Moji rodičia sa rozviedli, keď som bola ešte malá. Moja staršia sestra a ja sme žili s otcom a žilo sa nám veľmi ťažko. Naša rodina nebola zámožná, navyše som mala zlé známky, takže keď ma prijali na strednú školu, nechala som ju a šla pracovať. Bola som nevzdelaná a mohla som pracovať len manuálne. Bolo to únavné a ponižujúce. Bez vzdelania zo mňa mohla byť iba robotníčka nižšej triedy. Keď som sa teda vydala a narodila sa mi prvá dcéra, dúfala som, že bude usilovne študovať a raz sa dostane na dobrú univerzitu. Nielen preto, aby mala dobrú budúcnosť, ale aj preto, že by to na mňa ako na jej matku vrhalo dobré svetlo. V tom období som doma pomáhala manželovi s podnikaním a starala sa o dcéru. Keď mala dva roky, na internete som kúpila knihy pre začiatočníkov, z ktorých sa mohla učiť. Pri varení alebo praní som ju učila Knihu troch znakov či nútila zapamätať tchangskú poéziu. Občas, keď som povedala jednu vetu, bola schopná z pamäti povedať vetu, ktorá nasledovala. Videla som, ako rýchlo sa učí. Domnievala som sa, že moja dcéra je naozaj šikovná a raz bude určite v štúdiu vynikať. Keď mala štyri roky, dala som ju do škôlky. Keď som po pol roku videla, že sa v nižšej triede veľa nenaučila, presunula som ju do strednej triedy a skôr, než ju stihla dokončiť, presunula som ju do najvyššej triedy. Prvá škôlka, do ktorej som ju dala, nebola ďaleko od nášho domu. No časom som si všimla, že sa v nej dcéra veľa nenaučila. Pomyslela som si: „Toto je čas, keď si deti budujú základy. Ak sa tu bude naďalej vzdelávať, zhoršia sa jej vyhliadky do budúcnosti.“ Popýtala som sa ľudí v okolí a našla som škôlku, ktorá síce bola dobrá, ale dosť ďaleko od nášho bydliska. Každý deň som ju odnášala do škôlky aj nosila domov. Vtedy som si myslela: „Posielať dcéru do dobrej škôlky je prospešné pre jej budúcnosť. Stojí to za to, nech je to akokoľvek náročné.“ Aby mala dcéra dobré známky, šetrila som na jedle a iných výdavkoch a minula som viac ako 500 jüanov na inteligentné pero. Myslela som, že to pomôže jej známkam. Potom šla dcéra do prvého ročníka, no veľmi rada sa hrávala. Preto som určila pravidlo, že každý deň po raňajkách musí precvičovať písanie znakov. Následne musela recitovať úryvok z učebnice a až potom sa mohla ísť von hrať. Keď videla, že som jej pripravila toľko učenia a že sa nemohla ísť hrať, kým to nedokončí, plakala a vyvádzala. Nahnevala som sa a vyhrešila ju: „Ak sa budeš usilovne učiť a urobíš všetky úlohy, nebudem musieť nastavovať takéto pravidlá. Vari nie sú tie pravidlá pre tvoje vlastné dobro? Pozri sa na dcéru toho a toho. Vidíš, aké má dobré známky? Jej rodičia nie sú nikdy doma, no ona vie, ako sa usilovne učiť. Ak sa nebudeš usilovne učiť, nebudeš si vedieť po škole nájsť prácu, nieto ešte mať sľubnú budúcnosť. Keď k tomu dôjde a ty nebudeš mať čo do úst, za mnou nechoď.“ Moje karhanie dcéru umlčalo. Neochotne sa prispôsobila mojim požiadavkám a učila sa. Pod mojím prísnym dohľadom sa dcérine známky zlepšili. Na testoch dosahovala skóre nad 90 a niekedy dokonca 99 bodov. No ja som ju napriek tomu karhala: „Prečo si dosiahla len 99 bodov a nie 100?“ Potom som ju posmeľovala, aby sa usilovne učila, kupovala jej materiály, aby sa mohla vo voľnom čase ďalej vzdelávať, a čo najskôr v testoch dosiahnuť 100 bodov.

V júni 2021 bola moja dcéra v druhej triede a jej známky sa postupne zhoršovali. A tak som ju karhala: „Prečo sa tvoje výsledky v testoch stále zhoršujú?“ Obvinila som ju, že na hodinách nedáva pozor. Doma som ju sledovala pri učení, a keď ma niekedy nepočúvala, udrela som ju. Moja dcéra sa zľakla zakaždým, keď ma uvidela, neodvážila sa mi oponovať a sama sa udrela. Okrem toho sa ku mne ani nepriblížila. Starej mame dokonca povedala, že ju neľúbim. Vtedy som sa veľmi nahnevala a dcére povedala: „Si ešte malá a veciam nerozumieš. Robím to všetko len pre tvoje dobro. Keď som bola v tvojom veku, nečakala ma sľubná budúcnosť, lebo som mala zlé známky. Mohol zo mňa byť iba občan nižšej triedy. Ty musíš byť dobrá žiačka, nemôžeš byť ako ja.“ Dcéra nemala inú možnosť, len vyhovieť mojim požiadavkám.

Neskôr ma zvolili za cirkevnú vodkyňu. Dosť ma zamestnávali vodcovské povinnosti a nezostával mi čas doma dohliadať na dcérino učenie. Jej známky sa dosť zhoršovali. Najprv mávala vyše 90 bodov a potom to postupne kleslo až na 70 bodov. Pomyslela som si: „Ak to takto pôjde ďalej, nepodarí sa jej ani dokončiť strednú školu, nieto ešte dostať sa na dobrú univerzitu a mať sľubnú budúcnosť. Ak dcéra nemá perspektívu do budúcnosti, bude to na mňa vrhať zlé svetlo.“ A tak som sa cez deň venovala práci pre cirkev a po nociach dcére dávala lekcie navyše. No ona sa rada hrala a nemala disciplínu, a tak sa jej známky stále zhoršovali. Jej učiteľka ma zavolala a povedala mi, že dcérine známky sa veľmi zhoršujú. Dodala, že aj keď mám veľa práce, musím sa stále zaujímať o dcérino štúdium. Po učiteľkiných slovách som si vyčítala, že pre svoju zaneprázdnenosť vlastnými povinnosťami som nemala čas dohliadať na dcérino štúdium, a preto sa jej známky tak veľmi zhoršili. To bol dôvod, prečo som nechcela plniť vodcovské povinnosti, chcela som sa len raz týždenne stretnúť a hotovo. Tak by som mala viac času dohliadať na dcérino štúdium doma. V to popoludnie sa s nami prišla stretnúť vodkyňa a ja som tam nechcela ísť. Vedela som, že to nie je správne a modlila som sa k Bohu: „Bože, známky mojej dcéry sa výrazne zhoršujú a ja sa obávam, že ak to takto pôjde ďalej, zhoršia sa jej vyhliadky do budúcnosti. Preto nechcem vykonávať vodcovské povinnosti. Viem, že to nie je správne, prosím, veď ma a ukáž mi cestu praktizovania.“ Po modlitbe som šla na stretnutie, kde som vodkyni povedala o svojom stave. Hovorila so mnou v duchovnom spoločenstve a tiež mi pripomenula, aby som šla domov a prečítala si Božie slová, ktoré zjavujú, ako rodičia vzdelávajú svoje deti.

Keď som prišla domov, našla som Božie slová na túto tému a prečítala si ich. Všemohúci Boh hovorí: „Každý rodič alebo starší človek má od svojich detí rôzne očakávania, či už veľké alebo malé. Dúfa, že sa budú usilovne učiť, slušne sa správať, vynikať v škole, budú dostávať len výborné známky a nebudú sa flákať. Chce, aby si ich učitelia a spolužiaci vážili a aby pravidelne dostávali len jednotky a dvojky. Ak dieťa dostane trojku, dostane výprask, a ak príde so štvorkou, musí ísť do kúta a premýšľať o svojich chybách, alebo musí za trest nehybne stáť na mieste. Má zakázané jesť, spať, pozerať televíziu či hrať sa na počítači a pekné oblečenie a hračky, ktoré mu predtým sľúbili, už nedostane. Každý z rodičov má od svojich detí rôzne očakávania a vkladá do nich veľké nádeje. Dúfajú, že ich deti budú v živote úspešné, budú rýchlo napredovať v kariére a prinesú česť a slávu svojim predkom a rodine. Žiadni rodičia nechcú, aby sa z ich detí stali žobráci, poľnohospodári, alebo dokonca zlodeji a banditi. Rodičia nechcú ani to, aby sa ich deti po zaradení do spoločnosti stali druhotriednymi občanmi, aby vyberali odpadky, boli pouličnými predajcami či podomovými obchodníkmi alebo aby sa na nich ostatní pozerali zvrchu. Bez ohľadu na to, či tieto očakávania rodičov môžu ich deti naplniť, rodičia majú v každom prípade od svojich detí rôzne očakávania. Tie sú vyjadrením toho, čo považujú za dobré a ušľachtilé veci alebo snahy, pričom do detí vkladajú nádej a dúfajú, že tieto rodičovské priania dokážu splniť. Čo teda tieto túžby rodičov neúmyselne vytvárajú v ich deťoch? (Tlak.) Vytvárajú tlak, a čo ešte? (Bremená.) Stávajú sa tlakom a tiež okovami. Keďže rodičia majú od svojich detí očakávania, budú svoje deti podľa týchto očakávaní disciplinovať, viesť a vychovávať; budú do nich dokonca investovať, aby splnili ich očakávania, alebo za ne zaplatia akúkoľvek cenu. Rodičia napríklad dúfajú, že ich deti budú v škole vynikať, budú patriť medzi najlepšie v triede, z každého testu dostanú jednotku, vždy budú na prvom mieste alebo v najhoršom prípade sa nikdy neumiestnia nižšie ako na piatom. Neprinášajú rodičia po vyjadrení týchto očakávaní zároveň aj určité obete, aby pomohli svojim deťom dosiahnuť tieto ciele? (Áno.) Aby ich deti dosiahli tieto ciele, vstávajú skoro ráno, aby si zopakovali učivo a naučili sa texty naspamäť, a ich rodičia tiež vstávajú skoro, aby ich sprevádzali. V horúcich dňoch ich budú ovievať, pripravia im studené nápoje alebo im kúpia zmrzlinu. Len čo vstanú, hneď im pripravia sójové mlieko, vyprážané tyčinky a vajíčka. Najmä počas skúšok im dávajú jesť vyprážanú tyčinku s dvomi vajíčkami v nádeji, že im to pomôže získať 100 percent. Ak im povieš: ‚To všetko nedokážem zjesť, stačí mi jedno vajíčko‘, povedia: ‚Ty hlupáčik, ak zješ iba jedno vajce, získaš len desať percent. Zjedz ešte jedno za mamičku. Snaž sa zo všetkých síl. Ak sa ti podarí zjesť aj toto, získaš sto percent.‘ Dieťa povie: ‚Práve som vstal, ešte mi nechutí jesť.‘ ‚Nie, musíš jesť! Buď dobrý a počúvaj svoju mamičku. Robí to pre tvoje dobro, tak choď a zjedz to pre svoju mamičku.‘ Dieťa sa zamyslí: ‚Mamičke na tom tak veľmi záleží. Všetko, čo robí, je pre moje vlastné dobro, tak to teda zjem.‘ To, čo dieťa zje, je vajce, ale čo prehltne naozaj? Je to tlak, nechuť a neochota. Jedenie je dobré a očakávania jeho matky sú vysoké, z hľadiska ľudskej prirodzenosti a svedomia by ich mal človek prijať, ale na základe rozumu by mal odolávať takejto láske a neprijímať tento spôsob konania. No, žiaľ, nedá sa nič robiť. Ak nebudeš jesť, nahnevá sa a dostaneš bitku, vyhreší ťa alebo ťa bude dokonca preklínať. … Aký typ výchovy dostávaš na základe očakávaní tvojich rodičov? (Musíš úspešne skladať skúšky a mať úspešnú budúcnosť.) Musíš sa ukázať ako sľubný, musíš naplniť lásku svojej matky, jej tvrdú prácu a obetavosť, musíš splniť očakávania svojich rodičov a nesklamať ich. Tak veľmi ťa milujú, dali za teba všetko a robia pre teba všetko za cenu vlastného života. Čím sa teda stali všetky ich obete, ich výchova, a dokonca aj ich láska? Stali sa niečím, čo musíš oplatiť, a zároveň sa stali tvojím bremenom. Takto vzniká bremeno.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Boh odhalil, že keď majú rodičia od detí očakávania, vždy si myslia, že všetko, čo robia, je pre dobro ich detí. Chcú, aby deti boli dobrými žiakmi, dostali sa na dobré univerzity a mali dobré známky, a tak priniesli slávu svojim predkom a mali vysoké spoločenské postavenie. Vyžadujú, aby deti robili veci určitým spôsobom podľa ich očakávaní. No neberú ohľad na všetok ten stres, ktorý neustále požiadavky ich deťom spôsobujú. Boh odhalil presne môj stav. Keď mala dcéra asi dva roky, videla som, že je naozaj šikovná. Preto som dúfala, že keď vyrastie, vďaka usilovnému učeniu sa dostane na dobrú univerzitu. Takto by som nielenže stúpla v očiach ostatných, ale zároveň by to zvýšilo prestíž mena našej rodiny. S takýmito očakávaniami som začala hľadať dobrú školu pre dcéru, aby mala odmalička pevné základy. Šetrila som aj na jedle a bežných výdavkoch a na učenie som jej kúpila inteligentné pero, vyžadovala som, aby na testoch dosahovala výborné výsledky a večne som ju porovnávala s dieťaťom od susedov, ktoré malo dobré známky. Ak dcéra nechcela ísť podľa stanoveného plánu, povedala som jej, že všetko, čo robím, je pre jej vlastné dobro, a ak ma aj tak nepočúvala, dala som je kázanie o tom, že skončí ako žobrák. To viedlo k tomu, že nemala odvahu ma neposlúchnuť a nemala žiadnu slobodu. Neodvážila sa ma prehovárať, namiesto toho sa len bila a čoraz viac sa mi vzďaľovala. Mojím konaním som jej mladej mysli iba uškodila. No aj tak som si stále myslela, že to robím pre jej dobro. Neuvedomila som si, že takto poúčať svoju dcéru je vlastne zlé.

Prečítala som si ďalšie Božie slová. Všemohúci Boh hovorí: „Očakávania, ktoré majú rodičia od svojich potomkov pred dosiahnutím dospelosti, od ‚musia sa naučiť veľa vecí, nesmú prehrať na štartovacej čiare‘ až po ‚keď vyrastú, musia uspieť vo svete a presadiť sa v spoločnosti‘, sa postupne stávajú akousi požiadavkou, ktorú kladú na svoje deti. Táto požiadavka znie: keď vyrastieš a presadíš sa v spoločnosti, nezabudni na svoje korene, nezabudni na svojich rodičov, tvoji rodičia sú ľudia, ktorým sa musíš odvďačiť ako prvým, musíš im preukázať synovskú zbožnosť a pomôcť im žiť dobrý život, pretože oni sú mecenášmi na tomto svete, sú to ľudia, ktorí ťa vychovali. Za to, že si sa presadil v spoločnosti, ako aj za všetko, z čoho sa tešíš a čo vlastníš, vďačíš namáhavému úsiliu tvojich rodičov, takže by si mal využiť zvyšok svojho života na to, aby si im to oplatil, vynahradil im to a bol k nim dobrý. Očakávania, ktoré majú rodičia od svojich detí pred dosiahnutím dospelosti – že sa ich deti presadia v spoločnosti a uspejú vo svete –, sa postupne menia z úplne bežného rodičovského očakávania na akúsi požiadavku a prosbu, ktorú rodičia predkladajú svojim deťom. Predpokladajme, že v období pred dosiahnutím dospelosti ich deti nemajú dobré známky; povedzme, že vzdorujú, nechcú sa učiť ani počúvať svojich rodičov a neposlúchajú ich. Ich rodičia povedia: ‚Myslíš si, že to mám ľahké? Pre koho si myslíš, že to všetko robím? Robím to pre tvoje vlastné dobro, či nie? Všetko, čo robím, robím pre teba, a ty si to nevážiš. Si hlúpy?‘ Tieto slová budú používať na zastrašenie svojich detí a budú ich držať ako rukojemníkov. Je takýto prístup správny? (Nie.) Nie je to správne. Táto ‚ušľachtilá‘ časť rodičov je zároveň hodná opovrhnutia.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (18)) Boh odhaľuje, že keď rodičia kladú na deti očakávania, sú v tom skryté úmysly a motívy. Dúfajú, že za to, čo investovali do výchovy svojich detí, im budú plynúť nejaké výhody, keď sa deťom podarí vyniknúť nad ostatnými, a prinesú prestíž menu svojej rodiny. Keby to Boh neodhalil, vždy by som si myslela, že učiť dcéru usilovne študovať a mať ju pod prísnou kontrolou bolo preto, aby mohla mať sľubnú budúcnosť. Ukázalo sa však, že za tým všetkým stáli moje osobné záujmy. Dcéru som vychovávala od útleho veku v nádeji, že si vytvorí pevné základy, kým je mladá, a že sa dostane na dobrú univerzitu a raz bude vynikať nad svojimi rovesníkmi. Takto by nielenže priniesla slávu svojim predkom, ale jej dobrá budúcnosť by zároveň bola prospešná aj pre mňa ako matku a ona by sa v budúcnosti ku mne správala úctivo. Keď som videla, že moja dcéra sa rada hrá, mala som obavy, že to ovplyvní jej známky, a tak som ju karhala a bila. Keďže som popri vykonávaní svojej povinnosti nemala veľa času viesť dcéru pri štúdiu, jej známky sa dosť zhoršovali. Keď som to zistila, nechcela som vykonávať povinnosti vodkyne. Keď nad tým teraz premýšľam, za tým, čo som robila pre dcéru, boli skryté úmysly a motívy, a všetky boli len pre moje vlastné záujmy. Žila som satanskými jedmi ako: „bez odmeny ani prstom nepohni“ a „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“. Bola som naozaj sebecká a opovrhnutiahodná.

Neskôr som si prečítala Božie slová a našla cestu k praktizovaniu. Všemohúci Boh hovorí: „Keď rozoberieme podstatu očakávaní rodičov od ich detí, zistíme, že tieto očakávania sú sebecké, sú v rozpore s ľudskou prirodzenosťou a navyše nemajú nič spoločné s povinnosťami rodičov. Keď rodičia kladú na svoje deti rôzne očakávania a požiadavky, neplnia si svoje povinnosti. Aké sú teda ich ‚povinnosti‘? Medzi najzákladnejšie povinnosti, ktoré by mali rodičia plniť, patrí naučiť svoje deti hovoriť, usmerňovať ich, aby boli dobrosrdečné a neboli zlými ľuďmi, a viesť ich pozitívnym smerom. To sú ich najzákladnejšie povinnosti. Okrem toho by mali svojim deťom pomáhať pri získavaní všetkých druhov vedomostí, talentov a podobne, na ktoré sa hodia, a to na základe ich veku, toho, koľko toho zvládnu, ich kvality a záujmov. Trochu lepší rodičia pomôžu svojim deťom pochopiť, že ľudí stvoril Boh a že Boh existuje v tomto vesmíre, pričom vedú svoje deti k modlitbe a čítaniu Božích slov, rozprávajú im niektoré príbehy z Biblie a dúfajú, že keď vyrastú, budú nasledovať Boha a vykonávať povinnosť stvorenej bytosti, namiesto toho, aby sa hnali za svetskými trendmi, uviazli v rôznych komplikovaných medziľudských vzťahoch a nechali sa ničiť rôznymi trendmi tohto sveta a spoločnosti. Povinnosti, ktoré by mali rodičia plniť, nemajú nič spoločné s ich očakávaniami. Povinnosti, ktoré by mali plniť v úlohe rodičov, spočívajú v tom, aby svojim deťom poskytli pozitívne vedenie a primeranú pomoc, kým dosiahnu dospelosť, ako aj v tom, aby sa o ne pohotovo postarali v ich telesnom živote, pokiaľ ide o jedlo, ošatenie, bývanie alebo v prípade choroby. Ak ich deti ochorejú, rodičia by mali liečiť každú chorobu, ktorú treba liečiť; nemali by svoje deti zanedbávať ani im hovoriť: ‚Choď ďalej do školy, uč sa – nesmieš zaostávať v učení. Ak budeš príliš zaostávať, učivo sa ti nepodarí dobehnúť.‘ Keď si deti potrebujú oddýchnuť, rodičia by ich mali nechať odpočívať; keď sú choré, musia im pomôcť zotaviť sa. To sú povinnosti rodičov. V jednom ohľade sa musia starať o fyzické zdravie svojich detí; v inom im zasa musia pomáhať, vychovávať ich a byť im nápomocní, pokiaľ ide o ich duševné zdravie. To sú povinnosti, ktoré by mali rodičia plniť, a nie klásť na svoje deti nereálne očakávania alebo požiadavky. Rodičia si musia plniť svoje povinnosti, pokiaľ ide o duševné potreby ich detí, ako aj o veci, ktoré ich deti potrebujú vo svojom fyzickom živote. Nemali by nechať svoje deti v zime mrznúť, mali by ich naučiť niektoré všeobecné životné poznatky, napríklad za akých okolností prechladnú, že by mali jesť teplé jedlá, že ich rozbolí žalúdok, ak zjedia niečo studené, a že by sa nemali náhodne vystavovať vetru alebo sa vyzliekať v prievane za chladného počasia. Tým im pomôžu naučiť sa starať o svoje zdravie. Okrem toho, keď sa v mladých mysliach ich detí objavia nejaké detinské, nezrelé predstavy o ich budúcnosti alebo nejaké extrémne myšlienky, rodičia im musia okamžite poskytnúť správne vedenie, hneď ako to zistia, a nie ich násilne potláčať; mali by svoje deti primäť k tomu, aby vyjadrili a ventilovali svoje myšlienky, aby sa problém mohol skutočne vyriešiť. Tým si plnia svoje povinnosti. Plnenie rodičovských povinností v jednom ohľade znamená starať sa o svoje deti a v druhom zasa usmerňovať a naprávať ich a poskytnúť im vedenie k správnym myšlienkam a názorom. Povinnosti, ktoré by mali rodičia plniť, v skutočnosti nemajú nič spoločné s ich očakávaniami od potomkov. Môžeš dúfať, že tvoje deti budú fyzicky zdravé a keď vyrastú, budú mať ľudskú prirodzenosť, svedomie a rozum, alebo môžeš dúfať, že ti budú preukazovať synovskú zbožnosť, ale nemal by si sa nádejať, že keď dospejú, bude z nich taká a taká celebrita alebo veľký človek, a už vôbec by si im nemal často hovoriť: ‚Pozri sa, aký poslušný je Xiaoming odvedľa!‘ Tvoje deti sú tvoje deti – zodpovednosť, ktorú by si mal plniť, nespočíva v tom, aby si svojim deťom hovoril, aký skvelý je ich sused Xiaoming, alebo aby sa od neho učili. To je niečo, čo by rodič nemal robiť. Každý človek je iný. Ľudia sa líšia svojimi myšlienkami, názormi, záujmami, koníčkami, kvalitou, osobnosťou a tým, či je ich ľudská prirodzenosť-podstata dobrá alebo podlá. Niektorí ľudia sú rodení táraji, zatiaľ čo iní sú od prírody introverti, a preto ich neznepokojí, ak celý deň nepovedia ani slovo. Ak si chcú teda rodičia plniť svoje povinnosti, mali by sa snažiť pochopiť osobnosť svojich detí, ich povahy, záujmy, kvalitu a potreby ich ľudskej prirodzenosti, a nie premieňať svoje vlastné dospelé úsilie o získanie sveta, prestíže a zisku na očakávania od svojich detí a vnucovať im tieto veci prestíže, zisku a sveta, ktoré pochádzajú zo spoločnosti. Rodičia tieto veci označujú príjemne znejúcim názvom ‚očakávania od svojich detí‘, ale v skutočnosti to tak nie je. Je jasné, že sa snažia svoje deti strčiť do ohnivej jamy a poslať ich do náručia diablov. Ak si naozaj adekvátnym rodičom, mal by si si plniť povinnosti týkajúce sa fyzického a duševného zdravia svojich detí, a nie im pred dosiahnutím dospelosti vnucovať svoju vôľu a nútiť ich mladú myseľ znášať veci, ktoré by znášať nemali.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (18)) Z Božích slov som pochopila, že rodičia by mali upustiť od neprimeraných požiadaviek a očakávaní, ktoré kladú na svoje deti. Musia s deťmi zaobchádzať podľa skutočnej situácie a nemôžu im vnucovať svoju túžbu po sláve a zisku. Pokiaľ šlo o to, ako som vzdelávala svoju dcéru, nepraktizovala som to podľa Božích slov. Moja dcéra bola síce od malička šikovná, ale v testoch nikdy nedosiahla perfektný výsledok; Mala som sa na to dívať správne. Nemala som ju porovnávať s dieťaťom od susedov, ani jej odmalička vštepovať mylnú predstavu, nútiť ju byť dobrou žiačkou a dostať sa na dobrú univerzitu, aby vynikla medzi rovesníkmi a priniesla slávu svojim predkom. Okrem toho, keď ide o deti rôzneho veku, človek by mal na ne klásť požiadavky podľa ich skutočnej situácie. Moja dcéra nemala ani desať rokov. Bolo normálne, že si chcela užiť trochu zábavy a zahrať sa predtým, než si pôjde robiť úlohy. Nemala som klásť požiadavky podľa svojho spôsobu vzdelávania a potom ju vyhrešiť, ak niečo nedokázala urobiť. Bolo to pre jej mladú myseľ iba na škodu a nebolo to pre jej vlastné dobro. Aby človek naozaj robil, čo je správne pre svoje dieťa, musí praktizovať podľa Božích slov, zaobchádzať s ním na základe jeho kvality, osobnosti a veku. Ak má človek vlastný spôsob ako vzdelávať svoje dieťa a podarí sa mu, aby dieťa splnilo cieľ a vyniklo nad rovesníkmi, to dieťa sa s pribúdajúcimi vedomosťami bude od Boha viac vzďaľovať. Keď takým deťom budú rodičia v budúcnosti hlásať evanjelium, mohli by použiť vedomosti, ktoré sa naučili, aby odolali Bohu a zapreli Ho. Ak k tomu dôjde, to dieťa to zničí. Keď som to všetko pochopila, už som známkam svojej dcéry nevenovala takú pozornosť. Už som netúžila, aby sa dostala na univerzitu a raz priniesla česť menu svojej rodiny. Dúfala som len, že počas štúdia nazbiera nejaké praktické znalosti. Čo sa týkalo študijných úspechov a nájdenia dobrej práce v budúcnosti, ako aj jej perspektívy v budúcnosti, podriadila som sa Božej zvrchovanosti a opatreniam.

Potom som si prečítala viac Božích slov: „Keď človek opustí svojich rodičov a osamostatní sa, sociálne podmienky, ktorým čelí, a druh práce a kariéry, ktoré má k dispozícii, sú určené osudom a nemajú nič spoločné s rodičmi. Niektorí ľudia si na vysokej škole vyberú dobrý odbor a po skončení štúdia si nájdu uspokojivú prácu, čím urobia prvý triumfálny krok na svojej životnej ceste. Niektorí sa naučia a budú ovládať mnoho rôznych zručností, a predsa nikdy nenájdu prácu, ktorá by im vyhovovala, alebo si nikdy nenájdu svoje miesto a už vôbec nie kariéru. Na začiatku svojej životnej cesty sa stretávajú s prekážkami na každom kroku, sú sužovaní problémami, ich vyhliadky sú pochmúrne a ich život neistý. Niektorí ľudia sa svedomito venujú štúdiu, ale každá príležitosť získať vyššie vzdelanie im tesne unikne. Zdá sa, že im nie je súdené dosiahnuť úspech, že už ich prvá ambícia na ceste životom sa rozplynula vo vzduchoprázdne. Nevediac, či je cesta pred nimi hladká alebo skalnatá, po prvý raz pocítia, aký je ľudský osud premenlivý, a tak sa na život pozerajú s očakávaním a strachom. Niektorí ľudia, hoci nie sú veľmi vzdelaní, píšu knihy a dosiahnu určitý stupeň slávy. Niektorí, hoci sú takmer úplne negramotní, zarábajú peniaze v podnikaní a dokážu sa tak zabezpečiť… Aké povolanie si človek vyberie a ako sa bude živiť: majú ľudia nejakú kontrolu nad tým, či si v týchto otázkach vyberú dobre alebo zle? Sú tieto veci v súlade s ich túžbami a rozhodnutiami? Väčšina ľudí si želá nasledovné: menej pracovať a viac zarábať, nenadrieť sa na slnku ani v daždi, dobre sa obliekať, všade žiariť a blyšťať sa, vyvyšovať sa nad ostatných a prinášať česť svojim predkom. Ľudia dúfajú v dokonalosť, ale keď urobia prvé kroky na svojej životnej ceste, postupne si uvedomia, aký nedokonalý je ľudský osud. Po prvý raz skutočne pochopia fakt, že hoci si človek môže robiť smelé plány do budúcnosti a prechovávať odvážne fantázie, nikto nemá schopnosť ani moc uskutočniť svoje sny a nikto nedokáže kontrolovať svoju budúcnosť. Medzi snami a realitou, s ktorou sa človek musí vyrovnať, bude vždy určitý rozdiel. Veci nikdy nie sú také, aké by si ich človek želal, a tvárou v tvár takejto realite ľudia nikdy nemôžu dosiahnuť spokojnosť alebo pohodu. Niektorí sú ochotní zájsť za hranice únosnosti, vynaložiť veľké úsilie a priniesť veľké obete v záujme svojho živobytia a budúcnosti v snahe zmeniť svoj osud. Ale nakoniec, aj keď sa im vlastnou tvrdou prácou podarí uskutočniť svoje sny a túžby, svoj osud nikdy nezmenia a je jedno, ako húževnato sa snažia, nikdy nemôžu prekročiť to, čo im osud pridelil. Bez ohľadu na rozdiely v schopnostiach, inteligencii a sile vôle sú si všetci ľudia rovní pred osudom, ktorý nerozlišuje medzi veľkými a malými, vysokými a nízkymi, vznešenými a priemernými. O tom, aké povolanie človek vykonáva, čím sa živí a koľko bohatstva v živote nazhromaždí, nerozhodujú jeho rodičia, talent, úsilie ani ambície, ale predurčuje ich Stvoriteľ.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Z Božích slov som pochopila, že vyhliadky a osud ľudí počas ich života spadajú pod Božiu zvrchovanosť. Či sa moje dieťa dostane na kvalitnú univerzitu a nájde si dobrú prácu, nezávisí od mojich požiadaviek naň, ani od jeho usilovnej práce. Všetko spočívalo v tom, čo určil Boh. Boh každému človeku určil život už pri jeho narodení. Niektorí ľudia sa dostanú na univerzitu a získajú titul, no nie sú schopní nájsť uspokojivú prácu. Iní zas nemajú vysoké vzdelanie, no vedia si vybudovať kariéru. Mala som priateľku. Jej syn sa dostal na univerzitu, no nikdy si nenašiel prácu a ostal doma bez zamestnania. Aj nevesta mojej babky sa dostala na univerzitu, no nevedela si nájsť prácu, šla domov a začala farmárčiť. Manželov strýko ani nedokončil základnú školu, nepoznal veľa znakov, no aj tak si otvoril továreň, stal sa šéfom a zarábal veľa peňazí. Z týchto reálnych príkladov som pochopila, že to, či si človek nájde dobrú prácu a bude mať skvelú budúcnosť, nezávisí od toho, či sa dostane na univerzitu, ani od toho, ako ho rodičia vzdelávajú. Všetko spočíva v tom, čo určil Boh. Do budúcna som musela zmeniť svoj mylný pohľad a upustiť od očakávaní kladených na moju dcéru, a už viac od nej nežiadať, aby svojím štúdiom uspokojila moju túžbu vyniknúť nad ostatnými.

Potom som svoju povinnosť vykonávala normálne a už som viac dcéru takto nevzdelávala. Počas prestávok som sa s ňou rozprávala aj o viere v Boha, aby pochopila, že nebesia a zem a všetky veci aj ľudstvo stvoril Boh, že všetko, čo máme, nám daroval On a že ľudia by v Neho mali veriť a uctievať Ho. Bola ochotná si so mnou prečítať Božie slová a vypočuť si moje duchovné spoločenstvo a mňa to veľmi potešilo. Prešiel nejaký čas a moja dcéra začala byť poslušná. Domáce úlohy si robila včas a jej známky sa postupne zlepšovali. Na testoch získavala okolo 80 bodov. Hoci som bola šťastná, bol to iný pocit šťastia ako predtým. Dcére som povedala: „Je jedno, akú známku na teste dostaneš. Nebudem od teba žiadať, aby si získala 100 bodov ani aby si sa raz dostala na dobrú univerzitu. To preto, lebo Božie slová ma naučili, že vyhliadky a osud človeka sú len v Jeho rukách. Život človeka pochádza od Boha, a keď vyrastieš, môžem len dúfať, že budeš riadne veriť v Boha a konať svoju povinnosť v Božom dome.“ S radosťou odvetila: „Ja viem.“ A ešte dodala, že teraz bola oveľa šťastnejšia ako ostatné deti. Pochopila som, že len čo som praktizovala podľa Božích slov, moja dcéra viac netrpela. Ešte som ju aj priviedla na správnu cestu. Cítila som sa slobodnejšie a mohla som venovať viac energie vykonávaniu svojej povinnosti.

Vďaka tejto skúsenosti som pochopila, že Boh má zvrchovanosť nad životom človeka a že má zvrchovanosť aj nad osudom mojej dcéry. Nebolo to v jej rukách, ba čo viac, ani v mojich. Tiež mi došlo, že moja túžba, aby dcéra bola dobrou študentkou a mala skvelú budúcnosť, bola len kvôli mojej osobnej sláve a zisku. Bolo to sebecké a opovrhnutiahodné. Teraz viem upustiť od svojich očakávaní na dcéru a praktizovať podľa Božích slov. Bohu vďaka!