V roku 2004 si ma Boh vyvolil, aby som prišla do Jeho domu. Na zhromaždeniach s bratmi a sestrami som ich niekedy počula v duchovnom spoločenstve opisovať svoje skúsenosti, ako sa počas choroby nevzdali svojich povinností a zázračne sa uzdravili. Čítala som aj články o skúsenostných svedectvách, ktoré napísali niektorí bratia a sestry. Jedna sestra mala rakovinu, ale stále trvala na konaní svojich povinností a Boh ju rakoviny nevedomky zbavil. Keď som sa o týchto svedectvách dozvedela, pomyslela som si: „Keď bratia a sestry čelili skúškam choroby, spoliehali sa na vieru, aby ich prežili – stáli si pevne za svojím svedectvom a ich choroba sa vytratila. V budúcnosti sa od nich musím učiť. Nech príde akákoľvek choroba alebo pohroma, musím sa silno držať svojich povinností a stáť si pevne za svojím svedectvom. Takto budem aj ja, rovnako ako bratia a sestry, žiť v Božích požehnaniach.“

V lete roku 2011 sa jedného dňa napoludnie môj sedemročný syn hral v obývačke v kolieskových korčuliach. Náhodou zhodil televízor, ktorý na neho spadol, v dôsledku čoho odvšadiaľ silno krvácal, dokonca aj z nosa. Bola som v šoku a srdce mi takmer vyskočilo z hrude. Hneď som sa modlila k Bohu: „Bože, nech sa s mojím dieťaťom stane čokoľvek, či bude žiť, alebo zomrie, prosím, ochráň moje srdce, aby sa nesťažovalo.“ Keď ho v nemocnici vyšetrili, lekár povedal, aby som ho doma pozorovala, a ak nebude mať teplotu, bude všetko v poriadku. Môj syn sa neskôr uzdravil. Neskôr som o tejto udalosti premýšľala. Počas tejto krízy som sa nesťažovala a môj syn sa rýchlo zotavil. To ma ešte viac utvrdilo v tom, že keď sa v nešťastí nebudem sťažovať a budem si pevne stáť za svojím svedectvom, uvidím Božiu ochranu a požehnania. Odvtedy som sa vydávala ešte horlivejšie. Bolo jedno, aké povinnosti mi cirkev pridelila, a koľko utrpenia či aká cena sa s tým spájala, všetko som poslušne vykonala. Cítila som, že som niekto, kto miluje Boha a že Boh ma v budúcnosti určite požehná.

V máji 2016 som konala svoje povinnosti mimo domu. Jedného dňa mi z domu prišiel list, v ktorom sa písalo, že môj syn má leukémiu, je vážne chorý a už ho prijali do nemocnice. Keď som si ho prečítala, v mysli sa mi zahmlilo a išla som sa modliť do svojej izby. Kľačala som na posteli, nevedela som sa ovládať, len som vzlykajúc hovorila: „Bože, môj syn má len dvanásť rokov. Naozaj si ho vezmeš?“ Potom som sa už na ďalšie slová nezmohla. Chcela som sa okamžite vrátiť a postarať sa o neho, aby som ho utešila a povzbudila, myslela som však na to, ako antikristi vyrušujú cirkevný život, bránia rôznej práci a poškodzujú životy bratov a sestier. Boh v tejto kritickej chvíli sledoval, ako sa rozhodnem – či zachovám prácu cirkvi, alebo dám svoje povinnosti bokom a budem sa starať o svojho syna. Myslela som na to, ako Jób pokrytý ranami znášal veľké skúšky, no nesťažoval sa na Boha, ale stál si pevne za svojím svedectvom. Boh sa mu nakoniec zjavil, uzdravil ho a navyše ho aj hojne požehnal. Keď som premýšľala o synovej chorobe, ktorá bola v Božích rukách, aj ja som sa musela rozhodnúť, že uspokojím Boha, budem dodržiavať svoje povinnosti a nedovolím, aby zvíťazili satanove úklady. Verila som, že ak si budem pevne stáť za svojím svedectvom, Boh môjho syna požehná a on sa uzdraví. Najmä vzhľadom na to, ako sa Abrahám podriadil Bohu a bol ochotný obetovať svojho jediného syna Izáka, a ako mu Boh syna nevzal, ale ho ešte viac požehnal, som cítila, že Boh ma tiež skúša prostredníctvom môjho dieťaťa. Verila som, že ak svojho syna zverím do Božích rúk a budem si pevne stáť za svojím svedectvom, Boh ho požehná, aby sa uzdravil. Potom som sa už synovou chorobou nezaoberala a pohrúžila som sa do svojich povinností.

Keď som sa vrátila domov, manžel mi povedal, že náš syn nemal leukémiu; mal len priveľa bielych krviniek a slabú imunitu, a bez včasnej liečby by sa z toho mohla vyvinúť leukémia. Navštívili sme niekoľko renomovaných nemocníc, ale ani po viacerých konzultáciách s odborníkmi sa chorobu nepodarilo diagnostikovať. Nemali sme inú možnosť, len sa vrátiť domov a podstúpiť konzervatívnu liečbu. Na čínsku medicínu sme minuli viac ako dvetisíc juanov, no zlepšenie nenastalo. Pomyslela som si: „Boh nepozná ťažké prípady. Ak sa na Neho ľudia úprimne spoliehajú a podriaďujú sa Mu, nie je pre Neho ľahké ich uzdraviť?“ Potom som so svojím dieťaťom často hovorila v duchovnom spoločenstve: „V tejto chorobe sa nesmieme sťažovať a musíme sa podriadiť Božiemu ovládaniu a opatreniam. Ak si budeme pevne stáť za svojím svedectvom, Boh sa postará o to, aby si sa uzdravil.“ Medzitým som sa všade pýtala aj na ľudové lieky na synovu chorobu. Prešiel však mesiac a stav môjho dieťaťa sa nezlepšil, ale sa dokonca zhoršil. Začala som mať negatívne pocity, klesala som na duchu a rozmýšľala: „Odkedy moje dieťa ochorelo, poctivo konám svoje povinnosti. Prečo Boh neochraňuje jeho zdravie? Prečo sa jeho stav s ďalšou liečbou zhoršuje? Ak sa z toho naozaj vyvinie leukémia, ako hovorili lekári, nestratí môj syn vari všetku nádej?“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som bola vyľakaná.

Jedného rána mi manžel takmer v slzách povedal: „Na chorobu tohto dieťaťa sme vyskúšali všetky metódy, ale nielenže sa to nezlepšuje, ale ešte sa to zhoršuje. Čo máme robiť?“ Keď som videla, ako sa manžel trápi, bola som neopísateľne smutná. Vytiahla som si teda Božie slová a prečítala si ich. Všemohúci Boh hovorí: „Je normálne, že ľudia, ktorí prechádzajú skúškami, sú slabí alebo majú v sebe negativitu, prípadne nemajú jasno o Božích úmysloch či o ceste, ktorou sa majú uberať. V každom prípade však musíš mať vieru v Božie dielo a nezapierať Boha, rovnako ako Jób. Hoci bol Jób slabý a preklial deň svojho narodenia, nepopieral, že všetko v ľudskom živote mu daroval Jahve a že Jahve aj všetko odníma. Bez ohľadu na to, akým skúškam bol vystavený, tento názor si zachoval. V tvojej skúsenosti, bez ohľadu na to, akým zušľachťovaním prechádzaš prostredníctvom Božích slov, Boh od ľudí vyžaduje, stručne povedané, vieru a srdce milujúce Boha. Takto Boh zdokonaľuje vieru, lásku a túžby ľudí. Boh koná na ľuďoch dielo zdokonaľovania, no oni to nevidia ani necítia. Za takýchto okolností je potrebná tvoja viera. Viera sa od ľudí vyžaduje vtedy, keď niečo nie je vidieť voľným okom, a tvoja viera je potrebná, keď sa nedokážeš vzdať svojich vlastných predstáv. Keď nemáš jasno o Božom diele, vyžaduje sa od teba, aby si mal vieru a pevný postoj a pevne si stál za svojím svedectvom. Keď Jób dospel do tohto bodu, zjavil sa mu Boh a prehovoril k nemu. To znamená, že len zvnútra svojej viery môžeš uvidieť Boha. Keď budeš mať vieru, Boh ťa zdokonalí. Bez viery to Boh nemôže urobiť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) Po prečítaní Božích slov som do istej miery pochopila, čo je to pravá viera – veriť v Boha a stáť si pevne za svojím svedectvom o Ňom, aj vtedy, keď niečo nevidíme alebo sa toho nemôžeme dotknúť, tak ako Jób, ktorý Boha nikdy nezaprel. Toto si Boh želá. Hovorila som s manželom v duchovnom spoločenstve: „Len samotná viera v Boha a konanie našich povinností, keď je všetko v poriadku, nemusí byť odrazom pravej viery. Keď čelíme skúškam a nevieme, ako dopadnú, no aj tak dokážeme vytrvalo veriť v Boha a nasledovať Ho – to je pravá viera a želaný výsledok Božieho zušľachtenia a skúšok. Inak by sme v Boha verili len pre Jeho milosť a výhody a satan by nás obviňoval a odmietal nás uznať. Či už sa stav nášho syna zlepší alebo nie, ak budeme Boha naďalej nasledovať a podriadime sa Mu, satan bude porazený a zahanbený a Boh od nás získa slávu.“ Keď to môj manžel počul, súhlasne prikývol.

Potom už stav nášho syna nevykazoval žiadne známky zlepšenia. Jedného dňa sa opieral o okenný parapet a sledoval ostatné deti, ako idú s batohmi do školy. Zdalo sa, že im závidí, a so slzami v očiach a priduseným hlasom povedal: „Mami, všetky ostatné deti idú do školy, ale ja som chorý a nemôžem ísť. Vždy mi hovoríš, že sa mám podriadiť Bohu. Ako dlho sa musím podriaďovať, kým mi bude lepšie?“ Keď som počula synove slová, akoby mi bodli nôž do srdca. Moja viera to už nemohla zniesť. Pomyslela som si: „Odkedy moje dieťa ochorelo, trpela som, no vždy som sa pevne držala svojich povinností. Už som urobila všetko pre to, aby som spolupracovala. Ako to, že Boh môjho syna stále nevyliečil? Nemám dosť úprimné srdce? Lekár povedal, že ak sa môj syn nevylieči, možno bude potrebovať amputáciu. Ak by k tomu došlo, ako by v budúcnosti žil?“ Keď som o týchto strašných dôsledkoch rozmýšľala, srdce mi trýznila mučivá bolesť, akoby ho pomlel mlynček na mäso. Keď moja bolesť dosiahla takúto intenzitu, modlila som sa k Bohu: „Bože, prečo sa synova choroba nezlepšuje? Moje duchovné postavenie je prinízke; už to naozaj nedokážem ďalej znášať. Bože, prosím, osvieť ma, aby som pochopila Tvoj úmysel.“

Koncom septembra mi naša vodkyňa poslala list so žiadosťou o spoluprácu na istej povinnosti. Odmietla som, pretože ma trápila synova choroba. Neskôr som si uvedomila, že za celé roky viery v Boha som nikdy žiadnu povinnosť neodmietla, nech som čelila akejkoľvek ťažkosti. Dnes som však povinnosť odmietla pre synovu chorobu. Keď som si to uvedomila, rozrušilo ma to. Počas úvah o svojom postoji k Bohu počas tohto obdobia som si uvedomila, že som sa modlila a čítala Božie slová len povrchne. V srdci som nemala žiadnu silu. Až na podávanie liekov synovi som mala v srdci každý deň strach a úzkosť. Neustále som sa obávala, že jeho choroba sa nezlepší a že ho môžem stratiť, takže som sa nesústredila na svoje povinnosti. Keď som si na to pomyslela, zrazu mi svitlo – nezrádzala som Boha? Spomenula som si na úryvok z Božích slov: „To, ako vnímaš Božie poverenia, je mimoriadne dôležité a je to veľmi vážna záležitosť. Ak nedokážeš splniť to, čo Boh ľuďom zveril, potom nie si hoden, aby si žil v Jeho prítomnosti, a mal by si byť potrestaný. Je úplne prirodzené a odôvodnené, že ľudia by mali splniť akékoľvek poverenia, ktoré im Boh zverí. Je to najväčšia ľudská povinnosť a je to rovnako dôležité ako samotné ich životy. Ak Božie poverenia neberieš vážne, zrádzaš Boha tým najvážnejším spôsobom. V tomto si úbohejší ako Judáš a mal by si byť prekliaty.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako spoznať prirodzenosť človeka) Z prísnych Božích slov súdu som cítila Jeho hnev. Ukázalo sa, že brať Božie poverenie na ľahkú váhu je vážna záležitosť. Boží postoj k tým, ktorí Jeho poverenie odmietajú, je postojom odporu a prekliatia. Čítanie týchto slov vo mne vyvolalo triašku. Dlhé roky som verila v Boha bez pravdy-reality; keď som čelila situáciám, ktoré nezodpovedali mojim predstavám, stále som vedela opustiť svoje povinnosti a zradiť Boha. Keď som si to uvedomila, v pokání som sa modlila k Bohu.

Počas hľadania som si prečítala úryvok z Božích slov. „V súčasnosti sa väčšina ľudí nachádza v tomto stave: aby som získal požehnania, musím sa vydať Bohu a zaplatiť za Neho cenu. Aby som získal požehnania, musím všetko opustiť pre Boha; musím dokončiť to, čo mi zveril, a musím dobre vykonať svoju povinnosť. V tomto stave prevláda úmysel získať požehnania, čo je príkladom úplného vydávania sa Bohu s cieľom dostať od Neho odmeny a získať korunu. Takíto ľudia nemajú v srdci pravdu a je isté, že ich chápanie pozostáva len z niekoľkých slov a učení, ktorými sa predvádzajú všade, kam idú. Ich cesta je cestou Pavla. Viera týchto ľudí je aktom neustálej driny a hlboko vo vnútri cítia, že čím viac toho urobia, tým viac to dokazuje ich vernosť Bohu; že čím viac toho urobia, tým spokojnejší určite bude; a že čím viac toho urobia, tým väčšmi si zaslúžia udelenie koruny pred Bohom a tým väčšie budú požehnania, ktoré získajú. Myslia si, že ak dokážu znášať utrpenie, kázať a zomrieť pre Krista, ak dokážu obetovať svoj vlastný život a ak dokážu splniť všetky povinnosti, ktoré im Boh zveril, potom získajú najväčšie požehnania, a dozaista im budú udelené koruny. Presne to si predstavoval a hľadal Pavol. Je to presne tá istá cesta, po ktorej kráčal, a pod vedením takýchto myšlienok Pavol pracoval, aby slúžil Bohu. Nepochádzajú tieto myšlienky a úmysly zo satanskej prirodzenosti? Je to ako svetskí ľudia, ktorí veria, že kým sú na zemi, musia sa usilovať o poznanie a že po jeho získaní môžu vyčnievať z davu, stať sa úradníkmi a mať postavenie. Myslia si, že keď získajú postavenie, môžu realizovať svoje ambície a posunúť svoje obchodné a rodinné praktiky na určitú úroveň prosperity. Nekráčajú po tejto ceste všetci neverci? Tí, ktorých ovláda táto satanská prirodzenosť, môžu byť vo svojej viere iba ako Pavol. Myslia si: ‚Musím odvrhnúť všetko, aby som sa vydal Bohu. Musím byť pred Bohom verný a nakoniec dostanem veľké odmeny a veľké koruny.‘ Je to rovnaký postoj ako postoj svetských ľudí, ktorí sa usilujú o svetské veci. Vôbec sa nelíšia a podliehajú rovnakej prirodzenosti. Keď majú ľudia takúto satanskú prirodzenosť, vonku vo svete sa budú snažiť získať vedomosti, učenie a postavenie a vyčnievať z davu. Ak veria v Boha, budú sa snažiť získať veľké koruny a veľké požehnania. Ak sa ľudia neusilujú o pravdu, keď veria v Boha, určite pôjdu touto cestou. Je to nemenný fakt, je to prirodzený zákon. Cesta, ktorou idú ľudia, ktorí sa neusilujú o pravdu, je úplne odlišná od Petrovej.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Ako kráčať Petrovou cestou) Vďaka odhaleniu Božích slov som zistila, že počas mnohých rokov som všetko nezanechávala a nevydávala sa preto, aby som plnila svoje povinnosti a uspokojila Boha, ale skôr preto, aby som s Ním obchodovala, vždy s úmyslom získať požehnania – nasledovala som Pavlovu cestu usilovania sa o požehnania. Odkedy som prijala Božie dielo v posledných dňoch, videla som, že keď si niektorí bratia a sestry počas choroby a skúšok stáli pevne za svojím svedectvom, dostalo sa im Božej starostlivosti, ochrany a požehnaní. Preto som bez ohľadu na to, aké náročné alebo riskantné boli povinnosti, ktoré mi cirkev zverila, bez akýchkoľvek výhrad spolupracovala. V srdci som pevne verila, že pokiaľ budem trpieť a platiť cenu pre Boha, nebudem sa v súžení sťažovať a vytrvám vo svojich povinnostiach, určite dostanem Božie požehnania. Keď som sa dozvedela, že môj syn má vážnu chorobu, aj tak som sa rozhodla konať svoje povinnosti a vydať sa Bohu, aby ho mohol vyliečiť. Keď sa však jeho choroba dlho nezlepšovala, začala som sa na Boha sťažovať. Svoje predošlé zanechávanie a vydávanie sa som použila ako páku pri vyjednávaní, hádala som sa s Bohom, kričala Naňho, sťažovala sa na nedostatok Jeho ochrany nad mojím synom a dokonca som odmietala konať svoje povinnosti. Videla som, že sa úplne odhalila moja sebecká a podlá satanská povaha, ktorá hľadá výhody. Svoje zanechávanie a vydávanie sa pre Boha som používala ako prostriedok na to, aby som od Neho požadovala požehnania. Uvedomila som si, že kráčam po tej istej ceste ako Pavol. Pavol sa vydával a platil cenu pre Boha v očakávaní odmien a koruny a obchodoval s Bohom. Podvádzal Ho a odolával Mu, až ho Boh nakoniec odsúdil a potrestal. Uvažovala som o svojej dlhoročnej viere v Boha, pretože som sa neusilovala o pravdu ani nehľadala v Božích slovách Jeho úmysly, svoje vydanie sa pre Boha a vykonávanie povinnosti som vnímala ako obchody. Videla som, aká som bola skutočne sebecká a opovrhnutiahodná, úplne nehodná Božej spásy!

Potom som si prečítala tieto Božie slová. „Prechádzaš skúškami Jóbovými a zároveň skúškami Petrovými. Keď Jób čelil skúškam, obstál ako svedok a nakoniec sa mu zjavil Jahve. Až keď obstál ako svedok, bol hoden uzrieť Božiu tvár. Prečo sa hovorí: ‚Skrývam sa pred krajinou špiny, ale ukazujem sa nebeskému kráľovstvu‘? Znamená to, že len keď si svätý a vydávaš svedectvo, si hodný uvidieť Božiu tvár. Ak o Ňom nedokážeš vydať svedectvo, nie si hodný vidieť Jeho tvár. Ak ustupuješ alebo sa sťažuješ na Boha tvárou v tvár zušľachťovaniu, tak o Ňom nedokážeš vydať svedectvo a staneš sa satanovým terčom posmechu. Potom už Božiu tvár neuvidíš. Ak si ako Jób, ktorý uprostred skúšok preklínal svoje telo, ale nesťažoval sa na Boha a dokázal znenávidieť vlastné telo bez toho, aby sa sťažoval alebo hrešil slovami, potom budeš vydávať svedectvo. Keď do určitej miery prejdeš zušľachtením a stále dokážeš byť ako Jób, úplne podriadený Bohu a bez ďalších požiadaviek voči Nemu alebo bez vlastných predstáv, vtedy sa ti zjaví Boh.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) „Hoci Boh v rôznych súvislostiach používa rozličné spôsoby skúšania každého človeka, v Abrahámovi Boh videl to, čo chcel, videl, že Abrahámovo srdce bolo pravdivé a jeho podriadenosť bezpodmienečná. Bola to práve táto ‚bezpodmienečnosť‘, po čom Boh túžil. Ľudia často hovoria: ‚Už som obetoval toto, už som sa vzdal tamtoho – prečo so mnou Boh stále nie je spokojný? Prečo ma stále vystavuje skúškam? Prečo ma neustále testuje?‘ Dokazuje to jeden fakt: Boh nevidel tvoje srdce ani tvoje srdce nezískal. Znamená to, že neuvidel takú úprimnosť, ako keď Abrahám dokázal zdvihnúť nôž, aby zabil svojho syna vlastnou rukou a obetoval ho Bohu. Nevidel tvoju bezpodmienečnú podriadenosť a nepotešil si Ho. Je teda prirodzené, že ťa Boh neustále skúša.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Božie dielo, Božia povaha a samotný Boh II) Z Božích slov som pochopila, že Boh požehnáva tých, ktorí sa pre Neho úprimne vydávajú. Je jedno, ako Boh koná, oni sa bezpodmienečne podriaďujú Jeho ovládaniu a opatreniam, bez akýchkoľvek nárokov, požiadaviek či vmiešavania osobných záujmov. Toto je pravdivé svedectvo. Nemohla som si pomôcť, musela som myslieť na Jóba. O Bohu iba počul, a predsa, keď prišiel o všetok svoj majetok a deti, bol pokrytý ranami, a dokonca sa mu vysmievala aj jeho manželka, stále sa držal cesty strachu z Boha a vyhýbania sa zlu, a hovoril: „Jahve dal a Jahve vzal; nech je požehnané Jahveho meno.“ (Jób 1, 21) Nepokúšal sa s Bohom vyjednávať ani od Neho niečo žiadať; zachoval si voči Nemu čisté srdce. Myslela som aj na Abraháma. Mal sto rokov, keď sa mu narodil syn Izák, ktorého veľmi miloval. Keď ho Boh požiadal, aby Izáka obetoval, hoci k synovi cítil náklonnosť, neriadil sa ňou. Ochotne Izáka obetoval na oltár. Mali absolútnu a bezpodmienečnú vieru a podriadenosť Bohu, bez akéhokoľvek vyjednávania alebo nárokov. Ich konanie bolo čistým nasledovaním Božej cesty, nie pre požehnania či osobný zisk. Ich svedectvá boli skutočne chvályhodné a obdivuhodné. Moje chápanie bolo však vždy nesprávne. Keď som čelila chorobe alebo pohrome, pokiaľ som si vedela bez sťažností naďalej zastávať svoje povinnosti, myslela som si, že toto dobré správanie stačí na to, aby som si stála pevne za svojím svedectvom a uspokojila Boha, a že dostanem Jeho požehnania. Za mojím vydávaním sa však neskrývala úprimnosť ani podriadenosť Bohu. Za mojimi obetami bolo len podvádzanie, vyjednávanie a požadovanie vecí. Vôbec to nebolo úprimné svedectvo a toto správanie bolo Bohu odporné a nezaslúžilo si Jeho požehnania. V minulosti som nespočetne veľakrát čítala o Jóbovom a Abrahámovom svedectve, no nesústredila som sa na to, ako nasledovali Božiu cestu, ako sa Ho báli, vyhýbali sa zlu, a zostali Mu verní a podriadení. Namiesto toho som sa sústredila na požehnania, ktoré dostali, keď si pevne stáli za svojím svedectvom. Bolo to všetko preto, lebo ma poháňala moja satanská povaha, ktorá hľadala výhody. Vďaka odhaleniu v Božích slovách som do určitej miery zistila, čo tvorí pravé svedectvo.

Neskôr som uvažovala: Celé roky viery v Boha som si neustále myslela, že ak sa budem vydávať pre Boha a obetujem sa Mu, mal by ma požehnať; to bola podstata Božej spravodlivosti. Keď sa teda choroba môjho syna nezlepšila, a dokonca sa zhoršila, v srdci som mala plno sťažností a nepochopenia a dokonca som odmietla svoju povinnosť. Hľadala som, ako túto situáciu správne vyriešiť. Počas tohto hľadania som natrafila na úryvok z Božích slov. „Spravodlivosť nie je v žiadnom prípade férovosť ani rozumnosť; nie je to rovnostárstvo ani otázka toho, že ti bude pridelené to, čo si zaslúžiš, podľa toho, koľko práce si vykonal. Nie je to ani otázka toho, že dostaneš zaplatené za odvedenú prácu alebo že dostaneš, čo ti prináleží podľa vynaloženého úsilia. To nie je spravodlivosť, je to len férovosť a rozumnosť. Len veľmi málo ľudí dokáže spoznať Božiu spravodlivú povahu. Povedzme, že Boh by sa zbavil Jóba po tom, čo o Ňom Jób vydal svedectvo – bolo by to spravodlivé? V skutočnosti áno. Prečo sa to nazýva spravodlivosťou? Ako ľudia vnímajú spravodlivosť? Ak je niečo v súlade s ľudskými predstavami, potom sa im veľmi ľahko povie, že Boh je spravodlivý; ak sa im však niečo javí v rozpore s ich predstavami – ak je to niečo, čo nedokážu pochopiť –, potom im padne zaťažko povedať, že Boh je spravodlivý. Keby Boh vtedy zničil Jóba, ľudia by nepovedali, že je spravodlivý. No či už boli ľudia skazení, alebo nie, či už boli hlboko skazení, alebo nie, musí Boh v skutočnosti ospravedlňovať svoje konanie, keď ich ničí? Mal by ľuďom vysvetľovať, na základe čoho tak koná? Musí ľuďom oznámiť pravidlá, ktoré určil? Nie je to potrebné. V Božích očiach nemá človek, ktorý je skazený a má sklon odporovať Bohu, žiadnu cenu; akokoľvek s ním Boh naloží, bude to náležité, a všetko sú to Božie opatrenia. Ak by si sa znepáčil Bohu a ak by po tvojom svedectve povedal, že ťa nevie nijako použiť, a preto by ťa zničil, bola by aj toto Jeho spravodlivosť? Áno, bola. Možno to práve teraz nedokážeš rozpoznať z faktov, ale z hľadiska učenia to musíš pochopiť. … Všetko, čo Boh robí, je spravodlivé. Ľudia možno nedokážu vnímať Božiu spravodlivosť, no nemali by vynášať svojvoľné súdy. Ak sa ľuďom nejaké Božie konanie zdá byť nerozumné alebo ak o ňom majú nejaké predstavy, a preto tvrdia, že Boh nie je spravodlivý, potom sú nanajvýš nerozumní. Vidíš, že Petrovi sa niektoré veci zdali nepochopiteľné, ale bol si istý, že je v nich prítomná Božia múdrosť a Jeho dobrá vôľa. Ľudia nedokážu pochopiť všetko; je toľko vecí, ktoré nedokážu pochopiť. Poznať Božiu povahu teda nie je jednoduché.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Keď som uvažovala o Božom odhalení, uvedomila som si, že som úplne nechápala Božiu spravodlivú povahu. Kedysi som si myslela, že ak sa vydávame Bohu a pevne si stojíme za svojím svedectvom, Boh by nás mal požehnať, zbaviť všetkých ťažkostí a bolesti a umožniť nám žiť v Jeho požehnaniach. Zdalo sa mi to spravodlivé a rozumné; myslela som si, že to je Božia spravodlivosť. Takéto chápanie však nie je v súlade s Božím úmyslom. Boh je Stvoriteľ a ľudia sú stvorené bytosti. To, ako s nami zaobchádza, je Jeho vec, a my by sme na Neho nemali mať neprimerané požiadavky. Tak ako keď si Jób pevne stál za svojím svedectvom, Božie požehnanie Jóbovi bolo Jeho spravodlivosťou a aj keby Jóbovi nepožehnal, bol by stále spravodlivý. Podstatou Božej povahy je spravodlivosť. Toto som však nevidela. Verila som, že spravodlivosť znamená rovnostárstvo, férovosť a rozumnosť. Myslela som si, že ak sa obetujem pre Boha, odmenou mi budú požehnania. Toto zmýšľanie bolo plné obchodov. Keď môj syn ochorel, síce som ďalej konala svoje povinnosti, boli za tým osobné záujmy – žiadať od Boha milosť, aby syna zbavil choroby. V skutočnosti to bol obchod, nie svedectvo. Nebyť choroby môjho dieťaťa, moje podlé motívy vyjednávania s Bohom by neboli odhalené. Videla som Božiu múdrosť v praxi a uvedomila som si, že mi chýba svedomie a rozum. A tak som sa rozhodla: bez ohľadu na chorobu môjho dieťaťa sa podriadim Božiemu ovládaniu a opatreniam a budem si plniť svoje povinnosti ako stvorená bytosť.

Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov. „Medzi povinnosťou človeka a tým, či je požehnaný, alebo zatratený, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a nemalo by závisieť od odmeny, podmienok alebo dôvodov. Len vtedy si človek plní svoju povinnosť. Byť požehnaný znamená, keď je niekto po tom, ako zakúsi súd, zdokonalený a teší sa z Božích požehnaní. Človek je prekliaty vtedy, keď sa jeho povaha po zažití napomínania a súdu nezmení, a keď nezažije zdokonalenie, ale je potrestaný. No bez ohľadu na požehnanie alebo zatratenie majú stvorené bytosti konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si plniť povinnosť len preto, aby si bol požehnaný, a nemal by si odmietať konať zo strachu, že budeš zatratený.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Božie slová mi dali jasnú odpoveď: Konanie povinnosti je poslaním, ktoré nám bolo zoslané z neba. Nemá nič spoločné s požehnaniami alebo nešťastiami; je to to, čo by sme mali robiť. V minulosti som žila s predstavami a domnienkami, verila som, že ak dokážem vytrvať vo svojich povinnostiach, zaslúžim si Božie požehnania a Boh by mal ochraňovať moju rodinu. Teraz som pochopila, že to bol mylný názor. Či už sa choroba môjho dieťaťa zlepšila alebo nie, s Bohom by som nemala vyjednávať. Od tej chvíle som bola ochotná podriadiť sa Božiemu ovládaniu a opatreniam a plniť si svoje povinnosti a zodpovednosti. O tri dni neskôr som dostala list od vyššieho vedenia, v ktorom sa uvádzalo, že mám urobiť nejakú súrnu prácu. Hoci som sa zdráhala opustiť svoje dieťa, pochopila som, že by som nemala žiť len na základe náklonnosti. Mala som vlastné poslanie, ktoré som mala splniť, a choroba môjho dieťaťa bola v Božích rukách. Bola som ochotná zveriť svoje dieťa Bohu a podriadiť sa Jeho ovládaniu a opatreniam. Potom som išla konať svoju povinnosť.

O tri mesiace neskôr som sa vrátila domov, aby som navštívila svojho syna, a dozvedela som sa, že manžel ho vzal na liečenie k vidieckemu lekárovi. Už nemal také opuchnuté nohy a jeho stav sa zo dňa na deň postupne zlepšoval. Koncom roka lekár povedal: „Toto dieťa sa veľmi rýchlo zotavilo. Jeho choroba je vyliečená.“ Keď som sa to dozvedela, bola som veľmi nadšená, nedokázala som to vyjadriť slovami.

Po tejto skúsenosti som do istej miery spoznala Božiu spravodlivú povahu. Uvedomila som si tiež, že usilovať sa o získanie pravdy a plniť povinnosti stvorenej bytosti sú najdôležitejšie súčasti viery v Boha. Boha by sme nemali prosiť o fyzické výhody, pokoj v rodine, ani o to, aby nás oslobodil od chorôb a pohrôm, ani o priaznivé výsledky a konečné osudy. To sú neprimerané požiadavky. Keď sa vo viere spoliehame na predstavy a domnienky, nikdy nevstúpime do pravdy-reality. Iba keď zakúsime súd a napomínanie Božích slov, ako aj skúšky a zušľachtenie, môžeme získať pravdu, odvrhnúť skazenosť a žiť vo svetle Božej prítomnosti. Aj keď som prostredníctvom synovej choroby znášala určitú bolesť a zušľachtenie, odhalila moje dlhoročné skazené nečistoty a mylné názory na vieru v Boha. Táto skúsenosť mi pomohla spoznať samu seba, hľadať pravdu a uvedomiť si, aké svedectvo Boh schvaľuje. Umožnila mi okamžite napraviť moje mylné názory a kráčať po správnej ceste. Toto je Božia láskavosť ku mne!