Keď sa pandémia koronavírusu rozšírila za posledné roky do celého sveta, vírus mal na svedomí čoraz viac nakazených a mnohí z nich naň zomreli. Pomyslela som si: „Po skončení Božieho diela príde veľká pohroma a všetci, ktorí páchajú zlo a odolávajú Bohu, upadnú do nešťastia a budú zničení. Božiu ochranu a vstup do Božieho kráľovstva získajú len tí, ktorí prijmú súd a napomínanie Božích slov, a ktorí budú očistení. Musím intenzívnejšie šíriť evanjelium a vykonávať svoju povinnosť a pripraviť viac dobrých skutkov. Len tak budem mať dobrý výsledok a konečný osud.“ Takisto som uvažovala: „Po tom, ako som prijala Božie dielo posledných dní, vzdala som sa svojej práce, aby som šírila evanjelium. Niekoľkokrát ma zatkli, no nikdy som nezapredala svojich bratov a sestry ani cirkev. Potom som ďalej šírila evanjelium ako predtým a za tieto roky som získala celkom dosť ľudí. Hoci mám už 70 rokov, stále mám na starosti evanjelizáciu v mnohých cirkvách a ich výsledky nie sú zlé. Verím, že ak si budem naďalej svedomito konať svoju povinnosť, v budúcnosti ma Boh určite spasí!“ Pri tejto myšlienke som v srdci jasala a vo svojej povinnosti som bola veľmi aktívna.

V jedno decembrové ráno roku 2022 som po prebudení pocítila slabú horúčku, škrabalo ma v krku a kašľala som. Nedávno som bola v kontakte s človekom, ktorý mal covid, takže som tušila, že som sa tiež nakazila. V tom čase však moje symptómy neboli až také vážne a vedela som ich zniesť, a tak som to nebrala príliš vážne. Po pár dňoch domáceho odpočinku som sa cítila trochu lepšie. V tej dobe som bola celkom šťastná. Myslela som si, že keďže verím v Boha a v uplynulých rokoch stále konám svoju povinnosť v cirkvi, Boh mi umožnil rýchlo sa zotaviť a práve preto by som mala šíriť evanjelium a pripraviť viac dobrých skutkov. Neskôr sa však moja choroba nečakane zhoršila. Raz som sa po hlásaní evanjelia vrátila domov a celé moje telo zrazu zoslablo, dostala som vysokú horúčku a závraty. Nasledujúci deň som mala stále vysokú horúčku, ktorá neustupovala. Začala som trochu panikáriť a pomyslela si: „Keď som ochorela, nesťažovala som sa a pokračovala v konaní svojej povinnosti ako zvyčajne. Mala som prijať Božiu ochranu, tak prečo sa zrazu cítim horšie? Od vypuknutia koronavírusu zomrelo na celom svete veľa ľudí, mnohí z nich boli postarší. Nezomriem aj ja, ak sa bude môj stav zhoršovať?“ Počas tých pár dní som brala lieky na zrazenie horúčky, no tá zostávala vysoká. Cítila som únavu a neustále som kašľala. Najmä keď som počula, ako na covid zomreli starší ľudia, ktorých som poznala, trochu som sa bála a v úzkosti som premýšľala: „Božie dielo sa čoskoro zavŕši. Ak teraz umriem, môžem byť ešte spasená? Vyjde všetko, čo som za tie roky vynaložila, nazmar? Sú ľudia, ktorí v cirkvi nekonajú žiadne povinnosti; ako to, že sa ešte nenakazili? Ja som sa naopak vzdala svojej rodiny, kariéry a vždy som konala svoju povinnosť, veľa som si vytrpela a zaplatila celkom vysokú cenu. Prečo ma Boh neochránil?“ Pri týchto myšlienkach som sa nevedela ubrániť skľúčenosti. Hoci som nič nepovedala a ďalej konala svoju povinnosť, z môjho srdca sa vytratil zápal a v povinnosti som už nechcela trpieť ani platiť cenu. Keď mi vodca oznámil, že mi dá na starosť evanjelizáciu v zopár ďalších cirkvách, bola som z toho trochu nešťastná. Myslela som si, že dôležitejšie je, aby som dbala na svoje pevné zdravie. Ak by som si musela robiť starosti o priveľa vecí, moje telo by to nevydržalo. Okrem toho som sa ešte úplne nezotavila z posledného boja s covidom. Keby som sa opäť nakazila, nemusela som vyviaznuť živá. Keď som potom pri konaní svojej povinnosti dostala zimnicu a kašľala, bála som sa, že situácia sa zhorší a často som žila v strachu a obavách. Uvedomila som si, že môj stav nie je správny a modlila som sa k Bohu: „Bože! Ty si dovolil, aby som takto ochorela, ale ja na Teba kladiem požiadavky a nikdy sa Ti nedokážem podriadiť. Prosím, veď ma, aby som sa podriadila Tvojmu ovládaniu a opatreniam a aby som hľadala pravdu a poučila sa z nej!“

Po modlitbe som si prečítala zopár Božích slov. „Keď ľudia nie sú schopní vidieť skrz, pochopiť a prijať Bohom ovládané prostredia a Jeho zvrchovanosť alebo sa im podriadiť, a keď v každodennom živote čelia rôznym ťažkostiam, prípadne keď sú tieto ťažkosti väčšie než to, čo normálni ľudia dokážu uniesť, podvedome pociťujú najrôznejšie obavy, úzkosť, ba dokonca aj tieseň. Nevedia, čo bude zajtra alebo pozajtra, ako sa budú veci mať o niekoľko rokov ani aká bude ich budúcnosť, a tak v nich rôzne veci vyvolávajú tieseň, úzkosť a obavy. V akom kontexte u nich tieto rôzne veci vyvolávajú tieseň, úzkosť a obavy? Ide o to, že neveria v Božiu zvrchovanosť – to znamená, že nie sú schopní veriť v Božiu zvrchovanosť ani vidieť skrz až k nej. Aj keby ju videli na vlastné oči, nepochopili by ju a neuverili by jej. Neveria, že Boh má zvrchovanosť nad ich osudom, neveria, že ich život je v Božích rukách, a tak v ich srdci vzniká nedôvera voči Božej zvrchovanosti a Božím opatreniam a potom dôjde k obviňovaniu a neschopnosti podriadiť sa.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (3)) „Chorí ľudia si často myslia: ‚Och, som odhodlaný dobre si vykonávať svoju povinnosť, trpím však touto chorobou. Prosím Boha, aby ma uchránil pred ujmou, a s Božou ochranou sa nemusím báť. Keď ma však plnenie mojich povinností vyčerpá, zhorší sa môj stav? Čo budem robiť, keď u mňa ochorenie skutočne prepukne? Nemám peniaze na to, aby som šiel do nemocnice a podrobil sa operácii. Keď si na liečbu nepožičiam, zhorší sa môj stav ešte viac? A keď to bude veľmi vážne, umriem? Mohla by sa taká smrť považovať za normálnu? Ak naozaj zomriem, bude si Boh pamätať povinnosti, ktoré som vykonal? Bude ma považovať za niekoho, kto urobil dobré skutky? Budem spasený?‘ … Vždy keď rozmýšľajú nad týmito vecami, v ich srdciach narastá hlboký pocit úzkosti. Aj keď nikdy neprestanú vykonávať svoju povinnosť a vždy robia, čo majú, neustále premýšľajú o svojej chorobe, zdraví a budúcnosti a o svojom živote a smrti. Nakoniec dospejú k túžobným úvahám: ‚Boh ma uzdraví, udrží ma v bezpečí. Neopustí ma, a keď bude vidieť, že som ochorel, nebude sa len nečinne prizerať.‘ Žiadna z týchto myšlienok nemá základ a dokonca možno povedať, že sú len istým druhom predstavy. Ľudia prostredníctvom takýchto predstáv a domnienok nikdy nedokážu vyriešiť svoje praktické ťažkosti a v hĺbke srdca pociťujú nejasný smútok, úzkosť a obavy o svoje zdravie a choroby; netušia, kto za tieto veci prevezme zodpovednosť alebo či ju vôbec niekto prevezme.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (3)) Boh odhalil, že ľudia naozaj nechápu Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť a neustále sa obávajú smrti. To je dôvod, prečo žijú v negatívnych pocitoch strachu a v obavách. Môj stav celkom zodpovedal stavu, ktorý Boh odhalil. Po nakazení covidom sa mi najprv rýchlo polepšilo, a tak som bola šťastná a ďakovala Bohu za Jeho starostlivosť a ochranu. Neskôr, keď bol môj stav vážny a mala som vysoké horúčky, začala som sa báť, obávala som sa, že ak sa moja choroba zhorší, môžem pre svoj vek na tento vírus umrieť. Žila som v depresii a nemala som energiu na konanie povinnosti. Najmä keď ma chcel vodca poveriť evanjelizáciou v niekoľkých ďalších cirkvách, bála som sa, že ak by bola moja povinnosť príliš vyčerpávajúca, môj stav sa zhorší a ja umriem na covid. Preto som sa neodvážila prijať ju. Počas tejto choroby som často žila v úzkosti a strachu, dokonca som nebola v správnom psychickom rozpoložení, aby som mohla konať svoju povinnosť. Boh je Stvoriteľ, ktorý má nad všetkým zvrchovanosť a všetko ovláda. To, či ochoriem, kedy sa zotavím, kedy sa môj život skončí – všetko toto je v Božích rukách a ja by som sa mala podriadiť Jeho ovládaniu a opatreniam. Ja som však nemala vieru v Božiu zvrchovanosť ani som neverila, že práve On všetko ovláda. Neustále som žila v obavách a strachu. Aká som len bola hlúpa! Boh dovolil, aby som takto ochorela a ja som mala hľadať pravdu a poučiť sa z nej. Naďalej som žila v tomto pocite negativity, keď som sa jedného dňa naozaj pozerala smrti do očí, neustále som sa sťažovala, nechápala Boha a obviňovala Ho, a pritom som dokonca riekla slová, ktoré Mu odolávali, ktoré by nenávidel a odsudzoval. Keď som na to pomyslela, preľakla som sa a cítila som akúsi naliehavosť, chcela som hľadať pravdu a vyriešiť tento stav.

Pri hľadaní som si prečítala jeden úryvok Božích slov. „Na základe čoho ty ako stvorená bytosť kladieš Bohu požiadavky? Ľudia nie sú spôsobilí klásť Bohu požiadavky. Nie je nič nerozumnejšie, ako klásť Bohu požiadavky. Boh urobí to, čo by mal urobiť, a Jeho povaha je spravodlivá. Spravodlivosť nie je v žiadnom prípade férovosť ani rozumnosť; nie je to rovnostárstvo ani otázka toho, že ti bude pridelené to, čo si zaslúžiš, podľa toho, koľko práce si vykonal. Nie je to ani otázka toho, že dostaneš zaplatené za odvedenú prácu alebo že dostaneš, čo ti prináleží podľa vynaloženého úsilia. To nie je spravodlivosť, je to len férovosť a rozumnosť. Len veľmi málo ľudí dokáže spoznať Božiu spravodlivú povahu. Povedzme, že Boh by sa zbavil Jóba po tom, čo o Ňom Jób vydal svedectvo – bolo by to spravodlivé? V skutočnosti áno. Prečo sa to nazýva spravodlivosťou? Ako ľudia vnímajú spravodlivosť? Ak je niečo v súlade s ľudskými predstavami, potom sa im veľmi ľahko povie, že Boh je spravodlivý; ak sa im však niečo javí v rozpore s ich predstavami – ak je to niečo, čo nedokážu pochopiť –, potom im padne zaťažko povedať, že Boh je spravodlivý. Keby Boh vtedy zničil Jóba, ľudia by nepovedali, že je spravodlivý. No či už boli ľudia skazení, alebo nie, či už boli hlboko skazení, alebo nie, musí Boh v skutočnosti ospravedlňovať svoje konanie, keď ich ničí? Mal by ľuďom vysvetľovať, na základe čoho tak koná? Musí ľuďom oznámiť pravidlá, ktoré určil? Nie je to potrebné. V Božích očiach nemá človek, ktorý je skazený a má sklon odporovať Bohu, žiadnu cenu; akokoľvek s ním Boh naloží, bude to náležité, a všetko sú to Božie opatrenia. Ak by si sa znepáčil Bohu a ak by po tvojom svedectve povedal, že ťa nevie nijako použiť, a preto by ťa zničil, bola by aj toto Jeho spravodlivosť? Áno, bola. … Všetko, čo Boh robí, je spravodlivé. Ľudia možno nedokážu vnímať Božiu spravodlivosť, no nemali by vynášať svojvoľné súdy. Ak sa ľuďom nejaké Božie konanie zdá byť nerozumné alebo ak o ňom majú nejaké predstavy, a preto tvrdia, že Boh nie je spravodlivý, potom sú nanajvýš nerozumní.“ (Slovo, zv. III: Rozpravy Krista posledných dní. Tretia časť) Keď som premýšľala o Božích slovách, uvedomila som si, že predtým som naozaj nerozumela Božej spravodlivej povahe. Vždy som si myslela, že keďže som sa pri konaní povinnosti vydávala Bohu, mala by som získať Jeho opateru a ochranu, a nemala by som čeliť chorobe či dokonca smrti. Myslela som si, že to je Božia spravodlivosť. Pod vplyvom tohto mylného názoru som si vždy myslela, že keďže verím v Boha mnoho rokov, dosť som si vytrpela, zaplatila celkom vysokú cenu a dokonca som po nákaze covidom vytrvala vo svojej povinnosti, mal by ma ochraňovať alebo mi pomôcť zotaviť sa z choroby čo najskôr. Keď však veci nešli podľa mojich očakávaní, nepochopila som Ho a sťažovala som sa Naňho, pričom som nemala energiu na konanie povinnosti. Keď som videla, ako niektorí bratia a sestry, ktorí nekonali žiadnu povinnosť, nedostali covid, zatiaľ čo ja som sa nakazila, hoci som sa vždy horlivo vydávala a konala svoju povinnosť, obzvlášť vtedy som cítila neprávosť a myslela si o Bohu, že je nespravodlivý, prestala som sa venovať svojej povinnosti a dokonca som nebola ochotná dohliadať na prácu niekoľkých ďalších cirkví. Prvotne som si myslela, že po toľkých rokoch viery v Boha a vytrvaní vo svojej povinnosti som voči Nemu získala určitú podriadenosť. Keď som však hľadela smrti do očí, moja vzdorovitosť a odolávanie sa zjavili a nemala som v sebe ani štipku podriadenosti. Tešila som sa z toľkého polievania a zaopatrenia Božími slovami; to, čo som mala robiť, bolo konať svoju povinnosť a trochu sa vydávať. Ja som však zašla tak ďaleko, že som ich použila ako kapitál na vyjednávanie a uzatváranie obchodov s Bohom, a keď sa moje túžby nesplnili, sťažovala som sa Naňho. Vážne som nemala rozum! Boh je Stvoriteľ; nech vykoná čokoľvek a nech akokoľvek zaobchádza s ľuďmi, je to spravodlivé a vo všetkom sa skrýva Jeho úmysel. Nesmiem na základe vlastných predstáv a domnienok súdiť, čo Boh robí. Pomyslela som na jeden úryvok Božích slov. „Nie je hlúpe pociťovať tieseň, úzkosť a obavy z vecí, o ktorých nemôžeš sám rozhodnúť? (Áno.) Ľudia by sa mali pustiť do riešenia vecí, ktoré môžu vyriešiť sami, a v prípade vecí, ktoré sami vyriešiť nemôžu, by mali čakať na Boha; mali by sa ticho podriadiť a prosiť Boha, aby ich ochraňoval – takto by mali rozmýšľať. Keď choroba naozaj udrie a smrť je skutočne blízko, mali by sa podriadiť a nemali by sa na Boha sťažovať alebo Mu vzdorovať ani hovoriť veci, ktorými sa Bohu rúhajú alebo na Neho útočia. Namiesto toho by mali stáť ako stvorené bytosti a prežívať a oceňovať všetko, čo pochádza od Boha – nemali by sa snažiť vyberať si pre seba veci sami.“ (Slovo, zv. VI: O usilovaní sa o pravdu I. Ako sa usilovať o pravdu (4)) Pri pomyslení na Božie slová som cítila ešte väčšie výčitky svedomia a zahanbenie. Bola som veľmi ďaleko od toho, aby som splnila Jeho požiadavky. Moje zdravie, moju smrť a všetko ostatné, čo sa ma týka, ovláda Boh. Ak by ma covid pripravil o život, bolo by to s Božím dovolením a či už by som žila alebo umrela, mala by som sa podriadiť Jeho zvrchovanosti a opatreniam. To je nevyhnutné množstvo rozumu, ktoré by mala stvorená bytosť mať. Padla som preto na kolená a modlila sa k Bohu: „Bože, som taká vzdorovitá! Či sa moja choroba zlepší alebo nie, som pripravená podriadiť sa Tvojim opatreniam. Už sa viac nebudem na Teba sťažovať a nebudem Ti klásť prehnané požiadavky.“

Neskôr som nad sebou uvažovala a pomyslela si: „Keď nečelím chorobe ani pohrome, dokážem byť vo svojej povinnosti aktívna a často hovorím v duchovnom spoločenstve s bratmi a sestrami o tom, že nezáleží na tom, čo sa s nami stane, vždy sa musíme podriadiť Božiemu ovládaniu a opatreniam. Tak prečo som Boha nechápala a sťažovala sa Naňho vždy, keď sa mi choroba zhoršila a dokonca som strácala energiu konať si povinnosť? Prečo som zjavila túto vzdorovitosť a odolávanie?“ Počas hľadania som si prečítala niekoľko Božích slov. „Než sa antikristi rozhodnú konať svoju povinnosť, hlboko v srdci prekypujú očakávaniami – pokiaľ ide o ich vyhliadky, získanie požehnaní, dobrý konečný osud, ba dokonca aj korunu. Maximálne si veria, že tieto veci dosiahnu. S takýmito úmyslami a túžbami prichádzajú do Božieho domu konať svoju povinnosť. Zahŕňa teda ich plnenie povinností úprimnosť, pravú vieru a vernosť, ktoré Boh vyžaduje? V tomto bode ešte ich pravú vernosť, vieru či úprimnosť nevidno, lebo keď sa ľudia ujímajú svojej povinnosti, každý chce za to niečo získať. Každý sa rozhoduje o konaní svojej povinnosti na základe záujmov a tiež na základe svojich prehnaných ambícií a túžob. Aký úmysel majú antikristi, keď konajú svoju povinnosť? Chcú uzavrieť dohodu, uskutočniť výmenu. Dalo by sa povedať, že toto sú podmienky, ktoré si stanovili pre konanie povinnosti: ‚Ak konám svoju povinnosť, musím získať požehnania a mať dobrý konečný osud. Musím získať všetky požehnania a výhody, o ktorých boh povedal, že sú pripravené pre ľudstvo. Ak ich nemôžem získať, potom nebudem konať túto povinnosť.‘ To sú úmysly, ambície a túžby, s akými prichádzajú do Božieho domu konať svoju povinnosť. Zdá sa, že sú aspoň trochu úprimní, a v prípade nových veriacich, ktorí práve len začínajú konať svoju povinnosť, to, samozrejme, možno nazvať aj nadšením. Nejde však o pravú vieru ani vernosť, len o určitý stupeň nadšenia. Nedá sa to nazvať úprimnosťou. Súdiac podľa tohto postoja, ktorý majú antikristi ku konaniu svojej povinnosti, možno povedať, že za to chcú niečo získať a prekypujú túžbami po výhodách, ako sú získanie požehnaní, vstup do nebeského kráľovstva, získanie koruny a prijímanie odmien. Zvonka sa teda zdá, že mnohí antikristi pred vypudením konajú svoju povinnosť, a dokonca toho zanechali viac a trpeli viac ako priemerný človek. To, čo vynakladajú, a cena, ktorú platia, sú rovnaké ako v prípade Pavla a ani nepobehujú menej ako Pavol. To je niečo, čo vidí každý. Čo sa týka ich správania a ochoty trpieť a platiť cenu, nemali by dostať nič. Boh však neposudzuje človeka na základe jeho vonkajšieho správania, ale na základe jeho podstaty, povahy, toho, čo zjavuje, a prirodzenosti a podstaty každej jednej veci, ktorú robí. Keď ľudia súdia druhých a zaobchádzajú s nimi, to, kto títo ľudia sú, určujú len podľa toho, ako sa správajú navonok, koľko trpia a akú cenu platia, a to je veľká chyba.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Vďaka tomu, čo Boh odhalil, som konečne pochopila, že keď som počas týchto rokov konala svoju povinnosť a horlivo sa vydávala, nebrala som v skutočnosti ohľad na Božie úmysly ani som nekonala svoju povinnosť ako stvorená bytosť a moje konanie nevychádzalo z úprimnosti ani oddanosti voči Bohu. Zo svojej povinnosti som radšej urobila nástroj a páku na vyjednávanie, aby som uspokojila svoju túžbu po získaní požehnaní, a vďaka tomu mohla prežiť v budúcnosti a tešiť sa z večných požehnaní. Keď som videla, ako jedna pohroma strieda druhú a že Božie dielo je už takmer na konci, blahoželala som si, mysliac, že keďže som mnohé zanechala, vydávala sa Bohu a konala svoju povinnosť, určite sa dočkám Jeho ochrany a nakoniec prežijem. Keď som však dostala covid a môj stav sa zhoršil, bála som sa, že pre svoju starobu na tento vírus možno zomriem, a tak som začala byť zronená a sklamaná a stratila som vieru. Dokonca som začala využívať svoj takzvaný kapitál na dohadovanie sa s Bohom a myslela si, že keďže som si v povinnosti toľko vytrpela a moje hlásanie evanjelia prinieslo výsledky, Boh by ma mal na oplátku ochraňovať. Keď neboli moje prehnané túžby uspokojené, myslela som si, že Boh ma neochraňuje a zaobchádza so mnou nespravodlivo a pri konaní povinnosti som nemala energiu. Po tom, čo boli zjavené fakty, som konečne pochopila, že moja viera v Boha je od samého začiatku motivovaná získaním požehnaní. Dookola som hovorila, že verím v Boha, že konať moju povinnosť je úplne prirodzené a oprávnené, no v skutočnosti som Boha len využívala a klamala. Bola som naozaj veľmi sebecká a nečestná! Pomyslela som na Pavla, ktorý prešiel celú Európu, aby vo Veku milosti šíril evanjelium, pričom si veľa vytrpel a obrátil mnoho ľudí. Vydával sa Bohu a trpel však len preto, aby mohol vstúpiť do kráľovstva a získal odmeny. Bolo to čisté obchodovanie a podvádzanie a Boh nielenže jeho vydávanie neschvaľoval, ale ho aj veľmi zavrhoval. Boh nakoniec Pavla, namiesto toho, aby mu požehnal, potrestal. Božia povaha je spravodlivá a svätá, a keď určí náš výsledok a konečný osud, nesúdi podľa toho, ako navonok trpíme a pracujeme, ani ako dobre sa správame. Vychádza skôr z toho, či sme získali pravdu a či sa naša povaha zmenila. Ak by som stále chcela získať dobrý výsledok a konečný osud výmenou za neustále naháňanie sa za prácou a vydávanie sa bez toho, aby som sa usilovala o pravdu alebo sa očistila od svojej skazenosti, môj výsledok by bol rovnaký ako Pavlov – Boh by ma vyradil a potrestal. Pavlove zlyhanie mi slúži ako pripomienka a varovanie! Potom som pomyslela na to, ako Boh vkladá celé svoje srdce do spásy ľudstva, vynakladá celé svoje úsilie a platí akúkoľvek cenu, a pritom od nás nič nežiada ani nepožaduje. Boh je taký nezištný! Ja som si medzitým užívala všetko, čo mi Boh daroval, bez toho, aby som vôbec brala ohľad na Jeho úmysly. Pri vykonávaní svojej povinnosti som s Bohom dokonca uzatvárala obchody, aby som získala dobrý konečný osud. Bola som naozaj nesmierne sebecká a opovrhnutiahodná! Boha som pokladala za niekoho, koho môžem využiť a podviesť. Ako by to mohol Boh nezavrhnúť a necítiť k tomu nenávisť, keď som sa vydávala takýmto spôsobom? Keď som to pochopila, pocítila som výčitky a zadlženosť voči Bohu a v srdci som sa k Nemu modlila. Povedala som, že už s Ním viac nechcem uzatvárať obchody, aby som získala požehnania, a že namiesto toho sa chcem riadne usilovať o pravdu, konať svoju povinnosť ako stvorená bytosť a uspokojiť Ho.

Neskôr som si prečítala ďalší úryvok z Božích slov, ktorý ma celkom dojal. Všemohúci Boh hovorí: „Bez ohľadu na to, akú povinnosť človek vykonáva, je to tá najsprávnejšia vec, ktorú môže robiť, tá najkrajšia a najspravodlivejšia vec v rámci ľudstva. Ľudia by ako stvorené bytosti mali plniť svoje povinnosti, a len tak môžu získať odobrenie od Stvoriteľa. Stvorené bytosti žijú pod Stvoriteľovou nadvládou a prijímajú všetko, čo im Boh poskytuje a všetko, čo pochádza od Boha, preto by si mali plniť svoje povinnosti a záväzky. Je to dokonale prirodzené a opodstatnené a bolo to ustanovené Bohom. Na tom možno vidieť, že plniť povinnosti stvorenej bytosti je pre ľudí spravodlivejšie, krajšie a vznešenejšie než čokoľvek iné, čo robia počas svojho života na zemi; medzi ľuďmi neexistuje nič zmysluplnejšie a cennejšie a nič nevnáša väčší zmysel a hodnotu do života stvoreného človeka, než plniť povinnosti stvorenej bytosti. Len tí ľudia na zemi, ktorí pravdivo a úprimne plnia povinnosti stvorenej bytosti, sú tí, ktorí sa podriaďujú Stvoriteľovi. Táto skupina sa neriadi svetskými trendmi; podriaďujú sa Božiemu vedeniu a usmerňovaniu, počúvajú len slová Stvoriteľa, prijímajú pravdy vyjadrené Stvoriteľom a žijú podľa Stvoriteľových slov. Toto najpravdivejšie, najhlasnejšie svedectvo je tým najlepším svedectvom viery v Boha. To, že stvorená bytosť dokáže splniť povinnosť stvorenej bytosti, dokáže uspokojiť Stvoriteľa, je tá najkrajšia vec medzi ľuďmi a je to niečo, čo by sa malo šíriť ako príbeh, ktorý by mali chváliť všetci ľudia. Stvorené bytosti by mali bezpodmienečne prijať všetko, čo im Stvoriteľ zverí; pre ľudstvo je to záležitosťou šťastia i výsady a pre všetkých, ktorí sú schopní splniť povinnosť stvorenej bytosti, neexistuje nič krajšie a viac hodné piety – je to niečo pozitívne. … Keď človek ako stvorená bytosť predstúpi pred Stvoriteľa, mal by vykonávať svoju povinnosť. Takéto konanie je správne a človek by si mal danú zodpovednosť splniť. Na základe toho, že stvorené bytosti vykonávajú svoje povinnosti, Stvoriteľ vykonal medzi ľuďmi ešte väčšie dielo a uskutočnil na nich ďalšiu etapu diela. O aké dielo ide? Zaopatruje ľudstvo pravdou a umožňuje mu, aby ju od Neho získalo pri vykonávaní svojich povinností, zbavilo sa tak svojich skazených pováh a očistilo sa. Tak ľudia uspokoja Božie úmysly a vydajú sa na správnu cestu životom. Napokon sa dokážu báť Boha a vyhýbať sa zlu, dosiahnu úplnú spásu a nebudú viac podliehať satanovmu súženiu. Boh chce, aby ľudstvo napokon dosiahlo práve tento účinok vykonávaním svojich povinností.“ (Slovo, zv. IV: Odhaľovanie antikristov. Deviaty bod (Siedma časť)) Po prečítaní Božích slov som pochopila, že pre stvorené bytosti je prijatie svojich povinností pred Stvoriteľom tou najzmysluplnejšou a najkrajšou vecou vôbec. Je to to isté, ako keď deti prejavujú úctu svojim rodičom – je to zodpovednosť a povinnosť, ktorú by si mali ľudia plniť, bez akéhokoľvek kalkulovania či kladenia požiadaviek. A čo je dôležitejšie, počas vykonávania našich povinností, Boh pripravuje rôzne okolnosti, ktoré odhaľujú našu skazenosť a nedostatky, čím nám umožňuje hľadať pravdu, pochopiť samých seba, vyriešiť naše skazené povahy, súdiť ľudí a veci na základe Jeho slov, netrpieť viac skazenosťou a poškodzovaním zo strany satana a nakoniec dosiahnuť spásu; to je Boží úmysel. V priebehu rokov ma niekoľkokrát zatkla polícia a boli to práve Božie slová, ktoré ma v mojom utrpení osvietili a viedli, dávali mi vieru a silu a umožnili mi prekonať krutosť týchto démonov. Rovnako, keď som sa vo svojej povinnosti vyvyšovala a predvádzala a zjavovala svoju arogantnú povahu, Boh pripravil okolnosti na to, aby ma napomenul a disciplinoval. Na základe toho, čo odhalili Jeho slová, som do istej miery porozumela sama sebe a bola som schopná sa pred Ním okamžite kajať. To všetko bola Božia spása! Boh na mňa vynaložil toľké úsilie, no ja som sa stále neusilovala o pravdu ani o odplatenie Jeho lásky. Pri konaní povinnosti som nemyslela na nič iné, len na požehnania. Nemala som v sebe ani kúsok svedomia. Keď som teraz ochorela, po hľadaní pravdy a uvažovaní nad sebou som konečne jasne uvidela, aká som opovrhnutiahodná, keď celé roky konám povinnosť len preto, aby som získala požehnania, a tiež som do istej miery pochopila svoju skazenú povahu. Boh to všetko robil, aby ma spasil. Boh do mňa teraz vdýchol život a necháva ma žiť. To je Jeho milosrdenstvo a milosť. Musím sa vzdať svojho úmyslu získať požehnania a dobre vykonávať svoju povinnosť.

Neskôr som si prečítala ďalšie Božie slová. „Pre každého človeka, ktorý sa narodí na tento svet, je narodenie nevyhnutné a smrť nutná. Nikto sa nemôže povzniesť nad týmto chodom vecí. Ak chce človek odísť z tohto sveta bezbolestne, ak chce vedieť čeliť poslednému životnému okamihu bez nevôle a obáv, jedinou cestou je nezanechať po sebe žiadne výčitky. A jediný spôsob, ako odísť bez výčitiek, je poznať Stvoriteľovu zvrchovanosť, Jeho autoritu a podriadiť sa im. Len tak môže človek zostať ďaleko od ľudských sporov a zla, od satanovho zajatia a žiť život ako Jób, vedený a požehnaný Stvoriteľom, život slobodný a oslobodený, s hodnotou a zmyslom, život čestný a otvorený. Len takto sa človek môže podriadiť, podobne ako Jób, skúškam a strádaniu Stvoriteľa, Stvoriteľovmu riadeniu a opatreniam. Jedine tak môže človek celý život uctievať Stvoriteľa, získať si Jeho pochvalu, ako to urobil Jób, a počuť Jeho hlas, vidieť Ho, ako sa zjavuje. Len tak môže človek žiť a zomrieť šťastne ako Jób, bez bolesti, starostí a výčitiek. Iba tak môže žiť vo svetle ako Jób a prejsť všetkými životnými križovatkami vo svetle, bez problémov dokončiť svoju cestu vo svetle, úspešne splniť svoje poslanie – zažiť, učiť sa a ako stvorená bytosť spoznať Stvoriteľovu zvrchovanosť – a odísť vo svetle a už naveky stáť po Stvoriteľovom boku ako stvorená ľudská bytosť, ktorú Stvoriteľ chváli.“ (Slovo, zv. II: O poznávaní Boha. Sám Boh, jedinečný III) Po prečítaní Božích slov bolo moje srdce oveľa jasnejšie. Predtým som si vždy myslela, že keďže som stará a moja choroba sa čoraz viac zhoršuje, hrozilo mi, že každú chvíľu môžem prísť o život a že ak umriem na covid, nebudem mať dobrý výsledok ani konečný osud. Z Božích slov som pochopila, že každý človek nakoniec umrie, ale smrť ľudí má rôzny charakter. Smrť u niektorých ľudí značí, že Boh ich zjavil a vyradil, zatiaľ čo telá iných môžu byť navonok mŕtve, no ich duše boli spasené. Vezmime si napríklad Jóba, ktorý mal pravú vieru v Boha a dokázal velebiť Božie meno aj počas skúšok a ktorého svedectvo pred Bohom bolo pravé. Jób dokončil svoje poslanie stvorenej bytosti. V čase svojej smrti necítil nepokoj ani strach, ale naopak pri odchode z tohto sveta bol spokojný a vďačný. Jeho telo umrelo, no jeho duša bola spasená. Tiež tu máme Petra, ktorý sa usiloval o milovanie a uspokojenie Boha celý svoj život a až do smrti sa pri skúškach a súžení dokázal podriadiť. Nakoniec bol pre Boha ukrižovaný hlavou nadol, čím podal dobré svedectvo a získal Božie schválenie. Teraz som pochopila, že keď ľudské telo umrie, neznamená to, že budeme mať zlý výsledok a konečný osud. Dôležité je, či sa ľudia počas života dokážu usilovať o pravdu a plniť si povinnosť ako stvorené bytosti. To je skutočný kľúč k určeniu toho, či bude mať niekto nakoniec dobrý výsledok a konečný osud. To, čo by som mala robiť ja, je stáť pevne na svojom mieste ako stvorená bytosť a podriadiť sa Božej zvrchovanosti a opatreniam. Kým budem žiť, musím sa spoliehať na Boha a dobre vykonávať svoju povinnosť, usilovať sa o pravdu a pri konaní povinnosti robiť veci podľa princípov, a tým ju vykonávať adekvátne a utešiť Božie srdce. Keď som to pochopila, pocítila som väčší pokoj a moja choroba ma už viac neobmedzovala. Nečakala som však, že o pár dní neskôr sa môj stav zlepší.

Moja skúsenosť s nákazou covidom mi pomohla pochopiť, že môj pohľad na vieru bol nesprávny, že som robila všetko s vidinou získania požehnaní a že som s Bohom uzatvárala obchody. Všetko to, že som dokázala upustiť od časti svojej túžby získať požehnania a vyriešiť problém so svojimi pohnútkami pri konaní povinnosti, je Boží spôsob, ako ma spasiť.