V cirkvi som pracovala na videách, ale keďže nebolo veľa práce, vodca ma preložil na polievanie nováčikov. Potom ma preložili naspäť, aby som plnila potreby diela. Po niekoľkých mesiacoch sa naša práca nečakane spomalila a ja som sa vrátila k polievaniu. Potom ma opäť preložili naspäť a jedna zo sestier mi povedala: „Ty ideš vždy len tam, kde ťa potrebujú!“ Vtedy som nad tým veľmi nepremýšľala. Neprešiel však ani mesiac a práca na videách opäť utíchla a ja som si nevedela pomôcť – začala som si robiť starosti, že čoskoro nebudeme potrebovať toľkých ľudí a mňa opäť pošlú polievať nováčikov. Pri tej myšlienke sa mi v hrdle vytvorila hrča. Prečo som bola taká zbytočná? Len čo bolo trochu menej práce a stačilo na ňu menej ľudí, ja som bola tá, ktorú preložili. Bola som pre tím zbytočná! Ak by ma naozaj znova preložili, čo by si ostatní o mne pomysleli? Čudovali by sa, prečo mňa neustále presúvajú a iných ľudí nie? Mysleli by si, že to tak je preto, lebo nie som vôbec dobrá a nemám dôležitú úlohu. Tieto myšlienky ma naozaj podráždili a ja som tej situácii nechcela čeliť.

Neskôr sa udiali ďalšie veci, ktoré môj stav ešte zhoršili. Raz sme rozoberali nejaké otázky týkajúce sa jedného videa a každý prinášal svoj pohľad na vec – bola to živá diskusia. Ja som však ani po dlhom premýšľaní stále nemala žiadne dobré nápady, ani som nemala čo povedať. Vo svojej bezradnosti som zostala len ticho. Každý prikladal ruku k dielu, no ja som ničím neprispievala. Mala som pocit, že ani neexistujem. Myslela som si, že niečo predsa musím povedať. Chcela som prísť s niečím prínosným, aby ma neprehliadali. Naozaj som si lámala hlavu a nakoniec sa mi podarilo vyjadriť myšlienku, ale nikto so mnou nesúhlasil. Dotklo sa ma to. Bolo to také ponižujúce – čo si o mne pomyslia? Bolo to už osem mesiacov, odkedy som naposledy pracovala na videu, a tak boli moje odborné schopnosti a chápanie princípov horšie ako v čase, keď som z tímu odišla. Zaostávala som za ostatnými. Na zlepšenie týchto zručností treba neustále študovať, a ostatní pracovali s videami po celý ten čas. Ich zručnosti a chápanie princípov sa zlepšovali, kým ja som trávila trochu času tu a trochu zasa tam. Na žiadnom mieste som nepraktizovala veľmi dlho, a tak som nebola obzvlášť skúsená v žiadnej oblasti. Len čo bolo práce menej, bola som prvá, ktorá mala odísť. So mnou si poradili rovnako ako bezo mňa. Vzhľadom na množstvo práce som očakávala, že nadriadený ma každú chvíľu pošle späť na polievanie nováčikov. Tá myšlienka ma naozaj podráždila a nevedela som sa ubrániť slzám. Premýšľala som: „Prečo sa to vždy deje práve mne?“ Niektorí ľudia v tíme mali odborné zručnosti, niektorí boli veľmi schopní, iní boli skúsení a túto povinnosť robili už nejaký čas, ďalší boli naozaj výkonní… Každý nejakým spôsobom vynikal, ale ja som sa im kvalitou nevyrovnala. Nebola som taká šikovná a stále som bola oproti nim o krok pozadu. Takže keď pracovná záťaž poklesla a bolo treba menej ľudí, bolo prirodzené, že ja som bola tá, ktorú preložili. Ak by som vynikala kvalitou a odbornými zručnosťami ako oni, neprekladali by ma toľko, ale žiaľ, nebolo to tak. Prečo som nebola taká šikovná ako ostatní? Čím viac som takto premýšľala, tým som bola smutnejšia a začala som zle chápať Boha.

Keď som potom konala svoju povinnosť, chýbala mi motivácia. Vo všetkom som len dodržiavala predpísanú rutinu a uspokojila som sa so všetkým, čo som urobila. Neuvažovala som nad tým, ako svoju prácu zefektívniť, aby som dosiahla viac. Nerobila som všetko pre to, aby som vyriešila problémy, s ktorými som sa stretla. Nevedela som, ako dlho zostanem v tíme, a tak som veci nechávala tak. V tom období som pociťovala veľkú úzkosť vždy, keď sa so mnou prišiel rozprávať vodca tímu, lebo som si myslela, že chce hovoriť o zmene mojej povinnosti. Srdce mi búšilo, až kým som nezistila, že ide o bežný pracovný rozhovor. Toto sa dialo opakovane a každý môj deň bol preto vyčerpávajúci. Mala som dostatok spánku, avšak počas pobožností som stále driemala, a nedokázala som preniknúť do podstaty Božích slov. Uvedomovala som si, že môj stav je zlý, a tak som rýchlo predstúpila pred Boha, aby som sa modlila, hľadala a uvažovala o svojom probléme. Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov, ktorý mi pomohol pochopiť seba samu. Všemohúci Boh hovorí: „Aké sú vaše princípy správania? Mali by ste sa správať podľa svojej pozície, nájsť pre seba správne miesto a dobre konať povinnosť, ktorú by ste mali konať; len to je niekto s rozumom. Napríklad existujú ľudia, ktorí sú zbehlí v určitých odborných zručnostiach a chápu princípy, a tí by mali prevziať zodpovednosť a vykonať záverečné kontroly v tejto oblasti; sú ľudia, ktorí môžu poskytnúť nápady a postrehy, inšpirovať ostatných a pomáhať im lepšie vykonávať ich povinnosti – tí by potom mali poskytovať nápady. Ak si dokážeš nájsť správne miesto a pracovať v harmónii so svojimi bratmi a sestrami, budeš si plniť svoju povinnosť – to je to, čo znamená správať sa podľa svojej pozície. Pôvodne možno dokážeš iba poskytnúť nejaké nápady, ale ak sa pokúsiš ponúknuť niečo iné a nakoniec sa o to veľmi snažíš, stále toho nie si schopný; a potom, keď iní poskytnú tieto veci, cítiš sa nepríjemne a nechceš počúvať, tvoje srdce je utrápené a obmedzené, sťažuješ sa na Boha a hovoríš, že Boh je nespravodlivý – potom je to ambícia. Aká je to povaha, ktorá v človeku vyvoláva ambíciu? Arogantná povaha vyvoláva ambíciu. Tieto stavy môžu vo vás určite vzniknúť kedykoľvek, a ak nehľadáte pravdu, aby ste ich vyriešili, a nemáte vstup do života a nemôžete sa v tomto ohľade zmeniť, potom úroveň kvalifikácie a čistoty, s akou vykonávate svoje povinnosti, bude nízka a výsledky tiež nebudú veľmi dobré. To nie je uspokojivé vykonávanie vašich povinností a znamená to, že Boh od vás nezískal slávu. Boh dal každému človeku iné talenty a nadania. Niektorí ľudia majú talent v dvoch alebo troch oblastiach, niektorí majú talent v jednej oblasti a niektorí nemajú vôbec žiadny talent – ak dokážete k týmto záležitostiam pristupovať správne, potom máte rozum. Človek s rozumom si dokáže nájsť svoje miesto, správať sa podľa svojej pozície a dobre vykonávať svoje povinnosti. Človek, ktorý si nikdy nenájde svoje miesto, je človek, ktorý má vždy ambíciu. Vždy sa usiluje o postavenie a zisk. Nikdy nie je spokojný s tým, čo má. Aby dosiahol väčší zisk, snaží sa vziať čo najviac; vždy dúfa, že uspokojí svoje extravagantné túžby. Myslí si, že ak má nadania a je dobrej kvality, mal by sa viac tešiť Božej milosti, a že mať nejaké extravagantné túžby nie je chyba. Má tento typ človeka rozum? Nie je nehanebné mať vždy extravagantné túžby? Ľudia, ktorí majú svedomie a rozum, môžu cítiť, že je to nehanebné. Ľudia, ktorí rozumejú pravde, nebudú robiť tieto hlúpe veci. Ak dúfaš, že si verne plníš svoju povinnosť, aby si sa odvďačil za Božiu lásku, nie je to extravagantná túžba. Je to v zhode so svedomím a s rozumom normálnej ľudskej prirodzenosti. To robí Boha šťastným. Ak si naozaj želáš dobre vykonávať svoju povinnosť, musíš si najprv nájsť správnu pozíciu a potom robiť, čo môžeš, celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a robiť to najlepšie, čo vieš. To je uspokojivé a takéto vykonávanie povinnosti má určitú mieru čistoty. To je to, čo by mala robiť skutočná stvorená bytosť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, podľa ktorých by si mal človek počínať) Božie slová mi ukázali, že som sa cítila taká skľúčená preto, lebo moje divoké túžby neboli uspokojené. Ostatní ma neobdivovali ani si ma nevážili a ja som nebola schopná zmeniť svoje okolnosti, a tak som Boha zle pochopila a obviňovala Ho, s pocitom, že to, čo mi dal, nebolo dosť dobré. Moja povinnosť sa dvakrát zmenila, lebo práca sa spomalila, a mňa možno čakalo tretie presunutie necelý mesiac po mojom návrate. V tejto situácii som sa cítila ako najhorší člen tímu, tá zbytočná, a mala som pocit, že moja existencia nemá žiadnu hodnotu. Túto realitu som jednoducho nedokázala prijať a bolo mi hrozne. Pri pracovnej diskusii som nechcela pôsobiť príliš podpriemerne, a tak som si lámala hlavu a usilovala sa vyjadriť nejaké hodnotné a prínosné názory, ale moje návrhy zmietli zo stola a ja som sa cítila úplne ponížená. Keď som videla, ako veľmi zaostávajú moje schopnosti za ostatnými, cítila som sa rozladená a roztrpčená. Myslela som si, že mi nič nejde preto, lebo moja povinnosť sa stále mení a že nech prídem kamkoľvek, vždy som tá najhoršia a kedykoľvek ma môžu presunúť. Tajne som sa porovnávala s ostatnými. Mala som pocit, že oni všetci majú silné stránky a v určitej oblasti vynikajú, kým ja som bola vo všetkom podpriemerná a mala som ešte aj osudovú chybu – všetko mi šlo pomaly. Tejto realite som nedokázala čeliť, a tak som obviňovala Boha, že mi nedal dobrú kvalitu. Cítila som sa skľúčene a ukrivdene a v povinnosti mi chýbal elán. Pravdou však je, že Boh dáva každému rôzne dary, silné stránky a kvalitu. Sme predurčení vykonávať rôzne povinnosti – je to v rámci Božej zvrchovanosti a usporiadaní. Človek s rozumom má srdce, ktoré sa podriaďuje. Svoje postavenie berie podľa svojich silných stránok a je k dispozícii pre dobré použitie. Ja som sa však vôbec nepodriadila – nebola som ochotná byť tou najmenej dôležitou. Usilovala som sa o miesto v srdciach iných, o ich úctu a obdiv a keď som to nedostala, prestala som pracovať naplno. Celkom som stratila rozum. Boh mi nedal kvalitu, ale ani toho odo mňa veľa nepožadoval. Chcel len, aby som si našla to správne miesto a všetko vložila do svojej povinnosti. Celkom by stačilo, keby som robila len to, čo bolo v mojich silách. Ja som však bola arogantná a vôbec som nemala rozum. V ničom som nebola dobrá a nechcela som čeliť realite. Mala som divoké ambície stať sa zo dňa na deň úspešnou a získať si úctu ostatných. Minula som na to veľa energie, ale nikdy som to nedosiahla a cítila som sa negatívne. Trápila som samu seba.

Neskôr som uvažovala: Prečo som ostatným vždy závidela ich nadania a silné stránky? Prečo som sa neustále snažila získať si miesto v srdciach iných a nechcela som zaostávať? Čo bolo hlavnou príčinou? Pri svojom hľadaní som to objavila v Božích slovách: „Pre antikristov je povesť a postavenie ich životom a celoživotným cieľom. Vo všetkom, čo robia, je ich prvou úvahou: ‚Čo sa stane s mojím postavením? A s mojou povesťou? Ak to urobím, budem mať vďaka tomu dobrú povesť? Zvýši to moje postavenie v očiach ľudí?‘ To je prvá vec, na ktorú myslia, čo je dostatočným dôkazom, že majú povahu a podstatu antikristov; preto o týchto problémoch uvažujú takto. Dá sa povedať, že pre antikristov nie sú povesť a postavenie nejakou dodatočnou požiadavkou a už vôbec nie vecami, ktoré sú im cudzie, bez ktorých by sa zaobišli. Sú súčasťou prirodzenosti antikristov, sú v ich kostiach, v ich krvi, sú im vrodené. Antikristom nie je ľahostajné, či majú dobrú povesť a postavenie; to nie je ich postoj. Aký je teda ich postoj? Povesť a postavenie sú úzko spojené s ich každodenným životom, s ich každodenným stavom, s tým, o čo sa denne usilujú. A tak pre antikristov sú postavenie a povesť ich životom. Bez ohľadu na to, ako žijú, bez ohľadu na to, v akom prostredí žijú, bez ohľadu na to, akú prácu robia, bez ohľadu na to, o čo sa usilujú, aké sú ich ciele a aké je ich životné smerovanie, všetko sa točí okolo dobrej povesti a vysokého postavenia. A tento cieľ sa nemení; nikdy nedokážu odložiť tieto veci bokom. To je pravá tvár antikristov a ich podstata. … Ak cítia, že nemajú žiadnu slávu, zisk ani postavenie, že k nim nikto nevzhliada, nectí ani nenasleduje, potom sú veľmi sklamaní, veria, že viera v Boha nemá zmysel ani hodnotu, a vravia si: ‚Je taká viera v boha zlyhaním? Nie som bez nádeje?‘ V srdci často kalkulujú o takýchto veciach. Kalkulujú, ako si môžu vydobyť miesto v Božom dome, ako môžu mať v cirkvi vznešenú povesť, ako môžu dosiahnuť, aby ľudia počúvali, keď hovoria, a podporovali ich, keď konajú, ako môžu dosiahnuť, aby ich ľudia nasledovali bez ohľadu na to, kde sú, a ako môžu mať vplyvný hlas v cirkvi, slávu, zisk a postavenie – v srdci sa skutočne sústreďujú na takéto veci. Práve o toto sa takíto ľudia usilujú.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Boh zjavuje, že antikristi si naozaj cenia prestíž a postavenie. Vo všetkom, čo robia, myslia vždy na svoje miesto medzi ostatnými. Prestíž a postavenie sa pre nich stávajú životom a predmetom ich úsilia. Ak nemajú prestíž alebo obdiv ľudí, cítia sa skľúčene až do takej miery, že o všetko stratia záujem. Nekonala som azda presne rovnako? Keď ma prekladali sem a tam, nadobudla som pocit, že som zbytočná, bezvýznamná osoba bez akéhokoľvek postavenia, očividne nedôležitá, čo ma naozaj podráždilo. Pri rozoberaní problémov som nemala žiadne hodnotné nápady, ktorými by som prispela, a názory, ktoré som vyjadrila, nikto neprijal. Cítila som sa ako najhorší člen tímu, ktorého si nikto neváži, a zdalo sa, že môj život nemá žiadnu hodnotu. Stala som sa slabou a negatívnou, nerozumela som Bohu a obviňovala Ho. Svoj život som postavila na prestíži a postavení a keď som ich nezískala, prestala som pracovať naplno a chýbala mi motivácia. Príliš mi na týchto veciach záležalo. Uvažovala som, prečo som sa za nimi vždy hnala. Bolo to preto, lebo som sa stala obeťou vplyvu satanských jedov ako: „Stúpaj až na vrchol,“ „Odkazom človeka je ozvena jeho života,“ a „Človek by sa mal stále snažiť byť lepší ako jeho súčasníci.“ Považovala som ich za tie najlegitímnejšie ciele v živote a myslela si, že keď sa o ne budem usilovať, znamená to, že mám nejakú ambíciu. V škole som bola naozaj usilovná. Na základnej aj na strednej som bola takmer v každom teste najlepšia z triedy. Bola som naozaj obľúbená a spolužiaci aj učitelia ma často chválili. Verila som, že to je jediný spôsob života, ktorý za niečo stojí. Po vstupe do cirkvi a prevzatí povinnosti som naďalej žila podľa týchto satanských jedov a naozaj mi záležalo na tom, aké miesto mám v srdciach druhých, pričom som sa stále snažila predviesť svoju hodnotu a dosiahnuť, aby ma ľudia obdivovali. Aj keď som nebola vodkyňa tímu ani nadriadená, musela som byť niekým dôležitým, ktorého by ostatní schvaľovali. Keď sa mi to nedarilo a moje ambície zostali neuspokojené, sťažovala som sa a cítila som nespokojnosť s Božími zvrchovanými opatreniami. Neodvážila som sa nič povedať, ale v srdci som sa Bohu vzpierala a vo svojej povinnosti som prestala pracovať naplno. Život podľa týchto satanských jedov mi priniesol iba utrpenie a muky a stála som na nesprávnej strane Boha – dohadovala som sa a vyjednávala s Ním, ba dokonca som pochybovala o Jeho spravodlivosti a odporovala Mu. Ak by to tak pokračovalo, urazila by som Božiu povahu a On by ma vyradil. Spomenula som si na Božie slová: „Ľudia si musia byť istí, že nemajú ambíciu a nepestujú márne sny, nehľadajú slávu, zisk a postavenie ani nevyčnievajú z davu. Ba čo viac, nesmú sa snažiť byť veľkým človekom ani nadčlovekom, byť nadradeným medzi ľuďmi a nútiť ostatných, aby ich uctievali. To je túžba skazenej ľudskej prirodzenosti a je to cesta satana; Boh takýchto ľudí nespasí. Ak sa ľudia neustále usilujú o slávu, zisk a postavenie bez pokánia, potom pre nich neexistuje žiadny liek a len jediný výsledok: byť vyradený.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Náležité plnenie si povinnosti si vyžaduje harmonickú spoluprácu) Nikdy predtým som si neuvedomila, aké vážne sú tieto dôsledky. Myslela som si, že ja sa veľkého zla ako antikrist nedopustím, nenaruším prácu cirkvi a nanajvýš budem negatívna a podráždená, keď si nedokážem získať obdiv druhých. Ale potom som videla, že to vôbec nie je tak. Na prvý pohľad sa nezdalo, že by som spravila niečo hrozné, ale bola som nespokojná so situáciou, ktorú Boh pripravil, a stále som sa sťažovala. Vo svojom srdci som šla proti Bohu. Odolávala som Bohu! Ako by Boh mohol spasiť niekoho, ako som ja? Spomenula som si na jednu sestru, s ktorou som predtým pracovala. Vo svojej povinnosti bola spočiatku plná elánu a zvolili ju za vodkyňu, ale neskôr ju prepustili a prišla o svoju prestíž a postavenie. Bola stále negatívna, pretože si nedokázala získať obdiv druhých, až napokon zradila Boha a odišla. Ak sa ľudia stále naháňajú za prestížou a postavením, keď ich ambície nie sú uspokojené, začnú byť negatívni, nerozumejú Bohu a obviňujú Ho. Buď sa Bohu vzpierajú, alebo Ho dokonca zradia. Vtedy som si uvedomila, že som v nebezpečnom stave. Nechcela som viac odolávať Bohu, chcela som odvrhnúť obmedzenia vyplývajúce z prestíže a postavenia.

V rámci svojich pobožností som si prečítala niekoľko úryvkov Božích slov: „Keď Boh vyžaduje, aby ľudia dobre plnili svoju povinnosť, nežiada od nich, aby splnili určitý počet úloh, vynaložili nejaké veľké úsilie či vykonali nejaké veľké záväzky. Boh chce, aby ľudia boli schopní urobiť vecným spôsobom všetko, čo je v ich silách, a žiť v súlade s Jeho slovami. Boh nepotrebuje, aby si bol veľký alebo vznešený, alebo aby si robil nejaké zázraky, a nechce v tebe vidieť ani žiadne príjemné prekvapenia. On takéto veci nepotrebuje. Boh potrebuje iba to, aby si vytrvalo praktizoval podľa Jeho slov. Keď počúvaš Božie slová, rob to, čomu si porozumel, konaj to, čo si pochopil, dobre si zapamätaj, čo si počul, a potom, keď príde čas praktizovať, praktizuj podľa Božích slov. Dovoľ im, aby sa stali tvojím životom, tvojou realitou a tým, čo žiješ. Tak bude Boh spokojný.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Náležité plnenie si povinnosti si vyžaduje harmonickú spoluprácu) „Ak ťa Boh urobil pochabým, potom má tvoja hlúposť zmysel. Ak ťa urobil bystrým, tak je zmysel v tvojej bystrosti. Bez ohľadu na to, aké talenty ti Boh nadelil, aké sú tvoje silné stránky alebo aký vysoký máš inteligenčný kvocient, to všetko má pre Boha určitý význam. Všetky tieto veci boli Ním predurčené. Boh už dávno predurčil úlohu, ktorú v živote zohrávaš, i povinnosť, ktorú konáš. Niektorí ľudia vidia, že iní majú silné stránky, ktoré im chýbajú, a sú preto nespokojní. Chcú to zmeniť tak, že sa budú viac učiť, viac vidieť a viac sa snažiť. Napriek ich usilovnosti sú však ich možnosti obmedzené a im sa nikdy nepodarí prekonať tých, ktorí majú nadanie či odborné znalosti. Môžeš bojovať, koľko len chceš, ale aj tak je to zbytočné. Boh predurčil, kým budeš, a nikto to nemôže nijak zmeniť. Svoje úsilie by si mal venovať tomu, v čom si dobrý. Mal by si vykonávať takú povinnosť, na ktorú sa hodíš, nech už je to čokoľvek. Nesnaž sa nasilu presadiť v oblastiach, na ktoré tvoje schopnosti nestačia, a nezáviď ostatným. Každý má svoju funkciu. Nemysli si, že môžeš robiť všetko dobre alebo že si dokonalejší či lepší ako ostatní, a nechci vždy nahradiť ostatných a predvádzať sa. To je skazená povaha. Niektorí ľudia si, naopak, myslia, že nevedia robiť nič dobre a nemajú vôbec žiadne zručnosti. Ak je to aj tvoj prípad, mal by si byť jednoducho len človekom, ktorý s pokorou počúva a podriaďuje sa. Rob, čo vieš, a rob to dobre, s vynaložením všetkých svojich síl. To stačí. Boh bude spokojný.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Princípy, podľa ktorých by si mal človek počínať) Z Božích slov som pochopila, že Jeho úmyslom nie je, aby z nás boli úžasní ľudia. Dúfa, že sa budeme držať pri zemi a budeme konať podľa svojho postavenia, konať si svoje povinnosti, sústreďovať sa na praktizovanie Jeho slov a budeme poslušnými stvorenými bytosťami. Všetku kvalitu a odborné schopnosti, ktoré máme, máme jedine vďaka Božím zvrchovaným opatreniam. Musela som sa naučiť prijať to a podriadiť sa, dobre využiť všetko, čo mi Boh dal, vychádzajúc z mojich silných stránok, a robiť všetko, čo je v mojich silách. Nemala som také dobré schopnosti ako ostatní, ale nebola som neschopná vykonávať prácu. Keďže cirkev pre mňa usporiadala túto povinnosť, mala som sa jej vytrvalo naplno venovať a robiť všetko, čo bolo v mojich silách. Pri rozoberaní práce mi stačilo hovoriť len o veciach, ktorým som rozumela. Ak som nemala prehľad alebo nepoznala princípy, mala som hľadať a hovoriť v duchovnom spoločenstve s ostatnými, počúvať ich myšlienky a učiť sa z ich silných stránok, aby som tak kompenzovala svoje nedostatky. Pri tejto myšlienke sa moje srdce rozjasnilo a ja som mala cestu a smer pre praktizovanie. Predtým som si myslela, že keď ma presúvajú, je to dôvod, aby som sa hanbila. Keď sa to stalo, mala som pocit, že to dokazuje, že som najhoršia, takže som k tomu nedokázala náležite pristupovať. Keď nad tým uvažujem teraz, bol to problém s mojou perspektívou. Boh dáva každému rôzne dary, silné stránky a kvalitu a na každého má rozličné požiadavky. Je pravda, že moje schopnosti neboli až také skvelé, takže keď tím nemal toľko práce, cirkev upravila moju povinnosť podľa mojich silných stránok. Bolo to v súlade s princípmi a prospievalo to práci cirkvi. Navyše keď Boh meria človeka, nie je to len na základe toho, či dokáže dobre vykonávať prácu. Berie do úvahy aj to, či sa usiluje o pravdu, či sa Mu skutočne podriaďuje a či je oddaný vo svojej povinnosti. Keď som o tom premýšľala, srdce sa mi rozjasnilo a už som sa necítila obmedzovaná zmenami mojej povinnosti. Tiež som presne vedela, o čo sa mám usilovať. Modlila som sa k Bohu: „Bože, ďakujem Ti, že si ma osvietil a pomohol mi pochopiť Tvoj úmysel. Neviem, kedy ma opäť preložia, ale som pripravená podriadiť sa Tvojej zvrchovanosti a opatreniam. Kdekoľvek budem vykonávať svoju povinnosť, chcem do toho dať všetko a uspokojiť Ťa. Prosím, veď ma!“

Po zmene môjho pohľadu sa zmenil aj stav mojej povinnosti. Vždy som si myslela, že nie som ako ostatní, že som len dočasný člen tímu, ktorý môže kedykoľvek odísť. Zdalo sa mi, že som zo všetkých najhoršia a chýbal mi pocit spolupatričnosti. Nerozumela som Bohu, zdal sa mi vzdialený a nevykonávala som svoju povinnosť naplno. Ale teraz to tak už necítim. Bez ohľadu na to, kde a ako dlho konám nejakú povinnosť, je za ňou dobrá Božia vôľa, takže by som sa mala naučiť podriadiť sa. Aj keby som neskôr musela odísť, teraz pracujem na videách a musím sa každý deň čo najviac snažiť a vložiť svoje srdce do svojej povinnosti a do každej situácie, ktorú zažívam. Keď konám svoju povinnosť, často sa modlím k Bohu a prosím Ho, aby ma viac viedol, nech som efektívnejšia. Zamýšľam sa aj nad problémami vo svojej práci, aby som ich mohla rýchlo zhrnúť a vykonať nápravu. Keď natrafím na princípy, ktorým nerozumiem, riešim to v duchovnom spoločenstve s ostatnými. Keď svoju povinnosť vykonávam takto, som uvoľnená a cítim, že som bližšie k Bohu.

Raz som na zhromaždení čítala úryvok Božích slov, ktorý sa ma naozaj dotkol. Všemohúci Boh hovorí: „Čo by mali ľudia robiť, keď príde na Božiu zvrchovanosť a opatrenia nad ich osudom? (Podriadiť sa Božiemu ovládaniu a opatreniam.) Po prvé, mal by si hľadať, prečo Stvoriteľ zariadil tento druh osudu a životného prostredia, prečo to zariaďuje tak, aby si sa stretával s určitými vecami a zažíval ich, a prečo je tvoj osud taký, aký je. Z toho by si mal porozumieť, po čom tvoje srdce túži a čo potrebuje, a spoznať Božiu zvrchovanosť a opatrenia. Keď pochopíš a spoznáš tieto veci, to, čo by si nemal robiť, je rozhodovať sa podľa seba, byť spurný, odmietať, odolávať alebo sa snažiť uniknúť – samozrejme, ani sa pokúšať vyjednávať s Bohom. Namiesto toho by si sa mal podriadiť. Prečo by si sa mal podriadiť? Pretože si stvorená bytosť, nemôžeš ovládať svoj osud a nemáš nad ním zvrchovanosť. Boh má posledné slovo nad tvojím osudom. Zoči-voči tvojmu osudu si pasívny a nemôžeš robiť žiadne rozhodnutia. Jediné, čo by si mal urobiť, je podriadiť sa. Nemali by ste robiť vlastné rozhodnutia o svojom osude ani sa mu vyhýbať, nemali by ste vyjednávať s Bohom a nemali by ste ísť proti svojmu osudu ani sa sťažovať. Nemali by ste, samozrejme, hovoriť najmä také veci, ako: ‚Osud, ktorý pre mňa Boh zariadil, je zlý. Je mizerný a horší ako osud iných‘, alebo: ‚Môj osud je zlý a nemôžem si užívať žiadne šťastie ani prosperitu. Boh pre mňa zariadil veci zle.‘ Tieto slová sú súdy a ich vyslovovaním prekračujete svoju pozíciu. Nie sú to slová, ktoré by mala vravieť stvorená bytosť, a nie sú to pohľady ani postoje, ktoré by stvorená bytosť mala mať. Namiesto toho by ste mali upustiť od týchto rôznych mylných chápaní, definícií, názorov a schopností chápania osudu. Zároveň by ste mali byť schopní zaujať správny postoj a pozíciu, aby ste sa podriadili všetkým veciam, ktoré sa stanú ako súčasť osudu, ktorý pre teba Boh zariadil. Nemali by ste odolávať a určite by ste nemali byť skľúčení a sťažovať sa, že nebo nie je spravodlivé, že Boh pre teba zariadil veci zle a neposkytol ti to najlepšie. Keď príde na otázku osudu, stvorené bytosti nemajú právo vybrať si ho; Boh ti nedal takúto povinnosť a neudelil ti tento druh práva. Preto by si sa nemal pokúšať robiť rozhodnutia, hádať sa s Bohom ani Mu klásť ďalšie požiadavky. Nech sú Božie opatrenia akékoľvek, mal by si sa prispôsobiť a náležite im čeliť. Mal by si čeliť všetkému a snažiť sa zažiť a oceniť všetko, čo Boh zariadil. Mal by si sa úplne podriadiť všetkému, mal by si zažiť, čo pre teba Boh zariadil. Mal by si sa poddať osudu, ktorý pre teba Boh zariadil. Ak aj sa ti niečo nepáči alebo preto trpíš, alebo ak to vyzýva a potláča tvoju dôstojnosť a charakter, pokiaľ je to niečo, čo by si mal zažiť, niečo, čo pre teba Boh pripravil a zariadil, mal by si sa tomu podriadiť, nemôžeš robiť žiadne rozhodnutia. Keďže osudy ľudí sú zariadené Bohom a má nad nimi zvrchovanosť, nemožno s Ním o nich vyjednávať. Takže ak sú ľudia rozumní a majú rozum normálnej ľudskej prirodzenosti, nemali by sa stále sťažovať, že ich osud je zlý alebo sa sťažovať, že tá či oná vec na nich nie je dobrá; nemali by pristupovať k svojej povinnosti, k svojmu životu, k ceste, po ktorej kráčajú vo viere v Boha, k všetkým situáciám, ktoré Boh zariadil, ani k Jeho požiadavkám na človeka so skormúteným postojom preto, lebo majú pocit, že ich osud je zlý.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (2)) Rozjímanie nad Božími slovami mi jasnejšie ukázalo, ako pristupovať k Božím zvrchovaným opatreniam. Všetky naše osudy sú v Božích rukách. To, do akej rodiny sa človek narodí, aké dostane vzdelanie, aké má talenty a silné stránky, kedy príde do cirkvi a prijme nejakú povinnosť a akú povinnosť bude vykonávať, je všetko usporiadané Bohom a je za tým Božia dobrá vôľa. Predtým som nikdy nerozumela, prečo ma stále presúvajú, ale keď som sa nad tým dôkladne zamyslela, videla som, že presne to som v skutočnosti potrebovala. Bez týchto skúseností by som si neuvedomila, aká zlá bola moja túžba po prestíži a postavení. Stále by som si myslela, že som sa trochu zmenila. Neuvedomila by som si, ako hlboko vo mne sú zakorenené satanove filozofie, že ma prinútili stratiť rozum normálnej ľudskej prirodzenosti a postaviť sa proti Bohu a nezistila by som, že budem vyradená, ak sa o nich budem naďalej usilovať. To, že som si týmto prešla, vnieslo trochu svetla do mojich mylných názorov na honbu za prestížou a postavením a uvedomila som si, že to nie je správna cesta. Je to spôsob, akým satan kazí ľudí a ubližuje im. Tiež som sa naučila, že by som k svojej kvalite mala pristupovať správne, mala by som prijať Božiu zvrchovanosť a opatrenia a podriadiť sa im, byť schopná stáť na svojom mieste a byť stvorenou bytosťou s rozumom. Bez ohľadu na to, či ma v budúcnosti preložia a bez ohľadu na to, akú povinnosť budem vykonávať, musím sa podriadiť Božej zvrchovanosti a opatreniam, hľadať Jeho úmysel, prispôsobiť sa každej situácii, ktorú pre mňa usporiada, prežívať ich a ponoriť sa do nich a prostredníctvom nich sa snažiť niečo získať a naučiť sa o sebe samej.