Keď som vyrastala, bola som najstaršia spomedzi piatich súrodencov. Otec dlhé roky pracoval mimo domu a všetky domáce práce tak pripadli mojej mame. Videla som, že je prepracovaná a prežíva utrpenie, a tak som v treťom ročníku odišla zo školy, aby som jej doma pomáhala s farmárčením. Často som bola taká vyčerpaná, až ma naraz bolel trup aj chrbát a podobný spôsob života mi skrátka pripadal príliš ťažký. Keď sa neskôr bratranec po prijímačkách dostal na výšku, celá moja rodina bola nesmierne šťastná. Moji rodičia ho často chválili za to, že si spravil dobré meno. A vtedy mi napadlo: Za celý svoj život som nezískala dobré vzdelanie ani šancu čokoľvek dosiahnuť, no keď sa mi raz narodia deti, určite z nich vychovám veľké talenty, aby sme sa vyhli tomuto životu plnému potu a driny, získali si obdiv a úctu príbuzných aj susedov a priniesli rodine česť.

Po svadbe sa mi narodili dve deti. V čase, keď sa moja mama rozhodla vložiť svoju vieru v Boha, chodili na základnú školu. Niekedy sa s nimi schádzala a modlila sa s nimi a oni ju dokonca naučili čítať. Vtedy som si však z celého srdca priala, aby moje deti študovali, a pri pohľade na to som preto mame povedala: „Ver si, čomu chceš, ale moje deti zo stretnutí vynechaj a nevyrušuj ich v štúdiu.“ Hoci som neskôr aj sama prijala Božie dielo v posledných dňoch, na štúdium a známky svojich detí som kládla osobitný dôraz, a aj keď som miestami chodila na zhromaždenia, robila som to len tak, bez záujmu. V snahe zarobiť viac peňazí a umožniť svojim deťom získať dobré vzdelanie som spolu s manželom cestovala sem a tam a zbierala recyklovateľný odpad. Každý deň som pracovala od svitu do mrku a nedovolila som si odpočinúť, ani keď ma od vyčerpania bolelo celé telo. V hlave som mala jedinú myšlienku: Bez ohľadu na to, čo ma to bude stáť, musím im umožniť získať dobré vzdelanie, aby neskôr spravili prijímačky, dostali sa na uznávanú vysokú školu a mali dobré vyhliadky. Aj keby som bola akokoľvek vyčerpaná, stálo by to za to!

Jedného dňa som sa vrátila domov navštíviť deti. Keď mi mama oznámila, že sa synove známky zhoršili, veľmi som sa nahnevala. Synovi som to dobrú chvíľu vyčítala so slovami: „Myslíš, že je pre mňa ľahké chodiť von a zarábať peniaze? Takými ako my, čo zbierame staré železo, všetci pohŕdajú. Netrpím snáď toto všetko pre vás dvoch? Ak sa nebudeš usilovne učiť, čo v živote dosiahneš?“ Syn začal nariekať a povedal: „Mami, bola to chyba.“ Neskôr som dostala strach, že mama moje dve deti nezvládne, a v obavách, že sa ich štúdium aj známky zhoršia, som si prenajala byt vedľa školy, kam deti chodili, a prevádzkovala tam malý podnik. Do dňa, keď obe deti spravili prijímačky na strednú školu, som tak využívala príležitosť dohliadať na ich vzdelávanie. Počas tých rokov som všetky svoje myšlienky sústredila na deti. V snahe docieliť, aby spravili aj prijímačky na vysokú školu, som ich štúdium držala pevne pod palcom, pričom nemali ani len chvíľku voľného času. Ak sa na záchode zdržali čo i len o trochu dlhšie, než mali, už som ich naháňala. Niekedy, keď sa chceli hrať vonku alebo si oddýchnuť pri pozeraní televízie, som im vynadala so slovami: „Pozrite sa na svojho stýka. Dostal sa na renomovanú vysokú školu a našiel si obstojnú prácu. Obdivujú ho všetci príbuzní aj susedia. Mali by ste sa od svojho strýka učiť. Ak teraz nebudete trpieť a nenadobudnete viac vedomostí, ako potom budete môcť mať dobrý život? Ako sa hovorí: ‚Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.‘“ Niekedy som im dokonca rozprávala klasické príbehy o ľuďoch, ktorí k svojmu štúdiu pristupovali svedomite, aby som ich povzbudila v usilovnom učení. Obe deti mi bezradne hovorili: „Mami, prestaň už. Všetko, čo si nám povedala, už vieme naspamäť. Upokoj sa. Určite tie prijímačky na výšku spravíme. Pre teba!“ V tom čase som sa každý deň budila o 5 ráno, aby som spravila raňajky, a v snahe ušetriť deťom čas som večer zvykla pripraviť večeru a priniesť ju do školy, aby sa najedli. Keď neskoro večer skončili so samoštúdiom v škole, prišli domov a pokračovali v ňom. A keďže som sa bála, že zlenivejú, často som im robila spoločnosť až do polnoci. V ich každodennom živote som tiež vymýšľala rôzne spôsoby, ako usmerniť ich stravovanie: počula som, že kapria polievka pôsobí dobre na mozog, a tak som im ju často pripravovala. Dokonca som im kupovala špeciálne mlieko pre študentov a tonikum na podporu mozgu a každý deň museli zjesť jedno vajce z voľného chovu. Keď som sa o niečom dopočula, že je to dobré pre detský organizmus, hneď som to kúpila. Robila som to v snahe spraviť svojho syna múdrejším, aby mal na testoch lepšie známky. Obe deti naozaj tvrdo pracovali a ich známky sa neustále zlepšovali. Moja dcéra sa nakoniec dostala na vysokú a syn sa na cvičných testoch zaradil medzi najlepších študentov. Bola som nesmierne šťastná a myslela som si: „Pokiaľ v tom zotrváme, ani syn by nemal mať problém dostať sa na dobrú univerzitu.“ A potom som naňho dohliadala ešte pozornejšie.

S blížiacimi sa prijímačkami na výšku a pod všetkým tým tlakom býval syn veľmi nervózny a v noci mával problémy so spaním. Napokon ochorel, dostal horúčku a začal kašľať. Užívanie liekov ani očkovanie nemali žiadny účinok a jeho známky sa zhoršovali rýchlosťou voľného pádu. Trápilo ma to až do špiku kostí. Obávala som sa, že ak bude v štúdiu pokračovať, jeho telo to nezvládne, no ten rozhodujúci okamih mal už čochvíľa prísť. Ako by môj syn mohol mať dobré vyhliadky do budúcnosti, keď sa jeho zdravotný stav stále nezlepšil a jeho známky naďalej zhoršovali? A ak by si na testoch počínal zle, nebolo by všetko moje úsilie za posledné roky zbytočné? Neprijateľné. Na to, aby mal syn dobré výsledky aj vyhliadky do budúcnosti, som ho neustále musela nútiť k štúdiu nad rámec bežného času. Potom som každý deň sedela pri jeho posteli a sledovala, ako sa učí. Keď videl, ako na neho uprene pozerám, bezradne mi povedal: „Ak raz budem mať deti, určite ich nebudem vychovávať tak, ako to robíš ty. Dal by som im trochu slobody a nechal ich hrať basketbal alebo stolný tenis.“ Keď som to počula, zabolelo ma pri srdci. Avšak na to, aby vynikol a v budúcnosti mal dobrý život, som to musela urobiť. Sledovala som, ako sa synov zdravotný stav stále nezlepšuje, a prepadala pri tom úzkosti. Premýšľala som: „Ak sa synov stav nezlepší ani do prijímacích skúšok na výšku, určite to ovplyvní jeho výkon. A ak bude mať v testoch náhodou zlé výsledky, nevyjde moje predchádzajúce úsilie nazmar? Isto sa nevyhnem tomu, že sa pre príbuzných aj susedov stanem terčom posmechu. Vynaložila som toľko úsilia a zaplatila takú obrovskú cenu, no nakoniec mi neostalo nič. Čo teraz bude s mojou povesťou?“ V snahe vyliečiť synovu chorobu čo najskôr, dožadovala som sa liekov u všetkých možných lekárov, no jeho stav sa nezlepšoval. Moju tvár každý deň krivili obavy, ťažko som si povzdychávala a myslela som len na to, kedy sa môj syn dostane z choroby. A práve keď som sa dostala na koniec slepej uličky, spomenula som si na to, že som kresťanka a že by som tieto ťažkosti mala zveriť Bohu a spoľahnúť sa na Neho. Následne som predstúpila pred Boha v modlitbe: „Ó, Bože! Môj syn už na svoju chorobu užíval lieky a dostal aj injekcie, no jeho stav sa stále nezlepšil. Prijímacie skúšky na vysokú školu sú už za rohom a ja neviem, čo mám robiť. Prosím Ťa, Bože, zaruč, že sa synov zdravotný stav rýchlo zlepší.“ Jedného večera som počas prechádzky stretla istú sestru. Spýtala sa ma, v akom stave som bola v poslednom čase. Keď som sestre povedala o svojom utrpení, v duchovnom spoločenstve ku mne prehovorila so slovami: „Sme ľudia, ktorí veria v Boha. Mala by si Mu zveriť synove štúdiá aj jeho stav a nechať Ho, nech sa o to postará.“ Daná sestra mi dokonca prečítala úryvok z Božích slov: „Osud človeka ovládajú Božie ruky. Nedokážeš sa sám ovládať. Napriek tomu, že sa človek vždy náhli a je zaneprázdnený sám sebou, nie je schopný ovládať seba samého. Ak by si poznal svoje vlastné vyhliadky, ak by si mohol ovládať svoj vlastný osud, bol by si naďalej stvorenou bytosťou? … Bez ohľadu na to, ako Boh napomína a súdi človeka, všetko sa deje pre ľudskú spásu. Aj keď zbavuje človeka jeho telesných nádejí, je to kvôli očisťovaniu človeka a očistenie človeka sa deje preto, aby prežil. Konečný osud človeka je v rukách Stvoriteľa, tak ako by mohol človek ovládať sám seba?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) Po tom, čo som si vypočula Božie slová, som pochopila, že o tom, koľko utrpenia má stvorená bytosť znášať a z koľkých požehnaní sa má tešiť, rozhoduje Boh a nikto to nemôže zmeniť. Pre svoj osud a svoje vyhliadky do budúcnosti myslia ľudia na všetko. Pre slávu a zisk sa niečím neustále zamestnávajú a naháňajú sa, no bez ohľadu na to, koľko peňazí zarobia alebo aké dobré vzdelanie majú, nemôžu zmeniť svoje osudy ani osudy druhých. Pomyslela som na to, ako som kvôli vlastnému úsiliu o to, aby som vynikla, priniesla česť menu svojej rodiny a žila si na vysokej nohe. Vytýčila som si sny, ktoré som si ani neuvedomovala, a preniesla ich na svoje deti. Vynakladala som na ne toľko úsilia. V snahe dať deťom dobré vzdelanie sme spolu s manželom zvádzali boj o prácu a zárobok a neprestali sme pracovať, ani keď naše telá zlyhávali od vyčerpania. Kým naše deti vynikali, všetko to utrpenie a vyčerpanie stálo za to. Aby sa moje deti dostali na prestížne vysoké školy, nedávala som im žiadnu slobodu. Syn trpel vážnym nervovým vyčerpaním a aj keď zle spal, neodvážil sa nič povedať. Sledovala som, ako sa učí, keď bol chorý a kašľal. Jediné, čo som synovi dala, bol nátlak a nervové vypätie a nevýslovne som ho trápila. Ovládala som ho a mala som ambície zmeniť jeho osud, a tak som sa nepodriaďovala Božej zvrchovanosti ani Jeho opatreniam. Naopak – vzdorovala som Mu! Keď som si to uvedomila, pomodlila som sa k Bohu a povedala Mu o svojej ochote zveriť Mu budúce vyhliadky svojho syna. Či už sa na vysokú školu dostane, alebo nie, v žiadnom prípade naňho už nikdy nebudem takto tlačiť. Aj môjmu srdcu sa potom trochu uľavilo. Len niekoľko dní nato som sa dopočula o chlapcovi z tretieho poschodia nášho domu, ktorý pre tlak, čo zažíval počas štúdia v treťom ročníku, náhle prišiel o zmysly a dňom i nocou kričal na svojich rodičov: „To vy ste ma pobabrali! To vy ste ma pobabrali!“ Veľmi ma to vtedy vystrašilo a každá scéna, v ktorej som syna nútila do učenia, sa mi odrazu ako film premietla pred očami. Začala som sa obávať: ak budem syna naďalej takto nútiť, aby sa učil, dopadne rovnako ako tento chlapec? Pomyslela som si: „Už svoje dieťa nemôžem takto nútiť.“ Od tej chvíle som začala pravidelne chodiť na zhromaždenia a jesť a piť Božie slová a syna som do učenia už nikdy viac nenútila.

Syn neskôr načakane spravil prijímačky na jednu zo špičkových univerzít. Bola som veľmi šťastná, no po tom, čo moje šťastie opadlo, som v srdci pocítila neistotu. Vďaka čítaniu Božích slov som totiž pochopila, že vedomosti obsahujú mnoho ateistických myšlienok a názorov. Čím viac vedomostí človek získa, tým viac satanových jedov sa do neho dostane. Podobné veci spôsobujú, že sa ľudia od Boha vzďaľujú a popierajú Ho, až kým nakoniec nestratia Jeho spásu. Ak by môj syn niekoľko rokov chodil na vysokú školu, pričom by mu bolo vštepených mnoho satanových bludov, predstúpiť pred Boha by preňho bolo ťažké. Myslela som teda na to, že sa s ním po jeho návrate stretnem, dám mu jesť a piť Božie slová a nedovolím mu, aby sa od Boha príliš vzďaľoval. Spomenula som si na obdobie, keď boli deti mladšie a verili v Boha, a dokonca sa modlili a stretávali s mojou mamou. V tom čase som si však z celého srdca priala, aby získali dobré vzdelanie, a nechcela som ich priviesť pred Boha. Zrazu som videla, ako sa predo mnou čoraz viac črtá pohroma. Moje deti neverili v Boha a nemali ani Jeho starostlivosť a ochranu. Možno ich jedného dňa postretne pohroma a zomrú. Chcela som deťom hlásať evanjelium a priviesť ich pred Boha, a tak keď prišli domov na prázdniny, čítala som im Božie slová. Kým som im čítala Božie slová, počúvali, no len čo som spomenula prípravu zhromaždenia, synova ochota zmizla. Neustále ma odháňal a hovoril: „Som príliš zaneprázdnený! Nebolo pre mňa ľahké dostať sa tam, kde dnes som, a ak sa teraz nebudem usilovne učiť, ako budem mať dobrý život? Konkurencia je dnes mimoriadne tvrdá a nájsť si slušnú prácu nie je ľahké. Nerozumiem tomu – stihol som získať magisterský titul a robím si doktorát. Nie je to snáď to, čo si vždy chcela? Chystám sa dosiahnuť úspech a uznanie a konečne mať dobrý život. Mala by si sa zo mňa tešiť. Prečo sa mi zdá, že sa z teba stal iný človek, a prečo mi na poslednú chvíľu hovoríš, aby som vycúval?“ Keď som to počula, pocítila som neopísateľný smútok. Jeho slová hovorili presne to, čo som mu kedysi každý deň vštepovala. Najmä teraz, keď syna zamestnávala dizertačná práca, chodieval spať každú noc až po jednej a plešatel už vo svojich dvadsiatich rokoch. Pri pohľade na to, aký je vyčerpaný, som cítila úzkosť a smútok a za to, ako som kedysi vychovávala svoje dieťa, som sa nenávidela. Teraz som zo svojho dieťaťa vychovala talent, ktorý je však vzdialený od Boha.

Neskôr som sa zamyslela: Urobila som všetko, čo bolo v mojich silách, aby sa moje deti usilovali o vedomosti, slávu a zisk a cieľavedome som z nich vychovala talenty, no čo som im nakoniec dala? Dala som im to pravé šťastie? Jedného dňa som si počas duchovnej pobožnosti prečítala úryvok z Božích slov: „Pokiaľ ide o bremená od rodiny, môžeme o nich diskutovať z dvoch hľadísk. Jedným hľadiskom sú očakávania rodičov. Každý rodič alebo starší človek má od svojich detí rôzne očakávania, či už veľké alebo malé. Dúfa, že sa budú usilovne učiť, slušne sa správať, vynikať v škole, budú dostávať len výborné známky a nebudú sa flákať. Chce, aby si ich učitelia a spolužiaci vážili a aby pravidelne dostávali len jednotky a dvojky. Ak dieťa dostane trojku, dostane výprask, a ak príde so štvorkou, musí ísť do kúta a premýšľať o svojich chybách, alebo musí za trest nehybne stáť na mieste. Má zakázané jesť, spať, pozerať televíziu či hrať sa na počítači a pekné oblečenie a hračky, ktoré mu predtým sľúbili, už nedostane. Každý z rodičov má od svojich detí rôzne očakávania a vkladá do nich veľké nádeje. Dúfajú, že ich deti budú v živote úspešné, budú rýchlo napredovať v kariére a prinesú česť a slávu svojim predkom a rodine. … Čo teda tieto túžby rodičov neúmyselne vytvárajú v ich deťoch? (Tlak.) Vytvárajú tlak, a čo ešte? (Bremená.) Stávajú sa tlakom a tiež okovami. Keďže rodičia majú od svojich detí očakávania, budú svoje deti podľa týchto očakávaní disciplinovať, viesť a vychovávať; budú do nich dokonca investovať, aby splnili ich očakávania, alebo za ne zaplatia akúkoľvek cenu. Rodičia napríklad dúfajú, že ich deti budú v škole vynikať, budú patriť medzi najlepšie v triede, z každého testu dostanú jednotku, vždy budú na prvom mieste alebo v najhoršom prípade sa nikdy neumiestnia nižšie ako na piatom. Neprinášajú rodičia po vyjadrení týchto očakávaní zároveň aj určité obete, aby pomohli svojim deťom dosiahnuť tieto ciele? (Áno.) Aby ich deti dosiahli tieto ciele, vstávajú skoro ráno, aby si zopakovali učivo a naučili sa texty naspamäť, a ich rodičia tiež vstávajú skoro, aby ich sprevádzali. V horúcich dňoch ich budú ovievať, pripravia im studené nápoje alebo im kúpia zmrzlinu. Len čo vstanú, hneď im pripravia sójové mlieko, vyprážané tyčinky a vajíčka. Najmä počas skúšok im dávajú jesť vyprážanú tyčinku s dvomi vajíčkami v nádeji, že im to pomôže získať 100 percent. Ak im povieš: ‚To všetko nedokážem zjesť, stačí mi jedno vajíčko‘, povedia: ‚Ty hlupáčik, ak zješ iba jedno vajce, získaš len desať percent. Zjedz ešte jedno za mamičku. Snaž sa zo všetkých síl. Ak sa ti podarí zjesť aj toto, získaš sto percent.‘ Dieťa povie: ‚Práve som vstal, ešte mi nechutí jesť.‘ ‚Nie, musíš jesť! Buď dobrý a počúvaj svoju mamičku. Robí to pre tvoje dobro, tak choď a zjedz to pre svoju mamičku.‘ Dieťa sa zamyslí: ‚Mamičke na tom tak veľmi záleží. Všetko, čo robí, je pre moje vlastné dobro, tak to teda zjem.‘ To, čo dieťa zje, je vajce, ale čo prehltne naozaj? Je to tlak, nechuť a neochota. Jedenie je dobré a očakávania jeho matky sú vysoké, z hľadiska ľudskej prirodzenosti a svedomia by ich mal človek prijať, ale na základe rozumu by mal odolávať takejto láske a neprijímať tento spôsob konania. … Najmä niektorí rodičia kladú na svoje deti špeciálne očakávania, v nádeji, že ich deti ich dokážu prekonať, a ešte viac dúfajú, že ich deti dokážu splniť želanie, ktoré si oni sami splniť nedokázali. Niektorí rodičia sa napríklad chceli stať tanečníkmi, ale z rôznych dôvodov – napríklad pre dobu, v ktorej vyrastali, alebo rodinné okolnosti – sa im toto želanie nakoniec nepodarilo splniť. Preto premietajú toto želanie na teba. Okrem toho, že od teba už vyžadujú, aby si bol medzi najlepšími študentmi a dostal sa na prestížnu univerzitu, zapíšu ťa aj na hodiny tanca. Prinútia ťa učiť sa rôzne tanečné štýly mimo školy, učiť sa viac na hodinách tanca, trénovať viac doma a byť úplne najlepší v triede. Nakoniec od teba vyžadujú nielen prijatie na prestížnu univerzitu, ale aj to, aby si sa stal tanečníkom. Tvoje možnosti sú buď stať sa tanečníkom, alebo ísť na prestížnu univerzitu, následne na postgraduálne štúdium a potom získať doktorát. Na výber máš len tieto dve cesty. Pokiaľ ide o ich očakávania, na jednej strane dúfajú, že budeš usilovne študovať v škole, dostaneš sa na prestížnu univerzitu, vynikneš medzi svojimi rovesníkmi a budeš mať prosperujúcu a slávnu budúcnosť. Na druhej strane na teba premietajú svoje nesplnené želania v nádeji, že ich dokážeš splniť za nich. Pokiaľ ide o štúdium alebo tvoju budúcu kariéru, takto nesieš dve bremená súčasne. V istom zmysle musíš splniť ich očakávania, odplatiť sa im za všetko, čo pre teba urobili, a snažiť sa napokon vyniknúť medzi svojimi rovesníkmi, aby si tvoji rodičia mohli užívať dobrý život. V inom zmysle musíš splniť sny, ktoré sa im nepodarilo splniť v mladosti, a pomôcť im uskutočniť ich želania. Je to vyčerpávajúce, však? (Áno.) Každé z týchto bremien je pre teba už viac než dosť; každé z nich by ťa ťažilo a pod každým z nich by si lapal po dychu. Najmä v dnešnej dobe mimoriadne tvrdej konkurencie sú rôzne požiadavky, ktoré rodičia kladú na svoje deti, jednoducho neúnosné a neľudské; sú vyslovene nerozumné. Ako to nazývajú neverci? Citové vydieranie. Bez ohľadu na to, ako to neverci nazývajú, nedokážu tento problém vyriešiť a nedokážu jasne vysvetliť jeho podstatu. Nazývajú to citovým vydieraním, ale ako to nazývame my? (Okovy a bremená.) Nazývame to bremená. Pokiaľ ide o bremená, je to niečo, čo by mal človek niesť? (Nie.) Je to niečo navyše, niečo extra, čo si na seba vezmeš. Nie je to tvojou súčasťou. Nie je to niečo, čo tvoje telo, srdce a duša majú alebo potrebujú, ale niečo pridané. Prichádza to zvonku, nie z tvojho vnútra.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (16)) Keď som si ten úryvok z Božích slov prečítala, cítila som, ako zasiahol moje srdce. Takto som vychovávala svoje deti. Už odmalička som musela vykonávať farmárske práce a nesmierne trpieť a verila som, že to všetko len preto, že som v mladosti riadne neštudovala a nezískala dobré vzdelanie. Vzala som teda všetky svoje neuskutočnené túžby a nanútila som ich svojim deťom. Priala som si, aby usilovne študovali a dostali sa na prestížne vysoké školy, aby tak v budúcnosti mali dobré vyhliadky, vynikli a priniesli našej rodine česť, a v snahe dosiahnuť tento cieľ som na deti vyvíjala tlak už od útleho veku. Keď boli malé, boli ochotné modliť sa a stretávať, no bála som sa, že to ovplyvní ich štúdium a mame som preto nedovolila stretávať sa s nimi. Keď sa mali hrať, nedovolila som im to, a keď sa ich prospech čo i len o trochu zhoršil, karhala som ich, vštepovala som im nesprávne myšlienky a tlačila na ne. Môj syn z toho všetkého tlaku spôsobeného prijímacími skúškami na vysokú školu ochorel a ja som ho v obavách, že to ovplyvní jeho známky, každý deň sledovala, aby nezlenivel. Bála som sa, že ak si na teste bude počínať biedne, všetko naše úsilie vyjde nazmar. Naozaj som naňho vyvíjala priveľký tlak. Navonok sa zdalo, že to všetko robím pre svojho syna, no v skutočnosti som iba chcela, aby chodil na prestížnu univerzitu a vynikol medzi ostatnými, prihrievala som si vlastnú polievočku a spĺňala vlastné ideály a priania. Bez toho, aby som si to všimla, som svojho syna nechala znášať ťažké bremeno a tlak. Akoby som mu nasadzovala neviditeľné okovy. Syn teraz spravil prijímačky na tú ideálnu špičkovú inštitúciu a moje priania sa splnili. Moja tvár sa rozžiarila hrdosťou a moja márnivosť bola uspokojená, no môj syn sa medzičasom vzdialil od Boha. Keď som s ním teraz hovorila o veciach viery, neustále sa z toho vyvliekal, vymýšľal si výhovorky a na čítanie Božích slov nemal chuť. Sláva a zisk si ho každý deň viedli na vôdzke. Lámal si pre ne hlavu a svoju myseľ vyčerpával myšlienkami na riadenie osobných vzťahov. Viedol mimoriadne úbohý a vyčerpávajúci život. A ja som bola tá, ktorá zo syna spravila to, čím bol.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Napríklad keď boli malí, neustále si ich poučoval slovami: ‚Usilovne študujte, choďte na vysokú školu, pokračujte v postgraduálnom alebo doktorandskom štúdiu, nájdite si dobré zamestnanie, nájdite si dobrého partnera, s ktorým sa vezmete a založíte si rodinu, a potom bude život dobrý.‘ Vďaka tvojej výchove, povzbudzovaniu a rôznym formám nátlaku žili a usilovali sa o smerovanie, ktoré si im určil, dosiahli to, čo si očakával, presne tak, ako si si želal, a teraz sa nemôžu vrátiť späť. Ak sa im po tom, čo vďaka tvojej viere porozumeli istým pravdám a Božím úmyslom a získali správne myšlienky a názory, teraz pokúsiš povedať, aby sa už o tieto veci neusilovali, pravdepodobne ti budú oponovať: ‚Nerobím presne to, čo si chcel? Neučil si ma tieto veci, keď som bol malý? Nevyžadoval si to odo mňa? Prečo ma teraz zastavuješ? Je to, čo robím, zlé? Dosiahol som tieto veci a teraz si ich môžem užívať; mal by si cítiť šťastie a spokojnosť a mal by si byť na mňa hrdý, nie?‘ Ako by si sa cítil, keby si to počul? Mal by si byť šťastný, alebo roniť slzy? Necítil by si ľútosť? (Áno.) Teraz ich nemôžeš získať späť. Keby si ich nevychovával takto, keď boli malí, keby si im doprial šťastné detstvo bez akéhokoľvek tlaku, bez toho, aby si ich učil byť výnimočnými, zastávať vysokú funkciu, zarábať veľa peňazí alebo sa usilovať o slávu, zisk a postavenie, keby si ich jednoducho nechal byť dobrými, obyčajnými ľuďmi bez toho, že by si od nich vyžadoval, aby zarábali veľa peňazí, aby si toľko užívali alebo aby ti toho toľko vrátili, a žiadal by si len, aby boli zdraví a šťastní, aby boli jednoduchými a šťastnými ľuďmi, možno by boli vnímaví k niektorým myšlienkam a názorom, ktoré zastávaš, odkedy si uveril v Boha. Potom by ich život mohol byť šťastný, s menším tlakom zo života a spoločnosti. Aj keby nezískali slávu a zisk, aspoň ich srdce by sa cítilo šťastné, tiché a pokojné. No počas svojho dospievania sa pre tvoje opakované nabádanie a naliehanie a pod tvojím tlakom neúnavne hnali za vedomosťami, peniazmi, slávou a ziskom. Nakoniec získali slávu, zisk a postavenie, ich život sa zlepšil, viac si užívali a zarobili viac peňazí, ale ich život je vyčerpávajúci. Vždy keď ich vidíš, vyzerajú unavene. Až keď sa vrátia domov, späť k tebe, odvážia sa odložiť masku a priznať, že sú unavení a chcú si oddýchnuť. No len čo vykročia von, už nie sú rovnakí – opäť si nasadia masku. Pozeráš sa na ich unavený a žalostný výraz a je ti ich ľúto, ale nemáš moc priviesť ich späť. Už nemôžu. Ako sa to stalo? Nesúvisí to s tvojou výchovou? (Áno.) Nič z toho nebolo niečo, čo by prirodzene vedeli alebo o čo by sa usilovali od mladého veku; má to jednoznačný súvis s tvojou výchovou. Keď vidíš ich tvár, keď vidíš ich život v tomto stave, necítiš sa rozrušený? (Áno.) Si však bezmocný; zostáva len ľútosť a smútok. Možno máš pocit, že tvoje dieťa úplne uniesol satan, že sa nemôže vrátiť a nie je v tvojej moci ho zachrániť. Je to preto, lebo si si nesplnil svoju rodičovskú zodpovednosť. Ty si ten, kto mu ublížil, kto ich zviedol na scestie svojou chybnou ideologickou výchovou a vedením. Nikdy sa nemôže vrátiť a tebe nakoniec zostane len ľútosť. Bezmocne sa pozeráš na to, ako tvoje dieťa trpí, skazené touto zlou spoločnosťou, pod ťarchou tlaku života, a ty mu nemáš ako pomôcť. Jediné, čo môžeš povedať, je: ‚Príď domov častejšie a ja ti uvarím niečo chutné.‘ Aké problémy môže vyriešiť jedlo? Nemôže vyriešiť nič. Jeho myšlienky už dozreli a nadobudli tvar a nie je ochotné vzdať sa dosiahnutej slávy a postavenia. Môže len napredovať a nikdy sa neobracať späť. Je to zhubný výsledok toho, že rodičia poskytujú nesprávne vedenie a vštepujú svojim deťom nesprávne myšlienky počas ich dospievania.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Tento úryvok z Božích slov som si prečítala niekoľko krát a zakaždým ma zasiahol až do hĺbky duše. Cítila som taký smútok, až som nemohla zadržať slzy ľútosti. Myslela som na to, aký bol syn v detstve nevinný a ako veril v Boha a bol ochotný zúčastňovať sa na stretnutiach so svojou starou mamou. Pod vplyvom satanských názorov ako „Vedomosti dokážu zmeniť tvoj osud“, „Byť učencom znamená byť členom spoločenskej smotánky“, „Tí, čo pracujú rozumom, budú vládnuť, a tí, čo pracujú rukami, budú slúžiť“ a „Osud človeka je v jeho vlastných rukách“ som sa však usilovala o to, aby som vynikla a priniesla svojej rodine česť, a vštepila som tieto myšlienky svojmu synovi, pričom v snahe dosiahnuť, aby sa z celého srdca usiloval o slávu, zisk a postavenie, som ho tlačila do začarovaného kruhu vedomostí, až kým sa z neho už nedokázal vymaniť. Všimla som si najmä časť, kde Božie slová hovoria toto: „Možno máš pocit, že tvoje dieťa úplne uniesol satan, že sa nemôže vrátiť a nie je v tvojej moci ho zachrániť. Je to preto, lebo si si nesplnil svoju rodičovskú zodpovednosť. Ty si ten, kto mu ublížil, kto ich zviedol na scestie svojou chybnou ideologickou výchovou a vedením. Nikdy sa nemôže vrátiť a tebe nakoniec zostane len ľútosť.“ Boh v duchovnom spoločenstve hovoril presne o takom rozpoložení, v akom som v tej chvíli bola. Synovi som Božie slová čítala zakaždým, keď prišiel domov, no on ich vyvracal a prichádzal na všetky možné spôsoby, ako ich odmietnuť. Dokonca povedal, že ho brzdím. Tie slová mi trhali srdce a videla som, ako sa syn každý deň naháňa sem a tam a pracuje pre slávu a zisk. Už aj v takom mladom veku mu začali vypadávať vlasy, každý deň za sebou do neskorej noci vliekol svoje unavené telo, aby sa učil, a svoju myseľ dokonca mučil uvažovaním o myšlienkach a záľubách svojich poradcov. Prispôsoboval svoj prístup tomu, čo sa im páčilo, a pred očami svojich vedúcich chodil po špičkách, pretože sa bál, že čokoľvek zlé by povedal alebo urobil, mohli by mu skomplikovať život a ovplyvniť tak jeho kariérne vyhliadky. Sledovala som, ako môj syn prežíva každý deň s maskou na tvári a je strašne vyčerpaný. Bola to moja chyba, že sa stal tým, kým bol – to ja som ho povzbudzovala, aby sa usiloval o vedomosti, a zranila tým svoje vlastné dieťa. Zrazu som pochopila, že nešlo o lásku; ja som mu tým ubližovala a robila z neho obetu na oltári vlastnej honby za slávou a ziskom. V cirkvi som videla istých bratov a sestry v podobnom veku, v akom bol môj syn. Verili v Boha, usilovali sa o pravdu, v cirkvi si konali svoju povinnosť, neboli spútaní satanovými jedmi a viedli uvoľnený a šťastný život plný slobody a oslobodenia. Vyvolalo to vo mne ešte väčšiu ľútosť. Ak by som tieto myšlienky a názory synovi nevštepila, možno by neskončil tak, ako skončil, a v mene honby za slávou a ziskom by nežil taký bolestivý a bezmocný život stúpania po spoločenskom rebríčku a zarábania peňazí. Pri myšlienke na všetky tieto veci som sa cítila mimoriadne skrúšene a nenávidela som sa. Uvažovala som: prečo som si za každú cenu želala, aby sa deti dostali na vysokú školu? Prečo som bola taká neoblomná? V čom spočíval kameň úrazu?

Jedného dňa som si prečítala tieto Božie slová: „Takže satan používa slávu a zisk, aby ovládal myšlienky človeka, až kým ľudia dokážu myslieť len na slávu a zisk. Usilujú sa o slávu a zisk, prežívajú útrapy kvôli sláve a zisku, znášajú ponižovanie kvôli sláve a zisku, obetujú všetko, čo majú, kvôli sláve a zisku a vynesú akýkoľvek súd alebo prijmú akékoľvek rozhodnutie, aby dosiahli slávu a zisk. Satan takto ľudí spútava neviditeľnými putami a ľudia nemajú silu ani odvahu ich odhodiť. Nevedomky nosia tieto putá a len s veľkými ťažkosťami sa vlečú vpred. Ľudstvo sa pre túto slávu a zisk vyhýba Bohu, zrádza Ho a je čoraz podlejšie. Uprostred satanovej slávy a zisku preto týmto spôsobom dochádza k ničeniu jednej generácie za druhou. Keď sa teraz pozrieme na satanovo konanie, nie sú jeho nekalé motívy načisto ohavné? Možno dnes ešte stále nemáte jeho nekalé motívy prečítané, pretože si myslíte, že bez slávy a zisku sa nedá žiť. Myslíte si, že keby ľudia slávu a zisk zanechali, už by nevideli cestu vpred, nevideli by svoje ciele, že ich budúcnosť by bola temná, nejasná a ponurá.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný VI) Božie slová mi umožnili pochopiť, že Satan používa slávu a zisk, aby ľudí kazil, zavádzal a ubližoval im a aby sa o nič iné ako slávu a zisk ani neusilovali. Spomenula som si na to, pretože som v detstve nezískala dobré vzdelanie, a keď som odchádzala zarábať peniaze, dosť som pri tom trpela a často znášala predsudky druhých. Keď som videla, ako sú ľudia s množstvom vedomostí a prestížou obdivovaní, kamkoľvek sa pohnú, závidela som im a bola som presvedčená, že dôvodom, prečo si nemôžem získať úctu druhých, je môj nedostatok vedomostí. Svoje nádeje som teda vložila do svojich detí a priala som si, aby uskutočnili sny, ktoré som si ja nedokázala splniť. Venovala som tomu všetok svoj čas a zaplatila pri tom tú najvyššiu cenu: trpký a vyčerpávajúci život a tiež to, že som synovi spôsobila bolesť a trápenie. Neskôr sa syn aj napriek tomu, že získal slávu aj zisk, ešte viac vzdialil od Boha a stratil Jeho spásu posledných dní. Zrazu som pochopila, že moja honba za slávou a ziskom predstavovala akési neviditeľné okovy, ktoré mne a synovi nasadil satan. Používal slávu a zisk, aby nás lákal a zavádzal, a prinútil nás, aby sme sa o ne snažili bez jedinej myšlienky na usilovanie sa o pravdu. Krok za krokom si nás satan viedol na vôdzke – a my sme za to boli ochotní trpieť, takže sme sa od Boha vzďaľovali až do bodu, v ktorom sme Ho popierali, kým nás satan nepohltil. Išlo o satanove zlovestné úmysly a intrigy. Pomyslela som na ľudí vo svojom okolí: Strýkov syn spravil prijímačky na vysokú, no keďže si vybral podradný odbor, rodičia ním pohŕdali a využili svoje kontakty, aby našli kohosi, kto mu ho pomôže zmeniť. Výsledkom bolo, že dieťa cítilo priveľký tlak a nebolo schopné držať krok s učivom, takže sa neskôr nervovo zrútilo a teraz nemalo kontrolu ani len nad vlastným životom. A bolo tiež mnoho ďalších detí, ktoré vypili pesticídy alebo skočili z budovy, pretože sa im v škole nedarilo. Všetky tieto tragické lekcie mi slúžili ako pripomenutie a pokarhanie. V skutočnosti je to, či sú ľudia v živote bohatí alebo chudobní, v Božích rukách. Sláva a zisk nám nedovolia vymaniť sa z bolesti. Naopak, môžu nás len priviesť do priepasti utrpenia. Je také odporné vidieť, ako satan ubližuje ľuďom. Zároveň však ďakujem Bohu za to, že som vďaka Jeho osvieteniu, vedeniu a radám našla koreň svojho utrpenia a uvidela nebezpečné následky honby za slávou a ziskom. Nebyť týchto vecí, honba by ma stále väznila a nedokázala by som sa z nej vymaniť. A porozumela som vďaka nim aj Božiemu úprimnému úmyslu spasiť ľudí. Nemohla som nechať satana, aby mi naďalej klamal a škodil. Chcela som sa vymaniť z okov slávy a zisku a kráčať po ceste usilovania sa o pravdu a získavania spásy.

A v Božích slovách som neskôr našla tú správnu cestu, ako svoje dieťa vychovávať. Všemohúci Boh hovorí: „Keby si ich nevychovával takto, keď boli malí, keby si im doprial šťastné detstvo bez akéhokoľvek tlaku, bez toho, aby si ich učil byť výnimočnými, zastávať vysokú funkciu, zarábať veľa peňazí alebo sa usilovať o slávu, zisk a postavenie, keby si ich jednoducho nechal byť dobrými, obyčajnými ľuďmi bez toho, že by si od nich vyžadoval, aby zarábali veľa peňazí, aby si toľko užívali alebo aby ti toho toľko vrátili, a žiadal by si len, aby boli zdraví a šťastní, aby boli jednoduchými a šťastnými ľuďmi, možno by boli vnímaví k niektorým myšlienkam a názorom, ktoré zastávaš, odkedy si uveril v Boha. Potom by ich život mohol byť šťastný, s menším tlakom zo života a spoločnosti. Aj keby nezískali slávu a zisk, aspoň ich srdce by sa cítilo šťastné, tiché a pokojné.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Božie slová poukazujú na tú správnu cestu, ako vychovávať dieťa: Ľudia by pri výchove detí nemali vyžadovať, aby sa usilovali o vedomosti, postavenie, slávu, zisk, stúpanie po spoločenskom rebríčku či zarábanie peňazí, no mali by naopak dúfať, že deti budú viesť šťastné, zdravé, slobodné a uvoľnené životy bez akéhokoľvek nátlaku. Vďaka Božím slovám som tiež porozumela Božiemu úmyslu. Deti aj ja sme stvorené bytosti a náš osud leží v Božích rukách. Naše životné osudy, ako aj cesta, po ktorej by sme sa mali vybrať, podliehajú Božej zvrchovanosti a Jeho usporiadaniu. Nepredstavujú niečo, nad čím môžeme mať sami kontrolu, a rovnako ani ja nemôžem zmeniť osud svojich detí. Jediné, čo môžem, je modliť sa za ne a čítať im z Božích slov, keď sa vrátia. A pokiaľ ide o to, či napokon budú môcť predstúpiť pred Boha – to závisí len od Neho. Ja si musím iba plniť svoju povinnosť a svoj záväzok a dôkladne robiť, čo mám. Môj názor na veci sa trochu zmenil a za tento výsledok vďačím Božím slovám. Dnes sa chcem iba usilovať o pravdu, žiť podľa Božích slov a plniť si svoju povinnosť. Je to ten jediný spôsob života, ktorý má zmysel a hodnotu. Bohu vďaka!