Narodila som sa v polovici 80. rokov a počas dospievania som rada pozerala televízne seriály. Kedykoľvek som videla hlavnú hrdinku v bielych svadobných šatách kráčať uličkou s mužom, ktorého milovala, a toho muža, ako jej hovorí: „Budem ťa chrániť po zvyšok života a urobím ťa šťastnou,“ napĺňalo ma to závisťou. Bola som presvedčená, že byť s tým, koho milujete, mať rozkošné dieťa a žiť spolu ako harmonická rodina – to je ten najšťastnejší život. Keď som dospela, stretla som mladého muža, ktorý bol zrelý a vyrovnaný. Bol ku mne obzvlášť pozorný, toleroval moju tvrdohlavosť, a vždy pre mňa robil romantické gestá, napríklad mi kupoval malé darčeky. Sľúbil, že sa ku mne bude vždy správať dobre a nikdy nedovolí, aby sa mi stala čo i len najmenšia krivda. Hoci jeho rodina bola veľmi chudobná a moji rodičia boli ostro proti nášmu manželstvu, vydala som sa zaňho bez zaváhania. Po svadbe sa nám narodil krásny syn a môj manžel bol stále rovnako pozorný. Staral sa o všetky naše rodinné záležitosti, veľké aj malé, takže som sa takmer o nič nemusela starať. Zostala som doma, aby som sa starala o dieťa a robila domáce práce, každý deň som mu pripravovala chutné jedlá, kým prišiel domov, a snažila som sa byť dobrou manželkou. Tento manželský život ma veľmi napĺňal a myslela som si, že som najšťastnejšia žena na svete.

Keď malo naše dieťa sedem mesiacov, prijala som evanjelium Všemohúceho Boha posledných dní. Čítaním Božích slov som spoznala pôvod pádu ľudstva, ako satan kazí ľudí a ako Boh krok za krokom pracuje na ich spáse. Porozumela som mnohým pravdám, ktorým som predtým nerozumela. Cítila som, že veriť v Boha je úžasné, a dúfala som, že môj manžel uverí v Boha spolu so mnou. Ale na moje prekvapenie, keď môj manžel zistil, že verím v Boha, rozzúril sa. Rozhodne mi zakázal veriť, a dokonca sa dožadoval vedieť, kto mi kázal evanjelium, a vyhlasoval, že si to s tou osobou vybaví. Keď som videla manželov postoj, zlomilo mi to srdce. Bála som sa, že sa so mnou bude pre moju vieru každý deň hádať, že sa náš vzťah zničí a že prídem o manželstvo. Cítila som sa trochu slabá a už som nemala takú veľkú motiváciu vo viere. O niekoľko dní neskôr sa jedna sestra dozvedela o mojom stave a prečítala mi pasáž Božích slov: „Každý krok diela, ktoré Boh koná na ľuďoch, sa navonok zdá ako vzájomné pôsobenie medzi ľuďmi, akoby to bol výsledok ľudských opatrení alebo ľudského vyrušovania. Za každým krokom diela a za všetkým, čo sa deje, je však stávka satana uzavretá pred Bohom a vyžaduje si to, aby ľudia pevne vytrvali vo svojom svedectve pre Boha. Uveďme si príklad, keď bol skúšaný Jób: v zákulisí satan uzavrel stávku s Bohom a to, čomu čelil Jób, boli skutky a vyrušovanie ľudí. Za každým krokom diela, ktoré Boh na vás koná, je satanova stávka s Bohom – za tým je boj. … Keď v duchovnej sfére bojuje Boh so satanom, ako by si mal uspokojiť Boha a pevne vytrvať vo svojom svedectve pre Neho? Mal by si vedieť, že všetko, čo sa ti stane, je veľkou skúškou a časom, keď Boh potrebuje, aby si podal svedectvo.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Len milovať Boha znamená skutočne veriť v Boha) Sestra so mnou hovorila v duchovnom spoločenstve a povedala: „Tvoj manžel ti bráni vo viere v Boha, ale v skutočnosti je za tým vyrušovanie satana. Len nedávno si prijala Božie evanjelium posledných dní a chceš sa usilovať o pravdu, aby si dosiahla spásu. Satan nechce, aby ľudia nasledovali Boha, preto využíva tvojho manžela, aby ti prekážal a prenasledoval ťa, aby ťa prinútil vzdať sa viery. To je satanova lesť! Pozri, na počiatku Boh stvoril Adama a Evu. Žili v rajskej záhrade v Božej prítomnosti a s Jeho zaopatrením a boli veľmi šťastní. Satan chcel uchmatnúť človeka z Božích rúk, tak použil lži, aby oklamal a pokúšal Evu, aby zjedla ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Adam a Eva, ktorým chýbala schopnosť rozlišovať, spochybnili a popreli Božie slová. Počúvli satana, zjedli ovocie a zradili Boha. V dôsledku toho boli vyhnaní z rajskej záhrady a padli do moci satana, aby ich pošliapaval a trýznil. Satan používa tvojho manžela, aby ťa prenasledoval a bránil ti. Musíme prekuknúť satanovu lesť a stáť si pevne za svojím svedectvom o Bohu.“ Po vypočutí sestrinho spoločenstva som tomu porozumela. Keďže som chcela veriť v Boha a nasledovať Ho, satan robil všetko pre to, aby mi v tom zabránil. Snažil sa využiť prenasledovanie zo strany môjho manžela, aby ma prinútil vzdať sa viery. Keby som súhlasila s manželom a prestala veriť, zradila by som Boha. Nemohla som naletieť na satanov trik. Bez ohľadu na to, ako ma manžel prenasledoval, nemohla som sa vzdať svojej viery v Boha. Potom vždy, keď manžel nebol doma, tajne som čítala Božie slová a chodila na zhromaždenia. O rok neskôr som bola zvolená za diakonku pre polievanie. Prostredníctvom účasti na zhromaždeniach, čítania Božích slov a počúvania bratov a sestier, ako v duchovnom spoločenstve hovoria o svojom skúsenostnom porozumení Jeho slov, som bola čoraz viac presvedčená, že viera v Boha je tá správna životná cesta, a stala som sa aktívnejšou pri konaní svojej povinnosti. Stále ma však obmedzoval môj manžel. Niekedy, ak sa zhromaždenie skončilo trochu neskoro, začala som byť nepokojná a bála som sa, že sa manžel nahnevá a bude sa so mnou hádať, keď príde domov a neuvidí ma tam. Takže hneď ako sa zhromaždenia skončili, ponáhľala som sa domov tak rýchlo, ako som len mohla. Len čo som prišla domov, ponáhľala som sa variť a dať všetko v dome do poriadku. Aby som sa vyhla nepríjemnostiam s manželom, nikdy som nerobila svoje duchovné pobožnosti, keď bol doma. Zakaždým som čakala, kým odíde, a až potom som sa odvážila vytiahnuť knihy Božích slov, a len čo som začula hluk za dverami, rýchlo som ich schovala.

Neskôr bolo cirkevnej práce čoraz viac a niekedy som prichádzala domov neskoro. Raz sa zhromaždenie skončilo neskoro a ja som nestihla vyzdvihnúť naše dieťa zo škôlky včas, tak učiteľka zavolala môjmu manželovi. Keď som prišla domov, nahnevane sa ma spýtal, kde som bola. Nechcela som mu klamať a tiež som chcela využiť príležitosť a povedať mu, čo som získala, odkedy som začala veriť v Boha. Ale na moje prekvapenie, keď ma vypočul, zúrivo povedal: „To tvoj otec ti kázal tie reči o Bohu?“ a začal vytáčať číslo môjho otca. Chcela som sa s ním normálne porozprávať, ale on zúril. Spýtala som sa ho: „Ako veriaca v Boha nefajčím, nepijem ani nehrám madžong a určite nerobím nič nevhodné. Prečo tak veľmi nenávidíš vieru v Boha?“ Pohŕdavo sa zasmial a spýtal sa ma: „Neučili ste sa v škole, že ľudia sa vyvinuli z opíc? Ako môže existovať Boh? Kde je Boh? Ak existuje Boh, nech ma hneď teraz zabije!“ Manželove slová ma úplne šokovali a rýchlo som ho varovala, aby nehovoril tak neuvážene. Ale on sa len rozosmial a povedal: „Z tej tvojej viery si sa zbláznila! Ako môže existovať Boh? Môžeš fajčiť, piť, hrať madžong a robiť si, čo chceš, ale jednoducho nemôžeš veriť v Boha! Spýtam sa ťa ešte raz: Chceš Boha, alebo túto rodinu?“ Povedala som: „Moja viera v Boha je pevná!“ Keď videl, že som odhodlaná veriť v Boha, povedal: „Tak odíď! Môžeš si veriť v Boha a ísť do svojho neba a ja pôjdem do svojho pekla!“ Pri pohľade na jeho zúrivý výraz som naozaj nemohla uveriť, že toto je ten istý manžel, ktorý mi kedysi sľúbil, že ma bude milovať celý život a urobí ma šťastnou. Tak veľmi nenávidel Boha; bol to zarytý ateista. Zlomilo mi to srdce. V hĺbke duše som nechcela prijať skutočnosť, že odporuje Bohu, a nedokázala som sa vzdať nášho manželstva. Stále som sa utešovala myšlienkou, že to pravdepodobne hovorí len v hneve a že keď sa upokojí, všetko bude v poriadku. Rozhodla som sa teda, že pôjdem na chvíľu bývať k mame. Takto som mohla aj normálne konať svoju povinnosť. O niekoľko dní neskôr však manžel nečakane priviedol do maminho domu skupinu priateľov. Všetci hovorili jeden cez druhého a snažili sa ma presvedčiť, aby som sa vzdala viery. Bála som sa, že pritiahnu pozornosť miestneho výboru alebo polície, takže som nemala inú možnosť, len sa nateraz vrátiť s manželom domov.

Keď sme prišli domov, manžel ma každý deň strážil, bral ma so sebou, kamkoľvek išiel, a nedovolil mi ostať doma samej. Tiež mi každý deň kupoval chutné jedlo, bral naše dieťa a mňa do parkov a nákupných centier a stále mi hovoril, ako mám byť dobrou manželkou a aká môže byť naša trojčlenná rodina šťastná. Postupne som prestala rozlišovať jeho slová. Len som si myslela: „Môj manžel je ku mne taký dobrý a naše dieťa je také poslušné; bolo by pekné žiť takto ďalej.“ Keďže sa mi takýto život čoraz viac páčil, už som neniesla bremeno vo svojej povinnosti. Mesiac som nechodila na skupinové zhromaždenia a vedúca ma potom vzhľadom na moje okolnosti prepustila.

V nasledujúcich dňoch sa síce manžel na mňa už nehneval, ale nedokázala som zahnať prázdnotu v duši. Dni som prežívala ako v mrákotách. Často som sa pýtala sama seba: „Budem takto žiť celý život? Aký je zmysel života?“ Vtedy mi prišlo na um niekoľko riadkov Božích slov: „Kde je tvoje odhodlanie? Kde je tvoja ambícia? Kde je tvoja dôstojnosť? Kde je tvoja integrita?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)) Tvárou v tvár Božím otázkam, jednej za druhou, som sa cítila hrozne. V srdci som sa pýtala sama seba: „Kde je moje odhodlanie? Prečo sa nedokážem oslobodiť od manželových obmedzení?“ Potom som si našla tú pasáž Božích slov a prečítala som si ju. Všemohúci Boh hovorí: „Boh vyslovil toľko slov, no kto ich kedy bral vážne? Človek nerozumie Božím slovám, a predsa je ľahostajný a bez túžby; nikdy skutočne nepoznal podstatu starého diabla. Ľudia žijú v podsvetí, v pekle, ale veria, že žijú v ‚podmorskom paláci‘. Prenasleduje ich veľký červený drak, ale myslia si, že sú ‚obľúbencami‘ štátu; diabol z nich robí bláznov, ale myslia si, že si užívajú mimoriadne majstrovstvo tela. Aká je to banda hanebných, prízemných úbožiakov! Človeka postretlo nešťastie, ale nevie o tom a v tejto temnej spoločnosti ho stretáva nešťastie za nešťastím, nikdy sa však neprebudil. Kedy odvrhne svoju povahu zhovievavosti voči sebe a otrockú povahu? Prečo je taký neohľaduplný k Božiemu srdcu? V tichosti sa zmieruje s týmto útlakom a biedou? Netúži po dni, keď bude môcť zmeniť tmu na svetlo? Či si neželá obnoviť spravodlivosť a pravdu, ktorým sa ublížilo? Je ochotný prizerať sa a nič nerobiť, keď ľudia odmietajú pravdu a prekrúcajú fakty? Je ochotný naďalej znášať túto nespravodlivosť? Je ochotný byť otrokom? Je ochotný zahynúť Božou rukou spolu s otrokmi tohto padlého štátu? Kde je tvoje odhodlanie? Kde je tvoja ambícia? Kde je tvoja dôstojnosť? Kde je tvoja integrita? Kde je tvoja sloboda? … Je bezcieľne šikanovaný a utláčaný takýmto spôsobom a nakoniec premrhá celý svoj život; prečo sa tak ponáhľa prísť a tak náhli odísť? Prečo si nenechá niečo cenné, čo by mohol odovzdať Bohu?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (8)) Pri čítaní Božieho odhalenia súčasného stavu ľudského života som mala pocit, akoby som sa prebudila zo sna. Kedysi som si myslela, že trojčlenná rodina žijúca spolu v harmónii je ten najúžasnejší život, ale bolo to naozaj tak? Viera v Boha je úplne prirodzená a oprávnená vec, no aby som nenahnevala manžela, neodvážila som sa doma ani čítať Božie slová, nieto ešte chodiť na zhromaždenia alebo konať svoju povinnosť. Celé dni som trávila len starostlivosťou o každodenné potreby manžela a dieťaťa, žila som bez akéhokoľvek cieľa či smerovania ako chodiaca mŕtvola. Žiť takýto nezmyselný život bez vlastného ja vôbec nebolo šťastie. Bolo to presne tak, ako hovorí Boh: „Žijete v takom svete koní a dobytka, a pritom vlastne necítite žiadne trápenie; ste plní radosti a žijete slobodne a ľahko. Plávate v tej špinavej vode, a pritom si vlastne ani neuvedomujete, že ste sa dostali do takej ťažkej situácie. Každý deň sa stýkate s nečistými duchmi a prichádzate do styku s ‚exkrementmi‘ a vaše životy sú dosť vulgárne; v skutočnosti si neuvedomuješ, že vôbec nežiješ v ľudskom svete a že nad sebou nemáš žiadnu kontrolu. Azda nevieš, že tvoj život už dávno pošliapali tí nečistí duchovia a že tvoj charakter už dávno poškvrnila špinavá voda? Myslíš si, že žiješ v pozemskom raji a že si uprostred šťastia? Azda nevieš, že si žil po boku nečistých duchov a že si spoločne žil so všetkým, čo si pre teba pripravili? Ako by mohol mať tvoj spôsob života nejaký zmysel? Ako by mohol mať tvoj život nejakú hodnotu?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Všetci ste takého nízkeho charakteru!) Čím viac som uvažovala o Božích slovách, tým úbohejší sa mi zdal môj život. Bratia a sestry nezaháľali a jedli a pili Božie slová a usilovali sa o pravdu, a ich životy neustále rástli. No moje dni sa točili len okolo manžela a dieťaťa, a svoj život som márne utrácala na manželstvo. Boh sa stal telom, aby vyjadril pravdu na očistenie a spásu ľudí, aby mohli odvrhnúť svoje skazené povahy, dosiahnuť Božiu spásu a žiť zmysluplný život. Keby sa moje dni točili len okolo manžela a dieťaťa, určite by som premeškala túto nesmierne vzácnu príležitosť na Božiu spásu, a nakoniec by som zahynula spolu s diablami. To by som ľutovala celý život! Potom som sa modlila k Bohu: „Bože, už nemôžem ďalej prežívať ako v mrákotách. Chcem sa usilovať o pravdu a konať svoju povinnosť, ale v srdci sa nedokážem vzdať manžela. Prosím Ťa, veď ma, aby som prekukla satanove lesti, aby ma už neobmedzoval a ja som mohla celým srdcom veriť v Teba a náležite konať svoju povinnosť.“

Neskôr som čítala Božie slová a jasnejšie som uvidela manželovu podstatu. Boh hovorí: „Prečo manžel miluje svoju manželku? Prečo manželka miluje svojho manžela? Prečo deti prejavujú synovskú úctu svojim rodičom? Prečo sa rodičia tak vidia vo svojich deťoch? Aký je úmysel, ktorý všetci ľudia prechovávajú? Nie je to na splnenie ich vlastných plánov a sebeckých túžob?“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) „Predpokladajme, že niekto zúri alebo sa nahnevá, keď sa spomenie Boh: Videl vari Boha? Vie, kto je Boh? Nevie, kto je Boh, neverí v Neho, Boh k nemu neprehovoril a Boh ho nikdy nevyprovokoval – tak prečo sa hnevá? Mohli by sme povedať, že tento človek je podlý? Svetské trendy, jedenie, pitie, vyhľadávanie pôžitkov a uctievanie celebrít – žiadna z týchto vecí by takú osobu nenahnevala. Pri samotnej zmienke slova ‚Boh‘ alebo pravdy Božích slov sa však nahnevá. Neznamená to, že má podlú prirodzenosť? Stačí to na to, aby sme dokázali, že ide o jeho podlú prirodzenosť.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný V) Božie slová ma prebrali. Môj manžel ma vôbec skutočne nemiloval; jeho takzvaná láska bola podmienená. Premýšľala som, prečo mi manžel predtým tak vychádzal v ústrety. Bolo to preto, že jeho rodina bola veľmi chudobná a keď sme sa brali, nedal mi žiadny dar k zásnubám, zatiaľ čo môj vzhľad a rodinné zázemie boli lepšie ako jeho. Bol hrdý na to, že sa so mnou ukazuje. Navyše, po svadbe som prala, varila mu a porodila som mu dieťa, a bola som pozorná a starala som sa o neho v každom ohľade. Keďže ČKS zatýkala kresťanov, od momentu, keď som začala veriť v Boha sa bál, že ak ma zatknú, urobím mu hanbu, takže voči mne ochladol, často sa na mňa hneval a dokonca sa mi všemožne snažil zabrániť veriť v Boha. Ako možno toto nazývať láskou? Bolo to jasné ovládanie a využívanie. Bola som zaslepená takzvanou láskou a myslela som si, že ma manžel naozaj miluje. Bola som taká hlúpa! Len čo sa spomenul Boh, manželovi sa od zlosti zatemnilo pred očami a rozzúril sa, a dokonca hovoril veci, ktorými popieral Boha a opovrhoval Ním. Bol to diabol, ktorý nenávidel Boha a vzdoroval Mu! Aby ma prinútil vzdať sa viery, skúšal to na mňa po dobrom aj po zlom, a dokonca povedal, že môžem jesť, piť, zabávať sa a hrať madžong – všetko, len nie veriť v Boha a kráčať po správnej ceste. Diabli sú presne takí zvrátení! V minulosti som ho vnímala ako zrelého, vyrovnaného a vo všetkom tolerantného, a myslela som si, že je to muž, ktorému môžem zveriť celý svoj život. Teraz som to ale videla jasne: Všetko to bola len ilúzia. Nemala som pravdu a nedokázala som rozlišovať ľudí. Celý čas som sa nechala klamať jeho sladkými rečami. Bola som taká slepá! Vtedy som si spomenula na Božie slová: „Veriaci a neverci svojou podstatou nie sú v súlade. Skôr si navzájom odporujú.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Môj manžel je ateista, ktorý sa usiluje o svetské trendy a užíva si jedlo, pitie a zábavu. Ja verím v Boha a usilujem sa o pravdu a spásu. Nekráčame po rovnakej ceste. On nemôže zmeniť moju vieru a ja nemôžem zmeniť jeho podstatu. Aj keby sme zostali spolu, neboli by sme šťastní. Manžel ma držal pod dohľadom, každý deň ma presviedčal, aby som sa k nemu pridala v nasledovaní zlých trendov, a bránil mi veriť v Boha a konať moju povinnosť. To nebola láska; to ma sťahoval so sebou do pekla. S týmto diablom som už nemohla robiť kompromisy. Musela som celým srdcom veriť v Boha a náležite konať svoju povinnosť.

Potom som išla von a konala som svoju povinnosť ako zvyčajne. Keď manžel videl, že ma nemôže ovládať, prestal sa so mnou rozprávať. Hoci ma takýto manželský život fyzicky aj psychicky vyčerpával, v srdci som stále dúfala, že jedného dňa mi manžel prestane brániť vo viere, a že naša rodina bude môcť žiť spolu v harmónii tak ako predtým. Neskôr som uvažovala: „Prečo sa v srdci nedokážem vzdať tohto manželstva?“ Potom som si prečítala Božie slová: „Tisíce rokov ‚národného ducha‘ zanechali v hĺbke ľudského srdca zhubné vplyvy a feudálne myslenie, ktoré ľudí zviazali a spútali, takže im nezostala ani štipka slobody, nemajú žiadne ambície ani vytrvalosť, ani túžbu napredovať, a namiesto toho zostávajú negatívni a spiatočnícki, uväznení v otrockej mentalite a tak ďalej. Tieto objektívne faktory vtlačili ideologickému náhľadu, ašpiráciám, morálke a povahe ľudstva nezmazateľný špinavý a škaredý ráz. Zdá sa, že ľudia žijú v temnom svete terorizmu a nikto z nich nepomyslí na to, že by sa z neho vyslobodil, ani nepomyslí na prechod do ideálneho sveta; skôr trávia svoje dni s pocitom spokojnosti so svojím údelom v živote: rodia a vychovávajú deti, drú, potia sa, vykonávajú svoju prácu a snívajú o pohodlnej a šťastnej rodine, o manželskej náklonnosti, o deťoch oddaných rodičom, o radosti na sklonku života a o pokojnom dožití svojich životov… Desiatky, tisíce, desaťtisíce rokov až doteraz ľudia takto mrhajú svojím časom, pričom nikto nevytvoril ten najúžasnejší z ľudských životov, a v tomto temnom svete sa zameriavajú len na vzájomné vraždenie, preteky o slávu a zisk a intrigovanie proti sebe navzájom. Kto kedy hľadal Božie úmysly? Všímal si niekto niekedy Božie dielo? Všetky stránky ľudí, nad ktorými vládne vplyv temnoty, sa už dávno stali ľudskou prirodzenosťou, a preto je dosť ťažké vykonávať Božie dielo a ľuďom o to menej záleží na tom, aby venovali pozornosť tomu, čo im dnes Boh zveril.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dielo a vstup (3)) Po prečítaní Božích slov som tomu porozumela. Po tom, čo ľudí skazil satan, sú zviazaní a spútaní rôznymi tradičnými kultúrnymi predstavami a feudálnym myslením. Za cieľ svojho celoživotného úsilia si kladú láskyplné manželstvo a výchovu detí, a to sa dedí z generácie na generáciu. Navyše, všetky druhy televíznych programov, filmov a literárnych diel propagujú myšlienky ako „Láska je nadovšetko“ a „držať sa za ruky a zostarnúť spolu“. V dôsledku toho ľudia veria, že usilovať sa o šťastné manželstvo je to najdôležitejšie. Aj ja som si tieto myšlienky vzala k srdcu a za svoj životný cieľ som si určila šťastné manželstvo. Keď sme sa vzali, manžel vždy vytváral malé romantické chvíle a bol ku mne pozorný aj starostlivý, takže som sa cítila neuveriteľne spokojná. Myslela som si, že môcť s ním stráviť celý život znamená, že život stojí za to. Aby som udržala naše šťastné manželstvo, naučila som sa variť, zostala som doma vychovávať naše dieťa a snažila som sa byť dobrou manželkou a matkou, pričom som všetok svoj čas a energiu venovala nášmu manželstvu a rodine. Manželstvo som vnímala ako svoj konečný osud v živote a cítila som, že dať mu všetko je to, čo mám robiť. Keď som našla Boha, z Božích slov som porozumela mnohým pravdám a tajomstvám. Tiež som vedela, že ako stvorená bytosť mám uctievať Stvoriteľa a plniť si svoju povinnosť. Bála som sa však, že viera v Boha nahnevá manžela a ja prídem o manželstvo, takže som bola na zhromaždeniach často nesústredená a neodvážila som sa doma čítať Božie slová ani počúvať chválospevy. S cieľom udržať si vzťah s manželom, som odsunula svoju povinnosť bokom a dokonca som ľutovala, že ju konám. Bola som pevne spútaná satanskými myšlienkami ako „manželstvo ženy je jej celoživotný konečný osud“, „šťastné manželstvo je najväčšie šťastie“ a „držať sa za ruky a zostarnúť spolu“. Nedokázala som rozlíšiť pozitívne a negatívne veci, a ochotne som sa vzdala svojej povinnosti, aby som sa usilovala o šťastné manželstvo. Keby som takto pokračovala, nakoniec by som zahynula spolu so satanom. Keď som o tom premýšľala, aj keby som mohla žiť v harmónii s manželom, aký by to malo zmysel? Neplnila by som si povinnosť stvorenej bytosti, ani by som nerozumela pravdám, ktorým som mala rozumieť. Nebol by život prežitý v zmätku len stratou času? Vtedy som si spomenula na Božie slová: „Desiatky, tisíce, desaťtisíce rokov až doteraz ľudia takto mrhajú svojím časom, pričom nikto nevytvoril ten najúžasnejší z ľudských životov.“ Život, o ktorý som sa usilovala, bol bezvýznamný, a nemohla som si pomôcť, musela som uvažovať: Aký život je ten najkrajší? Ako by mal človek naozaj žiť, aby mal jeho život význam?

Potom som si prečítala dve pasáže z Božích slov a našla som v nich smer pre svoj život. Všemohúci Boh hovorí: „Niektorí ľudia si mylne robia svoje poslanie v živote z toho, že sa usilujú o manželské šťastie alebo si plnia zodpovednosti voči partnerovi, starajú sa oňho, s láskou ho opatrujú a ochraňujú ho, pričom považujú svojho partnera za svoj celý svet, za svoj život – to je nesprávne. Tvoj osud je pod Božou zvrchovanosťou a neriadi ho tvoj partner. Manželstvo ti nemôže zmeniť osud, ani nemôže zmeniť skutočnosť, že Boh má nad ním zvrchovanosť. Pokiaľ ide o to, aký pohľad na život by si mal mať a akou cestou by si mal kráčať, mal by si ich hľadať v slovách Božích učení a požiadaviek, nie spoliehať sa v nich na svojho partnera a nechať partnera, aby o nich rozhodoval. Okrem plnenia svojich zodpovedností voči tebe by nemal mať kontrolu nad tvojím osudom, ani by nemal vyžadovať, aby si zmenil svoje smerovanie v živote, ani rozhodovať o tom, akou cestou kráčaš, ani o tom, aký pohľad na život by si mal mať, a už vôbec by ťa nemal obmedzovať alebo ti brániť v usilovaní sa o spásu. Pokiaľ ide o manželstvo, jediné, čo ľudia môžu urobiť, je prijať ho od Boha a držať sa definície manželstva, ktorú Boh pre človeka ustanovil. Manžel aj manželka si v rámci neho voči sebe plnia zodpovednosti a povinnosti. Nemôžu však rozhodovať o osude svojho partnera, o jeho predchádzajúcom živote, súčasnom ani budúcom živote, nieto ešte o večnosti. Tvoj konečný osud, tvoj osud a cestu, ktorou kráčaš, môže určiť len Stvoriteľ. Preto ako stvorená bytosť, bez ohľadu na to, či už máš rolu manželky alebo manžela, šťastie, o ktoré by si sa mal v tomto živote usilovať, pochádza z toho, že konáš povinnosť stvorenej bytosti a napĺňaš poslanie stvorenej bytosti. Nepochádza zo samotného manželstva, a už vôbec nie z toho, že si v rámci manželstva plníš zodpovednosti manželky či manžela. Je samozrejmé, že cesta, ktorou sa rozhodneš kráčať, a pohľad na život, ktorý prijímaš, by nemali byť postavené na manželskom šťastí, a už vôbec by ich nemal určovať ani jeden z manželov – tomu by si mal porozumieť. Takže ľudia vstupujúci do manželstva, ktorí sa usilujú len o manželské šťastie a považujú toto úsilie za svoje jediné poslanie, by mali takéto myšlienky a názory opustiť, zmeniť spôsob, akým praktizujú, a zmeniť smer, ktorým sa v živote uberajú.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu. Ako sa usilovať o pravdu (11)) „Všetci ľudia sa musia snažiť žiť život, ktorý má zmysel, a nemali by sa uspokojiť so svojou aktuálnou situáciou. Musia žiť Petrov obraz a musia mať jeho poznanie a skúsenosti. Musia sa usilovať o veci, ktoré sú vyššie a hlbšie. Musia sa usilovať o hlbšiu, čistejšiu lásku k Bohu a život, ktorý má hodnotu a zmysel. Len toto je život, len potom budú ľudia rovnakí ako Peter. Musíš sa zameriavať na aktívny vstup z pozitívnej strany a nesmieš byť negatívny a dovoliť, aby si upadol, pretože si spokojný s dočasným pohodlím, pričom zároveň ignoruješ hlbšie, podrobnejšie a praktickejšie pravdy. Musíš mať praktickú lásku a musíš nájsť každý možný spôsob, ako sa oslobodiť od tohto dekadentného, bezstarostného života, ktorý sa ničím nelíši od života zvieraťa. Musíš žiť život, ktorý má zmysel a hodnotu, a nesmieš sa klamať ani zaobchádzať so svojím životom ako s hračkou na hranie. Pre nikoho, kto má odhodlanie a miluje Boha, neexistujú nedosiahnuteľné pravdy ani spravodlivosť, za ktorou by nemohol pevne stáť. Ako by si mal žiť svoj život? Ako by si mal milovať Boha a využiť túto lásku na uspokojenie Jeho úmyslov? V tvojom živote nie je nijaká väčšia záležitosť. Predovšetkým musíš mať takéto odhodlanie a vytrvalosť a nemal by si byť slaboch bez chrbtovej kosti. Musíš sa naučiť, ako zažívať zmysluplný život a zmysluplné pravdy a nemal by si k sebe v tomto smere pristupovať povrchne. Tvoj život prejde bez toho, aby si si to uvedomil. Budeš mať potom stále takúto príležitosť milovať Boha? Môže človek milovať Boha, keď je mŕtvy? Musíš mať rovnaké odhodlanie a svedomie ako Peter; musíš žiť zmysluplný život a nesmieš sa so sebou zahrávať. Ako ľudská bytosť a človek, ktorý sa usiluje o Boha, musíš zvážiť svoj život a pristupovať k nemu starostlivo – berúc do úvahy, ako by si sa mal obetovať Bohu, ako by si mal v Neho mať zmysluplnejšiu vieru a – keďže Boha miluješ – ako by si Ho mal milovať spôsobom, ktorý je čistejší, krajší a lepší. … Za pravdu musíš znášať ťažkosti, musíš sa pravde obetovať, musíš pre pravdu strpieť poníženie a musíš podstúpiť viac utrpenia, aby si získal viac pravdy. Toto by si mal urobiť. Pravdu nesmieš odhodiť pre potešenie z rodinnej harmónie a nesmieš stratiť celoživotnú dôstojnosť a integritu pre dočasný pôžitok. Mal by si sa usilovať o všetko, čo je krásne a dobré, a mal by si sa usilovať o cestu života, ktorá je zmysluplnejšia. Ak vedieš takýto všedný a svetský život a nemáš žiadny cieľ, o ktorý by si sa usiloval, nie je to mrhanie tvojím životom? Čo môžeš z takého života získať? Mal by si zanechať všetky telesné pôžitky kvôli jednej pravde a nemal by si odhodiť všetky pravdy kvôli malému pôžitku. Takíto ľudia nemajú integritu ani dôstojnosť. Ich existencia nemá zmysel!“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Po prečítaní Božích slov sa moje srdce zrazu naplnilo svetlom a mala som pocit, akoby ma Boh osobne viedol smerom, ktorým sa má môj život uberať. Porozumela som tomu, že manželstvo nie je môj konečný osud, a že v rámci manželstva si manžel a manželka len plnia svoje vzájomné zodpovednosti a poskytujú si spoločnosť a starostlivosť. V našom manželskom živote som prala, varila a porodila dieťa; splnila som si svoju zodpovednosť a manželovi som nič nedlhovala. Keby nezasahoval do mojej viery, mohli sme spolu ďalej žiť za predpokladu, že by to neprekážalo mojej povinnosti. Ak mi však bráni vo viere, potom si mám zvoliť plnenie svojej povinnosti stvorenej bytosti. Nemala by som vnímať manželstvo ako svoj konečný osud ani na ňom zakladať celoživotné šťastie. To je mylný uhol pohľadu. Roky bol pre mňa manžel všetkým. Keď odporoval mojej viere, slepo som robila kompromisy a ustupovala, vzdala som sa zhromaždení a dokonca aj svojej povinnosti. Úplne som upadla do temnoty, cítila som sa prázdna a trpela som. Všetok svoj čas a energiu som venovala udržaniu šťastného manželstva, takže som nečítala veľa Božích slov a nerozumela som mnohým pravdám. Pri konaní svojej povinnosti som dokonca spáchala priestupky a premárnila som niekoľko rokov života. Teraz, keď konám svoju povinnosť, chodím na zhromaždenia a hovorím s bratmi a sestrami v duchovnom spoločenstve o Božom slove, cítim v srdci pokoj a ľahkosť. Tiež chápem, že ako stvorená bytosť sa mám usilovať o pravdu a plniť si povinnosť. To je život, o ktorý sa mám usilovať. Spomenula som si, ako Peter čelil prenasledovaniu zo strany rodičov pre svoju vieru, ale odmietol sa nechať obmedzovať rodinou a odhodlane sa rozhodol nasledovať Boha. Nakoniec naplnil Božie poverenie a získal Božie schválenie. Bolo tiež veľa kresťanov, ktorí všetko zanechali, aby nasledovali Pána, hlásali Jeho evanjelium a celý život sa Mu vydávali. Moje srdce bolo veľmi povzbudené a modlila som sa k Bohu: „Bože, aj ja chcem odísť z domu, aby som konala svoju povinnosť a celý život sa Ti vydávala. Prosím Ťa, priprav mi príležitosť.“

O rok neskôr, keď manžel videl, že som stále odhodlaná veriť v Boha a konať svoju povinnosť bez ohľadu na to, ako sa mi v tom snažil zabrániť, požiadal o rozvod. Pokojne som povedala: „Tak si poďme každý svojou cestou a rozíďme sa v dobrom.“ Keď manžel videl, že to myslím vážne, ustúpil. Súhlasil, aby som odišla z domu konať svoju povinnosť, ale nechcel sa so mnou rozviesť. Keď som odišla z domu, cítila som sa ako vták vypustený z klietky, konečne slobodná lietať. Môžem spievať chválospevy, kedykoľvek chcem, jesť a piť Božie slová, kedykoľvek chcem, a nemusím sa o nič báť, ani keď sa vrátim neskoro po dokončení svojej povinnosti. Každý deň nachádzam v srdci veľké potešenie, keď chodím na zhromaždenia a konám svoju povinnosť s bratmi a sestrami. Takýto život mi pripadá obzvlášť napĺňajúci a šťastný.

Teraz konám svoju povinnosť každý deň na plný úväzok, cvičím sa v rôznych povinnostiach, a mám väčšie a praktickejšie porozumenie pravda-princípov ako predtým. Niečo som získala aj vo svojom vstupe do života. Skutočne som si uvedomila, že pravé šťastie nepochádza zo šťastného manželstva. Namiesto toho, poznať Stvoriteľa, plniť si povinnosť stvorenej bytosti, aby človek naplnil svoje poslanie a zodpovednosti, a porozumieť pravde, aby kráčal po ceste k spáse – to je pravé šťastie. Zároveň sa cítim obzvlášť šťastná, že v tomto šírom mori ľudstva mi Boh udelil milosť a priviedol ma späť do svojho domu, viedol ma k porozumeniu pravde a spasil ma od víru manželstva. Z hĺbky srdca ďakujem Bohu za Jeho spásu a som odhodlaná sa odteraz úprimne vydávať Bohu a žiť zmysluplný život!