V roku 2020 som bola vedúcou cirkvi. Videla som, že niektorí bratia a sestry napísali zopár dobrých článkov so skúsenostnými svedectvami a závidela som im. Písaniu týchto článkov som však neprikladala veľký význam, vždy som si totiž myslela, že dobré články môžu písať len ľudia s kvalitou a spisovateľskými schopnosťami. Moja kvalita bola nízka a chápanie pravdy povrchné. Písanie článkov bolo pre mňa stratou času, ktorý som mohla využiť aj na to, aby som toho urobila o niečo viac. Keby som neodvádzala dobrú prácu, vyzeralo by to, že nemám zmysel pre bremeno, a bratia a sestry by o mne mali negatívnu mienku. Písanie článkov bola navyše osobná záležitosť a bolo na mne, či to budem robiť alebo nie. Radšej som pracovala a chodila viac na zhromaždenia, aby bratia a sestry pochválili môj zmysel pre bremeno. Preto som nechcela venovať čas písaniu článkov. Takto som pokračovala ďalej a každý deň som sa sústredila len na prácu a zhromažďovanie s bratmi a sestrami. Keď sa mi niečo stalo, len zriedka som sa nad sebou zamyslela. Niekedy som dokázala rozpoznať, akú skazenú povahu som zjavila, ale nehľadala som pravdu, aby som to vyriešila. Bratia a sestry, s ktorými som spolupracovala, ma upozorňovali, že som sa nesústredím na vstup do života, no ja som im to odôvodňovala a neprijala ich názor. Potom som síce bola každý deň zaneprázdnená zhromaždeniami, no keďže som neprikladala dôležitosť sebareflexii, pochopeniu seba samej a hľadaniu pravdy, nemala som žiadny vstup do života a počas zhromaždení som mohla hovoriť len o nejakom učení, napomínať a varovať, no nedokázala som riešiť skutočné problémy. Raz mi jeden nadriadený povedal, že nevie vykonávať skutočnú prácu, žije v negatívnom stave a nechce vykonávať povinnosti dohľadu. Nebola mi úplne jasná hlavná príčina jeho negatívnosti a nevedela som, ako to vyriešiť. Vyriešilo sa to, až keď sestra, s ktorou som spolupracovala, s ním neskôr išla hovoriť v duchovnom spoločenstve. Vtedy som nepremýšľala o svojom stave a ešte som si myslela, že pobehovať hore-dole a viac chodiť na zhromaždenia znamená, že mám zmysel pre bremeno. Po určitom čase zostalo moje srdce prázdne a vôbec nič som nezískala.

Raz sa ma jedna sestra spýtala, či som už písala články o skúsenostných svedectvách. Hovorila so mnou v duchovnom spoločenstve o tom, že písanie článkov nás môže podnietiť k tomu, aby sa naše srdcia utíšili a aby sme hľadali pravdu, čím by sme dosiahli vstup do života. Neskôr som si prečítala úryvok Božích slov, ktorý zmenil môj postoj k písaniu článkov so svedectvami. Boh hovorí: „Nedostali ste len Moju pravdu, Moju cestu a Môj život, ale aj víziu a zjavenie, ktoré sú väčšie než tie Jánove. Chápete mnoho ďalších záhad a uzreli ste aj Moju skutočnú tvár. Prijali ste viac Mojich súdov a viete viac o Mojej spravodlivej povahe. A preto, hoci ste sa narodili v posledných dňoch, vaše chápanie je staré a prežité, ale zakúsili ste aj súčasnosť a o to všetko som sa postaral Ja. Nežiadam od vás priveľa, pretože som vám toho toľko dal a vy ste vo Mne veľa videli. Žiadam vás teda, aby ste o Mne svedčili svätým z minulosti. Moje srdce po inom netúži.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Čo vieš o viere?) Počas týchto pár rokov viery v Boha som pochopila niektoré pravdy, získala určité poznatky o svojich skazených povahách a zmenila názory na niektoré veci. Bol to výsledok toho, že na mňa pôsobil Boh. Pri písaní o tom, čo som získala, by som svedčila o Bohu; bola to moja zodpovednosť, nehovoriac o mojej povinnosti. Mala by som to brať ako povinnosť; to by bolo v súlade s Božím úmyslom. Písanie skúsenostného svedectva som však nikdy nepovažovala za povinnosť. Vnímala som to skôr ako niečo nepovinné a mala som k tomu veľmi ľahostajný postoj. Vôbec som nebola aktívna. Zažila som Božie dielo; keby som o svojich skúsenostiach nenapísala a nesvedčila o Bohu, skrývala by som Jeho milosť a požehnania a nemala by som svedomie a rozum.

Potom som si hmlisto uvedomila, že moja neochota písať skúsenostné články a svedčiť o Bohu bola prejavom toho, že nemilujem pravdu. Vtedy som si spomenula na úryvok Božích slov, ktorý som potom našla a prečítala si ho. Všemohúci Boh hovorí: „Najviditeľnejším stavom ľudí, ktorí majú odpor k pravde, je, že sa nezaujímajú o pravdu a pozitívne veci, ba dokonca sa im hnusia a nenávidia ich. Okrem toho veľmi radi sledujú trendy. Vo svojich srdciach neprijímajú veci, ktoré Boh miluje a ktoré od ľudí vyžaduje. Namiesto toho sú voči nim odmietaví a ľahostajní a niektorí dokonca často pohŕdajú štandardmi a princípmi, ktoré Boh požaduje od človeka. Pozitívne veci sa im hnusia a v srdci k nim vždy cítia odpor, vzdor a sú plní pohŕdania. To je hlavný prejav toho, že majú odpor k pravde. … Mnohí ľudia veria v Boha, radi pre Neho pracujú a nadšene pre Neho plnia úlohy. Keď môžu využívať svoje nadania a silné stránky, oddávať sa záľubám a predvádzať sa, ich energia je nekonečná. Ak sa však od nich žiada, aby praktizovali pravdu a konali podľa pravdy-princípov, vezme im to vietor z plachiet a ich nadšenie ochabne. Keď nemajú dovolené predvádzať sa, zostanú apatickí a skľúčení. Ako je možné, že majú energiu na predvádzanie sa? A prečo nemajú energiu na praktizovanie pravdy? V čom je problém? Všetci ľudia sa chcú odlíšiť a všetci dychtia po prázdnej sláve. Pokiaľ ide o vieru v Boha s cieľom získať požehnania a odmeny, všetci majú nevyčerpateľnú energiu, tak prečo zostanú apatickí a skľúčení, keď ide o praktizovanie pravdy a vzdorovanie telu? Prečo sa to deje? Dokazuje to, že ľudské srdcia sú falošné. Ľudia veria v Boha, len aby získali požehnania – jednoducho povedané, robia to preto, aby vstúpili do kráľovstva nebeského. Bez požehnaní alebo výhod, o ktoré by sa mohli usilovať, ľudia upadajú do apatie a skľúčenosti a nemajú žiadne nadšenie. To všetko spôsobuje ich skazená povaha, ktorá sa vyznačuje odporom k pravde. Keď ľudí ovláda táto povaha, nie sú ochotní zvoliť si cestu hľadania pravdy, idú svojím vlastným smerom a vyberajú si nesprávnu cestu – veľmi dobre vedia, že bažiť po sláve, zisku a postavení je nesprávne, no napriek tomu sa nedokážu zaobísť bez týchto vecí ani ich odložiť bokom a, kráčajúc po ceste satana, neustále sa o ne usilujú. Vtedy nenasledujú Boha, ale satana. Všetko, čo robia, slúži satanovi a oni sú jeho služobníkmi.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Boh odhalil, že ľudia, ktorí majú odpor k pravde, majú radšej negatívne veci ako pozitívne. Aj ja som bola taká. Keď som mohla behať hore-dole a robiť viac práce, aby som bratom a sestrám ukázala, že mám zmysel pre bremeno, alebo keď som sa mohla predvádzať a nadriadený vedúci mal preto o mne vysokú mienku, vynaložila som na to nekonečné úsilie a neváhala som tomu venovať akékoľvek množstvo času alebo energie. Keď medzitým prišlo na písanie článkov o skúsenostných svedectvách, hoci som veľmi dobre vedela, že je to v súlade s Božím úmyslom a prospeje to môjmu vstupu do života, myslela som si, že by to zdržiavalo moju prácu, a bola som veľmi proti tomu. Našla som si aj dôvody a vymýšľala výhovorky, že som zaneprázdnená prácou a nemám čas na písanie. V skutočnosti to nebolo tak, že by som nemala čas, ale moja prirodzenosť mala odpor k pravde. Nechcela som písať články ani sa usilovať o pravdu. Uvedomovala som si, že mám k pravde veľmi chladný postoj a že pozitívne veci ma odpudzujú, som proti nim a mám k nim odpor. Kráčala som po nesprávnej ceste, ktorá bola v rozpore s Božími požiadavkami. Keď som tomu porozumela, dostala som strach, chcela som zmeniť smer a zmeniť sa.

Tiež som sa zamyslela a pochopila, že moju neochotu písať články ovplyvnil môj mylný názor. Myslela som si, že nie som šikovná spisovateľka a že nedokážem napísať dobré články so svedectvom. Keď sa na to teraz pozerám, bol to mylný názor. Pri písaní článkov nezáleží na tom, aký je človek dobrý spisovateľ. Nikto nenapíše dobrý článok so svedectvom len preto, lebo používa kvetnatý jazyk. Dôležité je, či má človek skutočné skúsenosti a porozumenie. Bez skúseností môže bez ohľadu na svoje spisovateľské schopnosti písať len prázdne učenia. Keď som tomu porozumela, moje zmýšľanie sa dosť zmenilo, prišla som pred Boha a modlil sa k Nemu: „Bože, vždy som kládla dôraz na to, aby to navonok vyzeralo tak, že sa ponáhľam a pracujem, a neprišla som pred Teba, aby som v tichosti uvažovala o Tvojich slovách. Toľko času som premárnila tým, že som sa nevenovala pravde. Odteraz som ochotná sa pred Tebou stíšiť, hľadať pravdu a riešiť problémy.“

Potom som si prečítala ďalšie Božie slová: „Čo sa týka diela, človek sa domnieva, že pracovať na diele znamená posluhovať Bohu, všade kázať a vydávať sa pre Neho. Hoci je toto presvedčenie správne, je príliš jednostranné. Boh od človeka nežiada, len to, aby bol Jeho sluhom. Toto dielo sa týka aj duchovnej služby a zaopatrenia. Mnohí bratia a sestry ani po toľkých rokoch skúseností nikdy nepomysleli na prácu pre Boha, pretože práca na diele, ako ju chápe človek, sa nezhoduje s tým, čo žiada Boh. Človek preto nemá o záležitosť diela vôbec záujem a práve preto je aj vstup človeka dosť jednostranný. Všetci by ste mali začať svoj vstup prácou pre Boha, aby ste mohli lepšie okúsiť každý aspekt skúsenosti. To je to, do čoho by ste mali vstúpiť. Dielo neznamená byť pre Boha sluhom, ale to, či ľudský život a prežívanie vedia Bohu poskytnúť potešenie. Dielo znamená to, keď ľudia využívajú svoju pobožnosť a svoje poznanie Boha, aby o Bohu podávali svedectvo a tiež aby robili duchovnú službu človeku. To je zodpovednosť človeka a všetci ľudia by to mali pochopiť. Dalo by sa povedať, že váš vstup je vaším dielom a že sa snažíte vstúpiť počas toho, ako pracujete pre Boha. Skúsenosť s Božím dielom neznamená len to, že sa viete nasýtiť a napojiť z Jeho slova. Dôležitejšie je, aby ste vedeli podávať svedectvo o Bohu, slúžiť Mu a taktiež slúžiť ako duchovní pre ľudí a aj ich zaopatriť. To je dielo a je to aj váš vstup; toto by mal vykonať každý človek. Je mnoho ľudí, ktorí sa sústreďujú len na to, aby robili Bohu službu a všade kázali, ale pritom prehliadajú svoju individuálnu skúsenosť a zanedbávajú svoj vstup do duchovného života. Práve to viedlo k tomu, že z tých, ktorí slúžia Bohu, sa stali tí, ktorí Bohu odporujú.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (2)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že človek môže skutočne vykonávať cirkevnú prácu, len ak má životnú skúsenosť. Skutočnú prácu vykonáva, len keď hovorí v duchovnom spoločenstve o pravde a rieši skutočné problémy, a svoju povinnosť skutočne koná, len keď v práci dosahuje výsledky. V minulosti som verila, že ak behám hore-dole a zhromažďujem sa s bratmi a sestrami, znamená to, že vykonávam skutočnú prácu. Je to nesprávny názor, ktorý vôbec nie je v súlade s Božími slovami. Keď si spomeniem na všetky tie chvíle, keď som sa zhromažďovala a viedla s bratmi a sestrami duchovné spoločenstvo, nikdy som pri riešení ich stavov a ťažkostí nedokázala vnímať hlavnú príčinu problému. Nedokázala som poukázať na podstatu problému, len som im na povzbudenie hovorila nejaké slová a učenia, alebo som im dala nejaké predpisy, ako majú konať, a vôbec som nebola schopná ukázať im cestu k praktizovaniu. Bez ohľadu na rozsah môjho duchovného spoločenstva to bolo nepraktické a nevyriešilo to ich problémy. Bratia a sestry nevedeli, ako prežívať Božie dielo, a keď čelili ťažkostiam, žili vo svojich skazených povahách. Nedokázali prestať byť negatívni a slabí, a stále mali rovnaké problémy v práci. Ako by sa to dalo nazvať konaním svojej povinnosti? Podvádzala a klamala som Boha aj bratov a sestry. Až vtedy som konečne jasne pochopila, že povrchný zmysel pre bremeno nie je skutočným zmyslom. Viac pracovať a behať hore-dole neznamená, že človek lojálne koná svoju povinnosť, a už vôbec nie, že vykonáva skutočnú prácu. Mať skutočný zmysel pre povinnosť neznamená pobehovať hore-dole. Znamená to skôr duchovné zabezpečenie v živote, sústredenie sa na prežívanie Božieho diela vo svojej povinnosti a hľadanie pravdy, keď sa niečo stane, a snahu rozpoznať to, čo človeku chýba, nájsť princípy praktizovania, a následné používanie svojich skúsenostných poznatkov pri riešení skutočných ťažkostí a problémov bratov a sestier. Len takto človek dosiahne dobrý výsledok vo svojej povinnosti, a len to nás vychováva a prospieva to vstupu druhých do života. Tiež som porozumela tomu, že písanie článkov so skúsenostnými svedectvami môže viesť k upokojeniu môjho srdca, úvahám o Božích slovách a sebareflexii. Len ak by som pochopila viac právd, získala poznatky o svojich skazených povahách a zároveň sa naučila, ako ich riešiť, dokázala by som jasne vidieť a riešiť stavy a problémy bratov a sestier. Aby som dobre konala svoju povinnosť, musela som prikladať dôležitosť vstupu do života a písanie článkov bolo skvelou cestou k hľadaniu pravdy. Najmä ako vedúca som sa musela ešte viac zamerať na usilovanie sa o pravdu a iniciatívne písať články svedčiace o Bohu. Len tak som mohla dobre konať svoju povinnosť. Keďže som videla, že písanie článkov so svedectvom nebolo dobrovoľnou záležitosťou, nemala som žiadne ospravedlnenie pre to, aby som ich nepísala.

Spomenula som si na ďalší úryvok Božích slov: „Bez ohľadu na to, koľko ľudí je v cirkvi, vodca je jej hlavou. Takže akú rolu zohráva tento vodca medzi členmi? Vedie celý Boží vyvolený národ v cirkvi. Aký je teda jeho dosah v celej cirkvi? Ak sa tento vodca vydá nesprávnou cestou, všetci v cirkvi ho budú nasledovať po nesprávnej ceste, čo bude mať obrovský vplyv na celý Boží vyvolený národ v cirkvi. Pozrime sa napríklad na Pavla. Viedol mnohé cirkvi, ktoré založil, i Boží vyvolený národ. Keď Pavol zblúdil, Boží vyvolený národ a cirkvi, ktoré viedol, tiež zblúdili. Keď sa teda vodcovia vydajú vlastnou odlišnou cestou, nemá to dosah len na nich samotných, ale aj na cirkvi a Boží vyvolený národ pod ich vedením. Ak je vodca správny človek, kráča správnou cestou, hľadá a praktizuje pravdu, potom ľudia, ktorých vedie, budú normálne jesť a piť Božie slová a normálne hľadať pravdu. Okrem toho, životné skúsenosti a pokrok vodcu budú viditeľné pre ostatných a budú ich ovplyvňovať. Aká je teda správna cesta, po ktorej by mal vodca kráčať? Predovšetkým by mal byť schopný viesť druhých k pochopeniu pravdy a k vstupu do pravdy, ako aj priviesť druhých pred Boha.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Prvý bod: Snažia sa nakloniť si ľudí) Pri čítaní Božích slov som naozaj do hĺbky porozumela tomu, že cesta, po ktorej som ako vedúca a pracovníčka kráčala, bola veľmi dôležitá. Ak by som sa vo svojej povinnosti nesústredila na usilovanie sa o pravdu a usilovala sa len o to, aby o mne mali ľudia vysokú mienku, pracovala v chvate, bola zaneprázdnená v záujme povesti a postavenia a spoliehala sa na svoj intelekt a nadanie pri práci a kázaní, potom by ani bratia a sestry, ktorých som viedla, neprikladali dôležitosť vstupu do života a žili by len v stave vykonávania práce. To, že som ako vedúca nemala vstup do života, nebola len osobná záležitosť; ovplyvňovalo a poškodzovalo to aj životy mnohých bratov a sestier. Keď som tomu porozumela, pocítila som sebaľútosť a smútok a modlila som sa k Bohu, „Bože, neusilujem sa o pravdu a kráčam po nesprávnej ceste. Bola som nedbanlivá a zlyhala som vo svojej práci vedúcej. Som dlžníkom bratom a sestrám a hanbím sa za to, ako som zaobchádzala s Tvojím poverením. Bože! Som ochotná zmeniť smer; prosím, veď ma, aby som kráčala po ceste vedúcej k usilovaniu sa o pravdu.“

Potom som s bratmi a sestrami hovorila v duchovnom spoločenstve o Božom úmysle a aj o mojich vlastných skúsenostiach a porozumení. Neskôr sa stavy bratov a sestier trochu zlepšili. Keď sa niektorí z nich dostali vo svojich povinnostiach do problémov a ťažkostí, začali o sebe uvažovať, snažili sa spoznať sami seba a pritom sa naučili, ako nájsť cestu z Božích slov a nežiť v stave negativizmu. Postupne začali vo svojich povinnostiach dosahovať určité výsledky. Keď som videla takýto výsledok, cítila som, že je to dielo a vedenie Ducha Svätého, že je to výsledok praktizovania podľa Božích slov. Porozumela som tiež, že ak chce človek dobre konať svoje povinnosti, je mimoriadne dôležité, aby sa sústredil na usilovanie sa o pravdu a mal vstup do života. Odvtedy som začala prikladať dôležitosť hľadaniu pravdy. Vždy keď som niečo zažila a pochopila, praktizovala som písanie o týchto veciach. Neskôr som napísala niekoľko článkov so skúsenostnými svedectvami a mala som pocit, že som niečo získala. V niektorých článkoch som sa zamerala na mylný názor a hľadala som pravdu, aby som ho pochopila. Keď som sa utíšila pred Bohom a uvažovala nad Jeho slovami, dokázala som pochopiť, čo je na tomto mylnom názore nesprávne. Zároveň som jasne videla, že tento mylný názor mi bráni v praktizovaní pravdy a ovplyvňuje prácu. V iných článkoch som sa zamyslela nad vlastnou skazenou povahou, ktorú som zjavila v súvislosti s konkrétnou záležitosťou. Z toho, čo Božie slová odhalili, som videla, že som bola sebecká a opovrhnutiahodná a nežila som ako pravý človek, a cítila som, že satan ma skazil príliš hlboko. V minulosti som sa navyše nesústredila na vstup do života a nedokázala som vyriešiť problémy bratov a sestier. Ale po tom, čo som nejaký čas praktizovala písanie článkov, som postupne pochopila niektoré pravdy. Niektoré problémy som videla jasnejšie a bratom a sestrám prospelo, keď som o nich hovorila v duchovnom spoločenstve.

Prostredníctvom úvah o svojom postoji k písaniu článkov so svedectvami som zistila, že som nebola niekým, kto sa usiloval o pravdu, že som neprikladala dôležitosť svojmu vstupu do života, a že som mala mnoho nesprávnych názorov, ktoré mi bránili v usilovaní sa o pravdu. Toto všetko viedlo k tomu, že som sa pri plnení svojej povinnosti sústredila len na vykonávanie práce a kráčala som po ceste veľkej námahy. Týmto konaním by som nezískala pravdu, nech by som bola navonok akokoľvek zaneprázdnená. Porozumela som tiež, čo znamená skutočne vykonávať svoju povinnosť a ako praktizovať s cieľom získať vo svojej povinnosti skutočný zmysel pre bremeno. Porozumela som tiež, že písanie článkov so skúsenostnými svedectvami je skvelou cestou k usilovaniu sa o pravdu. To, že teraz môžem mať tieto porozumenia a zisky, je všetko zásluhou Božieho pôsobenia a vedenia.