Počas týchto rokov viery som mala vždy teoretické poznatky o tom, že náš osud, naše narodenie a smrť sú v Božích rukách, ale Boha som v skutočnosti nechápala. Keď ovládal situáciu, ktorá nebola v súlade s mojimi predstavami, keď môj syn náhle zomrel pri nehode na motocykli, sťažovala som sa, nesprávne som to chápala, hádala som sa a bola som úplne zjavená. Až vtedy som si uvedomila svoje skutočné duchovné postavenie. Do istej miery som tiež pochopila svoje mylné názory na získanie požehnaní prostredníctvom viery.

Bol júl 2017 a s manželom bolo o nás v okolí pomerne známe, že sme veriaci, a to až natoľko, že k nám domov niekoľkokrát prišla polícia, aby nás vyšetrovala. Boli sme nútení opustiť nášho syna a konať svoje povinnosti mimo domova. Neskôr po nás polícia naďalej pátrala, a tak sme sa s manželom posledných sedem rokov vôbec nemohli vrátiť domov. Keď som občas počula iné deti, ako volajú „mamička“, náhle ma prepadol smútok. Len som dúfala, že jedného dňa sa budem môcť vrátiť domov a uvidím svojho syna, ale vzhľadom na našu situáciu sme sa domov neodvážili vrátiť a o našom synovi sme mali informácie len od bratov a sestier z mojej dediny. Vždy, keď som počula, že môj syn je zdravý a v bezpečí, ďakovala som Bohu za Jeho starostlivosť a ochranu a mohla som ďalej pokojne konať svoju povinnosť.

Jedného popoludnia v auguste 2023 som od nadriadeného dostala správu s oznámením, že syn Wanga Kaia zahynul pri nehode na motocykli. Wang Kai je môj manžel. Hovorili, že môj syn sa zabil. Zdalo sa mi to nemožné a myslela som si, že nadriadený sa možno pomýlil. Proste som nemohla uveriť, že môj syn zomrel. Pretrela som si oči a správu som si znova pozorne prečítala, no jasnejšie to už napísané byť nemohlo. Zrútila som sa na zem a nevedela som sa ubrániť náreku. Ako sa niečo také mohlo stať mojej rodine? Priala som si, aby mi narástli krídla, mohla som odletieť domov a naposledy vidieť svojho syna, ale s manželom na nás poľovala polícia a návrat domov nebol bezpečný. Keď som premýšľala o tom, že sme sa nemohli vrátiť domov, aby sme videli nášho zosnulého syna, bolelo to, ako keby ma bodli nožom do hrude. Začala som to chápať nesprávne a obviňovať Boha: „Ó, Bože! Prečo si môjho syna neochránil? Odkedy sme vstúpili do viery, vždy sme s manželom konali povinnosti. Čelili sme prenasledovaniu a boli terčom veľkého červeného draka, a tak sme zanechali vlastného syna, aby sme až dodnes konali našu povinnosť. Bolo jedno, akú povinnosť nám cirkev pridelila, nikdy sme neodmietli. Náš syn mal len 30 rokov; bol to mladý muž. Musela som pochovať vlastného syna! Môj syn bol mojou jedinou nádejou ako matky a teraz nemám nič a ani som ho pred smrťou nemohla vidieť. Bolo by lepšie, keby sme zomreli spolu a mohla by som byť s ním v posmrtnom živote.“ Uvedomila som si, že som vo svojom myslení zblúdila, že som obviňovala a nesprávne chápala Boha, a tak som sa k Nemu rýchlo začala potichu modliť: „Ó, Bože! Keď som sa dozvedela, že môj syn zomrel pri nehode na motocykli, nemohla som to hneď prijať, nemala som Ťa však obviňovať a chápať nesprávne. Ó, Bože! Prosím, ochraňuj moje srdce a dovoľ mi, aby som sa pred Tebou utíšila.“ Zas a znova som Boha v modlitbe prosila o pomoc a pomaly som sa začala upokojovať. Keď som však pomyslela na to, ako môj syn zomrel, a že ho už nikdy neuvidím, stále som sa cítila dosť utrápená a slabá. Ležala som v posteli, odmietala som jesť a piť a celú noc som nespala. V mysli som si predstavovala synovu tvár, v srdci volala jeho meno a slzy mi pritom zahmlievali zrak.

Počas niekoľkých nasledujúcich dní som žila v bolestných spomienkach na syna a nemala som chuť nič robiť. Nemala som motiváciu kontrolovať prácu na evanjeliu a priebeh prác sa oneskoril. Vedela som, že sa nemôžem utápať v tomto stave, pretože som mala na starosti prácu na evanjeliu. Môj syn zomrel, ja som však musela žiť ďalej a dobre plniť svoju povinnosť! Osušila som si slzy a v modlitbe pokľakla pred Boha: „Ó, Bože! Nechcem zotrvať v tomto skľúčenom stave. Prosím, veď ma, aby som sa z tejto situácie poučila a vymanila z tohto smútku.“ Po modlitbe som si prečítala úryvok z Božích slov, ktorý mi poslal môj vodca. „Niektorí nevedomí rodičia nedokážu pochopiť život ani konečný osud, neuznávajú Božiu zvrchovanosť a majú sklon robiť nevedomé veci, keď ide o ich deti. Ich deti sa po osamostatnení napríklad môžu stretnúť s istými mimoriadnymi situáciami, ťažkosťami alebo so závažnými udalosťami; niektorí čelia chorobám, iní sa zapletú do súdnych sporov, ďalší sa rozvedú, iných oklamú a podvedú, niektorých unesú, ublížia im či surovo ich zbijú a niektorí čelia smrti. Niektorí dokonca prepadnú drogovej závislosti a podobne. Čo by mali rodičia v týchto mimoriadnych a významných situáciách robiť? Aká je typická reakcia väčšiny rodičov? Robia to, čo by mali robiť ako stvorené bytosti s identitou rodičov? Keď sa rodičia dozvedia takúto správu, veľmi zriedkavo reagujú tak, ako keby sa to stalo niekomu cudziemu. Väčšina rodičov prebdie celú noc, až im zošedivejú vlasy, po nociach nespia, cez deň nemajú chuť do jedla, od premýšľania im ide hlava prasknúť a niektorí dokonca horko plačú, až majú červené oči a už viac nedokážu roniť slzy. Úpenlivo sa modlia k Bohu, aby vzal do úvahy ich vlastnú vieru a ochránil ich deti, preukázal im priazeň a požehnal ich, prejavil milosrdenstvo a ušetril ich životy. Ako rodičia v takejto situácii odhaľujú svoje ľudské slabosti, zraniteľné stránky a pocity voči svojim deťom. Čo sa ešte zjavuje? Ich vzdorovitosť voči Bohu. Zaprisahávajú Boha a modlia sa k Nemu, úpenlivo Ho žiadajú, aby ochránil ich deti pred katastrofou. Aj keď k nešťastiu dôjde, modlia sa, aby ich deti nezomreli, aby dokázali uniknúť nebezpečenstvu, neublížili im zlí ľudia, aby sa ich choroby nezhoršili, ale zlepšili, a tak ďalej. Za čo sa v skutočnosti modlia? (Bože, týmito modlitbami kladú Bohu požiadavky s podtónom sťažnosti.) V jednom ohľade sú so súžením svojich detí mimoriadne nespokojní a sťažujú sa, že Boh nemal dopustiť, aby sa ich deťom stali takéto veci. Ich nespokojnosť sa mieša so sťažovaním a prosia Boha, aby si to rozmyslel, aby takto nekonal, aby ich deti vyslobodil z nebezpečenstva, udržal ich v bezpečí, vyliečil ich z choroby, pomohol im vyhnúť sa súdnym sporom, odvrátil vzniknutú katastrofu a tak ďalej – skrátka, aby všetko prebehlo hladko. Tým, že sa takto modlia, sa na jednej strane Bohu sťažujú a na druhej strane na Neho kladú požiadavky. Nie je to prejav vzdorovitosti? (Je.) Nepriamo hovoria, že to, čo Boh robí, nie je správne alebo dobré, a že by nemal takto konať. Keďže ide o ich deti a oni sú veriaci, myslia si, že Boh by nemal dovoliť, aby sa takéto veci ich deťom stali. Ich deti sú iné ako ostatné deti; mali by od Boha dostávať prednostné požehnania. Na základe ich viery v Boha by mal ich deti požehnať, a ak to neurobí, trápia sa, plačú, dostávajú záchvaty hnevu a Boha už nechcú nasledovať. Ak ich dieťa zomrie, majú pocit, že ani oni nemôžu ďalej žiť. Je to postoj, ktorý majú na mysli? (Áno.) Nie je to forma protestu proti Bohu? (Áno.) Je to protest proti Bohu.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Božie slová úplne odhalili môj súčasný stav. Keď som sa dozvedela, že môj syn zomrel pri nehode na motocykli, nejedla som ani nepila a dokonca som sa nerozumne hádala s Bohom, odolávala Mu, obviňovala Ho a zle Ho chápala. Robila som to preto, lebo som mala vo svojej viere mylný názor. Spolu s manželom sme zanechali rodinu a prácu, aby sme bez najmenšej sťažnosti na útrapy konali naše povinnosti a dokonca sme v ich konaní pokračovali, aj keď sa nám príbuzní a susedia vysmievali a stíhala a prenasledovala nás polícia. Myslela som si, že pokiaľ budem vo svojej povinnosti zanechávať veci, vydávať sa, viac trpieť a platiť vyššiu cenu, Boh môjho syna určite ochráni pred chorobou a nehodou a umožní mu žiť v dobrom zdraví. Keď som sa dozvedela, že môj syn zomrel pri nehode na motocykli, začala som sa s Bohom hádať a odolávať Mu, a to, čo som zanechala a že som sa vydávala, som používala ako kapitál, aby som sa s Ním hádala a obviňovala Ho, že môjho syna neochránil. Myslela som si tiež, že keďže môj syn zomrel, nemá pre mňa význam ďalej žiť a bolo by mi lepšie, keby som s ním bola v posmrtnom živote! Keď som uvažovala o svojom správaní, zistila som, že som odolávala situácii, ktorú Boh ovládal, a nebola som s ňou spokojná. Vzdorovala som Bohu a kričala na Neho; bol to odpor voči Bohu! Smrť môjho syna zjavila moje skutočné duchovné postavenie. Jasne som videla, že to, že som dlhý čas praktizovala vieru, zanechala rodinu a kariéru, trpela a platila cenu, bol všetko len obchod, ktorý som chcela urobiť s Bohom výmenou za milosť a požehnania. Myslela som na to, akou neuveriteľnou skúškou prešiel Jób, ktorý prišiel o celý svoj majetok a deti, telo mu pokryli vredy, ale bezvýhradne sa podriadil Bohu a dokonca chválil Jeho meno a stál si pevne za svojím svedectvom o Ňom. Pri porovnaní svojho správania s Jóbovým som sa cítila zahanbená. Musela som prestať obviňovať Boha. Musela som sa na Neho spoliehať, aby som si pevne stála za svojím svedectvom a ponížila satana!

Potom som ďalej čítala Božie slová a začala som chápať svoj mylný názor na vieru. Všemohúci Boh hovorí: „Neprešla už dávno doba, keď platilo, že ‚viera jedného človeka v Pána prináša požehnanie celej rodine‘? (Áno, prešla.) Prečo sa potom ľudia stále takto postia a modlia, bez hanby prosia Boha, aby chránil a požehnával ich deti? Prečo sa ešte stále odvažujú protestovať a hádať sa s Bohom a hovoria: ‚Ak to neurobíš takto, budem sa modliť ďalej, budem sa postiť!‘ Čo znamená postiť sa? Znamená to držať hladovku, čo v inom zmysle znamená správať sa nehanebne a dostávať záchvaty hnevu. Keď sa ľudia správajú nehanebne voči iným ľuďom, môžu si dupnúť a povedať: ‚Ach, moje dieťa odišlo, už nechcem žiť, už ďalej nemôžem!‘ Keď sú pred Bohom, nerobia to; používajú celkom uhladený jazyk a hovoria: ‚Bože, zaprisahávam Ťa, aby si ochránil moje dieťa a vyliečil ho z choroby. Bože, Ty si skvelý lekár, ktorý prináša ľuďom spásu – Ty môžeš urobiť všetko. Úpenlivo Ťa žiadam, aby si ho strážil a chránil. Tvoj Duch je všade, si spravodlivý, si Boh, ktorý preukazuje ľuďom milosrdenstvo. Ty sa o nich staráš a vážiš si ich.‘ Čo tým majú na mysli? Nič z toho, čo hovoria, nie je nesprávne, len nie je správny čas hovoriť takéto veci. Vyplýva z toho, že ak Boh nespasí tvoje dieťa a neochráni ho, ak nesplní tvoje želania, potom nie je milujúcim Bohom, chýba mu láska, nie je milosrdným Bohom a nie je Bohom. Nie je to tak? Nie je to nehanebné konanie? (Áno.) Či si ľudia, ktorí konajú bez hanby, ctia Boha ako veľkého? Majú bohabojné srdce? (Nie.) Ľudia, ktorí konajú bez hanby, sú práve takíto darebáci – chýba im bohabojné srdce.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (19)) „Vzťah človeka k Bohu je len vzťahom očividného vlastného záujmu. Je to vzťah medzi prijímateľom a darcom požehnaní. Jednoducho povedané, je to ako vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom: zamestnanec pracuje len preto, aby od zamestnávateľa dostal odmenu. Vo vzťahu tohto typu niet náklonnosti, je to len obchod. Niet milujúceho ani milovaného, sú to len milodary a milosrdenstvo. Niet pochopenia, je to len potlačené rozhorčenie a klamstvo. Niet žiadnej blízkosti, je to len neprekročiteľná priepasť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Dodatok 3: Človek môže byť spasený jedine v rámci Božieho riadenia) Zamýšľajúc sa nad Božími slovami som pochopila, že Boh povedal, že doba, keď „Viera jedného človeka v Pána prináša požehnania celej rodine“, už dávno pominula. Napriek tomu som sa vo svojej viere tohto názoru stále držala. Uvažovala som o svojich mnohých rokoch viery – navonok sa mohlo zdať, že som zanechala rodinu a kariéru, aby som konala svoju povinnosť, ale v skutočnosti som len chcela dostať milosť od Boha. Keď som sa dozvedela, že môjmu synovi sa darí dobre, je zdravý a v bezpečí, bolo jedno, akú povinnosť mi pridelili, poslušne som ju konala. Keď som sa dozvedela strašnú správu o jeho smrti, začala som sa s Bohom hádať, odolávať Mu a nemala som motiváciu konať svoju povinnosť. Dokonca som zvažovala samovraždu, aby som mohla byť s ním, bola som plná nedorozumení o Bohu a sťažností na Neho. Keď som sa prirovnala k Božím slovám, zistila som, že som nehanebný človek, ktorý sa hádže o zem. Roky som verila v Boha, zjedla a vypila toľko Jeho slov, ale v srdci som Mu vôbec nebola podriadená a ani trochu som sa Ho nebála. Tie roky som trpela a vydávala sa, len aby som dosiahla požehnania, s Bohom som len obchodovala a vôbec som si neplnila svoju povinnosť uspokojiť Boha. Len čo som nedostala Božiu milosť a požehnania, začala som na Neho kričať a hádať sa s Ním. Nemala som ani štipku ľudskej prirodzenosti a rozumu!

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok, ktorý mi pomohol lepšie pochopiť, prečo je názor, že „Viera jedného človeka v Pána prináša požehnania celej rodine“ mylný. Boh hovorí: „Každý má náležitý konečný osud. Tieto konečné osudy určuje podstata každého jednotlivca a nemajú vôbec nič spoločné s inými ľuďmi. Zlé správanie dieťaťa nemožno preniesť na jeho rodičov a nemožno s nimi zdieľať ani spravodlivosť dieťaťa. Zlé správanie rodiča nemožno preniesť na jeho deti a nemožno s nimi zdieľať ani spravodlivosť rodiča. Každý si nesie svoje vlastné hriechy a každý sa teší zo svojich vlastných požehnaní. Nikto nemôže nahradiť iného človeka; taká je spravodlivosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Boh a človek vstúpia spolu do odpočinku) Prostredníctvom Božích slov som pochopila, že Boh určuje výsledky ľudí podľa ich podstaty a celkového správania. Ako veriaca som bola zodpovedná za konanie svojej povinnosti, čo nemalo nič spoločné s osudom a konečným osudom môjho syna. Osud môjho syna by sa nezmenil len preto, že som verila v Boha. Boh riadi osudy všetkých, veriacich aj nevercov. Božie opatrenia sú vždy spravodlivé, a preto by bolo rozumné, keby som sa im podriadila. Napriek tomu som sa riadila mylným názorom, že „Viera jedného človeka v Pána prináša požehnania celej rodine“, v domnienke, že keď som zanechala veci, vydala sa a konala svoju povinnosť, Boh by mal môjho syna ochrániť. Tento názor vychádzal z mojich vlastných predstáv a domnienok a vôbec nebol v súlade s pravdou.

Jedením a pitím Božích slov som pochopila svoj mylný názor na dosahovanie požehnaní prostredníctvom viery. Myslela som si, že som smrť svojho syna konečne prekonala, ale keď Boh pre mňa ovládal ďalšiu situáciu a dozvedela som sa o dôvode synovej smrti, začala som sa opäť sťažovať. Dňa 14. augusta som sa stretla so svojou švagrinou, ktorá je tiež veriaca, a tá mi povedala, že v čase nehody sa nezdalo, že môj syn je ťažko zranený. Odviezli ho do nemocnice na röntgen a neskôr ho prepustili do domáceho ošetrenia. Keď prišiel domov, začal lapať po dychu, a tak sa vrátil do nemocnice, no jeho stav sa nielenže nezlepšil, ale ešte sa zhoršil, preto požiadal o preloženie do inej nemocnice, čo však ošetrujúci lekár odmietol. Až keď sa neskôr jeho dýchavičnosť naďalej zhoršovala, lekár nakoniec súhlasil s jeho prevozom, ale cestou do nemocnice úplne prestal dýchať. Pitvou sa zistilo, že zlomené rebro mu preniklo do pľúc a spôsobilo infekciu. Keby ho včas operovali, nemusel zomrieť. Jeho smrť zapríčinila nesprávna diagnóza v nemocnici. Keď som sa to dozvedela, úplne ma to šokovalo a skoro som omdlela. Duševná bolesť bola ako bodnutie do hrude. Objala som švagrinú a rozplakala som sa. Pomyslela som si: „Keby sme tam s manželom boli a nástojili na tom, aby ho včas previezli, nezomrel by.“ Švagriná sa ma snažila utešiť a povedala: „V tejto skúsenosti je Boží úmysel, skús to od Neho prijať.“ Slová mojej švagrinej mi pomohli a zrazu som si uvedomila, že sa opäť sťažujem. V srdci som sa modlila k Bohu a prosila Ho, aby ochránil moje srdce a pomohol mi podriadiť sa Jeho zvrchovanosti a opatreniam. Potom som si spomenula na úryvok z Božích slov, ktorý som čítala pár dní predtým: „Božiu zvrchovanosť ustanovuje a plánuje Boh. Je v poriadku, že ju chceš zmeniť? (Nie, nie je.) Nie je to v poriadku. Ľudia preto nesmú robiť hlúpe alebo nerozumné veci.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Premýšľajúc nad Božími slovami som si uvedomila, že život a smrť človeka určuje Boh. Aj keby sme boli doma a nabádali lekára, aby ho operoval skôr, ak by prišiel jeho čas, zomrel by tak či tak a nemohli by sme s tým nič urobiť. Bolo odo mňa veľmi nerozumné sťažovať sa Bohu. Keď som si to uvedomila, bolo mi oveľa ľahšie. Bola som ochotná podriadiť sa Božej zvrchovanosti a v pokoji si plniť svoju povinnosť.

Neskôr som na videu natrafila na úryvok z Božích slov, ktorý mi umožnil do istej miery pochopiť mylný pohľad na usilovanie sa o požehnania vo viere. Všemohúci Boh hovorí: „Medzi povinnosťou človeka a tým, či je požehnaný, alebo zatratený, nie je žiadna súvislosť. Povinnosť je to, čo má človek plniť. Je to jeho poslanie zoslané z neba a nemalo by závisieť od odmeny, podmienok alebo dôvodov. Len vtedy si človek plní svoju povinnosť. Byť požehnaný znamená, keď je niekto po tom, ako zakúsi súd, zdokonalený a teší sa z Božích požehnaní. Človek je prekliaty vtedy, keď sa jeho povaha po zažití napomínania a súdu nezmení, a keď nezažije zdokonalenie, ale je potrestaný. No bez ohľadu na požehnanie alebo zatratenie majú stvorené bytosti konať svoju povinnosť, robiť to, čo musia a čoho sú schopné. To je to najmenšie, čo by mal robiť človek, ktorý sa usiluje o Boha. Nemal by si plniť povinnosť len preto, aby si bol požehnaný, a nemal by si odmietať konať zo strachu, že budeš zatratený. Chcem vám povedať toto: Človek by mal konať svoju povinnosť a ak toho nie je schopný, je to jeho vzdorovitosť.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Rozdiel medzi službou vteleného Boha a povinnosťou človeka) Keď som premýšľala nad Božími slovami, uvedomila som si, že konanie povinnosti a požehnanie alebo prekliatie spolu vôbec nesúvisia. Povinnosti sú Božím poverením pre ľudí a sú našimi záväzkami, ktorým sa nedá vyhnúť a ktoré by sme všetci mali prirodzene a odôvodnene plniť. Som stvorená bytosť a Boh mi dal život, takže by som mala plniť svoju povinnosť a nepoužívať to, že som zanechala veci a vydávala sa, ako kapitál, ktorý môžem s Bohom vymeniť za milosť a požehnania. Je jedno, či sú ľudia veriaci alebo neverci, osud každého z nich usporadúva a riadi Boh. Narodenie, starnutie, choroba a smrť sú prirodzené javy a Božej zvrchovanosti a opatreniam by som sa mala podriadiť.

Potom som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov. „Miluješ a ochraňuješ svoje deti, pociťuješ k nim náklonnosť, nemôžeš ich nechať odísť, a tak Bohu nedovolíš, aby urobil čokoľvek. Dáva to zmysel? Je to v zhode s pravdou, morálkou alebo ľudskou prirodzenosťou? Nie je to v zhode s ničím, dokonca ani s morálkou, všakže? Svoje deti si nevážiš, ty ich ochraňuješ – si pod vplyvom svojej náklonnosti. Dokonca hovoríš, že ak tvoje dieťa zomrie, nebudeš ďalej žiť. Keďže si voči svojmu vlastnému životu taký nezodpovedný a nevážiš si život, ktorý ti dal Boh, ak chceš žiť pre svoje deti, tak len do toho, zomri spolu s nimi. Nech ich postihne akákoľvek choroba, mal by si sa ňou rýchlo nakaziť a zomrieť spolu s nimi; alebo si jednoducho nájdi povraz a obes sa, nebude to ľahké? Keď zomrieš, budeš rovnakého druhu ako tvoje deti? Budete mať stále ten istý fyzický vzťah? Budete k sebe stále pociťovať náklonnosť? … Kam pôjdu po smrti? Keď zomrú, ich telo naposledy vydýchne, ich duša odíde a oni sa s tebou úplne rozlúčia. Už ťa nebudú viac poznať, nezostanú ani sekundu, jednoducho sa vrátia na druhý svet. Keď sa tam vrátia, budeš plakať, budú ti chýbať, budeš nešťastný a utrápený a povieš si: ‚Ach, moje dieťa odišlo a ja ho už nikdy neuvidím!‘ Má mŕtvy človek nejaké vedomie? Nevie o tebe, ani trochu mu nechýbaš. Keď opustí svoje telo, okamžite sa stane treťou stranou a nemá k tebe už žiadny vzťah. Ako ťa vníma? Povie: ‚Tá stará pani, ten starý muž – za kým plačú? Ach, plačú za telom. Mám pocit, akoby som sa od toho tela práve oddelil: teraz už nie som taký ťažký a už nepociťujem bolesť z choroby – som slobodný.‘ Toto cíti. Keď zomrie a opustí svoje telo, ďalej existuje v inom svete, objavuje sa v inej podobe a už k tebe nemá žiadny vzťah. Ty tu za ním plačeš a túžiš po ňom, trpíš preňho, ale on nič necíti, nič nevie. Po mnohých rokoch sa vďaka osudu alebo náhode môže stať tvojím spolupracovníkom alebo krajanom, alebo môže žiť ďaleko od teba. Hoci žijete v tom istom svete, budete dvaja rôzni ľudia bez akéhokoľvek spojenia. Niektorí ľudia si vďaka zvláštnym okolnostiam alebo vďaka tomu, že niekto povedal niečo zvláštne, síce môžu uvedomiť, že v predchádzajúcom živote boli tým a tým, no keď ťa vidia, nič necítia a ty tiež nič necítiš, keď ich vidíš. Aj keď bol ten človek v predchádzajúcom živote tvojím dieťaťom, teraz k nemu nič necítiš – myslíš len na svoje zosnulé dieťa. Ani on k tebe nič necíti: má vlastných rodičov, vlastnú rodinu a iné priezvisko – nemá k tebe žiadny vzťah. Tebe však stále chýba – čo ti chýba? Chýba ti len fyzické telo a meno, ktoré s tebou bolo kedysi pokrvne spojené; je to len obraz, tieň, ktorý pretrváva v tvojich myšlienkach alebo mysli – nemá žiadnu skutočnú hodnotu. Prevtelil sa, premenil sa na človeka alebo nejakú inú živú bytosť – nemá k tebe žiadny vzťah. Takže keď niektorí rodičia hovoria: ‚Ak moje dieťa zomrie, ani ja nebudem ďalej žiť!‘ – je to obyčajná nevedomosť! Jeho život sa už skončil, ale prečo by si mal ty prestať žiť? Prečo sa vyjadruješ tak nezodpovedne? Jeho život sa skončil, Boh mu prestrihol niť a má ďalšiu úlohu – čo ťa je do toho? Ak máš ďalšiu úlohu, Boh prestrihne aj tvoju niť, ty ju však ešte nemáš, takže musíš žiť ďalej. Ak Boh chce, aby si žil, nemôžeš zomrieť. Či už sa to týka rodičov, detí alebo akýchkoľvek iných príbuzných či pokrvne spriaznených ľudí v živote človeka, ľudia by mali náklonnosť vnímať a chápať takto: Pokiaľ ide o náklonnosť, ktorá existuje medzi ľuďmi, ak ide o pokrvné príbuzenstvo, stačí si plniť svoju povinnosť. Ľudia nemajú okrem plnenia svojich povinností záväzok ani schopnosť čokoľvek zmeniť. Preto je nezodpovedné, ak rodičia hovoria: ‚Ak naše deti odídu, ak ako rodičia budeme musieť pochovať vlastné deti, potom nebudeme ďalej žiť.‘ Ak rodičia naozaj pochovajú svoje deti, možno povedať len to, že na tomto svete mali len toľko času a museli odísť. Ich rodičia sú však stále tu, preto by mali naďalej dobre žiť. Samozrejme, podľa ich ľudskej prirodzenosti je normálne, že ľudia myslia na svoje deti, ale nemali by svoj zostávajúci čas premárniť tým, že im budú chýbať ich zosnulé deti. Je to hlúpe. Preto by pri riešení tejto otázky mali na jednej strane prevziať zodpovednosť za svoj vlastný život a na druhej strane by mali úplne pochopiť rodinné vzťahy. Skutočný vzťah medzi ľuďmi nie je založený na telesných a pokrvných zväzkoch, ale je to vzťah medzi dvomi živými bytosťami, ktoré stvoril Boh. V takomto vzťahu neexistujú žiadne telesné ani pokrvné zväzky; je to len vzťah medzi dvomi samostatnými živými bytosťami. Ak o tom premýšľate z tohto uhla pohľadu, keď vaše deti nešťastne ochorejú alebo sú ohrozené na živote, mali by ste sa ako rodičia k týmto záležitostiam postaviť správne. Nemali by ste sa pre nešťastie alebo smrť svojich detí vzdávať času, ktorý vám zostáva, cesty, po ktorej by ste mali kráčať, ani zodpovednosti a povinností, ktoré by ste mali plniť – mali by ste sa k tejto záležitosti postaviť správne. Ak sú tvoje myšlienky a názory správne a dokážeš si tieto veci uvedomiť, budeš schopný rýchlo prekonať zúfalstvo, smútok a túžbu. Čo však v prípade, že nedokážeš vidieť skrz ne? Potom ťa to môže strašiť do konca života, až do dňa tvojej smrti.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (19)) Po prečítaní Božích slov som v tom mala oveľa jasnejšie. Kým môj syn žil, boli sme matka a syn v pokrvnom príbuzenskom vzťahu. Tým, že som ho porodila a vychovala do dospelosti, sa moja zodpovednosť naplnila. Čo sa týka jeho osudu, toho, kedy a ako zomrie a aký bude jeho výsledok a konečný osud, to všetko riadil a usporiadal Boh. Jeho čas sa naplnil a Boh mu vzal dych života. Hneď ako zomrel, jeho duša opustila jeho telo a potom som s ním už nemala nijaký vzťah a viac sme sa nepoznali. V Boha som verila mnoho rokov, prečítala som si veľa Jeho slov a konala mnoho povinností, a bol to Boh, kto ma v živote priviedol na správnu cestu a dal mi možnosť dosiahnuť pravdu a byť spasenou. Keď som však čelila smrti svojho syna, jednoducho som chcela zomrieť spolu s ním a opustiť svoju povinnosť a šancu na spásu. Videla som, že nemám ani trochu svedomia a rozumu. Vedela som, že sa musím zbaviť smútku nad synovou smrťou, pozbierať sa a využiť zostávajúce dni na plnenie svojej povinnosti a šírenie evanjelia o Božom kráľovstve a priviesť pred Boha viac pravých veriacich.

Neskôr, keď som ešte občas myslela na svojho syna, modlila som sa k Bohu a spievala chválospev s Božími slovami „Ako byť zdokonalený“: „Keď trpíš, musíš byť schopný odložiť starosť o telo bokom a nesťažovať sa na Boha. Keď sa Boh pred tebou skrýva, musíš mať vieru, aby si Ho nasledoval a aby si si zachoval svoju pôvodnú lásku bez toho, že by si jej dovolil zoslabnúť alebo sa vytratiť. Bez ohľadu na to, ako Boh pôsobí, musíš sa podriadiť Jeho plánu a byť pripravený radšej preklínať svoje telo, než sa na Neho sťažovať. Keď čelíš skúškam, musíš uspokojiť Boha, hoci možno horko zaplačeš alebo sa budeš zdráhať rozlúčiť sa s milovaným predmetom. Len to je pravá láska a viera.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Tí, ktorí majú byť zdokonalení, musia prejsť zušľachťovaním) Spievanie tohto chválospevu s Božími slovami sa ma hlboko dotklo. Božím úmyslom bolo posilniť moje odhodlanie v skúškach, aby som sa podriadila Jeho zvrchovanosti a opatreniam a držala sa svojej povinnosti. V tom spočíva pravá láska k Bohu. Keď som si uvedomila Boží úmysel, ronila som slzy viny a už som sa viac nechcela utápať v smútku nad smrťou svojho syna. Možno som prišla o syna, ale stále som mala Boha, svoju najväčšiu oporu.

Počas tejto nezabudnuteľnej skúsenosti som prežila isté utrpenie, no lepšie som pochopila Božiu zvrchovanosť a uvedomila si svoj mylný názor na vieru. Keby ma táto skúsenosť nezjavila, nikdy by som nespoznala svoje skutočné duchovné postavenie, skazenosť a nečistoty. Toto všetko som získala vďaka vedeniu Božími slovami. Ďakujem Bohu z celého srdca!