Vo februári 2023 prišli pre Judášovu zradu do môjho domu policajti, aby ma vypočúvali o mojej viere v Boha. Keď videli, že pre nekrózu stehennej kosti nemôžem chodiť, neodviedli ma. V tom čase som nemohla konať žiadne povinnosti a bratia a sestry nemohli prísť ku mne domov, lebo to v mojom okolí nebolo bezpečné. Na začiatku som vedela, že Boh takýto druh prostredia povoľuje, no keď som si pomyslela, že nemôžem konať svoje povinnosti a dokonca ani vykonávať službu, premýšľala som, či ma Boh týmto prostredím odhaľuje a vyraďuje. Rozmýšľala som aj o tom, že v posledných rokoch boli v cirkvi odhalení a vyradení jeden po druhom mnohí ľudia. Napríklad Wang Tao. Konal povinnosť súvisiacu s textami, dlhé roky veril v Boha, vzdal sa mladosti a manželstva, nikdy sa neoženil, dokonca ani po štyridsiatke či päťdesiatke, vždy konal svoju povinnosť mimo domova, ale neskôr sa ukázalo, že je pochybovač, a bol vyčistený. Potom tu bola Li Li, ktorá verila v Boha len krátko a opustila rodinný podnik, aby sa mohla sústrediť na svoju vieru. Akokoľvek ju svet ohováral a zosmiešňoval, alebo ako jej syn oponoval, stále konala svoje povinnosti, a pri šírení evanjelia veľa trpela, zaplatila za to a získala niekoľkých ľudí. Nakoniec bola odhalená ako zlá osoba a vyčistená. A dosť ľudí bolo vyčistených, lebo keď ich chytili, urobili zo seba Judášov. Keď som videla, ako tieto známe tváre jednu po druhej odhaľujú a vyraďujú, cítila som, že Božie dielo skutočne dospelo do bodu, v ktorom boli všetci zatriedení podľa druhu, a že aj keď ma cirkev nevyčistila, to, že ma Boh vyradil týmto prostredím, znamenalo, že ma už nechce. Keď som o tom premýšľala, cítila som sa veľmi negatívne a smutne a bola som aj zmätená. Nevybral si Boh toľko ľudí, aby ich spasil? Prečo boli nakoniec jeden po druhom odhalení a vyradení? Takto by ich na konci Božieho diela veľa nezostalo. Bol by to naozaj Boží úmysel? Hlavne keď som v Božích slovách čítala o vykonávaní povinností, rozmýšľala som: „Veď teraz nemôžem ani chodiť, ako môžem vykonávať svoje povinnosti? Boh podrobne skúma hĺbku ľudských sŕdc. Musí vedieť, že som príliš skazená, preto ma prostredníctvom choroby vyradil. Načo sa mám neúnavne usilovať o pravdu? V budúcnosti ma nečaká spása, ani dobrý výsledok či konečný osud.“ Začala som byť taká negatívna, že som nechcela nič robiť. Nemala som náladu čítať Božie slová a počas modlitby k Bohu som nevedela, čo povedať. Často som v dôsledku negativity kričala. Vedela som, že môj stav je zlý, a už som nechcela byť taká negatívna. Tak som sa modlila k Bohu so slovami: „Bože, môj stav je veľmi zlý. Mám pocit, že ma nechceš a že si ma vyradil. Bože, prosím, veď ma, aby som pochopila Tvoj úmysel, a vyveď ma z tohto negatívneho stavu.“ Opakovane som sa modlila k Bohu.

Neskôr som v Božích slovách natrafila na tento úryvok. „Práca v cirkvi je v posledných rokoch neuveriteľne rušná, a tak pomerne často dochádza k prestupom a preradeniam, ako aj k zjavovaniu, vyraďovaniu a odstraňovaniu členov v každej skupine. V procese vykonávania tejto práce je presun členov tímu zvlášť častý a rozsiahly. No bez ohľadu na to, koľko prestupov sa uskutoční alebo ako veľmi sa veci zmenia, odhodlanie usilovať sa o pravdu u tých, ktorí skutočne veria v Boha a túžia po Ňom, sa nemení, ich želanie dosiahnuť spásu sa nemení, ich viera v Boha neochabuje, vždy sa vyvíjajú dobrým smerom a až dodnes pokračujú vo vytrvalom vykonávaní svojich povinností. Sú aj takí, ktorí sú ešte oveľa lepší ako títo a ktorí vďaka tomu, že sú neustále preraďovaní, nájdu svoje správne miesto a naučia sa hľadať princípy vo svojej povinnosti. No tí, ktorí sa neusilujú o pravdu, ktorí nemajú lásku k pozitívnym veciam a cítia odpor k pravde, nepodávajú dobrý výkon. Niektorí ľudia sa v súčasnosti nútia vykonávať svoje povinnosti, hoci ich vnútorný stav je už v skutočnosti úplne rozháraný, sú úplne deprimovaní a negatívni. Stále však neopustili cirkev, vyzerajú, akoby verili v Boha, a stále vykonávajú svoje povinnosti, ale v skutočnosti sa ich srdce zmenilo a oni sa odklonili od Boha a opustili Ho. Niektorí ľudia uzavrú manželstvo a vrátia sa domov, aby žili svoj život… Niektorí ľudia sa ďalej usilujú dosiahnuť svoje sny o zbohatnutí; niektorí sa ďalej usilujú o úradnícku kariéru a plnia si svoj sen byť úradníkom alebo byrokratom; niektorí sa usilujú o prosperitu v podobe detí, a tak si vezmú ženu, ktorá im môže porodiť synov; niektorí ľudia sú prenasledovaní pre svoju vieru v Boha, sú stíhaní celé roky, až kým nezoslabnú a neochorejú, a potom opustia svoje povinnosti a vrátia sa domov, aby dožili svoje zostávajúce roky. Každý je v inej situácii. Niektorí ľudia odchádzajú z vlastnej vôle a ich mená sú vymazané zo zoznamu, niektorí sú pochybovači, ktorí sú vyčistení, a niektorí robia všetky možné zlé skutky a sú vypudení. Čo sa skrýva v kostiach všetkých týchto ľudí? Čo je ich podstatou? Videli ste to jasne? … Keď teda začali veriť v Boha, boli plní nadšenia, vzdali sa svojho domova, práce, často prinášali obety a prijímali riskantné práce pre Boží dom. Nech ste sa na nich pozerali akokoľvek, všetci sa úprimne vydávali Bohu. Ako je teda možné, že sa teraz zmenili? Je to preto, lebo Boh ich od začiatku nemal rád a používal ich? (Nie.) Boh zaobchádza so všetkými spravodlivo a rovnako a dáva príležitosti všetkým. Všetci žili cirkevným životom, jedli a pili Božie slová, žili tak, že ich Boh zaopatroval, polieval a pásol, tak ako to, že sa tak veľmi zmenili? Ich správanie v období ich začiatku viery v Boha a ich správanie v čase, keď opustili cirkev, vyzeralo, akoby to boli dvaja ľudia. Spôsobil Boh, že stratili nádej? Spôsobil Boží dom alebo Božie skutky, že sa cítili trpko sklamaní? Vari Boh, slová, ktoré Boh vyslovuje, alebo dielo, ktoré Boh koná, zranili ich dôstojnosť? (Nie.) Aký to má teda dôvod? Kto to môže vysvetliť? … (Bože, myslím si, že keď títo ľudia prvýkrát uverili v Boha, spoliehali sa na svoje nadšenie a dobrý úmysel a dokázali urobiť niektoré veci, ale teraz Boží dom pristupuje ku všetkej svojej práci čoraz vážnejšie. Vyžaduje, aby ľudia robili veci v zhode s pravdou-princípmi. Títo ľudia však neprijímajú pravdu, pri vykonávaní svojich povinností vyvádzajú a robia si, čo chcú, a často sú orezávaní. Preto čoraz viac pociťujú, že sa už nemôžu takto pretĺkať ako doteraz, až nakoniec opustia Boží dom. Myslím, že to je jeden dôvod.) Nemôžu sa ďalej pretĺkať ako doteraz – je to pravdivé tvrdenie? (Áno.) Nemôžu sa ďalej pretĺkať ako doteraz – to sa hovorí o ľuďoch, ktorí sa pretĺkajú vecami. Niektorí ľudia uverili v Boha, nepretĺkajú sa vecami, sú veľmi seriózni a berú túto záležitosť veľmi vážne, tak ako to, že nepokračovali ďalej? (Pretože títo ľudia vo svojej prirodzenosti nemilujú pravdu. Uverili v Boha, aby dostali požehnania. Vidia, že v Božom dome sa stále hovorí o pravde, pociťujú k pravde odpor a odolávajú jej, sú čoraz menej ochotní navštevovať zhromaždenia a počúvať kázne, a tak sú odhalení.) To je istý druh situácie a takýchto ľudí je veľa. Sú aj takí, ktorí svoje povinnosti vždy vykonávajú lajdácky a ktorí nikdy nevykonávajú svoje povinnosti dobre alebo nepreberajú zodpovednosť za žiadnu povinnosť, ktorú konajú. Nejde o to, že by neboli schopní alebo že by ich kvalita nezodpovedala úlohe, ale o to, že sú neposlušní a nerobia veci podľa toho, čo vyžaduje Boží dom. Vždy robia veci tak, ako chcú, až nakoniec spôsobia vyrušenia alebo narušenia, pretože vyčíňajú a robia si, čo sa im zachce. Nečinia pokánie bez ohľadu na to, ako sú orezávaní, a tak sú nakoniec poslaní preč. Títo ľudia, ktorí sú poslaní preč, majú neuveriteľne odpornú povahu a arogantnú ľudskú prirodzenosť. Kamkoľvek prídu, chcú mať posledné slovo, na všetkých sa pozerajú zvrchu a správajú sa ako tyrani, až kým nakoniec nie sú odstránení. Po tom, čo sú niektorí ľudia vymenení a vyradení, majú pocit, že kamkoľvek idú, nič im nejde hladko a nikto si ich viac neváži a nevenuje im pozornosť. Nikto ich už neoceňuje, nemôžu už mať posledné slovo, nemôžu dostať, čo chcú, nemajú nádej na získanie akéhokoľvek postavenia a už vôbec nie na získanie požehnaní. Cítia, že už nemajú nádej, aby sa mohli v cirkvi ďalej pretĺkať, už o ňu nemajú záujem, a tak sa rozhodnú odísť – takýchto ľudí je veľa.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (4)) „Cesta viery v Boha je kamenistá a hrboľatá. Nariadil to tak Boh. Bez ohľadu na to, čo sa stane, bez ohľadu na to, či si to ľudia želajú, či je to v súlade s ich predstavami a fantáziami alebo či je to pre nich predvídateľné, nemožno to oddeliť od Božej zvrchovanosti a Jeho ovládania. Všetko, čo robí Boh, má význam v tom, že to umožňuje ľuďom, aby si z toho vzali ponaučenie a spoznali Božiu zvrchovanosť. Cieľom poznania Božej zvrchovanosti nie je, aby ľudia odolávali Bohu, ani to, aby ľudia, ktorí porozumeli Bohu, mali väčšiu moc a kapitál, s ktorým by s Ním súťažili. Skôr ide o to, že keď ich postihnú veci, ľudia by sa mali naučiť prijímať ich od Boha, hľadať pravdu, aby jej porozumeli, a potom pravdu praktizovať, aby dosiahli pravú podriadenosť a rozvíjali pravú vieru v Neho. Rozumiete tomu? (Áno.) Nuž, ako to teda uvediete do praxe? Je vaša cesta praktizovania v týchto veciach správna? Správate sa ku každej veci, ktorá vás postihne, s podriadeným srdcom a postojom hľadania pravdy? Ak si niekto, kto sa usiluje o pravdu, budeš mať takéto zmýšľanie. Nech ťa postihne čokoľvek, prijmeš to od Boha a budeš naďalej hľadať pravdu, pochopíš Jeho úmysly a budeš nazerať na ľudí a veci na základe Jeho slov. Vo všetkých veciach, ktoré ťa postihnú, budeš schopný zažiť a spoznať Božie dielo a dokážeš sa Mu podriadiť. Ak nie si niekto, kto sa usiluje o pravdu, potom bez ohľadu na to, čo ťa postihne, nebudeš s tým zaobchádzať podľa Božích slov ani nebudeš hľadať pravdu. Budeš sa len pretĺkať bez toho, aby si vďaka tomu získal nejaké pravdy. Boh robí ľudí dokonalými tým, že zariaďuje mnohé veci, ktoré nie sú v súlade s ich predstavami, aby ich naučil hľadať pravdu, pochopiť Jeho skutky a vidieť Jeho všemohúcnosť a múdrosť, tak aby ich život postupne rástol. Prečo tí, ktorí sa usilujú o pravdu, zažívajú Božie dielo, získavajú pravdu a sú zdokonaľovaní Bohom, zatiaľ čo tí, ktorí to nerobia, sú vyradení? Je to preto, lebo tí, ktorí sa usilujú o pravdu, ju dokážu hľadať bez ohľadu na to, čo ich postihne, takže majú dielo a osvietenie Ducha Svätého, a preto môžu praktizovať pravdu, vstúpiť do reality Božích slov a byť Ním zdokonalení; zatiaľ čo tí, ktorí nemilujú pravdu, vidia, že Božie dielo nie je v súlade s ich predstavami, a predsa to nenapravujú hľadaním pravdy, a dokonca sa môžu stať negatívnymi a sťažovať sa. Postupom času ich predstavy o Bohu narastajú a oni o Ňom začínajú pochybovať a popierať Ho. Výsledkom je, že Božie dielo ich odhodí a vyradí.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Čo znamená usilovať sa o pravdu (11)) Po prečítaní Božích slov som pochopila Boží úmysel. Je jedno, aké prostredie Boh ovláda, dúfa, že sa z neho ľudia dokážu poučiť, hľadať pravdu a rozlišovať medzi rôznymi ľuďmi, udalosťami a vecami, a tým zdokonaľuje tých, ktorí v Neho skutočne veria a usilujú sa o pravdu. Ale tých, ktorí sa o pravdu neusilujú, nie sú ochotní hľadať ju ani sa poučiť z prostredia, ktoré Boh ovláda, a namiesto toho sú negatívni a sťažujú sa na Neho, Boh nakoniec vyradí. Teraz, keď som videla, ako sú ľudia v cirkvi jeden po druhom odhaľovaní a vyraďovaní, som si vzhľadom na to, že som pre chorobu nemohla konať svoje povinnosti, myslela, že Boh odhaľuje a vyraďuje mňa, čo vo mne vyvolávalo negatívne pocity. Toto všetko bolo potrebné vyriešiť hľadaním pravdy. Nemohla som ďalej žiť v negativite. Uvažovala som o tom, čo zjavujem. Cítila som, že Boh tieto prostredia ovláda, aby ľudí odhalil a vyradil, že nechce ľudí jednostranne. Bol tento názor správny? Pri úvahách o Božích slovách som pochopila jednu vec: Boh je spravodlivý v tom, ako so všetkými ľuďmi zaobchádza. Vyjadril toľko pravdy, aby nás ňou zabezpečil, jasne vysvetľuje princípy a cesty vo všetkých aspektoch, a tiež nám hovorí o dôsledkoch života podľa našich skazených pováh a kráčania po nesprávnej ceste. Potom ovláda prostredia, aby ľudí skúšal a zistil, či dokážu konať v súlade s pravdou-princípmi a stáť pevne za svojím svedectvom. Počas tohto obdobia Boh ľudí nenúti ani na nich netlačí, aby si vybrali určitú cestu. Dáva im slobodu. Ak dokážu hľadať pravdu a podriadiť sa v prostredí, ktoré Boh ovláda, uvažujú, poznajú sami seba a praktizujú podľa Božích slov, potom je pre nich prostredie, ktorému čelia, prostriedkom na zdokonalenie. Ak však prostrediu, ktoré ovláda Boh, odolávajú a nehľadajú pravdu, potom ich toto prostredie odhalí a vyradí. Konečný výsledok človeka súvisí s jeho vlastnými rozhodnutiami a cestou, po ktorej kráča. Presne ako hovoria Božie slová: „Úspech alebo neúspech závisí od cesty, po ktorej človek kráča“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo) Keď premýšľam o tých ľuďoch v cirkvi, ktorí boli odhalení a vyradení, celé to súviselo s ich osobnými rozhodnutiami a tým, že sa neusilovali o pravdu. Ako Wang Tao, ktorý síce najprv všetko zanechal, aby konal svoje povinnosti, neustále odmietal prijať pravdu a vždy ľudí a veci príliš analyzoval. Nepočúval vodcovo duchovné spoločenstvo, ani nebol ochotný konať svoju povinnosť. Dokonca netrpezlivo povedal: „Každý deň sa hovorí o tom, že Božie dielo sa končí, ale ktovie, kedy to bude! Chcem pracovať a zarobiť nejaké peniaze.“ Vodca hovoril v duchovnom spoločenstve o význame viery v Boha a konaní povinností, ale Wang sa vystatoval a povedal: „Tak ma teda prepustite. Nemôžem konať túto povinnosť.“ Keď ho prepustili, niektorí bratia a sestry s ním hovorili v duchovnom spoločenstve o konaní povinnosti a on povedal: „Je jedno, ako so mnou hovoríte v duchovnom spoločenstve, svoju povinnosť nebudem konať – do toho, ak chcete, vypuďte ma.“ Pokiaľ ide o Li Li, bola síce schopná zanechať veci, vydať sa a konať svoje povinnosti, neprijímala však veci od Boha, úplne odmietala prijať pravdu, príliš analyzovala ľudí a veci, dokonca vynášala súdy nad bratmi a sestrami a vyrušovala cirkevný život. Bratia a sestry sa viackrát pokúsili hovoriť s ňou v duchovnom spoločenstve, no odmietala sa zmeniť. Neskôr jej šírenie evanjelia neprinášalo žiadne ovocie a dokonca šírila negativitu, čo vyrušovalo prácu s evanjeliom. Keď ju vedenie orezalo, zdalo sa, že to prijala, neskôr však šírila svoju nespokojnosť s vodcom, strhla na svoju stranu ostatných, ktorí v dôsledku toho začali mať voči nemu predsudky, a neprejavila žiadnu ľútosť. Videla som, že boli odhalení a vyradení, lebo vytrvalo odmietali prijať pravdu, nedokázali o sebe uvažovať a spoznať samých seba prostredníctvom situácií, ktorým čelili, a mali tendenciu konať podľa svojich skazených pováh, čím narúšali a vyrušovali prácu cirkvi. Mylne som sa však domnievala, že Boh chce jednostranne vyradiť ľudí a že ich viac nechce. V tomto som Ho zle pochopila a mohlo by sa to dokonca považovať za rúhanie voči Nemu. Rozmýšľala som aj o tom, ako mi moja choroba bránila ísť konať svoju povinnosť, a bratia a sestry sa so mnou nemohli spojiť pre nebezpečenstvá v mojom okolí. Verila som, že Boh ma odhalil a vyradil, ale aj v tom som Ho pochopila nesprávne. Boh v skutočnosti takéto prostredia ovládal, aby ma skúšal a zistil, akú cestu si vyberiem. Keby som sa naďalej sťažovala a nechápala, žila v negativite, nečítala Božie slová, nemodlila sa k Bohu alebo sa k Nemu nepribližovala, alebo dokonca uvažovala o tom, že Ho opustím, potom by ma toto prostredie skutočne odhalilo a vyradilo. Ale keby som sa v tomto prostredí dokázala podriadiť, uvažovať, rozpoznať skazenosti, ktoré som zjavovala, a hľadať pravdu, aby som ich vyriešila, potom by ma takéto prostredie zdokonalilo. Keď som tieto veci pochopila, moje srdce sa veľmi rozjasnilo. Aj keď som v tomto prostredí nemohla konať svoje povinnosti, potrebovala som sa podriadiť, hľadať pravdu a vyriešiť svoju skazenú povahu.

Uvažovala som: Prečo som sa zoči-voči tomuto prostrediu stala takou negatívnou? Potom som si v Božích slovách prečítala tento úryvok. „Ľudia veria v Boha, aby boli požehnaní, odmenení, korunovaní. Nie je toto v srdci každého človeka? Popravde je. Hoci o tom často nerozprávajú, a dokonca skrývajú svoju pohnútku a túžbu získať požehnania, táto túžba a pohnútka hlboko v ľudských srdciach bola vždy neochvejná. Bez ohľadu na to, v akom rozsahu rozumejú duchovnej teórii, aké majú skúsenosti alebo poznatky, akú povinnosť dokážu vykonať, koľko utrpenia znášajú alebo akú vysokú cenu platia, nikdy sa nevzdajú pohnútky získať požehnania, ktoré majú ukryté hlboko vo svojich srdciach, a neustále potichu drú na ich naplnení. Nie je toto ukryté kdesi v hlbinách ľudských sŕdc? Ako by ste sa cítili bez tejto pohnútky získať požehnania? S akým postojom by ste si vykonávali svoju povinnosť a nasledovali Boha? Čo by sa z ľudí stalo, keby sa zbavili tejto pohnútky získavať požehnania, ktorú skrývajú vo svojich srdciach? Je možné, že z mnohých ľudí by sa stali negativisti a niektorí by nemali motiváciu plniť si povinnosti. Stratili by záujem o svoju vieru v Boha, ako keby sa ich duša rozplynula. Vyzerali by, akoby im vytrhli srdce z hrude. Preto hovorím, že pohnútka získať požehnania je niečo, čo je skryté hlboko v ľudských srdciach. Keď vykonávajú svoju povinnosť alebo žijú život cirkvi, tak možno cítia, že sú schopní zanechať svoje rodiny a s radosťou sa vydať Bohu, že teraz poznajú svoju motiváciu prijímať požehnania a odložili ju bokom a že táto motivácia ich už neovláda ani neobmedzuje. Potom si myslia, že už nemajú motiváciu byť požehnaní, ale Boh verí v opak. Ľudia sa pozerajú na záležitosti len povrchne. Bez skúšok majú zo seba dobrý pocit. Pokiaľ neopúšťajú cirkev alebo nepopierajú Božie meno a vytrvalo sa vydávajú Bohu, veria, že sa zmenili. Cítia, že pri vykonávaní svojej povinnosti ich už nepoháňa osobné nadšenie ani chvíľkové impulzy. Namiesto toho veria, že sa môžu usilovať o pravdu a že môžu neustále hľadať a praktizovať pravdu pri vykonávaní svojej povinnosti, aby sa ich skazené povahy očistili a aby dosiahli nejakú skutočnú zmenu. Keď sa však stanú veci, ktoré priamo súvisia s konečným osudom a výsledkom ľudí, ako sa správajú? Pravda je zjavená v celom rozsahu.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Šesť ukazovateľov rastu života) Po prečítaní Božích slov som si uvedomila, že som v Boha verila, len aby som získala požehnania. Keď som v minulosti nečelila žiadnym situáciám, mohla som aktívne konať svoje povinnosti. Prijala som akúkoľvek prácu, ktorú mi cirkev pridelila, a svoje povinnosti som vytrvalo konala dokonca aj v chorobe. Ale teraz, keď som bola ťažko chorá, nemohla som konať žiadne povinnosti, a bratia a sestry sa so mnou nemohli spojiť. Cítila som, že ma Boh vyradil, a že už viac nemám dobrý výsledok ani konečný osud. Stala som sa až takou negatívnou, že som nechcela konať žiadne povinnosti, usilovať o pravdu ani sa snažiť o rast. Nemala som náladu ani na čítanie Božích slov, a žila som v negatívnom stave. Ukázalo sa, že som svoje povinnosti konala aktívne, aby som získala požehnania výmenou za dobrý výsledok a konečný osud od Boha. Keď som videla, že už ich nemám nádej získať, stratila som motiváciu veriť v Boha – v mojej viere v Boha a vykonávaní povinností nebola žiadna úprimnosť. Kedysi som si myslela, že moja viera v Boha je úprimná, že som človek, ktorý sa usiluje o pravdu, a vždy, keď sa niečo stalo, okamžite som hľadala pravdu, aby som to vyriešila. Táto skúsenosť ma úplne odhalila. Keď som videla, že už nemám žiadnu nádej na požehnania, stala som sa negatívnou a prestala som hľadať pravdu. Ako som mohla byť niekým, kto sa usiluje o pravdu? Aj keby som nečelila takémuto prostrediu a mohla pokračovať v konaní svojich povinností, ak by sa moja skazená povaha nezmenila a moje motívy a názory na vieru v Boha a konanie mojich povinností by neboli správne, Boh by ma nakoniec vyradil za to, že som nezískala pravdu. V srdci som cítila ľútosť a pozdlžnosti, preto som sa modlila k Bohu so slovami: „Bože, naozaj mi chýba svedomie. Úprimne v Teba neverím, všetko je to pre požehnania. Bože, som ochotná kajať sa a zmeniť. Bez ohľadu na môj budúci výsledok budem v Teba úprimne veriť, nasledovať Ťa a neúnavne sa usilovať o pravdu.“

Neskôr som si prečítala úryvok z Božích slov a dozvedela sa niečo o svojich názoroch. Všemohúci Boh hovorí: „Niektorí ľudia sa pýtajú: ‚Nechce Boh, aby bol každý človek spasený, a nechce, aby sa nikto nedostal do záhuby? Keby Boh pri konaní používal takúto metódu, koľko ľudí by sa mohlo spasiť?‘ Na to by sa Boh opýtal: ‚Koľko ľudí dbá na Moje slová a nasleduje Moju cestu?‘ Je ich toľko, koľko ich je – to je Boží pohľad a metóda Jeho diela. Boh nerobí viac. Aká je ľudská predstava o tejto záležitosti? ‚Boh ľutuje toto ľudstvo a robí si o toto ľudstvo starosti, takže musí prevziať zodpovednosť až do konca. Ak Ho človek bude nasledovať až do konca, bude nevyhnutne spasený.‘ Je táto predstava správna alebo nesprávna? Je v súlade s Božími úmyslami? Vo Veku milosti bolo normálne, že ľudia mali tieto predstavy, pretože nepoznali Boha. V posledných dňoch Boh vypovedal ľuďom všetky tieto pravdy a tiež im objasnil princípy svojho diela spásy ľudí, takže je priam absurdné, ak ľudia stále majú v srdci tieto predstavy. Boh ti povedal všetky tieto pravdy, takže ak nakoniec stále tvrdíš, že nerozumieš Božím úmyslom a nevieš, ako praktizovať, a stále vravíš také vzdorovité a zradné slová, môže Boh spasiť takého človeka? Niektorí si vždy myslia: ‚Boh koná také veľké dielo, že by mal získať viac ako polovicu ľudí na svete a použiť to veľké množstvo ľudí, mocnú silu a značný počet vysokopostavených osobností, aby podali svedectvo o Božom oslavovaní! Aké by to bolo úžasné!‘ To je ľudská predstava. Koľko ľudí bolo celkovo spasených a zdokonalených v Biblii, v Starom aj Novom zákone? Kto sa nakoniec dokázal báť Boha a vyhýbať sa zlu? (Jób a Peter.) Iba títo dvaja. Boh to vidí tak, že báť sa Ho a vyhýbať sa zlu v skutočnosti znamená splniť normu Jeho poznania, poznania Stvoriteľa. Ľudia ako Abrahám a Noe boli v Božích očiach spravodliví, ale stále boli o úroveň nižšie ako Jób a Peter. Samozrejme, Boh vtedy nevykonal toľko diela. Nezaopatroval ľudí ako teraz ani nepovedal toľko jasných slov, ani nevykonal dielo spásy v takom veľkom rozsahu. Možno nezískal veľa ľudí, je to však stále v rámci Jeho predurčenia. Aký aspekt Stvoriteľovej povahy v tom možno vidieť? Boh dúfa, že získa veľa ľudí, ale ak veľa ľudí v skutočnosti nemožno získať – ak Boh nemôže získať toto ľudstvo, kým koná svoje dielo spásy –, potom by ich Boh radšej opustil a odhodil. To je vnútorný hlas a pohľad Stvoriteľa. Aké požiadavky alebo predstavy má človek v tomto ohľade o Bohu? ‚Keďže ma chceš spasiť, musíš byť zodpovedný až do konca a sľúbil si mi požehnania, tak mi ich musíš dať a umožniť mi, aby som ich získal.‘ V človeku je veľa ‚musíš‘ – veľa požiadaviek – a to je jedna z jeho predstáv. Iní hovoria: ‚Boh koná také veľké dielo – šesťtisícročný plán riadenia –, ak nakoniec získa len dvoch ľudí, bola by to taká škoda. Neboli by potom Jeho činy márne?‘ Človek si myslí, že by to tak nemalo byť, ale Boh je šťastný, že získa čo i len dvoch ľudí. Skutočným Božím zámerom nie je získať len týchto dvoch, ale získať viac než to. Ak sa však ľudia neprebudia a nepochopia, ak budú zle chápať Boha a odolávať Mu a všetci budú beznádejní a bezcenní, potom ich Boh radšej nebude chcieť. To je Božia povaha. Niektorí ľudia hovoria: ‚To nestačí. Nesmial by sa potom satan?‘ Satan sa možno smeje, ale nie je to predsa len porazený nepriateľ Boha? Boh aj tak získal ľudstvo – niekoľko takých, ktorí dokážu vzdorovať satanovi a netrpieť jeho nadvládou. Boh získal pravé stvorené bytosti. Zajme potom satan tých, ktorých Boh nezískal? Neboli ste zdokonalení – ste schopní nasledovať satana? (Nie.) Niektorí ľudia vravia: ‚Aj keď ma Boh nebude chcieť, aj tak nebudem nasledovať satana. Aj keby mi satan ponúkol požehnania, neprijal by som ich.‘ Nikto z tých, ktorých Boh nezískal, nenasleduje satana – nezískava tak Boh slávu? Ľudia majú predstavu o počte ľudí, ktorých Boh získava, alebo o rozsahu, v akom ich získava; veria, že Boh by nemal získať len tých niekoľkých. Človek môže vyvolať takúto predstavu preto, lebo v jednom ohľade nedokáže pochopiť Božiu myseľ a nedokáže pochopiť, akého človeka chce Boh získať – medzi človekom a Bohom je vždy odstup; v inom ohľade je mať takúto predstavu pre človeka spôsob, ako sa utešiť a oslobodiť, pokiaľ ide o jeho vlastný osud a budúcnosť. Človek verí: ‚Boh získal tak málo ľudí – aké slávne by bolo, keby získal nás všetkých! Keby Boh neodhodil ani jediného človeka, ale podmanil by si každého a každý by bol nakoniec zdokonalený a reči o Božej voľbe a spáse ľudí by nevyšli nazmar, rovnako ako Jeho dielo riadenia, nebol by potom satan ponížený o to viac? Nezískal by Boh väčšiu slávu?‘ Človek to môže povedať čiastočne preto, lebo nepozná Stvoriteľa, a čiastočne preto, lebo má svoje vlastné sebecké pohnútky: bojí sa o svoju budúcnosť, a tak ju pripútava k sláve Stvoriteľa, vďaka čomu má pokoj v srdci a myslí si, že môže mať všetko naraz. Okrem toho si tiež myslí, že ‚to, že Boh získava ľudí a ponižuje satana, je jasným dôkazom satanovej porážky. Je to zabitie troch múch jednou ranou!‘ Ľudia sú naozaj dobrí vo vymýšľaní, ako dosiahnuť vlastný prospech. Táto predstava je celkom chytrá, však? Ľudia majú sebecké pohnútky – a nie je v týchto pohnútkach niečo vzdorovité? Nie je v nich vznesená požiadavka na Boha? Je v nich nevyslovené odolávanie Bohu, ktoré hovorí: ‚Vyvolil si si nás, viedol si nás, tak veľa si na nás pracoval, udelil si nám svoj život a svoju celistvosť, udelil si nám svoje slová a pravdu a nechal si nás, aby sme Ťa po všetky tie roky nasledovali. Aká by to bola strata, keby si nás nakoniec nedokázal získať.‘ Takáto výhovorka je pokusom vydierať Boha, prinútiť Ho, aby ich získal. Hovorí, že ak ich Boh nezíska, potom nič nestratia, a že je to Boh, kto utrpí stratu – je toto tvrdenie správne? Sú v tom obsiahnuté požiadavky človeka aj jeho fantázie a predstavy: Boh koná také veľké dielo, takže musí získať akokoľvek veľa ľudí. Odkiaľ pochádza toto ‚musí‘? Pochádza z predstáv a fantázií človeka, jeho nerozumných požiadaviek a jeho márnivosti, spolu s určitou prímesou jeho neústupnej a zúrivej povahy.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Človek sa môže vydať na správnu cestu viery v Boha, iba ak sa zbaví svojich predstáv (2)) Vďaka Božím slovám som do istej miery dokázala rozlíšiť vlastné predstavy. V minulosti som si myslela, že Boh by ľudí nemal odhaľovať a vyraďovať; mal by získať viac ľudí, aby sa Mu dostalo viac slávy. Takže keď som videla, ako sú ľudia v cirkvi jeden po druhom odhaľovaní a vyraďovaní, bola som zmätená: „Keď Boh odhaľuje a vyraďuje toľko ľudí, koľko ich nakoniec dosiahne spásu?“ Najmä keď som pre chorobu nemohla konať svoje povinnosti, mala som pocit, že aj mňa Boh odhaľuje a vyraďuje. Nepochopila som Boha a dokonca som sa s ním v srdci hádala: „Nie je Božie dielo o spáse ľudí? Prečo nás nakoniec všetkých vyraďuje?“ Bol to prejav mojich nedostatočných vedomostí o Božom diele. Boží úmysel spasiť ľudí zostáva v skutočnosti nezmenený a Boh dúfa, že získa viac ľudí. Pokiaľ sú ľudia ochotní verne pracovať pre Boha, tak ľahko ich nevyradí. Ak si však nevážia Božiu spásu, nehľadajú pravdu, keď čelia situáciám, nevykonávajú svoje povinnosti podľa Božích požiadaviek, a nakoniec svojou prácou spôsobia viac škody ako úžitku, Boh sa ich radšej vzdá. Božia povaha je spravodlivá a svätá. Nehľadá kvantitu, ale kvalitu ľudí. Chce získať pravé stvorené bytosti, ktoré Ho dokážu úprimne uctievať a byť s Ním v súlade, aj keby ich bolo málo. Aj moja nádej, že Boh spasí viac ľudí namiesto toho, aby ich odhaľoval a vyraďoval, bola prejavom mojej vlastnej sebeckosti. V takom prípade by som totiž nebola vyradená a mala by som zabezpečené vyhliadky a konečný osud. Takže keď som mala pocit, že ma Boh odhaľuje a vyraďuje, stala som sa negatívnou a nechcela som sa už viac usilovať o pravdu. V srdci som sa s Bohom dohadovala: „Nevyvolil si nás Boh, aby nás spasil? Prečo toľkých z nás jedného po druhom odhalil a vyradil?“ Domnievala som sa, že Boh by nás nemal vyradiť, ale nám až do konca poskytovať spásu. Nebola v tom rovnaká prirodzenosť ako v Pavlových slovách: „Bojoval som dobrý boj, prišiel som na koniec svojej cesty, zachoval som si vieru: odteraz je pre mňa pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8)? Toto je krik proti Bohu! Je to taká zlomyseľná povaha. V skutočnosti nezáleží na tom, aké prostredie Boh ovláda. Cieľom je, aby sme v ňom hľadali pravdu a získali ju, odvrhli svoju skazenú povahu a boli spasení. Presne ako toto prostredie – síce sa nezhodovalo s mojimi predstavami a spôsobilo mi určitú bolesť, zjavilo však vo mne motiváciu získať požehnania, vďaka čomu som si uvedomila, že za mojou vierou v Boha a vykonávaním povinnosti sú zmiešané motívy, a mohla som sa obrátiť a zmeniť. Videla som, že toto prostredie bolo pre mňa spásou. Boh vynaložil veľké úsilie, aby nás spasil. Nevyjadruje len pravdu, aby nás zabezpečil, ale ovláda pre nás rôzne prostredia, aby nás očistil a zdokonalil. Napriek tomu som odolávala a sťažovala sa na prostredia, ktoré Boh ovládal. Vôbec som si to nevážila! Už to, že si ma Boh vybral, aby som prijala Jeho dielo posledných dní, je Jeho milosť. Mala by som Mu byť vďačná. Aj keby som nakoniec nedostala požehnania alebo nedosiahla dobrý výsledok, aj tak by som sa mala podriadiť Bohu a nemala by som sa s Ním hádať.

Neskôr som natrafila na ďalšie Božie slová. „Odteraz sa o to začni vážne usilovať – no ako by si sa o to mal usilovať? Musíš uvažovať nad záležitosťami, v ktorých často vzdoruješ Bohu. Boh pre teba znova a znova zariadil okolnosti, aby ti dal lekciu, aby ťa zmenil prostredníctvom týchto záležitostí, aby do teba zapracoval svoje slová, aby ťa prinútil vstúpiť do aspektu pravdy-reality, aby ti v týchto záležitostiach zabránil žiť podľa satanovej skazenej povahy a aby si namiesto toho žil podľa Božích slov, aby sa Jeho slová do teba zapracovali a stali sa tvojím životom. Ty však v týchto záležitostiach často vzdoruješ Bohu, nepodriaďuješ sa Bohu ani neprijímaš pravdu, neberieš Jeho slová ako princípy, ktoré by si mal nasledovať, a nežiješ Jeho slová. To Boha zraňuje a ty znova a znova prichádzaš o príležitosť na spásu. Ako by si sa teda mal obrátiť? Počnúc dneškom by si sa mal v záležitostiach, ktoré dokážeš rozpoznať prostredníctvom uvažovania a jasného vnímania, podriadiť Božiemu ovládaniu, prijať Jeho slová ako pravdu-realitu, prijať Jeho slová ako život a zmeniť svoj spôsob života. Keď sa stretneš s takýmito situáciami, mal by si vzdorovať svojmu telu a preferenciám a konať podľa pravdy-princípov. Nie je to cesta praktizovania? (Je.) … Ak však chceš dosiahnuť spásu, ak chceš praktizovať a zažívať Božie slová a získať pravdu a život, musíš viac čítať Božie slová, dosiahnuť porozumenie pravde, byť schopný praktizovať Jeho slová a podriadiť sa im a začať praktizovaním pravdy a dodržiavaním pravdy-princípov. Je to len niekoľko jednoduchých viet, ale ľudia nevedia, ako ich praktizovať ani zažiť. Bez ohľadu na tvoju kvalitu alebo vzdelanie a bez ohľadu na tvoj vek alebo roky viery, v každom prípade platí, že ak si na správnej ceste praktizovania pravdy, so správnymi cieľmi a smerovaním, a ak všetko, o čo sa usiluješ a čo vynakladáš, je v prospech praktizovania pravdy, to, čo nakoniec získaš, bude nepochybne pravda-realita a Božie slová sa stanú tvojím životom. Najprv si stanov cieľ, potom postupne praktizuj podľa tejto cesty a nakoniec určite niečo získaš. Veríte tomu? (Áno.)“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (20)) Božie slová mi ukázali cestu praktizovania. Ak sa chcem usilovať o pravdu a byť spasená, musím sa podriadiť prostrediam, ktoré Boh ovláda, hľadať pravdu a praktizovať podľa Božích slov. Aj keď som teraz nemohla konať žiadne povinnosti ani byť v kontakte s bratmi a sestrami, videla som v tejto situácii Božiu ochranu. Napriek mojej ťažkej chorobe mi Boh doprial každý nádych a bola som stále nažive. Doma som si stále mohla čítať Božie slová. Boh ma nezbavil práva čítať Jeho slová. Nevedela som však byť vďačná. Namiesto toho, aby som si vážila Božiu ochranu, bola som negatívna a chápala som Ho nesprávne. Bola som naozaj nerozumná. Potrebovala som uvažovať a viac spoznať samu seba, hľadať vhodné Božie slová, aby som vyriešila svoju vlastnú skazenosť – to by bol prejav usilovania sa o pravdu.

Po nejakom čase som bola opäť schopná konať svoje povinnosti a vyberať kázne o evanjeliu. Cítila som hlbokú vďačnosť Bohu za to, že mi dal ďalšiu možnosť konať moju povinnosť. Počas vykonávania svojich povinností som venovala pozornosť skúmaniu skazenej povahy, ktorú som zjavila. Niekedy, keď som vo svojej povinnosti dosiahla nejaké výsledky, nemohla som si pomôcť, mala som zo seba radosť a myslela som si, že som celkom dobrá. Keď však vykonávanie mojej povinnosti veľa neprinieslo alebo sa odklonilo od kurzu, začala som byť negatívna a znepokojovalo ma, ako ma ostatní vnímajú. V reakcii na tieto odhalenia o sebe som hľadala Božie slová, ktoré by to vyriešili. Po chvíli takéhoto praktizovania som v srdci pocítila veľké naplnenie. Vďaka Bohu za Jeho vedenie!