Keď som bol malý, dospelí sa mi často smiali, keď som rozprával. V tom nevedomom veku som ešte nechápal, čo sa deje, a to, že kokcem, som pochopil, až keď som vyrástol. Snažil som sa to napraviť, no skrátka to nešlo a mňa to preto naozaj trápilo. Ostatní sa mi za túto chybu neraz posmievali a robili si zo mňa žarty a ja som sa postupne stal menej zhovorčivým, nechcel som sa stretávať s ľuďmi a bol som radšej sám. Keď som chodil do školy, nikdy som nechodieval na oslavy svojich spolužiakov a cez zimné a letné prázdniny som nechcel chodiť von ani navštevovať príbuzných. Stal som sa veľmi utiahnutým a mal som veľmi nízke sebavedomie. Keď ma mama doma niekedy začula koktať, dohovárala mi: „Nemôžeš rozprávať pomalšie? Neponáhľaj sa tak! Ak v tom budeš pokračovať, v dospelosti si nebudeš vedieť nájsť ženu!“ Keď som začal pracovať, istý kolega ma raz začul koktať a podpichol ma so slovami: „Prečo kokceš? Veď si vlastne celkom vtipný!“ Bol to vtip, no mne sa od hanby rozhoreli líca a nenávidel som sa za to, že túto chybu neviem napraviť.

V septembri roku 2008 som prijal Božie nové dielo. Keď bratia a sestry spozorovali moje koktanie, namiesto toho, aby ma zosmiešňovali alebo zhadzovali, mi dodávali odvahu a pomáhali. Občas, keď som na zhromaždeniach narazil na neznámych bratov a sestry, bol som nervózny. No kedykoľvek som sa pri čítaní Božích slov zasekol, bratia a sestry čítali spolu so mnou a povzbudzovali ma, aby som sa necítil obmedzovaný. V Božom dome som cítil zvláštne teplo. O tri roky neskôr ma bratia a sestry zvolili za cirkevného vodcu a ja som vedel, že ma tým Boh vzpružuje. No konanie povinností vodcu zahŕňa duchovné spoločenstvá o pravdách, riešenie problémov a časté zhromaždenia s bratmi a sestrami a ja by som sa najmä na tých veľkých cítil obzvlášť obmedzovaný svojím koktaním. Bol by som nesmierne nervózny a mal by som strach, že ak sa počas duchovného spoločenstva zakokcem, strápnim sa a bratia a sestry sa mi budú smiať. Spomínam si, že som na jednom zhromaždení uvidel sestru, ktorú som veľmi nepoznal, a trápilo ma, čo si o mne pomyslí, ak duchovné spoločenstvo pokazím. Výsledkom bolo, že som sa pri čítaní Božích slov veľmi zakoktal a sestra už to v sebe neudržala a vybuchla smiechom. Bola to tvrdá rana pre moje sebavedomie. A hoci sa mi sestra úprimne ospravedlnila, vnútorne ma to veľmi ranilo, stále som sa cítil menejcenný a často som sa preto sťažoval: „Prečo mám túto chybu? A prečo ju neviem napraviť?“ Keď som neskôr komunikoval s bratmi a sestrami, začal som byť veľmi citlivý a po každom čítaní Božích slov alebo duchovnom spoločenstve som pozorne sledoval ich výrazy tváre, a keď som zbadal akékoľvek neprirodzené pohyby, pomyslel som si: „Smejú sa mi?“ Bol som z toho ešte nervóznejší a niekedy som bol taký nervózny, až sa mi potili dlane. Nakoniec som sa zhromaždení začal báť a najmä na tých veľkých som prenášal záväzky na brata, s ktorým som spolupracoval. Žil som v tomto bolestivom a utláčanom stave už tak dlho, kým som nakoniec jednoducho nemohol zniesť ten tlak a odstúpil som. Po svojom odstúpení som prevzal povinnosť, ktorá sa zakladala na textoch, a tak som celé dni trávil výberom článkov, pri ktorom som nemusel hovoriť ani pracovať s inými, a teda už ani mať pocit, že ma moje koktanie obmedzuje.

V septembri roku 2020 ma za cirkevného vodcu zvolili znova, lenže môj problém s koktaním sa z dôvodu veľkého tlaku v práci a rozhovorov s neznámymi bratmi a sestrami ešte zhoršil. Keď prišiel čas na zhromaždenia, mal som veľké obavy o to, ako ma ostatní vnímajú, a cítil som sa taký obmedzovaný, že mi nemohli nechýbať dni, keď som konal povinnosť súvisiacu s textami, nemusel komunikovať s toľkými ľuďmi a bol pod menším tlakom. Dúfal som, že sa k tejto povinnosti vrátim. V júli roku 2021 ma bratia a sestry nečakane navrhli za kandidáta na kazateľa. Pomyslel som si: „Ako to má fungovať? Už len byť cirkevným vodcom sa spája s dosť veľkým tlakom. Ani si netrúfnem dúfať, že ma znova povýšia.“ Na základe rozumu som sa však volieb rozhodol zúčastniť aj tak. Na volebnom zhromaždení som premýšľal o tom, ako kazatelia komunikujú s mnohými ľuďmi a zodpovedajú za veľa cirkví a ako ich práca závisí od duchovných spoločenstiev o pravde, ktoré majú vyriešiť problémy. Lámal som si hlavu: Dokázal by som so svojím silným koktaním zrozumiteľne hovoriť v duchovnom spoločenstve? Neprišiel by som celkom o svoju tvár, ak by sa na mne bratia a sestry znova smiali? Nakoniec som to zavesil na klinec. Po tomto prišlo ešte niekoľko volieb. Vedel som, že by som po mnohých rokoch viery v Boha mal zvážiť Jeho úmysly a prevziať väčšiu zodpovednosť. No len čo som si spomenul na svoju rečovú chybu, zakaždým som sa stiahol a nechal to tak.

V decembri roku 2023 mi vedenie poslalo list, v ktorom tvrdilo, že ma bratia a sestry odporučili za oblastného vodcu a chcú, aby som sa zúčastnil volieb. Pomyslel som si: „Vzhľadom na svoju chybu by moja účasť vôbec nebola vhodná a ja by som tú zodpovednosť nezvládol, ani keby ma zvolili. Čo mám robiť?“ Bál som sa, že ak to nechám tak, bude to znamenať, že nepodporujem cirkevnú prácu, no na účasť som sa necítil spôsobilý. Mal som veľmi rozporuplné pocity. Pri jednej zo svojich pobožností som si prečítal dva úryvky z Božích slov: „Jachtavosť a zajakavosť pri rozprávaní – o aký problém ide? (Vrodená vlastnosť.) Je to vrodená vlastnosť a zároveň istý typ telesnej vady. Formy zajakavosti sa samozrejme líšia. Niektorí zajakaví ľudia natiahnu jedinú slabiku, kým iní jednu a tú istú slabiku stále opakujú a ani za celý deň nie sú schopní vysloviť jednu celú vetu. Je to skrátka vrodená vlastnosť a samozrejme aj druh telesnej vady. Ide o skazenú povahu? (Nie.) Nejde o skazenú povahu. Ak niekto povie: ‚Jachtáš, keď hovoríš; určite si ľstivý!‘ alebo: ‚Dokonca sa zajakávaš, keď hovoríš; ako môžeš byť taký arogantný?‘ – sú takéto výroky presné? (Nie.) Zajakavosť ako nedostatok alebo chyba nesúvisí so žiadnym aspektom skazených pováh človeka. Zajakavosť je preto vrodená vlastnosť a druh telesnej vady. Je zrejmé, že to nepredstavuje skazené povahy človeka a vôbec to s nimi nesúvisí.“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (9)) „Ľudia niektoré problémy nedokážu vyriešiť. Napríklad často môžeš byť náchylný znervóznieť pri rozhovore s inými; keď čelíš rôznym situáciám, možno máš vlastné nápady a názory, ale nedokážeš ich jasne vyjadriť. Obzvlášť nervózny sa cítiš v prítomnosti mnohých ľudí; hovoríš nesúvisle a ústa sa ti chvejú. Niektorí ľudia dokonca koktajú; iní, ak sú prítomní príslušníci opačného pohlavia, sú ešte menej schopní vyjadriť sa, jednoducho nevedia, čo majú povedať alebo robiť. Dá sa takáto situácia ľahko prekonať? (Nie.) Prinajmenšom z krátkodobého hľadiska nie je pre teba ľahké tento nedostatok prekonať, pretože je súčasťou tvojich vrodených daností. … Preto ak dokážeš túto chybu, tento nedostatok, v krátkom čase prekonať, urob tak. Ak je to pre teba ťažké, potom sa tým nezaoberaj, nebojuj proti tomu a netlač toľko na seba. Samozrejme, ak ho nevieš prekonať, nemal by si byť negatívny. Aj keď ho počas svojho života nedokážeš prekonať, Boh ťa neodsúdi, pretože to nie je tvoja skazená povaha. Tvoja tréma, nervozita a strach, tieto prejavy neodrážajú tvoju skazenú povahu; či už sú vrodené, alebo ich spôsobilo prostredie v neskoršom veku, sú nanajvýš chybou, nedostatkom tvojej ľudskej prirodzenosti. Ak to nedokážeš zmeniť dlhodobo, alebo dokonca počas celého života, nezaoberaj sa tým, nenechaj sa tým obmedzovať, ani by si sa preto nemal stať negatívnym, pretože to nie je tvoja skazená povaha; nemá zmysel snažiť sa to zmeniť alebo proti tomu bojovať. Ak to nemôžeš zmeniť, prijmi to, nechaj to tak a pristupuj k tomu správne, pretože s touto chybou, s týmto nedostatkom môžeš žiť; to, že ju máš, nemá vplyv na tvoje nasledovanie Boha a konanie povinností. Pokiaľ dokážeš prijať pravdu a konať si svoje povinnosti najlepšie, ako vieš, stále môžeš byť spasený; nemá to vplyv na tvoje prijatie pravdy a neovplyvňuje to tvoju spásu. Preto by si sa nemal nechať často obmedzovať určitým nedostatkom alebo chybou vo svojej ľudskej prirodzenosti, ani by si nemal byť často negatívny a znechutený, či dokonca sa preto vzdať svojej povinnosti a prestať sa usilovať o pravdu, čím by si prišiel o možnosť byť spasený. Vôbec to za to nestojí; to by urobil hlúpy, nevedomý človek.“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Z Božích slov som pochopil, že koktanie a zajakávanie sú vrodené ochorenia. Sú to telesné postihnutia a nie skazená povaha alebo niečo, čo Boh odsudzuje. Nemajú vplyv na moje úsilie o pravdu alebo o spásu. Nemal by som dovoliť, aby ma moje postihnutia obmedzovali. Ak by som sa pre telesné postihnutie vzdal úsilia o pravdu aj možnosti byť povýšený a rozvíjaný, čo by oddialilo životne dôležitú otázku spásy, neobetoval by som tým väčšie za menšie? Nebolo by to naozaj hlúpe a nedôstojné? Čítanie týchto Božích slov ma skutočne utešilo. S odstupom času vidím, že som svojej rečovej chybe odmalička vždy venoval veľa pozornosti a veril som, že ma v mojom živote, práci aj povinnostiach často obťažuje a ovplyvňuje, spôsobuje, že som zamĺknutý a mimoriadne samotársky, a znižuje moje sebavedomie, takže v ničom, čo robím, nemám žiadnu sebadôveru ani motiváciu. Keď bratia a sestry v duchovnom spoločenstve na zhromaždeniach hovorili jeden druhému, ako vďaka svojim skúsenostiam rozumejú veciam, malo mi to priniesť oslobodenie a úľavu a tiež uľahčiť prijímanie diela Ducha Svätého cez duchovné spoločenstvo, no ja som sa cítil utláčaný svojím koktaním, na zhromaždeniach som sa nedokázal uvoľniť a ešte som sa ich aj desil a pri každej príležitosti som sa im vyhýbal, takže som premeškal veľa príležitostí získať pravdu. Keď som v cirkvi čelil voľbám, vždy som sa vzdal možnosti zúčastniť sa ich, a keď cirkevná práca naliehavo potrebovala ľudí, ktorí by spolupracovali, nevedel som sa tej zodpovednosti ujať a nebral som ohľad na Boží úmysel. Uvidel som, že ma moje koktanie neraz zväzovalo a obmedzovalo, žil som v stave bolesti a útlaku a že toto všetko spôsobila moja neschopnosť vnímať svoje postihnutia správne. Nerozumel som pravde a nevedel som, ako sa na ľudí a veci pozerať v súlade s Božími slovami. Nielenže ma to zväzovalo a obmedzovalo, no aj spôsobovalo, že som opakovane odmietal svoje povinnosti. Dokonca som sa vymedzoval a veril, že pre svoje koktanie nie som vhodný stať sa vodcom, takže som mylne rozumel Bohu a vzďaľoval som sa od Neho. Aký som bol hlúpy! Už som ďalej nemohol byť takýto negatívny. Musel som sa k svojmu postihnutiu postaviť správne a pokojne čeliť voľbám.

O niekoľko dní neskôr som sa dozvedel, že dve sestry sa z určitých dôvodov nemohli zúčastniť volieb. Pomyslel som si: „Tieto dve sestry mali najväčšiu šancu byť zvolené. Ak sa teda nemôžu zúčastniť, nebudú moje šance na zvolenie ešte väčšie?“ Pri myšlienke na svoju rečovú chybu som okamžite pocítil strašný tlak. Stratiť tvár v cirkvi by bola jedna vec, no ak by som sa stal oblastným vodcom, tá potupa by bola ešte väčšia. Podelil som sa o svoj stav s jednou sestrou, ktorá ma upozornila, že sa príliš zaujímam o to, ako ma ostatní vnímajú, a kladiem priveľký dôraz na pýchu a márnivosť. Vďaka sestrinmu upozorneniu som si prečítal ďalšie Božie slová: „Všetci ľudia majú v sebe nejaké nesprávne stavy, ako je negativita, slabosť, skormútenosť a krehkosť; alebo majú prízemné zámery; alebo ich neustále trápi ich pýcha, sebecké túžby a osobný záujem; alebo si myslia, že majú chabú kvalitu, a zažívajú nejaké negatívne stavy. Bude pre vás veľmi ťažké získať dielo Ducha Svätého, ak budete vždy žiť v týchto stavoch. Ak je pre vás ťažké získať dielo Ducha Svätého, potom bude aktívnych prvkov vo vás málo a negatívne prvky vyjdú von a budú vás vyrušovať. Ľudia sa vždy spoliehajú na svoju vlastnú vôľu, aby potlačili tieto negatívne a nepriaznivé stavy, ale bez ohľadu na to, ako ich potláčajú, nemôžu sa ich zbaviť. Hlavným dôvodom je, že ľudia nedokážu dôkladne rozlíšiť tieto negatívne a nepriaznivé veci; nemôžu jasne vidieť svoju podstatu. Preto je pre nich veľmi ťažké vzdorovať telu a satanovi. Ľudia tiež vždy uviaznu v týchto negatívnych, melancholických a zdegenerovaných stavoch a nemodlia sa ani nevzhliadajú k Bohu, ale namiesto toho sa nimi len pretĺkajú. Výsledkom je, že Duch Svätý v nich nepôsobí, a následne nie sú schopní pochopiť pravdu, chýba im cesta vo všetkom, čo robia, a nedokážu jasne vidieť žiadnu záležitosť. Je v tebe príliš veľa negatívnych a nežiaducich vecí a tie naplnili tvoje srdce, takže si často negatívny, melancholický v duchu a čoraz viac sa vzďaľuješ od Boha a stávaš sa čoraz slabším. Ak nedokážeš získať osvietenie a pôsobenie Ducha Svätého, nebudeš schopný uniknúť týmto stavom a tvoj negatívny stav sa nezmení, pretože ak v tebe nepôsobí Duch Svätý, nemôžeš nájsť cestu. Z týchto dvoch dôvodov je pre teba veľmi ťažké odvrhnúť negatívny stav a vstúpiť do normálneho stavu. Hoci teraz pri vykonávaní svojej povinnosti odolávate ťažkostiam, tvrdo pracujete, vynakladáte veľa úsilia a ste schopní zriecť sa rodiny a kariéry a vzdať sa všetkého, negatívne stavy vo vás ešte stále neboli skutočne premenené. Je príliš veľa zložitých vecí, ktoré vás zväzujú od usilovania sa o pravdu a jej praktizovania, ako napríklad vaše predstavy, fantázie, vedomosti, filozofie pre svetské záležitosti, sebecké túžby a skazené povahy. Tieto nežiaduce veci zaplnili vaše srdce.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Slobodu a oslobodenie možno získať len odvrhnutím svojej skazenej povahy) Z Božích slov som pochopil, že keď prišlo na voľby, bol som vždy pasívny, no nebolo to len preto, že ma obmedzovalo moje koktanie, ale aj preto, lebo ma spútavala moja márnivosť a pýcha. Pomyslel som si: „Čím viac záväzkov budem mať, s tým väčším počtom bratov a sestier budem musieť komunikovať a ako vodca budem musieť riešiť problémy prostredníctvom rozhovorov v duchovnom spoločenstve o pravde. Ak sa na zhromaždeniach počas duchovného spoločenstva zakokcem, o mojom koktaní sa dozvie viac ľudí. Nepošpiní mi to meno?“ S týmito myšlienkami som sa účasti vo voľbách začal báť a nechcel som byť povýšený ani rozvíjaný. Žil som podľa satanského jedu „ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru“ a vždy som sa snažil čo najlepšie zakryť svoje chyby, aby ostatní nezbadali moje slabosti. Nebral som ohľad na potreby cirkevnej práce a opakovane som sa vzdával možnosti kandidovať vo voľbách. Ešte aj vtedy, keď cirkev naliehavo potrebovala, aby ľudia spolupracovali, som sa stále iba prizeral a odstupoval. Bol som naozaj sebecký a opovrhnutiahodný! Cirkev ma toľko rokov polievala a rozvíjala. Mal som sa jej práce ujať. Bol to aj záväzok, ktorý som mal ako stvorená bytosť, a mal som ho bezpodmienečne prijať a podriadiť sa mu. No ja som sa vyhýbal voľbám a odmietal som v nich kandidovať, aby som si zachoval tvár, nechcel som na seba vziať bremeno Božieho domu a ani trochu som túto česť neuznával. Je to niečo, čo Boh neznáša a nenávidí. Až vtedy som pochopil, že môj život plný útlaku a utrpenia zavinila skutočnosť, že som sa neodbytne sústreďoval na pýchu a márnivosť, a moje prehnané starosti o názory druhých. Zároveň som však pocítil aj úprimný Boží úmysel. Boh mnou za moje chyby nepohŕdal a namiesto toho mi dával príležitosti, aby ma znova a znova povyšovali a rozvíjali. Keď ma obmedzovali a zväzovali moje nedostatky a skazené povahy a ja som bol skormútený a ustupoval som, Boh použil svoje slová, aby ma osvietil a osvetlil, a pomohol mi pochopiť pravdu a vyslobodiť sa z pút negatívnych emócií. Uvidel som, že Božia láska je taká skutočná, a vedel som, že už by som ďalej nemal byť pasívny a skormútený, no zanechať svoj nesprávny úmysel, poriadne spolupracovať a zúčastniť sa volieb.

Neskôr som si prečítal ďalšie Božie slová: „Ak je rozum tvojej ľudskej prirodzenosti normálny, mal by si správnym spôsobom čeliť svojim chybám a nedostatkom; mal by si ich uznať a prijať. Je to na tvoj prospech. Prijať ich neznamená byť nimi obmedzovaný ani byť kvôli nim často negatívny, ale skôr nebyť nimi obmedzovaný, uznať, že si len obyčajný príslušník skazeného ľudstva s vlastnými chybami a nedostatkami, že sa nemáš čím chváliť, že je to Boh, kto pozdvihuje ľudí, aby konali svoju povinnosť, a že Boh má v úmysle pôsobiť v nich svojím slovom a životom, aby mohli dosiahnuť spásu a uniknúť pred vplyvom satana – že to je výlučne Boh, kto ľudí pozdvihuje. Každý človek má chyby a nedostatky. Mal by si dovoliť, aby tvoje chyby a nedostatky s tebou spolunažívali; nevyhýbaj sa im, nezakrývaj ich a necíť sa pre ne vo svojom vnútri často potláčaný, ba dokonca vždy menejcenný. Nie si menejcenný; ak dokážeš konať svoju povinnosť celým srdcom, celou silou a celou mysľou, ako najlepšie vieš, a máš úprimné srdce, pred Bohom si vzácny ako zlato. Ak pri konaní svojej povinnosti nedokážeš zaplatiť cenu a chýba ti vernosť, potom aj keď sú tvoje vrodené predpoklady lepšie ako predpoklady priemerného človeka, pred Bohom nie si vzácny, nie si hodný ani zrnka piesku.“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Z Božích slov som pochopil, že Boh na ľudí nekladie prehnané požiadavky, no necháva ich konať podľa ich schopností. Keď konajú podľa svojej kvality a pracovných schopností, na základe svojich vrodených predpokladov naplno využívajú svoj potenciál a z celého srdca aj zo všetkých síl s Ním spolupracujú, bude spokojný. Boh nechce, aby sa ľudia pretvarovali, no uprednostňuje, keď svoje povinnosti konajú s úprimným srdcom. Uvažoval som o tom, ako mi moje koktanie znížilo sebavedomie a spravilo zo mňa skormúteného, citlivého a krehkého človeka, ako mi veľmi záležalo na názoroch druhých a ako som sa preto odmietal zúčastňovať na voľbách a nechcel prijímať ťažké povinnosti. Zrazu som pochopil, že moje koktanie bolo postihnutím, ktoré by som prekonal iba ťažko, a že som sa ho musel naučiť prijať a správne vnímať. V prípade potreby by som sa so svojimi postihnutiami mal zveriť svojim bratom a sestrám a nemal by som ich utajovať ani zakrývať. Toto je postoj, ktorý by som k svojej chybe mal mať.

O niekoľko dní neskôr vyhlásili výsledky volieb a zvolili ma za oblastného vodcu. Bol som hlboko dojatý a potichu som sa pomodlil k Bohu: „Bože, to, že ma zvolili za vodcu, je Tvojím povýšením. Budem si túto možnosť konať svoju povinnosť vážiť a som ochotný spraviť všetko, čo bude v mojich silách, aby som Ti splatil Tvoju lásku.“ Potom som premýšľal: „Ako môžem aj napriek svojmu postihnutiu dobre konať svoju povinnosť?“ Jedného dňa som si prečítal dva úryvky z Božích slov, ktoré ma hlboko dojali a ukázali mi cestu praktizovania. Boh hovorí: „Nesnaž sa zmeniť svoju osobnosť, pretože vykonávaš určité povinnosti alebo máš na starosti určité úlohy – to je chybný názor. Čo by si teda mal robiť? Bez ohľadu na svoju osobnosť alebo vrodené podmienky by si mal dodržiavať a praktizovať pravdu-princípy. Boh napokon nemeria, či nasleduješ Jeho cestu alebo či môžeš dosiahnuť spásu na základe svojej osobnosti; Boh neberie do úvahy, akú máš vrodenú kvalitu, schopnosti, talenty, dary alebo zručnosti, a samozrejme nehodnotí ani to, nakoľko si obmedzil svoje telesné inštinkty a potreby. Namiesto toho sa Boh pozerá na to, či pri nasledovaní Boha a vykonávaní svojich povinností praktizuješ a prežívaš Jeho slová, či máš úmysel a odhodlanie usilovať sa o pravdu a napokon, či si dosiahol praktizovanie pravdy a nasledovanie Božej cesty. To je to, na čo sa Boh pozerá.“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) „Usilovanie sa o pravdu je najdôležitejšia vec bez ohľadu na to, z akého uhla pohľadu sa na to pozeráš. Môžeš sa vyhnúť chybám a nedostatkom ľudskej prirodzenosti, ale nikdy sa nemôžeš vyhnúť ceste usilovania sa o pravdu. Bez ohľadu na to, aká dokonalá či ušľachtilá je tvoja ľudská prirodzenosť alebo či máš snáď menej chýb a nedostatkov a viac silných stránok ako iní ľudia, neznamená to, že rozumieš pravde, ani to nemôže nahradiť tvoje úsilie o pravdu. Naopak, ak sa usiluješ o pravdu, rozumieš mnohému z pravdy a primerane hlboko a prakticky ju chápeš, vykompenzuje to mnohé nedostatky a problémy v tvojej ľudskej prirodzenosti. Povedzme napríklad, že si plachý a introvertný, zajakávaš sa a nie si veľmi vzdelaný – to znamená, že máš veľa chýb a nedostatkov – ale máš praktické skúsenosti a hoci sa pri rozprávaní zajakávaš, stále dokážeš jasne hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a toto duchovné spoločenstvo povznáša všetkých, ktorí ho počujú, rieši problémy, umožňuje ľuďom vymaniť sa z negativity a oslobodzuje ich od sťažností a nepochopení ohľadom Boha. Vidíš, hoci svoje slová jachtáš, aj tak môžu vyriešiť problémy – aké sú tieto slová dôležité! Keď ich počujú laici, hovoria, že si neokrôchanec, pri rozprávaní nedodržiavaš pravidlá gramatiky a slová, ktoré používaš, tiež nie sú niekedy skutočne vhodné. Je možné, že používaš nárečie alebo jednoduchý jazyk a že tvoje slová nemajú triedu a štýl ako slová vysoko vzdelaných ľudí, ktorí hovoria veľmi výrečne. Tvoje duchovné spoločenstvo však obsahuje pravdu-realitu, dokáže vyriešiť ľudské ťažkosti a keď ho ľudia počujú, všetky temné mraky okolo nich sa rozplynú a všetky ich problémy sa vyriešia. Čo myslíš, nie je pochopenie pravdy dôležité? (Je.) Povedzme, že nechápeš pravdu, a hoci máš isté intelektuálne vedomosti a hovoríš výrečne, keď ťa ľudia počujú hovoriť, všetci si myslia: ‚Tvoje slová sú len učením, nie je v nich ani kúska pravdy-reality a vôbec nevedia vyriešiť skutočné problémy, takže nie sú vari všetky tieto tvoje slová prázdne? Nerozumieš pravde. Nie si ty jednoducho farizejom?‘ Hoci si vyslovil mnohé učenia, problémy zostávajú nevyriešené a ty si myslíš: ‚Hovoril som celkom úprimne a vrúcne, tak prečo ste nepochopili, čo som povedal?‘ Povedal si veľa učení a tí, ktorí boli negatívni, zostávajú negatívni, a tí, ktorí mali nedorozumenia ohľadom Boha, ich stále majú a žiadna z ťažkostí, ktoré sa vyskytujú pri vykonávaní ich povinností, sa nevyriešila – to znamená, že slová, ktoré si hovoril, boli len táraniny. Bez ohľadu na to, koľko chýb a nedostatkov je v tvojej ľudskej prirodzenosti, ak slová, ktoré hovoríš, obsahujú pravdu-realitu, potom tvoje duchovné spoločenstvo dokáže vyriešiť problémy; ak sú všetky slová, ktoré hovoríš, iba učeniami a chýba v nich i najmenší kúsok praktických znalostí, potom bez ohľadu na to, koľko hovoríš, nebudeš schopný vyriešiť skutočné problémy ľudí. Bez ohľadu na to, ako ťa ľudia vnímajú, ak veci, ktoré hovoríš, nie sú v súlade s pravdou a nedokážu riešiť stavy ľudí alebo vyriešiť ich ťažkosti, potom ich ľudia nebudú chcieť počúvať. Čo je teda dôležitejšie: pravda alebo vlastné situácie ľudí? (Dôležitejšia je pravda.) Usilovanie sa o pravdu a pochopenie pravdy sú tie najdôležitejšie veci. A tak bez ohľadu na to, aké máš nedostatky pokiaľ ide o tvoju ľudskú prirodzenosť alebo tvoje vrodené situácie, nesmieš sa nimi nechať obmedzovať; namiesto toho by si sa mal usilovať o pravdu a kompenzovať jednotlivé svoje nedostatky pochopením pravdy, a ak v sebe nejaké nedostatky objavíš, mal by si sa ponáhľať napraviť ich. Niektorí ľudia sa nesústreďujú na usilovanie sa o pravdu a namiesto toho sa vždy sústreďujú na riešenie ťažkostí, chýb a nedostatkov vo svojej ľudskej prirodzenosti a na nápravu problémov so svojou ľudskou prirodzenosťou, a tak sa stáva, že niekoľko rokov vynakladajú úsilie bez toho, aby dosiahli jasné výsledky, a potom sa cítia sklamaní sami zo seba a myslia si, že ich ľudská prirodzenosť je príliš slabá a že sú nenapraviteľní. Nie je to vari veľmi hlúpe?“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Božie slová ma hlboko dojali a uvidel som, že Boh nám skutočne prakticky ukazuje cestu. Pri konaní našich povinností by sme sa nemali obmedzovať našou osobnosťou, kvalitou alebo vekom. Božie meradlo toho, či človek vykonáva svoju povinnosť tak, aby to bolo v súlade s normou, sa nezakladá na tom, či je to introvert alebo extrovert, na výške jeho postavenia ani na jeho kvalite alebo veku, a už vôbec nie na tom, či má isté chyby alebo vady, ale na tom, či vie praktizovať pravdu, vie svoje povinnosti vykonávať podľa pravdy-princípov a je niekým, kto nasleduje Božiu cestu. Napríklad pri vodcovskej povinnosti je dôležité riešiť problémy v povinnostiach bratov a sestier a ich vstupe do života. Kým sa sústreďujem na to, aby som sa vyzbrojil pravdou a praktizoval ju, mám vo svojom duchovnom spoločenstve realitu a osvietenie a osvetlenie Ducha Svätého a viem vyriešiť problémy bratov a sestier aj ukazovať cestu praktizovania, tak z toho budú ťažiť, aj keby som mal zauzlený jazyk. Ak sa tvrdou prácou nebudem usilovať o pravdu, tak mi nepomôže ani plynulý a veľavravný prejav, a ak v duchovnom spoločenstve neviem hovoriť o pravde a riešiť skutočné problémy, tak nebudem schopný konať prácu vodcu. Vždy som si myslel, že na to, aby človek konal povinnosť vodcu, musí mať aspoň dobré rečnícke zručnosti a byť výrečný a niekto, ako ja, kto sa zakoktáva a moce sa mu jazyk, sa na vodcovské povinnosti nehodí. Kandidovať na vodcu som preto stále odmietal. No tak sa zdá, že moje kritériá voľby vodcov neboli správne. Voľba vodcov v Božom dome sa zakladá na princípoch a nie na tom, ako človek vyzerá navonok alebo aké vrodené postihnutia by mohol mať. Zakladá sa na tom, či sa daná osoba usiluje o pravdu, a na jej ľudskej prirodzenosti a kvalite. Čím viac som o tom premýšľal, tým viac som chápal, že moje vrodené postihnutia a chyby mi pri konaní povinnosti neprekážajú ani nebránia a nedajú sa použiť ako výhovorka, prečo ju odmietnuť. Pochopenie pravdy a praktizovanie podľa Božích požiadaviek sú kľúčom k dobrému konaniu povinnosti! Našiel som cestu, ako ďalej praktizovať, a aj keď sa zadrhávam a kokcem, chcem svoju povinnosť konať podľa Božích požiadaviek, sústreďovať sa na to, aby som sa vyzbrojil pravdou-princípmi, odložiť svoju márnivosť a pýchu a byť pragmatický a rozumný v tom, ako sa chovám a konám. Keď teraz na zhromaždeniach hovorím v duchovnom spoločenstve alebo čítam Božie slová, stále kokcem, ale dokážem s tým zaobchádzať správne a zmýšľam oveľa pokojnejšie. Niekedy vedome pracujem na tom, aby som to prekonal, a spomínam si, ako ma bratia a sestry upozorňovali so slovami: „Hovoríš trochu prirýchlo, takže sa ľahšie zakokceš. Ak budeš rozprávať o trochu pomalšie, bude to lepšie,“ a: „Keď sa zasekneš, môžeš predĺžiť poslednú slabiku. Bude tak menej pravdepodobné, že sa zakokceš.“ Na zhromaždeniach som sa pri duchovnom spoločenstve snažil hovoriť pomalšie a naťahovať slová tam, kde bolo treba, vyvíjal som vedomé úsilie o spoluprácu a už som sa necítil taký nervózny, vďaka čomu som bol na zhromaždeniach uvoľnenejší. Raz som išiel na stretnutie s nadriadeným práce s textami, aby sme ju spolu prebrali, no trochu som sa obával a premýšľal som: „Rozumie princípom lepšie ako ja. Čo ak znervózniem a budem výrazne koktať? Čo si o mne pomyslí?“ Potom mi však napadlo, ako v práci nastali ťažkosti a predchádzajúci list nepriniesol dobré výsledky, takže bolo potrebné, aby sme sa stretli osobne a problém vyriešili. Nemohol som dovoliť, aby mi moje koktanie bránilo v jeho riešení, pretože by to zdržalo prácu. Pri takomto uvažovaní som sa už necítil obmedzovaný, a tak som si s nadriadeným dohodol zhromaždenie, kde sa bude diskutovať o práci.

Keď si spomínam na to, ako som pre svoje koktanie opakovane odmietal svoje povinnosti, až kým som ich napokon nedokázal pokojne prijať bez toho, aby ma moje koktanie obmedzovalo, vidím, že ma počas celej tejto cesty utešovali, povzbudzovali a viedli Božie slová. Z celého svojho srdca za to úprimne ďakujem Bohu!