Od mladosti som bola pomerne utiahnutá do seba a mala som ťažkosti s vyjadrovaním. Pri kontakte s neznámymi ľuďmi som nemala veľa odvahy hovoriť, a keď bolo okolo mňa veľa ľudí, bola som veľmi nervózna. Vždy som sa bála, že sa nevyjadrím jasne a urobím zo seba hlupaňu. Preto som sa v porovnaní s ostatnými často cítila menejcenná. V auguste 2023 ma cirkev poverila polievaním nováčikov. Konanie tejto povinnosti si vyžadovalo časté zhromaždenia s nováčikmi a musela som komunikovať aj s ostatnými polievačmi. Keď som čelila takýmto situáciám, bola som často nervózna a bála som sa, že keď príde rad na moje duchovné spoločenstvo, nebudem hovoriť jasne a čo si potom o mne pomyslia bratia a sestry?

Raz ma Stacy, sestra, s ktorou som spolupracovala, vzala na zhromaždenie s nováčikmi. Bolo tam približne 40 až 50 ľudí. Keď som to videla, nemohla som si pomôcť a znervóznela som. Bolo tam až príliš veľa ľudí. Aké potupné by bolo, keby som mala pred týmto davom slabé duchovné spoločenstvo? Pomysleli by si: „Ak si takáto, že nevieš ani zrozumiteľne hovoriť, dokážeš nás skutočne polievať?“ Nepozerali by sa na mňa zvrchu? Keď som o tom premýšľala, nevedela som sa upokojiť a prudko sa mi rozbúchalo srdce. Veľmi som závidela Stacy, keď som videla, že jej duchovné spoločenstvo má praktický obsah a že uvažuje jasne. Bola som aj veľmi rozrušená a bála som sa, že keď tam bude toľko ľudí, hneď ako znervózniem, dostanem okno a nebudem schopná hovoriť v duchovnom spoločenstve. Aké trápne by to bolo? Čo by si o mne mysleli nováčikovia? Keď som o tom premýšľala, rozhodla som sa, že hovoriť nebudem. Budem hrať len úlohu audítora! A tak celé zhromaždenie prebehlo bez toho, aby som povedala čo i len jedno slovo. Takáto som bola aj na zhromaždeniach s ostatnými polievačmi. Keď som videla, že sa všetci vedia pomerne dobre vyjadrovať, začala som im závidieť. Myslela som si, že môj prejav nie je uspokojivý a nedokážem verejne vystupovať, čo ešte znížilo moje sebavedomie pri rozprávaní. Bola som veľmi deprimovaná a premýšľala som: „Všetci konáme povinnosti súvisiace s polievaním, tak ako môže byť medzi nami taká veľká priepasť? Nikdy nič nepoviem; nebudú si myslieť, že vôbec nedokážem hovoriť v duchovnom spoločenstve a som skutočným sklamaním?“ Bola som trochu negatívna a dokonca som si pomyslela: „Nebolo chybou, keď mi pridelili povinnosti týkajúce sa polievania? Na konanie tejto povinnosti musí človek hovoriť v duchovnom spoločenstve o pravde a musí sa vedieť dobre vyjadrovať. Som taká málovravná, že sa obávam, že túto povinnosť nedokážem konať.“ Ale vtedy som si pomyslela, že to, kto v ktorej etape koná ktorú povinnosť, určuje Boh, a ja som nechcela byť nehodná Jeho rozvážnosti. V budúcnosti však budem musieť často hovoriť pred mnohými ľuďmi; čo mám robiť? Počas tých niekoľkých dní som každý deň žila v utrpení a nemohla som sa tejto nálady zbaviť.

Jedného dňa som sa o svojom stave porozprávala s jednou sestrou, ktorá mi dala prečítať úryvok z Božích slov: „Ak máš vo svojom živote často pocit obviňovania, ak tvoje srdce nenachádza pokoj, ak si bez pokoja a radosti a často ťa sužujú starosti a úzkosť z rôznych vecí, o čom to svedčí? Len o tom, že nepraktizuješ pravdu a nestojíš si pevne za svojím svedectvom o Bohu. Keď žiješ pod vplyvom povahy satana, pravdepodobne často zlyhávaš v praktizovaní pravdy, zrádzaš pravdu, si sebecký a nemorálny; chrániš iba svoj imidž, svoje meno a postavenie a svoje záujmy. Neustále žiješ len pre seba a to ti prináša veľkú bolesť. Máš toľko sebeckých túžob, zmätkov, pút, pochybností a problémov, že nemáš ani najmenší pokoj a radosť. Žiť pre skazené telo znamená nadmerne trpieť. Tí, ktorí sa usilujú o pravdu, sú iní. Čím viac rozumejú pravde, tým voľnejšími a oslobodenejšími sa stávajú; čím viac praktizujú pravdu, tým viac pokoja a radosti majú. Keď získajú pravdu, budú žiť úplne vo svetle, budú sa tešiť z Božích požehnaní a nepostretne ich žiadna bolesť.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Vstup do života sa začína vykonávaním povinnosti) Božie slová odhalili môj pravý stav a pochopila som, prečo som v tomto období prežívala takú bolesť. Bolo to preto, lebo som stále žila v stave márnivosti a pýchy a nepraktizovala som pravdu. Bolo jedno, či som bola na zhromaždení s nováčikmi alebo komunikovala s polievačmi, neodvážila som sa pravdivo vyjadriť a stále som sa bála, že ak bude moje duchovné spoločenstvo slabé, ostatní sa na mňa budú pozerať zvrchu. Premýšľala som stále dokola, veľmi ma trápila vlastná márnivosť a pýcha a myslela som len na svoju pýchu a záujmy. Prežívala som neznesiteľnú bolesť len preto, lebo som celé dni žila vo svojej skazenej povahe. Čítaním Božích slov som do istej miery porozumela svojmu problému.

O niekoľko dní neskôr zodpovedný pracovník rozhodol, že odteraz sa budeme pri vedení komunikácie medzi polievačmi striedať. Keď som počula tieto slová, nemohla som si pomôcť, opäť som znervóznela a premýšľala som: „Teraz sa stretávam s bratmi a sestrami, ktorí konajú rovnakú povinnosť ako ja. Spolu je nás 11. Moje duchovné spoločenstvo o pravdách týkajúcich sa vízie už teraz nie je také dobré ako ich a odteraz budem mať dokonca na starosti zhromaždenia. Keďže sa nedokážem vyjadrovať, čo si o mne všetci pomyslia, keď znervózniem, keď príde čas na moje duchovné spoločenstvo, zakoktám sa, budem sa zadrhávať a nebudem mať jasné myslenie?“ O niekoľko dní neskôr bol deň zhromaždenia a zodpovedný pracovník mi zavolal a naliehal, aby som sa ho zúčastnila. Hoci som zhromaždenie neviedla, stále som so sebou vnútorne bojovala. Obávala som sa, že ak by som tam išla a požiadali ma o duchovné spoločenstvo, nič by som nepovedala a bolo by to najväčšie poníženie. Nemala som odvahu zúčastniť sa. Počas niekoľkých nasledovných dní som cítila, akoby mi v srdci uviazol kameň a nemohla som dýchať. Aj keď som sa tomu dňu vyhla, dokázala by som sa tomu vyhýbať navždy? Pomyslela som si, že sa možno naozaj nehodím na konanie povinností súvisiacich s polievaním, ale keď mi napadlo vzdať sa, vyčítala som si to a mala som pocit, že som Bohu niečo dlžná. Môj stav nabral opačný smer, až keď som si prečítala tieto Božie slová. Božie slová hovoria: „Niektorí ľudia sú od detstva introvertní, neradi rozprávajú a majú problémy so socializáciou. Dokonca ani v dospelosti, keď majú tridsať alebo štyridsať rokov, nedokážu túto osobnosť prekonať: nie sú zdatní v reči ani v konverzácii a nie sú dobrí ani v interakcii. Keď sa stanú vodcami, z tejto osobnostnej črty sa stáva určité obmedzenie a prekážka v ich práci a často im spôsobuje úzkosť a frustráciu, takže sa cítia obmedzovaní. Introvertnosť a neochota rozprávať sú prejavmi normálnej ľudskej prirodzenosti. Keďže ide o prejavy normálnej ľudskej prirodzenosti, považujú sa za priestupky voči Bohu? Nie, nie sú to priestupky a Boh s nimi bude zaobchádzať správne. Bez ohľadu na tvoje problémy, nedostatky alebo chyby, nič z toho nie je v Božích očiach problémom. Boh hľadí na to, ako hľadáš pravdu, praktizuješ pravdu, konáš podľa pravdy-princípov a nasleduješ Božiu cestu v prirodzených podmienkach normálnej ľudskej prirodzenosti – to je to, na čo Boh hľadí. Preto v záležitostiach, ktoré sa týkajú pravdy-princípov nedovoľ, aby ťa obmedzovali základné situácie, ako sú normálna ľudská kvalita, inštinkty, osobnosť, zvyky a životné vzorce. Samozrejme, neinvestuj svoju energiu a čas do snahy prekonať tieto základné podmienky ani sa ich nepokúšaj zmeniť. … Nech už je tvoja pôvodná osobnosť akákoľvek, zostáva tvojou osobnosťou. Nesnaž sa zmeniť svoju osobnosť, aby si dosiahol spásu; to je mylný názor – nech je tvoja osobnosť akákoľvek, ide o objektívnu skutočnosť, ktorú nemôžeš zmeniť. Pokiaľ ide o objektívne príčiny, výsledok, ktorý chce Boh dosiahnuť vo svojom diele, nemá nič spoločné s tvojou osobnosťou. To, či dokážeš dosiahnuť spásu, tiež nesúvisí s tvojou osobnosťou. A navyše ani to, či si človek, ktorý praktizuje pravdu a má pravdu-realitu, nemá nič spoločné s tvojou osobnosťou. Preto sa nesnaž zmeniť svoju osobnosť, pretože vykonávaš určité povinnosti alebo máš na starosti určité úlohy – to je chybný názor. Čo by si teda mal robiť? Bez ohľadu na svoju osobnosť alebo vrodené podmienky by si mal dodržiavať a praktizovať pravdu-princípy. Boh napokon nemeria, či nasleduješ Jeho cestu alebo či môžeš dosiahnuť spásu na základe svojej osobnosti; Boh neberie do úvahy, akú máš vrodenú kvalitu, schopnosti, talenty, dary alebo zručnosti, a samozrejme nehodnotí ani to, nakoľko si obmedzil svoje telesné inštinkty a potreby. Namiesto toho sa Boh pozerá na to, či pri nasledovaní Boha a vykonávaní svojich povinností praktizuješ a prežívaš Jeho slová, či máš úmysel a odhodlanie usilovať sa o pravdu a napokon, či si dosiahol praktizovanie pravdy a nasledovanie Božej cesty. To je to, na čo sa Boh pozerá. Rozumieš tomu? (Áno, rozumiem.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu II. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Pri čítaní Božích slov som bola veľmi dojatá a cítila som akosi slobodne. Pochopila som, že Boh nechce meniť ľudské inštinkty a osobnosti, ale skôr ich skazené povahy. Poruchy osobnosti sú prejavom normálnej ľudskej prirodzenosti, ktorú Boh neodsudzuje. Vždy som mala určitý názor; myslela som si, že som introvertná, zle sa vyjadrujem a nehodím sa na to, aby som konala povinnosti súvisiace s polievaním. Pri každom stretnutí s extrovertnými ľuďmi, ktorí sa dobre vyjadrovali, som mala pocit obmedzenia a stále som sa bála, čo si o mne ľudia pomyslia, ak môj prejav bude slabý. Cítila som sa menejcenná, bola som plachá a ešte viac som mala pocit, že túto povinnosť nemôžem konať. Ukázalo sa, že to bol môj paranoidný názor. To, že som introvert a nevyjadrujem sa dobre, nemalo vplyv na vykonávanie mojej povinnosti. Premýšľala som o tom, že keď som v minulosti konala iné povinnosti, usilovne som sa vtedy snažila uvažovať o Božích slovách a pri usilovnom konaní svojej povinnosti som dokázala dosahovať určité výsledky. Pri zhromažďovaní a duchovnom spoločenstve som tiež získala určité osvietenie a osvetlenie. Hoci som sa nevedela vyjadrovať tak dobre ako ostatní, nebolo to tak, že by som nedokázala jasne vyjadriť vôbec nič. To, čo mi dal Boh, mi v skutočnosti stačilo. Išlo hlavne o to, že ma obmedzovala márnivosť a pýcha a bála som sa, že ak budem v duchovnom spoločenstve hovoriť zle, urobím zo seba hlupaňu. Vždy som to tiež ospravedlňovala tým, že som introvert a so slovami to neviem, a nerozmýšľala som nad tým, ako by som mala tieto ťažkosti vyriešiť vo svojej povinnosti, nehovoriac o tom, že by som sa mala zamyslieť nad svojou skazenou povahou. Neschopná úniku som žila vo svojej márnivosti a pýche. Božie slová mi pomohli pochopiť, že môj prístup k riešeniu problémov bol nesprávny, a nemala by som sa pre svoju introvertnosť a neschopnosť dobre sa vyjadrovať neustále cítiť menejcenná a negatívna, pretože osobnosť človeka určuje Boh, nedá sa zmeniť a nie je to skazená povaha. Mohla som sa len usilovať sa o pravdu, vyriešiť svoju skazenú povahu a viac sa nenechať obmedzovať márnivosťou a pýchou. Takto by som bola uvoľnená a slobodná. Neskôr som praktizovala podľa Božích slov, priznala som si chyby svojej osobnosti a čelila im. V oblastiach, v ktorých som na to mala, som sa snažila konať čo najlepšie, a v tých, na ktoré som nestačila, som spolupracovala so sestrami, kotré boli mojimi partnerkami a učila sa od nich, aby som vykompenzovala svoje slabiny. Už som sa pre svoju introvertnosť a slabé vyjadrovanie necítila menejcenná a smutná.

Neskôr, keď som o svojom stave hovorila s jednou sestrou, dala mi prečítať úryvok z Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „To, ako si antikristi cenia svoju povesť a postavenie, presahuje rámec bežných ľudí a je to niečo v ich samotnej povahe-podstate; nie je to dočasný záujem ani prechodný vplyv ich okolia – je to niečo v ich živote, v ich kostiach, a je to teda ich podstata. Znamená to, že pri všetkom, čo antikristi robia, berú do úvahy predovšetkým svoju vlastnú povesť a postavenie, nič iné. Pre antikristov je povesť a postavenie ich životom a celoživotným cieľom. Vo všetkom, čo robia, je ich prvou úvahou: ‚Čo sa stane s mojím postavením? A s mojou povesťou? Ak to urobím, budem mať vďaka tomu dobrú povesť? Zvýši to moje postavenie v očiach ľudí?‘ To je prvá vec, na ktorú myslia, čo je dostatočným dôkazom, že majú povahu a podstatu antikristov; inak by o týchto problémoch neuvažovali. Dá sa povedať, že pre antikristov nie sú povesť a postavenie nejakou dodatočnou požiadavkou a už vôbec nie niečím cudzím, bez čoho by sa zaobišli. Sú súčasťou prirodzenosti antikristov, sú v ich v kostiach, v ich krvi, sú im vrodené. Antikristom nie je ľahostajné, či majú dobrú povesť a postavenie; to nie je ich postoj. Aký je teda ich postoj? Povesť a postavenie sú úzko spojené s ich každodenným životom, s ich každodenným stavom, s tým, o čo sa denne usilujú. A tak pre antikristov sú postavenie a povesť ich životom. Bez ohľadu na to, ako žijú, bez ohľadu na to, v akom prostredí žijú, bez ohľadu na to, akú prácu robia, bez ohľadu na to, o čo sa usilujú, aké sú ich ciele a aké je ich životné smerovanie, všetko sa točí okolo dobrej povesti a vysokého postavenia. A tento cieľ sa nemení; nikdy nedokážu odložiť tieto veci bokom. To je pravá tvár antikristov a ich podstata.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Tretia časť)) Boh odhalil, že antikristom najviac záleží na ich povesti a postavení. Povesť a postavenie sú pre nich dokonca dôležitejšie než vlastné životy. Keď o tom spätne uvažujem, aj ja som mala takýto stav. V skutočnosti mi pri zhromaždeniach s nováčikmi stačilo pozorne uvažovať nad Božími slovami a hovoriť v duchovnom spoločenstve o tých častiach, ktorým som dokázala porozumieť. To som však neurobila. Keď som videla nováčikov, nesústredila som sa na uvažovanie o Božích slovách ani na to, ako vyriešiť problémy nováčikov, ale skôr na to, ako hovoriť v duchovnom spoločenstve, aby som v ich srdciach zanechala svoj dobrý obraz. Keď som premýšľala o tom, čo by si o mne ostatní mysleli, keby som sa zle vyjadrovala a hovorila v duchovnom spoločenstve, srdce mi zovrelo a neodvážila som sa ísť hovoriť v duchovnom spoločenstve. Bolo to tak aj vtedy, keď som sa zhromažďovala a komunikovala s polievačmi. Keď som videla, že sa všetci vyjadrujú lepšie ako ja, nemyslela som na to, že sa od nich budem učiť a komunikovať s nimi, aby som napravila svoje slabé stránky, ale skôr na to, čo si budú o mne myslieť, keď sa budem zle vyjadrovať a hovoriť v duchovnom spoločenstve. Obavy z toho, čo si o mne pomyslia, som mala, aj keď som nič nepovedala. Keď ma do istej miery spútali okovy márnivosti a pýchy, nehľadala som rýchlo pravdu, aby som záležitosti vyriešila, ale skôr som sa bála, že ma ostatní prekuknú. Radšej som túto povinnosť nevykonala, než aby ma ľudia nazvali ničomníčkou. Takto som si aspoň mohla zachovať posledný kúsok dôstojnosti. Videla som, že bez ohľadu na to, či hovorím alebo mlčím a s akou som skupinou ľudí, všade, kde som bola, som prihliadala len na vlastnú márnivosť a pýchu. Bolesť, negativitu a menejcennosť, ktorú som dnes cítila, spôsobila moja márnivosť a pýcha. Zapríčinila ju moja neschopnosť ukázať pred ľuďmi svoju tvár a dokonca som sa chcela vzdať svojej povinnosti, pretože som nedokázala uspokojiť svoju pýchu. Myslela som na to, ako mi v mladosti rodičia často hovorili, že „tvár je na nezaplatenie“. Keďže som bola pod vplyvom takéhoto satanského jedu, bolo jedno, s kým som komunikovala, vždy som na neho chcela urobiť dobrý dojem a ak som ho nedokázala presvedčiť, aby mal o mne vysokú mienku, aspoň som nemohla dopustiť, aby sa na mňa pozeral zvrchu. Takáto som bola, či už som sa stretávala s ľuďmi zo školy, z práce alebo pri konaní svojej povinnosti, a keď sa moja potreba povesti a postavenia nedala uspokojiť, akoby som prišla o život. Videla som, že som zjavila povahu antikristov. Vďaka tomuto veľkému poznaniu som tiež pochopila, že za tým, že Boh mi určil tento druh osobnosti, bola Jeho rozvážnosť. Prečítala som si tieto Božie slová: „Po tom, čo boli ľudia skazení satanom, majú satanovu skazenú povahu ako podstatu svojho života; to znamená, že žijú podľa svojej skazenej povahy a ich život sa riadi touto skazenou povahou. Ak má okrem toho niekto dobrú kvalitu, mimoriadnu kvalitu a celkovo úplné, dokonalé a úžasné schopnosti vo všetkých oblastiach, len to podporuje jeho skazenú povahu a vedie to k búrlivému stupňovaniu tejto skazenej povahy, ktorá sa tak stane nekontrolovateľnou. V dôsledku toho sa stáva arogantnejším, neústupnejším, zradnejším a podlejším. Jeho ťažkosti s prijatím pravdy sa zvyšujú a neexistuje spôsob, ako vyriešiť jeho skazenú povahu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu II. Ako sa usilovať o pravdu (7)) Pri čítaní Božích slov som pochopila, že keby som bola výrečná, veľmi dobre sa vyjadrovala, dokázala ľahko zvládať všetky situácie, bola stredobodom pozornosti a tešila sa úcte druhých, potom by som bola určite spokojná sama so sebou a bola by som od radosti bez seba. Keďže sa neviem dobre vyjadrovať, dokážem sa v ťažkostiach spoliehať na Boha, vzhliadať k Nemu a vnímať vlastné slabé stránky a neschopnosti, svoju bezvýznamnosť a málovravnosť, a preto sa neodvažujem príliš vyvyšovať. Bola som taká posadnutá povesťou a postavením a pritom som nebola schopná slova a zle som sa vyjadrovala. Mala som veľmi veľké nedostatky, ale tak veľmi mi záležalo na tom, čo si o mne myslia ostatní. Keby som bola skvelou rečníčkou, bola by som stále arogantnejšia a ako satan by som si myslela, že som lepšia ako všetci ostatní. Boh ma nesmierne ochránil tým, že mi nedal schopnosť byť dobrou rečníčkou!

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová: „Usilovanie sa o pravdu je najdôležitejšia vec bez ohľadu na to, z akého uhla pohľadu sa na to pozeráš. Môžeš sa vyhnúť chybám a nedostatkom ľudskej prirodzenosti, ale nikdy sa nemôžeš vyhnúť ceste usilovania sa o pravdu. Bez ohľadu na to, aká dokonalá či ušľachtilá je tvoja ľudská prirodzenosť alebo či máš menej chýb a nedostatkov a viac silných stránok ako iní ľudia, neznamená to, že rozumieš pravde, ani to nemôže nahradiť tvoje úsilie o pravdu. Naopak, ak sa usiluješ o pravdu, rozumieš mnohému z pravdy a primerane hlboko a prakticky ju chápeš, vykompenzuje to mnohé nedostatky a problémy v tvojej ľudskej prirodzenosti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu II. Ako sa usilovať o pravdu (3)) „Ak všetko, na čo myslíš každý deň počas hodín, ktoré máš k dispozícii, súvisí s tým, ako vyriešiť tvoju skazenú povahu, ako praktizovať pravdu a ako pochopiť pravdu-princípy, potom sa naučíš používať pravdu na riešenie svojich problémov podľa Božích slov. Získaš tak schopnosť žiť nezávisle, budeš mať vstup do života, nebudeš čeliť veľkým ťažkostiam pri nasledovaní Boha a postupne vstúpiš do pravdy-reality. Ak si vo svojom srdci stále upnutý na prestíž a postavenie, stále sa zaoberáš predvádzaním sa a nútením ostatných, aby k tebe vzhliadali, potom nie si niekto, kto sa usiluje o pravdu, a kráčaš po nesprávnej ceste. To, o čo sa usiluješ, nie je pravda ani život, ale veci, ktoré miluješ, je to sláva, zisk a postavenie – v tom prípade nič z toho, čo robíš, nesúvisí s pravdou, všetko je to zlo a práca. Ak vo svojom srdci miluješ pravdu a vždy sa snažíš o pravdu, ak sa usiluješ o zmenu povahy, ak si schopný dosiahnuť pravú podriadenosť Bohu, ak sa dokážeš báť Boha a vyhýbať sa zlu, ak si zdržanlivý vo všetkom, čo robíš, a ak si schopný prijať Božie podrobné skúmanie, potom sa tvoj stav bude neustále zlepšovať a staneš sa človekom, ktorý žije pred Bohom.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Dobré správanie neznamená, že povaha človeka sa zmenila) Z Božích slov som pochopila, že tých, ktorí sa neusilujú o pravdu, akokoľvek dobre sa vyjadrujú, aká veľká je ich osobnosť, akými zdatnými sú rečníkmi alebo koľko ľudí má o nich vysokú mienku, Boh neschváli. Boh sa nepozerá na to, aké majú ľudia nedostatky, ale skôr na to, či sa dokážu usilovať o pravdu, či sa Mu podriaďujú a či sa Ho boja. Počas vykonávania mojej povinnosti polievania nováčikov bolo Božím úmyslom, aby som sa pri konaní svojej povinnosti usilovala o pravdu, aby som si plnila svoju povinnosť bez ohľadu na to, či som čelila nováčikom alebo polievačom, a zároveň, aby som hľadala, ako mám riešiť ťažkosti a problémy nováčikov, aby mohli položiť základy na pravej ceste a skôr konať svoje povinnosti ako stvorené bytosti. Keď som však predstúpila pred nováčikov a polievačov, každý deň som myslela na vlastnú márnivosť a postavenie. To bol úplný protiklad cesty, o ktorej hovorí Boh a po ktorej kráčajú ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu a milujú ju. Takto by som sa len stále viac vzďaľovala od Božích požiadaviek a On by ma nakoniec vyradil. Odvtedy som podľa Božích slov začala vedome trénovať, ako vložiť do svojej povinnosti srdce, ako vyriešiť svoju skazenú povahu a sústredila som sa na hľadanie pravdy-princípov a dobré konanie svojej povinnosti. Keď sme sa potom striedali vo vedení zhromaždení, už som sa tomu viac nevyhýbala. Vedela som, že vedením zhromaždení môžem cvičiť a zlepšovať svoje sebavyjadrovanie, nahradiť to, čo mi chýba, a dobre konať svoju povinnosť, a tak som prosila Boha, aby mi dal vieru a silu. Nesústredila som sa na to, čo si o mne myslia ostatní; stačilo mi dať voľný priebeh tomu, čo mi Boh pôvodne dal, a tomu, čo môžem sama dosiahnuť. Keď prišiel rad na moje duchovné spoločenstvo, pokojne som hovorila v duchovnom spoločenstve o tom, čomu som rozumela, a vyjadrila som aj niektoré veci, na ktoré som sa nepripravila; už ma neobmedzovala moja pýcha.

Po tejto skúsenosti som vedela, že depresiu a bolesť mi nespôsobovala moja málovravnosť, ale skôr moje úsilie o povesť a postavenie. Neschopnosť hovoriť a slabé vyjadrovanie sú nedostatkom ľudskej prirodzenosti, ale nie je to smrteľná choroba. Najdôležitejšou vecou je vložiť svoje srdce do usilovania sa o pravdu a hľadania pravdy-princípov pri problémoch alebo ťažkostiach počas vykonávania povinnosti.