V januári minulého roka vodkyňa dohodla, že s Li Xin budeme zodpovedať za prácu s cirkevnými textmi. Keďže som práve začala s výcvikom, Li Xin mi pridelila menej úloh a keď som mala ťažkosti a problémy, hovorila so mnou v duchovnom spoločenstve na základe princípov. Nemusela som sa príliš trápiť a práca nebola až taká stresujúca. V marci ma vybrali za cirkevnú vodkyňu a na pleciach som pocítila väčšie bremeno. Keďže som konala povinnosti vodkyne, mala som na starosti celkovú prácu cirkvi, musela som riešiť a zaoberať sa najrôznejšími problémami a vo vnútri som vždy cítila tlak. Spočiatku mi vyššia vodkyňa často písala listy o vykonávaní práce, napríklad o polievaní a práci súvisiacej s evanjeliom, ako aj o práci na čistení a vypudzovaní ľudí, práci s textmi, o starostlivosti o ľudí a podobne. Musela som podrobne odpovedať na to, ako bola každá úloha naplánovaná a usporiadaná, aké odchýlky alebo problémy vznikli pri práci, ako sa budú ďalej riešiť atď. Pretože som mala na starosti veľa práce, niekedy sa stávalo, že len čo som dokončila nejakú úlohu, musela som ísť do cirkvi vykonať inú prácu. Každý deň čakalo na vybavenie toľko práce. Po určitom čase, keď som bola takáto zaneprázdnená, som sa už chcela zastaviť a oddýchnuť si, pozrieť si nejaké videá so skúsenostnými svedectvami, počúvať chválospevy a takto sa uvoľniť. No keďže bolo potrebné súrne vykonať také množstvo práce, cítila som krivdu a myslela som si, že pri konaní tejto povinnosti nemám vôbec žiadnu slobodu. Raz vyššia vodkyňa videla, že práca na očisťovaní cirkvi napreduje pomaly, a že niekoľko dokumentov k odstráneniu ľudí nebolo odovzdaných, tak ma orezala a povedala, že vo svojej povinnosti nemám zmysel pre bremeno. Vtedy som jej to chcela zdôvodniť, no vedela som, že má pravdu, keď ma orezáva, a že by som to mala prijať a podriadiť sa tomu. Potom som išla do cirkvi pre tie hodnotenia a po niekoľkých rušných týždňoch som konečne mala materiály v poriadku. Vzápätí som sa musela poponáhľať s kontrolou a vykonaním niekoľkých ďalších úloh. V tom čase som často mávala plné ruky práce od svitu do mrku. Vždy som bola veľmi napätá a dosť unavená. Rozmýšľala som: „Kedy si budem môcť poriadne oddýchnuť? Táto každodenná zaneprázdnenosť ma skutočne utláča.“ Keď som predtým konala povinnosti týkajúce sa textov, nemala som toľko práce. Mala som po svojom boku Li Xin, ktorá niesla bremeno so mnou, a necítila som žiadny stres. Tie časy mi veľmi chýbali. Odkedy som sa ujala vodcovských povinností, pracovala som každý deň ako včelička, takže som sa začala cítiť utláčaná a už som túto povinnosť nechcela ďalej konať. Mala som však pocit, že takéto myslenie svedčí o nedostatku rozumu. Bratia a sestry by si určite mysleli, že nedokážem zvládať stres alebo znášať utrpenie. Nemohla som nič robiť, musela som byť naďalej ochotná spolupracovať.

Neskôr komunistická strana v cirkvi zatýkala a museli sme sa vyrovnať s nejakými následnými problémami. So sestrou, s ktorou som spolupracovala, sme boli zavalené prácou, takže som nevenovala pozornosť polievaniu, ktoré som mala na starosti. Pomyslela som si: „Musím si nájsť čas a opýtať sa polievačov, aká je ich situácia.“ Potom som však uvažovala o tom, aká som bola zaneprázdnená riešením problémov po zatýkaní. Výsledky polievania by sa predsa hneď výrazne nezlepšili, a navyše som mala stále na krku inú prácu. Bolo lepšie najprv ju dokončiť a polievanie skontrolovať až potom. Vyššia vodkyňa mi poslala list, aby mi pripomenula, že ostatnú prácu nemôžem nechať bokom len preto, lebo sa zaoberám následkami zatýkania, a sformulovala konkrétny plán polievania. Nemohla som si pomôcť, pociťovala som odpor a premýšľala som: „Už teraz mám na starosti veľa práce a ona ešte kladie ďalšie požiadavky. Všetko v žiadnom prípade nestihnem spraviť! Prečo nikto neberie ohľad na moje ťažkosti? Mám len dve ruky a dve nohy, ako môžem robiť toľko práce naraz?“ Bola som trochu podráždená, cítila som sa utláčaná a na listy od vodkyne som sa nechcela ani pozrieť. Ale všetku túto prácu bolo predsa len potrebné vykonať. Keby nováčikovia vycúvali, lebo sme ich včas nepoliali, bol by to priestupok. Podstúpila by som orezávanie a navyše by ma mohli prepustiť. Potom som išla zistiť, ako pokračuje polievanie a aké problémy majú nováčikovia, no keďže som nemala chuť byť proaktívna, prácu som kontrolovala povrchne a spravila som to nedbanlivo, len aby som vodkyni mohla podať správu. V tom čase som navonok pôsobila ako neustále zaneprázdnená vecami, ale v skutočnosti som len neochotne prechádzala od jednej úlohy k druhej. Pri vykonávaní práce vždy niečo chýbalo alebo bolo nedostatočné a bolo to treba prerobiť. Každý deň som bola skľúčená a vyčerpaná a pracovné výsledky sa zhoršovali. Sestra, s ktorou som spolupracovala, povedala, že nemám zmysel pre bremeno, a ja som si ukrivdene myslela: „Mám na starosti všetku túto prácu a celé dni len pracujem. Ako môžeš povedať, že nemám zmysel pre bremeno, že nie som usilovná? Vyžaduješ odo mňa priveľa!“ Čím viac som premýšľala, tým viac som sa cítila dotknutá, a pomyslela som si, že túto povinnosť už naozaj nemôžem ďalej vykonávať. Lepšie ako všetka táto bolesť bude, keď odstúpim a pôjdem konať nejakú voľnejšiu povinnosť; potom by som nebola taká utláčaná. Mala som v sebe priveľa negativity. Jednej noci som predstúpila pred Boha v modlitbe: „Bože, veľmi trpím a myslím si, že to už viac nevydržím. Neviem, aké ponaučenie si z tohto vziať. Prosím, osvieť ma a veď, aby som dokázala pochopiť svoj problém.“

Po modlitbe som si prečítala úryvok z Božích slov: „Čo to znamená, keď človek nemôže robiť, čo sa mu zachce? Znamená to, že nemôže vyhovieť každej túžbe, ktorá sa mu preženie mysľou. Možnosť robiť si, čo chcú, kedy chcú a ako chcú, je požiadavka, ktorú majú títo ľudia v práci aj v živote. Z rôznych dôvodov, vrátane zákonov, životného prostredia alebo pravidiel, systémov, ustanovení a disciplinárnych opatrení určitej skupiny a podobne, však nemôžu konať podľa svojich vlastných želaní a predstáv. V dôsledku toho sa v hĺbke srdca cítia potláčaní. Jednoducho povedané, k tejto represii dochádza preto, lebo ľudia sa cítia dotknutí – niektorí sa dokonca cítia ukrivdení. Úprimne povedané, neschopnosť robiť, čo sa človeku zachce, znamená, že človek nemôže konať podľa vlastnej vôle, takže nemôže byť svojvoľný alebo neobmedzene benevolentný z rôznych dôvodov a obmedzení rozličných objektívnych prostredí a podmienok. Niektorí ľudia sú napríklad vždy povrchní a pri vykonávaní svojich povinností si nájdu spôsob, ako sa flákať. Niekedy si práca v cirkvi vyžaduje rýchle tempo, ale oni si len chcú robiť, čo sa im zachce. Ak sa necítia fyzicky veľmi dobre alebo majú niekoľko dní zlú náladu a sú skleslí, nebudú ochotní znášať útrapy a platiť cenu za konanie cirkevnej práce. Sú mimoriadne leniví a prahnú po pohodlí. Keď im chýba motivácia, ich telá ochabnú a nechce sa im hýbať, ale boja sa, že ich budú vodcovia orezávať a že ich bratia a sestry označia za lenivcov, a tak im nezostáva nič iné, len neochotne vykonávať prácu spolu s ostatnými. Budú však pri tom veľmi neochotní, nešťastní a budú sa zdráhať. Budú sa cítiť ukrivdení, dotknutí, nahnevaní a vyčerpaní. Chcú konať na základe vlastnej vôle, ale neodvážia sa odkloniť od požiadaviek a ustanovení Božieho domu alebo ísť proti nim. V dôsledku toho sa v nich časom začne objavovať emócia – potláčanie. Len čo sa v nich táto emócia potláčania zakorení, začnú sa postupne javiť ako apatickí a slabí. Budú ako stroj – už nebudú jasne chápať, čo robia, ale aj tak budú každý deň robiť všetko, čo sa im prikáže, a to tak, ako sa im prikáže. Hoci budú navonok naďalej neprestajne vykonávať svoje úlohy, bez prestávky, bez toho, aby sa vzdialili od prostredia, v ktorom vykonávajú svoje povinnosti, v srdci sa budú cítiť potláčaní a budú si myslieť, že ich život je vyčerpávajúci a plný krivdy.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Keď som videla, čo Božie slová odhalili, pochopila som, že neustály pocit útlaku a bolesti pri konaní mojej povinnosti bol spôsobený hlavne tým, že som nechcela, aby ma držali na uzde, a chcela som si robiť, čo sa mi zachce. Vždy keď som čelila okolnostiam, ktoré mi neboli po chuti, keď som si nemohla robiť, čo som chcela, a bola som vo všetkom obmedzovaná, vyvolalo to vo mne pocit útlaku. Keď som ešte len začala konať povinnosti súvisiace s textmi, vodkyňa odo mňa veľa nevyžadovala, a mala som tam Li Xin, ktorá ma usmerňovala, kým som sa to nenaučila. Keď sa objavili ťažkosti, Li Xin so mnou hneď hovorila v duchovnom spoločenstve a pomohla mi. Okrem toho to bola relatívne príjemná práca a vôbec som sa nestresovala, takže takéto konanie povinnosti sa mi páčilo. Ale odkedy som začala plniť vodcovské povinnosti, mala som na starosti veľa práce a musela som sa starať o všetky druhy úloh v cirkvi a pozorne ich sledovať. Musela som sa zapájať do každej záležitosti a prakticky ju riešiť. Keď neskôr cirkev čelila zatýkaniu, musela som sa zaoberať následkami a bola som ešte viac zaneprázdnená. Aby som trochu zmiernila svoj stres, chcela som odložiť účasť na polievaní, ale vyššia vodkyňa ani trochu nepoľavila v dohľade nad touto prácou. To môj plán zničilo a moje telo muselo viac trpieť, takže som sa nemohla podriadiť. Bála som sa však, že ak tú prácu neurobím, ostatní povedia, že nevydržím utrpenie, a ešte viac som sa bála, že nováčikovia nebudú dobre poliati a budem musieť prevziať zodpovednosť, tak som sa neochotne podriadila. Stále som sa však cítila utláčaná a všetko robila roztržito. Svoje povinnosti som si plnila povrchne, nevenovala som im veľkú pozornosť a robila som, čo odo mňa žiadali. V dôsledku toho som narúšala a vyrušovala prácu. Sestra, s ktorou som spolupracovala, ma verejne kritizovala a ja som bola ešte viac rozhorčená a zaťatá. Dokonca som chcela prijať vinu a rezignovať na svoju povinnosť. Bola som taká nerozumná! Potom som si uvedomila, že môj problém je dosť vážny, a neodvážila som sa byť naďalej taká neústupčivá.

Potom som si prečítala tieto Božie slová: „Čo sú to za ľudia v spoločnosti, ktorí sa nevenujú riadnej práci? Sú to zaháľači, hlupáci, povaľači, chuligáni, výtržníci a flákači – takíto ľudia. Nechcú sa učiť žiadnym novým zručnostiam ani schopnostiam, nechcú budovať serióznu kariéru ani si nájsť prácu, aby mohli vyžiť. Sú to zaháľači a flákači spoločnosti. Preniknú do cirkvi a potom chcú dostať niečo za nič a získať svoj podiel požehnaní. Sú to oportunisti. Títo oportunisti nikdy nie sú ochotní konať svoje povinnosti. Ak veci nejdú podľa ich predstáv, hoci len trochu, cítia sa potláčaní. Vždy túžia po slobodnom živote, nechcú vykonávať žiadnu prácu, a predsa chcú jesť dobré jedlo a nosiť pekné oblečenie, jesť, čo sa im zachce, a spať, kedy sa im zachce. Myslia si, že keď nadíde takýto deň, bude určite nádherný. Nechcú znášať ani trochu útrap a túžia po živote plnom pôžitkov. Týmto ľuďom sa dokonca zdá život vyčerpávajúci, sú spútaní negatívnymi emóciami. Často sa cítia unavení a zmätení, pretože nemôžu robiť, čo sa im zachce. Nechcú sa venovať riadnej práci ani riešiť svoje riadne záležitosti. Nechcú zotrvávať v určitom zamestnaní a robiť ho neustále od začiatku do konca, brať ho ako svoje povolanie a povinnosť, ako svoj záväzok a zodpovednosť; nechcú ho dokončiť a dosiahnuť výsledky či ho vykonávať čo najlepšie. Nikdy takýmto spôsobom neuvažovali. Chcú konať len povrchne a svoju povinnosť využívať ako prostriedok na živobytie. Keď čelia istému tlaku alebo nejakej forme kontroly, alebo keď sa na nich kladú trochu vyššie nároky, alebo keď musia prevziať trochu zodpovednosti, cítia sa nepríjemne a potláčaní. Vynárajú sa v nich tieto negatívne emócie, život sa im zdá vyčerpávajúci a sú nešťastní. Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa život takýmto ľuďom zdá vyčerpávajúci, je, že im chýba rozum. Ich rozum je oslabený, celé dni sa oddávajú fantáziám, žijú vo sne, v oblakoch, vždy si predstavujú tie najdivokejšie veci. Preto je veľmi ťažké vyriešiť ich represiu. Nezaujíma ich pravda, sú to pochybovači. Jediné, čo môžeme urobiť, je požiadať ich, aby opustili Boží dom, vrátili sa do sveta a našli si vlastné miesto, kde im bude príjemne a pohodlne.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Tento úryvok z Božích slov ma veľmi dojal. Boh odhalil, že hlavnou príčinou pocitu útlaku je to, že človek chce dožičiť svojmu telu, nechce byť držaný na uzde a ani trochu trpieť. Len čo nemôže uspokojiť svoje telesné túžby, cíti sa utláčaný a plný bolesti. Nikdy mu nenapadne venovať sa svojej riadnej práci a plniť si svoju povinnosť, vždy chce v cirkvi len zaháľať. Ľudia, ktorí sa skutočne usilujú o pravdu a venujú sa svojej riadnej práci, vnímajú svoju povinnosť ako svoju zodpovednosť a záväzok. Nerozmýšľajú veľmi nad tým, že ich telo trpí alebo že znášajú nejaký stres, aby dobre konali svoju povinnosť. Vedia, že ich život bude mať hodnotu a zmysel, len ak budú dobre konať svoju povinnosť, a keďže ich úsilie je pozitívne, necítia sa utláčaní ani plní bolesti. Boh má takýchto ľudí rád a požehnáva im. Veľmi dobre som vedela, že možnosť prevziať vodcovské povinnosti bola mimoriadna Božia milosť. Keďže som však mala na starosti viac práce a potrebovala som sa zaoberať viacerými úlohami, a vzhľadom na to, že vyššia vodkyňa tiež všetko kontrolovala a na všetko dohliadala, mala som menej príležitostí užívať si pohodlie. Preto som si myslela, že konanie tejto povinnosti je príliš ťažké a že ma to utláča, a každý deň som chcela tráviť oddychom a bez stresu. Pomyslela som si na všetkých tých grázlov, zločincov, povaľačov a darebákov v spoločnosti. Tí nikdy nemyslia na poriadne veci, len sa všade potulujú a podvádzajú ľudí, aby dostali jedlo a pitie, a v práci sa flákajú. Takíto ľudia nežijú bezúhonne ani dôstojne, a nech idú kamkoľvek, ostatní sa na nich pozerajú zvrchu. Sú to tí najnižší ľudia zo všetkých. Ja som sa medzitým vo svojej povinnosti vždy chcela usilovať o telesné pohodlie a nenapadlo mi, že by som mala ďalej napredovať. Nechcela som ani trochu trpieť, a v podstate som sa nevenovala svojej riadnej práci a chcela len zadarmo obedovať v Božom dome. Byť vodkyňou je napriek tomu o čosi únavnejšie, človek prichádza každý deň do kontaktu s väčším počtom ľudí a vecí a získava viac príležitostí na praktizovanie. Napríklad na prácu súvisiacu s odstraňovaním v cirkvi musí byť človek vybavený pravdou o rozlišovaní ostatných. Čo sa týka polievania, keďže nováčikovia nemajú stabilný základ, človek potrebuje mať pravdu vízie, aby ich mohol polievať a podporovať. Aj vykonávanie inej práce sa dotýka príslušnej pravdy-princípov. Je to niečo, čo človek nemôže získať len z konania jednoduchej povinnosti. Ja som si však nevážila tieto príležitosti na získanie pravdy, ktoré mi Boh dal, a vždy som si myslela, že som príliš zaneprázdnená a vyčerpaná konaním povinností vodkyne, a nemôžem žiť, ako sa mi páči. Keď na moju prácu dohliadala vyššia vodkyňa, odolávala som, a pri vykonávaní práce som bol povrchná a spomaľovala jej postup. Neuvažovala som nad sebou, ďalej som žila v pocitoch útlaku a dokonca som chcela svoju povinnosť zanechať. V skutočnosti som nemala vôbec žiadne svedomie ani rozum! Zvlášť skľúčená a rozrušená som sa cítila, keď som si prečítala tieto Božie slová: „Nezaujíma ich pravda, sú to pochybovači. Jediné, čo môžeme urobiť, je požiadať ich, aby opustili Boží dom, vrátili sa do sveta a našli si vlastné miesto, kde im bude príjemne a pohodlne.“ Mala som pocit, že Boh ma odhaľuje rovno pred mojimi očami. Boh takýchto ľudí označuje za pochybovačov, pohŕda nimi a nenávidí ich. Ak by som svoj postoj k povinnosti naďalej nezmenila, Boh by ma skôr či neskôr zjavil a vyradil. Keď som si to uvedomila, trochu som sa zľakla a v srdci som sa potichu modlila k Bohu: „Bože, už nechcem byť takáto popletená. Chcem byť niekým, kto má normálnu ľudskú prirodzenosť, zdravý rozum a venuje sa svojej riadnej práci. Prosím, veď ma, aby som seba samú viac pochopila.“

Počas hľadania som si prečítala úryvok Božích slov: „Čo je príčinou ľudskej represie? Určite nie fyzická únava, tak čo ho teda spôsobuje? Ak sa ľudia neustále snažia o fyzické pohodlie a šťastie, ak sa neustále usilujú o fyzické šťastie a pohodlie a nechcú trpieť, potom aj malé fyzické utrpenie, utrpenie o trochu väčšie ako u iných alebo pocit, že sú trochu viac prepracovaní ako zvyčajne, by v nich vyvolali pocit represie. To je jedna z príčin represie. Ak ľudia nepovažujú malé fyzické utrpenie za veľký problém a neusilujú sa o fyzické pohodlie, ale namiesto toho sa usilujú o pravdu a snažia sa plniť si povinnosti, aby uspokojili Boha, fyzické utrpenie nebudú pociťovať často. Aj keď sa občas cítia trochu zaneprázdnení, unavení alebo vyčerpaní, keď si v noci pospia, zobudia sa s lepším pocitom a následne budú pokračovať vo svojej práci. Zamerajú sa na svoje povinnosti a prácu; trochu fyzickej únavy nebudú považovať za významný problém. Keď sa však v myslení ľudí objaví problém a neustále sa usilujú o fyzické pohodlie, vždy, keď ich fyzické telá zažívajú miernu krivdu alebo nemôžu nájsť uspokojenie, objavia sa v nich určité negatívne emócie. … Často sa v týchto záležitostiach cítia potláčaní a nie sú ochotní prijať pomoc od svojich bratov a sestier alebo sa nechať viesť vodcami. Ak urobia chybu, nedovolia iným, aby ich orezali. Nechcú byť nijako obmedzovaní. Myslia si: ‚Verím v Boha, aby som mohol nájsť šťastie, tak prečo by som si mal sťažovať život? Prečo by mal byť taký vyčerpávajúci? Ľudia by mali žiť šťastne. Nemali by venovať toľko pozornosti týmto predpisom a systémom. Načo sa nimi stále riadiť? Práve teraz, v tejto chvíli, si budem robiť, čo chcem. Nikto z vás by mi do toho nemal hovoriť.‘ Tento typ ľudí je mimoriadne svojvoľný a neviazaný: nestrpia žiadne obmedzenia a ani sa nechcú cítiť obmedzovaní v žiadnom pracovnom prostredí. Nechcú dodržiavať predpisy a princípy Božieho domu, nie sú ochotní prijať princípy, ktorých by sa ľudia mali držať vo svojom správaní, a dokonca nechcú dodržiavať ani to, čo im hovorí svedomie a rozum. Chcú si robiť, čo sa im zachce, čo ich robí šťastnými, čo im prinesie úžitok a pohodlie. Sú presvedčení, že žiť pod vplyvom týchto obmedzení by bolo v rozpore s ich vôľou a istým druhom sebapoškodzovania, že by to bolo pre nich príliš ťažké a ľudia by takto žiť nemali. Myslia si, že ľudia by mali žiť slobodne a voľne, bez zábran sa oddávať svojmu telu a túžbam, ako aj svojim ideálom a prianiam. Myslia si, že by sa mali oddávať všetkým svojim nápadom, hovoriť, čo chcú, robiť, čo chcú, a ísť, kam chcú, a to bez toho, aby museli zohľadniť dôsledky alebo pocity iných ľudí. Najmä bez toho, aby museli brať do úvahy svoje vlastné povinnosti a záväzky, alebo povinnosti, ktoré by mali veriaci vykonávať, alebo pravdu-reality, ktoré by mali dodržiavať a žiť, alebo životnú cestu, ktorú by mali nasledovať. Táto skupina ľudí si chce v spoločnosti a medzi ostatnými ľuďmi vždy robiť, čo sa jej zachce, ale nech sa pohnú kamkoľvek, nikdy to nemôžu dosiahnuť. Veria, že Boží dom kladie dôraz na ľudské práva, udeľuje ľuďom úplnú slobodu a záleží mu na ľudskej prirodzenosti, tolerancii a zhovievavosti voči ľuďom. Myslia si, že po príchode do Božieho domu by mali mať možnosť slobodne sa oddávať svojmu telu a túžbam, ale keďže v Božom dome platia správne ustanovenia a predpisy, stále si nemôžu robiť, čo sa im zachce. Preto túto ich negatívnu represívnu emóciu nemožno vyriešiť ani po tom, čo vstúpia do Božieho domu. Nežijú preto, aby si plnili akékoľvek povinnosti, dokončili nejaké poslanie alebo sa stali pravými ľuďmi. Ich viera v Boha nespočíva v tom, aby si splnili povinnosť stvorenej bytosti, dokončili svoje poslanie a dosiahli spásu. Bez ohľadu na to, medzi akými ľuďmi sa nachádzajú, v akom prostredí sa pohybujú alebo akému povolaniu sa venujú, ich najvyšším cieľom je nájsť a uspokojiť samých seba. Všetko, čo robia, sa točí okolo toho a sebauspokojenie je ich celoživotnou túžbou a cieľom ich úsilia.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Predtým som vždy verila, že môj pocit útlaku spôsobila prílišná zaneprázdnenosť mojimi vodcovskými povinnosťami a vyvolal ich stres a ťažkosti. Vďaka odhaleniu Božích slov som konečne zistila, že môj útlak spôsobil problém s myšlienkami a názormi na moje úsilie. Vo svojej povinnosti som chcela vždy robiť všetko, čo sa mi zachcelo, a keď som čelila nejakému stresu a ťažkostiam či nemohla uspokojiť svoje telo, žila som v pocite útlaku. Dôvod bol ten, že ma ovplyvňovali jedy, ktoré mi vštepil satan, ako napríklad: „užívaj si deň, život je totiž krátky“ a „dnešné víno vypi dnes“. Myslela som, že v živote by sa mali ľudia k sebe správať dobre. V minulosti, keď som bola študentkou a blížili sa prijímacie skúšky na strednú školu, dali nám pár dní voľna na zopakovanie učiva. Spolužiaci sa cítili byť v časovej tiesni a pred skúškami chceli ešte zabrať, ja som sa však nechcela tak namáhať a myslela som si, že výsledky mojich skúšok nie sú až také dôležité a že sa nemusím unavovať. Ten čas som strávila v spoločnosti pár blízkych priateľov a vôbec nepociťovala úzkosť, akú ľudia mávajú pred skúškami. Na začiatku kariéry som sa tiež rozhodovala podľa telesných preferencií. Jedna spoločnosť mala na svojich zamestnancov prísne požiadavky, a ja som sa cítila utláčaná a obmedzovaná, dokonca som dala výpoveď a odišla. Myslela som si, že človek by mal žiť takto slobodne a ľahko. Keď som uverila v Boha, stále som sa vo svojom úsilí držala týchto názorov a chcela som konať pokojnú povinnosť bez stresu. Keď moja povinnosť začala byť rušnejšia a stresujúcejšia, vyvolávalo to vo mne utláčanie a odolávanie, bola som pri jej vykonávaní povrchná a nevenovala som jej veľkú pozornosť. Nemala som žiadnu ľudskú prirodzenosť. Veľmi dobre som vedela, že komunistická strana horúčkovito zatýka a prenasleduje Boží vyvolený národ. Keďže nováčikovia mali nízke duchovné postavenie, vyššia vodkyňa povedala, že musíme polievanie a podporu zintenzívniť, aby mohli čo najrýchlejšie zapustiť korene na pravej ceste. Vodkyňa kontrolovaním polievania a pozornejším dohľadom úplne prevzala zodpovednosť za životy nováčikov a prihliadala na Boží úmysel. Presne to bola úloha vodcu. No pretože moje telo muselo trpieť a zaplatiť vyššiu cenu, odolávala som, sťažovala som sa a prácu s polievaním som nebrala vážne. V dôsledku toho utrpeli životy niektorých nováčikov straty, pretože neboli včas poliati. Ľudia, ktorí milujú pravdu a majú zmysel pre zodpovednosť v súvislosti so svojím poverením od Boha, najprv myslia na to, ako byť ohľaduplný k Božiemu úmyslu a žiť podľa Jeho požiadaviek. Je jedno, akým veľkým ťažkostiam alebo stresu čelia, dokážu sa im proaktívne postaviť a každú úlohu plnia vážne a zodpovedne. Keď ich porovnám so sebou, ja som konala vodcovské povinnosti, no aj tak som pri svojej práci nepreberala zodpovednosť a pri vykonávaní úloh som bola nedbanlivá. Keďže som k svojej povinnosti pristupovala takto, nebola som hodná nikoho dôvery a odhodila som svoju čestnosť a dôstojnosť. Ak by som sa naďalej správala voči Bohu nehanebne, vážne by som zdržiavala prácu cirkvi a Boh by ma odsúdil a vyradil! Keby som nebola takto odhalená, nerozpoznala by som tieto pomýlené názory vo svojom dlhoročnom úsilí a myslela by som si, že takýto spôsob úsilia je celkom slobodný a ľahký. Naozaj som bola taká hlúpa a smiešna.

Neskôr som v Božích slovách našla cestu k praktizovaniu. Všemohúci Boh hovorí: „Všetci tí, ktorí skutočne veria v Boha, sú jednotlivcami, ktorí sa venujú riadnej práci, všetci sú ochotní vykonávať svoje povinnosti, sú schopní vziať na plecia kus práce a robiť ju dobre podľa svojej kvality a predpisov Božieho domu. Samozrejme, spočiatku môže byť náročné prispôsobiť sa tomuto životu. Môžeš sa cítiť fyzicky aj psychicky vyčerpaný. Ak si však naozaj odhodlaný spolupracovať a si ochotný stať sa normálnym a dobrým človekom a dosiahnuť spásu, potom musíš zaplatiť určitú cenu a umožniť Bohu, aby ťa disciplinoval. Keď máš nutkanie byť svojvoľný, musíš tomu vzdorovať a vzdať sa toho, postupne znižovať svoju svojvoľnosť a sebecké túžby. Musíš hľadať Božiu pomoc v rozhodujúcich záležitostiach, v rozhodujúcich chvíľach a v rozhodujúcich úlohách. Ak máš odhodlanie, mal by si prosiť Boha, aby ťa pokarhal, disciplinoval a osvietil, aby si mohol pochopiť pravdu, a tak dosiahol lepšie výsledky. Ak si naozaj odhodlaný a modlíš sa k Bohu v Jeho prítomnosti a úpenlivo Ho prosíš, Boh bude konať. Zmení tvoj stav a tvoje myšlienky. Ak Duch Svätý vykoná trochu práce, trochu tebou pohne a trochu ťa osvieti, tvoje srdce sa zmení a dôjde k premene tvojho stavu. Keď sa to stane, pocítiš, že žiť týmto spôsobom nie je potláčajúce. Tvoj represívny stav a emócie sa premenia a zmiernia a budú iné ako predtým. Budeš cítiť, že žiť takto nie je únavné. Nájdeš potešenie vo vykonávaní svojej povinnosti v Božom dome. Budeš cítiť, že je dobré takto žiť, správať sa a vykonávať svoju povinnosť, znášať útrapy a platiť cenu, dodržiavať pravidlá a robiť veci na základe princípov. Budeš mať pocit, že práve takýto život by mali viesť normálni ľudia. Keď budeš žiť podľa pravdy a dobre vykonávať svoju povinnosť, budeš cítiť, že tvoje srdce je pevné a pokojné a že tvoj život má zmysel.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Z Božích slov som zistila, že Boh má rád ľudí, ktorí v Neho skutočne veria a venujú sa svojej riadnej práci. Je jedno, akým ťažkostiam alebo stresu vo svojej povinnosti čelia, dokážu prevziať svoju zodpovednosť a povinnosti ako dospelí a prijať, podriadiť sa, nesnažiť sa uniknúť, a konať podľa princípov a požiadaviek Božieho domu. Keď toho nie sú schopní, modlia sa k Bohu, spoliehajú sa na Neho a hľadajú pravdu. Boh ich pre ich snahu a cenu, ktorú za to zaplatia, osvieti a povedie. To sú ľudia, ktorých životy majú hodnotu. Keď to porovnám s výkonom svojej povinnosti, pri najmenších ťažkostiach či strese som žila vo svojich pocitoch útlaku, nehľadala som Boží úmysel a dokonca som sa chcela zo svojej povinnosti vyvliecť. Vôbec som nebola človekom, ktorý by bral ohľad na Boží úmysel. Keď som predtým konala jednoduchšiu povinnosť a veľa sa odo mňa nevyžadovalo, bolo to preto, že moje duchovné postavenie bolo prinízke a ešte som len začínala s výcvikom. Teraz som konala vodcovské povinnosti a mala som na pleciach väčšiu ťarchu, takže sa odo mňa prirodzene vyžadovalo viac. Je to ako keď dieťa v rodine dozrie na to, aby mohlo vykonávať nejakú prácu a ujať sa povinností v domácnosti. Rodičia od neho budú vtedy určite vyžadovať viac. Ak sa bojí trpieť a nevenuje sa riadnej práci, potom nemá žiadnu ľudskú prirodzenosť a rodičia ho určite nebudú mať radi. Boh mi preukázal priazeň tým, že som konala takú dôležitú povinnosť a na plecia mi naložil ťažšie bremeno. Jeho úmyslom bolo, aby som pochopila viac právd a môj život rástol rýchlejšie, aby som svoju zodpovednosť prevzala ako dospelý človek a mala svedomie a rozum. Keď som pochopila Boží úmysel, cítila som sa oveľa slobodnejšia. Už som viac nemohla byť nehodná Božej ohľaduplnosti. Hoci som mala viac práce a stresu, musela som napraviť svoj postoj k povinnosti a vložiť úsilie do pravdy-princípov, viac hľadať u svojej partnerskej sestry a vyššej vodkyne, keď som niečomu nerozumela, a postupne vynahradiť to, čo mi chýbalo, a žiť podľa Božích požiadaviek.

V septembri začalo byť zatýkanie komunistickou stranou čoraz vážnejšie a mohli sme pracovať len v utajení. Napriek tomu som sa stále musela venovať najrôznejším problémom, ktoré bratia a sestry každý deň hlásili, a snažiť sa ich vyriešiť, a navyše robiť prácu, ktorú sme na žiadosť vyššej vodkyne museli súrne vykonať. Obmedzenia vyplývajúce z týchto okolností ovplyvňovali plnenie rôznych úloh, ako aj naše zvládanie a riešenie problémov. Tieto záležitosti mi každý deň veľmi zaťažovali myseľ a bolo to psychicky veľmi náročné. Vyššia vodkyňa nám navyše pohotovo posielala listy, aby kontrolovala priebeh rôznych úloh. Opäť som začala odolávať a pomyslela som si: „Vodkyňa na prácu dohliada príliš podrobne a často. Najprv som si myslela, že práca v utajení bude znamenať, že si môžem trochu oddýchnuť, no pracovná záťaž sa nielenže nezmenšila, ale v skutočnosti bola ešte väčšia. Teraz už nemám žiadnu príležitosť oddávať sa svojmu telu. Ak budem v budúcnosti musieť naďalej konať svoju povinnosť takto, budem veľmi utláčaná!“ Uvedomila som si, že môj stav je znova nesprávny, ponáhľala som sa pred Boha, volala som k Nemu a prosila Ho, aby ochránil moje srdce. Neskôr som si prečítala Božie slová: „Ako dospelý človek musíš tieto veci znášať – bez toho, aby si sa sťažoval alebo odolával, a najmä bez toho, aby si sa im vyhýbal alebo ich odmietal. … Či už v spoločnosti, alebo v Božom dome, pre každého platí to isté. To je zodpovednosť, ktorú by si mal prevziať, ťažké bremeno, ktoré by mal dospelý človek uniesť, vec, ktorú by mal zniesť. Nemal by si sa jej vyhýbať. Ak sa budeš stále snažiť pred tým všetkým uniknúť alebo to všetko odvrhnúť, tvoje represívne emócie sa dostanú na povrch a vždy do nich budeš zapletený. Ak však dokážeš toto všetko správne pochopiť a prijať a vnímať to ako nevyhnutnú súčasť svojho života a existencie, potom by tieto záležitosti nemali byť dôvodom na to, aby si si vypestoval negatívne emócie.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (5)) Po prečítaní Božích slov som vedela, že byť niekým, kto dokáže veci prijať a byť zodpovedným človekom, nie je jednoduchá a ľahká záležitosť. Ak by som sa vždy chcela takýmto okolnostiam vyhýbať, naďalej by ma zväzoval tento pocit útlaku. Vodkyňa dohliadala na prácu, aby som mohla dobre konať svoju povinnosť. Keďže som mala skazené povahy a často som si svoju povinnosť plnila povrchne, len pod jej dohľadom som nemala odvahu žiť podľa týchto pováh a robiť si, čo sa mi zachce. Pomohlo mi to dobre vykonávať svoju povinnosť. Pomyslela som si, že už nemôžem žiť v pocitoch útlaku ako predtým; musela som napraviť svoj postoj a správne čeliť dohľadu vodkyne. Keď som začala premýšľať takto, môj stav sa postupne začal meniť. Potom som už vykonávala rôzne úlohy normálne a robila som, čo bolo v mojich silách, aby som prispela všetkým, čo mi napadlo, alebo čo som vedela urobiť. Keď som niečo nevedela dosiahnuť, okamžite som napísala vodkyni a hľadala cestu, ako to vyriešiť. Aj keď mám v práci stále veľa ťažkostí a stresu, teraz sa už necítim utláčaná a plná bolesti; naopak, mám väčší zmysel pre zodpovednosť. Práve vďaka vedeniu Božích slov som sa oslobodila spod útlaku a prevzala zodpovednosť ako dospelý človek. Bohu vďaka!