vo viere, keď som sama ochorela, nehľadala som Boží úmysel a žila som v negatívnom stave, z ktorého som nedokázala uniknúť. Takže keď som ochorela, nezískala som vôbec žiadnu pravdu. Uvedomila som si, že netrpím pre prostredie, ktoré Boh ovláda, ale preto, lebo nehľadám pravdu. Keďže verím v Boha, mala by som sa podriadiť, hľadať pravdu skrze svoju chorobu a stáť si pevne za svojím svedectvom, aby som uspokojila Boha. To bol rozum, ktorý som mala mať. Keď som si to všetko uvedomila, modlila som sa k Bohu so slovami: „Bez ohľadu na to, čo sa stane s mojou chorobou, som ochotná sa podriadiť a sústrediť na hľadanie pravdy, aby som vyriešila svoje problémy.“

Neskôr som narazila na tento úryvok Božích slov. „Od chvíle, keď človek prvýkrát začal veriť v Boha, považoval Ho za roh hojnosti a vreckový nožík a seba považoval za najväčšieho Božieho veriteľa, akoby snaženie získať požehnania a zasľúbenia od Boha boli jeho vrodeným právom a povinnosťou, zatiaľ čo Božou zodpovednosťou bolo chrániť, starať sa o človeka a zaopatrovať ho. To je základné chápanie ‚viery v Boha‘ všetkých tých, ktorí v Boha veria, a to je ich najhlbšie porozumenie pojmu viery v Boha. Od prirodzenosti-podstaty človeka až po jeho subjektívne úsilie neexistuje nič, čo by súviselo so strachom pred Bohom. Cieľ človeka veriť v Boha pravdepodobne nemal nič spoločné s uctievaním Boha. To znamená, že človek si nikdy neuvedomil ani nepochopil, že viera v Boha si vyžaduje strach z Boha a Jeho uctievanie. Vzhľadom na takúto situáciu je ľudská podstata zrejmá. Aká je to teda podstata? Je to tak, že ľudské srdce je zlomyseľné, je v ňom zakorenená zrada a lož, nemiluje nestrannosť a spravodlivosť a pozitívne veci, je pohŕdavé a chamtivé. Srdce človeka už nemôže byť viac uzavreté pred Bohom; nedal ho Bohu ani v najmenšom. Boh nikdy nevidel pravé srdce človeka ani nebol človekom uctievaný. Bez ohľadu na to, akú veľkú cenu Boh platí, koľko skutkov koná alebo koľko človeku poskytuje, človek zostáva slepý a úplne ľahostajný voči všetkému. Človek nikdy nedal svoje srdce Bohu, chce sa len starať o svoje srdce a robiť svoje vlastné rozhodnutia – podtextom toho je, že človek nechce nasledovať cestu strachu z Boha a vyhýbania sa zlu ani podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam, ani nechce uctievať Boha ako Boha. Taký je dnešný stav človeka. Pozrime sa teraz znova na Jóba. V prvom rade, uzavrel s Bohom dohodu? Mal nejaké postranné úmysly, keď sa pevne držal cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu? Povedal v tom čase Boh niekomu o konci, ktorý má prísť? Boh vtedy nikomu nesľúbil koniec a práve na tomto pozadí bol Jób schopný báť sa Boha a vyhýbať sa zlu. Obstoja dnešní ľudia v porovnaní s Jóbom? Je medzi nimi príliš veľa rozdielností; patria do iných líg. Hoci Jób nemal veľa poznatkov o Bohu, dal Bohu svoje srdce a to Mu patrilo. Nikdy s Bohom nevyjednával a nemal voči Bohu žiadne extravagantné túžby alebo požiadavky; namiesto toho veril, že ‚Jahve dal a Jahve vzal‘. To bolo to, čo videl a získal z toho, že sa držal pravej cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu počas mnohých rokov života. Podobne dosiahol výsledok vyjadrený slovami: ‚Vari máme dostať z Božej ruky len to dobré a nie aj to zlé?‘ Tieto dve vety boli to, čo videl a spoznal vďaka svojmu postoju podriadenosti voči Bohu počas svojich životných skúseností, a boli tiež jeho najmocnejšími zbraňami, s ktorými zvíťazil počas satanových pokušení, a stali sa základom jeho pevného postoja v svedectve o Bohu.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Boh úplne odhalil názory ľudí na vieru. Ľudia sa k Bohu nesprávajú ako k Bohu, ale skôr ako k rohu hojnosti či vreckovému nožíku. Považujú sa za najväčších Božích veriteľov a chamtivo sa z Neho snažia vyťažiť milosť. Takáto viera je nečistá a transakčná a niet v nej ani štipky úprimnosti. Boh prehovoril priamo k môjmu súčasnému stavu. Keď moja rodina prechádzala útrapami a nemala sa kam obrátiť, zažila som Božie požehnania a ochranu, a tak som si myslela, že Boh sa postará o to, aby sme s mamou žili pokojný a bezproblémový život. Myslela som si, že viera v Boha mi poskytne úplnú imunitu pred útrapami po celý život. Keby niečo prišlo, Boh by ma ochránil a bol by zodpovedný za moje blaho. Počas tých rokov som sa vo svojom úsilí zaoberala takýmito túžobnými želaniami a bolo to práve dosiahnutie Božej milosti a požehnaní, ktoré mi slúžilo ako motivácia všetko zanechať a konať svoju povinnosť. Keď som ochorela a Boh ma neuzdravil, okamžite som sa zmenila. Bolo to, akoby moja dlhoročná nádej bola rozdrvená. Začala som sa s Bohom hádať na základe toho, čo som v uplynulých rokoch zanechala a ako som sa Mu vydávala. Pýtala som sa Boha, prečo sa ku mne tak správa, a dokonca som nebola ani ochotná modliť sa alebo čítať Jeho slová. Žila som v negatívnom a vzdorovitom stave. V tých rokoch ma Boh chránil a staral sa o mňa a udelil mi materiálnu milosť a požehnania z ľútosti nad mojím chabým duchovným postavením, ale ja som vôbec nebola vďačná a dokonca som začala byť chamtivejšia. Po tom, čo som sa len trochu vydala Bohu, som žiadala, aby ma chránil po celý život, a keď to neurobil, nahnevala som sa na Neho. Aká som bola nehanebná a nerozumná! Jób nikdy nemal na Boha žiadne požiadavky, bál sa Ho a vyhýbal sa zlu bez ohľadu na situáciu alebo prostredie. Keď ho Boh požehnal, poďakoval sa Mu, ale keď sa jeho situácia zmenila a prišiel o majetok, zabili mu deti a telo mu pokryli bolestivé vredy, naďalej veril v Boha a bál sa Ho a nikdy sa Mu ani slovkom nesťažoval. Dokonca chválil Božie meno. Bez ohľadu na to, ako sa jeho situácia zmenila, dokázal stáť na svojom mieste ako stvorená bytosť a podriadiť sa Bohu. Jób bol pravým veriacim v Boha. Jeho ľudská prirodzenosť a rozum vo mne vyvolávali pocit hanby. Nemala som pravú vieru v Boha a správala som sa k Nemu ako k vreckovému nožíku. Chcela som, aby ma Božia milosť a požehnania navždy sprevádzali. Nemohla som uveriť, akou sebeckou som sa stala! Pomyslela som si na zástup, ktorý Pán Ježiš nakŕmil piatimi bochníkmi chleba a dvomi rybami počas Veku milosti. Jeho kázeň ich nezaujímala a chceli od Neho len získať milosť, požehnania a výhody. Boli to len oportunisti a neverci. Videla som, že moja chamtivosť sa nelíši od chamtivosti zástupu, ktorý sa chcel len nakŕmiť a naplniť si brucho. Bola som strašne zvrátená a určite som v Bohu vyvolala odpor a znechutenie. Keby som naďalej verila na základe takýchto názorov, nikdy by som nedosiahla pravdu a spásu, aj keby som verila celý život. Videla som, že moja choroba bola väčšou milosťou, ktorú mi Boh dal. Keby som nebola zjavená skrze svoju chorobu, neuvedomila by som si, aká silná je moja túžba po požehnaniach, aká som chamtivá a opovrhnutiahodná. Potom by som nemala žiadnu šancu na premenu. Boh sa ku mne nesprával na základe mojich činov, a dokonca mi pomohol prostredníctvom bratov a sestier, osvietil ma a viedol k porozumeniu Jeho úmyslom skrze Jeho slová. Cítila som sa zahanbená a vinná, nehodná Božej lásky a spásy. So slzami v očiach som sa modlila k Bohu a hovorila: „Ó, Bože, tým, že choroba ma zjavila, som sa naučila, že som od Teba v týchto rokoch len žiadala milosť a sťažovala sa, keď som ju nedostala. Dlhujem Ti príliš veľa a nie som hodna byť veriaca. Viem, že som veľmi skazená a potrebujem túto chorobu, aby som sa zušľachtila a očistila. Aj keby som s touto chorobou musela žiť po zvyšok života, podriadim sa tomu a už nikdy sa na Teba nebudem sťažovať.“ Na moje prekvapenie, keď sa môj postoj zmenil, telo sa mi začalo postupne uzdravovať. Nemala som také časté záchvaty a postupne som mohla začať konať svoju povinnosť.

Jedného dňa som narazila na úryvok Božích slov, vďaka ktorému som lepšie porozumela svojmu stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Nehľadiac na to, koľko vecí sa mu stane, typ človeka – antikrist – sa ich nikdy nesnaží riešiť hľadaním pravdy v Božích slovách, a už vôbec sa neusiluje vidieť ich cez optiku Božích slov – čo je tak úplne preto, lebo neverí, že každý riadok Božích slov je pravda. Bez ohľadu na to, ako Boží dom zdieľa pravdu v duchovnom spoločenstve, antikristi zostávajú nevnímaví, a v dôsledku toho im chýba správny postoj, nehľadiac na to, akej situácii čelia; antikristi tvrdošijne odmietajú odložiť bokom svoje predstavy, hlavne ak ide o prístup k Bohu a pravde. Boh, v ktorého veria, je bohom, ktorý robí znamenia a zázraky, nadprirodzeným bohom. Bohom nazývajú každého, kto robí znamenia a zázraky – či už je to Guanyin Bódhisattva, Budha alebo Ma-cu. Veria, že len tí, ktorí dokážu robiť znamenia a zázraky, sú bohmi, ktorí majú identitu bohov, a tí, ktorí to nedokážu, nemusia byť bohmi bez ohľadu na to, koľko právd vyjadrujú. Nechápu, že vyjadrovanie pravdy je veľkou mocou a všemohúcnosťou Boha; namiesto toho si myslia, že veľkou mocou a všemohúcnosťou bohov je len to, že robia znamenia a zázraky. Preto pokiaľ ide o praktické dielo vteleného Boha, ktorý vyjadruje pravdu, aby si podmanil ľudí a spasil ich, polieval, pásol a viedol Boží vyvolený národ, umožnil mu skutočne zakúsiť Boží súd, napomínanie, skúšky a zušľachťovanie, dospieť k pochopeniu pravdy, odvrhnúť svoje skazené povahy a stať sa ľuďmi, ktorí sa podriaďujú Bohu a uctievajú Ho, a tak ďalej – antikristi to všetko považujú za dielo človeka, a nie Boha. Podľa predstáv antikristov by sa mali bohovia skrývať za oltárom a donútiť ľudí, aby im prinášali obety, požívať potravu, ktorú ľudia obetujú, vdychovať dym z kadidla, ktoré pália, podávať pomocnú ruku, keď sú ľudia v ťažkostiach, preukazovať svoju veľkú moc a okamžite pomáhať v rámci možností ich chápania, pričom majú uspokojovať potreby ľudí, keď prosia o pomoc a sú vo svojich prosbách úprimní. Len takýto boh je pre antikristov pravým bohom. Všetko, čo dnes Boh robí, sa zatiaľ stretáva s pohŕdaním antikristov. A prečo je to tak? Súdiac podľa prirodzenosti-podstaty antikristov, nežiadajú dielo polievania, pastierstva a spásy, ktoré Stvoriteľ uskutočňuje na stvorených bytostiach, ale prosperitu a naplnenie ambícií vo všetkom, aby neboli v tomto živote potrestaní a aby sa v tom ďalšom dostali do neba. Ich názor a potreby potvrdzujú to, že ich podstatou je nenávisť voči pravde.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Pätnásty bod: Neveria v Božiu existenciu a popierajú Kristovu podstatu (Prvá časť)) Keď som prvýkrát čítala tento úryvok, bola som trochu zaskočená: Neopisuje to presne môj súčasný stav? Predtým som vedela len to, že môj pohľad na usilovanie sa o vieru bol nesprávny, ale po prečítaní tohto úryvku som si uvedomila, že po celý ten čas som verila v Boha svojich predstáv a fantázií. V minulosti som sa tešila z mnohých Božích milostí a bola som svedkom niektorých Jeho skutkov. Boh nám tak preukázal milosrdenstvo, chránil nás a otvoril nám cestu podľa našich problémov, čím nám umožnil viesť normálny život a mať vhodnú situáciu na Jeho nasledovanie. Keď som postupne začala rozumieť niektorým pravdám, Boh zariadil vhodné situácie, aby ma očistil a premenil na základe mojich životných potrieb, a umožnil mi získať poznanie o Ňom. To je jeden zo spôsobov Božej spásy ľudstva. No aj po tom, čo som sa tešila z toľkej Božej milosti, som Ho vymedzila vo svojich predstavách a verila som, že je Bohom udeľovania milosti a požehnaní. Keď Božie skutky neboli v súlade s mojimi očakávaniami, súdila som Ho na základe svojich predstáv, vo viere, že by ma mal chrániť a nedovoliť, aby som tak ochorela. Slovami som uznávala Božie meno, ale verila som v hmlistého Boha svojich predstáv a fantázií. Bolo to rúhanie sa Bohu. Keď som si to uvedomila, bola som zdesená a ešte viac som videla, že táto choroba je pre mňa istým druhom milosti a pomáha mi napraviť moje predstavy o Bohu. Všetko to bola Božia láska a spása. Náhlivo som sa modlila k Bohu, aby som sa kajala. Moja choroba nebola jednorazová záležitosť, bola chronická a nepredvídateľná, takže som potrebovala hľadať cestu pre vstup.

Neskôr som uvidela tieto úryvky Božích slov. „Možno si myslíš, že veriť v Boha znamená trpieť alebo robiť pre Neho najrôznejšie veci. Možno si myslíš, že cieľom viery v Boha je, aby tvoje telo malo pokoj, aby všetko v tvojom živote šlo hladko ako po masle alebo aby si sa vo všetkom cítil pohodlne a pokojne. Žiadny z týchto účelov by však ľudia nemali pripisovať svojej viere v Boha. Ak veríš pre tieto účely, tvoj pohľad je nesprávny a jednoducho nie je možné, aby ťa Boh zdokonalil. Božie skutky, Božia spravodlivá povaha, Jeho múdrosť, Jeho slová a Jeho veľkoleposť a nepochopiteľnosť sú tým, čo by ľudia mali pochopiť. Keď si to uvedomíš, mal by si to využiť na to, aby si odstránil zo svojho srdca všetky osobné požiadavky, nádeje a predstavy. Až keď ich odstrániš, môžeš splniť podmienky, ktoré Boh požaduje. Len tak môžeš získať život a uspokojiť Boha. Cieľom viery v Boha je uspokojiť Ho a žiť povahu, ktorú vyžaduje, aby sa Jeho skutky a sláva mohli prejaviť prostredníctvom tejto skupiny nehodných ľudí. To je správny pohľad na vieru v Boha a cieľ, o ktorý by si sa mal usilovať. Mal by si mať správny pohľad na vieru v Boha a mal by si sa usilovať získať Božie slová. Musíš jesť a piť Božie slová a musíš žiť pravdu, a predovšetkým musíš vidieť Jeho praktické skutky, Jeho úžasné činy v celom vesmíre, ako aj praktické dielo, ktoré koná v tele. Ľudia môžu prostredníctvom svojich praktických skúseností oceniť, ako na nich Boh koná svoje dielo a aké sú Jeho úmysly voči nim. Cieľom toho všetkého je odstrániť skazenú satanskú povahu ľudí. … Len ľudia, ktorí sa skutočne usilujú o pravdu a hľadajú poznanie Boha a život, sú tými, ktorí skutočne veria v Boha.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) „Veríš v Boha a nasleduješ Ho, a preto musíš mať srdce milujúce Boha. Musíš zavrhnúť svoju skazenú povahu, musíš sa snažiť o uspokojenie Božích úmyslov a musíš si plniť povinnosti stvorenej bytosti. Keďže veríš v Boha a nasleduješ Ho, mal by si Mu obetovať všetko a nemal by si robiť osobné rozhodnutia ani si klásť osobné požiadavky a mal by si dosiahnuť uspokojenie Božích úmyslov. Keďže si bol stvorený, mal by si sa podriadiť Pánovi, ktorý ťa stvoril, pretože ty sám nemáš nad sebou žiadnu moc a nedokážeš riadiť svoj osud. Keďže si človek, ktorý verí v Boha, mal by si hľadať svätosť a zmenu.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča) Prostredníctvom Božích slov som do určitej miery pochopila Jeho požiadavky. V našej viere by sme nemali hľadať požehnania a pokoj, ale skôr stáť na svojom mieste ako stvorené bytosti, aby sme zažili Božie dielo, porozumeli Božím úmyslom a Jeho povahe prostredníctvom rôznych situácií, uvažovali o sebe, spoznávali sa a vzdali sa túžby po požehnaniach i nečistôt prostredníctvom týchto situácií. Len tak môžeme dosiahnuť premenu povahy a dosiahnuť spásu. V minulosti bola moja viera založená na dosahovaní milosti. Takže aj keď som bola tak dlho chorá, nikdy som nehľadala pravdu a môj život utrpel straty. Keď som sa podriadila, hľadala pravdu a začala prežívať Božie slová a dielo, začala som chápať dobré Božie úmysly. Moje telo do určitej miery trpelo, no táto situácia napravila moje mylné názory o viere a umožnila mi včas rozpoznať a napraviť moje opovrhnutiahodné úmysly vo viere. Bol to ešte väčší príklad Božieho milosrdenstva a lásky, dokonca väčší než milosť a požehnania, ktoré Boh udelil môjmu telu. Stále som sa úplne nezotavila a niekedy som mala záchvaty. Nemohla som sa uspokojiť len s tým, že sa podriadim a nebudem sa sťažovať na Boha, ale musela som ďalej hľadať Jeho úmysel, uvažovať o tom, akú skazenosť som zjavila, ktoré moje aspekty Boh stále nenávidel, a prijímať súd a napomínanie Božích slov, aby som vyriešila svoju skazenú povahu. To bola cesta, ktorou som sa musela vydať. Keď som si to uvedomila, cítila som sa menej odcudzená Bohu, stala som sa iniciatívnejšou vo svojej povinnosti, začala som sa sústreďovať na preskúmanie problémov vo svojej práci, študovala som princípy týkajúce sa oblastí, v ktorých som mala nedostatky, a začala som vidieť určité zlepšenie vo svojich profesionálnych zručnostiach. Postupne sa mi zdravie začalo zlepšovať a záchvaty boli čoraz menej časté. Vďaka Bohu za to, že ma viedol k dosiahnutiu tohto porozumenia a premeny.