V máji 2022 členovia niekoľkých dedín prijali dielo Všemohúceho Boha posledných dní. No krátko na to mnohí noví členovia prestali prichádzať na stretnutia. Po preskúmaní sme sa dozvedeli, že ozbrojení vojaci v noci hliadkovali a zatýkali každého, kto organizoval stretnutia. V iných oblastiach už niektorých bratov a sestry pre ich vieru pokutovali, zatkli a uväznili. Nováčikovia v týchto dedinách boli takí vystrašení, že sa neodvážili zúčastňovať na stretnutiach. Vtedy moja vodkyňa poverila Isu a mňa, aby sme ich išli podporiť. V tom čase sme Isa a ja polievali nováčikov oddelene.

Noc predtým, ako som sa vrátila domov, mi Isa zrazu zavolala a povedala, že naša hostiteľská sestra sa bojí pokuty alebo väzenia a chce, aby sme sa odsťahovali. Pomyslela som si: „Kde v túto hodinu nájdeme nejakú hostiteľskú rodinu?“ Nakoniec sme skúsili sestru Yanu, ale Yana a jej syn sa báli zatknutia a neodvážili sa nás uchýliť, a tak sme uprostred noci zostali bez domova. Cítila som sa taká smutná a ukrivdená. V tú noc pršalo, Isa a ja sme nevedeli, kam ísť, a chceli sme z toho miesta odísť, ale bolo tam ešte toľko nováčikov, ktorí potrebovali polievanie a podporu. Ak by sme odišli a nováčikovia by neboli poliati, je ešte menej pravdepodobné, že by vedeli sami obstáť a my by sme tak utekali pred svojou povinnosťou. Keď som si to uvedomila, rozhodla som sa zostať a zistiť, či by nás bol ochotný uchýliť niekto iný. Neskôr nám jeden nováčik ochotne poskytol nocľah vo svojom dome, ale mohli sme tam zostať len jednu noc. Vtedy som sa rozplakala a pomyslela som si: „Môžem tam zostať len jednu noc a potom budem bez domova. Chcem pracovať, ale narážam na veľké prekážky. Nepoznáme túto oblasť a ak vláda zistí, že šírime evanjelium, zatknú nás a budú nás prenasledovať.“ Cítila som sa znechutená a chcela som s tým skončiť. Keď sa moja nadriadená dozvedela, že chcem odísť, povedala: „Nováčikovia nerozumejú pravde a žijú v plachosti a strachu – potrebujú polievanie a podporu. Nemôžeme na nich zanevrieť, pokús sa nájsť spôsob, ako zostať. Musíme sa naučiť spoliehať na Boha, On ti nachystá miesto.“ Vďaka jej rade som si uvedomila, že by som sa mala v tomto ťažkom období viac spoliehať na Boha. Modlila som sa teda k Nemu a prosila Ho, aby nám otvoril cestu. Keď som potom prechádzala niektoré správy v našom skupinovom chate, narazila som na tento úryvok z Božích slov: „Od chvíle, keď Boh zveril Noemovi stavbu archy, si Noe ani na chvíľu nepomyslel: ‚Kedy Boh zničí svet? Kedy mi dá signál, že to urobí?‘ Namiesto premýšľania o týchto veciach sa Noe usilovne snažil zapamätať si každú vec, ktorú mu Boh povedal, a potom ju uskutočniť. Keď Noe prijal to, čo mu Boh zveril, pustil sa do realizácie a dokončenia stavby archy, o ktorej Boh hovoril, akoby to bola najdôležitejšia vec v jeho živote, a to bez najmenšieho náznaku nedbalosti. Dni plynuli, roky plynuli, deň za dňom, rok za rokom. Boh na Noema nikdy nevyvíjal nátlak, ale Noe po celý tento čas vytrvalo plnil dôležitú úlohu, ktorú mu Boh zveril. Každé slovo a veta, ktoré Boh vyslovil, boli vpísané do Noemovho srdca ako slová vytesané do kamennej dosky. Bez ohľadu na zmeny vo vonkajšom svete, na posmech okolia a na utrpenie, ktoré s tým súviselo, či na ťažkosti, ktoré ho postretli, celý čas vytrvalo pokračoval v tom, čo mu Boh zveril, a nikdy nezúfal ani nepomyslel na to, že by sa vzdal. Božie slová boli vpísané do Noemovho srdca a stali sa jeho každodennou realitou. Noe pripravil všetky materiály potrebné na stavbu archy a tvar a technické detaily archy, ktoré prikázal Boh, sa postupne formovali s každým opatrným úderom Noemovho kladiva a dláta. Vo vetre a v daždi a bez ohľadu na to, ako sa mu ľudia posmievali alebo ho ohovárali, Noemov život takto pokračoval rok za rokom. Boh tajne sledoval každý Noemov čin bez toho, aby mu povedal ďalšie slovo, a Jeho srdce bolo Noemom dojaté. Noe to však nevedel ani necítil; od začiatku do konca jednoducho staval archu a zhromažďoval všetky druhy živých tvorov v neochvejnej vernosti Božím slovám. V Noemovom srdci neexistoval vyšší príkaz, ktorý by mal nasledovať a uskutočniť: Božie slová boli jeho celoživotným smerovaním a cieľom. Takže bez ohľadu na to, čo mu Boh povedal, bez ohľadu na to, čo od neho Boh žiadal a čo mu prikázal urobiť, Noe to úplne prijal a zapamätal si to; považoval to za najdôležitejšiu vec vo svojom živote a podľa toho k tomu aj pristupoval. Nielenže na to nezabudol, nielenže si to zafixoval v mysli, ale aj to uskutočnil vo svojom každodennom živote, pričom používal svoj život, aby prijal a vykonal Božie poverenie. Takto, dosku po doske, bola archa postavená. Každý Noemov pohyb a každý jeho deň boli zasvätené Božím slovám a prikázaniam. Možno sa zdalo, že Noe nevykonáva žiadnu významnú činnosť, ale v Božích očiach všetko, čo Noe vykonal, dokonca každý krok, ktorý urobil, aby niečo dosiahol, každá práca, ktorú vykonala jeho ruka – to všetko bolo vzácne, zaslúžilo si pripomínanie a bolo hodné nasledovania týmto ľudstvom. Noe sa držal toho, čo mu Boh zveril. Bol neochvejný vo svojej viere, že každé slovo vyslovené Bohom je pravdivé; o tom nemal žiadne pochybnosti. A výsledkom bolo, že archa bola dokončená a mohli na nej žiť všetky druhy živých tvorov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Exkurz druhý: Ako Noe a Abrahám počúvli Božie slová a podriadili sa Bohu (Prvá časť)) Noe počul Božie slová a uchovával si ich spolu s Božím poverením blízko svojho srdca. Stavbu archy považoval za najdôležitejší aspekt svojho života a jej dokončenie za svoju najväčšiu zodpovednosť. Celé dni a roky, navzdory utrpeniu, únave, útrapám, nepriaznivému počasiu, ohováraniu, posmechu a opustenia zo strany iných, vytrvalo plnil svoje poverenie, ktoré mu dal Boh, a ani raz neuvažoval o tom, že by to vzdal. Robil to preto, lebo mal bohabojné srdce, takže každé Božie slovo bolo vryté do jeho srdca. Keď porovnám Noemovo správanie so svojím vlastným, vždy som chcela, aby moja povinnosť prebiehala hladko a aby som sa nikdy nestretla s útrapami. Keď došlo k ťažkostiam v mojej povinnosti a nemala som kde bývať a hrozilo mi zatknutie, vždy som sa chcela stiahnuť a mala som odpor k utrpeniu a plateniu ceny. Videla som, že mi jednoducho nezáleží na Božom úmysle a nechcela som Boha skutočne uspokojiť. Noemova skúsenosť bola pre mňa dosť motivujúca a zároveň vo mne vyvolala pocit hanby. Už som nebola ochotná podvoliť sa svojmu telu a rozhodla som sa zostať, aby som podporila nováčikov. Ak by ma nikto neuchýlil, išla by som spať na pole, ale vytrvalo by som šírila evanjelium a polievala nováčikov.

Neskôr sme s Isou oslovili nováčika menom Nevin a spýtali sme sa, či by sme mohli prenocovať v chatke na jeho poli. Nevin a jeho rodičia súhlasili. Vedela som, že Boh nám otvoril cestu. Potom som zvolala všetkých nováčikov v dedine na stretnutie a hovorila som s nimi v duchovnom spoločenstve: „Keď Boh koná svoje dielo, aby spasil ľudí, satan neustále spôsobuje vyrušenia. Boh umožňuje satanovi vyrušovať a prenasledovať, aby zdokonalil vieru a lásku človeka, aby odhalil a vyradil ľudí a skúšal ich vieru. Ak sa my veriaci chceme usilovať o pravdu a život, nemôžeme sa vyhýbať utrpeniu. Z dôvodu prenasledovania nemôžeme organizovať stretnutia doma, preto sa musíme stretávať v horách. Napriek náročnosti týchto podmienok má utrpenie, ktorým prechádzame, zmysel. Ak budeme čakať, kým sa satanský režim zrúti a prenasledovanie ustane, aby sme uverili v Boha, Božie dielo už bude dokončené a my prídeme o možnosť spásy. Prečo by sme mali šíriť evanjelium? Lebo toto sú posledné dni a toto je posledná etapa Božieho diela spásy ľudstva. Ak tento čas premeškáme, nikdy nebudeme spasení. V budúcnosti budú pohromy čoraz závažnejšie a neznesiteľnejšie.“ V tom čase sme sa dosť zhovárali v duchovnom spoločenstve. Potom niektorí nováčikovia povedali: „Pred týmito pohromami sa nemôžeme ochrániť a spasiť nás nemôže nik, dokonca ani vláda. Spasiť nás môže jedine Boh, preto v Neho musíme veriť a zúčastňovať sa na stretnutiach.“ Niektorí nováčikovia povedali: „Nemôžeme sa báť, že nás vláda zatkne alebo pokutuje, všetko je v Božích rukách a my sa musíme naďalej stretávať.“ Potom sme v duchovnom spoločenstve hovorili o pravde vtelenia a diele súdu. Po ďalších desiatich dňoch polievania boli všetci schopní pravidelne sa zúčastňovať na stretnutiach.

Po ďalších asi desiatich dňoch polícia nariadila ďalšiu nočnú hliadku. Nevin sa obával, že sa do toho zapletie, a nechcel, aby sme dlhšie zostali v jeho chatke. Nemohla som si pomôcť, ale keď som čelila tejto situácii, musela som sa sťažovať. Mali sme toľko nováčikov, ktorých sme museli polievať a podporovať. V našej práci bolo toľko ťažkostí a nemali sme ani kde bývať. Bola som dosť nešťastná a nemala som chuť riešiť problémy nováčikov. Neskôr mi jedna sestra poslala úryvok z Božích slov: „Keď totiž človek prijíma to, čo mu Boh zveruje, Boh má svoju normu, podľa ktorej posudzuje, či je jeho konanie dobré, alebo zlé, či sa podriaďuje, či uspokojuje Božie úmysly a či sú jeho činy adekvátne. Boha zaujíma predovšetkým srdce človeka, nie jeho konanie na povrchu. Nie je to tak, že Boh by mal niekoho požehnať, pokiaľ niečo robí, bez ohľadu na to, ako to robí. Ide o mylné pochopenie Boha zo strany niektorých ľudí. Boh sa nepozerá len na konečný výsledok vecí, ale väčší dôraz kladie na to, aké je srdce človeka a aký je jeho postoj počas vývoja vecí. Hľadí na to, či je v ľudskom srdci podriadenosť, ohľaduplnosť a túžba uspokojiť Boha.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh I) Po prečítaní Božích slov som sa nad sebou zamyslela: Keď som začala podporovať nováčikov, myslela som si, že vykonávam svoju povinnosť, že by to malo ísť hladko a že nováčikovia ma pochopia, uchýlia a ochránia. Keď som sa stretla s prenasledovaním, nikto ma nechcel uchýliť a v našej práci sa objavilo niekoľko problémov, len som sa sťažovala, v akej ťažkej situácii som sa ocitla, a že nováčikovia veľmi nedychtia po pravde. Cítila som, že práca je príliš náročná a chcela som ísť domov. Keď prišlo na utrpenie a platenie ceny, jednoducho som sa nechcela podriadiť. Zohľadňovala som len záujmy svojho tela a vôbec ma nezaujímal Boží úmysel. Keď som sa nad tým zamyslela, cítila som sa veľmi zahanbene. Neskôr mi jedna sestra poslala túto pripomienku: „Prečo si sa nedokázala podriadiť, keď išlo o utrpenie a zaplatenie ceny? Prečo si vždy brala do úvahy len záujmy svojho tela? Aká skazená povaha to spôsobila?“ Neustále som uvažovala nad sestrinými otázkami.

Neskôr som narazila na úryvok z Božích slov: „A teraz, môžu veci, ktoré sa ti prihodia a nie sú v súlade s tvojimi predstavami, ovplyvniť vykonávanie tvojej povinnosti? Niekedy sa napríklad stane, že práca je náročná a od ľudí sa vyžaduje, aby znášali určité útrapy a zaplatili istú cenu za to, že budú dobre vykonávať svoje povinnosti; niektorí ľudia si potom v mysli vytvoria predstavy a vznikne v nich odpor, môžu upadnúť do negativizmu a poľaviť v práci. Niekedy sa stáva, že práca nie je náročná a vykonávanie povinností je pre ľudí ľahšie, pričom niektorí z nich sa potom cítia šťastní a myslia si: ‚Bolo by skvelé, keby bolo vykonávanie mojej povinnosti vždy také ľahké.‘ Akí sú to ľudia? Sú to lenivci, ktorí bažia po telesnom pohodlí. Sú takíto ľudia verní pri vykonávaní svojich povinností? (Nie.) Takíto ľudia tvrdia, že sú ochotní podriadiť sa Bohu, ale ich podriadenie je spojené s podmienkami – na to, aby sa podriadili, musia veci zodpovedať ich vlastným predstavám a nesmú im spôsobovať žiadne trápenie. Ak sa stretnú s nepriazňou osudu a musia znášať útrapy, veľmi sa sťažujú, ba dokonca vzdorujú Bohu a odporujú Mu. Akí sú to ľudia? Sú to ľudia, ktorí nemilujú pravdu. Keď je Božie konanie v súlade s ich vlastnými predstavami a túžbami a oni nemusia znášať útrapy ani platiť cenu, dokážu sa podriadiť. Ak však Božie dielo nie je zosúladené s ich predstavami alebo preferenciami a vyžaduje si, aby znášali útrapy a zaplatili cenu, nedokážu sa podriadiť. Aj keď sa tomu otvorene nebránia, v srdci tomu odolávajú a sú mrzutí. Vnímajú sa ako ľudia, ktorí znášajú veľké utrpenie, a v srdci pritom prechovávajú sťažnosti. O aký problém ide? Ukazuje to, že nemilujú pravdu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Z Božích slov som sa naučila, že niektorí ľudia chcú, aby ich povinnosť prebiehala hladko. Len čo sa stretnú s ťažkosťami a musia trpieť alebo platiť nejakú cenu, bránia sa a sťažujú. Takíto ľudia sú leniví, túžia po telesnom pohodlí, nie sú verní vo svojej povinnosti, ani trochu sa nestarajú o Boží úmysel a nemilujú pravdu. Uvedomila som si, že som presne taká istá. Chcela som len ľahkú povinnosť a aby práca prebiehala hladko. Nebola som ochotná trpieť ani zaplatiť cenu. Keď som čelila prenasledovaniu, keď sa nováčikovia neodvážili uchýliť nás ani sa nechceli stretávať zo strachu, že ich zatknú, a moje telo nielenže trpelo tým, že som nemala kde bývať, ale musela som aj zaplatiť väčšiu cenu za to, aby som našla nováčikov, hovorila s nimi v duchovnom spoločenstve o Božích slovách a pomáhala im, sťažovala som sa, aké ťažké je byť prenasledovaná, akí sú nováčikovia plachí a chcela som jednoducho ukončiť svoju povinnosť a odísť. Len čo som sa stretla s ťažkosťami, začala som myslieť na záujmy vlastného tela a chýbala mi čo i len troška vernosti a podriadenosti. Boh dopustil, aby sa táto situácia stala, a chcel, aby som hľadala pravdu a poučila sa z tejto skúsenosti, ale ja som si nevážila vstup do života, vždy som túžila po telesnom pohodlí a na svoju povinnosť som sa pozerala z hľadiska vlastných preferencií. Jednoducho som nebola človekom, ktorý by miloval pravdu. Hlboko na mňa zapôsobil ešte jeden úryvok. Boh hovorí: „Dnes neveríš slovám, ktoré hovorím, a nevenuješ im pozornosť. Keď však príde deň, keď sa toto dielo rozšíri, a ty uvidíš jeho celistvosť, budeš ľutovať a vtedy zostaneš ako obarený. Existujú požehnania, ty sa z nich však nevieš tešiť, a existuje pravda, ty ju však nehľadáš. Neprivolávaš na seba opovrhnutie? Hoci sa ďalší krok Božieho diela ešte len začne, dnes nie je nič výnimočné na požiadavkách, ktoré sa na teba kladú, a na tom, čo máš žiť. Je toľko diela a toľko právd; nie sú hodné toho, aby si ich poznal? Nedokážu Božie napomínanie a súd prebudiť tvoju dušu? Nedokážu Božie napomínanie a súd spôsobiť, aby si sa začal nenávidieť? Si spokojný so životom pod vplyvom satana, v pokoji a radosti a s trochou telesného pohodlia? Nie si najbiednejší spomedzi všetkých ľudí? Nik nie je hlúpejší než tí, ktorí videli spásu, no nesnažia sa ju získať. Takíto ľudia sa nevedia nasýtiť tela a tešia sa zo satana. Dúfaš, že tvoja viera v Boha nebude zahŕňať žiadne náročné úlohy, utrpenie ani najmenšie ťažkosti. Vždy hľadáš veci, ktoré sú bezcenné, a nepripisuješ žiadnu hodnotu životu. Namiesto toho staviaš svoje výstredné myšlienky pred pravdu. Si taký bezcenný! Žiješ ako prasa – aký je rozdiel medzi tebou a prasatami či psami? Nie sú všetci, ktorí nehľadajú pravdu a namiesto toho milujú telo, iba zvieratá? Nie sú všetci tí mŕtvi bez duší iba chodiacimi mŕtvolami? … Dávam ti skutočný ľudský život, no ty nehľadáš. Nelíšiš sa od prasaťa alebo psa? Prasatá nehľadajú život človeka, nesnažia sa byť očistené a nechápu, čo je život. Každý deň, keď sa nažerú, jednoducho spia. Dal som ti pravú cestu, ty si ju však nezískal. Máš prázdne ruky. Si ochotný pokračovať v tomto živote, v živote prasaťa? Aký má význam, aby takíto ľudia žili? Tvoj život je opovrhnutiahodný a nízky, žiješ v špine a nemravnosti a neusiluješ sa o žiadne ciele. Nie je tvoj život najnemravnejší zo všetkých? Máš tú drzosť pozerať sa na Boha? Ak budeš mať naďalej takéto skúsenosti, nie je pravda, že nič nezískaš? Dostal si pravú cestu, no to, či ju nakoniec získaš, alebo nie, závisí od tvojho osobného hľadania.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznatky o napomínaní a súde) Vďaka Božím slovám som si uvedomila, že Boh vyjadruje svoje slová, polieva a zaopatruje ľudí a dáva nám možnosť vykonávať naše povinnosti s nádejou, že sa budeme usilovať o pravdu a dosiahneme ju vo svojich povinnostiach, dosiahneme zmenu povahy a budeme spasení. To je Božie vyvýšenie a milosť. Milovníci pravdy si takéto príležitosti cenia. Pri plnení svojich povinností sa usilujú o pravdu a dosahujú ju. Pokiaľ ide o mňa, pravdu som nemilovala a keď som sa vo svojej povinnosti stretla s ťažkosťami, odolávala som a sťažovala som sa na svoju situáciu. Cítila som, že je to všetko príliš únavné a náročné, nebola som ochotná trpieť alebo platiť cenu a chcela som sa len stiahnuť. Vzhľadom na to, aká som bola lenivá a neochotná usilovať sa o pravdu, aj keby som nasledovala Boha až do samého konca, nikdy by som nezískala pravdu ani nedosiahla zmenu povahy a nakoniec by som bola vyradená a potrestaná. Musela som sa prestať podvoľovať svojmu telu, musela som mu vzdorovať a dobre konať svoju povinnosť. Uvedomila som si, že títo nováčikovia sú plachí a boja sa, pretože len nedávno vstúpili do viery, ešte poriadne nezapustili korene na pravej ceste a nechápu pravdu. Keby som nezaplatila cenu a nepodstúpila trochu utrpenia, aby som ich polievala a podporila, pravdepodobne by nedokázali sami pevne stáť a mne by pripísali priestupok. Bez ohľadu na to, či by sme mali hostiteľskú rodinu a či by sme podstúpili utrpenie, bola som ochotná vytrvať vo svojej povinnosti a splniť si ju. V ten deň za mnou na pole prišla Nevinova matka a povedala mi: „Milicionári teraz začínajú svoje nočné hliadky, obávame sa, že na nich narazíš, keďže si cudzinka, ktorá chodí hore-dolu do dediny a z nej.“ V duchovnom spoločenstve som jej povedala: „Keď bol Boh pripravený zničiť Sodomu, Sodomčania chceli ublížiť dvom anjelom, ktorých tam Boh poslal. Lót prežil, pretože uchýlil dvoch anjelov u seba doma. Boh teraz uskutočňuje poslednú etapu svojho diela spásy ľudstva. Títo ľudia, ktorí prenasledujú veriacich, sú rovnako zlí ako Sodomčania. Je normálne mať obavy, ale musíme mať vieru. To, či nás milicionári nájdu alebo nie, je v Božích rukách. Musíme sa viac modliť k Bohu, On bude chrániť svoje dielo. Ak nás neuchýlite a budeme musieť odísť, nebudeme vás môcť polievať. Ak nás uchýlite, kým tu budeme šíriť evanjelium, urobíte dobrý skutok a Boh si to bude pamätať.“ Po mojom duchovnom spoločenstve sa menej bála a dokonca bola celkom šťastná. Potom sa o nás dobre postarala a ja som sa mohla usadiť, hovoriť s nováčikmi v duchovnom spoločenstve a organizovať stretnutia vo dne i v noci. Po pochopení niektorých právd pozývali nováčikovia svojich priateľov a rodinu, aby si vypočuli evanjelium. Len za dva mesiace prijalo Božie dielo posledných dní 120 dedinčanov. Bola som taká šťastná, keď som videla všetkých tých nováčikov na stretnutiach. Napriek tomu, že to bol náročný proces a trochu som trpela, cítila som pokoj prameniaci z vedomia, že som splnila svoju povinnosť. Keď som bola svedkom Božieho vedenia, získala som vieru.

Neskôr nás naša nadriadená poverila podporou nováčikov v inej dedine. Najprv sme šli do domu jedného nováčika, brata Johna. John bol vo svojich povinnostiach pomerne aktívny a dokázal nováčikov zhromaždiť na stretnutia, ale neskôr sa na nich prestal zúčastňovať zo strachu, že ho zatknú. Najprv sme chceli podporiť Johna a potom jeho prostredníctvom i ďalších nováčikov, ale John s nami nechcel hovoriť. Jeho manželka povedala: „Počas stretnutia v našej dedine nám povedali, aby sme nepočúvali kázne a neverili v Boha. Domobrana vykonáva nočné hliadky a zatkne každého, koho prichytí pri počúvaní. Zakázali nám počúvať kázne, bojíme sa zatknutia; a tiež sme dosť zaneprázdnení a nemáme čas počúvať.“ Po týchto slovách nás začala ignorovať. Keď som videla, ako nás tento nováčik nenechal ani prehovoriť a vyhýbal sa nám, zdalo sa mi, že máme naozaj problém. Cesta do dediny a späť bola dlhá a únavná, a tak som prestala podporovať nováčikov a pokračovala som v inej práci. Po chvíli mi moja nadriadená opäť pripomenula, že nováčikovia budú cez deň zaneprázdnení a môžem za nimi ísť v noci. Pomyslela som si: „Vyhýbajú sa nám a nechcú nás počúvať; aj keď tam pôjdem, nebudem vedieť, čo mám robiť. Cesta tam je dlhá a v noci bude ešte náročnejšia.“ Takže som nechcela ísť. Potom som si uvedomila, že neustálym odkladaním odchodu som sa vyhýbala svojej povinnosti voči nováčikom. Spomenula som si na Božie zjavenie o tom, ako fungujú falošní vodcovia. Božie slová hovoria: „Povedzme, že existuje práca, ktorú by mohol jeden človek dokončiť za jeden mesiac. Ak táto práca trvá šesť mesiacov, nepredstavuje tých ďalších päť mesiacov stratu? Dovoľte mi uviesť príklad o šírení evanjelia. Niektorí ľudia sú ochotní skúmať pravú cestu a stačí im len jeden mesiac na to, aby boli obrátení, potom vstúpia do cirkvi a sú ďalej polievaní a zaopatrovaní. Na vytvorenie základov stačí len šesť mesiacov. Ak je však postoj človeka šíriaceho evanjelium ľahostajný a povrchný, vodcovia a pracovníci nemajú zmysel pre zodpovednosť a nakoniec trvá pol roka, kým je človek obrátený, nepredstavuje tento polrok stratu pre jeho život? Ak ho postihne veľké nešťastie a nebude mať základy na pravej ceste, bude v nebezpečenstve – a nebudete mu azda niečo dlžní? Táto strata sa nedá merať peniazmi ani hmotnými statkami. Oneskorili ste jeho porozumenie pravde o pol roka, o pol roka ste ho zdržali pri vytváraní základov a vykonávaní jeho povinnosti. Kto za to prevezme zodpovednosť? Sú vodcovia a pracovníci schopní prevziať za to zodpovednosť? Nikto nie je schopný niesť zodpovednosť za to, že niekomu zdrží život. Keďže túto zodpovednosť nedokáže niesť nikto, čo majú robiť vodcovia a pracovníci? Štyri slová: dať do toho všetko. Dať do toho všetko s akým cieľom? S cieľom plniť si vlastnú zodpovednosť, robiť všetko, čo vidíte vlastnými očami, myslíte si vo vlastnom srdci a dosahujete vlastnou kvalitou. Toto znamená dať do toho všetko, toto znamená byť verný a zodpovedný a toto je zodpovednosť, ktorú by mali plniť vodcovia a pracovníci.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (4)) Z Božích slov som sa naučila, že je jedno, akú prácu človek vykonáva, ak sa dala urobiť za mesiac, ale nakoniec trvala šesť mesiacov, je to veľmi veľká strata. Vezmime si napríklad šírenie evanjelia. Ak je niekto ochotný skúmať pravú cestu, môže byť privedený k viere za mesiac a včas vstúpiť do Božieho domu, ak si šíriteľ evanjelia splní svoju povinnosť. To mu umožní skôr pochopiť pravdu a zapustiť korene na pravej ceste. Ak vo svojej povinnosti nezaplatíme cenu, ak budeme mať ležérny a povrchný postoj a bude trvať šesť mesiacov, kým tohto človeka privedieme k viere, bude to veľká strata pre jeho vlastný život. Ak dôjde k pohrome a títo ľudia zomrú, pričom ešte neprijali Božie dielo a chýba im polievanie a zaopatrenie pravdou, nikto nemôže niesť zodpovednosť za takúto smrť. To si teda vyžaduje, aby sme s plnením svojich povinností neotáľali, pričom musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme si splnili svoje povinnosti a mali čisté svedomie. Pri podpore nováčikov a šírení evanjelia som nebola ochotná zaplatiť cenu a nechcela som trpieť. Keď ma poverili podporou nováčikov a šírením evanjelia v tejto dedine a čelila som ťažkostiam a dlhej ceste, podvolila som sa svojmu telu a nechcela som tam ísť, každým dňom som to odkladala. Títo nováčikovia boli plachí, vystrašení a neodvážili sa zúčastňovať na stretnutiach z dôvodu prenasledovania zo strany vlády. Zúfalo potrebovali polievanie a podporu, aby mohli pochopiť pravdu a vymaniť sa zo svojich obmedzení. Ak by sa Božie dielo skončilo a títo ľudia by sa neoslobodili od temných síl a nezhromaždili by sa a nepočúvali Božie slová, neporozumeli by pravde, nedosiahli by Božiu spásu a pohltili by ich pohromy. Ba čo viac, v tej dedine bolo mnoho ľudí, ktorí ešte nepočuli Boží hlas. Ak by sa iní podvolili svojmu telu tak ako ja a vzdali sa šírenia evanjelia tvárou v tvár ťažkostiam, títo ľudia by nepočuli Boží hlas a neprijali by Božiu spásu. Musela som prestať otáľať a odsunúť svoje starosti bokom. Bez ohľadu na to, aká situácia nastala, musela som ju zvládnuť a plniť si svoje povinnosti.

Neskôr som si spomenula na ďalší úryvok z Božích slov: „Ako stvorená bytosť, ako jeden z tých, ktorí nasledujú Boha, bez ohľadu na vek, pohlavie alebo na to, aký je človek mladý alebo starý, je šírenie evanjelia poslaním a zodpovednosťou, ktorú musí prijať každý. Ak k tebe príde toto poslanie a bude si od teba vyžadovať, aby si sa vydal, zaplatil cenu alebo dokonca položil život, čo by si mal urobiť? Mal by si byť povinný ju prijať. To je pravda, ktorej by si mal porozumieť. Nie je to jednoduché učenie – je to pravda. Prečo hovorím, že je to pravda? Pretože bez ohľadu na to, ako sa mení doba, ako plynú desaťročia alebo ako sa menia miesta a priestory, šírenie evanjelia a podávanie svedectva o Bohu bude vždy pozitívne. Jeho význam a hodnota sa nikdy nezmenia: vôbec ho neovplyvnia zmeny času ani geografickej polohy. Šírenie evanjelia a podávanie svedectva o Bohu je večné a ako stvorená bytosť by si ho mal prijať a praktizovať. To je večná pravda.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Prvý bod: Snažia sa nakloniť si ľudí) Božie slová sa ma hlboko dotkli. Vďaka Božej milosti som mohla počuť Jeho hlas. Šírenie evanjelia a polievanie nováčikov boli mojou povinnosťou a toto dielo som musela doviesť do konca. Keď som musela trpieť a zaplatiť cenu, mala som to bezvýhradne prijať. Bez ohľadu na to, akým ťažkostiam alebo situáciám som čelila, musela som sa podriadiť a splniť si svoju povinnosť. Keď som si to uvedomila, vybrala som sa sama do dediny. Keď som vyrazila, bol súmrak a začalo pršať. Ako som kráčala po ceste, modlila som sa k Bohu. Neskôr som pri chôdzi narazila na starú pani. Povedala som jej, že idem do jej dediny, a tak sme kráčali za sebou. Keď som prišla do dediny, starú pani som už nevidela. Bola tma. Nepoznala som tamojšie cesty a nevedela som, kam mám ísť, tak som si len sadla na kraj cesty. Cítila som sa dosť znepokojene, bála som sa, že nebudem vedieť, čo povedať, ak narazím na nočného hliadkujúceho, preto som v srdci neustále volala k Bohu. Vtom sa z práce na poli vrátila žena a keď ma uvidela sedieť úplne samu, spýtala sa ma: „Čo tu sedíš? Môžeš ísť so mnou domov.“ Nasledovala som ju k nej domov a keď som jej zvestovala evanjelium, prijala ho. Neskôr priviedla so sebou aj ďalších, aby počúvali. Keď ľudia počuli, že šírim evanjelium, niektorí ma osobne vyhľadali a požiadali ma, aby som ho prišla šíriť k nim domov. Vydávala som svedectvo o diele Všemohúceho Boha posledných dní a oni o tom veľmi radi počúvali. Niektorí hovorili: „Všemohúci Boh je navrátený Pán Ježiš. Predstavujú jedného Boha. Mali by sme naďalej počúvať slová Všemohúceho Boha.“ Iní vraveli: „Aj keby nás vláda prenasledovala, budeme počúvať aj naďalej.“ Niektorí z nováčikov boli na stretnutiach celkom nadšení, prichádzali ráno aj večer a naozaj túžili a chceli sa stretávať a počúvať kázne. Bola som dosť prekvapená. V minulosti som sa vždy podvoľovala svojmu telu a nebola som ochotná trpieť a platiť cenu, ale keď som napravila svoj stav a bola ochotná spolupracovať, videla som, že to, čo Boh robí, presahuje naše predstavy. Naša schopnosť rozvinúť šírenie evanjelia prostredníctvom tejto ženy bola znamením toho, že Boh koná svoje dielo. Umožnilo mi to vidieť Božiu autoritu a upevnilo moje odhodlanie pokračovať v šírení evanjelia. Približne po mesiaci sme šírili evanjelium po celej dedine. Nováčikovia, ktorí sa predtým báli zatknutia, sa väčšinou všetci začali opäť stretávať. Zvyčajne sa stretávalo viac ako 80 dedinčanov a my sme mohli založiť cirkev. Bohu vďaka!

Vďaka tejto skúsenosti som sa naučila, že postoj človeka v jeho povinnosti je veľmi dôležitý. Keď sa podriadime Božiemu úmyslu a staráme sa oň, vidíme, že bez ohľadu na to, aká ťažká je naša práca, ak úprimne spolupracujeme, Božie vedenie sa prejaví. Hoci som zjavovala skazenosť, bola som negativistická a slabá a chcela som skončiť, vďaka vedeniu a zaopatreniu Božích slov som sa nevzdala šírenia evanjelia a nezanechala za sebou ľútosť. To všetko sa dialo s Božou ochranou. Vďaka tejto skúsenosti som získala vieru a urobila som v živote pokrok. Bohu vďaka!