Už od malička som veľmi obdivovala svoju mamu. Znášala množstvo útrap pre mňa a mojich súrodencov. Vždy, keď som sa zobudila uprostred noci, videla som, ako nám šije bavlnené oblečenie pri malej olejovej lampe. Na druhý deň tak či tak musela ísť cez hory pracovať na poli. Aby sa postarala o celú rodinu, zničila si prácou zdravie. Môj otec nebol veľmi zodpovedný a keď môj starší brat dospel do veku na ženenie, všetko zariadila mama. Všetci dedinčania chválili mamu ako dobrú manželku a matku. V srdci som ju vnímala ako svoj vzor a verila som, že jej činy definujú, čo znamená byť matkou na požadovanej úrovni. Keď som sa vydala, bola som presne ako moja mama – vo všetkom som uprednostňovala manžela a deti, a mala som pocit, že pokiaľ sa majú dobre, akékoľvek moje utrpenie za to stojí. V zime som vždy vstávala skoro, zakúrila v peci a pripravila jedlo. Počkala som, kým sa dom zohreje, a potom som zobudila manžela a deti na raňajky. Keď som videla, že je o nich dobre postarané, cítila som sa veľmi spokojne. Svokra aj staršia švagriná ma chválili ako dobrú manželku a sama som tak isto verila, že práve toto by mala žena robiť. Neskôr však manžel nečakane ochorel a zomrel a bremeno celej rodiny padlo len na mňa. Rozhodla som sa: „Musím sa postarať o to, aby deti doštudovali a usadili sa.“ Začala som teda podnikať v malom na trhu, aby som mohla financovať vzdelanie svojich dvoch detí.

V roku 1999 som prijala dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Čítaním Božích slov som pochopila mnohé pravdy a dostala som sa aj z bolesti zo straty manžela. Neskôr som v cirkvi konala svoju povinnosť podľa svojich najlepších schopností. V roku 2003 ku mne domov prišla miestna polícia, aby ma zatkla, pretože ma zradil jeden zlý človek. Našťastie som nebola doma, a tak som sa tejto pohrome vyhla. Aby som unikla zatknutiu zo strany ČKS, musela som odísť z domu a konať svoju povinnosť inde. Pri pomyslení na to, že opustím svoje deti, sa mi srdce naplnilo úzkosťou. Manžel predčasne zomrel, takže ak odídem, čo bude s mojimi dvoma deťmi? Syn mal už 18 rokov a blížil sa k veku na ženenie, kto mu teda pomôže usadiť sa, keď tu nebudem? Keby som však neodišla, mohli by ma kedykoľvek zatknúť a potom by som sa o ne aj tak nemohla postarať. Dcéra mi tiež povedala: „Mami, budem radšej, keď nás opustíš, než aby ťa mali zatknúť.“ Keď som videla, aká je moja dcéra ohľaduplná, srdce ma bolelo ešte viac, a nakoniec som odišla z domu so slzami v očiach. Hoci som odišla z domu, srdcom som bola stále pri svojich dvoch deťoch a uvažovala som: „Majú sa dobre? Majú dosť peňazí? Nájdu si prácu? Kto vystrojí synovi svadbu? Budú mi to zazlievať a hovoriť, že som ich opustila?“ Zakaždým, keď som na to pomyslela, zabolelo ma pri srdci. Mala som pocit, že som si nesplnila povinnosti matky a že som deti naozaj sklamala. Veľmi som sa chcela vrátiť a postarať sa o ne, ale bála som sa zatknutia. V srdci som sa veľmi trápila. V tom čase som si prečítala úryvok z Božích slov: „Kto sa Mi dokáže skutočne a úplne vydať a všetko pre Mňa obetovať? Všetci ste rozpoltení; vaše myšlienky krúžia dookola, myslíte na rodinu, na vonkajší svet, na jedlo a oblečenie. Napriek skutočnosti, že si tu predo Mnou a robíš veci pre Mňa, vo svojom srdci stále myslíš na svoju manželku, deti a rodičov doma. Sú snáď tvojím majetkom? Prečo ich nezveríš do Mojich rúk? Nedôveruješ Mi? Alebo sa bojíš, že pre teba vykonám nevhodné usporiadania?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 59. kapitola) Po prečítaní Božích slov sa mi v srdci vyjasnilo. Nebolo by lepšie zveriť svoje deti Bohu, než sa o ne starať sama? Všetko je pod Božou zvrchovanosťou a to, či sa moje dve deti majú dobre alebo nie, je v Božích rukách. Pri tomto pomyslení som prestala byť taká rozrušená.

Ako plynul čas, odkedy som odišla z domu, môj syn mal už niečo po dvadsiatke a bol vo veku na ženenie, a ja som sa obávala, či sa dokáže oženiť. Moje deti už stratili otca a ja som tam nebola, aby som sa o ne postarala, a tak som voči nim mala pocit veľkej ľútosti. V roku 2007 som bola ako oblastná vodkyňa prepustená, pretože mi v mojej povinnosti chýbal zmysel pre bremeno. Počula som, že moje deti išli za prácou do mesta, kde žili moji súrodenci, tak som sa vrátila, aby som bola s nimi. Keď ma syn zbadal, správal sa ku mne veľmi chladne a nechcel sa so mnou rozprávať. Povedal, že ma zaujíma len moja viera a že som ich opustila. Mala som veľký pocit viny a vedela som, že sa hnevá oprávnene. Prišli ma pozrieť aj moji mladší súrodenci. Brat mi to vyčítal so slovami: „Za tie roky, čo si bola preč, si tvoje deti veľa vytrpeli. Teraz by si už nemala odísť. Už sú dospelí, takže musíš syna rýchlo oženiť – na tom skutočne záleží.“ Sestra mi povedala: „Celé tie roky, čo si tu nebola, sme si o tvojho syna robili starosti a dokonca sme mu pomohli nájsť prácu.“ Keď som to počula, cítila som sa ešte viac previnilo a zdrvene. Mala som pocit, že nie som dobrá matka a že som si nesplnila svoje povinnosti. Syn si musel začať zarábať na živobytie už v 17 či 18 rokoch, a dcéra, hoci bola drobná a chudá, robila ťažkú fyzickú prácu. Keby som bola doma, nemuseli by začať pracovať takí mladí. Aby som im vynahradila to, čo som im bola dlžná, snažila som sa im variť ich obľúbené jedlá a prať oblečenie, a robila som pre nich všetko, čo bolo v mojich silách. Aby som našetrila peniaze na synovu svadbu, vzala som si prácu na doma, šila som oblečenie na zákazky. V noci som pracovala a ráno odovzdávala objednávky. Cez deň som tak mohla bez prerušenia polievať nováčikov, chodiť na zhromaždenia a konať povinnosť. V roku 2008 ma zvolili za vodkyňu v cirkvi, ale v tom čase som sa cítila veľmi rozpoltená. Vedela som, že by som mala brať ohľad na Božie úmysly a podriadiť sa, ale bála som sa, že byť vodkyňou mi zaberie príliš veľa času a nebudem mať čas zarábať peniaze. A kto by sa vydal za môjho syna, keby nemal peniaze a dom? Manžel zomrel predčasne, takže ako matka som mala ešte viac zodpovednosti. Keby som synovi nepomohla našetriť peniaze, nemohol by sa oženiť – neoznačili by ma potom ostatní za nezodpovednú matku? S touto myšlienkou som odmietla prijať povinnosť vodkyne a pokračovala som v polievaní nováčikov.

Čas letel a čoskoro tu bol rok 2010. Syn už mal 25 rokov a všetci jeho rovesníci boli ženatí, ale on stále nie. Veľmi ma to trápilo. Hoci som popri povinnosti pracovala, aby som zarobila, peniaze, ktoré som mu našetrila na svadbu, zďaleka nestačili. Aby som ušetrila viac, nabrala som si ešte viac práce. Keďže čoraz viac nováčikov prijímalo Božie dielo, cez deň som konala povinnosť a pracovala som dlho do noci, takže som mala na polievanie nováčikov menej času a energie. Málokedy som uvažovala nad tým, ako viesť spoločenstvo tak, aby im to pomohlo zakoreniť sa v pravej ceste, a nemala som pocit bremena, pokiaľ išlo o riešenie ťažkostí či problémov nováčikov. Keďže som začínala pracovať o piatej poobede, niekedy som robila až do polnoci alebo dokonca do jednej ráno, a potom som musela prácu odovzdať do štvrtej ráno. Na druhý deň som sa pri konaní povinnosti cítila unavená a zmätená. Po čase niektorí nováčikovia, ktorých som polievala, dokonca prestali pravidelne chodiť na zhromaždenia. Pretože mi v povinnosti chýbal pocit bremena, nakoniec ma prepustili. Bola som z toho veľmi smutná. Myslela som na to, ako som predtým odmietla povinnosť vodkyne, a teraz sa mi nedarilo ani pri polievaní nováčikov. Cítila som sa taká zahanbená, že som sa nedokázala ani modliť. Hoci teraz, keď som nemala povinnosť, som mohla pracovať na plný úväzok a šetriť peniaze pre syna, v srdci som mala temno a nevedela som opísať, čo cítim.

V tom čase som pri práci počúvala chválospevy. V jednom chválospeve z Božích slov s názvom „Stratený čas sa nikdy nevráti“ sa spieva: „Buďte ostražití! Buďte ostražití! Pamätajte, že stratený čas sa už nikdy nevráti a na celom svete nenájdete liek, ktorý by vás zbavil ľútosti. Ako mám k vám teda prehovárať? Nie je Moje slovo hodné toho, aby ste nad ním opakovane a dôsledne uvažovali?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 30. kapitola) Božie slová ma naozaj dojali. Boh toho povedal tak veľa a tak úprimne, no prečo som bola stále taká neoblomná a neochotná obrátiť sa späť? V srdci som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ma vyviedol z tohto stavu. Stále som sa pýtala sama seba: „Musím sa vzdať úsilia o pravdu len preto, aby som synovi zarobila peniaze na svadbu?“ Spomenula som si na niektoré Božie slová: „Tvoj život prejde bez toho, aby si si to uvedomil. Budeš mať potom stále takúto príležitosť milovať Boha?“ „Ak v živote netrpíte pre pravdu ani sa ju nesnažíte získať, to naozaj chcete v hodine smrti pociťovať ľútosť? Prečo potom veríte v Boha?“ Potom som si našla tieto dve pasáže z Božieho slova a prečítala si ich. Boh hovorí: „Pre nikoho, kto má odhodlanie a miluje Boha, neexistujú nedosiahnuteľné pravdy ani spravodlivosť, za ktorou by nemohol pevne stáť. Ako by si mal žiť svoj život? Ako by si mal milovať Boha a využiť túto lásku na uspokojenie Jeho úmyslov? V tvojom živote nie je nijaká väčšia záležitosť. V prvom rade musíš mať takéto odhodlanie a vytrvalosť a nemal by si byť slaboch bez chrbtovej kosti. Musíš sa naučiť, ako prežívať zmysluplný život a zmysluplné pravdy a nemal by si sa k sebe v tomto smere správať povrchne. Tvoj život prejde bez toho, aby si si to uvedomil. Budeš mať potom stále takúto príležitosť milovať Boha? Môže človek milovať Boha, keď je mŕtvy? Musíš mať rovnaké odhodlanie a svedomie ako Peter; musíš žiť zmysluplný život a nesmieš sa so sebou zahrávať. Ako ľudská bytosť a človek, ktorý sa usiluje o Boha, musíš zvážiť svoj život a pristupovať k nemu starostlivo – berúc do úvahy, ako by si sa mal obetovať Bohu, ako by si mal v Neho mať zmysluplnejšiu vieru a – keďže Boha miluješ – ako by si Ho mal milovať spôsobom, ktorý je čistejší, krajší a lepší. … Pravdu nesmieš odhodiť pre potešenie z rodinnej harmónie a nesmieš stratiť celoživotnú dôstojnosť a integritu pre dočasný pôžitok. Mal by si sa usilovať o všetko, čo je krásne a dobré, a mal by si sa usilovať o cestu života, ktorá je zmysluplnejšia. Ak vedieš takýto všedný a svetský život a nemáš žiadny cieľ, o ktorý by si sa usiloval, nie je to mrhanie tvojím životom? Čo môžeš z takého života získať? Mal by si zanechať všetky telesné pôžitky kvôli jednej pravde a nemal by si odhodiť všetky pravdy kvôli malému pôžitku. Takíto ľudia nemajú integritu ani dôstojnosť. Ich existencia nemá zmysel!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) „Na tejto ceste môžu ľudia priam chrliť vedomosti, ale v čase smrti majú oči plné sĺz a nenávidia sa za to, že premrhali celý život a dožili sa zrelej staroby zbytočne. Rozumejú iba učeniu, ale nedokážu pravdu uviesť do praxe ani svedčiť o Bohu; iba behajú sem a tam po povrchu, zaneprázdnení ako včely, a až na pokraji smrti konečne uvidia, že im chýba pravdivé svedectvo, a že Boha vôbec nepoznajú. A nie je to neskoro? Prečo nevyužijete každý deň a neusilujete sa o pravdu, ktorú milujete? Prečo čakáte na zajtrajšok? Ak v živote netrpíte pre pravdu ani sa ju nesnažíte získať, to naozaj chcete v hodine smrti pociťovať ľútosť? Prečo potom veríte v Boha?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Keďže veríš v Boha, mal by si žiť pre pravdu) Táto etapa Božieho diela je záverečným dielom spásy ľudstva. Stihla som ho, ale nevážila som si to, a keď príde deň, keď sa Božie dielo skončí, a ja by som si potom chcela riadne konať povinnosť, už by som nemala šancu, a nebola by som potom aj tak vyradená? Božie slová sú veľmi jasné. Veriť v Boha, usilovať sa o pravdu a získať pravdu sú tie najdôležitejšie veci v živote, a zároveň sú to tie najzmysluplnejšie veci. Ale ja som odložila povinnosť vodkyne, len aby som bola dobrou matkou, pretože som sa bála, že konanie povinnosti vodkyne ma zdrží v zarábaní peňazí pre syna. Nováčikovia, ktorí práve prijali Božie dielo, majú mnoho predstáv, o ktorých treba hovoriť v duchovnom spoločenstve a vyriešiť ich, ale ja som myslela len na to, ako vynahradiť synovi, že som ho sklamala. Nechcela som venovať viac času riešeniu problémov nováčikov a na zhromaždeniach som to robila len formálne. V dôsledku toho nováčikovia nechodili pravidelne na zhromaždenia. Užila som si toľko polievania a zaopatrenia Božím slovom a Boh mi dal aj šancu na spásu – ale čím som sa Bohu odvďačila ja? Okrem toho, že som odmietla povinnosť, bola som aj povrchná a nezodpovedná. Akú som to mala vlastne ľudskú prirodzenosť! Teraz, keď som prišla aj o tú jedinú povinnosť, ktorú som mala, aký zmysel malo takto žiť? Žiť takto – konať povinnosť a zároveň sa snažiť uspokojiť svoje deti, byť neverná svojej povinnosti a snažiť sa sedieť na dvoch stoličkách – čo by som nakoniec získala? Božie dielo na nikoho nečaká, a keby som sa oň neusilovala teraz, inú šancu by som už nemala. Musela som odložiť svoju náklonnosť a usilovať sa o pravdu. Onedlho som sa k svojej povinnosti vrátila.

V roku 2011 som bola vybraná za diakonku pre polievanie. V tom čase som sa stále cítila trochu rozpoltená. Byť diakonkou pre polievanie by bola veľká zodpovednosť a mala by som menej času zarábať peniaze pre syna. Myslela som však aj na to, ako som zúfalo zarábala peniaze na synovu svadbu v posledných rokoch – neniesla som žiadne bremeno pre svoju povinnosť, odkladala som prácu cirkvi, a utrpel tým aj môj vlastný život – a predsa mi cirkev zariadila takú dôležitú povinnosť. Už som nemohla viac vzdorovať Bohu a musela som ju vykonávať podľa svojich najlepších schopností. Tak som to prijala. V srdci som sa však stále obávala, že sa syn nebude môcť oženiť, lebo sme nemali peniaze. V roku 2014 som čítala pasáž z Božích slov, ktorá mi umožnila čiastočne sa tejto obavy zbaviť. Všemohúci Boh hovorí: „Keď človek dosiahne dospelosť, môže opustiť svojich rodičov a ísť vlastnou cestou. A práve vtedy začína skutočne zohrávať svoju vlastnú úlohu, hmla sa rozplynie a jeho životné poslanie sa postupne vyjasní. Človek je síce stále úzko spätý s rodičmi, ale keďže jeho poslanie a životná úloha nemajú s jeho matkou a otcom nič spoločné, toto intímne puto sa v podstate rozpadá, pretože človek sa postupne osamostatní. Z biologického hľadiska ľudia nemôžu zabrániť tomu, aby boli podvedome stále závislí na svojich rodičoch, ale z objektívneho hľadiska, keď raz úplne dospejú, budú žiť úplne oddelene od svojich rodičov a úlohy, ktoré na seba prevezmú, budú plniť nezávisle. Okrem toho, že rodičia dajú človeku život a vychovajú ho, zodpovednosť, ktorú nesú v jeho živote, spočíva len v tom, že mu navonok poskytnú prostredie na dospievanie. To je všetko, pretože na osud každého človeka má vplyv len Stvoriteľovo predurčenie. To, akú bude mať niekto budúcnosť, nemôže ovládať žiadny človek; je to predurčené dlho vopred a ani jeho rodičia nemôžu jeho osud zmeniť. Pokiaľ ide o osud, každý je nezávislý a každý má svoj vlastný osud. Takže rodičia žiadneho človeka mu nemôžu prekážať v jeho životnom osude a rodičia žiadneho človeka ho nemôžu čo i len trochu postrkovať, pokiaľ ide o úlohu, ktorú v živote zohráva. Dá sa povedať, že bez ohľadu na rodinu, do ktorej je človeku predurčené narodiť sa, a prostredie, v ktorom vyrastá, tie nie sú ničím iným ako predpokladmi na naplnenie jeho životného poslania. V žiadnom prípade neurčujú životný osud človeka ani druh osudu, v rámci ktorého človek napĺňa svoje poslanie. A tak žiadni rodičia nemôžu svojmu dieťaťu pomôcť pri uskutočňovaní jeho životného poslania a rovnako ani príbuzní mu nemôžu pomôcť vykonávať jeho životnú úlohu. To, ako človek naplní svoje poslanie a v akom životnom prostredí bude svoju úlohu vykonávať, je určené výhradne jeho životným osudom. Inak povedané, žiadne objektívne podmienky nemôžu ovplyvniť poslanie človeka, ktoré predurčil Stvoriteľ. Všetci ľudia dozrievajú v konkrétnom prostredí, v ktorom vyrastajú. Potom sa postupne, krok za krokom, vydávajú na svoje vlastné životné cesty a napĺňajú osudy, ktoré im naplánoval Stvoriteľ. Prirodzene, nedobrovoľne vstupujú do obrovského mora ľudí a zaujímajú svoje vlastné životné pozície, kde začínajú plniť svoje povinnosti ako stvorené bytosti v záujme Stvoriteľovho predurčenia a Jeho zvrchovanosti.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Z Božích slov sa mi v srdci veľmi vyjasnilo. Pochopila som, že mojou zodpovednosťou bolo len priviesť deti na svet, poskytnúť im prostredie na rast a vychovať ich do dospelosti. Ale keď deti dospejú, ich životy sú úplne oddelené od rodičov. Všetci máme svoje vlastné poslania. Som stvorená bytosť a mojím záväzkom je plniť si povinnosť stvorenej bytosti, nie žiť svoj život neustále pre deti. Tie roky som tvrdo pracovala, aby som zarobila peniaze a vynahradila synovi dlh, ktorý som voči nemu cítila. Dúfala som, že mu pomôžem oženiť sa a založiť si rodinu, myslela som si, že len tak mu to môžem vynahradiť. Kvôli zarábaniu peňazí som dokonca odmietla povinnosť vodkyne a bola som nezodpovedná pri polievaní nováčikov. To viedlo k stratám v mojom vstupe do života a v práci cirkvi. Teraz som chápala, že nezávisí od mňa, či sa môj syn ožení, nezaručí to, ani keď zarobím peniaze na auto či dom, a že Boh už synovo manželstvo predurčil. Nemohla som to zmeniť. Spomenula som si na jedného suseda: Manžel aj manželka boli zdravotne postihnutí a nemali ani dom, ani auto, a predsa sa ich syn oženil a založil si rodinu v mladom veku. Mám aj príbuzného, ktorého rodina má miliónové úspory a vlastní auto aj dom, ale ich dieťa, hoci má vyše 30 rokov, stále nevstúpilo do manželstva. Z toho som videla, že o manželstve nerozhoduje bohatstvo a že všetko je v Božích rukách. Vďaka tomuto pochopeniu som sa v srdci cítila oveľa pokojnejšie, a rozhodla som sa riadne konať povinnosť, úplne zveriť synovo manželstvo Bohu a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a usporiadaniam.

V roku 2017 sa syn oženil a odsťahoval sa k rodine svojej manželky. Moja nevesta nežiadala žiadne dary ani si nekládla žiadne podmienky. Dala som jej len 30 000 jüanov a nekonala sa žiadna formálna svadobná hostina. Príbuzní a priatelia sa len stretli na obed a všetko prebehlo jednoducho. Mala som byť šťastná, ale v srdci som stále cítila vinu, mala som pocit, že som synovi nevystrojila veľkolepú svadbu, a že som prispela len úbohou sumou a nesplnila si povinnosti matky. Ľutovala som to. V roku 2019 moja nevesta otehotnela a požiadala ma, aby som sa o ňu starala. V tom čase som bola zodpovedná za prácu s textami v niekoľkých cirkvách, takže keby som sa išla starať o nevestu, zdržalo by to moje povinnosti. Potom som však premýšľala o tom, že som synovi za tie roky veľa nedala. Teraz bol syn preč, aby zarábal peniaze, a ja som mala pocit, že by som sa mala postarať o tehotnú nevestu, a že keby som mu tentoraz nepomohla uľahčiť bremeno, sklamala by som ho. Neoznačili by ma potom príbuzní za naozaj nezodpovednú matku? Nemohla som sa stíšiť a nedokázala som sa v srdci sústrediť na svoje povinnosti, kvôli čomu som konala svoju povinnosť o niečo menej efektívne. Dozvedel sa o tom nadriadený a našiel mi k môjmu stavu nejaké Božie slová. Všemohúci Boh hovorí: „Ľudí, ktorí žijú v tejto reálnej spoločnosti, hlboko skazil satan. Bez ohľadu na to, či sú vzdelaní alebo nie, v ich myšlienkach a názoroch je zakorenené veľké množstvo tradičnej kultúry. Najmä od žien sa vyžaduje, aby sa starali o svojho manžela a vychovávali svoje deti, boli dobrými manželkami a milujúcimi matkami, celý svoj život venovali manželovi a deťom a žili pre nich, dbali na to, aby ich rodina mala tri poriadne porcie jedla denne, a dobre prali, upratovali a vykonávali všetky ostatné domáce práce. To je uznávaný štandard dobrej manželky a milujúcej matky. Aj každá žena si myslí, že by to malo byť takto, a ak to tak nie je, potom nie je dobrou ženou a porušila svedomie a štandardy morálky. Porušenie týchto morálnych štandardov bude ťažko doliehať na svedomie niektorých ľudí. Budú mať pocit, že sklamali svojho manžela a deti a že nie sú dobrými ženami. No po tom, čo si uveril v Boha, prečítal si veľa Jeho slov, pochopil niektoré pravdy a prezrel niektoré záležitosti, si pomyslíš: ‚Som stvorená bytosť a ako taká by som mala vykonávať svoju povinnosť a vydávať sa Bohu.‘ Existuje vtedy rozpor medzi tým, že si dobrou manželkou a milujúcou matkou, a tým, že konáš svoju povinnosť ako stvorená bytosť? Ak chceš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou, potom nemôžeš konať svoju povinnosť na plný úväzok, ale ak svoju povinnosť chceš konať na plný úväzok, potom nemôžeš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. Čo teraz urobíš? Ak sa rozhodneš dobre konať svoju povinnosť a byť zodpovedná za prácu cirkvi a oddaná Bohu, potom sa musíš vzdať toho, že budeš dobrou manželkou a milujúcou matkou. Čo by si si teraz pomyslela? Aký nesúlad by vznikol v tvojej mysli? Mala by si pocit, že si sklamala svoje deti, svojho manžela? Odkiaľ pochádza tento pocit viny a nepokoja? Keď si neplníš povinnosť stvorenej bytosti, máš pocit, že si sklamala Boha? Nemáš pocit viny ani sa neobviňuješ, lebo v tvojom srdci a mysli nie je ani najmenší náznak pravdy. Čo teda chápeš? Tradičnú kultúru a to, ako byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. V tvojej mysli tak vznikne predstava: ‚Ak nie som dobrou manželkou a milujúcou matkou, potom nie som dobrou ani slušnou ženou.‘ Táto predstava ťa bude od tej chvíle zväzovať a spútavať a ty zostaneš zviazaná a spútaná takýmito predstavami dokonca aj keď uveríš v Boha a budeš konať svoju povinnosť. Keď nastane rozpor medzi konaním tvojej povinnosti a tým, že si dobrou manželkou a milujúcou matkou, síce sa možno neochotne rozhodneš konať svoju povinnosť a možno ukázať trochu oddanosti Bohu, v tvojom srdci však bude stále pocit nepokoja a viny. Preto keď budeš mať pri konaní svojej povinnosti trochu voľného času, budeš hľadať možnosti, ako sa postarať o svoje deti a manžela, budeš im to chcieť ešte viac vynahradiť a budeš si myslieť, že je to v poriadku, aj keď budeš musieť viac trpieť, pokiaľ budeš mať pokoj v duši. Nie je to spôsobené vplyvom myšlienok a teórií tradičnej kultúry o tom, ako byť dobrou manželkou a milujúcou matkou?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) „Satan tieto tradičné kultúry a tieto predstavy o morálke používa na to, aby zviazal tvoje srdce a myseľ, čím spôsobuje, že tvoje názory na veci sa stávajú absurdnými a že v srdci popieraš Boha a odporuješ Mu, a tak nie si schopný prijať Božie slová; posadli ťa tieto satanove veci a urobili ťa neschopným prijať Božie slová. Ak chceš praktizovať Božie slová, tieto veci sa ozvú a spôsobia v tebe vyrušenie a prinútia ťa odporovať pravde a Božím požiadavkám. Aj keby si sa chcel zbaviť jarma tradičnej kultúry, budeš bezmocný urobiť to. Po chvíli boja urobíš kompromis. Uveríš, že tradičné predstavy o morálke sú správne a v súlade s pravdou, a tak odmietneš alebo spochybníš Božie slová, neprijmeš ich ako pravdu a nebudeš sa starať o to, či môžeš dosiahnuť spásu, s pocitom, že koniec koncov stále žiješ v tomto svete a cestu vpred v živote môžeš mať len vtedy, ak sa budeš spoliehať na tieto veci. Neschopný zniesť odsúdenie verejnej mienky by si sa rozhodol vzdať sa pravdy a Božích slov a namiesto toho by si sa držal predstáv tradičnej kultúry o morálke, prešiel by si na satanovu stranu a stál by si pri ňom, pričom by si radšej urazil Boha, než by si prijal pravdu. Povedz Mi, nie je človek úbohý? Nepotrebuje Božiu spásu?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) Z Božích slov som si uvedomila, že tradičná čínska kultúrna predstava o tom byť dobrou manželkou a milujúcou matkou je reťaz, ktorou satan spútal ženy, a núti ľudí veriť, že dobrá žena musí žiť pre manžela a deti, a vždy ich klásť na prvé miesto, a že kým dokáže uspokojiť manžela a deti, bez ohľadu na to, aké je to ťažké alebo únavné, mala by to robiť, a ak to nerobí, nie je dobrá manželka ani milujúca matka, a ostatní sa jej budú vysmievať. V takomto stave som bola. Od malička som videla mamu tvrdo pracovať od rána do večera, aby rodine zabezpečila pohodlný život, a videla som, ako zariadila aj prípravy na svadbu môjho staršieho brata. Všetci dedinčania chválili mamu ako dobrú manželku a matku. Pod vplyvom mojej mamy som sa po svadbe veľmi dobre starala o manžela a deti. Manžel hovoril, že som dobrá manželka, a deti vraveli, že som dobrá a milujúca matka. Po manželovej smrti som na seba prevzala aj povinnosti otca, a tvrdo som pracovala, aby som zarobila deťom peniaze na štúdium, a bez ohľadu na to, aké to bolo ťažké, znášala som to sama. Po tom, čo som našla Boha, bola som nútená opustiť domov kvôli prenasledovaniu zo strany ČKS, a hoci som konala svoju povinnosť, srdcom som bola stále pri deťoch a žila som v pocite, že im niečo dlhujem. Najmä keď som videla, že syn dospel do veku na ženenie, a nemohla som ho finančne podporiť, mala som ešte silnejší pocit, že som ako matka zlyhala. Keď som bola zvolená za vodkyňu v cirkvi, vedela som, že by som mala brať ohľad na Božie úmysly, ale bála som sa, že to oddiali zarábanie peňazí na synovu svadbu, tak som túto povinnosť odmietla. Ani do polievania nováčikov som nevkladala srdce, keďže som sa sústredila len na zarábanie peňazí pre syna, kvôli čomu sa nováčikom nedostalo včasného polievania. Teraz, keď išlo o starostlivosť o nevestu, hoci som za ňou nešla, moje srdce sa už vzdialilo od Boha. Žila som v pocite dlhu voči synovi a nemala som silu na konanie povinnosti. Moja povinnosť kvôli tomu utrpela. Bola som zviazaná tradičnou predstavou o tom byť dobrou manželkou a milujúcou matkou, takže vždy, keď sa s tým dostala moja povinnosť do rozporu, myslela som na to, aby som nesklamala deti, a vôbec som nedbala na záujmy cirkvi. Verila som v Boha už mnoho rokov a užívala som si toľko polievania a zaopatrenia Jeho slovami, a predsa som robila veci, ktorými som Mu vzdorovala a odporovala. Naozaj som nemala žiadnu ľudskú prirodzenosť! Teraz som chápala, že tieto tradičné kultúrne predstavy sú nástroje, ktoré satan používa na spútanie ľudí, čo ma nútilo žiť len pre získanie povesti dobrej matky, a nakoniec som bola vyradená za to, že som si neplnila povinnosť stvorenej bytosti. Božie slová mi pomohli rozlíšiť satanove zlovestné úmysly. Už som nemohla byť zviazaná a obmedzovaná tradičnou kultúrou a musela som praktizovať v súlade s Božími slovami.

Potom som čítala viac Božích slov a v srdci sa mi veľmi vyjasnilo. Všemohúci Boh hovorí: „Čo Boh myslí tým, keď hovorí ‚Boh je zdroj života človeka‘? Vraví to preto, aby si každý uvedomil, že náš život a naša duša pochádzajú od Boha a On ich stvoril – nepochádzajú od našich rodičov a už vôbec nie od prírody, ale dal nám ich Boh. Len naše telá sa zrodili z našich rodičov, tak ako sa z nás rodia naše deti, ich osud je však celkom v Božích rukách. To, že môžeme veriť v Boha, je príležitosť, ktorú nám dal; On to tak zariadil a je to Jeho milosť. Preto nemusíš napĺňať žiadny záväzok ani plniť si povinnosť voči niekomu inému; mal by si plniť iba povinnosť voči Bohu, ktorú by si mal plniť ako stvorená bytosť. Práve to musia ľudia robiť v prvom rade, je to tá hlavná vec a prvoradá záležitosť, ktorú by mali vo svojom živote najviac splniť. Ak si svoju povinnosť neplníš dobre, nie si stvorenou bytosťou na požadovanej úrovni. V očiach iných môžeš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou, vynikajúcou gazdinou, poslušným dieťaťom a bezúhonnou členkou spoločnosti, ale pred Bohom si tou, ktorá Mu vzdoruje, vôbec si nesplnila svoj záväzok ani povinnosť, prijala, ale nedokončila Božie poverenie a vzdala to na polceste. Môže niekto takýto získať Božie schválenie? Takíto ľudia sú bezcenní.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) Som stvorená bytosť a plnenie mojich povinností je mojou zodpovednosťou. Ak si nedokážem dobre plniť povinnosti, nie som hodná získať Božiu spásu. Aj keď som dobrá manželka a milujúca matka, neznamená to, že praktizujem pravdu, a Boh to neschvaľuje. Predtým som žila podľa tradičnej kultúry, neustále som sa zmietala medzi tým, či byť dobrou manželkou a milujúcou matkou, alebo konať svoje povinnosti. To ma fyzicky aj psychicky vyčerpávalo a cítila som neznesiteľnú bolesť. Teraz som pochopila Boží úmysel. Všetko v živote človeka pochádza od Boha, žiadnemu človeku som nič nedlhovala a môj najväčší dlh bol voči Bohu. Jedine usilovať sa o pravdu a plniť si povinnosti je to najzmysluplnejšie. Tak som sa modlila k Bohu, zverila som nevestu do Božích rúk, a rozhodla som sa najprv si dobre konať povinnosť. Neskôr som sa dozvedela, že pri pôrode mojej nevesty išlo všetko hladko, a syn ani nevesta mi nevyčítali, že som sa o nich nešla starať. V srdci som ďakovala Bohu.

Neskôr som čítala ďalšiu pasáž z Božích slov a pochopila som, ako by sme mali zaobchádzať so svojimi dospelými deťmi. Všemohúci Boh hovorí: „Ako niekto, kto verí v Boha a usiluje sa o pravdu a spásu, by si mal energiu a čas, ktoré ti v živote zostávajú, venovať vykonávaniu svojej povinnosti a všetkému, čo ti Boh zveril; nemal by si míňať žiadny čas na svoje deti. Tvoj život nepatrí tvojim deťom a nemal by sa minúť na ich život alebo prežitie ani na uspokojenie tvojich očakávaní voči nim. Namiesto toho by sa mal venovať povinnosti a zverenej úlohe, ktorú ti Boh dal, ako aj poslaniu, ktoré by si mal plniť ako stvorená bytosť. Tu spočíva hodnota a zmysel tvojho života. Ak si ochotný stratiť svoju vlastnú dôstojnosť a stať sa otrokom svojich detí, strachovať sa o ne a robiť pre ne čokoľvek, aby si uspokojil svoje vlastné očakávania voči nim, potom je to všetko nezmyselné a bezcenné a nebude sa to pripomínať. Ak v tom zotrváš a neupustíš od týchto myšlienok a činov, môže to znamenať len to, že nie si niekto, kto sa usiluje o pravdu, že nie si spôsobilá stvorená bytosť a že si dosť vzdorovitý. Nevážiš si život ani čas, ktorý ti Boh dal. Ak venuješ svoj život a čas iba svojmu telu a náklonnostiam, a nie povinnosti, ktorú ti dal Boh, potom je tvoj život zbytočný a bezcenný. Nezaslúžiš si žiť, nezaslúžiš si tešiť sa zo života, ktorý ti Boh dal, a nezaslúžiš si tešiť sa zo všetkého, čo ti Boh dal. Boh ti dal deti len preto, aby si sa tešil z procesu ich vychovávania, aby si z toho ako rodič získal životné skúsenosti a poznatky, aby si v ľudskom živote mohol zažiť niečo zvláštne a výnimočné a potom, aby sa tvoje potomstvo mohlo rozmnožiť… Samozrejme, je to aj na splnenie záväzku stvorenej bytosti ako rodiča. Je to záväzok, ktorý ti Boh určil, aby si ho splnil voči ďalšej generácii, ako aj úloha, ktorú hráš ako rodič pre ďalšiu generáciu. V jednom ohľade je to prejsť týmto výnimočným procesom výchovy detí a v druhom je to zohrávať úlohu pri množení ďalšej generácie. Keď je tento záväzok splnený a tvoje deti dospejú, či už sa stanú veľmi úspešnými alebo zostanú nevýraznými, obyčajnými a jednoduchými jedincami, nemá to nič spoločné s tebou, pretože ich osud neurčuješ ty, nie je to tvoja voľba a ty si im ho určite nedal – určil ho Boh. Keďže ho určil Boh, nemal by si zasahovať ani strkať nos do ich života alebo prežitia. Ich zvyky, každodenné rutiny a postoj k životu, akékoľvek stratégie prežitia, ktoré majú, akýkoľvek pohľad na život, akýkoľvek ich postoj k svetu – to sú ich vlastné rozhodnutia, ktoré musia urobiť, a nie sú tvojou starosťou. Nemáš žiadnu povinnosť ich napravovať alebo znášať akékoľvek utrpenie v ich mene, aby si zabezpečil, že budú každý deň šťastní. Všetky tieto veci sú nepotrebné. … Preto najracionálnejším postojom rodičov po tom, čo ich deti vyrastú, je nechať ich ísť, nechať ich zažiť život na vlastnú päsť, nechať ich žiť nezávisle a samostatne čeliť rôznym výzvam v živote, zvládať ich a riešiť. Ak ťa požiadajú o pomoc a ty máš na to schopnosť a podmienky, samozrejme, môžeš podať pomocnú ruku a poskytnúť potrebnú podporu. Musíš však chápať tento fakt: bez ohľadu na to, akú pomoc poskytneš, či už finančnú alebo psychickú, môže byť len dočasná a nemôže vyriešiť žiadne podstatné problémy. Musia ísť vlastnou cestou životom a ty nie si povinný niesť na svojich pleciach žiadne ich záležitosti ani následky. To je postoj, ktorý by rodičia mali mať k svojim dospelým deťom.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Z Božích slov som pochopila, že ako stvorená bytosť môže mať môj život hodnotu a zmysel len vtedy, ak si plním svoje povinnosti. Nemala by som žiť len preto, aby som uspokojila svoje deti, alebo za ne len platiť cenu a vydávať sa pre nich. Keď boli deti malé, starostlivo som sa o ne starala; keď vyrástli, moja rodičovská zodpovednosť sa naplnila, mala by som ich nechať ísť a dovoliť im zakúsiť život. To, ako budú potom žiť alebo ako ich životy dopadnú, sa ma už netýka. Ak môžem, mala by som pomôcť, ale ak nie, nemala by som cítiť dlh. Pretože osud človeka je predurčený Bohom a rodičia nemôžu zmeniť osud svojich detí. Teraz by som mala všetku svoju energiu venovať povinnostiam, viac sa vybaviť princípmi pravdy, aby som nahradila svoje nedostatky, usilovať sa o pravdu, aby som vyriešila svoje skazené povahy, praktizovať pravdu a konať podľa princípov. Toto je Bohu milé.

Po tejto skúsenosti som pochopila, že ak ľudia veria v Boha, ale nepozerajú sa na veci na základe Božích slov, a ak nepoužívajú pravdu, aby sa oslobodili od satanovho tradičného kultúrneho myslenia, filozofií pre svetské záležitosti a satanských jedov, nikdy nedosiahnu oslobodenie. Jedine životom podľa Božích slov sa človek môže vymaniť zo satanových pút a obmedzení, a dosiahnuť skutočné oslobodenie a slobodu. Vďaka Bohu za Jeho spásu!