Narodila som sa v 90. rokoch a na druhom stupni základnej školy som prepadla romantickým drámam. Vždy keď som videla tú neochvejnú lásku medzi hlavnými hrdinami, najmä keď sa muž staral o ženu, závidela som a dúfala som, že aj ja raz budem mať takú lásku. Myslela som si, že nájsť niekoho, kto ma bude milovať a s kým budeme držať spolu v dobrom aj v zlom, bude ten najšťastnejší a najzmysluplnejší spôsob života.

V apríli 2009, krátko po tom, čo som našla Boha, som stretla Wenbina. Bol o štyri roky starší odo mňa a bol úprimný, úprimný, zrelý, vyrovnaný a bol ku mne naozaj pozorný a starostlivý. Kedykoľvek som bola voči nemu nevrlá, mal so mnou trpezlivosť. Zvyčajne, keď sa niečo dialo, najprv sa spýtal na môj názor a vždy mi vyhovel a rešpektoval moje rozhodnutia. Cítila som sa s ním dobre. Naši príbuzní a priatelia mi tiež závideli a hovorili, že Wenbin je vždy veľmi ústretový a že takého človeka je dnes ťažké nájsť. Oddávala som sa sladkej láske a často som sa cítila šťastná, že mám takého ohľaduplného priateľa.

Ako som čítala viac Božích slov, pochopila som, že Božím dielom v posledných dňoch je prostredníctvom Jeho vtelenia spasiť a zdokonaliť ľudstvo, priviesť tých, ktorí úprimne veria v Boha a dokážu prijať Jeho súd a očistenie, do nasledujúceho veku, a že toto je záverečný krok v Božom diele spásy ľudstva. Rodičia so mnou tiež často hovorili v duchovnom spoločenstve o význame viery v Boha a pripomínali mi, aby som si vážila túto nesmierne vzácnu príležitosť. Chcela som Wenbinovi kázať evanjelium. Aká by to bola radosť, keby sme obaja mohli veriť v Boha, spoločne sa usilovať o pravdu a nakoniec byť spasení a spoločne vstúpiť do Božieho kráľovstva! Tak som sa nenápadne snažila zistiť jeho postoj k viere. V Boha neveril, a veril, že človek má svoj osud vo vlastných rukách. Povedal: „Sme mladí a všetko by sa malo točiť okolo peňazí.“ Tiež mi povedal, aby som nepočúvala rodičov, keď hovoria o viere v Boha, a že na tomto svete žiadny Boh neexistuje. Keď som ho počula hovoriť tieto veci, cítila som sa neopísateľne nepríjemne. Pôvodne som si myslela, že by sme obaja mohli veriť v Boha, ale nikdy by som nečakala, že bude ateista. Čo som mala robiť? Videla som, že niektorí bratia a sestry, ktorých rodiny neverili v Boha, boli nimi obmedzovaní a prenasledovaní, čo bolo veľmi bolestivé! Presne ako moja sesternica – predtým, ako sa vydala, si aktívne konala povinnosti a kázala evanjelium na rôznych miestach, ale jej manžel, ateista, ju po svadbe prenasledoval, kládol jej prekážky vo viere a každý deň sa buď hádali, alebo bili. Neskôr sesternica nemohla ani chodiť na zhromaždenia a nakoniec bola nútená sa rozviesť a dieťa zostalo otcovi. Vždy keď si spomenula na svoje dieťa, bola veľmi smutná. Nechcela som znášať také manželstvo ani takú bolesť. Wenbin v Boha neveril, takže ak by ma po svadbe prenasledoval, dokázala by som stáť pevne? Chvíľu som nevedela, čo mám robiť. V bolesti som sa modlila k Bohu: „Bože, nečakala som, že Wenbin bude ateista. Sme spolu už veľmi dlho a do nášho vzťahu som investovala príliš veľa citov. Nedokážem sa tohto vzťahu vzdať. Ale ak s ním zostanem a on mi bude brániť vo viere, pretože ideme odlišnými cestami, čo si potom počnem? Bože, mám príliš malé duchovné postavenie, prosím, veď ma, aby som sa rozhodla správne.“ V nasledujúcich dňoch som neustále čítala Božie slová o tom, ako pristupovať k manželstvu, a pochopila som, že pri výbere partnera existujú princípy. Je dôležité nájsť niekoho, kto zmýšľa rovnako, má dobrú ľudskú prirodzenosť a nebude mi brániť vo viere. Wenbin v Boha neveril, neboli sme rovnakého zmýšľania ani sme nešli po rovnakej ceste a skôr či neskôr by sme sa rozišli. Čím viac citov by som investovala, tým väčšiu bolesť by som neskôr cítila. V tom čase ma pri každom pomyslení na to bolelo srdce. Nedokázala som zniesť predstavu rozchodu, ale keby sme zostali spolu, kráčali by sme po rôznych cestách. V srdci som cítila veľký rozpor, a tak som povedala Bohu o svojej bolesti a ťažkostiach a prosila Ho o pomoc.

Ani som sa nenazdala a bol marec 2011, a Wenbinova rodina naliehala, aby sme sa zasnúbili. Musela som sa rozhodnúť. V srdci som jasne vedela, že Wenbin neverí v Boha a že nemôžeme kráčať po rovnakej ceste až do konca, ale stále som mala istú nádej a myslela som si: „Nikdy som mu formálne nesvedčila o Božom diele a nie som si istá jeho postojom k pravde. Ak neverí v Boha, ale nebude mi brániť vo viere, stále by sme mohli zostať spolu.“ Tak som sa rozhodla porozprávať sa s ním o svojej viere v Boha a zistiť, ako zareaguje. Nikdy by som nečakala, že len čo počul, že verím v Boha, v hneve zaťal päsť a udrel ňou do steny. Jeho správanie ma šokovalo, a kým som sa spamätala, ruka mu už krvácala. Keď som videla, že chce do steny udrieť znova, rýchlo som ho chytila za ruku, ale on sa silou vytrhol. Keď som videla jeho nenormálne správanie, jeho veľmi chladný výraz a nenávisť v jeho očiach, pripadal mi ako cudzí človek a bála som sa. Myslela som si: „Je toto stále ten priateľ, ktorý so mnou vo všetkom súhlasil? Prečo má taký postoj, keď počuje, že verím v Boha? Len verím v Boha a neurobila som nič zlé. Prečo takto reaguje?“ V srdci som sa neustále modlila: „Bože, ak mi naozaj bráni vo viere, som ochotná sa s ním rozísť. Ale mám príliš malé duchovné postavenie a nedokážem sa vzdať tohto nášho dvojročného vzťahu. Prosím, daj mi silu urobiť správne rozhodnutie.“ Po modlitbe som sa podelila o skúsenosť s tým, ako ma Boh chránil, a jasne som vyjadrila svoj postoj. Chvíľu mlčal, potom súhlasil, že mi nebude brániť vo viere. Dohodli sme sa, že ak mi niekedy bude brániť vo viere, rozídeme sa. Spočiatku bol zarazený, keď to počul, ale aj tak súhlasil.

Wenbinov brat a švagriná mali dobrú ľudskú prirodzenosť a verili v existenciu Boha, tak som im svedčila o Božom diele posledných dní. Keď to Wenbin zistil, vybuchol od zlosti a pred svojou rodinou mi povedal, aby som vypadla a že ma už nikdy nechce vidieť. Šmaril predo mnou svoj telefón. Nikdy predtým som ho nevidela takého nahnevaného. S nenávisťou v hlase povedal: „Nebudem ti brániť vo viere, ale neopováž sa kázať mojej rodine!“ Keď som videla, aký odpor cíti k mojej viere, začala som mať obavy a myslela som si: „Povedal, že mi nebude brániť vo viere, ale to preto, lebo nevie, že chodím na zhromaždenia a konám povinnosti. Ak to zistí, bude sa mi snažiť stáť v ceste? Ak áno, nevyhnutne sa budeme hádať a naše manželstvo sa môže rozpadnúť. Čo budem potom robiť?“ V srdci som cítila rozpor. Ak sa rozídeme, možno už nikdy nestretnem iného človeka, ktorý by ma takto miloval. Aký by mal potom môj život zmysel? No ak sa nerozídeme, určite sa budeme stále hádať. Aké šťastie by potom mohlo byť v takom živote? Už len pri pomyslení na to ma od veľkého trápenia bolelo srdce a ocitla som sa v dileme. Neskôr som si uvedomila, že máme zjavné rozdiely v niektorých názoroch na veci. Napríklad povedal, že po svadbe by sme si mali otvoriť reštauráciu, zarábať peniaze na kúpu auta, domu a tak ďalej. Povedala som: „Koľko peňazí človek zarobí, je už predurčené Nebom a nám stačí toľko, aby sme vyžili. Peniaze nie sú v živote to najdôležitejšie. Viera v Boha a uctievanie Boha je tá správna životná cesta.“ Nespokojne povedal: „Aký má život zmysel, ak nezarábaš peniaze? Čo budeš jesť a piť bez peňazí? Nemáš žiadne ambície!“ K takýmto hádkam dochádzalo často a cítila som sa vyčerpaná. Zakaždým, keď sme mali nezhodu, ktorá spôsobila nespokojnosť, uvažovala som: „Je toto to šťastie, ktoré som chcela? Prečo sa nedokážem cítiť šťastná? O čo má v živote najväčší zmysel sa usilovať? Ako sa môžem vyhnúť premárneniu svojho života?“ Modlila som sa k Bohu: „Bože, pôvodne som si myslela, že život s Wenbinom mi prinesie šťastie a že toto je život, o ktorom som vždy snívala, ale veci nie sú také, ako som si myslela. Kráčame po rôznych cestách a nemáme nič spoločné, takže moje srdce nikdy nemôže nájsť oslobodenie. Každý deň musím tajne čítať Tvoje slová a chodiť na zhromaždenia, pretože sa bojím hádok pre tieto veci. Bože, prežívam veľkú bolesť a chcem sa oslobodiť od tejto náklonnosti, ale hlboko vnútri sa tohto vzťahu nedokážem vzdať. Prosím, pomôž mi.“

Neskôr sa zdalo, že Wenbin niečo vycítil. Viackrát, keď som sa vrátila zvonku, mi kládol rôzne otázky. Spočiatku som tomu neprikladala veľkú váhu, až jedného dňa som sa vychystala skoro a chystala som sa odísť na zhromaždenie. Jeho zvyčajný jemný tón sa zmenil a s veľmi vážnym výrazom povedal: „Povedz mi pravdu, ideš znova na zhromaždenie?“ Povedala som: „Áno. A čo? Nepovedal si, že mi nebudeš brániť vo viere v Boha?“ Povedal: „Keby som vtedy nesúhlasil, rozišla by si sa so mnou. Ako som to mohol nepovedať? Myslel som si, že časom tvoja vôľa veriť v Boha zoslabne a prestaneš veriť. Nikdy by som nečakal, že za posledných šesť mesiacov zostaneš ešte fanatickejšia! Už to nevydržím. Musíš si vybrať medzi mnou a svojou vierou. Ak si vyberieš mňa, musíš sa vzdať svojej viery!“ Vedela som, že ak zostaneme spolu, budú tu neustále hádky a že tento spor je len začiatok. Ale keby sme sa naozaj rozišli, stále by som to niesla veľmi ťažko a nechcela by som sa tohto vzťahu vzdať. Keby som sa však rozhodla byť s Wenbinom, musela by som sa vzdať svojej viery. Bol to kľúčový moment, keď má Boh zdokonaliť ľudí, a tiež som pevne uverila, že slová Všemohúceho Boha sú pravda, cesta a život. Prežívaním Božieho diela som zakúsila, ako Božie slová dokážu ľudí očistiť, vyriešiť ich skazené povahy a ukázať ľuďom správny smer a cestu v ich správaní a počínaní. Pravda, ktorú Boh dáva ľuďom, je skutočne vzácna, takže keby som premeškala túto príležitosť, ľutovala by som to celý život! Ako som si mala vybrať medzi vierou a manželstvom? Bola som rozpoltená a ticho som sa modlila k Bohu. Spomenula som si na pasáž Božích slov, ktorú som čítala na zhromaždení: „Za každým krokom diela, ktoré Boh na vás koná, je satanova stávka s Bohom – za tým je boj. … Keď v duchovnej sfére bojuje Boh so satanom, ako by si mal uspokojiť Boha a pevne si stáť za svojím svedectvom pre Neho? Mal by si vedieť, že všetko, čo sa ti stane, je veľkou skúškou a časom, kedy Boh potrebuje, aby si podal svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) Božie slová mi umožnili pochopiť, že navonok to vyzeralo, akoby mi Wenbin bránil nasledovať Boha, ale v skutočnosti Satan v zákulisí spôsoboval vyrušenia. Boh aj Satan sledovali, ako si vyberiem, a ja som musela svedčiť o Bohu. Ovládla som svoje emócie a pokojne som povedala: „Vyberám si vieru v Boha!“ Wenbin jasne vyjadril svoj postoj: Radšej sa rozíde, než by mi dovolil veriť v Boha. Cítila som sa hlboko skleslá a potom som sa neubránila plaču. Nečakala som, že po všetkých tých rokoch dospeje náš vzťah až do tohto bodu. V bolesti som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby mi pomohol pochopiť Jeho úmysel v tejto veci a stáť si pevne za svojím svedectvom.

Neskôr som čítala Božie slová a pochopila som, o čo by som sa mala vo svojej viere usilovať. Všemohúci Boh hovorí: „Za pravdu musíš znášať ťažkosti, musíš sa pravde obetovať, musíš pre pravdu strpieť poníženie a musíš podstúpiť viac utrpenia, aby si získal viac pravdy. Toto by si mal urobiť. Pravdu nesmieš odhodiť pre potešenie z rodinnej harmónie a nesmieš stratiť celoživotnú dôstojnosť a integritu pre dočasný pôžitok. Mal by si sa usilovať o všetko, čo je krásne a dobré, a mal by si sa usilovať o cestu života, ktorá je zmysluplnejšia. Ak vedieš takýto všedný a svetský život a nemáš žiadny cieľ, o ktorý by si sa usiloval, nie je to mrhanie tvojím životom? Čo môžeš z takého života získať? Mal by si zanechať všetky telesné pôžitky kvôli jednej pravde a nemal by si odhodiť všetky pravdy kvôli malému pôžitku. Takíto ľudia nemajú integritu ani dôstojnosť. Ich existencia nemá zmysel!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Keď som uvažovala o Božích slovách, pochopila som, že manželstvo nie je v živote to najdôležitejšie, a že viera v Boha, získanie pravdy a poznávanie Boha sú to, čo robí život zmysluplným. V posledných dňoch prišiel vtelený Boh medzi ľudí, aby vyjadril pravdu a súdil a očistil ľudí, aby ich zachránil spod moci satana a udelil im večný život. Ale ja som sa zameriavala len na dočasný telesný pôžitok. Nebola som ochotná trpieť a zaplatiť cenu za získanie pravdy a života. Čo by som nakoniec získala takýmto životom? Keď prídu veľké kataklizmy, kto by ma mohol spasiť? V minulosti som si myslela, že manželstvo je krásne, a že stráviť život s niekým, kto vás miluje, dáva životu zmysel, ale teraz som si uvedomila, že som bola príliš naivná. Wenbin a ja sme boli na odlišných cestách. Wenbin neveril v Boha, uctieval vedu a hľadal spôsoby, ako zarobiť peniaze a žiť nadštandardný život. Zatiaľ čo ja som verila, že sa mám uspokojiť len s jedlom a oblečením a že ľudia by sa mali usilovať o pravdu a snažiť sa v živote žiť skutočnú ľudskú podobu, plniť si povinnosti stvorených bytostí a získať Stvoriteľovo schválenie. Naše názory na veci a ciele nášho úsilia boli úplne odlišné, takže sme nemali nič spoločné. Hoci bol ku mne veľmi ohľaduplný a starostlivý, vo vnútri som stále cítila bolesť a skľúčenosť. Keď som bola s ním, musela som chodiť na zhromaždenia a čítať Božie slová v tajnosti, zo strachu, že sa so mnou bude hádať, a vo vnútri som sa cítila nesmierne obmedzovaná a vyčerpaná. Keby som tak mala žiť celý život, bolo by to príliš bolestivé. Božie slová mi umožnili pochopiť, že v živote je pre človeka najdôležitejšie usilovať sa o pravdu, plniť si povinnosť stvorenej bytosti a dokončiť poslanie dané Stvoriteľom. Takýto človek je v očiach Stvoriteľa vzácny a žije zmysluplný a hodnotný život. Presne ako Peter, ktorý strávil svoj život zameraný na usilovanie sa o pravdu a plnenie si svojej povinnosti, aby uspokojil Boha, a nakoniec získal Božie schválenie. Keď som to pochopila, bola som si ešte istejšia, že rozhodnutie kráčať po ceste viery v Boha bolo správne. Potom som sa aktívne zaradila do radov tých, ktorí si konajú povinnosti.

Po nejakom čase zrazu prišiel Wenbin a jeho rodičia ku mne domov. Wenbin so slzami stekajúcimi po tvári povedal: „Nedokážem sa tohto vzťahu vzdať, ale jednoducho nemôžem prijať tvoju vieru. Nemôžeš sa kvôli mne vzdať svojej viery? Poďme spolu žiť dobrý život.“ Jeho rodičia na mňa tiež naliehali, aby som sa vzdala viery. Uvedomila som si, že toto je ďalšia voľba, ktorú musím urobiť. Upokojila som sa a premýšľala: „Ak ma Wenbin skutočne miluje, mal by moju vieru podporovať. Tak veľmi sa stavia proti mojej viere – je toto skutočná láska? Nie, nemôžem robiť kompromisy.“ Tak som pokojne vyjadrila svoj postoj: „Vyberám si vieru v Boha a svoju voľbu nebudem ľutovať.“ Pred odchodom sa ma Wenbin spýtal, prečo som si nevybrala jeho, a uvažoval, či ku mne nebol dosť dobrý. Povedala som: „Nie, bol si ku mne dobrý. V minulosti som si myslela, že manželstvo je veľkou súčasťou života, ale keď som našla Boha, pochopila som, že vydať sa nie je v živote to najdôležitejšie. Keby som sa vzdala viery, aby som bola s tebou, hoci navonok by sa život mohol zdať ľahký a blažený, s telesným pôžitkom, aký zmysel by mal takýto život? Nežila by som ako chodiaca mŕtvola? Je život len o jedení, pití a zábave, o pretĺkaní sa a čakaní na smrť? Akú hodnotu by mal taký život? Ty sa usiluješ o telesný pôžitok a nadštandardný život, ale toto nie sú veci, ktoré chcem ja. Ja sa snažím žiť pravý život, žiť pravú ľudskú podobu a získať Stvoriteľovo schválenie. Kráčame po rôznych cestách a nikdy nedosiahneme rovnaký konečný osud.“ Wenbin po týchto slovách ostal ticho a náš vzťah sa skončil.

Neskôr som uvažovala o tom, prečo som sa pri rozhodovaní medzi manželstvom a vierou tak trápila. Natrafila som na pasáž Božích slov: „Tisíce rokov ‚vznešeného ducha nacionalizmu‘ zanechali v hĺbke ľudského srdca zhubné vplyvy a feudálne myslenie, ktoré ľudí zviazali a spútali, takže im nezostala ani štipka slobody, nemajú žiadne ambície ani vytrvalosť, ani túžbu napredovať, a namiesto toho zostávajú negatívni a spiatočnícki, uväznení v otrockej mentalite a tak ďalej. Tieto objektívne faktory vtlačili ideologickému náhľadu, ašpiráciám, morálke a povahe ľudstva nezmazateľný špinavý a škaredý ráz. Zdá sa, že ľudia žijú v temnom svete terorizmu a nikto z nich nepomyslí na to, že by sa z neho vyslobodil, ani nepomyslí na prechod do ideálneho sveta; skôr trávia svoje dni s pocitom spokojnosti so svojím údelom v živote: rodia a vychovávajú deti, drú, potia sa, vykonávajú svoju prácu a snívajú o pohodlnej a šťastnej rodine, o manželskej náklonnosti, o deťoch oddaných rodičom, o radosti na sklonku života a o pokojnom dožití svojich životov… Desiatky, tisíce, desaťtisíce rokov až doteraz ľudia takto mrhali svojím časom, pričom nikto nevytvoril ten najúžasnejší z ľudských životov, a v tomto temnom svete sa zameriavali len na vzájomné vraždenie, preteky o slávu a zisk a intrigovanie proti sebe navzájom. Kto kedy hľadal Božie úmysly? Všímal si niekto niekedy Božie dielo? Všetky stránky ľudí, nad ktorými vládne vplyv temnoty, sa už dávno stali ľudskou prirodzenosťou, a preto je dosť ťažké vykonávať Božie dielo a ľudia sú čoraz menej ochotní venovať pozornosť tomu, čo im dnes Boh zveril.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (3)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, prečo bolo pre mňa také ťažké vybrať si medzi manželstvom a vierou. Televízne seriály mi odmalička vštepovali, že: „Život je vzácny, láska ešte vzácnejšia“ a „Láska je nadovšetko“. Tieto myšlienky ovplyvnili a otrávili moju myseľ. Myslela som si, že najväčším šťastím v živote je nájsť niekoho, kto vás miluje, spoločne zostarnúť a vzájomne sa podporovať. Najmä keď som videla, ako sa hlavní hrdinovia všemožne starajú o hlavné hrdinky, myslela som si, že sú veľmi šťastné, a mylne som verila, že ak nájdete niekoho, kto vás miluje, váš život nie je zbytočný. Keď som videla, ako sa Wenbin tak silno stavia proti mojej viere a žiada odo mňa, aby som si vybrala medzi ním a svojou vierou, napĺňalo ma to bolesťou a rozporuplnými pocitmi, a myslela som si, že ak nemôžem stráviť život s niekým, kto ma miluje, potom môj život nebude mať zmysel. Tým, že som jedla a pila Božie slová, som konečne pochopila, že mať lásku nie je to, čo robí život zmysluplným. Presne tak ako s Wenbinom – hoci bol ku mne vždy pozorný a starostlivý, ja som sa aj tak často cítila prázdna a bezmocná a moje srdce nachádzalo útechu len pri čítaní Božích slov. Uvedomila som si, že prázdnotu v srdci nemožno zaplniť materiálnym pôžitkom ani starostlivosťou partnera. Myšlienky ako „Láska je nadovšetko“ a „Život je vzácny, láska ešte vzácnejšia“ sú len satanove diabolské slová na oklamanie ľudí a satan sa nás nimi snaží pokúšať a klamať, aby sme sa slepo usilovali o lásku a manželstvo a považovali ich za tie správne veci, o ktoré sa treba usilovať, čo nakoniec spôsobí, že sa vzdialime od Boha, zradíme Boha a stratíme šancu na spásu. Keby nebolo osvietenia a vedenia Božích slov, vybrala by som si manželstvo a premeškala by som šancu usilovať sa o pravdu a byť spasená Bohom. Pri pomyslení na to bolo moje odhodlanie nasledovať Boha a veriť v Neho ešte pevnejšie.

Tým, že mi Wenbin opakovane bránil vo viere, som postupne jasne uvidela jeho podstatu. Wenbin pôsobil jemne, prístupne a priateľsky, ale bol ateista, a kedykoľvek počul o mojej viere, nahneval sa a oči sa mu podliali krvou. To, čo zjavoval, bolo plné nepriateľstva a mal podstatu démona. Ako povedal Boh: „Všetci tí, ktorí neveria, ako aj tí, ktorí nepraktizujú pravdu, sú démoni!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Normálny človek, aj keď neprijíma vieru, nebude nepriateľský. Iba démoni nenávidia Boha a Wenbin mal skutočne podstatu démona. Potom som čítala Božie slová: „Prečo manžel miluje svoju manželku? Prečo manželka miluje svojho manžela? Prečo sú deti oddané svojim rodičom? Prečo rodičom tak veľmi záleží na ich deťoch? Na čo je zameraný celý úmysel ľudí? Nie je celý zameraný na splnenie ich vlastných plánov a sebeckých túžob?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Premýšľala som o tom, že Wenbin bol ku mne milý preto, lebo som nerozhadzovala peniaze ako iné dievčatá a nemala som žiadne zlozvyky. Bola som dobrá aj k jeho rodičom, tvrdo som pracovala pre jeho rodinu a nebála som sa špinavej práce ani námahy. Tieto veci mu prinášali úžitok. Ale keď zistil, že verím v Boha, bál sa, že s ním nebudem zarábať peniaze, a keďže to ovplyvnilo jeho záujmy, začal pociťovať obzvlášť veľkú nevôľu a odpor. Vždy keď som spomenula vieru, vynadal mi a ponižoval ma, pričom vôbec nebral ohľad na moje pocity. Ešte som si ho nevzala a v skutočnosti som neovplyvnila jeho záujmy, a predsa sa ku mne už takto správal. Po svadbe, keď by som sa začala venovať svojej povinnosti, určite by mi bránil a prenasledoval ma ešte viac, a možno by sa so mnou aj rozviedol. Akí šťastní by sme mohli byť s niekým, kto uprednostňuje osobné záujmy a nenávidí Boha?

Po rozchode s Wenbinom som v srdci cítila oveľa väčší pokoj a mohla som bez obmedzení čítať Božie slová, chodiť na zhromaždenia a konať si povinnosti. Pomyslela som na to, že môcť byť svedkom Božieho zjavenia v tomto poslednom veku, prijať očistenie a zdokonalenie Božími slovami a plniť si povinnosť stvorenej bytosti je skutočne veľkým požehnaním, a moje srdce bolo plné sladkosti a radosti. Teraz sa môžem plne venovať svojej viere a povinnosti. Toto je Božia láska a moja spása a z celého srdca ďakujem Bohu!