Začiatkom februára 2024 som v cirkvi konala povinnosť súvisiacu s textami. Spočiatku som bola dosť motivovaná. Mala som pocit, že môj vstup do života je dosť povrchný a mám nedostatky vo všetkých oblastiach. Preto som si myslela, že praktizovaním textovej povinnosti a lepším pochopením právd a princípov by som mohla rýchlejšie dosiahnuť životný rast. Neskôr mi nadriadený pridelil ako spolupracovníčku sestru menom Qin Lan. Mali sme riadiť prácu skupiny v oblasti hodnotenia kázní a štúdium jej členov. Qin Lan konala svoju povinnosť súvisiacu s textami dlhšie než ja a rozumela princípom a odborným zručnostiam. Bola som veľmi šťastná, pretože spolupráca s ňou znamenala, že som sa mohla naučiť viac vecí a rýchlejšie rásť vo svojej povinnosti. Keďže Qin Lan vedela, že som s touto povinnosťou práve začala, pri našej práci ma dosť podrobne usmerňovala. Pri prezeraní kázní sa ma najprv opýtala na môj názor na ne a ak som niečo nechápala, bod po bode o tom so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve. Usilovne som študovala a robila si poznámky. Pri takomto konaní svojej povinnosti som sa cítila celkom uvoľnene. Neskôr som si pri kontrolovaní práce uvedomila, že jej je naozaj veľa. Okrem výberu kázní sme museli mať prehľad o aktuálnej situácii členov skupiny a o postupe práce a keď sa pracovné výsledky zhoršili, museli sme posúdiť všetky odchýlky a problémy. Museli sme si tiež osvojovať odborné zručnosti, rozvíjať talent a tak ďalej. Pomyslela som si: „Riadiť všetky tieto rôzne projekty je príliš zložité. Koľko musím premýšľať, koľko energie vynaložiť a akú cenu zaplatiť, aby som všetku túto prácu robila dobre?“ Len čo mi tieto myšlienky napadli, pocítila som, že ma priveľmi bolí hlava a moje telo to príliš unavuje. Keď sme so sestrami posudzovali odchýlky v práci, chcela som sa zapojiť a byť angažovaná, ale pri myšlienke na to, že táto povinnosť je pre mňa nová a veciam nerozumiem, a že Qin Lan pozná všetky aspekty práce, sa mi zdalo lepšie viac sa spoliehať na ňu, a nevadilo mi hrať len rolu poslucháča. Pri písaní listov týkajúcich sa nápravy odchýlok som si len usporiadala hlavné body, o ktorých Qin Lan hovorila, čo mi ušetrilo veľa problémov. Keď výsledky práce utrpeli, všetky sestry sa veľmi znepokojili, uvažovali o sebe a sumarizovali odchýlky vo svojej práci, no mňa to netrápilo, pretože som si myslela, že naše pracovné výsledky sa ma netýkajú. Myslela som si, že táto povinnosť je pre mňa nová a buď veci nechápem, alebo ich neviem robiť, a na problémy som sa pozerala povrchne. A tak som sa stala typickým poskokom. Každý deň som len zbežne skontrolovala prácu a nechcela som sa pri nej príliš zamýšľať. Niekedy som začala byť ospalá už pred deviatou večer.

Začiatkom marca som niekoľko dní po sebe pociťovala silnú bolesť v kolenách a bolesť na hrudi. Jedna sestra ma upozornila slovami: „V poslednom čase si vo svojej povinnosti neprejavila veľa zmyslu pre bremeno. Teraz, keď si ochorela, môžeš trochu preskúmať samu seba.“ Využila aj skúsenosť inej sestry, aby so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve. Povedala mi, ako táto sestra vo svojej povinnosti vždy počúvala iných a spoliehala sa na nich, nemala na veci vlastné názory a neskôr ju prepustili, lebo nebola vo svojej povinnosti efektívna. Až po prepustení to oľutovala a uvedomila si dôležitosť svojej povinnosti. Po vypočutí duchovného spoločenstva tejto sestry som sa cítila hrozne a premýšľala som: „Nie je to v poslednom čase aj môj stav? Nechcela som sa ničím zaoberať a správala som sa len ako poskok.“ Pomyslela som si na úryvok Božích slov, ktorý som čítala pár dní predtým: „Zdá sa, že niektorí ľudia sú pri konaní svojej povinnosti podriadení a robia všetko, čo pre nich Zhora zariadi. No na otázku: ‚Konáš svoju povinnosť povrchne? Konáš ju podľa princípov?‘ nedokážu poskytnúť definitívne odpovede, iba hovoria: ‚Robím tak, ako mi Zhora nariaďuje, a neodvažujem sa ľahkomyseľne páchať nesprávne skutky.‘ Na otázku, či si splnili svoju zodpovednosť, odpovedajú: ‚V každom prípade robím to, čo mám robiť.‘ Vidíš? Pri konaní svojej povinnosti majú vždy takýto postoj – neponáhľajú sa, robia veci pomaly a nemajú zmysel pre naliehavosť. Nemôžeš na nich skutočne nájsť chybu, ale ak porovnáš ich vykonávanie povinnosti s pravdou-princípmi, je neefektívne a nezodpovedá norme. Hoci nezodpovedá norme, stále môžu niečo robiť – no napriek tomu nepreberajú iniciatívu, aby to urobili. Nie sú nehanebne tvrdohlaví? Vždy si zachovávajú tento postoj: ‚Aj keď ma zbiješ alebo vyhrešíš, stále budem taký. Stojím presne tu – pozrime sa, čo mi môžeš urobiť. To je môj postoj!‘ Nemajú veľa zlých skutkov, ale nemajú ani veľa dobrých skutkov. Akou cestou by si povedal, že kráčajú? Je ich postoj k viere v Boha a k ich povinnosti dobrý? (Nie.) V Biblii Boh hovorí toto: ‚Pretože si teda vlažný a ani studený, ani horúci, vypľujem ťa zo svojich úst.‘ (Zj 3, 16) Byť vlažný, ani horúci, ani studený – je tento postoj dobrý? (Nie.) Niektorí ľudia si myslia: ‚Ak budem páchať zlo a spôsobovať narušenia, budem rýchlo odsúdený; to nie je udržateľné. No ak budem robiť veci pozitívne a proaktívne, unavím sa, a ak sa dopustím chyby, keď niečo urobím, môžem byť orezaný alebo dokonca prepustený, čo by bolo veľmi zahanbujúce! Takže zostávam vlažný, ani horúci, ani studený. O čokoľvek ma požiadaš, urobím z toho trochu. No ak mi nepovieš, aby som niečo urobil, nezasiahnem. Takto sa neunavím a ľudia na mne navyše nebudú môcť nájsť chybu. Tento prístup je skvelý!‘ Je tento spôsob správania dobrý? (Nie.)“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (11)) Božie slová na mňa hlboko zapôsobili. Boh presne odhalil môj stav v mojej povinnosti. Navonok som robila všetko, čo mi nadriadený povedal – kontrolovala som prácu a vyberala kázne. Robila som všetky tieto veci a nekonala nič zlé ani som nespôsobovala vyrušenia. Vo svojej povinnosti som však mala pasívny postoj. Viac ako mesiac som robila textovú prácu a každý deň som prežívala zmätene a bez zmyslu pre naliehavosť. Vo svojej povinnosti som sa správala len ako poskok, v odpovediach na listy som sa stotožňovala s názormi Qin Lan a nezapájala som sa do posudzovania práce. Keď v práci nedošlo k žiadnemu pokroku, netrápilo ma to ani neznepokojovalo, len som používala výhovorky ako „neviem to urobiť“ alebo „nechápem to“. Ku všetkému som mala nedbanlivý postoj a v mojej povinnosti mi chýbal čo i len najmenší zmysel pre bremeno. Tí, ktorí vo svojej povinnosti nesú bremeno, dokážu brať ohľad na Božie úmysly a premýšľať o tom, ako sa rýchlo ujať práce. Sú schopní hľadať pravdu, aby vyriešili pracovné problémy, premýšľať o správnych záležitostiach a mať proaktívny postoj. Pokiaľ ide o mňa, myslela som len na to, ako uchrániť svoje telo pred utrpením. Vo všetkej práci som sa spoliehala na sestru, s ktorou som spolupracovala, a nesplnila som ani jeden záväzok. Vtedy som si uvedomila, že upozornenie od tejto sestry má v sebe Boží úmysel. Ak by som si zachovala tento postoj, bolo by to veľmi nebezpečné a bol by to môj koniec. Keď som to pochopila, cítila som sa ako v kríze a v pokání som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože, príliš sa spolieham na iných a chcem byť len poskokom. Vo svojej povinnosti nikdy nie som ochotná trápiť sa nad vecami ani trpieť a nemám ani najmenší zmysel pre bremeno. Ó, Bože, nechcem zostať v tomto stave, keď nie som ‚ani studená, ani horúca‘, a nechcem, aby si ma vyradil. Chcem sa zmeniť – prosím, veď ma.“ Potom som vo svojej povinnosti vedome zmenila svoj postoj. Mala som na pamäti vážne záležitosti a po večeroch som už nedriemala.

No keďže som sa vo svojej povinnosti predtým nevenovala riadnej práci ani neniesla bremeno, čoskoro som čelila následkom. Práca, na ktorú som dohliadala, neprinášala vôbec žiadne výsledky a niektorí bratia a sestry sa vo svojich povinnostiach stali negatívnymi a pasívnymi. Ako sa hovorí, „čata je len taká dobrá, ako jej veliteľ“. Keďže v skupine, ktorú som riadila, nikto nepokročil v osvojovaní odborných zručností, o pár dní nadriadený poveril touto úlohou Qin Lan. Keď som to počula, cítila som sa naozaj hrozne a uvedomila som si, že som nestanovila časy na štúdium a zakaždým som len pasívne čakala, že to Qin Lan zariadi. Qin Lan nepochybne mala odborné zručnosti, ale ja som si nesplnila ani len svoju povinnosť základného dohľadu a adresovania pripomienok skupine. Keby som bola trochu pozornejšia, niesla o niečo viac bremena a včas dohliadala na štúdium, nepreradili by ma. Boh ma touto záležitosťou zjavoval. Cítila som sa nešťastne, robila som si výčitky a rozmýšľala: „Ako som mohla takto konať svoju povinnosť? Nie som nedôveryhodná? Kde je moja integrita a dôstojnosť?“ Neskôr som uvidela tieto dva úryvky Božích slov. „Ako by mali ľudia konať alebo v akom stave a v akej situácii by mali robiť spravodlivé skutky, aby sa to považovalo za prípravu dobrých skutkov? Prinajmenšom musia mať pozitívny a proaktívny postoj, byť verní pri konaní svojej povinnosti, vedieť konať podľa pravdy-princípov a chrániť záujmy Božieho domu. Byť pozitívny a proaktívny je kľúčové; ak si vždy pasívny, je to problematické. Je to, akoby si nebol členom Božieho domu a nekonal svoju povinnosť, akoby si namiesto toho nemal inú možnosť, len to urobiť, aby si zarobil plat podľa požiadaviek zamestnávateľa – nie dobrovoľne, ale veľmi pasívne. Keby sa to netýkalo tvojich záujmov, vôbec by si to nerobil. Alebo ak by ťa nikto nepožiadal, aby si to urobil, v žiadnom prípade by si to neurobil. Robiť veci s týmto prístupom teda neznamená robiť dobré skutky. Takže ľudia, ktorí si osvojujú tento prístup, sú veľmi hlúpi; sú pasívni vo všetkom, čo robia. Nerobia to, čo si dokážu predstaviť, ani to, čo môžu dosiahnuť časom a úsilím. Iba čakajú a pozorujú. Je to nepríjemné a veľmi poľutovaniahodné. … Boh ti dal kvalitu a mnoho vynikajúcich situácií, ktoré ti umožnili rozpoznať túto záležitosť a byť kompetentný na túto prácu. Ty však nemáš správny postoj, chýba ti vernosť a úprimnosť a nechceš robiť všetko, čo je v tvojich silách, aby si to robil dobre. Boh je z toho veľmi sklamaný! Takže ak si tvárou v tvár mnohým situáciám lenivý, vždy sa cítiš obťažovaný a neochotný robiť veci a vnútorne reptáš: ‚Prečo sa odo mňa žiada, aby som to urobil ja, a nie niekto iný?‘, potom je to hlúpa myšlienka. Keď na teba pripadne povinnosť, nie je to nešťastná udalosť; je to česť a mal by si ju s radosťou prijať. Táto práca ťa neunaví ani nevyčerpá až na smrť. Naopak, ak túto prácu zvládneš správne a urobíš všetko pre to, aby si ju vykonal dobre, budeš mať v srdci pokoj a stabilitu. Nesklameš Boha, a keď prídeš pred Boha, môžeš byť sebavedomý a stáť vzpriamene. No ak túto úlohu nevykonáš alebo ju nevykonáš dobre a namiesto toho sa rozhodneš šetriť energiu a silu, potom aj v prípade, že túto úlohu môžu vykonať iní a to, že ju neurobíš, nespôsobí žiadnu stratu, to pre teba osobne bude znamenať celoživotnú ľútosť! Stane sa z toho čierna diera, ktorá spôsobí, že budeš cítiť bolesť a nepokoj po celý život. Kedykoľvek sa spomenie, že človek by mal byť verný a úprimný pri konaní svojej povinnosti a mal by robiť všetko, čo je v jeho silách, tvoje srdce bude mať pocit, akoby ho prebodávali ihlami. V tejto záležitosti sa nebudeš cítiť šťastný, hrdý ani poctený. Naopak, táto agónia ťa bude sprevádzať po celý život. Ak má človek zmysel pre svedomie, bude cítiť tento druh smútku. A čo z Božieho pohľadu? Boh používa pravdu-princípy, aby charakterizoval túto záležitosť, ktorej prirodzenosť je oveľa vážnejšia ako to, čo cítiš. Predpokladám, že rozumieš. Takže Boh komplexne zváži tvoje každodenné správanie, tvoj postoj k pravde a tvoj postoj k tvojej povinnosti, aby zhodnotil cestu, ktorou kráčaš. Predpokladajme, že tvoj postoj k pravde a tvojej povinnosti je vždy povrchný a vyhýbavý a navonok súhlasíš s tým, že budeš veci robiť, ale v zákulisí si príliš leniví na to, aby si ich robil, ulievaš sa a chýba ti zmysel pre naliehavosť a pozitívny postoj ohľaduplnosti k Božím úmyslom. Aj keď nenarúšaš a nevyrušuješ, nepáchaš zlo ani nekonáš svojvoľne a nedopúšťaš sa bezohľadných prečinov a zdá sa, že si bezúhonný a slušný človek, nedokážeš pozitívne a proaktívne robiť to, o čo ťa Boh žiada, ale namiesto toho sa klamlivo vyhýbaš zodpovednosti a skutočnej práci. Po akej ceste v takom prípade skutočne kráčaš? Aj keď to nie je cesta antikristov, prinajmenšom je to cesta falošného vodcu.“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (11)) „Nikto nechce zahynúť a byť poslaný do pekla, ale mnohí ľudia napriek tomu opakovane kráčajú po ceste vedúcej do záhuby. Niektorí ľudia opakovane ignorujú príležitosti konať povinnosť, ktorú im dáva Boží dom, ignorujú dotyk a výčitky Ducha Svätého a ignorujú Božie očakávania. Trvajú na svojej povrchnosti, páchajú bezohľadné prehrešky, konajú svojvoľne, vyrušujú a narušujú, sú klzkí a prefíkaní a páchajú zlo. Nikto vás nenúti robiť tieto veci a ani Boh to od vás neočakáva a už vôbec to od vás nevyžaduje. Je zrejmé, že je to vaša osobná voľba; je to to, čo ste ochotní robiť, čo robíte radi a čo robíte s nadšením. Keď sa povie, že cesta, po ktorej kráčate, vedie do pekla a do záhuby, cítite sa zranení a negatívni. Čo je na tom negatívne? Nie je to vaša vlastná chyba? Nezapríčinili ste si to sami? Nie je to zaslúžené? Niektorí ľudia vravia: ‚Keď pácham zlo, je to preto, lebo si nemôžem pomôcť. Chcem si počínať dobre pri každej príležitosti, ale keď niečo urobím, uvedomím si, že to, čo som urobil, nebolo veľmi dobré.‘ Páchal si zlo a spôsobil si vyrušenia a narušenia, čo viedlo k stratám v cirkevnej práci. Možno sa nebudeš zodpovedať za svoje priestupky, no tvoje priestupky vytvárajú skryté riziká a v budúcnosti by si mohol svoje priestupky zopakovať; to je veľmi nebezpečné. Je to presne ako niekto, kto kráča po ceste – každý krok zanecháva stopu. Uvedomuješ si priestupky, ktorých si sa dopustil? Ľutuješ ich? Cítiš sa zaviazaný a smutný? Horko pre ne plačeš? Pozmenil si svoje smerovanie? Naozaj nenávidíš svoje zlé skutky? Odložil si svoje zlo a úprimne si činil pokánie pred Bohom? … Ak nedokážeš skutočne činiť pokánie a ďalej klameš Boha svojimi prísahami, potom cesta, po ktorej kráčaš, vedie do záhuby. Každý z tvojich zlých skutkov je klopaním na bránu pekla; ťažko povedať, ktorým zaklopaním sa nakoniec otvorí, no keď sa otvorí, nadíde tvoj koniec. Dá sa povedať, že niektorí ľudia od chvíle, keď začali veriť v Boha, až doteraz neustále hromadili zlé skutky a klopali na bránu pekla všetkými svojimi činmi a správaním, pričom tiež hromadili Boží hnev; čakajú na Boží trest, ktorý na nich zostúpi.“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (11)) Po prečítaní Božích slov som sa cítila veľmi nepokojne. Boh povedal, že tí, ktorí sú vo svojej povinnosti pasívni, nedokážu urobiť to, čoho sú schopní, a vo svojej povinnosti konajú povrchne a nezodpovedne, sú ľudia, ktorí nerobia skutočnú prácu, kráčajú po ceste antikristov a Boh ich odsudzuje. Uvažovala som o tom a pomyslela som si: Hoci konám povinnosť, nepovažujem samu seba za členku Božieho domu. Nielenže som bola vo svojej povinnosti neverná, ale dokonca som si neplnila ani úplne základné záväzky. Sestra, s ktorou som spolupracovala, zhrnula prácu, aby sme napravili odchýlky a lepšie konali naše povinnosti, no ja som sa na tom nepodieľala ani som sa nič nepýtala. Na listy som neodpovedala svedomito a písala som len na základe toho, čo povedala sestra – ako bezduchý robot. Nebrala som vážne ani to, že si všetci osvojovali odborné zručnosti, a odďaľovala som ich napredovanie. Celé to bolo preto, lebo som sa bála vo svojej povinnosti premýšľať a neniesla som bremeno. Takéto konanie mojej povinnosti bolo niečo, čo sa Bohu hnusilo a ľuďom to bolo odporné. Rozhodne som si nezaslúžila ich dôveru. V celom svojom konaní som brala ohľad len na vlastné telo. Nechcela som vo svojej povinnosti premýšľať ani platiť cenu. Chcela som byť len poskokom, za ktorého všetko zariadia. Vôbec som nebrala ohľad na prácu cirkvi a nestarala sa o Boží úmysel. Tento môj postoj k povinnosti Boha veľmi sklamal. Vo všetkom som sa spoliehala na sestru, s ktorou som spolupracovala. Hoci sa moje telo mohlo cítiť uvoľnene, stratila som šancu pripravovať dobré skutky, ktorú mi Boh dal, a nikdy viac som ju už nemala získať späť. Cítila som sa dlžníčkou a ľutovala som to! Riadok Božích slov, ktorý hovoril: „Každý z tvojich zlých skutkov je klopaním na bránu pekla,“ ma obzvlášť dojal. Kedysi som si myslela, že bránu do pekla môže otvoriť len Judáš a iní, ktorí páchali zlo. Ukazuje sa však, že Boh si všímal každučký raz, keď som zatúžila po pohodlí, neniesla bremeno vo svojej povinnosti a odmietla sa kajať, a brána do pekla sa s každým Jeho všimnutím pootvorila o kúsok viac. Brána do pekla sa otvára tým, že opakovane nepraktizujeme pravdu. Tento dôsledok je skutočne desivý! Keď som o tom uvažovala, konečne som si uvedomila, že som naozaj v nebezpečenstve. Trochu som si to vyčítala a premýšľala: „Boh mi aj tak dal šancu kajať sa. Musím si vážiť príležitosť konať svoju povinnosť a odčiniť svoje priestupky.“ Modlila som sa k Bohu: „Ó, Bože, nemám ani kúsok ľudskej prirodzenosti ani rozumu. Starám sa len o túžbu po svojom telesnom pohodlí a nekonala som dobre ani jednu z povinností. Veľmi som Ťa zarmútila! Ó, Bože, viem, že konanie mojej povinnosti takýmto spôsobom ma zničí a poškodí cirkevnú prácu. Chcem sa kajať a prijať Tvoje podrobné skúmanie. Prosím, disciplinuj ma a dovoľ mi, aby som pochopila samu seba a odvrhla svoju skazenú povahu.“

Neskôr som rozmýšľala: „Prečo sa vždy bojím pri veciach premýšľať a namáhať svoju myseľ? Čo je príčinou tohto problému?“ Prečítala som si dva úryvky Božích slov: „Leniví ľudia nedokážu urobiť nič. Aby sme to zhrnuli do dvoch slov, sú to zbytoční ľudia; majú druhoradé postihnutie. Bez ohľadu na to, aká dobrá je kvalita lenivých ľudí, je to len pretvárka; hoci majú dobrú kvalitu, je to nanič. Sú príliš leniví – vedia, čo majú robiť, ale nerobia to, a hoci vedia, že niečo je problém, nehľadajú pravdu, aby ho vyriešili, a hoci vedia, aké útrapy by mali znášať, aby bolo dielo účinné, nie sú ochotní znášať tieto užitočné útrapy – takže nedokážu získať žiadne pravdy a nedokážu vykonávať žiadnu skutočnú prácu. Nechcú znášať útrapy, ktoré by ľudia mali znášať; vedia si len užívať pohodlie, vychutnávať si chvíle radosti a voľna a užívať si slobodný a uvoľnený život. Nie sú zbytoční? Ľudia, ktorí nedokážu znášať útrapy, si nezaslúžia žiť. Tí, ktorí chcú neustále žiť život príživníkov, sú ľudia bez svedomia a rozumu; sú to zvery a takíto ľudia nie sú vhodní ani na vykonávanie práce. Keďže nedokážu znášať útrapy, aj keď vykonávajú prácu, nie sú schopní robiť ju dobre, a ak chcú získať pravdu, nádej, že sa im to podarí, je ešte menšia. Niekto, kto nedokáže trpieť a nemiluje pravdu, je zbytočný človek; nie je spôsobilý ani na vykonávanie práce. Je to zviera bez štipky ľudskej prirodzenosti. Takíto ľudia musia byť vyradení; len to je v súlade s Božími úmyslami.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (8)) „Akí ľudia sú zbytoční? Popletení ľudia, ľudia, ktorí premárňujú svoje dni. Ľudia tohto druhu nie sú zodpovední v ničom, čo robia, a ani to neberú vážne; všetko pokazia. Nedbajú na vaše slová bez ohľadu na to, ako hovoríte o pravde v duchovnom spoločenstve. Myslia si: ‚Budem sa takto pretĺkať, ak budem chcieť. Hovorte si, čo chcete! V každom prípade teraz konám svoju povinnosť a mám čo jesť a to stačí. Aspoň nemusím byť žobrák. Ak jedného dňa nebudem mať čo jesť, potom o tom popremýšľam. Nebo vždy nechá človeku nejaké východisko. Hovoríte, že nemám svedomie ani rozum a že som popletený – no a čo? Neporušil som zákon. Nanajvýš mi len trochu chýba charakter, ale to pre mňa nie je žiadna strata. Pokiaľ mám čo jesť, je to v poriadku.‘ Čo si myslíte o tomto pohľade? Vravím vám, že takíto popletení ľudia, ktorí premárňujú svoje dni, sú všetci predurčení na to, aby boli vyradení, a neexistuje spôsob, ako by mohli dosiahnuť spásu.“ (Slovo, zv. V: Povinnosti vodcov a pracovníkov. Povinnosti vodcov a pracovníkov (8)) Božie prísne slová rozrušili moje otupené srdce a odhalili podstatu lenivých ľudí. Leniví ľudia nie sú ochotní trpieť a platiť cenu a neustále chcú žiť bezstarostným životom. Títo ľudia nie sú schopní nič dosiahnuť, takže docieliť pravdu a spásu by pre nich bolo ešte nemožnejšie. Boh hovorí, že leniví ľudia sú zbytoční, sú to zvieratá a mali by byť vyradení, a ja som sa správala presne ako takýto zbytočný človek. Nechcela som vo svojej povinnosti premýšľať a platiť cenu a žila som ako parazit. Vo všetkom som sa spoliehala na druhých a len som sa nechala unášať prúdom. Keď som začínala s povinnosťou súvisiacou s textami, nemohla som sa na nikoho spoľahnúť. Mohla som sa spoliehať na Boha, usilovne študovať a dosahovať určité zisky. Keď som začala spolupracovať so svojou sestrou, už som nebola taká usilovná. Začala som byť vo svojej povinnosti vlažná a nechcela som pri práci premýšľať ani platiť cenu, len som sa snažila prečkať dni oddychom a v pokoji. Pretože som vo svojej povinnosti neniesla bremeno, neprijala som žiadnu pridelenú prácu. Ostatné sestry si o mňa robili starosti a museli sa ujať mojej práce. Aj tak som však nemala žiadne svedomie. Bola som prirodzene závislá od svojej sestry. Dokonca aj po tom, čo som vyše mesiac vykonávala povinnosť súvisiacu s textami, som sa stále ospravedlňovala, že som práve prišla a o niektorých veciach neviem alebo ich nedokážem urobiť, a prácu som nekontrolovala. Aké to bolo odo mňa nehanebné! Žila som podľa satanskej filozofie: „život je krátky, tak si ho užívaj, kým môžeš“, a „budeme oslavovať, lebo život je krátky, ale určite sladký“. Tieto dekadentné a zvrátené názory a myšlienky ma zdegenerovali. Myslela som len na to, ako uchrániť svoje telo pred utrpením a starosťami, a vôbec som nepremýšľala o tom, ako dobre konať svoju povinnosť. Spôsobovala som meškanie mimoriadne dôležitej práce. V podstate som narúšala prácu cirkvi a konala ako satanov poskok! Boh hovorí, že tí, ktorí berú svoje povinnosti na ľahkú váhu, sú ešte úbohejší ako Judáš a Boh ich neznáša a nenávidí. Prirodzenosť takého priestupku je veľmi vážna. Keď som pomyslela na dôsledky toho všetkého, pocítila som veľký strach. Niekto ako ja nebol dôveryhodný a ak by som sa aj naďalej správala takto chaoticky, bol by to môj koniec. Myslela som na to, ako prasatá každý deň čakajú vo svojom chlieve, kým ich majiteľ nakŕmi, po jedle hlboko spia a vôbec o nič sa nestarajú, až ich napokon majiteľ zabije. Ak by som naďalej žila ako doteraz a užívala si pohodlie svojho tela, ničím by som sa nelíšila od prasaťa a bolo by len otázkou času, kedy ma Boh vyradí! Nechcela som byť naďalej lenivá a zbytočná, tak som sa modlila k Bohu: „Ó, Bože, nechcem sa ďalej len tak motať. Je to zvrátený spôsob života, ktorý nemá žiadnu hodnotu. Prosím, veď ma, aby som sa stala usilovnejšou a riadne konala svoju povinnosť.“

Neskôr som vďaka Božím slovám našla cestu praktizovania. Všemohúci Boh hovorí: „Konanie svojej povinnosti bez páchania zla je niečo, čo by si mal dosiahnuť ako normálny človek. Príprava dobrých skutkov však znamená, že musíš proaktívne a pozitívne praktizovať pravdu a plniť si svoju povinnosť podľa Božích požiadaviek a pravdy-princípov. Musíš mať vernosť, byť ochotný znášať útrapy a zaplatiť cenu, byť ochotný prevziať zodpovednosť a byť schopný konať pozitívne a proaktívne. Všetky činy vykonané podľa týchto princípov sú v podstate dobré skutky. Bez ohľadu na to, či sú to veľké alebo malé záležitosti, či stoja za zapamätanie alebo nie, či si ich ľudia vážia alebo považujú za bezvýznamné, alebo či si ľudia myslia, že sú pozoruhodné, v Božích očiach sú to všetko dobré skutky. Ak pripravíš dobré skutky, v konečnom dôsledku ti to prinesie požehnania, nie pohromy. Povedzme, že nepripravíš žiadne dobré skutky a uspokojíš sa len s nasledujúcim postojom: ‚Robím všetko, čo mi povedia, a idem kamkoľvek mi povedia. Nikdy nehovorím ani nekonám unáhlene a nikdy zlomyseľne nevyvolávam problémy ani nespôsobujem vyrušenia a narušenia. Som poslušný a správam sa slušne.‘ Ak vždy zastávaš tento postoj bez toho, aby si proaktívne hľadal pravdu a dodržiaval princípy pri konaní svojej povinnosti, bez toho, aby si okamžite opravil alebo zmenil svoje odchýlky a chyby, keď ich objavíš, a nikdy pozitívne, proaktívne nehľadáš pravdu, aby si vyriešil problémy svojej vzdorovitosti alebo skazenej povahy, keď si všimneš, že tieto veci zjavuješ, ale radšej si len robíš, čo chceš, potom aj keď si možno nespôsobil žiadne straty na záujmoch Božieho domu ani neovplyvnil prácu cirkvi, to, čo robíš, je nanajvýš len práca. Vykonávanie práce sa svojou prirodzenosťou nepovažuje za dobré skutky. Ako sa teda v konečnom dôsledku definujú dobré skutky? Je to vtedy, keď to, čo robíš, je prinajmenšom užitočné pre tvoj vlastný vstup do života a pre vstup do života bratov a sestier a prospešné pre prácu Božieho domu. Ak sú tvoje činy prospešné pre teba, pre druhých a pre Boží dom, potom je tvoj výkon pred Bohom efektívny a Boh ho schvaľuje. Boh ti udelí body. Zhodnoť teda, koľko dobrých skutkov si za tie roky pripravil. Môžu tieto dobré skutky vyvážiť tvoje priestupky? Koľko dobrých skutkov zostáva po ich vyvážení? Musíš sa obodovať a byť si tým istý vo svojom srdci; nesmieš byť v tejto záležitosti zmätený.“ (Slovo, zv. VII: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (11)) Božie slová obsahujú Jeho úmysel a požiadavky a Boh nám hovorí aj o ceste praktizovania. Plnenie povinnosti ako stvorenej bytosti je kľúčové. Vykonávať svoju povinnosť podľa princípov, byť usilovný, platiť cenu a niesť bremeno – len proaktívnym vykonávaním svojej povinnosti týmto spôsobom môžeme pripraviť dobré skutky a byť v súlade s Božím úmyslom. Ak ste vo svojej povinnosti ľahostajný a robíte len to, čo od vás žiadajú, nemusí to vyzerať ako narušenie alebo prerušenie, do svojej povinnosti však nevkladáte svoje srdce, takže Boh vás nepochváli. Uvažovala som o tom, že vo svojej povinnosti som nebola ani studená, ani horúca. Nevykonávala som pridelenú prácu a narúšala a vyrušovala svoju povinnosť. Nielenže som nepripravovala dobré skutky, ale dopúšťala som sa aj priestupkov. Mojou povinnosťou bolo vyberať dobré kázne o evanjeliu, pomáhať pri jeho šírení, svedčiť o Bohu a priviesť pred Boha ešte viac ľudí, aby dosiahli spásu. Bola to veľmi dôležitá zodpovednosť a ani najmenšie poľavenie nebolo prípustné. Práve som začala praktizovať a stále som mala veľa nedostatkov. Musela som venovať čas a úsilie štúdiu a uvažovaniu a vykonávať svoju povinnosť podľa Božích požiadaviek a princípov. Musela som sa tiež naučiť prejavovať záujem o prácu a pýtať sa na ňu, pristupovať k svojim povinnostiam zodpovedne a usilovne a vziať na seba bremeno svojej práce. Len to by bolo v súlade s Božími úmyslami!

Potom som sa často modlila k Bohu, vzdorovala svojmu telu, prestala som sa správať tak samoľúbo a bezohľadne a dokázala som sa proaktívne chopiť svojich záväzkov. Tiež som si uvedomila, že cirkev ma s mojou sestrou nedala dokopy preto, aby som si mohla užívať pohodlie tela, ale skôr preto, aby sme navzájom dopĺňali svoje slabé stránky a hromadili svoje užitočné nápady. Takéto vykonávanie našej povinnosti by zmiernilo naše odchýlky, bolo by pre našu povinnosť prospešné a bolo by užitočné aj pre náš vstup do života. Začala som sa tiež vedome podieľať na práci našej skupiny, pri kontrolovaní našej práce som premýšľala a vyjadrovala som určité myšlienky a moje sestry ma dopĺňali tam, kde som mala nedostatky. Vďaka takejto spolupráci sa naše duchovné spoločenstvo zdokonalilo a bolo cielenejšie a aj ja som z tohto procesu niečo získala. Prestala som byť taká bezduchá, naučila som sa vo svojej povinnosti premýšľať a realizovať svoje znalosti. Teraz sa cítim uvoľnenejšie. Po istom čase som sa už necítila taká zmätená ako predtým, dosiahla som zisky v pravde a odborných zručnostiach a cítila som Božie osvietenie a vedenie. Bohu vďaka!