Narodil som sa do chudobnej rodiny poľnohospodárov a po skončení strednej školy som odišiel z domu, aby som si hľadal prácu. Neskôr som sa zoznámil so svojou manželkou a narodili sa nám deti. Vždy som usilovne pracoval, no často sme len ťažko vyšli s peniazmi. Keď sa o tom dozvedel môj švagor, zamestnal ma vo svojej skupine ako bagristu. V ďalších rokoch sa mi podarilo zarobiť nejaké peniaze a mohol som si postaviť nový dom a viesť lepší život.

V roku 2013 som prijal Božie evanjelium posledných dní a našiel som rovnováhu medzi svojou vierou a prácou. Myslel som si, že by som mal zarobiť viac peňazí, kým som mladý, aby som neskôr dokázal pomôcť svojmu synovi v jeho začiatkoch. Ako otec som mal túto zodpovednosť. Neskôr som začal slúžiť ako vodca skupiny, a potom ma v roku 2017 vybrali, aby som slúžil ako diakon pre polievanie. Lenže ja som to v skutočnosti nechcel prijať, pretože som vedel, že by to nebolo také jednoduché ako viesť malú skupinu. Musel by som sa prispôsobiť termínom zhromaždení nových veriacich, čo by určite ovplyvnilo môj príjem z bagrovania. Ak by som nenašetril dosť peňazí, ako by som mohol v budúcnosti pomáhať svojmu synovi? Keď som si toto všetko uvedomil, spomínanú povinnosť som odmietol. Potom som sa však cítil dosť previnilo. Boh obetoval tak veľa, aby nás spasil, a teraz, keď si práca cirkvi vyžadovala, aby som spolupracoval, myslel som len na zarábanie peňazí, aby som pomohol svojmu synovi, a túto povinnosť som nechcel prijať. Neublížilo by to Bohu? Keď som si to uvedomil, kľakol som si na zem, kajúcne som sa modlil k Bohu a sľúbil som, že už žiadne poverenie neodmietnem. V roku 2018 ma moji bratia a sestry hlasovaním zvolili za cirkevného vodcu. Cítil som sa dosť rozporuplne – byť vodcom, ktorý dohliada na celú prácu, je povinnosť na plný úväzok. Nebol by som schopný našetriť peniaze pre budúcnosť svojho syna, a potom by som si nesplnil svoju otcovskú povinnosť. Ale myslel som aj na to, aký vinný som sa cítil, keď som v minulosti odmietol nejaké poverenie, a tak som túto povinnosť prijal.

Keď som sa stal cirkevným vodcom, nemal som čas pracovať na bagri, takže na živobytie nám slúžili peniaze, ktoré zarobila moja žena predajom zeleniny. Môj syn sa po ukončení štúdia zamestnal v továrni, čím sa nám uľavilo. Keď však prišiel čas, aby sa oženil, stále sme pre neho nemali dom, auto ani žiadne úspory. Čo som mu mal povedať? Mal som pocit, že som ho sklamal. Niekedy, keď sa cez prestávku vrátil, pripravil som mu veľmi chutné jedlo a prejavoval som väčší záujem o jeho život, aby som trochu zmiernil svoj pocit viny. Koncom augusta 2023 ma chcel môj vyšší vodca povýšiť, aby som slúžil mimo domu, tak som to prebral s manželkou. Spýtala sa ma, čo si o tom myslím. Povedal som: „Nechcem ísť, pretože ak pôjdem, bremeno za našu rodinu budeš musieť niesť sama. Naša dcéra je ešte malá a náš syn sa ešte neoženil. Čo bude s našou rodinou, ak odídem?“ Moja žena odpovedala takto: „Ak narazíme na problémy, môžeme sa modliť k Bohu. Teraz, keď ti pridelili túto povinnosť, mal by si mať podriadené srdce. Ja sa o záležitosti doma postarám, nerob si starosti.“ O niekoľko dní neskôr napísal vyšší vodca a žiadal od ľudí, aby ma ohodnotili, no ja som bratov a sestry nepožiadal, aby hodnotenia napísali. Myslel som si: „Som hlava rodiny, je mojou povinnosťou niesť bremeno našej domácnosti. Môj syn je dosť starý na to, aby sa oženil, stále však pre neho nemáme pripravený dom, auto ani úspory. Všetci naši susedia, ktorí majú deti v rovnakom veku, majú pre svoje deti pripravené domy a autá. Čo ak sa ma môj syn opýta, prečo ho nezabezpečujem, keď všetci ostatní rodičia svoje deti zabezpečujú? Čo som to za otca? Neviem, ako budem reagovať. Navyše mi ochorela dcéra a ak odídem, nebudem sa o ňu môcť postarať.“ Pri pomyslení na toto všetko som sa cítil hrozne a nechcel som konať svoju povinnosť mimo domova. Ale vedel som aj to, že Boh by nebol šťastný, keby som túto povinnosť odmietol. No keby som odišiel, moja rodina by to mala ťažké. Stál som pred dilemou a boli to pre mňa celkom muky. Počas niekoľkých nasledujúcich dní som bol nepozorný a dokonca som zabudol ísť polievať nováčikov. Uvedomil som si, že môj stav nie je v poriadku, tak som sa modlil k Bohu: „Ó, Bože! V týchto dňoch žijem v temnote a som dosť utrápený. Prosím, osvieť ma, aby som pochopil pravdu, a vyveď ma z tohto stavu.“

Počas duchovných pobožností som natrafil na tento úryvok z Božích slov: „Sú aj takí, ktorí uverili v Boha, žijú cirkevným životom, čítajú Božie slová a vykonávajú svoje povinnosti, a preto nebudú mať čas normálne sa stýkať so svojimi neveriacimi deťmi, manželkami (alebo manželmi), rodičmi alebo priateľmi a príbuznými. Najmä sa nebudú môcť riadne starať o svoje neveriace deti ani robiť žiadne z vecí, ktoré ich deti vyžadujú, a tak sa obávajú o budúcnosť a vyhliadky svojich detí. Zvlášť keď ich deti vyrastú, niektorí ľudia sa začnú trápiť: pôjde moje dieťa na vysokú školu alebo nie? Na čo sa bude špecializovať, ak sa dostane na vysokú školu? Moje dieťa neverí v Boha a chce ísť na vysokú školu, takže mal by som ja, ako veriaci v Boha, platiť za jeho štúdium? Mám sa starať o jeho každodenné potreby a podporovať ho v štúdiu? A pokiaľ ide o to, či uzavrie manželstvo, či má prácu alebo dokonca vlastnú rodinu a deti, akú úlohu by som mal zohrávať? Aké veci by som mal robiť a aké nerobiť? Nemajú ani potuchy o týchto veciach. Vo chvíli, keď niečo také príde, v momente, keď sa ocitnú v tejto situácii, sú bezradní, netušia, čo majú robiť, a nevedia, ako tieto veci zvládnuť. Ako čas plynie, objavia sa úzkosť, strach a obavy týkajúce sa týchto vecí: ak urobia tieto veci pre svoje dieťa, boja sa, že pôjdu proti Božím úmyslom a znepáčia sa Bohu, a ak ich neurobia, obávajú sa, že si neplnia svoje rodičovské záväzky a ich dieťa a ostatní členovia rodiny ich budú obviňovať; ak urobia tieto veci, obávajú sa, že stratia svedectvo, a ak ich neurobia, obávajú sa, že svetskí ľudia sa im budú vysmievať a ich susedia sa im budú smiať, podpichovať ich a súdiť; obávajú sa zneuctenia Boha, ale tiež sa boja, že si vyslúžia zlú povesť, a cítia sa takí zahanbení, že nemôžu ukázať svoju tvár. Keď o týchto veciach váhajú, v ich srdci narastá úzkosť, strach a obavy; cítia úzkosť, lebo nevedia, čo majú robiť, cítia strach z toho, že urobia nesprávnu vec bez ohľadu na to, čo si vyberú, nevedia, či je ich konanie vhodné, a obávajú sa, že ak sa tieto veci budú naďalej diať, jedného dňa sa s nimi nebudú vedieť vyrovnať, a ak sa zosypú, bude to pre nich ešte ťažšie. Ľudia v tejto situácii sa cítia úzkostliví, ustráchaní a znepokojení všetkými týmito vecami, ktoré sa v živote objavia, či už sú to veľké alebo malé veci. Keď sa v nich objavia tieto negatívne pocity, uviaznu v tejto úzkosti, strachu a obavách a nie sú schopní sa oslobodiť: ak urobia to alebo ono, je to zlé, a tak nevedia, čo je správne urobiť; chcú sa zapáčiť iným ľuďom, ale boja sa, že sa znepáčia Bohu; chcú robiť veci kvôli iným ľuďom, aby sa o nich hovorilo dobre, ale nechcú zneuctiť Boha ani spôsobiť, že ich Boh bude nenávidieť. Preto sa vždy utápajú v týchto pocitoch úzkosti, strachu a obáv. Pociťujú úzkosť vo vzťahu k iným ľuďom aj k sebe; cítia strach z vecí týkajúcich sa iných ľudí aj seba; a tiež sa obávajú o veci iných ľudí aj o svoje veci, a tak sa začnú utápať v dvojitých ťažkostiach, z ktorých nemôžu uniknúť. Takéto negatívne emócie ovplyvňujú nielen ich každodenný život, ale ovplyvňujú aj vykonávanie ich povinností a, samozrejme, do určitej miery ovplyvňujú aj ich usilovanie sa o pravdu. Je to istý druh ťažkostí, to znamená, že sú to ťažkosti týkajúce sa manželstva, rodinného života a osobného života, a práve pre tieto ťažkosti ľudia často uviaznu v úzkosti, strachu a obavách. Netreba ľutovať ľudí, keď uviaznu v takejto negatívnej emócií? (Treba.) Treba ich ľutovať? Stále hovoríte, že ‚treba‘, čím dávate najavo, že s nimi stále veľmi súcítite. Keď sa niekto začne utápať v negatívnej emócii, bez ohľadu na pozadie vzniku tejto negatívnej emócie, aký je dôvod jej vzniku? Je to dôsledok prostredia, ľudí, udalostí a vecí okolo tejto osoby? Alebo je to preto, lebo ich vyrušuje pravda, ktorú Boh vyjadruje? Je to prostredie, ktoré ovplyvňuje človeka, alebo je to tým, že Božie slová vyrušujú jeho život? Aký je presne dôvod? Viete? Povedzte Mi, či už je to v normálnom živote ľudí alebo pri vykonávaní ich povinnosti, sú tieto ťažkosti prítomné, ak sa usilujú o pravdu a sú ochotní praktizovať pravdu? (Nie.) Tieto ťažkosti sú prítomné z hľadiska objektívnej skutočnosti. Hovoríte, že nie sú prítomné, takže je možné, že ste tieto ťažkosti vyriešili? Ste schopní to urobiť? Tieto ťažkosti sú neriešiteľné a sú prítomné z hľadiska objektívnej skutočnosti. Aký bude výsledok týchto ťažkostí u ľudí, ktorí sa usilujú o pravdu? A aký bude výsledok u tých, ktorí sa o pravdu neusilujú? Budú mať dva úplne odlišné výsledky. Ak sa ľudia usilujú o pravdu, neuviaznu v týchto ťažkostiach a neupadnú do negatívnych emócií úzkosti, strachu a obáv. Naopak, ak sa ľudia neusilujú o pravdu, tieto ťažkosti sú v nich prítomné rovnako, a aký bude výsledok? Zamotajú ťa tak, že nedokážeš uniknúť, a ak ich nedokážeš vyriešiť, nakoniec sa z nich stanú negatívne emócie, ktoré sa v hĺbke tvojho srdca zviažu do uzlov; budú ovplyvňovať tvoj normálny život a normálne vykonávanie tvojich povinností a spôsobia, že sa budeš cítiť utláčaný a neschopný nájsť oslobodenie – takýto výsledok budú mať na teba.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Božie slová veľmi dobre odhalili môj stav. Keď som videl, že môj syn dospel, pomyslel som si, že ako hlava rodiny som povinný zarobiť viac peňazí, aby som mu pomohol založiť rodinu a rozbehnúť kariéru, a tak som odmietol poverenie cirkvi, aby som slúžil ako diakon pre polievanie. Keď ma neskôr vybrali za cirkevného vodcu, povinnosť som prijal, videl som však, že môj syn dospieva, a rozmýšľal som, ako si nájde manželku, keď nevlastní ani auto, ani dom. Povedal by, že nie som dobrý otec? Tieto obavy sa zakorenili v mojom srdci a často ma trápili. Teraz, keď ma cirkev poverila povinnosťami mimo domova, tieto obavy sa náhle vrátili. Obával som sa, že keby som odišiel konať svoju povinnosť, môj syn, ktorý si ešte nenašiel manželku, by ma určite nenávidel a naši susedia by ma isto za chrbtom ohovárali. Ak by som však nešiel, odmietol by som svoju povinnosť. Bol som veľmi rozpoltený a nevedel som ako ďalej. V Boha som veril už mnoho rokov, ale stále som nerozumel pravde a bol som zaťažený záväzkami voči rodine. Myslel som si, že ako hlava rodiny mám za našu rodinu niesť bremeno a zarábať dosť peňazí, aby som pomohol synovi s rodinou a kariérou. Preto som bol stále plný obáv a nemohol som sa naplno venovať svojej povinnosti. Musel som hľadať pravdu, aby som tento stav rýchlo vyriešil.

Neskôr som našiel tento úryvok z Božích slov: „Pre koho sa cítiš úzkosť, strach a obavy? Cítiš tieto veci, aby si získal pravdu? Alebo aby si získal Boha? Alebo pre Božie dielo? Alebo pre Božiu slávu? (Nie.) Tak prečo potom cítiš tieto emócie? Je to všetko pre teba, pre tvoje deti, pre tvoju rodinu, pre tvoju sebaúctu, pre tvoju povesť, pre tvoju budúcnosť a vyhliadky, pre všetko, čo súvisí s tebou. Takýto človek sa ničoho nevzdá ani nič nepustí, ani ničomu nevzdoruje, ani nič neopustí; nemá pravú vieru v Boha ani skutočnú vernosť voči vykonávaniu svojej povinnosti. Vo svojej viere v Boha sa Bohu skutočne nevydáva, verí len, aby dostal požehnania, a verí v Boha iba s presvedčením, že dostane požehnania. Je naplnený ‚vierou‘ v Boha, v Božie dielo a v Božie prísľuby, ale Boh takúto vieru neschvaľuje ani si ju nepamätá, ale skôr ju nenávidí. Takíto ľudia nenasledujú ani nepraktizujú princípy zaobchádzania s akoukoľvek záležitosťou, ktorú od nich Boh vyžaduje, nepúšťajú veci, ktoré by mali pustiť, nevzdávajú sa vecí, ktorých by sa mali vzdať, neopúšťajú veci, ktoré by mali opustiť, a neponúkajú vernosť, ktorú by mali ponúkať, a tak si zaslúžia upadnúť do negatívnych emócií úzkosti, strachu a obáv. Bez ohľadu na to, ako veľmi trpia, robia tak len pre seba, nie pre svoju povinnosť ani pre cirkevnú prácu. Títo ľudia sa preto jednoducho neusilujú o pravdu – je to len banda ľudí, ktorí veria v Boha formálne. Presne vedia, že toto je pravá cesta, ale nepraktizujú ju ani ju nenasledujú. Ich viera je poľutovaniahodná, nemôže získať Božie schválenie a Boh si na ňu nebude pamätať.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Božie slová odhalili môj stav. Namiesto toho, aby som trávil čas premýšľaním o tom, ako sa usilovať o pravdu a dobre konať svoju povinnosť, aby som uspokojil Boha, som myslel len na to, ako som synovi nepripravil budúcnosť, a obával som sa, že si bude myslieť, že nie som dobrý otec, že susedia ma budú ohovárať, a stratím pred nimi tvár. Preto som túto povinnosť odmietol. Ukázalo mi to, že všetky moje myšlienky sa točia okolo mojich detí a mojej povesti. Netrápilo ma, že som roky veril v Boha, ale nedosiahol som pravdu, nerobil som si ťažkú hlavu zo zlých výsledkov pri konaní mojej povinnosti vodcu v cirkvi, nemal som výčitky svedomia, že som sa vo svojej povinnosti nepodriadil a že som odmietol povinnosť, čo sklamalo Boha, len som si stále robil starosti o svoju rodinu, deti a povesť. Tieto veci som uprednostňoval pred konaním svojej povinnosti ako stvorenej bytosti. Svoju povinnosť vodcu som mohol konať vďaka tomu, že ma Boh pozdvihol, a Boh dúfal, že v rámci svojej povinnosti sa budem usilovať o pravdu, zmením svoju povahu a dosiahnem Božiu spásu. A čo som chcel robiť ja? Chcel som byť len dobrým otcom, starať sa o svoje deti a zachovať si dobrú povesť. Bolo mi jasné, že cirkevná práca si odo mňa vyžaduje spoluprácu, no nepodriadil som sa. Bolo mi jasné, že ako stvorená bytosť si musím záväzne konať povinnosť, no odmietal som ju. Odmietol som povinnosť slúžiť ako diakon pre polievanie a nechcel som využiť príležitosť na povýšenie, len aby som zarobil viac peňazí a bol dobrým otcom. Videl som, že moje názory na veci sa napriek rokom viery nelíšia od názorov neverca. Vôbec som nebol verný svojej povinnosti a v Božích očiach som bol pochybovačom. Premýšľal som o tom, ako sa Boh vtelil v krajine veľkého červeného draka, ktorá v Ňom videla nepriateľa, aby nás spasil. Vyjadril pravdy, aby nás zaopatril, a aby nám umožnil získať pravdu, neúnavne nás nespočetnými spôsobmi polieval a pásol. Napriek tomu som odmietol svoju povinnosť pre budúcnosť svojich detí. Skutočne som nemal žiadne svedomie ani rozum! Keď som si to uvedomil, okamžite som sa zahanbil a začal som sa menej brániť odchodu z domu pre svoju povinnosť.

Neskôr som o sebe ďalej uvažoval: prečo som sa nikdy nepodriadil, keď mi pridelili nejakú povinnosť? Aký satanský jed ma ovládal? Hľadal som vhodné úryvky z Božích slov a našiel som tento úryvok: „Tieto idey tradičnej kultúry, ako aj spoločenská zodpovednosť mužov a ich postavenie v spoločnosti sú zdrojom tlaku, ba dokonca ponižovania a tiež deformujú ľudskú prirodzenosť mužov, čo spôsobuje, že mnohí muži sa cítia podráždení, depresívni a často na pokraji zrútenia, kedykoľvek ich sužujú ťažkosti. Prečo je to tak? Pretože si myslia, že sú muži, že muži by mali zarábať peniaze, aby uživili svoju rodinu, že by si mali plniť svoje záväzky ako muži, že muži by nemali plakať ani byť smutní a že muži by nemali byť nezamestnaní, ale mali by byť piliermi spoločnosti a oporou rodiny. Tak ako neverci hovoria: ‚Muži neronia slzy ľahko‘, muž by nemal mať slabosti ani žiadne nedostatky. Tieto idey a názory sú spôsobené tým, že muži sú nesprávne zaškatuľkovaní moralistami, ako aj tým, že neustále zvyšujú postavenie mužov. Tieto idey a názory nielenže vystavujú mužov rôznym problémom, trápeniu a úzkosti, ale stávajú sa aj okovami v ich mysliach, v dôsledku čoho sú ich postavenie, situácia a stretnutia v spoločnosti čoraz nepríjemnejšie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (11)) „Ak sa chceš zbaviť týchto pút, musíš hľadať pravdu, úplne porozumieť podstate týchto ideí a nekonať pod vplyvom alebo kontrolou týchto ideí tradičnej kultúry. Mal by si ich opustiť a vzdorovať im raz a navždy a už viac nenazerať na ľudí a veci, správať sa a konať podľa ideí a názorov tradičnej kultúry ani robiť žiadne súdy a rozhodnutia založené na tradičnej kultúre; ale radšej nazerať na ľudí a veci, správať sa a konať podľa Božích slov a pravdy-princípov. Takto budeš kráčať po správnej ceste a budeš pravou stvorenou bytosťou, ktorú Boh schvaľuje. Inak ťa bude stále ovládať satan a budeš naďalej žiť v satanovej moci a nebudeš schopný žiť v Božích slovách. Také sú skutočnosti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (11)) Vďaka čítaniu Božích slov som si uvedomil, že spoločenské povinnosti a postavenie dané mužom, sú spôsobom, ktorým chce satan mužov vlákať do pasce, aby si mysleli, že musia vždy podporovať svoju rodinu, pretože je to ich povinnosť. Vezmime si napríklad môjho otca, ktorý bol učiteľom. Tieto myšlienky mi vštepoval od útleho veku. Hovoril mi, že budem oporou rodiny a všetkých v nej budem musieť podporovať. Nútil ma tiež, aby som s ním vykonával domáce práce a tak zistil, akú má muž zodpovednosť. Po svadbe som si povinnosti muža v rodine určil ako svoju prioritu. Aby som rodine zabezpečil dobrý život a synovi pomohol presadiť sa, veľa som pracoval, aby som zarobil peniaze a splnil si svoju povinnosť ako otec. Bol som pri všetkých dôležitých rozhodnutiach a bolo jedno, aký som bol unavený či aké boli veci ťažké, vždy som bez otázok urobil všetko, čo som mal. Bod vplyvom tradičných predstáv som pri konflikte medzi mojou rodinou a povinnosťou vždy uprednostnil rodinu. Odmietal som povinnosti, aby som zarobil viac peňazí a odložil ich pre syna. Aj ako cirkevný vodca som delil svoj čas medzi povinnosť a rodinu a svojej povinnosti som sa nedokázal venovať naplno. Hoci som mal neskôr možnosť byť povýšený, odolal som a odmietol ju. Teraz som si uvedomil, že tradičná kultúra, ktorú nám vštepil satan, odporuje Bohu. Ľudia sa v jej dôsledku odkláňajú od Boha, zrádzajú Ho, až nakoniec rovnako ako satan čelia zničeniu. Keď som si uvedomil, že satan použil tradičnú kultúru, aby ma skazil, bol som ochotný zmeniť svoje spôsoby a praktizovať podľa Božích slov.

V ten večer som počas duchovných pobožností uvidel tento úryvok: „Ako niekto, kto verí v Boha a usiluje sa o pravdu a spásu, by si mal energiu a čas, ktoré ti v živote zostávajú, venovať vykonávaniu svojej povinnosti a všetkému, čo ti Boh zveril; nemal by si míňať žiadny čas na svoje deti. Tvoj život nepatrí tvojim deťom a nemal by sa minúť na ich život alebo prežitie ani na uspokojenie tvojich očakávaní voči nim. Namiesto toho by sa mal venovať povinnosti a zverenej úlohe, ktorú ti Boh dal, ako aj poslaniu, ktoré by si mal plniť ako stvorená bytosť. Tu spočíva hodnota a zmysel tvojho života. Ak si ochotný stratiť svoju vlastnú dôstojnosť a stať sa otrokom svojich detí, strachovať sa o ne a robiť pre ne čokoľvek, aby si uspokojil svoje vlastné očakávania voči nim, potom je to všetko nezmyselné a bezcenné a nebude sa to pripomínať. Ak v tom zotrváš a neupustíš od týchto myšlienok a činov, môže to znamenať len to, že nie si niekto, kto sa usiluje o pravdu, že nie si spôsobilá stvorená bytosť a že si dosť vzdorovitý. Nevážiš si život ani čas, ktorý ti Boh dal. Ak venuješ svoj život a čas iba svojmu telu a náklonnostiam, a nie povinnosti, ktorú ti dal Boh, potom je tvoj život zbytočný a bezcenný. Nezaslúžiš si žiť, nezaslúžiš si tešiť sa zo života, ktorý ti Boh dal, a nezaslúžiš si tešiť sa zo všetkého, čo ti Boh dal. Boh ti dal deti len preto, aby si sa tešil z ich vychovávania, aby si z toho ako rodič získal životné skúsenosti a poznatky, aby si v ľudskom živote mohol zažiť niečo zvláštne a výnimočné a potom, aby sa tvoje potomstvo mohlo rozmnožiť… Samozrejme, je to aj na splnenie záväzku stvorenej bytosti ako rodiča. Je to záväzok, ktorý ti Boh určil, aby si ho splnil voči ďalšej generácii, ako aj úloha, ktorú hráš ako rodič pre ďalšiu generáciu. V jednom ohľade je to prejsť týmto výnimočným procesom výchovy detí a v druhom je to zohrávať úlohu pri množení ďalšej generácie. Keď je táto povinnosť splnená a tvoje deti dospejú, či už sa stanú veľmi úspešnými alebo zostanú nevýraznými, obyčajnými a jednoduchými jedincami, nemá to nič spoločné s tebou, pretože ich osud neurčuješ ty, nie je to tvoja voľba a ty si im ho určite nedal – určil ho Boh. Keďže ho určil Boh, nemal by si zasahovať ani strkať nos do ich života alebo prežitia. Ich zvyky, každodenné rutiny a postoj k životu, akékoľvek stratégie prežitia, ktoré majú, akýkoľvek pohľad na život, akýkoľvek ich postoj k svetu – to sú ich vlastné rozhodnutia, ktoré musia urobiť, a nie sú tvojou starosťou. Nemáš žiadnu povinnosť ich napravovať alebo znášať akékoľvek utrpenie v ich mene, aby si zabezpečil, že budú každý deň šťastní. Všetky tieto veci sú nepotrebné. … Preto najracionálnejším postojom rodičov po tom, čo ich deti vyrastú, je nechať ich ísť, nechať ich zažiť život na vlastnú päsť, nechať ich žiť nezávisle a samostatne čeliť rôznym výzvam v živote, zvládať ich a riešiť. Ak ťa požiadajú o pomoc a ty máš na to schopnosť a podmienky, samozrejme, môžeš podať pomocnú ruku a poskytnúť potrebnú podporu. Predpokladom však je, že bez ohľadu na to, akú pomoc poskytneš, či už finančnú alebo psychickú, môže byť len dočasná a nemôže zmeniť žiadne podstatné problémy. Musia sa orientovať na svojej vlastnej životnej ceste a ty nie si povinný niesť na svojich pleciach žiadne ich záležitosti ani následky. To je postoj, ktorý by rodičia mali mať k svojim dospelým deťom.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Božie slová vysvetľovali, ako by rodičia mali pristupovať k rodičovským povinnostiam. Keď sú naše deti malé, zodpovedáme za ich dobrú výchovu. No keď vyrastú, mali by sme ich nechať, aby sa o seba postarali samy, a svoj čas venovať konaniu povinností stvorených bytostí. Ak všetok čas a energiu vložíme do detí a rodiny, prídeme o zmysel viery a nebudeme hodní žiť pred Bohom. Boh mi dal rodinu a deti, aby som počas ich výchovy získal životné skúsenosti. Súčasťou toho je aj moja zodpovednosť za výchovu detí i moja úloha pri zabezpečovaní toho, aby náš ľud pretrval. Ak by som svoje deti vychoval dobre, splnil by som si svoju zodpovednosť. Navyše, osud mojich detí je v Božích rukách. Je jedno, koľko pre ne pripravím materiálnych statkov a bohatstva, ich osud nemôžem zmeniť. Niektorí rodičia vychovajú svoje deti, no nedokážu im pomôcť založiť rodinu a vybudovať kariéru. Ich deti sa však napriek tomu majú dobre. Naopak, niektorí rodičia tvrdo pracujú, aby zarobili peniaze a pomohli svojim deťom presadiť sa, ale aj tak to nedopadne podľa ich predstáv. Vezmite si napríklad mňa – otec mi nezanechal dom ani peniaze, mne sa však aj tak podarilo oženiť. Ani ja som svojmu synovi nedal veľa peňazí či majetku, ale napriek tomu vyštudoval, našiel si prácu a dokáže si zarobiť peniaze a postarať sa o seba. Moja dcéra môže byť chorá, ale jej budúcnosť je v Božích rukách a ja nad tým nemám žiadnu kontrolu. Ako vodca v cirkvi mám teraz veľa povinností, ale stále mám veľa nedostatkov a musím si ešte osvojiť veľa pravdy-princípov. Svojej povinnosti teda musím venovať viac času, musím sa spoliehať na Boha a hľadať pravdu v oblastiach, ktorým nerozumiem, a viac hovoriť v duchovnom spoločenstve so svojím partnerským bratom, aby som dobre konal svoju povinnosť. Keď som ešte vyvažoval čas medzi rodinou a povinnosťou, o veľa času a energie ma oberali rôzne rodinné záležitosti. Teraz, keď som odišiel z domu, aby som konal svoju povinnosť, mám na starosti niekoľko cirkví a stretávam sa s mnohými ľuďmi a situáciami – všetko sú to dobré príležitosti na dosiahnutie pravdy. Ak nevyužijem príležitosť získať z týchto situácií pravdu, možno už ďalšiu nedostanem. Mám teraz každý deň toľko práce. Keď niečomu nerozumiem, modlím sa k Bohu, hľadám a som v duchovnom spoločenstve. V takomto prostredí mám veľa príležitostí priblížiť sa k Bohu. Cítim pokoj a ľahkosť a o svoje deti si už nerobím starosti. Ďakujem Bohu za možnosť vykonávať túto povinnosť.