Zhou Xiao’ou, Čína

V marci 2021 som dostal list od cirkevných vodcov. Žiadali ma, aby som poskytol podrobnosti o správaní svojej ženy ako pochybovača. Vedel som, že je naozaj pochybovačom a spĺňa kritériá na vyčistenie z Božieho domu. Mnoho rokov verila v Boha, ale nikdy sa neusilovala o pravdu, vždy sa hnala za svetskými trendmi a bohatstvom a hľadala potešenie. Nielenže nebola ochotná navštevovať cirkevné zhromaždenia, ale nikdy sa ani nemodlila, nejedla a nepila Božie slová a zdráhala sa konať povinnosti. Keď sme s ňou s bratmi a sestrami hovorili v duchovnom spoločenstve o význame usilovania sa o pravdu a konania povinností, vôbec si to nevzala k srdcu. Nielenže sa sama neusilovala o pravdu, ale navyše mi vždy hovorila: „Nemusíš sa tak horlivo usilovať o pravdu – stačí, keď budeš nasledovať.“ Keď som ju nepočúvol, často so mnou strácala nervy, čo ma značne obmedzovalo. Vedel som, že by som mal o správaní svojej ženy napísať pravdu, ale keď prišiel čas dať to na papier, zaváhal som a premýšľal: „Sme manželia už takmer desať rokov. Hoci sa moja žena neusiluje o pravdu, ku mne a mojim rodičom sa správa celkom príjemne. Je šetrná, keď si kupuje pekné oblečenie, ale pri nákupoch pre mňa a mojich rodičov je štedrá. Teraz, keď má byť vyčistená, nielenže jej nemôžem nijako pomôcť, ale musím ju aj sám odhaliť. Trhá mi to srdce. Okrem toho, ak sa dozvie, že ja som ten, kto odhalí jej správanie, určite mi bude zazlievať, že som taký bezcitný. Ako sa jej v budúcnosti pozriem do očí?“ Potom som si tiež pomyslel: „Aj keď sa moja žena neusiluje o pravdu, nikdy neurobila nič zlé, takže ak zotrvá v cirkvi, vôbec to neuškodí. Ak zostane v cirkvi, môžem jej naďalej písať listy a pomáhať jej a ona úplne neopustí Boha, aby sa usilovala o svet. Možno ešte existuje aká-taká nádej, že môže prežiť. Ak sa však dozvie, že bude vyčistená, môže sa zo zúfalstva opustiť, úplne zanechá Boha a bude nasledovať svetské trendy.“ Keď som o tom premýšľal, ocitol som sa pred dilemou – na jednej strane bola náklonnosť k rodine a na druhej záujmy cirkvi. Čo si mám vybrať? V tých dňoch som sa chcel celému problému proste vyhnúť, a tak som sa zahrabal do svojej práce. Ale vždy, keď som skončil prácu a upokojil sa, myslel som na toto: „Keď vodcovia zistia, že som hodnotenie ešte stále nenapísal, budú si myslieť, že som príliš sentimentálny? Navyše, rozhodujúci je osobný postoj človeka a jeho názor na prácu cirkvi na odstraňovaní ľudí. Nedodržiavať princípy a nechrániť cirkevnú prácu znamená postaviť sa na stranu satana.“ S týmito myšlienkami som začal písať hodnotenie svojej ženy. Počas písania sa však znova prejavila moja náklonnosť a pomyslel som si: „Ak napíšem všetky podrobnosti o jej správaní ako pochybovača, určite bude vyčistená. Možno to napíšem len stručne.“ Po napísaní hodnotenia som sa cítil trochu nesvoj. „Nie je toto moje konanie úmyselným zakrývaním vecí?“ Potom som si však pomyslel: „Nech je to akokoľvek, napísal som to. Keďže vodcovia už o nejakom jej správaní vedia, malo by byť v poriadku, keď neuvediem priveľa podrobností.“ Svoje hodnotenie som teda odovzdal vodcom. Za krátky čas mi odpísali, že som sa v hodnotení vyjadril o správaní svojej ženy príliš hmlisto, a požiadali ma o jeho prepracovanie. Cítil som sa trochu previnilo. Bál som sa, že ak napíšem priveľa podrobností, povedie to k jej vyčisteniu, preto som chcel, aby bolo moje hodnotenie stručné a hmlisté a aby akurát postačovalo. Boh však všetko podrobne skúma. Nesnažil som sa týmto konaním oklamať seba aj ostatných? Predstúpil som teda pred Boha, aby som sa pomodlil a uvažoval nad sebou.

Počas uvažovania som si prečítal úryvok z Božích slov: „Všetci hovoríte, že beriete ohľad na Božie bremeno a budete brániť svedectvo cirkvi, kto z vás však Božie bremeno skutočne zohľadnil? Položte si otázku: si niekým, kto berie ohľad na Jeho bremeno? Vieš pre Neho praktizovať spravodlivosť? Vieš sa postaviť a prehovoriť v Môj prospech? Vieš nezlomne uvádzať pravdu do praxe? Si dostatočne odvážny, aby si bojoval proti všetkým satanovým skutkom? Dokázal by si dať bokom svoje pocity a odhaliť satana pre Moju pravdu? Dokážeš pripustiť, aby sa v tebe uspokojili Moje úmysly? Obetoval si v najkritickejších chvíľach svoje srdce? Si niekto, kto nasleduje Moju vôľu?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 13. kapitola) Každá Božia otázka vo mne vyvolala pocit hlbokého zahanbenia. Tešil som sa z toľkého polievania a zaopatrovania Božími slovami a mal som praktizovať pravdu a odhaľovať pochybovačov. Keď však prišlo na odhalenie mojej manželky, nedokázal som sa k tomu prinútiť, a dokonca som sa uchýlil ku klamstvu, aby som podviedol vodcov. Radšej som chcel v cirkvi držať pochybovača, než praktizovať pravdu. Bol som taký sebecký, bez akejkoľvek vernosti Bohu. Vôbec som nebol človekom, ktorý praktizuje pravdu. Keď som o tom premýšľal, mal som značné výčitky svedomia. Predstúpil som teda pred Boha, vyspovedal sa a kajal, pričom som vyjadril ochotu dať bokom svoju náklonnosť a praktizovať pravdu. Potom som cirkvi poskytol podrobné informácie o správaní svojej manželky. V roku 2023 som sa dozvedel, že ju vyčistili z cirkvi.

Neskôr som si prečítal niekoľko Božích slov o rozlišovaní pochybovačov a to mi pomohlo do istej miery rozlíšiť podstatu mojej ženy ako pochybovača. Uvedomil som si, že nikdy skutočne neverila v Boha. Aj keď verila v Pána Ježiša, neusilovala sa o to. Jej matka sa po prijatí Božieho diela posledných dní mnohokrát pokúšala kázať jej evanjelium, ona ho však nebola ochotná prijať. Nakoniec vstúpila do cirkvi spolu so mnou len vďaka nášmu manželstvu a mojej viere v Boha. Často mi však hovorila, že vo viere v Boha je v poriadku len nasledovať, že sa nemusíme príliš usilovať a že prioritou by malo byť zarábanie peňazí. Preto po tom, ako našla Boha, toho vo svojich povinnostiach veľa nekonala. Potom, čo som s ňou často hovoril v duchovnom spoločenstve o význame konania našich povinností, neochotne súhlasila, že bude hostiť bratov a sestry na zhromaždeniach, ale nebola ochotná zostať doma, aby ich ochránila. Okrem toho sa často sťažovala, že jej nemôžem zabezpečiť lepší materiálny život. Hoci mala naša rodina celkom dobré životné podmienky, nechýbali potraviny ani základné potreby, stále bola nespokojná a chcela žiť v lepšom dome. Keď videla, že verím v Boha a nedokážem splniť jej požiadavky, niekoľkokrát povedala, že už nechce pokračovať vo svojej viere. Vždy, keď sa stretla s nejakým nešťastím, sa však okamžite stala horlivou, modlila sa a prinášala obety. Keď nepríjemnosti pominuli, vrátila sa k svojim starým zvykom. Bolo jasné, že výlučným cieľom jej viery bolo získať požehnania. Mala tiež veľa predstáv o Bohu a často mi o nich hovorila. Vravela, aby som sa o svoju vieru neusiloval príliš horlivo a neodchádzal z domu konať svoje povinnosti. Keď som jej radil, aby hľadala pravdu, keď bude niečomu čeliť, jednoducho to odmietla s tým, že všetko chápe, len to nevie uviesť do praxe. Keď som to videl, uvedomil som si, že je skutočne pochybovačom, ktorý má odpor k pravde. Až keď som trochu rozlíšil svoju manželku, pochopil som, že som celé tie roky žil v náklonnosti. Preto som sa ju stále snažil podporovať a pomáhať jej v nádeji, že ju udržím v cirkvi. Všetko to spôsobila moja prílišná náklonnosť.

Neskôr som si prečítal úryvok z Božích slov: „Niektorí ľudia veľmi dávajú na pocity, reagujú na všetko, čo sa im deje, na základe svojich pocitov; vo svojich srdciach veľmi dobre vedia, že to nie je správne, a napriek tomu nie sú schopní byť objektívni a už vôbec nie konať podľa princípu. Keď sú ľudia stále obmedzovaní pocitmi, dokážu praktizovať pravdu? Je to mimoriadne ťažké! U mnohých ľudí spočíva neschopnosť praktizovať pravdu len v pocitoch; pocity považujú za mimoriadne dôležité, kladú ich na prvé miesto. Sú to ľudia milujúci pravdu? Určite nie. V podstate, čo sú pocity? Sú akousi skazenou povahou. Prejavy pocitov možno opísať niekoľkými slovami: protežovanie, ochrana iných bez princípov, udržiavanie fyzických vzťahov a predpojatosť; to sú pocity. Aké sú pravdepodobné následky toho, že ľudia majú pocity a žijú podľa nich? Prečo Boh najviac nenávidí ľudské pocity? Niektorí ľudia sú stále obmedzovaní svojimi pocitmi, nevedia uviesť pravdu do praxe a hoci sa chcú podriadiť Bohu, nemôžu, a tak sa cítia sužovaní svojimi pocitmi. Existuje veľa ľudí, ktorí chápu pravdu, ale nedokážu ju uviesť do praxe; aj to je preto, lebo ich obmedzujú pocity.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Čo je pravda-realita?) Božie slová odhalili môj skutočný stav. Pri poskytovaní informácií o správaní mojej manželky ako pochybovača som jasne vedel, že sa dôsledne neusiluje o pravdu, že sa odmieta zúčastňovať na zhromaždeniach, nikdy sa nemodlí, neje ani nepije Božie slová a že nie je ochotná konať žiadnu povinnosť. Namiesto toho sa usilovala len o peniaze a svetské pôžitky. Navyše nemala dobrú ľudskú prirodzenosť a ak ju niekto urazil, preklínala ho tými nadrsnejšími slovami a správala sa presne ako neverec. Vedel som, že by som mal manželkino správanie odhaliť, ale úplne ma pohltila moja náklonnosť. Myslel som si, že pokiaľ nebude vyčistená, môže zostať v cirkvi ako vykonávateľka služby. V opačnom prípade by úplne stratila nádej na spásu. Takže pri písaní hodnotenia som bol v snahe oklamať vodcov zámerne stručný a neurčitý, pokiaľ ide o jej správanie. Keď som uvažoval nad svojimi činmi, uvedomil som si, aký som bol sebecký a opovrhnutiahodný. Keby vodcovia môj problém nezistili a včas naň nepoukázali, naďalej by som zotrvával vo svojej náklonnosti a chránil svoju ženu. Keby zostala v cirkvi, ďalej by šírila svoje predstavy o Bohu a vyrušovala ostatných, a ak by ju bratia a sestry nerozlíšili, mohla by ich ľahko zaviesť svojimi bludmi. Okrem toho, hoci hostila bratov a sestry na zhromaždeniach, neprichýlila ich v našom dome, v dôsledku čoho sa na zhromaždeniach ťažko dostávali do stavu pokoja. Teraz som konečne videl, že sentimentálnym krytím a ochranou svojej ženy som umožňoval pochybovačovi narúšať a vyrušovať cirkev. Ukázalo to, že som konal ako jeden zo satanových služobníkov a páchal som zlé skutky!

Neskôr som nad sebou ďalej uvažoval a pýtal som sa sám seba: „Ak by som svoju manželku s dobrými úmyslami držal v cirkvi, mohol by som jej skutočne pomôcť dosiahnuť spásu a prežiť? Bolo by takéto konanie v súlade s Božím úmyslom?“ Potom som natrafil na úryvok z Božích slov: „Všetci tí, čo ťahajú svoje celkom neveriace deti a príbuzných do kostola, sú nesmierne sebeckí a láskavosť len prejavujú. Títo ľudia sa zameriavajú len na to, aby boli milujúci, bez ohľadu na to, či veria alebo nie, a nehľadiac na to, či je to Boží úmysel. Niektorí privádzajú pred Boha svoje manželky alebo ťahajú pred Neho svojich rodičov, a to bez ohľadu na to, či s tým Duch Svätý súhlasí alebo v nich pôsobí, slepo pokračujú v ‚prijímaní talentovaných ľudí‘ pre Boha. Akú výhodu možno získať z prejavovania láskavosti voči týmto nevercom? Aj keď títo pochybovači, ktorí žijú bez prítomnosti Ducha Svätého, neochotne nasledujú Boha, stále nemôžu byť spasení, ako by si človek myslel. Tých, ktorí môžu prijať spásu, v skutočnosti nie je také ľahké získať. Ľudia, ktorí neprešli dielom a skúškami Ducha Svätého a nezdokonalil ich vtelený Boh, sa vôbec nedokážu stať úplnými. Preto od chvíle, keď začnú formálne nasledovať Boha, chýba týmto ľuďom prítomnosť Ducha Svätého. Ak vezmeme do úvahy ich podmienky a aktuálny stav, jednoducho sa nemôžu stať úplnými. Samotný Duch Svätý na nich nechce vynakladať veľa energie, neposkytuje im žiadne osvietenie ani ich nijako nevedie, len ich nechá nasledovať a nakoniec im ukáže ich výsledky – to stačí. Nadšenie a úmysly ľudstva pochádzajú od satana a v žiadnom prípade nemôžu dokončiť dielo Ducha Svätého. Bez ohľadu na to, akí ľudia sú, musia mať dielo Ducha Svätého. Môžu ľudia urobiť ľudí úplnými? Prečo manžel miluje svoju manželku? Prečo manželka miluje svojho manžela? Prečo sú deti oddané svojim rodičom? Prečo rodičia zbožňujú svoje deti? Aké úmysly vlastne ľudia prechovávajú? Nie je ich zámerom uspokojiť vlastné plány a sebecké túžby? Naozaj chcú konať v záujme Božieho plánu riadenia? Skutočne konajú v záujme Božieho diela? Snažia sa plniť povinnosti stvorenej bytosti? Tí, ktorí od chvíle, keď začali veriť v Boha, nedokázali dosiahnuť prítomnosť Ducha Svätého, nikdy nemôžu získať dielo Ducha Svätého. Títo ľudia budú rozhodne predmetmi zničenia. Bez ohľadu na to, ako veľmi ich človek miluje, táto láska nemôže nahradiť dielo Ducha Svätého. Nadšenie a láska ľudí predstavujú ľudské úmysly, ale nemôžu predstavovať Božie úmysly ani nahradiť Božie dielo. Aj keby človek prejavil čo najväčšiu lásku alebo milosrdenstvo voči ľuďom, ktorí formálne veria v Boha a tvária sa, že Ho nasledujú bez toho, aby vedeli, čo v skutočnosti znamená veriť v Boha, aj tak nezískajú Boží súcit ani dielo Ducha Svätého. Aj keď sú ľudia, ktorí úprimne nasledujú Boha, nízkych kvalít a nedokážu pochopiť mnohé pravdy, stále môžu príležitostne získať dielo Ducha Svätého. No tí, ktorí sú výrazne dobrých kvalít, ale úprimne neveria, jednoducho nedokážu získať prítomnosť Ducha Svätého. Pre takýchto ľudí nejestvuje vôbec žiadna možnosť spásy. Aj keď čítajú Božie slová a príležitostne počúvajú kázne či dokonca spievajú Bohu chvály, napokon nebudú schopní prežiť až do času odpočinku.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Prostredníctvom Božích slov som pochopil, že to, či sa človek môže vydať na cestu usilovania sa o pravdu a nakoniec byť spasený a prežiť, nezávisí od pomoci alebo podpory iných. Nie je to len otázka zotrvania v cirkvi bez odchodu, čo človeku dáva nádej na prežitie. Skôr to závisí od jeho postoja k Bohu a pravde, ako aj od toho, či vo svojom osobnom úsilí dokáže získať dielo a zdokonalenie Ducha Svätého. Moja manželka od začiatku nikdy úprimne neverila v Boha. Nikdy nemala v úmysle plniť si svoje povinnosti, aby uspokojila Boha, a nikdy sa nepodriadila opatreniam cirkvi. Dokonca aj keď neochotne hostila bratov a sestry na zhromaždeniach, neprevzala na seba žiadnu zodpovednosť. Bez ohľadu na to, ako veľmi s ňou cirkevní vodcovia hovorili v duchovnom spoločenstve, svoje správanie nikdy nezmenila. Dokonca niekoľkokrát spomenula, že už nechce veriť v Boha. S takým hlbokým odporom k pravde by v nej Duch Svätý nekonal, ani keby som ju prinútil zostať v cirkvi. Vari by v takom prípade nebolo všetko moje úsilie márne? Moja túžba udržať manželku v cirkvi pramenila z mojej osobnej náklonnosti a sebectva. Takéto konanie by bolo nielen neúčinné, ale z dôvodu mojej náklonnosti by mohlo viesť aj k urážke Božej povahy. Spomenul som si, že jedno z desiatich správnych ustanovení Veku kráľovstva hovorí: „Tvoji príbuzní, ktorí nectia vieru (tvoje deti, tvoj manžel alebo tvoja manželka, tvoje sestry alebo tvoji rodičia a tak ďalej), by nemali byť nútení vstupovať do cirkvi. Božia domácnosť nemá nedostatok členov a netreba dopĺňať ich počet ľuďmi, ktorí sú bez úžitku. Nikto, kto neverí ochotne, nesmie byť vedený do cirkvi. Toto ustanovenie je určené všetkým ľuďom. Mali by ste to kontrolovať, sledovať a navzájom si to pripomínať. Nikto to nesmie porušovať. Aj keď príbuzní, ktorí nie sú veriaci, s nevôľou vstúpia do cirkvi, nesmú im byť vydané knihy ani nesmú prijať nové meno. Takíto ľudia nepatria do Božej domácnosti a ich vstupu do cirkvi treba zabrániť všetkými možnými prostriedkami. Ak cirkvi prinesú problémy v dôsledku invázie démonov, potom budeš ty sám vylúčený alebo budú na teba uvalené reštrikcie. Stručne povedané, každý má v tejto záležitosti svoju zodpovednosť. Nemal by si však byť bezohľadný, ani to využívať na vyrovnávanie osobných účtov.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Desať správnych ustanovení, ktoré musí dodržiavať Boží vyvolený ľud vo Veku kráľovstva) Toto správne ustanovenie jasne uvádza, že neveriacich členov rodiny nemáme nútiť do cirkvi. Aj keď do nej takíto ľudia vstúpia, Boh ich neuznáva. To je ustanovenie, ktorým by sa mal riadiť každý veriaci. Ja som však Božie správne ustanovenie ignoroval a z náklonnosti som sa manželku snažil udržať v cirkvi. Cirkev je miesto, kde bratia a sestry uctievajú Boha a konajú svoje povinnosti. Nepripúšťa vyrušovanie pochybovačmi, antikristmi ani zlými ľuďmi. Keďže moja manželka má odpor k pravde a je v podstate pochybovačom, jej zotrvanie v cirkvi by nepochybne narušovalo a vyrušovalo cirkevnú prácu aj cirkevný život. Ako by mohla byť moja snaha udržať v cirkvi pochybovača na základe osobnej náklonnosti zosúladená s Božím úmyslom?

Neskôr som si prečítal ďalší úryvok z Božích slov a do istej miery som pochopil príčinu svojho sentimentálneho prístupu k záležitostiam. Všemohúci Boh hovorí: „Ak niekto popiera Boha a odporuje Mu, ak je Bohom prekliaty, ale je to tvoj rodič či príbuzný, a pokiaľ vieš, nejaví sa ako zlý človek, a správa sa k tebe dobre, potom sa môže stať, že tohto človeka nedokážeš nenávidieť. Dokonca s ním môžeš zostať v úzkom kontakte, pričom váš vzťah sa nezmení. Keď sa ti dostane do uší, že Boh takých ľudí nenávidí, bude ťa to trápiť a nedokážeš sa postaviť na stranu Boha a nemilosrdne ich zavrhnúť. Stále ťa obmedzujú pocity a nedokážeš sa ich úplne zbaviť. Prečo to tak je? Deje sa to preto, lebo tvoje pocity sú príliš silné a bránia ti v praktizovaní pravdy. Táto osoba je k tebe dobrá, preto sa nedokážeš prinútiť nenávidieť ju. Nenávidieť by si ju mohol len vtedy, keby ti ublížila. Bola by táto nenávisť v súlade s pravdou-princípmi? Takisto ťa zväzujú tradičné predstavy, myslíš si, že ak by si nenávidel vlastného rodiča alebo príbuzného, spoločnosť by tebou opovrhovala a verejná mienka by ťa zatratila, bol by si odsúdený ako dieťa bez svedomia, ktoré sa správa nesynovsky, a dokonca by ťa nepokladali ani za človeka. Myslíš si, že by si utrpel božie odsúdenie a trest. Aj keby si ich chcel nenávidieť, tvoje svedomie ti to nedovolí. Prečo tvoje svedomie funguje týmto spôsobom? Je to preto, lebo tento spôsob myslenia ti vštepili už v detstve, a to prostredníctvom dedičstva tvojej rodiny, výchovy, ktorú ti poskytli rodičia, a vštepovania tradičnej kultúry. Tento spôsob myslenia je zakorenený veľmi hlboko v tvojom srdci a spôsobuje, že sa mylne domnievaš, že synovská zbožnosť je úplne prirodzená a oprávnená a že všetko, čo si zdedil po svojich predkoch, je vždy dobré. Je to zakorenené v tvojej mysli a zostáva to dominantné, čo do veľkej miery obmedzuje a vyrušuje tvoju vieru a prijatie pravdy. Navyše to spôsobuje, že nedokážeš uviesť Božie slová do praxe a milovať to, čo Boh miluje, a nenávidieť to, čo Boh nenávidí. … Satan používa tento druh tradičnej kultúry a predstavy o morálke, aby spútal tvoje myšlienky, tvoju myseľ a tvoje srdce, čím ti znemožní prijať Božie slová; si posadnutý týmito satanovými vecami a neschopný prijať Božie slová. Keď chceš praktizovať Božie slová, tieto veci ťa vyrušujú, spôsobujú, že sa staviaš proti pravde a Božím požiadavkám, a robia ťa bezmocným zbaviť sa jarma tradičnej kultúry. Po určitom čase zápasu urobíš kompromis: radšej veríš, že tradičné predstavy o morálke sú správne a v súlade s pravdou, a tak odmietaš alebo zanecháš Božie slová. Neprijímaš Božie slová ako pravdu a spáse neprikladáš žiadny význam. Máš pocit, že stále žiješ v tomto svete a môžeš prežiť len tak, že sa budeš spoliehať na tieto veci. Nedokážeš znášať obvinenia spoločnosti a radšej sa rozhodneš vzdať sa pravdy a Božích slov, podľahneš tradičným predstavám o morálke a vplyvu satana, radšej urážaš Boha a nepraktizuješ pravdu. Povedzte Mi, nie je človek úbohý? Vari nepotrebuje Božiu spásu?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže skutočne zmeniť, až keď spozná vlastné mylné názory) Božie slová odhalili príčinu môjho sentimentálneho spôsobu konania. Keď prišlo na poskytnutie podrobností o správaní mojej manželky ako pochybovača, nerozlíšil a neodhalil som ju na základe jej podstaty alebo jej postoja k Bohu a pravde. Namiesto toho som sa zameral len na to, že ku mne bola zvyčajne dobrá a starala sa o mojich rodičov. Následne som vo svojej náklonnosti zotrvával a snažil som sa ju kryť a ochraňovať. Hoci som vedel, že je pochybovač a že jej prípad je v zhode s princípmi, ktoré ju oprávňujú na vyčistenie z cirkvi, keby som sa držal princípov a odhalil ju a dokonca sa prizeral na jej vyčistenie z cirkvi, vyvolalo by to vo mne nepokoj, akoby mi to moje svedomie nedovolilo. Dokonca som mal pocit, že keby som svoju ženu odhalil, sklamal by som ju, a bál som sa, že keby sa dozvedela, že som ju odhalil ja, zazlievala by mi, že som chladný a bezcitný. Satanské filozofie ako „krv nie je voda“ a „človek nie je neživou vecou – ako by mohol byť bez emócií“ som si osvojil ako princípy správania. Spútaný týmito myšlienkami som pocítil neviditeľný tlak. Bolo mi jedno, či je tento človek pochybovačom, alebo koľko škody by táto osoba spôsobila cirkevnej práci a bratom a sestrám, keby zostala v cirkvi. Myslel som si len, že pokiaľ je táto osoba mojím príbuzným, nemôžem ju odhaliť. Dokonca som mal pocit, že ju musím kryť, čo bolo v rozpore s mojím svedomím, a obával som sa, že ak to neurobím, ľudia ma označia za bezcitného. Nakoniec som zistil, že príslovia „krv nie je voda“ a „človek nie je neživou vecou – ako by mohol byť bez emócií?“ vôbec nie sú princípmi správania a že keby som sa správal na základe týchto satanských jedov, len by som zotrvával v náklonnosti a stal by som sa neschopným rozlišovať správne od nesprávneho.

V júli 2023 som dostal list od svokry s tým, že moja žena chce na súde podať žiadosť o rozvod. Veľmi som chcel ísť domov, aby som naše manželstvo udržal, ale po prečítaní niektorých Božích slov, ktoré sa týkali konkrétne môjho stavu, som si uvedomil, že ja a moja žena sme rozdielneho druhu a nie sme na rovnakej ceste. Ak budeme žiť spolu, jediným výsledkom bude nekonečné utrpenie. Okrem toho som v posledných rokoch pri konaní svojich povinností mimo domova zažil Božie vedenie a požehnania. Zistil som, že jedine usilovanie sa o pravdu je v živote správnou cestou. Preto som sa rozhodol vzdať sa myšlienky na návrat domov. Bohu vďaka, že ma priviedol k tomu, aby som sa zbavil svojej náklonnosti!