Jin’gen, Čína

Narodila som sa v 60. rokoch do roľníckej rodiny. Moji rodičia vstávali pred svitaním a pracovali do noci, aby zarobili peniaze a môj starší brat si tak mohol postaviť dom a oženiť sa. Boli veľmi vyčerpaní. Pod vplyvom a výchovou mojich rodičov som verila, že je zodpovednosťou rodičov postarať sa o svadby svojich detí. Po svadbe sa nám s manželom narodil syn. Povedala som mužovi: „Zarobme nejaké peniaze, kým sme ešte mladí. Prinajmenšom mu musíme kúpiť dom.“ Neskôr môj manžel prijal dielo Všemohúceho Boha posledných dní. Neskôr ho prenasledovala polícia, pretože chodil na stretnutia a konal svoju povinnosť. Bol nútený opustiť domov a utiecť. O dva roky neskôr som aj ja prijala Božie dielo posledných dní. Keďže referentka pre ženské záležitosti z nášho okolia neustále chodila do môjho domu a vypytovala sa, kde je môj manžel, nemohla som doma veriť v Boha ani konať svoju povinnosť. Neostávalo mi nič iné, ako tiež odísť z domu. Odvtedy sme s manželom opustili rodný kraj a začali žiť v exile, neschopní vrátiť sa domov.

Dni plynuli ako voda. Zrazu mal môj syn už po dvadsiatke. Bol vo veku na ženenie. Vo februári 2013 sme s manželom využili náhodnú príležitosť a tajne sme sa vrátili domov. Náš syn nám spomenul svoju svadbu a povedal, že si našiel partnerku. Rodičia jeho partnerky sa nevedeli dočkať, kým sa svadba dohodne. Povedali môjmu synovi: „Vieme, že tvoja rodina nemá peniaze. Nechceme cenu za nevestu, ale musíš aspoň kúpiť dom! Ako budete vy dvaja žiť bez domu?“ Keď mi to syn povedal, veľmi som sa znepokojila. Keďže nás s manželom prenasledovala Čínska komunistická strana, boli sme roky na úteku z domu, konali sme svoju povinnosť a nemohli sme chodiť do práce a zarábať peniaze. Jednoducho sme nemali ako zadovážiť peniaze na kúpu domu. Keď som videla, ako môj syn vzdychá a narieka, tiež som sa začala trápiť, zožieralo ma to a hovorila som si: „Ak sa svadba môjho syna neuskutoční, lebo nedokážeme zaobstarať peniaze, nebude sa na mňa sťažovať?“ Keď sa ženili deti iných ľudí, rodičia im našetrili na autá a domy, zatiaľ čo ja som nedokázala zaobstarať peniaze a nesplnila som si materskú zodpovednosť. Ako by som to len vysvetlila svojmu synovi? Cítila som, že pred ním nedokážem vystupovať s hrdosťou a neviem sa obhájiť. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa trápila. Čo si počnem so svadbou môjho syna? Raz moja svokra povedala mne a môjmu manželovi: „Musíte myslieť na svojho syna. Pozrite sa, susedov syn sa žení. Kúpili synovi dom a rodine nevesty vyplatili cenu za nevestu desaťtisíce jüanov. A potom sa pozrite na svoju sesternicu. Keď sa jej syn ženil, kúpila mu dom a zaplatila cenu za nevestu vyše stotisíc jüanov. Rodina partnerky, ktorú si váš syn našiel, je naozaj ohľaduplná. Nechcú od našej rodiny cenu za nevestu, len zložiť akontáciu na dom. Jej rodina predsa nemôže vychovať krásnu dcéru zadarmo, však? Okrem toho sa k sebe celkom hodia. Nebude to veľká škoda, ak sa svadba vášho syna neuskutoční len preto, že nevieme dať dokopy peniaze? A ľudia by nás vysmiali!“ Po svokriných slovách som sa cítila zronená, akoby ma bodli do srdca. Po tvári mi nekontrolovateľne tiekli slzy. Spomenula som si, že keď mal môj syn 8 mesiacov, jeho otec odišiel z domu, pretože ho prenasledovala ČKS, a nikdy nezažil lásku svojho otca. Neskôr som aj ja musela opustiť domov pre bezpečnostné riziká, takže sme boli od nášho syna preč viac, ako sme boli s ním. Od jeho trinástich rokov som ho vôbec nevidela. Celé tie roky bol odkázaný na svojich starých rodičov. Teraz potreboval peniaze na svadbu, ale ja som ich nedokázala zadovážiť. Nesplnila som si žiadnu zo svojich zodpovedností. Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som mala pocit, že som svojho syna sklamala. Ako matka som bola taká neschopná. Bolo mi veľmi ľúto môjho syna, že sa narodil práve do našej rodiny. Keby nebolo zatýkania a prenasledovania Čínskou komunistickou stranou, nemuseli by sme sa skrývať, a tak či onak by sme dokázali zarobiť nejaké peniaze pre naše dieťa. Rozmýšľala som, že si požičiam peniaze od staršieho brata a sestry, aby som mohla zložiť akontáciu na kúpu domu a vyhnúť sa klebetám svokry, príbuzných a priateľov. Potom som si to však znova premyslela. Keď si požičiam peniaze, budem musieť pracovať, aby som ich splatila, a nebudem môcť konať svoju povinnosť. Bola som zodpovedná za prácu v mnohých cirkvách. Keby som zanechala svoju povinnosť, aby som zarobila peniaze, nebola by to zrada Boha? Môj syn však stále potreboval peniaze na svadbu. Kde by som mohla získať toľko peňazí? Žila som v stave neustáleho vnútorného rozporu. V úzkosti som predstúpila pred Boha, aby som sa pomodlila: „Drahý Bože, tvárou v tvár svadbe svojho syna naozaj neviem, čo mám robiť. Viem, že sa nemôžem vzdať svojej povinnosti. Nemôžem Ťa zradiť, aby som zarobila peniaze pre svojho syna, aby sa mohol oženiť. Moje duchovné postavenie je však príliš malé. Som obmedzená jeho svadbou. Som ochotná Ti túto záležitosť zveriť a vzhliadať k Tebe. Drahý Bože, prosím, pomôž mi, aby som Ťa nezradila kvôli svadbe môjho syna.“ Po modlitbe sa moje srdce veľmi upokojilo.

Vrátila som sa na miesto, kde som konala svoju povinnosť. Navonok som bola každý deň zaneprázdnená prácou v cirkvi. Akonáhle som si však spomenula na svadbu svojho syna, cítila som v srdci muky. Bála som sa, že sa svadba môjho syna neuskutoční, pretože nemám peniaze. Cítila som sa taká zúfalá a nešťastná. Mala som pocit, že svojmu synovi dlžím. V tom období som nemohla poriadne jesť ani spávať. Bola som úzkostlivá a rozrušená, boleli ma zuby a hrdlo. Niekedy sa mi myseľ dokonca túlala aj na stretnutiach a mimovoľne som začala premýšľať, čo urobím so svadbou svojho syna. Stále som sa cítila ospalá, nedokázala som sa vzchopiť. Sestra, s ktorou som spolupracovala, videla, že môj stav nie je dobrý a že nenesiem bremeno vo svojej povinnosti ako predtým. Mala so mnou duchovné spoločenstvo o tom, aké boli jej skúsenosti so synom. Povedala tiež, že keď bola preč z domu, jej syn sa naučil žiť samostatne a našiel si aj partnerku. To všetko je v Božej zvrchovanosti. Po vypočutí duchovného spoločenstva mojej sestry som si pomyslela: „To preto, že si tvoj syn našiel dobrú partnerku.“ Potom som sa stále z času na čas cítila obmedzená. Keby sa svadba môjho syna neuskutočnila, moje srdce by do konca života nenašlo pokoj. Neustále som žila v bolesti a mukách. Mala som pocit, akoby mi srdce mliaždil ťažký balvan. V tom čase som si prečítala úryvok z Božích slov a moje srdce pocítilo isté uvoľnenie. Boh hovorí: „Manželstvo je dôležitým medzníkom v živote človeka. Je produktom osudu človeka a rozhodujúcim článkom v jeho osude. Nie je založené na nikoho individuálnej vôli alebo preferenciách a nie je ovplyvnené žiadnymi vonkajšími faktormi, ale absolútne určené osudom oboch strán, Stvoriteľovými opatreniami a predurčením osudu oboch členov páru.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Z Božích slov som porozumela, že osud človeka Boh určil už dávno. Manželstvo je o to viac Bohom určené a nie je ovplyvnené žiadnymi vonkajšími situáciami. Ak Boh určil, že môj syn a jeho partnerka majú byť jedna rodina, potom ich nič nerozdelí. Ak nemajú byť jedna rodina, potom sa manželstvo nakoniec nepodarí. Či sa to podarí alebo nie, je v Božích rukách a nie v tom, koľko peňazí miniem. To, že je manželstvo určené Bohom, som v minulosti vedela len ako učenie. Ale keď prišlo na svadbu môjho syna, myslela som si, že bez peňazí sa so svojou partnerkou neožení. Keď sestra, s ktorou som spolupracovala, mala so mnou duchovné spoločenstvo o svojej skúsenosti a Božej zvrchovanosti, v srdci som tomu neverila. Myslela som si, že to je preto, lebo jej syn mal šťastie. Môj syn sa, naopak, bez peňazí nemohol oženiť. Najmä keď som videla, že v dnešnej spoločnosti si čoraz viac detí z chudobných rodín nevie nájsť manželku, o to viac som si myslela, že bez peňazí sa jednoducho nemožno oženiť. Bola som taká vystresovaná zo svadby môjho syna, že som nemohla dobre jesť ani spať, a dokonca som nemala žiadnu motiváciu konať svoju povinnosť. Moje srdce bolo osvietené až po prečítaní Božích slov. Uvedomila som si, že manželstvo je celé Bohom určené. Zoberte si ako príklad moju staršiu sestru. Má veľa peňazí, ale jej vnuk si jednoducho nevedel nájsť manželku, nech robil čokoľvek. Okrem toho, jedna rodina, ktorú som poznala, mala niekoľko chlapcov. Nemali žiadne peniaze, ale všetci chlapci si našli manželku. To sa stáva často. Božie slová sú úplne pravdivé. Manželstvo je Bohom určené. Nerozhodujú o ňom peniaze. Verila som v Boha, ale nepozerala som sa na veci v súlade s Božími slovami, neverila som v Božiu zvrchovanosť, a dokonca som nasledovala trendy nevercov, bez náznaku viery v Boha. Nie je to pohľad pochybovača? Manželstvo je Bohom určené. Nemá to nič spoločné s rodinným prostredím ani s vonkajšími faktormi. Nie je to tak, ako som si myslela, že s peniazmi sa svadba môjho syna podarí a bez peňazí nie. Keď som to pochopila, cítila som, ako sa zrazu moje srdce rozjasnilo a rozžiarilo. Tiež som dokázala trochu pustiť z hlavy svadbu môjho syna.

Potom som premýšľala: Prečo som neustále mala pocit, že som svojho syna sklamala a bola som v srdci nepokojná? Prečítala som si tieto Božie slová: „Ľudí, ktorí žijú v tejto reálnej spoločnosti, hlboko skazil satan. Bez ohľadu na to, či sú vzdelaní alebo nie, v ich myšlienkach a názoroch je zakorenené veľké množstvo tradičnej kultúry. Najmä od žien sa vyžaduje, aby sa starali o svojho manžela a vychovávali svoje deti, boli dobrými manželkami a milujúcimi matkami, celý svoj život venovali manželovi a deťom a žili pre nich, dbali na to, aby ich rodina mala tri poriadne porcie jedla denne, a dobre prali, upratovali a vykonávali všetky ostatné domáce práce. To je uznávaný štandard dobrej manželky a milujúcej matky. Aj každá žena si myslí, že by to malo byť takto, a ak to tak nie je, potom nie je dobrou ženou a porušila svedomie a štandardy morálky. Porušenie týchto morálnych štandardov bude ťažko doliehať na svedomie niektorých ľudí. Budú mať pocit, že sklamali svojho manžela a deti a že nie sú dobrými ženami. No po tom, čo si uveril v Boha, prečítal si veľa Jeho slov, pochopil niektoré pravdy a prezrel niektoré záležitosti, si pomyslíš: ‚Som stvorená bytosť a ako taká by som mala vykonávať svoju povinnosť a vydávať sa Bohu.‘ Existuje vtedy rozpor medzi tým, že si dobrou manželkou a milujúcou matkou, a tým, že konáš svoju povinnosť ako stvorená bytosť? Ak chceš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou, potom nemôžeš konať svoju povinnosť na plný úväzok, ale ak svoju povinnosť chceš konať na plný úväzok, potom nemôžeš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. Čo teraz urobíš? Ak sa rozhodneš dobre konať svoju povinnosť a byť zodpovedná za prácu cirkvi a oddaná Bohu, potom sa musíš vzdať toho, že budeš dobrou manželkou a milujúcou matkou. Čo by si si teraz pomyslela? Aký nesúlad by vznikol v tvojej mysli? Mala by si pocit, že si sklamala svoje deti, svojho manžela? Odkiaľ pochádza tento pocit viny a nepokoja? Keď si neplníš povinnosť stvorenej bytosti, máš pocit, že si sklamala Boha? Nemáš pocit viny ani sa neobviňuješ, lebo v tvojom srdci a mysli nie je ani najmenší náznak pravdy. Čo teda chápeš? Tradičnú kultúru a to, ako byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. V tvojej mysli tak vznikne predstava: ‚Ak nie som dobrou manželkou a milujúcou matkou, potom nie som dobrou ani slušnou ženou.‘ Táto predstava ťa bude od tej chvíle zväzovať a spútavať a ty zostaneš zviazaná a spútaná takýmito predstavami dokonca aj keď uveríš v Boha a budeš konať svoju povinnosť. Keď nastane rozpor medzi konaním tvojej povinnosti a tým, že si dobrou manželkou a milujúcou matkou, síce sa možno neochotne rozhodneš konať svoju povinnosť a možno ukázať trochu oddanosti Bohu, v tvojom srdci však bude stále pocit nepokoja a viny. Preto keď budeš mať pri konaní svojej povinnosti trochu voľného času, budeš hľadať možnosti, ako sa postarať o svoje deti a manžela, budeš im to chcieť ešte viac vynahradiť a budeš si myslieť, že je to v poriadku, aj keď budeš musieť viac trpieť, pokiaľ budeš mať pokoj v duši. Nie je to spôsobené vplyvom myšlienok a teórií tradičnej kultúry o tom, ako byť dobrou manželkou a milujúcou matkou?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) Božie slová nám odhalili mylnú myšlienku a pohľad na to, čo znamená „byť dobrou manželkou a milujúcou matkou“. Tradičná kultúra vyžadovala, aby sa ženy „starali o svojich manželov a vychovávali svoje deti a boli dobrými manželkami a milujúcimi matkami“ a aby obetovali všetko pre svojich manželov a deti. Každý si myslel, že to je štandard spôsobilej ženy. Inak neboli dobrými ženami ani dobrými matkami. Keď som bola mladá, videla som, ako moji rodičia vstávali pred svitaním a pracovali do noci, aby zarobili peniaze a môj starší brat sa mohol oženiť. Bez ohľadu na to, ako veľmi trpeli alebo sa vyčerpávali, stále museli niesť toto bremeno. Tak som verila, že ako rodičia musíme vychovať svoje deti do dospelosti, dohliadnuť na to, aby sa zosobášili, a pomôcť im vybudovať si kariéru. Len tak sme si mohli splniť našu rodičovskú zodpovednosť a zaslúžiť si, aby nás nazývali dobrými rodičmi. Žijúc podľa tejto myšlienky a pohľadu, cítila som, že nie som spôsobilá matka. Keď bol môj syn malý, musela som utiecť pred prenasledovaním veľkého červeného draka a nemohla som s ním byť a starať sa o neho. Keď vyrástol, ženil sa a potreboval kúpiť dom, ako matka som nedokázala zadovážiť peniaze ani čo i len v najmenšom pomôcť, takže som mala pocit, že synovi čosi dlhujem. Dokonca som premýšľala o tom, že sa vzdám svojej povinnosti, aby som zarobila peniaze, aby sa mi rodina a priatelia nesmiali a môj syn sa na mňa nesťažoval. Pohľad na to, čo znamená „byť dobrou manželkou a milujúcou matkou“, ovládal moje myšlienky a viedol moje správanie. Cítila som úzkosť, pretože som nemohla uspokojiť svojho syna, a dokonca som sa v srdci sťažovala na Boha a mylne Ho chápala. Bola som pohltená a spútaná svadbou svojho syna a nevýslovne som trpela. Ani svoju povinnosť som nemohla konať s pokojnou mysľou. Videla som, že tradičná kultúrna predstava „byť dobrou manželkou a milujúcou matkou“ bola v skutočnosti okovami, ktoré zväzujú ľudí. Môže len spôsobiť, že sa ľudia budú vyhýbať Bohu a zradia Ho. Keď som trochu porozumela svojmu vlastnému pohľadu, pokračovala som v hľadaní v Božích slovách.

Jedného dňa som si prečítala tieto Božie slová: „To, že môžeme veriť v Boha, je príležitosť, ktorú nám dal; On to tak zariadil a je to Jeho milosť. Preto nemusíš napĺňať žiadny záväzok ani plniť si povinnosť voči niekomu inému; mal by si plniť iba povinnosť voči Bohu, ktorú by si mal plniť ako stvorená bytosť. Práve to musia ľudia robiť v prvom rade, je to tá hlavná vec a prvoradá záležitosť, ktorú by mali vo svojom živote najviac splniť. Ak si svoju povinnosť neplníš dobre, nie si stvorenou bytosťou na požadovanej úrovni. V očiach iných môžeš byť dobrou manželkou a milujúcou matkou, vynikajúcou gazdinou, poslušným dieťaťom a bezúhonnou členkou spoločnosti, ale pred Bohom si tou, ktorá Mu vzdoruje, vôbec si nesplnila svoj záväzok ani povinnosť, prijala, ale nedokončila Božie poverenie a vzdala to na polceste. Môže niekto takýto získať Božie schválenie? Takíto ľudia sú bezcenní.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť len vtedy, keď pozná svoje vlastné nesprávne názory) „Zodpovednosť rodičov v živote ich detí spočíva okrem ich porodenia a výchovy len v tom, že im zvonku poskytnú prostredie, v ktorom budú vyrastať, a to je všetko, pretože na osud človeka nemá vplyv nič okrem predurčenia Stvoriteľa. Nikto nemôže kontrolovať, aká budúcnosť ho čaká. Je to predurčené dávno dopredu a ani rodičia nemôžu zmeniť osud svojho dieťaťa. Pokiaľ ide o osud, každý je nezávislý a každý má svoj vlastný osud. Takže rodičia žiadneho človeka mu nemôžu prekážať v jeho životnom osude a rodičia žiadneho človeka ho nemôžu čo i len trochu postrkovať, pokiaľ ide o úlohu, ktorú v živote zohráva. Dá sa povedať, že bez ohľadu na rodinu, do ktorej je človeku predurčené narodiť sa, a prostredie, v ktorom vyrastá, tie nie sú ničím iným ako predpokladmi na naplnenie jeho životného poslania. V žiadnom prípade neurčujú životný osud človeka ani druh osudu, v rámci ktorého človek napĺňa svoje poslanie. A tak žiadni rodičia nemôžu svojmu dieťaťu pomôcť pri uskutočňovaní jeho životného poslania a rovnako ani príbuzní mu nemôžu pomôcť vykonávať jeho životnú úlohu. To, ako človek naplní svoje poslanie a v akom životnom prostredí bude svoju úlohu vykonávať, je určené výhradne jeho životným osudom. Inak povedané, žiadne objektívne podmienky nemôžu ovplyvniť poslanie človeka, ktoré predurčil Stvoriteľ. Všetci ľudia dozrievajú v konkrétnom prostredí, v ktorom vyrastajú. Potom sa postupne, krok za krokom, vydávajú na svoje vlastné životné cesty a napĺňajú osudy, ktoré im naplánoval Stvoriteľ. Prirodzene, nedobrovoľne vstupujú do obrovského mora ľudí a zaujímajú svoje vlastné životné pozície, kde začínajú plniť svoje povinnosti ako stvorené bytosti v záujme Stvoriteľovho predurčenia a Jeho zvrchovanosti.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Z Božích slov som pochopila, že skutočnosť, že môžem veriť v Boha a konať povinnosti, je príležitosťou, ktorú mi dal Boh. Je to tiež Božia milosť. Plnenie si povinnosti stvorenej bytosti je najvyššou prioritou v živote človeka. Je to dôležitejšie než čokoľvek iné. Ak si plním svoje zodpovednosti matky len preto, aby som uspokojila svojho syna, a ostatní ma budú preto považovať za dobrú manželku a milujúcu matku, no neplním si povinnosti stvorenej bytosti, neukazuje to žiadnu vernosť Bohu; znamená to byť niekým, kto vzdoruje Bohu. Tiež som pochopila, že každý človek má svoje vlastné poslanie a osud každého je nezávislý. Hoci som porodila svojho syna, to, aký je jeho osud, je v rukách Božích. Rodičia na to nemajú vôbec žiadny vplyv. Nikto nemôže zmeniť, koľko utrpenia alebo požehnaní každý človek zažije vo svojom živote, akú rodinu alebo manželstvo bude mať, v akom prostredí bude vyrastať, alebo čo zažije. Rodičia to dokážu zmeniť ešte menej. Všetko je to určené Bohom. Keď som to pochopila, dokázala som pustiť z hlavy svadbu svojho syna, a už som nemala pocit, že som ho sklamala. Dokázala som nechať veciam voľný priebeh. Neskôr som povedala synovi: „Manželstvo je Bohom určené a jeho úspech či neúspech je v rukách Božích. Nezáleží na tom, koľko peňazí im dáš. Nerozmýšľaj toľko o manželstve. Keď príde čas na svadbu, nemôžeme predvídať, ako to Boh zariadi. Musíme sa naučiť čakať na Boží čas. Ako sa hovorí, ‚Čo je tvoje, to ti nikto nevezme. Čo tvoje nie je, to si nemôžeš vziať od iných.‘“ Po čase už môj syn nebol taký rozrušený ako predtým a prestal spomínať záležitosť s kúpou domu. Už som sa tak nebála o jeho svadbu a dokázala som si upokojiť srdce pri konaní svojich povinností. Moje srdce sa cítilo oveľa slobodnejšie.

O niekoľko mesiacov neskôr mi zavolal syn a šťastne mi povedal: „Mami, to je úžasné, kúpil som si dom. Nemusel som zložiť akontáciu. Môj kolega súrne potreboval peniaze, pretože ho preložili pracovať na juh, tak mi ho predal za 300 000 jüanov. Z banky som si požičal 400 000 jüanov, čo stačí aj na zariadenie domu. Každý mesiac budem splácať len niečo vyše 1 000 jüanov. Takže môj problém s domom sa vyriešil naozaj hladko, len tak!“ Keď som počula túto správu, bola som nadšená. Neustále som ďakovala Bohu. O rok neskôr si môj syn a jeho partnerka zariadili svadbu z peňazí, ktoré si našetrili z práce. Nemuseli sme sa trápiť ani minúť ani cent. Syn nám tiež dal nejaké peniaze na vyriešenie ťažkostí, ktoré sme mali pri konaní svojich povinností. Úplne nečakané však bolo pre mňa to, že aj môj syn začal veriť vo Všemohúceho Boha! Prostredníctvom tejto skúsenosti som videla úžasné Božie skutky a videla som, ako je manželstvo človeka, jeho srdce a duch, všetko v rukách Božích.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov a pochopila som, ako by sa rodičia mali správať k svojim dospelým deťom. Všemohúci Boh hovorí: „Osud každého človeka určuje Boh. Ľudia preto sami nemôžu predvídať ani zmeniť také veci, ako koľko utrpenia alebo požehnania v živote zažijú, akú majú rodinu, manželstvo a deti, aké veci zažijú v spoločnosti a aké udalosti zažijú v živote, takže rodičia majú ešte menšiu schopnosť tieto veci zmeniť. Preto, keď sa deti s niečím stretnú, ak si rodičia chcú plniť svoje zodpovednosti, mali by svojim deťom pomôcť zo správnej perspektívy a viesť ich na správnu cestu. Ak túto schopnosť nemajú, je pre rodičov najlepšie uvoľniť sa a pozerať sa na tieto veci z perspektívy stvorených bytostí a zaobchádzať so svojimi deťmi rovnocenne ako so stvorenými bytosťami. Utrpenie, ktoré zažívaš ty, musia zažiť aj ony; život, ktorý žiješ ty, musia žiť aj ony; proces výchovy malých detí, ktorým si prešiel ty, tým si prejdú aj ony; zvraty, podvody a klamstvá, ktoré zažívaš v spoločnosti a medzi ľuďmi, citové spletitosti a medziľudské konflikty a každú podobnú vec, ktorú si zažil, zažijú aj ony. Ony, rovnako ako ty, sú skazené ľudské bytosti, všetky sú unášané prúdmi zla, skazené satanom; ty tomu nemôžeš uniknúť a nemôžu tomu uniknúť ani ony. Preto chcieť im pomôcť vyhnúť sa všetkému utrpeniu a užívať si všetky požehnania na svete je pochabá ilúzia a hlúpa myšlienka. Bez ohľadu na to, aké obrovské môžu byť krídla orla, nemôžu ochrániť malé orlíča po celý jeho život. Malé orlíča nakoniec dospeje do bodu, keď musí vyrásť a lietať samo. Nikto nevie, kde môže byť jeho kus oblohy alebo kam sa v tom čase rozhodne letieť. Preto najracionálnejším postojom rodičov po tom, čo ich deti vyrastú, je nechať ich ísť, nechať ich zažiť život na vlastnú päsť, nechať ich žiť nezávisle a samostatne čeliť rôznym výzvam v živote, zvládať ich a riešiť. Ak ťa požiadajú o pomoc a ty máš na to schopnosť a podmienky, samozrejme, môžeš podať pomocnú ruku a poskytnúť potrebnú podporu. Musíš však chápať tento fakt: bez ohľadu na to, akú pomoc poskytneš, či už finančnú alebo psychickú, môže byť len dočasná a nemôže vyriešiť žiadne podstatné problémy. Musia ísť vlastnou cestou životom a ty nie si povinný niesť na svojich pleciach žiadne ich záležitosti ani následky. To je postoj, ktorý by rodičia mali mať k svojim dospelým deťom.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Z Božích slov som porozumela, že keď sa rodičom narodia deti a vychovajú ich do dospelosti, ich zodpovednosti sú naplnené. Potom by ich mali nechať ísť a dovoliť im, aby si razili vlastnú cestu svetom a kráčali vlastnou životnou cestou. Mali by nechať svoje deti zažívať život na vlastnej koži, samostatne čeliť rôznym problémom, s ktorými sa v živote stretnú, a aj ich riešiť. Keď majú deti ťažkosti, potom im rodičia, ak im to ich situácia a schopnosti umožňujú, môžu podať pomocnú ruku pri riešení skutočných ťažkostí. Ak to rodičom situácia celkom neumožňuje, mali by nechať veciam voľný priebeh. Každý kráča po dráhe určenej Bohom a rodičia nemôžu vôbec ovplyvniť osud svojich detí. Čo sa týka svadby môjho syna, aj keby som mu dala peniaze na svadbu, vyriešilo by to pre neho len dočasný problém. Nemohlo by to vyriešiť otázku, či jeho manželstvo bolo úspešné alebo nie. Akokoľvek veľké sú krídla orla, nemôže chrániť svoje orlíčatá po celý život. Keď deti dospejú, vykonávajú svoje poslanie v súlade s Božou zvrchovanosťou a určením. Nikto nemôže zmeniť utrpenie a skúšky, ktoré majú vo svojom živote zažiť. Tiež som pochopila, že každý, či už rodičia alebo deti, má svoje vlastné poslanie. Všetci by sa mali usilovať o pravdu a spásu. V obmedzenom čase, ktorý majú, by mali využiť svoj čas a úsilie na svoju povinnosť a dokončiť svoje poslanie. To je jediná vec, ktorá je cenná a zmysluplná. Ak sa rodičia len preto, aby splnili očakávania a požiadavky svojich detí, o ne boja a trápia sa, alebo neúnavne drú ako otroci svojich detí a zanechávajú svoje vlastné povinnosti, potom je to život bez zmyslu a hodnoty. Nech už to robia akokoľvek intenzívne, Boh si ich nebude pamätať a nemôžu zmeniť osud svojich detí. Po prečítaní Božích slov sa moje srdce veľmi rozjasnilo. Teraz som vedela, ako sa správať k svojmu synovi. Ak by mal ťažkosti a bolo by to v mojich silách, pomohla by som mu, a ak nie, nechala by som to tak. Nechám ho, aby zažíval svoj život sám. Musím si plniť svoju povinnosť v miere, v akej som schopná, a oplatiť Božiu lásku. To je zodpovednosť, ktorú by som si mala plniť.

Bola som ovplyvnená a zväzovaná tradičnou kultúrou a veľa som trpela v snahe byť dobrou manželkou a milujúcou matkou. Boli to Božie slová, ktoré ma oslobodili od mojej bolesti a pomohli mi nájsť smer a cestu praktizovania. Teraz mám princípy, podľa ktorých sa mám správať k svojmu synovi, a môj život je oslobodený a slobodný. Bohu vďaka!