V roku 2009 mi jedna príbuzná kázala Božie evanjelium o kráľovstve. Povedala mi, že v posledných dňoch Boh vyjadruje pravdu, aby očistil našu skazenosť, spasil ľudstvo od hriechu, oslobodil nás z tohto života plného utrpenia a nakoniec nás priviedol k nádhernému konečnému osudu, kde už nebude žiadna bolesť ani smútok. Hneď ako som to počula, pomyslela som si: „Nie je toto presne ten život, po ktorom som vždy túžila?“ Potom som s radosťou prijala Božie dielo posledných dní a čoskoro som začala konať svoju povinnosť v cirkvi. Počas nasledujúcich niekoľkých rokov bolo v mojej rodine všetko v poriadku a náš život plynul hladko. Často som ďakovala Bohu a bola som ešte viac motivovaná vzdať sa vecí a vydávať sa.

Potom, v jedno jesenné popoludnie roku 2019, mojej najstaršej dcére zavolali z policajnej stanice. Na stavbe, kde bol môj manžel zhotoviteľom, sa stala nehoda. Jeden z migrujúcich robotníkov pri práci nešťastnou náhodou zahynul a môjho manžela odviezli do vyšetrovacej väzby, kde čakal na ďalšie konanie. Keď som sa dozvedela túto správu, zostala som ako omráčená. Pomyslela som si: „Ako sa to mohlo stať? Koľko budeme musieť zaplatiť na odškodnom? Aj bez toho nemáme žiadne peniaze; vôbec si to nemôžeme dovoliť. Keď je môj manžel vo väzbe, nezničí to našu rodinu?“ Ani som nedokázala opísať, čo som vnútri cítila. Moja dcéra sa mi posťažovala: „Neveríš vari v Boha? Ako sa niečo také mohlo vôbec stať našej rodine?“ Keď sa o tom dozvedeli naši príbuzní doma, niektorí šomrali: „To je ale smola, že sa im to stalo! Všetky peniaze, ktoré za tie roky zarobili, vyšli nazmar!“ Iní hovorili: „Ktovie, koľko budú musieť zaplatiť!“ Keď som počúvala, ako všetci hovoria jeden cez druhého, pričom mi nikto neponúkol pomoc so získaním peňazí a každý mal len bezcitné poznámky, cítila som sa hlboko zronená. Navyše som sa bála, že príde rodina zosnulého robotníka a bude robiť problémy. Počas tých niekoľkých dní som cítila strach a úzkosť. Nemohla som poriadne jesť ani spať. Kedykoľvek som pomyslela na odškodné, premohli ma obavy: „Všetky peniaze, ktoré môj manžel za tie roky tvrdej práce od rána do večera zarobil, išli na splácanie dlhov a nákup strojov a náradia. Nemáme žiadne peniaze nazvyš. Ak budeme musieť zaplatiť státisíce na odškodnom, kde zoberiem toľko peňazí?“ Nezostávalo mi nič iné, len zveriť tieto ťažkosti Bohu a modliť sa: „Ó, Bože, neviem, čo mám robiť s týmto obrovským odškodným. Nemôžem sa spoľahnúť na svojich príbuzných ani priateľov. Vkladám to všetko do Tvojich rúk. Prosím, pomôž mi prekonať toto ťažké obdobie.“ O niekoľko mesiacov neskôr, po súdnej mediácii, druhá strana požadovala odškodné vo výške 280 000 jüanov. Právnik povedal, že ak dokážeme zaplatiť a druhá strana podpíše vyhlásenie o zmieri, môj manžel nebude musieť ísť do väzenia. Ak nezaplatíme, bude odsúdený. Pre mňa bolo 280 000 jüanov astronomická suma! Ako by mohla žena ako ja zohnať toľko peňazí? Ak by som však nezaplatila, manžela by odsúdili do väzenia. Nemala som na výber, len ísť a požičať si peniaze od všetkých príbuzných, ale na moje prekvapenie, keď som ich prosila o pomoc, všetci ma pod rôznymi zámienkami odmietli. Tvárou v tvár ich ľahostajnosti som sa cítila taká opustená a bezmocná a bola som taká zúfalá, že som nedokázala prestať plakať. Znova a znova som volala k Bohu v nádeji, že mi pomôže prekonať toto ťažké obdobie. Ale ako sa blížil termín platby, stále sa mi nepodarilo zohnať ani zďaleka takú sumu. Nemohla som si pomôcť a v srdci som sa začala sťažovať: „Tí neverci si žijú celkom dobre. Ja verím v Boha, pre svoju vieru som všetko zanechala, a aj keď sa mi v tom manžel a brat snažili zabrániť, vytrvala som v konaní svojej povinnosti. Som pravá veriaca, tak prečo ma Boh neochránil? Prečo dopustil, aby na mňa dopadla takáto pohroma?“ Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som sa cítila ukrivdená a volala som k Bohu: „Ó, Bože, celé tie roky konám svoju povinnosť. Prečo si ma neochránil? Táto pohroma je ako veľká hora, ktorá ma drví, a ja sotva dýcham. Už to ďalej nedokážem zniesť. Čo mám robiť?“ Uvedomila som si, že je nesprávne, že sa sťažujem, ale naozaj som sa nemala kam obrátiť a v srdci som sa jednoducho nedokázala podriadiť. V tých dňoch som nemohla jesť ani spať, bola som úplne bez energie a nemala som vôbec chuť čítať Božie slová. Cítila som sa tak ďaleko od Boha. Neskôr, keďže moja rodina jednoducho nedokázala zohnať peniaze na odškodné, môjho manžela odsúdili na rok a pol väzenia. Tento výsledok ma hlboko zasiahol. Keďže bol manžel vo väzení, nemal kto zarábať peniaze pre rodinu. Z čoho budeme v budúcnosti žiť? Tvárou v tvár týmto ťažkostiam som cítila, že sa nemôžem spoliehať na nikoho iného, len na seba. Začala som uvažovať nad tým, že už nebudem môcť konať svoju povinnosť na plný úväzok a polovicu dňa budem musieť stráviť v nejakej práci na čiastočný úväzok.

Keď sa o mojej situácii dozvedela nadriadená cirkvi, hovorila so mnou v duchovnom spoločenstve, aby mi pomohla, a povedala mi, že by som mala v tom, čo sa stalo mojej rodine, hľadať Božie úmysly a vziať si z toho ponaučenie. A tak som sa začala modliť a hľadať u Boha. Počas duchovných pobožností som si prečítala Božie slová: „Jóbov výrok: ‚Vari máme prijímať z Božej ruky len dobro a nemáme prijímať útrapy?‘ už objasňuje, prečo sa dokázal podriadiť Bohu, a je v tom pravda, ktorú treba hľadať. Keď to povedal, vyjadril nejaké sťažnosti alebo krivdy? (Nie.) Boli v tom nejaké nejasnosti či negatívne narážky? (Nie.) Rozhodne nie. Tým, že Jób podstúpil túto skúšku, pochopil, že ľudia nerozhodujú o tom, ako s nimi Stvoriteľ zaobchádza. Možno to znie trochu nepríjemne, ale je to fakt. Boh usporiadal celoživotný osud každého človeka; či to prijímaš, alebo nie, je to fakt. Nemôžeš zmeniť svoj osud. Boh je Stvoriteľ a ty by si sa mal podriadiť Jeho ovládaniam a usporiadaniam. Čokoľvek Boh robí, je správne, pretože On je pravda a On je Zvrchovaný nad všetkým – ľudia by sa Mu mali podriadiť. Toto ‚všetko‘ zahŕňa teba a zahŕňa to aj všetky ostatné stvorené bytosti. Čia je to potom chyba, že chceš stále odporovať? (Je to naša vlastná chyba.) To je problém ľudí. Vždy si chceš hľadať výhovorky a získať výhodu – je to správne? Vždy chceš od Boha prijímať požehnania a výhody – je to správne? Nič z toho nie je správne. Tieto názory sú mylným poznaním a chápaním Boha. Práve preto, že tvoju vieru v Boha poháňa nesprávny názor, nevyhnutne budeš odolávať, zápasiť s Bohom a protiviť sa Mu, kedykoľvek sa ti niečo stane, a vždy si budeš myslieť: ‚Je nesprávne, že to Boh robí; nedokážem to pochopiť. Takéto Jeho konanie nie je v súlade s ľudskými predstavami. To sa na Boha nepodobá, že by to robil takto!‘ Nezáleží na tom, či to, čo Boh robí, je v súlade s tvojimi predstavami a výmyslami – čokoľvek Boh robí, stále je Bohom. Ak nemáš tento rozum a toto porozumenie a stále podrobne skúmaš a vyvodzuješ závery o veciach, ktoré sa ti každý deň stávajú, vzíde z toho len to, že budeš na každom kroku zápasiť s Bohom a protiviť sa Mu. Z tohto stavu sa nebudeš môcť vymaniť. Ale ak máš toto porozumenie a dokážeš zaujať svoje správne miesto ako stvorená bytosť, a keď ťa niečo postretne, porovnáš si to s týmto aspektom pravdy, budeš to praktizovať a vstúpiš do toho, potom budeš mať vnútorne pred Bohom čoraz väčšiu bázeň. Bez toho, aby si si to uvedomil, začneš cítiť: ‚Ukazuje sa, že to, čo Boh robí, nie je nesprávne; všetko, čo Boh robí, je dobré. Ľudia to nepotrebujú podrobne skúmať a analyzovať. Jednoducho sa vydám na milosť Božiemu ovládaniu!‘ A keď zistíš, že sa nedokážeš Bohu podriadiť alebo prijať Jeho ovládanie, tvoje srdce pocíti výčitku: ‚Nebol som dobrou stvorenou bytosťou. Prečo sa jednoducho nedokážem podriadiť? Vari nezarmucujem Stvoriteľa?‘ Čím viac chceš byť dobrou stvorenou bytosťou, tým jasnejšie a zrozumiteľnejšie budeš vnímať tento aspekt pravdy.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Aký postoj by mal mať človek k Bohu) Predtým som často čítala príbeh o Jóbovi, ale vždy som ho vnímala len ako príbeh. Keď som o tom v ten deň znova premýšľala a videla, ako Jób nezhrešil svojimi perami ani vtedy, keď čelil takým veľkým skúškam, bola som plná obdivu k jeho podriadenosti voči Bohu. Jób prišiel o všetky svoje ovce a voly, ktoré sa pásli na kopcoch, o svoj obrovský majetok a o všetky svoje deti; navyše bol pokrytý boľavými vredmi, a predsa sa na Boha nesťažoval. Vedel, že Boh je Stvoriteľ, a bez ohľadu na to, čo Boh robí, človek by sa mal podriadiť. Vedel, že toto je rozum, ktorý by stvorená bytosť mala mať, a že človek sa nemôže tešiť, keď Boh žehná, a sťažovať sa, keď Boh berie; to by znamenalo zaujať nesprávny postoj. Práve preto Jób dokázal povedať: „Vari máme prijímať z Božej ruky len dobro a nemáme prijímať nepriazeň?“ (Jób, 2, 10) Jób veril, že čokoľvek Boh urobil, je dobré, a hoci tomu nerozumel, stále sa dokázal podriadiť. Čo vôbec znamenali veci, s ktorými som sa stretla ja, v porovnaní so skúškami, ktorým čelil Jób? Napriek tomu som neprejavila ani tú najmenšiu podriadenosť. Celé dni som vyhlasovala: „Boh má zvrchovanosť nad všetkými vecami a všetko riadi; mali by sme sa podriadiť Jeho zvrchovanosti a usporiadaniam“, no keď sa môj manžel dostal do problémov, vôbec som sa nedokázala podriadiť. Neustále som od Boha vyžadovala, aby mi pomohol vyriešiť moje bezprostredné ťažkosti. Keď Boh neuspokojil moje požiadavky, dokonca som Ho spochybňovala a pýtala sa, prečo dopustil, aby sa mi stalo niečo také. Mala som pocit, že Boh ide proti mne a že to, čo robí, je nerozumné. Dokonca som uvažovala o tom, že sa vzdám svojej povinnosti, aby som si našla vlastné východisko. Videla som, že vôbec nerozumiem Božej zvrchovanosti a nemám v sebe ani stopu po bohabojnom srdci. Keď som nad tým tak premýšľala – ešte predtým, ako som uverila v Boha, zažívala moja rodina dobré aj zlé časy. Aj neverci niekedy zažívajú obdobia pokoja, zatiaľ čo inokedy čelia prírodným alebo človekom spôsobeným pohromám. V skutočnosti je životný osud človeka vrátane toho, koľkým ťažkostiam a prekážkam bude čeliť, už dávno predurčený Bohom. Ja som však verila, že tí, ktorí veria v Boha, by sa mali mať v živote lepšie ako neverci a nemali by ich postihnúť žiadne pohromy. Nebolo to len moje skreslené chápanie a nedostatočné poznanie Božej zvrchovanosti? Boh je Stvoriteľ. On najlepšie pozná naše potreby a pripravuje pre nás vhodné prostredia, aby sme ich zažili. Za tým, čo sa každému človeku v určitom čase stane, sú vždy Božia zvrchovanosť a usporiadania. Aj keď veci navonok neladia s našimi predstavami, pre náš život sú určite prospešné: mala by som sa podriadiť a hľadať Božie úmysly. Ale aj keď som sa tešila z toľkej Božej milosti a požehnaní, ako aj z polievania a zaopatrenia Jeho slovami, neprejavila som ani tú najmenšiu vďačnosť. V momente, keď sa stalo niečo, čo nebolo podľa mojich predstáv, horko som sa na Boha sťažovala. Videla som, že nemám ani štipku ľudskej prirodzenosti! Naplnili ma výčitky svedomia, modlila som sa k Bohu, činila som pokánie a bola som ochotná podriadiť sa Jeho zvrchovanosti a usporiadaniam.

Následne som nad sebou uvažovala: Prečo som sa vždy sťažovala na Boha, keď sa stalo niečo nepríjemné? Potom som si prečítala nejaké Božie slová: „Dúfaš, že tvoja viera v Boha nebude zahŕňať žiadne ťažkosti, súženia a ani to najmenšie utrpenie. Vždy sa usiluješ o tie veci, ktoré sú bezcenné, a nepripisuješ žiadnu hodnotu životu. Namiesto toho staviaš svoje vlastné prehnané myšlienky pred pravdu. Si taký bezcenný! Žiješ ako prasa – aký je rozdiel medzi tebou a prasatami či psami? Nie sú všetci, ktorí sa neusilujú o pravdu a namiesto toho milujú telo, iba beštie? Nie sú všetci tí mŕtvi bez ducha iba chodiacimi mŕtvolami? Koľko slov bolo medzi vami vyslovených? Vykonalo sa medzi vami len malé množstvo diela? Koľko som vám toho poskytol? Tak prečo si to nezískal? Na čo sa chceš sťažovať? Nie je to tak, že si nič nezískal, pretože si príliš zamilovaný do tela? A nie je to preto, lebo tvoje myšlienky sú príliš prehnané? Nie je to preto, lebo si príliš hlúpy? Ak sa ti nepodarí získať tieto požehnania, môžeš viniť Boha za to, že ťa nespasil? Všetko, o čo sa usiluješ, je schopnosť dosiahnuť pokoj vierou v Boha – aby tvoje deti neboli choré, tvoj manžel mal dobrú prácu, aby si tvoj syn našiel dobrú manželku a tvoja dcéra dobrého manžela, aby tvoje voly a kone dobre orali pôdu a aby bolo počas roka dobré počasie pre tvoju úrodu. O toto sa usiluješ. Usiluješ sa len o život v pohodlí – aby tvoju rodinu nepostihli žiadne nehody, aby ťa vietor obišiel, aby sa ti do tváre nedostal žiadny piesok, aby nezaplavilo úrodu tvojej rodiny – aby ťa nepostihla žiadna pohroma, aby si žil v ‚Božom objatí‘ a v útulnom hniezde. Zbabelec ako ty, ktorý sa vždy usiluje o telo – máš srdce, máš ducha? Nie si beštia? Udeľujem ti pravú cestu a nič za to nepýtam, ty sa však o ňu neusiluješ. Patríš vôbec ešte medzi tých, čo veria v Boha? Udeľujem ti skutočný ľudský život, no ty sa oň neusiluješ. Nie si rovnakého druhu ako prasatá a psy? Prasatá sa neusilujú o život človeka, neusilujú sa o očistenie a nechápu, čo je život. Každý deň, keď sa nažerú, jednoducho spia. Udelil som ti pravú cestu, ty si ju však nezískal, naďalej máš prázdne ruky. Si ochotný pokračovať v tomto živote, v živote prasaťa? Aký má význam, aby takíto ľudia žili? Tvoj život je opovrhnutiahodný a prízemný, žiješ v špine a nemravnosti a neusiluješ sa o žiadne ciele. Nie je tak tvoj život najprízemnejší zo všetkých? Máš tú drzosť čeliť Bohu? Ak budeš naďalej zažívať takto, nie je pravda, že nič nezískaš? Pravá cesta ti bola udelená, no to, či ju nakoniec získaš, alebo nie, závisí od tvojho úsilia.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Skúsenosti Petra: Jeho poznanie o napomínaní a súde) Keď som premýšľala nad Božími slovami, prebodli mi srdce. Nebola som presne ten druh človeka, ktorého Boh odhaľuje, niekto, kto vždy hľadá telesný pokoj a nemá srdce ani ducha? Dôvod, prečo som na začiatku uverila v Boha, bol ten, že moja rodina mala neustále problémy a chcela som len nájsť nejakú oporu. Keď som počula, že Boh môže spasiť ľudí a udeliť im pokoj a požehnania, považovala som Boha za svojho veľkého spasiteľa. Myslela som si, že pokiaľ budem náležite veriť v Boha a konať svoju povinnosť, On požehná moju rodinu pokojom a ochráni nás pred pohromami a nešťastím. Keď môj manžel získal stavebnú zákazku a životné podmienky našej rodiny sa zlepšili, nesmierne som Bohu ďakovala a vo svojej povinnosti som bola ešte aktívnejšia. No keď sa na jeho stavbe stala nehoda, nedokázali sme zaplatiť odškodné a odsúdili ho do väzenia, sťažovala som sa, že ma Boh neochránil, a nechcela som jesť a piť Božie slová ani sa modliť. Dokonca som mala pocit, že na Boha sa nedá spoľahnúť, a rozmýšľala som, že si nájdem vlastné východisko a zamestnám sa na čiastočný úväzok, aby som zarobila peniaze. Len sa nad tým zamyslite, Boh sa v posledných dňoch stal telom a prišiel na zem, aby človeku udelil hojné pravdy, aby ľuďom umožnil zažiť svoje dielo, usilovať sa o pravdu a dosiahnuť zmenu povahy, aby mohli byť nakoniec spasení a vstúpiť do Jeho kráľovstva. Toto je Božia veľká láska a spása pre ľudstvo. Ale v mojej viere v Boha boli ciele môjho úsilia nesprávne; chcela som si len užívať telesné pohodlie, a dokonca som sa oddávala ilúzii, že ak jeden človek uverí v Boha, celá jeho rodina bude požehnaná. Nie je to ten istý pohľad na vieru, aký majú nábožní ľudia? V posledných dňoch Boh koná dielo súdu a napomínania a vyjadruje pravdu, aby očistil skazené povahy ľudí. Boh dúfa, že každý sa môže usilovať o pravdu, získať ju a žiť zmysluplný život. Ale ja som sa vždy usilovala len o milosť a požehnania a ako nejaké zviera som hľadala telesné pohodlie. Toto je ten najúbohejší a úplne bezcenný spôsob života. Ak by som sa o toto usilovala aj naďalej, pravdu by som nezískala a nedosiahla by som žiadnu zmenu svojej povahy. Neskončila by som potom s prázdnymi rukami a bez akýchkoľvek výsledkov? Nakoniec by ma Boh aj tak vyradil. Videla som, aká som bola hlúpa a nevedomá!

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok Božích slov a získala som určité pochopenie svojej vlastnej prirodzenosti. Všemohúci Boh hovorí: „Jedným z hlavných úmyslov a postojov antikristov k ich povinnosti je využiť ju ako príležitosť na obchodovanie s Bohom a na získanie výhod, ktoré chcú. Tiež veria: ‚Keď ľudia opustia svoje rodiny a vzdajú sa svojich svetských vyhliadok, aby konali svoju povinnosť v božom dome, je samozrejmé, že by mali niečo získať, dostať niečo na oplátku, jedine to je spravodlivé a rozumné. Ak konáš svoju povinnosť a nič nedostaneš, aj keď získaš nejaké pravdy, nestojí to za to. Zmena povahy tiež nie je taká hmatateľná výhoda – aj keď si prijal spásu, nikto to nebude môcť vidieť!‘ Títo pochybovači zatvárajú oči pred akoukoľvek požiadavkou, ktorú má Boh na ľudstvo. Neuznávajú ju ani jej neveria a zaujímajú postoj popierania. Súdiac podľa postojov a úmyslov, s akými antikristi zaobchádzajú so svojou povinnosťou, jednoznačne to nie sú ľudia, ktorí sa usilujú o pravdu, ale sú to pochybovači a prospechári; sú zo satana. Počuli ste, že by satan dokázal verne konať povinnosť? (Nie.) Ak satan dokáže konať svoju ‚povinnosť‘ pred Bohom, potom táto povinnosť musí byť v úvodzovkách, pretože satan ju koná pasívne a z donútenia, je manévrovaný Bohom a Boh ho využíva. Preto, pre svoju podstatu antikrista a preto, že nemilujú pravdu, majú k pravde odpor, a ešte viac pre svoju podlú prirodzenosť, antikristi nemôžu konať svoje povinnosti ako stvorené bytosti bezpodmienečne alebo bezodplatne ani sa nemôžu usilovať o pravdu či získať pravdu počas konania svojich povinností, ani ich konať podľa požiadaviek Božích slov.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Boh odhaľuje, že antikristi majú sebeckú a opovrhnutiahodnú prirodzenosť a majú odpor k pravde. Pri konaní svojej povinnosti sa s Bohom snažia len zjednávať. Veria, že keďže zaplatili cenu tým, že sa vzdali vecí a vydávali sa vo svojej povinnosti, Boh im musí na požiadanie udeliť milosť a požehnania, a že toto je jediný spravodlivý a rozumný spôsob; inak by Boh nebol spravodlivý. Moja prirodzenosť-podstata bola rovnako škaredá a podlá ako u antikrista. Celé tie roky som dokázala vytrvať vo svojej povinnosti aj napriek tomu, že mi v tom manžel bránil a príbuzní sa mi posmievali, a to len preto, aby som od Boha získala väčšie požehnania. Vždy som verila, že ak sa vydám Bohu a budem konať svoju povinnosť, On ma požehná a ochráni, dá mi život bez starostí, pokojný život, v ktorom pôjde všetko hladko. Nikdy by som si nepomyslela, že sa na manželovej stavbe stane nehoda a že ho odsúdia na väzenie, pretože nedokážeme zaplatiť odškodné. Bolo to pre mňa neznesiteľné, a tak som to, čoho som sa vzdala, a svoje vydávanie sa použila ako páku na to, aby som sa s Bohom prela, a spochybňovala som, prečo ma neochránil a prečo dopustil, aby na mňa dopadla taká veľká pohroma. Žila som podľa satanských zákonov prežitia ako „bez odmeny ani prstom nepohni“, „bojuj o každý kúsok“ a „každý sám za seba a ostatných nech vezme čert“. Bez ohľadu na to, s kým som jednala, ak som zaplatila nejakú cenu, očakávala som niečo na oplátku. Keď som začala veriť v Boha, prirodzene som sa snažila zjednávať aj s Ním. Verila som, že pokiaľ trpím a vydávam sa pre Boha, mal by ma požehnať; inak by nebol spravodlivý. Pravý veriaci koná svoju povinnosť bez toho, aby zjednával alebo kládol požiadavky. Je to presne ako s Noemom, ktorý vynaložil všetko úsilie na stavbu archy a vytrval stodvadsať rokov, deň čo deň. Trpel a zaplatil cenu výlučne preto, aby dokončil Božie poverenie, a nikdy nebral ohľad na svoje osobné zisky či straty. Ale od začiatku až do konca bola moja viera v Boha len o tom, že som Ho chcela využiť na dosiahnutie svojho vlastného cieľa – byť požehnaná. Vôbec som nebola pravou veriacou; snažila som sa Boha oklamať a využiť. Moja prirodzenosť bola rovnako podlá a zradná ako prirodzenosť antikrista. Bola som presne ten druh pochybovača a oportunistu, ktorého Boh odhaľuje. Keď som videla, že moje činy boli také vzdorovité a tak hlboko zranili Božie srdce, naplnila ma ľútosť a výčitky svedomia. Potom som sa znova modlila k Bohu: „Ó, Bože, nemám v sebe ani štipku ľudskej prirodzenosti a rozumu. Moja viera v Teba a vykonávanie mojej povinnosti boli len pokusmi zjednávať s Tebou a oklamať Ťa. Tak veľmi som Ťa sklamala! Som ochotná sa kajať. Podriadim sa okolnostiam, ktoré pripravuješ, a už nebudem vzdorovať ani zraňovať Tvoje srdce.“

Neskôr som si prečítala niekoľko Božích slov a našla som v nich cestu praktizovania. Všemohúci Boh hovorí: „Získavanie požehnaní považoval za legitímny cieľ, o ktorý sa treba usilovať. V čom je to nesprávne? Úplne sa to míňa pravde a nie je to v súlade s Božím úmyslom spasiť ľudí. Keďže získavanie požehnaní nie je legitímnym cieľom, o ktorý by sa mali ľudia usilovať, čo je legitímnym cieľom? Usilovať sa o pravdu a zmenu v povahe, aby sa človek dokázal podriadiť všetkým Božím ovládaniam a usporiadaniam – to je cieľ, o ktorý by sa mali ľudia usilovať. … Keď sa zriekneš túžby po požehnaniach a kráčaš po ceste usilovania sa o pravdu, spadne ti bremeno z pliec. Mohol by si byť potom ešte negatívny? Hoci sa stále vyskytnú chvíle, keď budeš negatívny, nebude ťa to obmedzovať. Vo svojom srdci sa budeš naďalej modliť a bojovať, čím zmeníš cieľ svojho úsilia z usilovania sa o získavanie požehnaní a dosiahnutie určitého konečného osudu na usilovanie sa o pravdu. Pomyslíš si: ‚Usilovať sa o pravdu je povinnosťou stvorenej bytosti. Pochopil som niektoré pravdy, a to je tá najväčšia úroda, to najväčšie požehnanie zo všetkých. Aj keby ma Boh nechcel, nezískal by som dobrý konečný osud a rozplynuli by sa mi nádeje na získavanie požehnaní, stále budem dobre konať svoju povinnosť. To je zodpovednosť, ktorej sa nemôžem vyhnúť. Nech už je dôvod akýkoľvek, absolútne nemôžem dovoliť, aby to ovplyvnilo plnenie mojej povinnosti, a nemôžem dovoliť, aby to ovplyvnilo naplnenie môjho Božieho poverenia. Toto je princíp, podľa ktorého si počínam.‘ Nepredstavuje to prekonanie obmedzení tela?“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Praktizovanie pravdy je jediná cesta, ako získať vstup do života) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že pri viere v Boha by sa človek mal usilovať o pravdu a zmenu povahy, a hľadať pravdu a podriadiť sa Božiemu ovládaniu a Jeho usporiadaniam v prostrediach, ktoré pripravuje. Bez ohľadu na to, či prijímame požehnania alebo čelíme nepriazni osudu, musíme si plniť svoju povinnosť. Toto je tá správna cesta, po ktorej by mal veriaci kráčať. V minulosti bolo moje srdce plné túžby po požehnaniach. Keď udrela pohroma, vždy som chcela ujsť. Žila som v stave vzdoru voči Bohu, čo bolo príliš trýznivé a bolestivé. Dnes som už pochopila pravdu. Bez ohľadu na to, či v budúcnosti dostanem požehnania, chcem sa len pevne držať svojej povinnosti a náležite sa usilovať o pravdu a zmenu svojej povahy. Následne sa môj stav vrátil do normálu a dokázala som konať svoju povinnosť s pokojným srdcom. Hoci ťažkosti mojej rodiny stále pretrvávali, bola som ochotná spoliehať sa na Boha, aby som nimi prešla. Už som na Boha nekládla neprimerané požiadavky, ani som už viac nepremýšľala nad tým, že by som sa snažila uniknúť zo svojej ťažkej situácie pomocou vlastných schopností. Ani som si to neuvedomila a začala som vidieť Božie vedenie. Počas toho zhruba roka, čo bol môj manžel vo väzení, sa moja najstaršia dcéra starala o každodenné potreby a štúdium svojej mladšej sestry, takže som si nemusela robiť starosti. Čo sa týka odškodného, rodina obete videla, že naozaj nedokážeme zaplatiť, a ďalej to neriešila. Skutočne som cítila, že Boh mi celý ten čas tajne pomáhal a previedol ma tým najťažším obdobím môjho života.

Hoci som si počas toho vyše roka prešla určitou bolesťou a trápením, spoznala som svoju vlastnú sebeckú a opovrhnutiahodnú prirodzenosť a nesprávnu cestu, po ktorej som vo svojej viere kráčala. Získala som tiež správne pochopenie Božej spravodlivej povahy. Videla som, že všetko, čo Boh ovláda a usporadúva, je dobré a prospešné pre môj život. Skutočne som pochopila, že stretnúť sa s nepriazňou osudu nie je zlá vec. Bez ohľadu na to, aké utrpenie zažívate, ak dokážete pochopiť pravdu a váš život môže rásť, znamená to, že prijímate Božie požehnanie. Bohu vďaka!