V roku 2022 som dostal list od cirkvi v mojom rodnom meste so žiadosťou o hodnotenie sestry Zhang Hua. Písalo sa v ňom, že narúša cirkevný život, štve ľudí proti sebe a zhromažďuje svojich stúpencov. Vodcovia sa viackrát bezvýsledne pokúsili o duchovné spoločenstvo a ona sa bránila poukazovaním na ich chyby. Cirkev pripravovala informácie potrebné na jej vypudenie a mňa požiadala, aby som na ňu napísal hodnotenie. Keď som ten list videl, uvedomil som si, že Zhang Hua bude tentoraz zrejme vypudená, pretože sa takto správala po celý čas a stále sa nezmenila. Bol to veľmi vážny stav. Keď som si predstavil jej vypudenie, nemal som z toho dobrý pocit. Predtým ma povýšila a vždy sa snažila o mňa starať. Čo by si o mne pomyslela, keby sa dozvedela, že to ja som odhalil jej zlé skutky? Povedala by, že som nevďačný a bezcitný? Keď som o tom rozmýšľal, chcel som sa tomu vyhnúť. Mal som aj inú prácu, tak som túto záležitosť na pár dní odložil.

Tá vec ma však stále trápila – spomenul som si na niečo spred desiatich rokov. Zhang Hua bola vtedy cirkevnou vodkyňou a povýšila ma na prácu s textami, aby som získal viac praxe. Neskôr som bol opakovane povýšený a išiel som konať povinnosť mimo mesta. Myslel som si, že možnosť pokračovať v práci s textami nejako súvisela s tým, že ma celé roky predtým povyšovala. Myslel som na duchovné spoločenstvo, pomoc a podporu, ktoré nám za tie roky ako vodkyňa poskytovala – veľmi ľahko sme spolu vychádzali a v bežnom živote sa o nás dobre starala. Nezariadila nám len lepšie domy, kde nás prijali, ale keď sme nemali dosť oblečenia či bežné veci, okamžite nám ich dala priniesť. Pamätám si, že raz pre nás zorganizovala zhromaždenie. Keď sa dopočula, že mám chorú pečeň, kontaktovala jedného brata, ktorý sa venoval medicíne, a on mi zadarmo zohnal tucet fľaštičiek s liekmi na pečeň. Veľmi ma to dojalo. Nikto okrem mojej rodiny nikdy neprejavil taký záujem o moju chorobu. Vždy som mal pocit, že si ma váži a cení, za čo som jej bol navždy vďačný. Takže mi bolo takmer neznesiteľne trápne, keď ma potom požiadali, aby som na ňu napísal hodnotenie. Vedel som totiž, že má zoznam zlých skutkov – ich odhalenie by malo za následok jej vypudenie. Napríklad vo svojej povinnosti vedúcej bola nedbanlivá a ľahkomyseľná a vážne škodila práci cirkvi. Keď ju zbavili funkcie vodkyne, išla hlásať evanjelium, začala však nasledovať antikristov a vedúcich vo svojom boji o vedúce postavenie osočovala ako falošných. Vedúci a pracovníci preto nemohli konať svoju povinnosť a práca cirkvi bola vážne vyrušená. Jej sestra bola zlý človek, a keď ju vypudili, Zhang Hui sa to nepáčilo a išla ju brániť, šírila predstavy a tak ďalej. Musel som sa čudovať, prečo Zhang Hua vždy podporovala nesprávnych ľudí. Potom som si pomyslel na Božie slovo: „Mnohí v cirkvi nemajú súdnosť. Keď sa stane niečo zavádzajúce, nečakane sa postavia na stranu satana; dokonca sa urazia, keď ich niekto nazve satanovými lokajmi. Hoci ľudia by mohli povedať, že nemajú súdnosť, vždy stoja na strane bez pravdy, v rozhodujúcej chvíli sa nikdy nepostavia na stranu pravdy a nikdy pravdu nepresadzujú. Naozaj im chýba súdnosť? Prečo sa nečakane postavia na stranu satana? Prečo nikdy nepovedia jediné spravodlivé a rozumné slovo na obranu pravdy? Vznikla táto situácia skutočne v dôsledku ich chvíľkovej zmätenosti? Čím menej súdnosti ľudia majú, tým menej sú schopní postaviť sa na stranu pravdy. O čom to svedčí? Nie o tom, že ľudia bez súdnosti milujú hriech? Nie o tom, že sú vernými potomkami satana? Prečo sa vždy postavia na stranu satana a hovoria jeho jazykom? Každé ich slovo a čin aj výraz ich tváre dostatočne dokazuje, že nemilujú pravdu; skôr sú to ľudia, ktorí pravdu nenávidia. Fakt, že sa dokážu postaviť na stranu satana, je dostatočným dôkazom, že satan skutočne miluje týchto malých diablov, ktorí trávia svoj život bojom za neho. Nie sú všetky tieto skutočnosti úplne jasné?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Varovanie pre tých, ktorí neuvádzajú pravdu do praxe) Prostredníctvom zjavenia Božieho slova a jeho porovnaním s minulými zlými skutkami Zhang Huy a jej terajším správaním, som si uvedomil, že vždy stála na strane satana a vyrušovala prácu cirkvi. Pochopil som, že v skutočnosti bola satanovým prisluhovačom – zlosynom, ktorý narúša a vyrušuje prácu cirkvi. Keby som odhalil všetky jej zlé skutky a správanie, bola by podľa cirkevných princípov určite vyčistená. Potom by v Božom dome nemala čo robiť a nemala by žiadnu nádej na spásu. Bola už v strednom veku a ešte si nezaložila rodinu. Mala by kam ísť, keby ju vypudili? Keď som si pomyslel na starostlivosť a povýšenie, ktoré mi poskytla, mal som dilemu. Keby som ju odhalil, pravdepodobne by ju vypudili pre jej zlé správanie. Ak nie, nechránil by som prácu cirkvi a nebol by som verný Bohu. Keď som o tom premýšľal, vymyslel som kompromis. Prešli roky a už som nemal takú dobrú pamäť. Na mnohé detaily som už zabudol, takže nemalo zmysel vynakladať veľké úsilie, aby som si ich pripomenul. Zapíšem si len niekoľko očividných vecí a zabalím to. Keď mi táto myšlienka napadla, v srdci som pocítil určitú výčitku. Nebolo to proste klamstvo a podvod? Teraz je v Božom diele posledná etapa zjavenia, keď sa ľudia triedia podľa svojho druhu. Až keď sa vyčistia zlosynovia, antikristi, pochybovači a zlí duchovia, cirkev bude očistená a bude môcť hladko vykonávať svoju prácu. Veľmi dobre som vedel, že Zhang Hua je zlá, ale nechcel som ju odhaliť – chcel som ju chrániť a kryť. Znamenalo by to postaviť sa na stranu satana a odolávať Bohu. Keď som si to uvedomil, dostal som strach. Usilovne som sa snažil spomenúť si na všetky jej činy a spísal som ich pre vodcu.

Keď som to odoslal, bol som o niečo pokojnejší, pocit smútku však stále pretrvával. Keby som sa jedného dňa vrátil do svojho rodného mesta a Zhang Hua by vedela, že som to bol ja, kto odhalil jej zlé skutky, povedala by, že som bezcitný a nevďačný? Celé dni, keď som na to myslel, som mal pocit, že som urobil niečo nesprávne. Stále som o tom uvažoval: vedel som, že odhaľovanie a nahlasovanie zlosynov je v zhode s Božím úmyslom a povinnosťou všetkých Božích vyvolených. Prečo som bol potom taký smutný a nechcel ju odhaliť? Prečo som mal pocit, som jej niečo dlžný? Počas svojich úvah som si spomenul, že keď Boh rozoberal rôzne príslovia o morálnom správaní, dotkol sa témy odplácania láskavostí, tak som začal čítať Božie slovo. Božie slová znejú: „Keď sa v tradičnej čínskej kultúre posudzuje, či je konanie jednotlivca morálne alebo nemorálne, jedno z klasických kritérií vychádza z predstavy, že prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť. Pri hodnotení, či má niekto dobrú alebo zlú ľudskú prirodzenosť a nakoľko morálne sa správa, jedným z hodnotiacich kritérií je to, či vracia prijaté láskavosti a pomoc – či daná osoba s vďačnosťou opláca láskavosti, ktoré prijíma. V tradičnej čínskej kultúre a v tradičnej kultúre ľudstva to ľudia vnímajú ako dôležitú mierku morálneho správania. Kto nerozumie, že prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť, a je nevďačný, ten je považovaný za človeka bez svedomia, ktorý nie je hoden, aby sa s ním niekto stýkal; a všetci by ho mali nenávidieť, zavrhnúť alebo odmietnuť. Na druhej strane, ak niekto chápe, že prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť – ak je vďačný a všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícii, vracia láskavosti a pomoc, ktorú dostáva – je považovaný za mravného človeka s ľudskou prirodzenosťou. Ak niekto dostane výhody alebo pomoc od iného človeka, ale neoplatí ich, alebo len vyjadrí malú vďačnosť obyčajným ‚ďakujem‘ a nespraví nič viac, čo si ten druhý pomyslí? Môže sa preto cítiť nepríjemne? Môže si pomyslieť: ‚Ten človek si nezaslúži pomoc, nie je to dobrý človek. Ak sa takto správa po tom, čo som mu toľko pomohol, potom nemá žiadne svedomie ani ľudskú prirodzenosť a nie je hodný mojej spoločnosti‘? Ak by opäť natrafil na takéhoto človeka, stále by mu pomáhal? Prinajmenšom s nevôľou. Nepremýšľali by ste za podobných okolností, či by ste naozaj mali pomôcť, alebo nie? Poučenie, ktoré by ste si z predchádzajúcej skúsenosti odniesli, by znelo: ‚Nemôžem niekomu len tak pomôcť – musí pochopiť, že prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť. Ak je to nevďačný človek, ktorý mi neoplatí pomoc, ktorú som mu poskytol, potom je lepšie, keď mu nepomôžem.‘ Nemali by ste takýto názor na túto vec? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (7)) Po prečítaní Božieho slova som zistil dôvod svojho smútku a pocitu, že jej niečo dlžím. Zaviedlo a otrávilo ma príslovie o odplácaní láskavostí. Keď sa počas celého môjho detstva rodičia, starší ľudia alebo dedinčania rozprávali, v ich rozhovoroch sa často objavoval pojem „odplácať láskavosti“. Keď počuli, že nejaký človek, ktorému niekto pomohol, neskôr láskavosť odplatil, chválili ho a hovorili, že je dobrý, má svedomie a stojí za to sa s ním spriateliť. Takýchto ľudí obdivovali, vážili si ich a keď ich stretli, s radosťou ich zdravili. Keď však niekto láskavosť nevrátil, nechceli sa s ním stýkať. V súkromí ich označovali za nevďačných ľudí, ktorým chýba svedomie a ľudská prirodzenosť, a vôbec ich nezdravili. Keďže som bol ovplyvnený prostredím môjho detstva, vždy som sa snažil praktizovať myšlienku odplácania láskavostí. Musel som si pamätať každého, kto pomohol mne alebo mojej rodine, a čo najskôr mu to odplatiť. Ak to nebolo možné hneď, musel som počkať a odplatiť mu to neskôr, keď to už bolo možné. Mal som dojem, že takto by mal konať ušľachtilý, svedomitý a čestný človek, a získal som si tým priazeň okolia. Ale čo sa týka Zhang Huy, mal som pocit, že som sa jej neodplatil za povýšenie, starostlivosť a pomoc, a dokonca som zverejnil jej zlé skutky. Prepadli ma výčitky svedomia a pocit, že som nevďačný. Tieto myšlienky ma neustále natoľko ovládali, že aj keď som vedel, že zlí ľudia a pochybovači môžu len narúšať prácu cirkvi a povinnosti bratov a sestier, stále som nebol ochotný odhaliť jej zlé skutky. Predstava odplácania láskavostí ma veľmi zavádzala a obmedzovala.

Práve vtedy som si prečítal viac Božieho slova, v ktorom stálo: „Vyhlásenia o morálnom správaní ako ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘ ľuďom presne nepovedia, aké sú ich povinnosti v spoločnosti a medzi ľuďmi. Namiesto toho sú spôsobom, ako ľudí zaviazať alebo prinútiť konať a myslieť určitým spôsobom bez ohľadu na to, či chcú, alebo nie, a bez ohľadu na okolnosti alebo kontext, v ktorom ich tieto skutky láskavosti postretnú. Z obdobia starovekej Číny poznáme množstvo príkladov oplatenia láskavosti. Napríklad hladného žobrajúceho chlapca sa ujala rodina, ktorá ho nakŕmila, zaodela, vycvičila ho v bojových umeniach a naučila ho všetkým druhom vedomostí. Počkali, kým vyrástol, a potom ho začali využívať ako zdroj príjmu, posielali ho páchať zlo, zabíjať ľudí, robiť veci, ktoré robiť nechcel. Ak sa na jeho príbeh pozrieme vo svetle všetkých výhod, ktoré dostal, jeho záchrana bola dobrou vecou. Ak sa však zamyslíte nad tým, čo bol neskôr nútený robiť, bolo to v skutočnosti dobré alebo zlé? (Bolo to zlé.) Pod vplyvom tradičnej kultúry typu ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘ to však ľudia nedokážu rozlíšiť. Navonok sa zdá, že chlapec nemal inú možnosť ako konať zlé veci a ubližovať ľuďom, stať sa zabijakom – teda veci, ktoré by väčšina ľudí robiť nechcela. Ale to, že robil tieto zlé veci a zabíjal na príkaz svojho pána, nevychádzalo z túžby oplatiť mu jeho láskavosť? Najmä pod vplyvom tradičnej čínskej kultúry typu ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘ si ľudia nemôžu pomôcť a tieto myšlienky ich ovplyvňujú a ovládajú. Spôsob, akým konajú, a úmysly a pohnútky, ktoré sa za týmto konaním skrývajú, ich určite obmedzujú. Keď sa chlapec dostal do tejto situácie, na čo by myslel ako prvé? ‚Táto rodina ma zachránila a bola ku mne dobrá. Nemôžem byť nevďačný, musím im ich láskavosť oplatiť. Vďačím im za svoj život, preto im ho musím venovať. Mal by som urobiť všetko, čo odo mňa žiadajú, aj keby to malo znamenať páchať zlo a zabíjať ľudí. Nemôžem uvažovať o tom, či je to správne alebo nesprávne, musím im oplatiť ich láskavosť. Keby som to neurobil, bol by som ešte hodný toho, aby ma nazývali človekom?‘ V dôsledku toho vždy, keď od neho rodina chcela, aby niekoho zavraždil alebo urobil niečo zlé, urobil to bez váhania a výhrad. Nebolo teda jeho správanie, konanie a bezvýhradná poslušnosť podriadené myšlienke a názoru, že ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘? Neplnil toto kritérium morálneho správania? (Áno.) Čo vidíte na tomto príklade? Je výrok ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘ dobrý, alebo nie? (Nie je, nie je v ňom žiadny princíp.) Človek, ktorý láskavosť opláca, má v skutočnosti nejaký princíp. A síce, že prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť. Ak ti niekto preukáže láskavosť, musíš mu nejakú preukázať aj ty. Ak to neurobíš, nie si človekom a nemôžeš nič povedať, ak ťa za to odsúdia. Príslovie hovorí: ‚Láskavosť kvapky vody treba oplatiť tryskajúcim prameňom.‘ V tomto prípade však chlapec nedostal malý skutok láskavosti, ale láskavosť, ktorá mu zachránila život, a preto mal o to väčší dôvod oplatiť ju životom. Nevedel, aké sú hranice alebo princípy oplácania láskavosti. Veril, že táto rodina mu darovala život, takže výmenou za to im ho musel venovať a urobiť všetko, čo od neho žiadali, vrátane vraždy alebo iných zlých činov. Tento spôsob oplácania láskavosti nemá žiadne princípy ani hranice. Slúžil ako spolupáchateľ zlosynov a sám sa pri tom zničil. Bolo správne, aby láskavosť oplácal týmto spôsobom? Samozrejme, že nie. Bol to hlúpy spôsob konania.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (7)) Na Božom príklade žobráka, ktorý odpláca láskavosť, som si uvedomil, že tradičná kultúra odplácania láskavostí je satanský omyl, ktorý nás má otráviť. Myšlienka odplácania láskavostí neobmedzuje len našu dušu, ale zároveň skresľuje naše myšlienky, mení obyčajnú pomoc medzi ľuďmi na dlh vďačnosti ktorý treba mať na pamäti a splatiť ho, aby nás neoznačili za človeka bez svedomia a ľudskej prirodzenosti. Koľko ľudí stratilo pre túto zavádzajúcu a jedovatú tradičnú kultúru kontakt so správnym správaním! Je jedno, kto urobí láskavosť, aj keď je to zlosyn alebo niekto s bočnými úmyslami, ktokoľvek, kto dostane dobrodenie, ho potom musí odplatiť celou svojou bytosťou, aj keď ide o vraždu a iné zlo. A tak som si uvedomil, že omyl odplácania láskavostí ľudí skutočne trávi. Keď som si pomyslel na Zhang Huu, ako útočí na vodcov a pracovníkov a narúša prácu cirkvi, vedel som, že cieľom vodcu, ktorý žiada o jej hodnotenie, bolo jasne pochopiť, ako sa Zhang Hua zvyčajne správa, aby mohol posúdiť, či ju vypudiť alebo nie. Ale v dôsledku zavádzania a pod vplyvom „odplácania láskavostí“ už len samotná myšlienka na to, že Zhang Hua ma povýšila a starala sa o mňa – na všetky jej láskavosti – vo mne vyvolala snahu zakryť jej zlé skutky. Bol som príliš zmätený, aby som dokázal rozlíšiť dobro a zlo, čierne od bieleho! V tom momente som vedel rozoznať niektoré veci týkajúce sa predstavy odplácania láskavostí. Videl som, že to nie je pozitívna vec, ale omyl, ktorý satan používa na to, aby ľudí zavádzal a kazil. Vedel som, že by som podľa toho nemal žiť, nemal by som to brať ako princíp správania.

Neskôr som si prečítal viac v Božom slove, v ktorom stálo: „Tradičný kultúrny koncept, že ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘, je potrebné rozmeniť na drobné. Najdôležitejšiu časť tvorí slovo láskavosť – ako teda túto láskavosť vnímať? Na aký aspekt a povahu láskavosti sa to vzťahuje? Aký význam spočíva v slovách ‚prijatú láskavosť treba s vďačnosťou oplatiť‘? Ľudia si odpovede na tieto otázky musia nájsť a za žiadnych okolností by sa nemali obmedzovať myšlienkou oplácania láskavosti; to je absolútnym základom pre každého, kto sa usiluje o pravdu. Čo znamená ‚láskavosť‘ v ľudských predstavách? Na nižšej úrovni je láskavosť to, že ti niekto pomôže, ak máš nejaké problémy. Napríklad, ak ti niekto podá misku ryže, keď hladuješ, alebo fľašu vody, keď zomieraš od smädu, alebo ti pomôže vstať, keď spadneš a nevieš sa postaviť. Toto všetko sú prejavy láskavosti. Obrovským prejavom láskavosti je, keď ťa niekto zachráni, keď si v zúfalej situácii – to je láskavosť zachraňujúca život. Keď si v smrteľnom nebezpečenstve a niekto ťa zachráni pred smrťou, v podstate ti zachráni život. To je niekoľko príkladov, čo ľudia považujú za ‚láskavosť‘. Tento druh láskavosti zďaleka prevyšuje všetku drobnú, materiálnu pomoc. Je to obrovská láskavosť, ktorá sa nedá vyjadriť v peniazoch ani materiálnych veciach. Tí, ktorí ju prijímajú, pociťujú akúsi vďačnosť, ktorú nie je možné vyjadriť len niekoľkými slovami vďaky. Je to však presné, ak ľudia merajú láskavosť takto? (Nie je.) Prečo hovoríš, že to nie je presné? (Lebo takého hodnotenie vychádza len z noriem tradičnej kultúry.) Táto odpoveď vychádza z teórie a učenia a hoci sa môže zdať správna, nepreniká do podstaty záležitosti. Ako to teda vysvetliť v praxi? Dobre sa nad tým zamyslite. Pred časom som sa dozvedel o videu na internete, v ktorom mužovi vypadne peňaženka bez toho, aby si to uvedomil. Peňaženku zdvihne malý pes, ktorý za ním beží, a keď to muž uvidí, zbije psa za to, že mu ukradol peňaženku. Absurdné, však? Ten muž má menej morálky ako pes! Pes sa zachoval úplne v súlade s ľudskými morálnymi zásadami. Človek by zakričal: ‚Vypadla ti peňaženka!‘ Ale keďže pes nevie hovoriť, len potichu zdvihol peňaženku a bežal za človekom. Ak sa teda pes dokáže riadiť niektorými z dobrých spôsobov správania, ktoré presadzuje tradičná kultúra, čo to vypovedá o ľuďoch? Ľudia sa rodia so svedomím a rozumom, takže sú ešte spôsobilejší robiť tieto veci. Pokiaľ má niekto zmysel pre svedomie, môže si plniť takéto povinnosti a záväzky. Nie je potrebné vynaložiť tvrdú prácu alebo zaplatiť cenu, vyžaduje si to len málo úsilia a ide jednoducho o to, urobiť pre iných niečo užitočné, niečo prospešné. Dá sa však prirodzenosť tohto činu skutočne označiť za ‚láskavosť‘? Dosahuje úroveň skutku láskavosti? (Nie.) Keďže ju nedosahuje, musia ľudia hovoriť o jeho oplatení? To by bolo zbytočné.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (7)) Keď som uvažoval o Jeho slove, srdce mi osvietilo. Boh hovorí: „Najdôležitejšiu časť tvorí slovo láskavosť – ako teda túto láskavosť vnímať?“ Len čo som zistil, ako vnímať „láskavosť“, spoznal som pravdu a už by som sa tým nedal zaviesť ani obmedzovať. Tak som si to premyslel. Veril som, že Zhang Hua mi preukázala láskavosť dvomi hlavnými spôsobmi. Po prvé, povýšila ma. Po druhé, keď bola vodkyňou, zariadila, aby mi jeden brat dal lieky. Boli tieto činy v skutočnosti láskavosťami? V skutočnosti je to tak, že, keď je niekto chorý alebo čelí nejakým ťažkostiam, podať mu pomocnú ruku a poskytnúť mu trochu úľavy je normálne správanie – je to zodpovednosť a zdravý rozum. Každý, kto má svedomie a rozum, to môže dosiahnuť, a len ťažko ide o osobitnú láskavosť, za ktorú sa treba odplatiť. Ja som si však jej pomoc zobral k srdcu a označil som ju za zvláštnu láskavosť, ktorú treba odplatiť, dokonca som sa ju snažil udržať v cirkvi tým, že som zakrýval jej zlé skutky. Keďže som jej láskavosť odplatil týmto spôsobom, neobetoval som vari záujmy cirkvi pre svoje vlastné? Bol som úplne zmätený! Tiež som premýšľal, či aj to, že ma povýšila, možno považovať za zvláštnu láskavosť. Myslel som na to pri Božích slovách: „Musíte pochopiť, že bez ohľadu na to, v akom čase alebo v akej etape Boh koná svoje dielo, vždy potrebuje časť ľudí, ktorí s Ním budú pracovať. To, že títo ľudia spolupracujú s Božím dielom alebo pri šírení evanjelia, predurčil On. … Kto z vás práve teraz vykonáva svoju povinnosť v Božom dome náhodne? Bez ohľadu na to, z akého prostredia ste prišli, aby ste vykonávali svoju povinnosť, nič z toho nebolo náhodné. Túto povinnosť nemožno vykonávať len náhodným nájdením niekoľkých veriacich; je to niečo, čo Boh predurčil pred vekmi. Čo znamená, že niečo je predurčené? Čo konkrétne? Znamená to, že Boh v celom svojom pláne riadenia už dávno naplánoval, koľkokrát budeš na zemi, do akej rodovej línie a do ktorej rodiny sa narodíš v posledných dňoch, aké budú okolnosti tejto rodiny, či budeš muž, alebo žena, aké budú tvoje silné stránky, akú úroveň vzdelania dosiahneš, aký budeš výrečný, aká bude tvoja kvalita a ako budeš vyzerať. Naplánoval vek, v ktorom prídeš do Božieho domu a začneš vykonávať svoju povinnosť, a akú povinnosť budeš vykonávať v akom čase. Boh ti predurčil každý krok už na začiatku. Keď si ešte nebol narodený a keď si prišiel na zem vo svojich posledných niekoľkých životoch, Boh už pre teba pripravil, akú povinnosť budeš vykonávať v tejto poslednej etape diela.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Čím viac som o Božích slovách rozmýšľal, tým som v tom mal jasnejšie. Mohlo sa zdať, že prácu s textami som dostal vďaka tomu, že ma povýšila, no v skutočnosti všetko organizuje Boh. Bol to On, kto ma postupne priviedol k tejto úlohe. Ak by Boží dom takúto úlohu nemal, nemohol by som túto povinnosť vykonávať. Nestalo sa teda toto všetko v dôsledku Božieho diela? Práve Bohu by som mal byť vďačný a poďakovať sa Mu, a predsa som považoval za zdroj tejto láskavosti Zhang Huu a chcel som sa jej za ňu odplatiť. Nevidel som Božiu milosť, iba láskavosť človeka. Bol som naozaj slepý, nevedomý, nerozumný a hlúpy. Povinnosťou Zhang Huy ako cirkevnej vodkyne bolo vychovávať a podporovať ľudí podľa požiadaviek na prácu Božieho domu – mal som ďakovať Bohu a nie pripisovať túto láskavosť inej osobe. Keď som to pochopil, pocítil som úľavu. Vďačnosť, ktorú som k nej cítil viac ako desať rokov za to, že si ma cenila, a moja túžba odplatiť sa jej sa vytratili. Už som sa necítil byť jej dlžníkom ani som neľutoval, že som odhalil jej zlé skutky. Vytratila sa aj vina za to, že som nevďačný, a o nejakej láskavosti medzi nami už nebolo ani reči. Presne ako hovorí Boh: „Pre Mňa tento druh ‚láskavosti‘ jednoducho neexistuje a dúfam, že to isté platí aj pre vás. Ako by si to mal teda brať? Jednoducho to ber ako záväzok a povinnosť a ako niečo, čo by mal robiť človek s ľudskými inštinktmi. Mal by si to považovať za svoju povinnosť a záväzok ľudskej bytosti a robiť to najlepšie, ako vieš. To je všetko.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (7)) Božie slovo ma oslobodilo od otrockej myšlienky odplácania láskavosti a napravilo môj pohľad na tieto záležitosti. Som Mu veľmi vďačný.

V každom prípade som si myslel, že táto záležitosť je ukončená. Onedlho nato mi však opäť napísali z cirkvi v rodnom meste s prosbou, aby som jasne opísal správanie Zhang Huy, ako aj časy a miesta, kde k nemu došlo, kedy sa zastávala antikristov a zlých ľudí a nasledovala antikristov v konaní zla. Bez takýchto dôkazov by ju nebolo možné vypudiť. Keď mi list prišiel, bol som stále trochu znepokojený. Ak by som to napísal, určite by ju vypudili. Bola ku mne taká dobrá, a ak by som to urobil, vari by som… Rýchlo som si však uvedomil, že sa vo mne ozval satanský princíp odplácania láskavostí. Túto myšlienku som musel ignorovať a praktizovať podľa Božieho slova. Spomenul som si, že Božie slovo hovorí: „Na základe akého princípu by sa podľa Božích slov mali ľudia správať voči ostatným? Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí. To je princíp, ktorým sa treba riadiť. Boh miluje tých, čo sa usilujú o pravdu a dokážu nasledovať Jeho vôľu; týmto ľuďom by sme aj my mali preukazovať lásku. Boh neznáša tých, ktorí nedokážu nasledovať Božiu vôľu, prejavujú nenávisť voči Bohu a vzdorujú Mu, a aj my by sme ich mali neznášať. To od človeka žiada Boh. … Vo Veku milosti Pán Ježiš povedal: ‚Kto je Moja matka? A kto sú Moji bratia?‘ ‚Každý, kto nasleduje vôľu Môjho Otca na nebi, je Môj brat, sestra i matka.‘ Tieto slová existovali už vo Veku milosti a teraz sú Božie slová ešte zreteľnejšie: ‚Milujte to, čo Boh miluje, a nenáviďte to, čo Boh nenávidí.‘ Tieto slová sú bez okolkov…“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Božie slovo to hovorí veľmi jasne: k ľuďom by sme sa mali správať podľa princípov a milovať a nenávidieť to, čo miluje a nenávidí Boh. Tí, ktorí sa usilujú o pravdu a praktizujú ju, sú našimi bratmi a sestrami a mali by sme sa k nim správať s láskou. Tí, ktorí sa o pravdu neusilujú alebo ju vôbec nepraktizujú, či dokonca páchajú zlo, ktoré narúša prácu cirkvi, nie sú bratmi a sestrami, ale satanovými prisluhovačmi a zlými ľuďmi. Je potrebné ich odhaliť, rozpoznať a odstrániť z cirkvi. Len to je v súlade s Božím úmyslom. Keď som to pochopil, neváhal som. Podľa dokumentov, ktoré som odovzdal predtým, a po starostlivom spomínaní som opísal jej zlé skutky. Keď som svoju odpoveď odoslal, bol som pokojný a vyrovnaný. Konečne som sa vymanil z obmedzení, ktoré sa spájajú s predstavou o odplácaní láskavostí, a v srdci sa mi uľavilo.