V tom istom roku, keď som dovŕšil 46 rokov, som prijal dielo Všemohúceho Boha v posledných dňoch. Božie slová ma naučili, že ide o poslednú etapu Božieho diela spásy ľudí a že Boh nakoniec vezme tých, ktorých spasil, do nového veku. Bol som neobvykle nadšený, zriekol som sa sám seba, vydával sa Bohu a plnil si povinnosť so stonásobne väčšou vierou. Vtedy som bol dosť mladý, mal som plno energie a pri výkone povinnosti spolu s mladými bratmi a sestrami som o sebe vôbec neuvažoval ako o starom človeku. Plný života som spieval a tancoval a občas som na bicykli v snahe šíriť evanjelium prešiel aj sto kilometrov bez toho, aby som sa unavil. Cítil som, že takéto vydávanie sa Bohu a plnenie povinnosti isto povedie k mojej spáse, keď sa Božie dielo skončí. V 65 rokoch mi jedno z uší postihol tinitus a často mi v ňom šumelo. Najprv som si to veľmi nevšímal. Myslel som, že sa to časom zlepší. Bolo to však čoraz horšie, niekedy som nepočul, čo mi druhí hovoria, a keď sa to zhoršilo, začala sa mi krútiť hlava. Keď som šiel do nemocnice, aby sa mi naň pozreli, doktor povedal, že ucho je už nepoužiteľné a nedá sa liečiť. Vtedy som sa cítil dosť negatívne. Myslel som si: „Je so mnou koniec. Ucho je hluché a ľudí nepočujem dosť jasne, čo ovplyvní môj výkon povinnosti. Čo by som robil v Božom dome? Mám ešte nejakú šancu získať spásu, keď si neviem plniť povinnosť? Budú v kráľovstve chcieť takú hluchú a ďalekozrakú osobu, ako som ja?“ Čím viac som nad tým rozmýšľal, tým som bol negatívnejší. Modlil som sa k Bohu s prosbou, aby ma z môjho negatívneho stavu vyviedol.

A jedného dňa som si v Božích slovách prečítal toto: „Každý, kto chce byť zdokonalený, má na to príležitosť, takže sa všetci musia upokojiť: v budúcnosti všetci vstúpite do konečného osudu. No ak nechceš byť zdokonalený a nie si ochotný vstúpiť do nádhernej ríše, potom je to tvoj vlastný problém. … Každý človek má šancu byť zdokonalený: ak budeš chcieť a budeš sa usilovať, nakoniec budeš schopný dosiahnuť tento výsledok a nikto z vás nebude opustený. Ak máš nízku kvalitu, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojej nízkej kvalite. Ak je tvoja kvalita vysoká, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tvojou vysokou kvalitou. Ak si nevedomý a negramotný, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojej negramotnosti. Ak si gramotný, Moje požiadavky na teba budú v súlade s tvojou gramotnosťou. Ak si starší, Moje požiadavky na teba budú zodpovedať tvojmu veku. Ak môžeš poskytnúť pohostinnosť, Moje požiadavky na teba budú v súlade s touto schopnosťou. Ak povieš, že nemôžeš ponúknuť pohostinnosť a môžeš vykonávať len určitú funkciu, či už ide o šírenie evanjelia, starostlivosť o cirkev alebo o všeobecné záležitosti, tvoje zdokonaľovanie bude zodpovedať funkcii, ktorú vykonávaš. Byť verný, podriadiť sa až do samého konca a snažiť sa o najvyššiu lásku k Bohu – to je to, čo musíš dosiahnuť, a neexistujú lepšie praktiky ako tieto tri veci. Nakoniec musí človek dosiahnuť tieto tri veci, a ak to dokáže, bude zdokonalený. No predovšetkým sa musíš skutočne usilovať, aktívne postupovať vpred a nahor a nebyť v tomto ohľade pasívny.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Obnoviť normálny život človeka a priviesť ho do nádherného konečného osudu) V Božích slovách som spoznal Božiu spravodlivosť. Boh dáva možnosť dosiahnuť spásu aj dokonalosť každému. Ľuďom neprináša spásu na základe ich veku a nerobí ich dokonalými v závislosti od počtu povinností, ktoré splnili. Naopak, vyžaduje, aby si povinnosti plnili podľa svojich schopností, usilovali sa o pravdu, dosiahli vernosť a podriadenosť Bohu a mali srdce milujúce Boha – takto si získajú Jeho uznanie. Nezáleží na veku ani na tom, akú povinnosť plníme. Boh chce len našu vernosť a podriadenosť. Nerozumel som Božiemu úmyslu a myslel som si, že keďže som starý, polohluchý a nemôžem vykonávať žiadnu povinnosť, stratím nádej na dosiahnutie spásy. Išlo však o moje predstavy a domnienky. Boh hovorí, že starí ľudia by mali spĺňať požiadavky pre starých ľudí. Hoci som starý a polohluchý, mám stále jedno ucho, ktoré vie načúvať Božím slovám, a ak si aj neviem plniť veľkú povinnosť, vždy môžem plniť malú, ktorej som schopný. Neskôr som s bratmi a sestrami z cirkvi šíril evanjelium a bol som celkom šťastný.

V marci roku 2023 som mal autonehodu a zlomil som si ľavú nohu. Kým som sa doma zotavoval, žil som v neustálom stave úzkosti. V tom čase som už mal 70 rokov a podlomený zdravotný stav, odišiel mi sluch a môj zrak sa zhoršoval. Čo už len budem môcť robiť so zlomenou nohou? Pôvodne som chcel šíriť evanjelium a preukazovať svoju vernosť a pripravoval som sa aj na konanie istých dobrých skutkov. Nikdy mi nenapadlo, že si zlomím nohu, a kto mohol vedieť, kedy sa uzdraví? Ak by som si v budúcnosti nedokázal plniť povinnosť, ostala by mi vôbec nejaká šanca na spásu? Čím viac som na to myslel, tým väčší smútok som cítil, a aj keď sa mi to priečilo, začal som sa sťažovať: „Odkedy som vložil vieru do Pána, horlivo som sa Mu vydával a po prijatí Božieho diela v posledných dňoch som dokonca zavrel reštauráciu, aby som mohol konať svoju povinnosť. Niekoľkokrát ma takmer zatkli a nemohol som sa vrátiť domov. Už viac ako 20 rokov sa naháňam a činím a vynakladám toľko úsilia. Myslel som si, že ak v tom budem pokračovať, získam tým spásu, no nečakal som, že na konci Božieho diela nedokážem ani len konať svoju povinnosť. Mám ešte nádej na spásu? Ak by som bol o desať či dvadsať rokov mladší, mohol by som si povinnosť plniť dlhšie a mal by som aspoň nejakú nádej na spásu. Prečo som sa narodil tak dávno? Každým rokom som starší a telo ma už odmieta poslúchať. Akú nádej mám do budúcnosti?“ Keď som vo videách videl spev a tanec mladých bratov a sestier, cítil som veľkú závisť: „Títo bratia a sestry sa naozaj narodili v dobrom desaťročí. Sú mladí, plní sily a majú dobrú pamäť, rýchlo sa učia a vedia vykonávať viacero povinností. Nadišiel rozhodujúci čas, aby Boh zdokonalil ľudí, a keď sa Božie dielo skončí, títo mladí ľudia isto dokážu prežiť a dosiahnuť spásu. Ak by som sa narodil v 80. či 90. rokoch, stihol by som to. Prečo som sa musel narodiť práve v päťdesiatych? Božie dielo sa čoskoro skončí, no ja som starý a neviem si konať povinnosť. Akú mám šancu na spásu, keď zrejme zomriem čo nevidieť?“ V tom čase som sa cítil obzvlášť negatívne a pri pomyslení na to mi pukalo srdce a tiekli mi slzy. Sledoval som nevercov v mojej rodine, ako jedia, pijú a bavia sa – snažili sa mi spraviť radosť, no ja som sa vôbec nevedel rozveseliť. Mal som pocit, že mi v živote neostáva žiadna nádej. Hoci som Božie slová čítal každý deň, robil som to iba povrchne a aj moje modlenie bolo iba rituálom, takže som mal pocit, že sa moje srdce od Boha veľmi vzdialilo. Uvedomil som si, že ten stav nie je správny, a tak som sa modlil k Bohu a prosil Ho, aby ma z môjho negatívneho stavu vyviedol.

Jedného dňa som si prečítal úryvok k Božích slov, ktorý ma nesmierne dojal. Všemohúci Boh hovorí: „Medzi bratmi a sestrami existujú aj starší ľudia od šesťdesiat do približne osemdesiat alebo deväťdesiat rokov, ktorí majú pre svoj pokročilý vek tiež určité ťažkosti. I napriek ich veku nemusí byť ich myslenie úplne správne alebo racionálne a ich myšlienky a názory nemusia byť v súlade s pravdou. Títo starší ľudia majú podobné problémy a stále sa trápia: ‚Už nemám také dobré zdravie, takže povinnosti, ktoré môžem vykonávať, sú obmedzené. Ak budem vykonávať len túto malú povinnosť, bude si ma Boh pamätať? Niekedy bývam chorý a potrebujem, aby sa o mňa niekto postaral. Keď sa o mňa nemá kto postarať, nedokážem vykonávať svoju povinnosť, čo mám teda robiť? Som starý a nepamätám si Božie slová, keď ich čítam, a je pre mňa ťažké porozumieť pravde. Počas duchovného spoločenstva o pravde rozprávam popletene a nelogicky a nemám žiadne skúsenosti, ktoré by stáli za to, aby som sa o ne podelil. Som starý a nemám dosť energie, už dobre nevidím a nemám silu. Všetko je pre mňa ťažké. Okrem toho, že nedokážem vykonávať svoju povinnosť, ľahko zabúdam a zle rozumiem. Niekedy som zmätený a spôsobujem problémy cirkvi a svojim bratom a sestrám. Chcem dosiahnuť spásu a hľadať pravdu, je to však veľmi ťažké. Čo mám robiť?‘ Keď premýšľajú o týchto veciach, začnú si robiť starosti a hlavou im víria rôzne myšlienky: ‚Ako to, že som začal veriť v Boha až v tomto veku? Prečo nie som ako dvadsiatnici a tridsiatnici alebo aspoň ako štyridsiatnici či päťdesiatnici? Ako to, že som sa stretol s Božím dielom až teraz, keď som taký starý? Niežeby bol môj osud zlý – chvalabohu, že som objavil Božie dielo aspoň teraz. Mám dobrý osud a Boh bol ku mne láskavý! Len jedna vec ma trápi – že som príliš starý. Moja pamäť už nie je najlepšia ani zdravie mi už tak neslúži, ale zato mám veľkú vnútornú silu. No telo ma už neposlúcha a po chvíli počúvania na zhromaždeniach na mňa idú driemoty. Niekedy, keď zavriem oči, aby som sa pomodlil, tak zaspím a pri čítaní Božích slov sa neviem sústrediť. Po chvíli čítania zostanem ospalý, zadriemem a Božie slová do mňa nepreniknú. Čo s tým môžem urobiť? Som ešte schopný hľadať a pochopiť pravdu, hoci mám takéto praktické ťažkosti? Ak nie, a ak nedokážem praktizovať v súlade s pravdou-princípmi, nebude potom všetka moja viera márna? Podarí sa mi vôbec dosiahnuť spásu? Čo môžem urobiť? Robí mi to starosti! …‘ … Vidia mladých ľudí schopných jesť a piť, behať a skákať a závidia im. Čím viac vidia mladých ľudí robiť tieto veci, tým sú utrápenejší a myslia si: ‚Chcem si dobre vykonávať svoju povinnosť, hľadať pravdu a porozumieť jej a chcem ju aj praktizovať, tak prečo je to také ťažké? Som taký starý a nepotrebný! Starých ľudí Boh nechce? Sú starí ľudia naozaj nepotrební? Nemôžeme dosiahnuť spásu?‘ Sú smutní a nedokážu byť šťastní, nech o tom akokoľvek premýšľajú. Nechcú prepásť také nádherné chvíle a takú skvelú príležitosť, nedokážu sa však vydávať a vykonávať svoju povinnosť celým svojím srdcom a dušou, ako to robia mladí ľudia. Títo starší ľudia prepadnú pre svoj vek hlbokému smútku, úzkosti a obavám. Vždy keď sa stretnú s nejakým problémom, úskalím, ťažkosťou alebo prekážkou, vinia svoj vek, nemajú sa radi, ba sa priam nenávidia. Je to však zbytočné. Riešenie a cesta, ako sa z toho dostať, neexistujú. Naozaj niet žiadnej cesty? Existuje nejaké riešenie? (Aj starší ľudia by mali vykonávať svoje povinnosti v rámci svojich možností.) Je prijateľné, aby starší ľudia vykonávali svoje povinnosti v rámci svojich možností, pravda? Nemôžu pre svoj vek už viac hľadať pravdu? Nie sú schopní porozumieť pravde? (Áno, sú.) Môžu starší ľudia porozumieť pravde? Môžu jej porozumieť do určitej miery, pričom dokonca ani mladí ľudia jej nedokážu porozumieť úplne. Starší ľudia majú vždy mylnú predstavu, myslia si, že sú zmätení, že majú zlú pamäť, a tak nemôžu pravde porozumieť. Majú pravdu? (Nie.) Hoci majú mladí ľudia oveľa viac energie ako starší a majú oveľa väčšiu telesnú silu, ich schopnosť rozumieť, chápať a poznať je v skutočnosti rovnaká ako u starších ľudí. Neboli aj starší ľudia raz mladí? Nenarodili sa predsa starí a aj všetci mladí ľudia jedného dňa zostarnú. Starší ľudia nesmú neustále myslieť na to, že sú iní ako mladí, pretože sú starí, telesne slabí, necítia sa dobre a majú zlé spomienky. Vlastne medzi nimi nie je žiadny rozdiel. Čo mám na mysli, keď hovorím, že medzi nimi nie je žiadny rozdiel? Skazená povaha starých aj mladých je rovnaká, ich postoje a názory na všetky veci sú zhodné, rovnako ako ich pohľady a stanoviská týkajúce sa najrôznejších vecí. … Nie je to teda tak, že starší ľudia nemajú čo robiť, nie sú schopní vykonávať svoje povinnosti a už vôbec, že nedokážu hľadať pravdu – je mnoho vecí, ktoré môžu robiť. Rôzne bludy a omyly, ktoré si počas svojho života nahromadil, ako aj rozličné tradičné myšlienky a predstavy, nevedomosti a zaryté, konzervatívne, iracionálne a skreslené veci, ktoré si nahromadil, sa všetky nakopili v tvojom srdci a mal by si v porovnaní s mladými ľuďmi venovať ešte viac času ich odkrývaniu, analyzovaniu a rozlišovaniu. Nie je pravda, že nemáš čo robiť alebo že by si mal pociťovať smútok, úzkosť a obavy, keď sa len ponevieraš – nie je to tvoja úloha ani zodpovednosť. Starí ľudia by mali mať v prvom rade správne myslenie. Roky ti možno pribúdajú a fyzicky si pomerne starý, no tvoje myslenie by malo byť mladistvé. Hoci starneš, máš spomalené myslenie a zlú pamäť, ak stále spoznávaš sám seba, rozumieš slovám, ktoré hovorím, a rozumieš pravde, dokazuje to, že nie si starý a tvoja kvalita je dostatočná. Ak však človek po sedemdesiatke nedokáže porozumieť pravde, je to prejav jeho príliš nízkeho duchovného postavenia, ktoré nie je schopné danej úlohy. Preto pokiaľ ide o pravdu, vek je irelevantný.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Boh vie, že starí ľudia sa ocitnú v tomto stave, a tak vyjadruje tieto slová, ktoré im ukazujú cestu praktizovania. Dokazuje to, že k ľuďom cíti obrovskú lásku. Videl som, že Boh starostlivo skúma ľudské srdce a Jeho slová hovoria o mojom pravom stave. Keď som videl, akú bystrú myseľ majú mladí bratia a sestry, že sú plní sily a dokážu vykonať každú povinnosť v Božom dome, v hĺbke duše som im závidel a myslel som na to, že kým oni prišli práve včas, aby ich Boh zdokonalil, ja som si vo svojom veku a s chabým zrakom aj pamäťou nevedel zapamätať, čo som si prečítal v Božích slovách. Zlomená noha a neschopnosť vykonávať povinnosť vo mne ešte umocňovali pocit, že mi v živote neostala žiadna nádej a moje šance na spásu sú čoraz menšie, a tak som často žil v negatívnom stave a pociťoval pesimizmus a zúfalstvo. Božie slová mi ukázali cestu praktizovania: To, že ľudia zostarnú a nemôžu si plniť povinnosť, neznamená, že im neostáva cesta, po ktorej môžu kráčať. Aj keď sú už starí a nedokážu vykonávať svoju povinnosť, naďalej sa môžu usilovať o pravdu a riešenie svojej skazenej povahy. Keď som sa nepodriadil vysokému veku a nútil som sa držať krok s mladými, išlo o moju arogantnú povahu. Navyše som vždy mal pocit, že keď zostarnem, nebudem môcť vykonávať dôležité povinnosti, takže som sa bál, že nebudem spasený. Stále som Bohu kládol požiadavky a nedokázal som sa podriadiť Jeho zvrchovanosti a usporiadaniam, a aj to bola moja skazená povaha. Pri výkone povinnosti som sa tiež neprestajne usiloval o povesť a postavenie a prial som si, aby ma ľudia obdivovali. Potreboval som sa zamyslieť, spoznať tieto skazené stránky svojej povahy a hľadať pravdu, aby som ich vyriešil. Okrem toho, vďaka dlhoročnej viere v Boha som mal isté skúsenosti a poznatky o Božích slovách. Nemohol som chodiť von a konať povinnosť, no mohol som ostať doma a svedčiť o Bohu písaním článkov o mojich skúsenostiach. Nekonal by som aj tým istú povinnosť? Navyše, to, že mladí ľudia majú dobrú pamäť a ich myseľ, reflexy i činy sú rýchle, neznamená, že nemajú skazenú povahu. Rovnako ako starí ľudia, aj oni musia zažiť súdenie a napomínanie Božích slov. Napriek mojej starobe bolo mnoho aspektov mojej povahy skazených a musel som ich riešiť hľadaním pravdy. Toto všetko som mal urobiť.

Prečítal som si ďalšie Božie slová: „O konečných osudoch ľudí nerozhodnem na základe veku, postavenia, množstva utrpenia a už vôbec nie podľa toho, do akej miery preukazujú ľútosť, ale na základe toho, či v sebe majú pravdu. Žiadna iná možnosť neexistuje. Musíte si uvedomiť, že všetci, ktorí nenasledujú Božiu vôľu, budú potrestaní. To je nesporné.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. Priprav si dostatok dobrých skutkov pre svoj konečný osud) „V súčasnosti má každý, kto skutočne miluje Boha, príležitosť byť Ním zdokonalený. Či už je mladý alebo starý, pokiaľ má srdce, ktoré sa Mu podriaďuje a bojí sa Ho, Boh z neho dokáže učiniť dokonalého človeka. Boh pritom prihliada na to, že každý človek má iné úlohy. Pokiaľ ale vynakladáte všetky svoje sily a podriaďujete sa dielu Božiemu, Boh z vás dokáže vykresať dokonalejšieho človeka. Nikto z vás nie je v súčasnosti dokonalý. Niekedy dokážete robiť poriadne jednu vec, inokedy dve. Ak však pritom robíte všetko, čo je vo vašich silách, aby ste sa Bohu vydali, napokon vás zdokonalí.“ (Slovo, zv. I: Božie zjavenie a dielo. O každom, kto vykonáva svoju funkciu) Božie slová mi umožnili pochopiť, že Boh ľudí nezdokonaľuje na základe ich veku či toho, čo všetko si vytrpeli, no v závislosti od toho, či majú alebo nemajú pravdu a či sa ich životná povaha zmenila. V minulosti som vždy veril, že mladí s ich prekvitajúcou silou, bystrou mysľou a schopnosťou rýchlo prijímať nové veci či vykonávať mnoho povinností v Božom dome sú presne ten typ ľudí, ktorý môže byť spasený. Najmä keď som videl, ako mnohých mladých povyšujú, nazdával som sa, že starí ľudia v Božom dome nie sú užitoční, Boh ich nechce a nemajú nádej na spásu. Boží dom som vnímal ako továreň pre svet nevercov a veril som, že kým mladí ostanú, starých a zbytočných tam nebudú chcieť. Išlo o moje mylné chápanie Boha, ktorým som sa Mu rúhal. Boží dom v skutočnosti podporuje ľudí kvôli potrebám diela evanjelia, a hoci si každé dielo vyžaduje spoluprácu všetkých možných odborníkov, vôbec to neznamená, že Boh ľudí v starobe nebude chcieť, a už vonkoncom nie, že nemajú žiadnu nádej na spásu. V Božích očiach je jedno, či je niekto mladý alebo starý. Všetci sú si rovní, líšia sa len vekom či zdravotným stavom no Boh od všetkých požaduje, aby vstúpili do pravdy rovnakým spôsobom. Videl som, že Boh je spravodlivý a že nehodnotí ľudí podľa veku, ale podľa toho, či sa vedia usilovať o pravdu a či ju aj vedia získať. Ak sa človek neusiluje o pravdu a jeho počínaniu chýbajú princípy, odoláva tým Bohu, aj keď je mladý, má dobrú kvalitu a vykonáva dôležitú povinnosť. Hoci som starý a nemôžem vykonávať žiadnu dôležitú povinnosť, stále dokážem pochopiť Božie slová a moja myseľ a rozum sú stále v poriadku, takže by som sa mal usilovať o pravdu a vážiť si každý deň, čo som nažive, aby som prinášal ovocie.

Neskôr som narazil na ďalší úryvok z Božích slov: „Kto z vás práve teraz vykonáva svoju povinnosť v Božom dome náhodne? Bez ohľadu na to, z akého prostredia ste prišli, aby ste vykonávali svoju povinnosť, nič z toho nebolo náhodné. Túto povinnosť nemožno vykonávať len náhodným nájdením niekoľkých veriacich; je to niečo, čo Boh predurčil pred vekmi. Čo znamená, že niečo je predurčené? Čo konkrétne? Znamená to, že Boh v celom svojom pláne riadenia už dávno naplánoval, koľkokrát budeš na zemi, do akej rodovej línie a do ktorej rodiny sa narodíš v posledných dňoch, aké budú okolnosti tejto rodiny, či budeš muž, alebo žena, aké budú tvoje silné stránky, akú úroveň vzdelania dosiahneš, aký budeš výrečný, aká bude tvoja kvalita a ako budeš vyzerať. Naplánoval vek, v ktorom prídeš do Božieho domu a začneš vykonávať svoju povinnosť, a akú povinnosť budeš vykonávať v akom čase. Boh ti predurčil každý krok už na začiatku. Keď si ešte nebol narodený a keď si prišiel na zem vo svojich posledných niekoľkých životoch, Boh už pre teba pripravil, akú povinnosť budeš vykonávať v tejto poslednej etape diela. To rozhodne nie je vtip! Skutočnosť, že si tu môžeš vypočuť kázeň, bola predurčená Bohom. To sa nesmie brať na ľahkú váhu!“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Božie slová mi umožnili pochopiť, že o tom, v ktorom roku sa narodím a kedy v Neho uverím, rozhodol Boh. To, či budem neskôr schopný konať povinnosť alebo aký konečný osud ma čaká, je v Božích rukách. Vždy som sa sťažoval, že som sa narodil v zlom desaťročí. Tým som však vôbec nebol podriadený a bol som príliš arogantný a nerozumný. Narodil som sa v 50. rokoch, no už len fakt, že som sa dožil toho, že sa Boh zjavil a koná dielo v posledných dňoch, že som mal to šťastie počuť Božie slová, vidieť Jeho zjavenie, prijať Jeho polievanie a pastierstvo a toľké roky až dodnes Ho nasledovať, hovorí o ohromnej Božej milosti a povýšení, ktoré mi doprial. A pokiaľ ide o nevercov v mojom veku: Prežili celý život bez toho, aby vedeli, prečo na túto zem prišli či prečo musia ľudia žiť. Celý život vedeli iba zarábať peniaze, súťažiť s ostatnými a užívať si telesné pôžitky – a zápasili so svojím hriechom. Ja som však mohol predstúpiť pred Boha a porozumieť istým pravdám, spoznať, prečo ľudia žijú, aký život je hodnotný, že osud ľudí je pod Božou kontrolou, aké povinnosti by ľudia mali konať, aký konečný osud čaká ľudstvo atď. Tešil som sa toľkej Božej milosti a požehnaniam, no stále som nebol spokojný a dokonca som sa sťažoval, že mi Boh nedovolil narodiť sa v 80. či 90. rokoch. Presviedčal som Ho a hádal som sa s Ním. Naozaj som nemal žiadnu ľudskú prirodzenosť! Boh vo mne toľko pracoval, ovládal ľudí, udalosti a veci, aby som ich mohol zažiť, a vždy, keď som sa cítil negatívne, nechal bratov a sestry, aby so mnou zdieľali duchovné spoločenstvo, neprestajne ma osvecoval a viedol skrz svoje slová a umožnil mi pochopiť svoje úmysly a prekonať moju negativitu – nie je to všetko Božia láska? Keď som na tie veci myslel, cítil som sa previnilo a bol som presvedčený, že naozaj nemám svedomie. Modlil som sa teda k Bohu so slovami: „Bože, nedokázal som oceniť Tvoju láskavosť. Správal si sa ku mne vľúdne, no ja som Ťa nikdy nechápal. Teraz, so zlomenou nohou, som sa však konečne zamyslel. Keby to tak nebolo, stále by som si myslel, že získať požehnania môžem len pobehovaním a šírením evanjelia, žitím vo vlastných predstavách a tým, že Ti budem nevedomky odolávať. Bez ohľadu na to, čo spravíš v budúcnosti a aký bude môj výsledok, toto je Tvoja spravodlivosť a ja sa podriaďujem Tvojej zvrchovanosti.“ Keď som pochopil Božie úmysly, môj stav sa trochu zlepšil. Neskôr som si doma precvičoval písanie článkov, utíšil svoje srdce pred Bohom a praktizoval sebareflexiu.

O niekoľko mesiacov sa stav mojej nohy postupne zlepšil a mohol som opäť začať chodiť a ujať sa povinnosti. Pri plnení povinnosti som tiež kládol dôraz na hľadanie pravdy a riešenie mojej skazenej povahy a necítil som sa obmedzený či zviazaný svojím vekom. Už som k týmto veciam vedel pristupovať správne. Posledných niekoľko rokov som sa neustále cítil obmedzený svojím vekom a bez vedenia Božích slov by som sa z toho nikdy nedostal. Boli to Božie slová, ktoré spôsobili, že mi zo srdca spadol ten ťažký kameň, takže som sa viac necítil znepokojene ani úzkostlivo pri myšlienke na to, či budem spasený alebo či pre svoj vek získam dobrý výsledok. Moje srdce našlo slobodu a uvoľnenie.