Xia Ke, Čína

Už odmalička som vždy mala problémy s vyjadrovaním, zatiaľ čo moja sestra bola veľavravná a výrečná a všetci susedia ju mali radi. Mala som preto strach chodievať s ňou von a pri každom stretnutí s ľuďmi som sa vždy snažila nájsť spôsoby, ako sa im vyhnúť. Keď ma spolužiaci vyzvali, aby som v škole vystúpila na pódiu, mala som pocit, že mám slabé jazykové schopnosti, a bála som sa, že sa znemožním, takže som vyložene odmietla. A keď som sledovala, ako sa iní dokážu vyjadrovať lepšie ako ja a zvládajú úlohy s rozhodnosťou a odvahou, tak som vždy cítila závisť. Myslela som si, že mi chýba výrečnosť a že mám slabú kvalitu, a cítila som sa preto veľmi menejcenná.

V auguste roku 2020 som uverila vo Všemohúceho Boha a potom som sa stala cirkevnou vodkyňou. Spočiatku som počas zhromaždení s bratmi a sestrami dokázala vyriešiť niektoré skutočné problémy a neskôr som na cirkevnej práci začala robiť s bratom Chen Yiom. Na jednom zhromaždení sme rozoberali ako spolupracovať, aby bola práca na evanjeliu účinnejšia. Ako som tak počúvala, ako brat Chen Yi jasne a zrozumiteľne opsuje detaily v duchovnom spoločenstve, cítila som závisť a myslela som, že mi to v duchovnom spoločenstve nejde až tak dobre ako jemu. Vyššie postavený vodca mi po jeho duchovnom spoločenstve povedal: „Aj ty by si sa mala podeliť o to svoje.“ Bola som veľmi nervózna a pomyslela som si: „Mám slabé jazykové schopnosti. Ako ma budú vnímať, ak moje duchovné spoločenstvo nebude dobré? Môžno by som ho mala vynechať. No neexistuje žiadna výhovorka, prečo by som sa oň nemala podeliť.“ V krátkosti som teda duchovnom spoločenstve niečo povedala. Keď som dohovorila, ostatní na to vôbec nereagovali a zavládla rozpačitá atmosféra. V tom momente som si priala, aby som sa skrátka mohla prepadnúť pod zem, a chcela som odtiaľ odísť tak rýchlo, ako to len bolo možné. Po tomto už som pri práci s Chen Yiom videla, aký je v tej svojej výrečný a rozhodný, a tak som počas našej spolupráce hovorila menej. Ešte aj keď som predsa len niečo povedala, cítila som sa nesmierne obmedzene. Netrúfla som si ani len poukázať na odchýlky alebo problémy, ktoré som si všimla v našej práci, a myslela som si, že mám príliš chabú kvalitu na to, aby som mohla podávať dobré návrhy. Zdalo sa mi, že v porovnaní s Chen Yiom až príliš zaostávam a že ako vodkyňa jednoducho neviem robiť dobrú prácu. Keď som sa neskôr stretla s jednou skupinou, aby som vykonala prácu na evanjeliu, zistila som, že niektorí bratia a sestry viaznu v ťažkostiach. A hoci som sa s nimi pôvodne zamýšľala porozprávať v duchovnom spoločenstve, aby som ich problémy vyriešila, potom mi napadlo: „Za túto skupinu predtým zodpovedal Chen Yi a mne okrem jeho kvality alebo schopnosti hovoriť v duchovnom spoločenstve chýba aj prístup, ktorý má Chen Yi vo svojej práci. Ako sa na mňa budú všetci pozerať, ak mi to v duchovnom spoločenstve nepôjde? Možno by som sa oň podeliť nemala.“ S týmito myšlienkami som teda žiadne duchovné spoločenstvo nemala. V tom čase som sa pri každom stretnutí s problémami stiahla a nehovorila v duchovnom spoločenstve vtedy, keď som mala, takže niektoré problémy ostávali dlho nevyriešené. Ovplyvnilo to prácu na evanjeliu a bratia a sestry neboli v dobrých stavoch. Bolo to práve vtedy, čo som usúdila, že mám chabú kvalitu a nie som schopná konať povinnosť vodkyne, a čo som sa v srdci sťažovala na Boha, že mi nedal dobrú kvalitu. Vodcovia sa so mnou neskôr porozprávali v duchovnom spoločenstve, aby mi pomohli, no ja som to nedokázala prijať a môj stav sa neobrátil, takže ma nakoniec prepustili.

Jedného dňa som si prečítala jeden úryvok z Božích slov a až vtedy som trochu porozumela svojmu stavu. Všemohúci Boh hovorí: „Keď zbabelých ľudí postretne nejaká ťažkosť, cúvnu bez ohľadu na to, čo sa im stane. Prečo tak konajú? Jedným z dôvodov je, že je to spôsobené ich pocitom menejcennosti. Keďže sa cítia menejcenní, neodvážia sa predstúpiť pred ľudí, nedokážu sa ani chopiť úloh a zodpovedností, ktorých by sa mali chopiť, a nepúšťajú sa ani do toho, čo sú v rámci svojej vlastnej schopnosti a kvality a v rámci skúseností svojej vlastnej ľudskej prirodzenosti skutočne schopní dosiahnuť. Tento pocit menejcennosti ovplyvňuje každý aspekt ich ľudskej prirodzenosti, ovplyvňuje ich osobnosť a samozrejme ovplyvňuje aj ich charakter. V spoločnosti iných ľudí len zriedkakedy vyjadrujú svoje vlastné názory a takmer nikdy ich nepočujete objasňovať svoj vlastný postoj alebo názor. Keď narazia na nejaký problém, neodvážia sa ozvať, ale namiesto toho sa vždy utiahnu a ustúpia. Keď je prítomných málo ľudí, cítia sa dosť odvážne na to, aby si medzi nich sadli, ale keď je prítomných veľa ľudí, hľadajú si kútik a zamieria tam, kde je tlmené osvetlenie, neodvažujúc sa prísť medzi ostatných ľudí. Vždy keď cítia, že by chceli niečo pozitívne a aktívne povedať a vyjadriť svoje vlastné názory a postoje, aby ukázali, že to, čo si myslia, je správne, nemajú ani odvahu to urobiť. Vždy keď majú takéto myšlienky, ich pocit menejcennosti sa zrazu prevalí a ovládne ich, dusí ich a hovorí im: ‚Nič nevrav, si nanič. Nevyjadruj svoje názory, len si nechaj svoje myšlienky pre seba. Ak máš v srdci niečo, čo naozaj chceš povedať, iba si to poznač do počítača a premýšľaj o tom sám. Nesmieš o tom dať vedieť nikomu inému. Čo keby si povedal niečo nesprávne? Bolo by to také trápne!‘ Tento hlas ti neustále hovorí, aby si nerobil toto, aby si nerobil tamto, aby si nehovoril toto, aby si nehovoril tamto, a núti ťa prehltnúť každé slovo, ktoré chceš povedať. Keď chceš povedať niečo, čo už dlho omieľaš v srdci, stiahneš sa a neodvážiš sa to povedať alebo sa cítiš trápne, keď to máš povedať, veriac, že by si to nemal robiť, a ak to urobíš, máš pocit, že si porušil nejaké pravidlo alebo nedodržal zákon. A keď jedného dňa predsa len aktívne vyjadríš svoj vlastný názor, hlboko vo svojom vnútri sa cítiš neúmerne rozrušený a znepokojený. Aj keď tento pocit veľkého znepokojenia postupne ustupuje, tvoj pocit menejcennosti pomaly dusí tvoje myšlienky, úmysly a plány na to, že chceš hovoriť, že chceš vyjadriť svoje vlastné názory, že chceš byť normálnym človekom a že chceš byť ako všetci ostatní. Tí, ktorí ťa nechápu, si myslia, že si málovravný človek, tichý, plachej povahy, niekto, kto nerád vyčnieva z davu. Keď hovoríš pred množstvom iných ľudí, cítiš sa trápne a tvár ti sčervenie; si trochu introvertný a len ty v skutočnosti vieš, že sa cítiš menejcenný.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) Z Božích slov som pochopila, že keď sa ľudia nachádzajú v zajatí pocitov menejcennosti, zmocňuje sa ich negativita a skľúčenosť a chýba im odhodlanie snažiť sa z nich dostať von. Stávajú sa slabými a zdráhajú sa všetkého, čo robia, pričom si ani len neplnia záväzky a úlohy, ktoré by si plniť mali. Vidia problémy a odchýlky a chcú vyjadriť svoje názory alebo ponúknuť návrhy, no nemajú na to odvahu, a usudzujú, že sú neschopní, zatiaľ čo sa utápajú v skormútenosti. V rovnakom stave som bola aj ja. Už odmalička som si všímala, aká je moja sestra výrečná a zdatná vo všetkom, čo robí, zatiaľ čo ja som nešikovná a pletie sa mi jazyk. Pripadala som si veľmi menejcenná a zo strachu pred odhalením mojich nedostatkov, pre ktoré by som stratila tvár, som sa radšej vyhýbala rôznym situáciám. Keď som uverila v Boha, pri konaní svojej povinnosti po boku tých, ktorí sa v práci vedeli vyjadrovať a boli rozhodní, som sa stávala veľmi pasívnou. Usúdila som, že mám chabú kvalitu a že nie som schopná vykonávať túto prácu, a žila som s pocitmi menejcennosti. Netrúfla som si hovoriť v duchovnom spoločenstve, keď som mala, a neraz som zamlčala názory, ktoré som mala vyjadriť, zrovna keď som sa o ne šla podeliť. Ako tak uvažujem nad časmi, keď som pracovala s Chen Yim, pri diskusii o spôsoboch spolupráce na evanjeliu som pôvodne mala niekoľko nápadov, no pri pohľade na jeho výrečnosť som sa cítila nedostatočná a už som ich zdielať nechcela. A hoci som vedela rozoznať niektoré problémy v práci, na ktoré som chcela upozorniť, pri myšlienke na to, že nie som až taký dobrý rečník ako on, som nakoniec svoje názory po istom uvažovaní nevyjadrila. Keď som išla do cirkvi vykonať prácu a všimla som si problémy, neriešila som ich v duchovnom spoločenstve, čo viedlo k tomu, že sa v práci nedosahoval žiadny pokrok. Žila som s neustálymi pocitmi menejcennosti a môj stav sa čoraz viac zhoršoval. Nedokázala som si plniť povinnosti, ktoré som si plniť mala, a pripadala som si úplne zbytočná. Nielenže tým utrpel môj život, no navyše to aj zdržalo moju povinnosť. Keď som si uvedomila, aký je ten problém vážny, chcela som tento stav rýchlo zvrátiť.

Počas jednej pobožnosti som si uvedomila, že dôvodom, prečo mám pocit, že mám chabú kvalitu, je, že ma ovplyvnili názory druhých na moje zlé rečnícke schopnosti, a že toto všetko spôsobovala moja neschopnosť vnímať veci na základe Božích slov. No ako by potom človek mal zmerať, či je jeho kvalita dobrá alebo zlá? Vyhľadala som si Božie slová, ktoré sa tohto aspektu týkali. Všemohúci Boh hovorí: „Ako teda môžete presne zhodnotiť a spoznať samého seba a odpútať sa od pocitu menejcennosti? Mali by ste brať Božie slová ako základ pre získanie poznania seba samého a učenie sa, aká je vaša ľudská prirodzenosť, kvalita a talent a aké máte silné stránky. Predpokladajme napríklad, že kedysi ste radi spievali a išlo vám to dobre, no niektorí ľudia vás stále kritizovali a podceňovali, vraveli, že nemáte hudobný sluch a spievate falošne, takže teraz máte pocit, že neviete dobre spievať a už si netrúfate spievať pred ostatnými. Keďže tí svetskí ľudia, tí zmätení a priemerní ľudia, o vás urobili nepresné hodnotenia a úsudky, tak práva, ktoré si vaša ľudská prirodzenosť zaslúži, boli obmedzené a váš talent bol potlačený. Výsledkom je, že sa neodvážite zaspievať ani len pesničku; máte odvahu uvoľniť sa a spievať nahlas len vtedy, keď nie je nikto nablízku alebo ste len sami. Keďže sa zvyčajne cítite tak strašne utláčaní, tak keď nie ste sami, netrúfate si zaspievať pesničku; trúfate si spievať len vtedy, keď ste sami, užívate si čas, keď môžete spievať nahlas a jasne, a aká je to vtedy nádherná, oslobodzujúca chvíľa! Nie je to tak? V dôsledku ujmy, ktorú vám ľudia spôsobili, neviete alebo nemôžete jasne vidieť, čo vlastne viete urobiť, v čom ste dobrí a v čom nie ste dobrí. V takejto situácii musíte urobiť správne hodnotenie a správne sa posúdiť podľa Božích slov. Mali by ste zistiť, čo ste sa naučili a kde sú vaše silné stránky, a ísť von a robiť všetko, čo viete robiť. Čo sa týka vecí, ktoré neviete robiť, vašich nedostatkov a chýb, mali by ste nad nimi uvažovať a poznať ich, a tiež by ste mali presne zhodnotiť a vedieť, akú máte kvalitu a či je dobrá alebo zlá. Ak nedokážete pochopiť svoje vlastné problémy a získať o nich jasné vedomosti, potom požiadajte ľudí okolo seba, ktorí majú pochopenie, aby vás zhodnotili. Bez ohľadu na to, či je to, čo povedia, presné, aspoň vám to dá niečo, na čo sa môžete odvolať a čo môžete zvážiť, a umožní vám to mať základný úsudok alebo charakteristiku seba samého. Potom môžete vyriešiť základný problém negatívnych emócií, ako je menejcennosť, a postupne sa z nich vynoriť. Takéto pocity menejcennosti sa dajú ľahko vyriešiť, ak ich človek dokáže rozoznať, precitnúť a hľadať pravdu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (1)) „Ako meriame kvalitu ľudí? Vhodným spôsobom je pozrieť sa na ich postoj k pravde a na to, či dokážu pochopiť pravdu alebo nie. Niektorí ľudia sa dokážu veľmi rýchlo naučiť niektoré špecializácie, ale keď počujú pravdu, ostanú zmätení a upadnú do letargie. V srdci majú zmätok, nič z toho, čo počujú, si neosvoja ani nerozumejú tomu, čo počujú – práve to je slabá kvalita. Keď niektorým ľuďom poviete, že majú slabú kvalitu, nesúhlasia. Myslia si, že keď majú vysoké vzdelanie a vedomosti, znamená to, že majú dobrú kvalitu. Je dobré vzdelanie dôkazom vysokej kvality? Nie je. Ako by sa mala merať kvalita ľudí? Mala by sa merať podľa toho, do akej miery rozumejú Božím slovám a pravde. To je najpresnejší spôsob, ako to urobiť. Niektorí ľudia sú výreční, pohotoví a obzvlášť zruční v zaobchádzaní s inými ľuďmi – no keď počúvajú kázne, nikdy nič nepochopia, a keď čítajú Božie slová, nerozumejú im. Keď hovoria o svojich skúsenostných svedectvách, vždy hovoria slová a učenia, čím zjavujú, že sú obyčajní amatéri, a dávajú druhým pocit, že nemajú žiadne duchovné pochopenie. Sú to ľudia s chabou kvalitou.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Pre dobré plnenie povinnosti je najdôležitejšie pochopiť pravdu) Z Božích slov som pochopila, že meranie kvality človeka závisí najmä od toho, či je schopný pochopiť pravdu, či sa vie spoznať a prostredníctvom Božích slov porozumieť Jeho úmyslom a či podľa týchto slov dokáže tvárou v tvár reálnym situáciám nájsť cesty praktizovania. Ľudia s dobrou kvalitou sú po tom, čo si vypočujú Božie slová, schopní pochopiť princípy a hlavné myšlienky. Nerozumejú iba niektorým slovám a predpisom. Majú svoje vlastné pohľady, názory a riešenia situácií, s ktorými sa stretávajú, a dokážu verne a bez odchýlok praktizovať podľa Božích slov. Ibaže ja som verila, že ľuďmi s dobrou kvalitou sú práve tí, ktorí sú vo svojej práci výreční a rozhodní. A keďže som mala pocit, že sa neviem dobre vyjadrovať a že mojej práci chýba rozhodnosť, považovala som sa za človeka s nízkou kvalitou a ostávala som uväznená v stave, v ktorom som sa cítila menejcenne a negatívne a pokladala som sa za neschopnú. Až teraz som si uvedomila, že na tieto veci nemám správne názory. Spomenula som si na Pavla, ktorý mal rôzne dary, bol výrečný, kázal evanjelium naprieč celou Európou a napísal mnoho listov, no nedokázal pochopiť pravdu. Vôbec nerozumel Pánovi Ježišovi ani nemal pravé poznanie o svojej skazenej povahe a vedel akurát vyrozprávať mnoho duchovných učení. Dokonca bez hanby svedčil, že žiť je preňho kristus, takže ho Boh nakoniec vyradil. Svedčí to o tom, že nebol človekom s dobrou kvalitou. Moje hodnotenie vlastnej kvality sa nezakladalo na pravde-princípoch, ale na mojich vlastných predstavách a domnienkach a bolo preto nepresné. Keď som sa teraz zamýšľala spätne, dokázala som pochopiť Božie slová, vo svetle ktorých som si po istom uvažovaní porozumela. Navyše som bola schopná rozoznať aj niektoré z problémov v práci a stavov bratov a sestier, vedela som, ako tieto problémy vyriešiť duchovným spoločenstvom, a dokázala som nájsť niektoré cesty praktizovania v Božích slovách. Aj keď moja schopnosť pracovať nebola úplne najlepšia a nebola som ani taký dobrý rečník, pri spolupráci som naplno a pozorne zohrávala svoju úlohu a vo svojej povinnosti som dokázala dosiahnuť isté výsledky. Podľa bratov a sestier som navyše napriek tomu, že moju kvalitu posúdili ako priemernú, vedela pochopiť Božie slová. Všimli si, že zoči-voči rôznym situáciám venujem pozornosť sebareflexii a ponaučeniu a viem aj trocha rozlišovať. Navyše, keď mi niekto pridelí úlohu, tak bývam usilovná a ochotná a viem dosiahnuť určité výsledky. Keď som nad tým uvažovala, dokázala som sa vnímať správne. Bývala som spútaná a obmedzovaná pocitmi menejcennosti a nedokázala som sa správne pozerať na svoje nedostatky. Zaslepene som totiž usúdila, že mám chabú kvalitu a že sa tejto práce neviem ujať, žila som v stave, v ktorom som nedokázala zaujať rolu, ktorú som mala hrať, a pri vykonávaní svojej povinnosti som nebola schopná čokoľvek zmeniť. Akoby som iba plytvala kyslíkom. Nielenže som neoľutovala straty, ktoré som priniesla svojej povinnosti, no namiesto toho som sa ešte aj sťažovala na Boha, že mi nedal dobrú kvalitu. Pristupovala som k svojej povinnosti negatívne a nedbanlivo. Bola som naozaj vzdorovitá! Kvalita, ktorú mi Boh dal, mi vlastne stačila. Už som viac nemohla žiť v stave menejcennosti. Musela som sa kajať Bohu, sústreďovať na hľadanie princípov vo svojej povinnosti a harmonicky spolupracovať s bratmi a sestrami. A keď bude nutné, aby som zdieľala svoje názory, mala by som sa podeliť o všetko, čomu rozumiem. Musela som prinášať to, čo mi Boh dal, aj keby moje zdieľanie malo svoje nedostatky. Problémy som si predsa mohla zhrnúť potom. Nesmiem byť negatívna a poľavovať, inak sa vo mne Boh sklame. Cirkev potom zariadila, aby som vodcom pomohla s cirkevnou prácou na odstraňovaní, a mňa už ani napriek mnohým nedostatkom, ktoré som mala, neobmedzovala chabá kvalita.

Neskôr som uvažovala o tom, prečo som sa cítila menejcenná, keď som videla výrečnejších ľudí s lepšou pracovnou schopnosťou, ako mám ja. Aké skazené povahy sa na tom podieľali? Jedného dňa som si prečítala tieto Božie slová: „Pre antikristov je povesť a postavenie ich životom a celoživotným cieľom. Vo všetkom, čo robia, je ich prvou úvahou: ‚Čo sa stane s mojím postavením? A s mojou povesťou? Ak to urobím, budem mať vďaka tomu dobrú povesť? Zvýši to moje postavenie v očiach ľudí?‘ To je prvá vec, na ktorú myslia, čo je dostatočným dôkazom, že majú povahu a podstatu antikristov; preto o týchto problémoch uvažujú takto. Dá sa povedať, že pre antikristov nie sú povesť a postavenie nejakou dodatočnou požiadavkou a už vôbec nie vecami, ktoré sú im cudzie, bez ktorých by sa zaobišli. Sú súčasťou prirodzenosti antikristov, sú v ich kostiach, v ich krvi, sú im vrodené. Antikristom nie je ľahostajné, či majú dobrú povesť a postavenie; to nie je ich postoj. Aký je teda ich postoj? Povesť a postavenie sú úzko spojené s ich každodenným životom, s ich každodenným stavom, s tým, o čo sa denne usilujú. A tak pre antikristov sú postavenie a povesť ich životom. Bez ohľadu na to, ako žijú, bez ohľadu na to, v akom prostredí žijú, bez ohľadu na to, akú prácu robia, bez ohľadu na to, o čo sa usilujú, aké sú ich ciele a aké je ich životné smerovanie, všetko sa točí okolo dobrej povesti a vysokého postavenia. A tento cieľ sa nemení; nikdy nedokážu odložiť tieto veci bokom. To je pravá tvár antikristov a ich podstata.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Z Božích slov som pochopila, že antikristi si mimoriadne vážia vlastnú povesť a postavenie. Spája sa s nimi všetko ich úsilie aj stavy, v ktorých každý deň žijú. Bez ohľadu na čas alebo miesto sa nikdy nevzdávajú úsilia o povesť a postavenie. Uvažovala som o tom, že som bývala rovnaká. Odkedy som prijala svoju povinnosť, pri každom pohľade na ľudí, ktorí sú v práci rozhodní a obratne hovoria v duchovnom spoločenstve, som sa cítila horšia ako oni, a tak som žila s pocitmi menejcennosti a negatívne som sa vymedzovala. Bála som sa odhalenia svojich nedostatkov a toho, že stratím tvár, a nemala som ani trochu iniciatívny prístup k spolupráci na povinnostiach. Žila som podľa satanských jedov, podľa ktorých „človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako vták zanecháva svoje volanie všade, kde lieta“ a „ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru“, a obzvlášť mi záležalo na názoroch ostatných. Keď som pracovala s Chen Yiom a videla, že je odo mňa v každom ohľade lepší, bála som sa, že mnou budú pohŕdať, a na zhromaždeniach som sa v duchovnom spoločenstve snažila hovoriť čo najmenej alebo vôbec. Vyhýbala som sa tomu ešte aj vtedy, keď som si v práci všimla odchýlky alebo problémy, ktoré bolo treba včas vyriešiť, pretože som sa bála, že moje duchovné spoločenstvo nebude až také dobré ako to Chen Yiove a vrhne na mňa zlé svetlo. Ako cirkevná vodkyňa som sa namiesto toho, aby som sa sústreďovala na cirkevnú prácu, zaujímala len o to, či to neuškodí mojej hrdosti. Keď som objavila problémy, odložila som ich bokom a neriešila som ich ihneď, čo zdžalo prácu. Bola som naozaj sebecká! Boh ma povýšil, aby som konala povinnosť vodkyne a aby som sa tak mohla usilovať o pravdu, naplno zohrávať svoju úlohu a podporovať prácu cirkvi. No ja som sa namiesto premýšľania o tom, ako si splniť vodcovské záväzky, sústreďovala len na to, ako sa v každej situácii vyhnúť tomu, že sa strápnim. Vždy, keď niečo ohrozilo moju hrdosť, som prepadla negativite a vyniesla som nad sebou rozsudok a sťažovala som sa na Boha, že mi nedal dobrú kvalitu. Dokonca som stratila motiváciu konať svoje povinnosti. Uvidela som, ako veľmi mi chýbalo svedomie a rozum. Chabé výsledky, ktoré som predtým dosahovala konaním svojich povinností, vlastne nespôsobil iba problém kvality. Hlavným problémom bolo to, že som žila so skazenou povahou a neustále chránila vlastnú povesť a postavenie. Zvykla som svoju hrdosť chrániť ešte aj vtedy, keď to znamenalo, že zdržím cirkevnú prácu. Vôbec som nemala bohabojné srdce a stavala som sa k svojej povesti a postaveniu, akoby boli mojím životom. Kráčala som po ceste antikristov. Ak by som sa nekajala a nezmenila, Boh by ma určite nenávidel a vyradil.

Prečítala som si ďalší úryvok z Božích slov a našla som cestu praktizovania. Všemohúci Boh hovorí: „Nerob vždy veci pre vlastné dobro a neprihliadaj stále na vlastné záujmy; neprihliadaj na záujmy človeka a nemysli na vlastnú hrdosť, povesť a postavenie. Najprv musíš zohľadniť záujmy Božieho domu a spraviť z nich svoju prioritu. Mal by si brať ohľad na Božie úmysly a najprv pouvažovať o tom, či sa pri vykonávaní tvojej povinnosti vyskytli nejaké nečistoty, či si bol verný, splnil si si svoje povinnosti a dal do toho všetko, a tiež o tom, či si z celého srdca rozmýšľal o svojej povinnosti a cirkevnej práci. Tieto veci musíš zvažovať. Ak o nich budeš často rozmýšľať a pochopíš ich, bude pre teba ľahšie dobre vykonávať svoju povinnosť. Ak je tvoja kvalita nedostatočná, tvoje skúsenosti plytké alebo ak nie si zdatný vo svojom povolaní, potom môže mať tvoja práca nejaké chyby alebo nedostatky a možno nedosiahneš dobré výsledky – ale bude to znamenať, že si urobil všetko, čo bolo v tvojich silách. Neuspokojuj svoje vlastné sebecké túžby alebo priority. Namiesto toho neustále prihliadaj na prácu cirkvi a záujmy Božieho domu. Hoci pri plnení svojej povinnosti nedosiahneš dobré výsledky, srdce budeš mať na správnom mieste. Ak navyše dokážeš hľadať pravdu, aby si počas svojej povinnosti vyriešil problémy, budeš ju vykonávať v súlade s normou a zároveň budeš schopný vstúpiť do pravdy-reality. Toto znamená vlastniť svedectvo.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Slobodu a oslobodenie možno získať len odvrhnutím svojej skazenej povahy) Z Božích slov som pochopila, že keď konáme povinnosť, musíme všetko robiť pred Bohom a prijať Jeho podrobné skúmanie. Keď sa niečo vyskytne, mali by sme dať prednosť ochrane práce cirkvi, odložiť vlastnú pýchu a urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme splnili to, čo máme. Len vtedy budeme žiť v zhode s Božími úmyslami. Keď budem pracovať s bratmi a sestrami, ktorí sú v práci výreční a rozhodní, mala by som s nimi harmonicky spolupracovať, učiť sa z ich predností, aby som tým vynahradila svoje slabosti, a pracovať súdržne, aby sme dobre konali svoje povinnosti. Keď som si to uvedomila, cítila som, ako sa mi rozjasnilo srdce, a pri konaní povinnosti som sa potom sústreďovala na to, aby som napravila svoje úmysly. V duchovnom spoločenstve som hovorila o všetkom, čomu som rozumela, pričom ma už neobmedzovali starosti o moju hrdosť a nedostatočnú kvalitu, a cirkevná práca na odstraňovaní sa postupne začala zlepšovať. Netrvalo dlho a znova ma zvolili za cirkevná vodkyňu.

Spolu s vyššie postavenou vodkyňou sme po istom čase šli organizovať stretnutie s vedúcimi tímov a ona ma poprosila, aby som mu predsedala. Napadlo mi, že je výrečná a rozhodná a dokáže rýchlo nájsť vhodné Božie slová, aby vyriešila stavy bratov a sestier, zatiaľ čo ja s tým zápasím. Mala som slabé komunikačné zručnosti a nebola som dobrý rečník, a tak som sa obávala, ako ma ostatní budú vnímať, ak to stretnutie nezvládnem dobre. Rýchlo som si však uvedomila, že som sa opäť ocitla v zajatí pocitov menejcennosti a strachovala o svoju hrdosť, a tak som sa pomodlila k Bohu: „Bože, vidím, že som znovu upadla do pocitov menejcennosti, pretože som menej výrečná ako iní. Kiež by si ma viedol. Nechcem byť obmedzovaná márnivosťou a pýchou. Chcem sa v srdci sústrediť na svoju povinnosť a zo všetkých síl spolupracovať.“ Po modlitbe som si spomenula na Božie slová: „Povinnosti nie sú tie isté. Je len jedno telo. Každé koná svoju povinnosť, každé na svojom mieste a robí to najlepšie, čo vie – pre každú iskru je jeden záblesk svetla – a hľadá zrelosť v živote. Vtedy budem spokojný.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Výroky Krista na začiatku, 21. kapitola) Boh dal každému človeku rozličné dary a silné stránky. A hoci nemám dobrú kvalitu, môžem vďaka úprimnej spolupráci s Bohom získať Jeho vedenie. Keďže som dnes spolupracovala po boku vodkyne, mala by som sa poučiť z jej silných stránok a nenechať sa obmedzovať svojou hrdosťou a postavením. Mala by som vynaložiť maximálne úsilie, aby som podľa toho, čomu rozumiem, predviedla svoju časť, a tak mohla dobre konať svoju povinnosť. Keď som si to uvedomila, tak už ma ďalej neobmedzovala pýcha a cítila som sa omnoho slobodnejšie. Našla som jeden úryvok z Božích slov, ktorý sa zvlášť hodil na stav vedúcich tímu, a podelila som sa o to, ako mu vďaka svojim skúsenostiam rozumiem. Negatívny stav vedúcich tímu sa vtom obrátil. Na zhromaždeniach som už potom zdieľala všetko, čomu som rozumela, a namiesto toho, aby som sa obávala, ako ma ostatní vnímajú, som sa aktívne sa zúčastňovala. Vedela som správne zaobchádzať so svojimi nedostatkami a nevymedzovať sa. Moje dnešné vylobodenie z pút pocitov menejcennosti je výsledkom toho, že ma viedli Božie slová.