Koktala som, odkedy si pamätám. Zvyčajne to nebolo až také zlé, no vo veľkej skupine ľudí som vždy znervóznela a začala som pri rozprávaní koktať. Keď rodičia videli, že nehovorím plynule, povedali mi: „Nemôžeš skrátka hovoriť pomalšie? Nikto sa ťa nesnaží prerušiť.“ Moja sebadôvera dostala ranu a ja som už vôbec nechcela rozprávať. Bolo to rovnaké, aj keď som začala chodiť do školy. Keď učiteľ kládol otázky a chcel odo mňa odpoveď, zmocnila sa ma nervozita, takže som neodpovedala ani na tie, na ktoré som poznala odpoveď, a moje koktanie sa ešte zhoršilo. A potom ostatní študenti napodobňovali, ako rozprávam. Na strednej škole som bola predsedkyňou triedy. Raz som si všimla, že učiteľ už prišiel. Znervóznela som, a keď som ostatných požiadala, aby vstali, zas som sa zakoktala. Keď to spolužiaci a učiteľ počuli, vybuchli do smiechu. Mala som pocit, že sa nie je kam schovať, a túžila som nájsť dieru, kam by som zaliezla. Pre pocity menejcennosti som takmer nevychádzala z domu a sotva som preriekla slova. Keď som začala veriť v Boha, bratia a sestry si všimli, že koktám a nehovorím v duchovnom spoločenstve často, a tak mi dodávali odvahu. Vraveli: „Netráp sa tým, že koktáš. Len hovor trochu pomalšie. Kým ti budeme rozumieť, bude to v poriadku.“ S podporou bratov a sestier som začala praktizovať duchovné spoločenstvo. Postupne som sa s bratmi a sestrami zbližovala čoraz viac a nebola som nervózna, keď som mala rozprávať. Vtedy som zažila taký pocit uvoľnenia a oslobodenia ako nikdy predtým.

Pri stretnutiach a duchovnom spoločenstve som si však všimla, že sa ma ostatní pýtajú: „Čo si to povedala? Nerozumeli sme. Môžeš to zopakovať ešte raz?“ Najprv som si z toho nič nerobila, ale keď to hovorili často, zľakla som sa, že mnou budú opovrhovať, že mi povedia, že hoci som dospelá, stále koktám, a že nedokážem hovoriť zrozumiteľne. Pri duchovnom spoločenstve som znervóznela a výsledkom bolo, že som koktala ešte viac. Cítila som sa trápne a obávala som sa, že ma bratia a sestry budú považovať za neschopnú a darebnú. Takže na stretnutiach som už nechcela vôbec rozprávať. Bála som sa, že mi bratia a sestry povedia, že rozprávam nezrozumiteľne a že mi nerozumejú. Pri jednom stretnutí, keď sme jedli a pili Božie slová, som získala isté poznanie a chcela som hovoriť v duchovnom spoločenstve, no len čo som si pomyslela na svoje koktanie, neodvážila som sa slová vysloviť, hoci som ich mala na špičke jazyka. Cítila som sa ako mimozemšťan. Bratia a sestry vedeli artikulovať jasne, ale čo ja? Nedokázala som ani zrozumiteľne hovoriť. Chcel by Boh takého človeka? Postupne som počas stretnutí hovorila čoraz neochotnejšie. Kedysi som získala svetlo z jedenia a pitia Božích slov, no dnes som o tom nedokázala hovoriť v duchovnom spoločenstve. Stretnutia ubiehali pomaly a ja som z nich nemala ani úžitok, ani potešenie. Pri každom stretnutí som mala pocit, že stojím na popravisku. Kým som nemusela, počas stretnutí som nehovorila v duchovnom spoločenstve, a ak som sa z toho už naozaj nemohla vyvliecť, neochotne som povedala pár slov. Dusila som v sebe tieto pocity a bolesť, ba dokonca som sa sťažovala na Boha a nerozumela som mu. Hlavou mi šlo: „Prečo druhí rozprávajú tak čisto a plynule, a ja nielenže nerozprávam plynule, ale ešte aj koktám? Ako rozprávať plynule ako ostatní bratia a sestry, aby sa mi ostatní nevysmievali?“

Neskôr ma bratia a sestry vo voľbách zvolili za vodkyňu. Pomyslela som si: „Pri vykonávaní povinností vodkyne budem komunikovať s väčším počtom ľudí. Neznamená to, že sa viac bratov a sestier dozvie o mojom koktaní? Ani náhodou. Nezvládnem to. Nechcem sa neustále strápňovať.“ A tak som tú povinnosť odmietla. Neskôr so mnou môj vodca hovoril v duchovnom spoločenstve a nakoniec som neochotne súhlasila. Kvôli svojmu koktaniu som sa však stále cítila, že som o triedu nižšie ako ostatní bratia a sestry, a žila som v negativite, neschopná sa z nej vymaniť. Dennodenne som sa cítila pomalá ako leňoch. Pri stretnutiach sa mi nedarilo nazbierať energiu a nechcela som hovoriť v duchovnom spoločenstve. Občas, keď bratia a sestry narazili na problémy, v hĺbke srdca som vedela, ako by ich mali vyriešiť, no bála som sa, že keď začnem hovoriť a zakoktám sa, budú mnou opovrhovať, preto som nechcela hovoriť v duchovnom spoločenstve. Len som o problémoch povedala sestre, s ktorou som spolupracovala, a nechala riešenie na ňu. Jedna sestra si všimla, že pri stretnutiach nehovorím v duchovnom spoločenstve, a pýtala sa, čo sa deje. Povedala som jej o pocite menejcennosti, ktorý mám kvôli koktaniu. Táto sestra mi dodala odvahu. Povedala: „Každý má nejaké nedostatky, no tie neovplyvňujú naše úsilie o pravdu. Koktáš, pretože si nervózna. Keď rozprávaš, viac sa spoliehaj na Boha a neboj sa. Ak budeš rozprávať trochu pomalšie, bratia a sestry ti budú rozumieť.“ Slová tejto sestry ma trochu utešili. Boh použil túto sestru, aby mi pomohol, a ja by som kvôli svojmu koktaniu nemala byť negatívna. Bola som ochotná zmeniť svoj stav a riadne čeliť svojim nedostatkom.

Neskôr so mnou aj iné sestry hovorili v duchovnom spoločenstve. Uvedomila som si, že ma komunikácia s inými znervózňovala zo strachu, že moje duchovné spoločenstvo označia za slabé. Bolo to spôsobené tým, že mi príliš záležalo na tom, aby som nestratila tvár. Predniesla som svoj stav pred Boha a požiadala Ho, nech ma vedie, aby som svoj problém pochopila. Raz som počas duchovnej pobožnosti prečítala úryvok z Božích slov: „Namiesto hľadania pravdy má väčšina ľudí svoje vlastné malicherné plány. Ich vlastné záujmy, tvár a miesto alebo postavenie, ktoré majú v mysliach iných ľudí, sú pre nich veľmi dôležité. Sú to jediné veci, ktoré si vážia. Držia tieto veci v železnom zovretí a vážia si ich ako vlastný život. A to, ako sa na nich pozerá alebo ako s nimi zaobchádza Boh, je druhoradé; nateraz to ignorujú; nateraz zvažujú len to, či sú šéfom skupiny, či k nim iní ľudia vzhliadajú a či ich slová majú váhu. Ich prvoradou starosťou je zaujať toto postavenie. Keď sú v skupine, takmer všetci ľudia hľadajú takéto postavenie a takého príležitostí. Keď sú veľmi talentovaní, chcú byť, samozrejme, najlepší; ak majú priemerné schopnosti, stále budú chcieť mať v skupine vyššie postavenie; a ak majú v skupine nízke postavenie a majú priemernú kvalitu a schopnosti, aj tak budú chcieť, aby k nim ostatní vzhliadali, a nebudú chcieť, aby na nich ostatní hľadeli zhora. Tvár a dôstojnosť týchto ľudí sú miestom, kde vytyčujú hranicu: musia si tieto veci udržať. Nemuseli by mať žiadnu bezúhonnosť ani Božie schválenie či prijatie, ale absolútne nemôžu stratiť rešpekt, postavenie ani úctu, o ktoré sa usilovali medzi ostatnými – čo je povaha satana. Ľudia si to však neuvedomujú. Veria, že sa musia držať tohto zvyšku tváre až do samého konca. Neuvedomujú si, že iba vtedy, keď sa týchto márnych a povrchných veci úplne zrieknu a odložia ich bokom, stanú sa skutočným človekom. Ak si človek stráži tieto veci, ktoré by mal odhodiť, ako život, jeho život je stratený. Nevie, čo je v stávke. A tak, keď koná, vždy niečo zadržiava, vždy sa snaží chrániť svoju vlastnú tvár a postavenie, kladie ich na prvé miesto a hovorí len pre svoje vlastné ciele, na svoju vlastnú falošnú obranu. Všetko, čo robí, robí pre seba. Ponáhľa sa za všetkým, čo žiari, a dáva všetkým na známosť, že sa na tom podieľal. V skutočnosti to s ním nemalo nič spoločné, ale on nikdy nechce zostať v úzadí, vždy sa bojí, že ostatní ľudia na neho hľadia zhora, vždy má strach, že ostatní ľudia povedia, že je niktoš, že nič nedokáže a že nemá žiadne zručnosti. Nie je to všetko riadené jeho satanskou povahou? Keď sa dokážeš vzdať vecí, ako sú tvár a postavenie, budeš oveľa uvoľnenejší a slobodnejší; vykročíš na cestu k úprimnosti. Pre mnohých to však nie je ľahké dosiahnuť. Keď sa napríklad objaví kamera, ľudia sa derú dopredu; chcú mať svoju tvár na kamere, čím viac záberov, tým lepšie; boja sa, že nebudú mať dostatok pozornosti, a za šancu získať ju zaplatia hocijakú cenu. A nie je to všetko riadené ich satanskou povahou? Toto je ich satanská povaha. Tak si sa dostal do záberu – a čo potom? Ľudia si ťa vážia – no a? Zbožňujú ťa – no a čo? Dokazuje niečo z toho, že máš pravdu-realitu? Nič z toho nemá žiadnu hodnotu. Keď dokážeš tieto veci prekonať – keď sa voči nim staneš ľahostajným a prestaneš ich považovať za dôležité, keď tvár, márnivosť, postavenie a obdiv ľudí už nebudú ovládať tvoje myšlienky a správanie a už vôbec nie to, ako vykonávaš svoju povinnosť –, potom sa vykonávanie tvojej povinnosti stane efektívnejšie a bude čoraz čistejšie.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Pri pohľade na to, čo odhalil Boh, som pochopila, že bez ohľadu na ich kvalitu všetci ľudia túžia zaujať miesto v srdciach iných a nechcú, aby nimi opovrhovali. Hoci som mala problém s koktaním, nechcela som, aby mnou ľudia opovrhovali. Nerozprávala som zrozumiteľne, a tak keď sa ma bratia a sestry počas duchovného spoločenstva pýtali, čo som hovorila, myslela som si, že mnou opovrhujú. Cítila som sa preto menejcenne, ba dokonca som bola taká negatívna, že som už nechcela vykonávať svoju povinnosť. Tak veľmi mi záležalo na tom, aby som nestratila tvár! Už od útleho detstva, keď mi rodičia dávali výchovu a škola vzdelanie, sa tie satanské jedy ako „Ľudia potrebujú hrdosť tak, ako strom potrebuje kôru“ a „Človek zanecháva svoje meno všade, kde sa zdržiava, tak ako vták zanecháva svoje volanie všade, kde lieta“ zakorenili v mojom srdci. Mylne som sa domnievala, že ľudia musia chrániť svoju hrdosť a nedovoliť, aby nimi druhí pohŕdali. Keď som sa rozprávala s nevercami, vysmievali sa mi pre moje koktanie. Aby mnou ostatní nepohŕdali, nevychádzala som z domu ani nerozprávala, pokiaľ som nemusela. Ak som aj prehovorila, bolo to len pár fráz, alebo som sa len usmiala a prikývla. Keď som pri komunikácii s bratmi a sestrami začala koktať, v duchu som špekulovala a premýšľala som: „Čo si o mne pomyslia? Čo o mne budú hovoriť?“ Vždy som si myslela, že mnou všetci pohŕdajú, dusila som to v sebe a žila s tou bolesťou. Pri jedení a pití Božích slov som získala isté chápanie a porozumenie, no bála som sa koktania pri duchovnom spoločenstve a pohŕdania bratov a sestier, a tak som v duchovnom spoločenstve nehovorila. Nezmyselne som žiadala, aby ma Boh zbavil problému s koktaním, ba dokonca som to použila ako výhovorku, prečo si neplniť povinnosť. Keď mali bratia a sestry problémy, nehovorila som v duchovnom spoločenstve a nepomohla s riešením. Nesplnila som si povinnosti, ktoré by mala stvorená bytosť plniť. Konala som proti zdravému rozumu – bojovala som a vzdorovala Bohu. A keby mali ostatní o mne vysokú mienku a ja by som sa tešila dobrej povesti, aké by to bolo potom? Nezmenilo by to moju život-povahu a trápilo by ma iba to, ako veci ovplyvňujú moju prestíž, a vzďaľovalo by ma to od Boha. Nakoniec by ma Boh zavrhol a vyradil. Už som nehľadela na to, čo si o mne myslia bratia a sestry, lebo som si uvedomila, že ochrana hrdosti by mi narobila veľkú škodu. Myslela som len na to, ako si dobre plniť svoju povinnosť.

Raz som si prečítala úryvok z Božích slov. Všemohúci Boh hovorí: „Ľudia niektoré problémy nedokážu vyriešiť. Napríklad často znervóznieš pri rozhovore s inými; keď čelíš rôznym situáciám, možno máš vlastné nápady a názory, ale nedokážeš ich jasne vyjadriť. Obzvlášť nervózny sa cítiš v prítomnosti mnohých ľudí; hovoríš nesúvisle a ústa sa ti chvejú. Niektorí z vás dokonca koktajú; iní, ak sú prítomní príslušníci opačného pohlavia, sú ešte menej schopní vyjadriť sa, jednoducho nevedia, čo majú povedať alebo robiť. Dá sa takáto situácia ľahko prekonať? (Nie.) Prinajmenšom z krátkodobého hľadiska nie je pre teba ľahké tento problém prekonať, pretože je súčasťou tvojho vrodeného stavu. Ak si po niekoľkých mesiacoch praktizovania stále nervózny, nervozita sa mení na tlak, ktorý ťa negatívne ovplyvňuje tým, že sa bojíš hovoriť, stretávať sa s ľuďmi, zúčastňovať sa zhromaždení alebo kázať, a tieto strachy ťa môžu poraziť. … Preto ak dokážeš túto chybu, tento nedostatok, v krátkom čase prekonať, urob tak. Ak je to pre teba ťažké, potom sa tým nezaoberaj, nebojuj proti tomu a nepochybuj o sebe. Samozrejme, ak ho nevieš prekonať, nemal by si byť negatívny. Aj keď ho počas svojho života nedokážeš prekonať, Boh ťa neodsúdi, pretože to nie je tvoja skazená povaha. Tvoja tréma, nervozita a strach, tieto prejavy neodrážajú tvoju skazenú povahu; či už sú vrodené, alebo ich spôsobilo prostredie v neskoršom veku, sú nanajvýš chybou, nedostatkom tvojej ľudskej prirodzenosti. Ak to nedokážeš zmeniť dlhodobo, alebo dokonca počas celého života, nezaoberaj sa tým, nenechaj sa tým obmedzovať, ani by si sa preto nemal stať negatívnym, pretože to nie je tvoja skazená povaha; nemá zmysel snažiť sa to zmeniť alebo proti tomu bojovať. Ak to nemôžeš zmeniť, prijmi to, nechaj to tak a pristupuj k tomu správne, pretože s touto chybou, s týmto nedostatkom môžeš žiť; to, že ju máš, nemá vplyv na tvoje nasledovanie Boha a konanie povinností. Pokiaľ dokážeš prijať pravdu a konať si svoje povinnosti najlepšie, ako vieš, stále môžeš byť spasený; nemá to vplyv na tvoje prijatie pravdy a neovplyvňuje to tvoju spásu. Preto by si sa nemal nechať často obmedzovať určitým nedostatkom alebo chybou vo svojej ľudskej prirodzenosti, ani by si nemal byť často negatívny a znechutený, či dokonca sa preto vzdať svojej povinnosti a prestať sa usilovať o pravdu, čím by si prišiel o možnosť byť spasený. Vôbec to za to nestojí; to by urobil hlúpy, nevedomý človek.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu II. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Bola som presne taká, ako uvádzajú Božie slová. Celý život som pre problém s koktaním v spoločnosti viacerých ľudí prepadala nervozite a to moje koktanie iba zhoršilo. Keď mnou ľudia pohŕdali, trpelo moje sebavedomie, a tak som svoje koktanie chcela zmeniť vlastnými silami. No veci nešli tak, ako som chcela, a ja som sa stávala čoraz negatívnejšou, až som nakoniec ani nechcela plniť svoju povinnosť. Dokonca som sa sťažovala, že mi Boh nepomohol napraviť môj problém s koktaním. Teraz už chápem, že moje koktanie je niečo, s čím som sa narodila a čoho sa nezbavím len preto, že chcem. Koktanie nie je dôvodom na obavy, nie je to skazená povaha a neprekáža mi v úsilí o pravdu. Je to len nedostatok, ktorý mám, a neprekáža, pokiaľ k nemu pristupujem správne. Ak bratia a sestry nerozumejú, čo hovorím, a niečo naznačia, mala by som to brať pokojne, zopakovať to alebo hovoriť pomalšie. Koktanie by mi nemalo vadiť natoľko, aby som nemala chuť plniť si povinnosť. Skrátka, človek sa nemusí trápiť svojimi nedostatkami. Ak sa dá, mal by ich odstrániť, ak nie, mal by sa k nim stavať s pokojom, pokračovať v duchovnom spoločenstve a plniť si povinnosť tak, ako treba. Netreba sa nechať obmedzovať koktaním. Kedysi som nedokázala správne vnímať svoj problém s koktaním. Verila som, že moje koktanie zo mňa robí niktoša a odpad, že si nedokážem plniť povinnosť a že Boh nechce človeka ako ja. Ale cirkev ma ani raz za celý ten čas nezbavila práva plniť si svoju povinnosť preto, že koktám. To ja som k svojmu nedostatku nevedela pristupovať správne a vždy som s ním bola v rozpore. Keď som ho nedokázala prekonať, stala som sa negatívnou a sťažovala som sa. Veď keď som zámerne nemenila nič na svojom koktaní a hovorila trochu pomalšie, bratia a sestry mi rozumeli a ja som si mohla normálne plniť povinnosť. Vôbec to nebolo tak ako v mojich predstavách, že si kvôli koktaniu nedokážem plniť svoju povinnosť. Celý môj život ma ovplyvňovalo moje koktanie. Spolužiaci sa mi vysmievali a rodičia ma nemali radi. Poznala som len odmietanie a diskrimináciu a žila som s veľmi nízkym sebavedomím. No po tom, čo som začala veriť v Boha, Boh použil bratov a sestry, aby mi pomohol a podporil ma, a keď som bola negatívna a utrápená, prostredníctvom svojich slov ma viedol a umožnil mi tak vyjsť z tejto negativity. Vďaka tejto skúsenosti som do hĺbky pochopila, že Boh je ten, ktorý najviac miluje človeka. No vždy som sa na Boha sťažovala a nechápala Ho. Bol som mu veľmi zaviazaná. S týmito myšlienkami som predstúpila pred Boha a modlila sa: „Bože, z Tvojich slov som pochopila, že mať nedostatky nie je dôvodom na obavy a ani neznamená, že si nemôžem plniť svoju povinnosť. Som ochotná pristupovať k svojim nedostatkom s pokojom, podriadiť sa Tvojim ovládaniam a opatreniam, dobre vykonávať svoju povinnosť a uspokojiť Ťa!“

Raz som si počas duchovných pobožností prečítala dva úryvky z Božích slov: „Ľudia by sa mali vzdať týchto predstáv a domnienok o Božom diele. Ako konkrétne by sa to malo praktizovať? Neusilujte sa o veľké dary alebo talenty ani o zmenu vlastnej kvality alebo inštinktov, ale skôr v rámci svojho existujúcej kvality, schopností, inštinktov a tak ďalej konajte svoju povinnosť podľa Božích požiadaviek a každú vec robte podľa toho, čo žiada Boh. Boh nepožaduje to, čo presahuje tvoje schopnosti alebo kvalitu – ani ty sám by si si nemal veci sťažovať. Mal by si robiť všetko, čo je v tvojich silách, na základe toho, čo vieš a čo môžeš dosiahnuť, a praktizovať podľa toho, čo ti tvoje vlastné podmienky umožňujú.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu II. Ako sa usilovať o pravdu (3)) „Ak je rozum tvojej ľudskej prirodzenosti normálny, mal by si správnym spôsobom čeliť svojim chybám a nedostatkom; mal by si ich uznať a prijať. Je to na tvoj prospech. Prijať ich neznamená byť nimi obmedzovaný ani byť kvôli nim často negatívny, ale skôr nebyť nimi obmedzovaný, uznať, že si len obyčajný príslušník skazeného ľudstva s vlastnými chybami a nedostatkami a nemáš sa čím chváliť. Je to Boh, kto pozdvihuje ľudí, aby konali svoju povinnosť; Boh, ktorý má v úmysle pôsobiť v nich svojím slovom a životom, aby mohli dosiahnuť spásu a uniknúť pred vplyvom satana – to je výlučne vďaka Bohu, ktorý ľudí pozdvihuje. Každý človek má chyby a nedostatky. Mal by si sa s nimi naučiť žiť, nevyhýbať sa im, nezakrývať ich a necítiť sa často vo svojom vnútri utláčaný, alebo sa dokonca stále cítiť menejcenný. Nie si menejcenný; ak dokážeš konať svoju povinnosť celým srdcom, celou silou a celou mysľou, ako najlepšie vieš, a máš úprimné srdce, v Božej prítomnosti si vzácny ako zlato. Ak pri konaní svojej povinnosti nedokážeš zaplatiť cenu a chýba ti vernosť, potom aj keď sú tvoje vrodené predpoklady lepšie ako predpoklady priemerného človeka, v Božej prítomnosti nie si vzácny, nie si hodný ani zrnka piesku.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu II. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Prečítala som si Božie slová a všetko mi bolo jasné. Každý človek má nedostatky a chyby. Mať nejaký nedostatok nie je problém a človek by sa mal naučiť nelipnúť na tom a správne k tomu pristupovať. Môj problém s koktaním mi stanovil Boh a zbytočne som si to komplikovala neustálou snahou to zmeniť. Stačilo mať čisté a úprimné srdce a vložiť všetko, čo mám, do dobre vykonanej povinnosti. Predtým som sa vždy bála, že keď sa pri rozprávaní zakokcem, bratia a sestry mnou budú opovrhovať, a tak som sa svojho problému s koktaním chcela zbaviť. Teraz som sa musela podriadiť Božím ovládaniam a opatreniam a správne pristúpiť k svojim nedostatkom. Spomenula som si na skúsenosť jednej sestry, o ktorej som sa dopočula. Ona koktala oveľa horšie ako ja, pri rozhovore sa vždy zajakávala a bolo ťažké rozumieť, čo hovorila. V tom čase cirkev znášala zatýkanie Komunistickou stranou a všetka jej činnosť bola pozastavená. Bratia a sestry sa neodvážili tam ísť, no táto sestra sa prihlásila a dobrovoľne šla pomôcť podporiť cirkev. Niektorí si mysleli: „Keď nevie ani zrozumiteľne hovoriť, dokáže im pomôcť?“ No tejto sestre koktanie v ničom nebránilo. Keď prišla do kostola, vodkyňa jej v krátkosti opísala situáciu. Videla, že všetci bratia a sestry žijú v strachu, a tak s nimi rad radom hovorila v duchovnom spoločenstve. Keď vodkyňa videla, že sestre nie je rozumieť, prevzala iniciatívu a pridala sa k duchovnému spoločenstvu. Vďaka tejto sestre, ktorá podrobne kontrolovala prácu a dohliadala na ňu, si vodcovia a pracovníci vypestovali pocit bremena a bratia a sestry si začali normálne plniť svoje povinnosti. Hoci táto sestra pri rozprávaní koktala, vôbec jej to nebránilo, aby vo svojej povinnosti dosiahla výsledky. Mala by som byť ako táto sestra a plniť si povinnosť s úprimným srdcom. Takto by bolo ľahšie získať Božie vedenie. Keď som to pochopila, naučila som sa nemať strach z toho, že mám nedostatky. Dôležité bolo správne k nim pristupovať a konať ako najlepšie viem podľa toho, čo som mohla so svojou kvalitou dosiahnuť.

Keď teraz vykonávam prácu a v snahe vyriešiť stav svojich bratov a sestier k nim hovorím v duchovnom spoločenstve, moje koktanie ma už vôbec neobmedzuje. Nech už objavím problémy u kohokoľvek, orezávam ich vtedy, keď treba, a hovorím v duchovnom spoločenstve, aby som im pomohla, keď je to vhodné. Pri duchovnom spoločenstve nachádzam patričné Božie slová, aby som vyriešila ich problémy na základe vlastných skúseností, a delím sa o to porozumenie, ktoré som získala pri čítaní Božích slov. Občas znervózniem a začnem koktať. Vtedy sa vo svojom srdci mlčky modlím k Bohu a prosím Ho, aby ma viedol, aby ma neobmedzovala moja pýcha. Potom rozprávam pomalšie – tak, že mi bratia a sestry rozumejú a ja môžem jasne vykonávať prácu. Keď si bratia a sestry všimnú, že koktám, neopovrhujú mnou, ako som si myslela, ba dokonca povedia, že v mojom duchovnom spoločenstve našli cestu. Občas, keď ma pri práci kontroluje vyššia vedúca a ja znervózniem a začnem koktať, postavím sa k tejto chybe s pokojom a moja nervozita pri rozprávaní sa stratí.

Celé tie roky ma sužoval problém s koktaním. Cítila som sa menejcenne a obmedzene. Na tejto ceste som došla k hlbokému poznaniu, že Boh neprisudzuje význam tomu, či sa človek javí ako dobrý rozprávač. On len chce, aby sme mali čisté a úprimné srdce. Nezáleží na tom, aké má človek navonok nedostatky, pokiaľ dá do plnenia svojej povinnosti všetko, je to v súlade s Božím úmyslom. Presne ako hovoria Božie slová: „Každý človek má chyby a nedostatky. Mal by si sa s nimi naučiť žiť, nevyhýbať sa im, nezakrývať ich a necítiť sa často vo svojom vnútri utláčaný, alebo sa dokonca stále cítiť menejcenný. Nie si menejcenný; ak dokážeš konať svoju povinnosť celým srdcom, celou silou a celou mysľou, ako najlepšie vieš, a máš úprimné srdce, v Božej prítomnosti si vzácny ako zlato.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu II. Ako sa usilovať o pravdu (3))